Duša

Čo je to vlastne duša? Väčšina z nás si ju predstavuje ako nepolapiteľní dych, bublinku alebo niečo úplne neviditeľného. Nikto nemôže povedať, či duša skutočne je. Vysvetľujeme ju ako život.
Hovorí sa, že keď je niekto zlý a zhýralý, má čiernu dušu. A na druhej strane, keď je niekto milý, prívetivý, priateľský a dobrý, jeho duša je biela ako ľalia. V povestiach, rozprávkach, bájach a ďalších literárnych výtvoroch si ľudia upisovali duše diablovi.

Úryvok z Fausta :

„Faust: Čo teda chceš?
Mefistofeles: Len to, že po čase uplynutí hodláš sa svojej duše a tela vzdať.
Faust: Počkaj trochu, to k zamysleniu núti. Do neba nechcem, nie je o čo stáť. Stále tie zbožné spevy počúvať. A telo stratím tak či tak. Po kratšej, alebo trochu dlhšej dobe, skončíme beztak všetci v čiernom hrobe. Ale stratiť svoju dušu docela?
Mefistofeles: A čo by si robil s dušou bez tela? ...“

Duša sa teda všade brala - vlastne doteraz ešte berie - za hmotný úkaz. Ako som už napísala, je to také vdýchnutie života. Možno zázrak.
Nad otázkou rozdelenia duše sa mi chce smiať. Príde mi hlúpe rozdeľovať naše vnútro, naše myslenie, náš život s názvom duše na rôzne druhy. My ľudia máme dušu rovnakú ako pes, ako mačka čo nám spí v lone, ako myš, ako žralok, ako chrobáčik aj ako opice, z ktorej vlastne pochádzame. Iba to že dokážeme o trochu viac myslieť než ak iní tvorovia, nás nestavia do postu, ktorý by mal zvýhodnený život. Nemôžeme rozhodovať o životu ostatných tvorov, aj keď to mnohí z nás robia denne. Nemáme právo tvrdiť, že náš život je dôležitejší ako ten, čo majú iní.
Keď sa narodíme, každý dostane dušu "bielu". Až naše skutky rozhodnú o tom, aká duša bude. Ako sa budeme správať, záleží len na nás. Duša je teda iba len odrazom nás samých. Zobrazuje naše vlastnosti i myšlienky. Môže sa meniť. Je radostná i smutná.
Zvieratá podľa mňa nemôžu mať dušu "čiernu" a "bielu", ako sa to nazýva. Zvieratá nie sú zlomyseľné. A zlými sa stávajú len kvôli človeku, ktorý im ublížil.
My ľudia máme z celej živočíšnej ríše tú najčernejšiu dušu, pretože sa nám vďaka našim schopnostiam otvárajú cesty, ako byť pochvalou krajiny. Môžeme konať tiež dobrodenia, namiesto toho len ničíme životy zvierat. Devastujeme. Navzájom sa zabíjame.
Je len na nás - vás, ako naložíme so životom. Akí budeme. Ako sa postavíme k svetu. Akú budeme mať dušu ... Ľudská duša je ako porcelánová váza. Môžeš ju oťukávať, no ak raz udrieš silnejšie, rozbiješ ju.

A na záver jeden citát:

Ako sa zlato a striebro vážia v priezračnej vode, duše sa vážia v mlčaní. Vyslovené slová zavážia iba vďaka tichu, v ktorom sú ponorené. Maurice Maeterlinck

Zrelosť je umenie žiť v mieri s tým, čo nemôžeš zmeniť.

Väčšina detí si želá byť hneď dospelými, ale s odstupom času si človek začne uvedomovať, že byť dospelým neznamená slobodu a voľnosť, ale skôr opak.
Keď sa opýtate detí na to, či by chceli byť dospelými, dostanete vo väčšine prípadov kladnú odpoveď. Ak rovnakú otázku položíte niekomu, kto už dospelý je, dostanete pravdepodobne odpoveď úplne opačnú. Prečo tomu tak je?
S príchodom dospelosti sa nemení len právo a povinnosti jednotlivca, ale aj vnímanie seba samého. Získate ale aj úplnú voľnosť v rozhodovaní a tiež nezávislosti na rodičoch. Možno si po prečítaní týchto viet hovoríte, prečo by si toľko dospelých prialo byť zase deťmi. Odpovedí môže byť viac. Opustia nás posledné zvyšky detskej naivity a začneme vnímať svet taký, aký celú tú dobu bol. Človek oficiálne dospieva v osemnástich rokoch. Je to "veľký deň", iste by sa mal poriadne osláviť, zaznamenať do pomyselného kalendára našich dôležitých životných dát, ale prečo?
Počnúc dňom, kedy oslávia svoje 18. narodeniny, môže človek robiť legálne takmer čokoľvek. Možno preto sa mnohí dospievajúci tak radujú, že prekročili túto hranicu.
Tešia sa snáď, až sa poriadne napijú z onej fľaše s etiketou, na ktorej je ozdobným zlatým písmom napísaný názov alkoholu v nej, alebo snáď až vyfúknu z úst cigaretový dym bez toho, aby ich niekto kontroloval a keď aj áno, tak hrdo ukážu, že už môžu. Kto z nich by mohol povedať, že ani jedno neskúsil už skôr? Aký je teda ten pravý dôvod? Snáď je ním ten pocit, nádej, že sa s vami tí ostatní dospeláci začnú baviť  ako so seberovnými. Nie každý sa chce ale dospelým stať. Nie každý chce totiž prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy. Možno bude niekto protestovať, že sa ešte necíti byť dospelým, že ešte nechce niesť tú už spomínanú zodpovednosť. Že si ešte stále želá byť dieťaťom. Nikto ho ale nebude počúvať. "Raz si dospelý, tak sa podľa toho správaj!"
Niekto si predstavuje dospelosť ako lyžiarsky skipas. V deň osemnástich dôjde na pomyselných lyžiach k vleku, priloží skipas k senzoru, ale namiesto počtu bodov, podľa ktorého odhadujeme zostávajúci počet jázd, sa tu objaví nápis TERAZ SI DOSPELÝ a zoznam všetkých skvelých vecí a možností, ktoré má dospelý človek.
Niekto iný ju možno vidí ako prísnu dámu v čiernom kostýme s vlasmi zviazanými v drdole, z ktorého ani jeden nesmie vytŕčať, pery stiahnutým do úzkej čiarky a s elegantným kufríkom v pravej ruke. S kufríkom plným pravidiel a príkazov, ktoré odteraz musia dodržiavať.
Dospelosť začína, keď chce, nepýta sa, či je na ňu človek pripravený, či už je zrelí prijímať rozhodnutia či výzvy  alebo nie. Ale znamená dospelosť aj to, že  sme naozaj zrelý vo veciach čo prídu? Je zrelosť daná vekom, alebo ju vieme docieliť skúsenosťami v živote. Je adekvátne posudzovať ľudí podľa veku? Nemyslím si to. Nie každý dospelý či už má 18 alebo 30 je aj zrelý na všetky úkony. Či už o starostlivosť voči blízkym, zodpovednosti o svoje veci, deti, rodinu, peniaze. Niekedy je zrelý človek aj veľmi mladučký vďaka životu a prekážkach, ktoré mu pripravil život do cesty. Po prečítaní príbehov o ľudskom nešťastí, kde chlapec, ktorý mal osem rokov a staral sa o svoju veľmi chorú mamu, vychovával svoju ročnú sestru, upratoval, naučil sa variť, prať a popritom sa učil čítať a písať, alebo pätnásť ročné dievča, ktoré žilo so svojou starkou a opatrovala ju, lebo už bola ležiaca, naučila sa pichať jej inzulín a kontrolovať hladinu cukru som dospela k záveru, keby mi ich predstavili a nevedela by som ich príbehy, povedala by som, že sú to len deti, čo nič o živote nevedia. Ale to, že sú zrelý a majú čo o živote povedať by som nikdy nepovedala.  Vedia sa obracať v živote, kráčať úskaliami a zvládajú život  bravúrnejšie ako hocikto iný z dospelých. Prevzali ťarchu zodpovednosti a stali sa zrelými ľuďmi, ktorý si môžu povedať že si svoje .

  A na záver len jeden spomínaný citát:  

 Zrelosť je umenie žiť v mieri s tým, čo nemôžeš zmeniť.

Ako príroda skrotila ľudskú domýšľavosť

Začalo to v praveku. Alebo vtedy, keď začal po Zemi chodiť prvý človek. Už v tých dávnych dobách si začínal podmaňovať prírodu. Najprv síce len tak jedol voľne opadané plody, vyhrabával korienky a zbieral bobule. Na tom by nebolo nič divného, ​​pretože úplne rovnako si hľadali potravu aj ostatné zvieratá. Lenže po nejakom tom milióne rokov nastala zmena. Človek, tento krát  už bližšie aspoň trochu tej podobe,  ako ho poznáme, sa začal "vŕtať" do prírody. Naučil sa používať oheň, naučil sa, ako to urobiť, aby nevyhasol. A tiež sa začal učiť, ako obrábať pôdu a ako z nej získať maximálnu možnú úrodu. Snáď už niekedy v tej dobe začal tiež loviť. A krotiť. A zabíjať ... Pravda, najprv len preto, že by inak neprežil v už tak krutých podmienkach, ale postupom času sa táto "idea" – zabijem, len keď musím - zvrhla na "zabijem, pretože ma to baví". Ale to už som asi tak o niekoľko milión rokov ďalej.
Ale prečo nie? Poďme sa pozrieť: začneme trebárs v Egypte. Tam sa ľudia báli záplav. A tu už vidíme prvý príklad toho, ako príroda "školila" domýšľavý ľudskú rasu. Čo nebolo dobre priviazané ste mohli nájsť v delte Nílu. Kto pred vodou neutiekol, sa utopil. A takto sa príroda snažila brániť vždy. Možno, že by som mohla uviesť aj jeden príklad zo Starovekého Grécka. Čo napríklad taký Ikaros? Otec mu hovoril: "Nelietaj vysoko, roztečie sa ti vosk na krídlach a spadneš." Môžeme trikrát hádať, čo Ikaros urobil. Letel samozrejme vysoko, krídla sa mu rozpadli a on sa zabil. Lenže tento príbeh je len bájkou, však ako príklad poslúžil veľkolepo.
Keď si vezmeme Japonsko. To je veľmi ľudnatá krajina. A tí ľudia musia tiež niekde bývať. Preto sa v Japonku budujú mrakodrapy. Lenže príroda bola a stále koľkokrát je proti tomuto trendu. Príroda sa bráni. Ako? Zemetrasením. A potom prežijú len tie najlepšie postavené domy. Opäť je to trest za ľudskú domýšľavosť. Ale poďme sa zo Zeme zapadajúceho slnka vrátiť k nám domov - do Slovenskej republiky. V skorších dobách sa u nás starali o vodné toky, o ich prekladanie a hĺbenie. O čo išlo? Keď niekomu nevyhovovala poloha rieky alebo potoka, tak sa proste pre potok urobilo nové koryto a bolo hotovo. Potom ale prišli zlomové roky a všetci sme videli, ako sa nám príroda pomstila tentoraz. Z dediniek toho veľa nezostalo. Lepšie povedané, takmer nič, okrem zbúraniska a ľudí, ktorí nemajú kam ísť. To sa rieky či potoky nahnevali, vyliali sa z brehov a spláchli všetko, čo im stálo v ceste.          A to sa niekoľko rokov opakuje. Zmena počasia, tam kde bývalo sucho, prší od nevidím do nevidím, tam kde bola zima, je teplo.
Môj názor teda je, že príroda bude vždy tá silnejšia. Nech sa jej už budeme snažiť ublížiť akokoľvek, vždy posledné slovo bude na nej. Vždy to bude ona, kto sa bude smiať naposledy. A ja myslím, že tak to musí zostať, pretože keby príroda neodpovedala a niekedy neskrotila tú "našu" domýšľavosť, tak by sme za chvíľu z našej Modrej planéty mali iba mesačnú krajinu, ako ju poznáme z miest, kde sú hnedouhoľné bane. A to predsa nikto z nás nechce, alebo sa mýlim !?

Sú víťazstva, ktoré sú hanbou!

Určite to všetci poznáte: prídete niekam do spoločnosti a nejaký známy začne rozprávať vtipnú príhodu o tom, ako prekabátil úradníčku, ľudí na technickom oddelení, ako oklamal daňový úrad, ako sa skvele pomstil nejakému svojmu nepriateľovi alebo ako sa obohatil na úkor iných. Váš známy svojou historku dokončí a všetci ho potľapkávajú po ramenách na znamenie toho, že je vážne skvelý a že sa mu to podarilo. Ale mal sa práve takýmto "víťazstvom" chváliť?
Na druhej strane takéto pochybné "víťazstvo" je totiž prehra niekoho iného. Zaujíma niekoho, čo sa stane napríklad s úradníčkou, ktorá bola prekabátená? Čo keď príde kvôli svojej "prehre" o miesto? Nie je potom také víťazstvo skôr niečím, na čo by sme sa mali pokúsiť zabudnúť alebo si z neho vziať poučenie a už nikdy v živote nič takého neurobiť? A pritom takto "víťazí" denne milióny ľudí po celom svete. Nie je to nič cudzieho a vzdialeného, ​​čo sa nás netýka a nedotýka. Veď ani pre príklady z nášho vlastného života nemusíme chodiť ďaleko. Stačí málo. Napríklad aj obyčajná hádka s priateľom. Ako ďaleko ste v nej ochotní zájsť? Musíte sa rozhodnúť medzi tým, či chcete mať posledné slovo, alebo či si priateľa vážite natoľko, že nechcete, aby medzi vami bola vytvorená priepasť plná horkých slov. V hádke totiž nejde zvíťaziť čestne. Nemôžete sa s niekým na krv pohádať a potom robiť, že sa nič nedeje. To tvrdia len tí, ktorí si nevedia alebo nechcú priznať, že nad niekým práve takto zvíťazili.

Snáď všetci ľudia chcú víťaziť a byť tými najlepšími. A nie je sa čo čudovať - ​​už od mladosti nás k tomu všetci vedú. Máme sa snažiť byť najlepší v škole, aby sme si neskôr mohli nájsť skvelú prácu a mali tak veľa peňazí a mohli žiť spokojne a v blahobyte. Nikoho už ale nezaujíma, akými prostriedkami cieľ dosiahneme. Ak má niekto v škole samé jednotky, je "bifľoš". A to, že používa ťaháky a bez nich nič nevie, je nepodstatný detail. Ak je niekto úspešný podnikateľ s množstvom peňazí a veľkým domom, je úspešný. A opäť nikoho nezaujíma, že k svojim peniazom prišiel na úkor iných. Ktovie či sa takí ľudia nebudia v noci hrôzou z toho, že niekto odhalí, ako dosiahli svojich úspechov, že raz sa stane niečo, čo je zvrhne z ich doterajšieho trónu, že raz prestanú byť víťazmi ...
Vezmime si len našich politikov, ako vedia, vo svoj prospech balamutiť ľudí, ktorí nie sú moc rozumovo vyspelý a nedokážu odhadnúť, čo majú daní ľudia v hlavách a naletia im. Oni si potom mädlia ruky, ako ich opäť dostali. Alebo taký lekári. Nebudem ich hádzať všetkých do jedného vreca, lebo verím, že ne všetci berú ľudí ako kusy, počty a čísla ktorí im prinesú zisk. No mnohý sa tak chovajú, ako ku kusom či zvieratám. Alebo policajti, čo majú pomáhať a chrániť. No ak majú čokoľvek urobiť a zariadiť, ako náhle to má byť niečo zložitejšie urobia to tak aby oni nemali moc roboty, šak čo človek je natoľko sprostý, že oponovať uniforme nebude. To sú ich víťazstva, no naše prehry ktoré zamrzia.

Nie je nakoniec obdivuhodnejšie vedieť prehrať?

Priznať si omyl, alebo to že nie všetko človek dokáže? Je obdivuhodnejšie vedieť povedať prepáč, ale toto neovládam, no poznám niekoho kto to pozná a pomôže, ako niekoho obalamutiť a tváriť sa ako hrdina.

Kedy majú starší právo vyčítať nám naše chyby a nedostatky

Cestou domovom som si vypočula rozhovor: „Dobrý, pani Slniečková, ako sa máme?“ „Ale viete pani Oblaková, nanič.“ „No, a čo je u vás nového?“ „Nič, ale poznáte moju susedu, tú s mačkou, neverili by ste, čo za nevychované deti to má.“ „Navláčili si bandu z celého sídliska a schádzajú sa pred naším blokom, nadávajú, kričia, no človek si nemôže ani pospať, po celodennej práci.“ „Vážne, a kde to vlastne robíte, pani Slniečková?“ „Ale, upratujem na jednej priemyslovke.“ „Ozaj, deti Vám už doštudovali, pani Oblaková?“ „Kdeže, ešte mám jedného na základnej a dvaja sú na strednej, a Vaše deti?“ „No dcéra teraz doštudovala medicínu a robí si doktorát a syn študuje na prírodovedeckej fakulte.“ „Aj ja by som chcela dať deti na vysokú, veď teraz sa človek bez vysokej školy neuplatní.“ „Máte úplnú pravdu, to ale by sa Vaše deti mali učiť, pretože to nie je jednoduché dostať sa na takúto školu, bez príplatkov.“ „A neviete kde študujú synovia Vašej susedy?“ „Už doštudovali nejaké učilištia, rodičia nejavia o nich nejaký záujem, ani im nezarazili to schádzanie, podľa mňa nič z tých dvoch chlapcov nebude.“ „Moje deti mi stále doma pomáhali, učili sa, chodili do kostola, neponocovali a teraz vidíte, že to stálo za to.“ „No nič, už vystupujem, tešilo ma pani Oblaková.“
Na prvý pohľad normálny rozhovor dvoch dospelých ľudí, ktorí sa dlhšie nevideli, o ktorom nemá zmysel ďalej diskutovať. Pozrime sa však bližšie na susedu a jej chlapcov. Bývajú na sídlisku a každému je určite známe, že väčšina populácie tam patrí mládeži. A práve táto mládež bude o pár rokov hýbať Slovenskom. Musíme si však položiť otázku, či je táto naša mládež pripravená na budúce poslanie. Odpoveď dostaneme aj pri večernej prechádzke po panelákovej džungli. Zovšadiaľ sa na nás valia holdy nadávok a pohľadov, ktoré by sme nepriali ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Je najrozumnejšie  zostať doma? Môžeme si položiť otázku: „Čo vedie našu mládež k tomu, aby vyzerala pred svetom tak ako vyzerá?“ Možno sklamané priateľstva, nepochopenie v rodine, nedosiahnutie svojich ideálov, túžba po niečom novom, vzrušujúcejšom, alebo len tak z frajeriny. V konečnom dôsledku môžeme dôjsť k názoru, že všetko sa muselo niekde začať a ten začiatok nastal v rodine. Je to však veľmi kruté, pretože rodičia svoje deti bijú, hádajú sa s nimi, či pred nimi, vyhadzujú  ich z domu a pritom si vôbec neuvedomujú, že zlyhali oni a nie ich dieťa.
Keďže ľudia boli zvyknutí na dedinské prostredie a na socializmus, nemuseli sa veľmi starať o svoje potomstvo, pretože ich vychovával štát. Ale hlavne neprenikali na naše územie nijaké nové smery a novinky. To sa však zmenilo, ale rodičia sa doteraz nestarajú o to, čo ich dieťa robí vo voľných chvíľach, s kým sa stýka, aké má problémy. Dôležitá je pre nich práca a peniaze, deti akosi ostávajú bokom. A tak po príchode vytúženej slobody sa na Slovensko dostalo toho veľmi veľa dobrého, ale ešte viac zlého. Treba vyskúšať čo je nové, aj keď to nie je správne, to je nová filozofia. Načo poslúchať rodičov, keď je im jedno čo sa s nami deje. Chceme slobodne rozhodovať o svojom osude, nepotrebujeme nikoho a nič, chceme si dokázať, že sa o seba vieme postarať, čo je však iba bludná ilúzia. Je ťažko sa sťažovať  na disciplínu detí, keď nijakú nedostali, iba ak len rozkazovať „buď ticho, dones, vypadni...“ Zo všetkého vyplýva, že zásadná zmena musí nastať v rodine a to už od malička, pretože čím je človek starší, tým viac chce byť samostatný a nechce sa od nikoho nič učiť, pretože dospelý majú vždy pravdu a mladí na tom už dnes ťažko niečo zmenia. A tak je  lepšie radšej zostať dieťaťom, aby v budúcnosti nikdy nemuseli od svojich detí dostať takýto list? Alebo začať niečo meniť, aby sa nebáli ísť dopredu a chcieť zmeniť svet.

Zlodej.

 Človeka nazývaného týmto slovom môžeme chápať rôzne. Je nekonečne veľa definícií, prirovnaní, ktorým  ho môžeme nazvať. Veď zlodejom môže byť každý, každý okolo nás, známy či neznámy. Môžeme ho stretnúť na ulici môžeme sa s ním pozdraviť, podať mu ruku vôbec ani netušiť, že sa v ňom skrýva jedna zlá vlastnosť. Vlastnosť, ktorá je vo väčšine ľudí v takej či onakej podobe. 
Neviem či ste už mali dôvod kričať na plne ústa: „Zlodej, zlodej chyťte ho!“ a utekať za ním aj keď márne, lebo ho už ledva vidíte. Je to nepríjemná situácia, keď človek nevie čo má robiť, kam sa obrátiť. Či má plakať alebo sa zmieriť s tým, že si musí kúpiť novú peňaženku, vybaviť si nové doklady, zrušiť účty v bankách atď. až do nekonečna. Práve teraz vznikne tá situácia keď sa naplníme nenávisťou, hladina cukru a nervov nám stúpi prudko nad priemer. Ale je to správne? Náš hnev určite áno! Ale ten, čo sa odhodlal na tak nebezpečnú vec, prekonal strach a kradol. Treba sa na to pozrieť aj z tej druhej strany, veď za svoj osud človek nie vždy môže. Osud predsa nie je napísaný, nechodíme po vopred určenej ceste. Zlodej mohol byť predtým celkom normálny človek, človek ako my. Ale nechcenou náhodou sa prihodilo niečo zlé, niečo nečakané čo zmenilo jeho život a prinútil ho k tomuto činu. 
Druhá vec je, ak  kradne bez núdze. Ak to človek nepotrebuje, ale chce sa mať lepšie ako ten druhý, chce si ľahko zarobiť ale nechce pracovať! Ublížia aj pre smiešne sumy a tých odsudzujeme najviac. Takýchto ľudí tu máme plno a netreba ísť ďaleko. Stačí sa pozrieť do televízie na našich politikov. Majú nesmierne veľa peňazí, áut, prekrásne vily a mohli by sme menovať ďalej. Ale ako k tomu došli? Že by mali až tak veľké platy, že si to môžu dovoliť? Nemyslím si! „Kto má moc, má sklon ju zneužívať!“ Svätá pravda! Málokto kto sa dostane spoločensky vyššie, či už povýšením alebo šťastím, zostane takým akým bol predtým. Ten nos začne nosiť trochu vyššie svoj úspech sa snaží zväčšiť zákonným ale aj nezákonným spôsobom. Niekedy sa nevie zastaviť, zachváti ho chamtivosť, „chcem ešte, ešte, viac a viac!“ Takéhoto „úspešného človeka“ môže zastaviť už iba zákon. Zákon, ktorý už tiež pomaly funguje na korupcii. Sme toho svedkami v televízii, v novinách proste všade. Zastaví ho vôbec niečo, niekto??? Neviem. Ale viem, že takýto človek nemôže byť šťastný. Aj P. O. Hviezdoslav hlásal úctu k práci, ktorá je „hlavným zmyslom života“. Určite viac dokážeme ceniť výplatu ako nejaké ukradnuté hodinky. Ale nezabúdajme, že v každom z nás sa schováva túžba kradnúť. 
Málokto môže o sebe povedať, že ešte nič neukradol. Aj keď to boli iba zápalky, vytrhnutý papier zo zošita spolužiaka, bratova čokoláda alebo zabudnuté cédečko, ktoré sme mali už vrátiť pred rokom. Niektorí považujú za krádež aj obdivovanie kamarátovej priateľky či opačne. Istým spôsobom majú aj pravdu, veď nie každý túži, aby okukávali jeho frajerku a mali nechutné poznámky. Aj na tieto krádeže môžeme doplatiť, veď nič nezostane nepotrestané. Trestať môže už aj poznámka na tú našu slabosť, chuť kradnúť. Veď zlodej chce byť neznámy a nie slávny. 
Nezabudnime ani na to, že chcieť kradnúť môže byť aj choré. Kleptománia. V slovníku cudzích slov nájdeme definíciu „chorobný sklon kradnúť“. Takého človeka môžem len ľutovať, veď nemôže za to. Neviem si predstaviť, prečo to robí. Asi ide o adrenalín ktorý pri tejto činnosti vyšplhá na maximum. Kleptoman nekradne z potreby, kradne z potešenia. Svoj úlovok si odloží doma do skrine alebo do šuplíku veď ho vôbec nepotreboval, mal len chuť kradnúť. 
Neviem akú máte mienku o zlodejovi vy. Netuším. No odsudzovať môžeme snáď len tých, čo kradnú pre potešenie, pre to, aby ublížili nevinným a tým, čo kradnú z recesie. 

LENIVOSŤ

Koľkokrát za deň sa k niečomu snažíme donútiť a prehovárame sami seba, aby sme urobili niečo, do čoho sa nám nechce? Či už to je upratanie bytu, varenie alebo návšteva zubára. Ja popravde musím povedať, že sa s týmto nemalým problémom potykám každý deň. Tento vnútorný hlas sa ozýva už po piatej hodine rannej, po zazvonení budíka, a sprevádza ma postupne celým týždňom rovnako asi ako každého človeka, ktorého najväčším nutným zlom je vstávanie a nechuť k práci.  Za takýmto "vznešeným" a ukážkovým príkladom lenivosti zamierime do  literatúry. Rozprávku O lenivom Jankovi, ktorý sa celý deň váľa za pecou a necháva sa od svojej matičky prevracať z boku na bok, pozná snáď každý. Synček, naničhodník a pecivál sa nakoniec vydáva do sveta s uzlíkom makových buchiet a domov sa vracia s nevestou a polepšenie. Lenivosť bola, je a bude súčasťou každého z nás. Avšak aj my, ktorí o sebe vieme, že sme leniví, a to viac ako je zdravé, nezúfajme. Jano sa po roku vo svete tiež zmenil. Nie však už každý z nás o sebe môže vyhlásiť, že je človekom usilovným. Usilovnosť je vznešená vlastnosť. Ako ju lepšie definovať? "Je usilovný ako včielka." Známe prirovnanie. Včely sú naozaj pracovitými tvory, lietajú z kvetu na kvet a prácne každý z nich opeľuje. A už len to, že sa so svojím nákladom vláči pekný kus cesty, je na nich obdivuhodné. Byť usilovný však neznamená byť len pracovitý. Napríklad práve na tomto príklade včelieho života ma napadajú ďalšie vlastnosti, ktoré sú synonymom k slovu usilovnosť. Napríklad úsilie alebo spolupracovnosť. Celý roj spolupracuje a usilovne sa snažia o správny chod včelieho spoločenstva. Neviem, či je lenivosť zlá vlastnosť, ale viem iste, že usilovnosť je ľudskou cnosťou. Lenivosť je taká železná guľa na nohe, ktorá nás spomaľuje v pohybe vpred. Poďme sa radšej pozrieť na to, čo je to usilovnosť. Vykonávať prácu bez zbytočných rečí a mať všetko čo najrýchlejšie hotové, aby sme sa s tým v budúcnosti už nemuseli zaoberať. Usilovný človek je podľa mňa šťastný človek a ja, hoci sa tak občas tvárim, to o sebe môžem povedať dosť ťažko.

Podľa týchto dvoch definícií je odpoveď na otázku, či je lenivosť zlá vlastnosť, každému jasná. O všetkom hovorí citát: "na usilovnosť si môžeme zvyknúť za tri roky, na lenivosti za tri dni.“ Myšlienku autora tohto citátu sa pokúsim vysvetliť napríklad na príklade učenia, ktorí vidím na všetkých mladých ľudí. Nestačí sa na jednu písomku vzorne naučiť a na ďalšie písomky z toho istého predmetu sa vykašľať, pretože už tam predsa tú jednu dobrú známku máme. Usilovnosť je dlhodobý stav a človek musí mať hlavne chuť. Navyknúť si na uprednostňovanie povinností pred zábavou nie je nič, čo by sme robili radi. Preto to samozrejme trvá dlhšie ako návyk k lenivosti. Leňošenie má proste každý rád.

Myslím, že niektorí z nás o sebe môžu kľudne povedať, že sú aspoň trochu usilovní. A pre tých z vás, ktorí ste presvedčení o opaku, nezúfajte, treba to za pár rokov tiež spoznáte ...

Každý z nás je stvorený na to, čo robí. Talent sa prejavuje v tom odbore, v ktorom si človek zarába na živobytie. 
E. Hemingway 


Už od narodenia má dieťa istý celý svoj život. Vie sa, že bude mať črty tváre po rodičoch, že bude mať niektoré ich vlastnosti, že bude mať ciele, že bude snívať. Avšak nik si nie je istý tým, aké tie vlastnosti, črty tváre, či sny budú. Presne ako slnko. Každý vie že vyjde, no nik nevie, aké teplé budú jeho lúče. Uplynulo už niekoľko rokov od narodenia dieťaťa a ono už začína myslieť, začína hodnotiť veci okolo seba, začína mať vlastné názory, postrehy. V tom období mladý človek má plno snov, ktoré by si chcel splniť a tie sa každú chvíľu menia. Má plno cieľov, za ktorými by chcel vztýčiť plachty na svojej plavbe životom. Vie, že ak chce v živote niečo dosiahnuť, musí vynaložiť úsilie. Vie, že nestačí pripojiť svoju loďku za veľkou jachtou a napodobňovať jej kurz, hoci je to ľahšie a pohodlnejšie. Mladý človek sníva o úspechu a sláve. Chce v živote niečo dosiahnuť, chce niečo znamenať. V dnešnej dobe je to však zložité, pretože takých ľudí je veľmi veľa a svet by asi viacej významných ľudí neuniesol! 
Spomínaný mladý človek sa chce stať spisovateľom, chce písať knihy, ktoré by ľudia čítali a s obľubou sa k ním vracali. Avšak nemá inšpiráciu a dostačujúce prostriedky, preto si začne hľadať zamestnanie, na ktorom bude budovať svoju kariéru. Zamestná sa napr. v nejakom podniku, alebo v továrni na výrobu topánok a začne si plniť svoje povinnosti. Po čase zisťuje, že jeho nadriadení sú s ním spokojní, preto je spokojný aj sám so sebou. Zisťuje, že to vlastne nie je zlá práca a vykonáva ju s chuťou. Pracuje v priateľskom prostredí s prestávkou na obed a ani plat nie je na zahodenie. Človeku sa darí, je spokojný. Ale čo keby si jedného dňa jeho amatérske náčrty obuvi všimol šéf a zapáčili by sa mu? Získal by lepšie platené miesto a objavil by v sebe skrytý talent o ktorom doposiaľ ani netušil. Dostal by sa na lepšiu pozíciu a jeho práca by sa v podniku stala dôležitejšia, a domov by nosil viac peňazí. Človeku by sa darilo ešte viac, bol by spokojnejší. Spokojný aj je a predsa skúsi šťastie a pošle svoje básne do časopisu, veď sa možno niekomu aj zapáčia, a tak si splní aspoň z polovice svoj dávny sen. Človek často myslí na svoje sny, svoje ciele. Rozmýšľa, aké by to bolo, keby.. Keby sa mu splnil sen a stal sa spisovateľom. Písal by knihy. Boli by to príbehy pre deti, literatúra pre mládež. Písal by romány pre dospelých. 
Rozmýšľa. Napísal by pútavý román, ktorý by sa prekladal do viacerých jazykov, poznali by ho všetci ľudia na svete. Rozmýšľa. Zosmutnie. Pomyslí si totiž, že sláva netrvá večne. Pomyslí si na literárnu krízu, ktorá ťaží mnohých spisovateľov ktorí strácajú inšpiráciu, lebo si myslia, že tu už všetko bolo, že všetko o všetkom už bolo napísané. Ľudia by stratili záujem o jeho diela i jeho osobu, a možno by sa dočkal nemilej kritiky zo strany novinárov. Ale veď predsa píše básne i krátke poviedky! Čitatelia čítajú, páčia sa im a nič viac neočakávajú. A tak to má byť. 
Uplynulo už niekoľko rokov od vtedy, čo sa človek zamýšľal nad svojim cieľom a ešte viac rokov od jeho narodenia.. Človek je spokojný so svojím životom a je si istý, že to, čo v živote urobil bolo správne. Sedí na verande svojho domu po boku svojej ženy, už prívetivej starenky a užíva si zaslúžený odpočinok. Mohol svoje konanie v živote ľutovať? Nemal príčinu. Z časti si splnil sen prispievaním do časopisov, prejavil svoj talent návrhmi obuvi, dostával pravidelný plat, nežil biedne, ale ani na vysokej nohe. Veď čo viac stačí priemernému človeku ku šťastiu?

Existuje šťastie, ale ho nepoznáme, aj by sme ho poznali, ale si ho nevieme vážiť.

Existuje šťastie, ale ho nepoznáme, aj by sme ho poznali, ale si ho nevieme vážiť.  Šťastie je krásna vec. Tak sa to spieva i v pesničke. Je taká krásna, až vyčarí na tvári príjemný úsmev, vyvolá lesk v očiach a dovolí nám pozerať sa na svet s radosťou. Je to vyjadrenie akéhosi stavu, keď máme chuť do života a starosti nás obliehajú čo najmenej. S týmto pojmom sa ľudia stretávajú už od dávnych čias, pričom sa nám javí ako nejaká hodnota, ktorú niekto v danom čase má a niekto nie. A tak je to zachované i doposiaľ. V súčasnosti sa však za šťastných ľudí považujú hlavne takí, ktorí disponujú dostatočným bohatstvom. Z toho nakoniec vyplýva nádherný život plný fantastických ale neplnohodnotných vecí, no zároveň plodiaci závisť a nenávisť iných. Takíto závistlivci uznávajú tiež nesprávne hodnoty, pretože sa pozerajú slepými očami. Vnímajú len povrchné veci, nejdú do hĺbky duše a nechcú si uvedomiť jednu dôležitú vec. A to je fakt, že aj oni sú v skutočnosti šťastní a možno ešte šťastnejší než nejaký bezduchý milionár. Nemôžeme predsa považovať za úspech a radosť drahé auto, milióny na konte, prepychový dom so záhradou alebo bohatých rodičov. Každý človek sa narodí šťastný. Záleží už len od neho, aký rebríček hodnôt si zvolí. Ak niekomu nestačí, že býva v zariadenom dome, či byte, že má vlastnú izbu, má čo jesť, kam ísť, má oporu v rodine a je zdravý, potom sa správa povrchne. Ja sama sa pomerne dosť často zaoberám otázkou tohto veľkého fenoménu. A prišla som na to, že som v podstate šťastná. Je krásne, že chodím do práce, kde mám mnoho priateľov, že môžem behať, chodiť na prechádzky a stretávať sa s ľuďmi, s ktorými mi je dobre. A keď pôjdem ešte hlbšie, môžem sa oprieť o fakt, že vôbec vidím, počujem, že mi bije srdce, že viem hovoriť. Už len tým by mal byť človek šťastný. Tak sa stalo, že som si k tejto problematike vytvorila svoje krédo: Nesťažuj sa na obhryzené nechty človeku, ktorý nemá ruky. Človek si teda naozaj nevie vážiť to, čo má. Nevie si uvedomiť, čo je preňho v prvom rade dôležité. Ako by len bol slepý človek rád, keby naraz mohol vidieť. Keby dokázal uzrieť ľudí, zvieratá, trávu, stromy, vtáky a slnko na oblohe. To však neplatí pre nás, tých, ktorí to dokážeme a považujeme to za samozrejmosť. Nás nezaujímajú druhí ľudia, ani zvieratá, vtáky či nebodaj slnko. My sa sústredíme radšej na iné, lákavejšie ciele. Ciele, ktoré často ničia charakter a zdanlivo robia ľudí šťastnejšími. 
Nechcem tým tvrdiť, že by ma nepotešila chalupa alebo dávno túžobný podnik kde by som piekla a varila, každý deň. To, že ju nemám, však neznamená, že nie som so svojím životom spokojná, lebo stále môžem dúfať a veriť že sa to raz podarí. Práve naopak a snažím sa ceniť si to, čo mám. Ranilo by ma až to, keby mi napríklad ochrnuli nohy a nemohla by som jazdiť, alebo keby som prišla o niekoho z mojej rodiny a priateľov. Keď si toto všetko nanovo uvedomím, znova nadobúdam presvedčenie o svojom príjemnom a vydarenom živote. Možno i Goethe myslel svojím výrokom čosi podobné. Ako umelec totiž vnímal svet inak a takisto inak možno vnímal aj ľudí, ktorí bažili po bohatstve, po peniazoch v snahe dosiahnuť tým svoje celoživotné šťastie. Skutočné šťastie? 
Takisto je hlúpe, ako si ľudia čítajú horoskopy, aby zistili, či budú mať úspešný deň. Lenže keď sa vrátia z práce, naobedujú sa, ľahnú si na pohovku pred televízor a spokojne prežijú zvyšok večera, nestane sa vôbec nič. Aká škoda, nemali dnes šťastie. To je však veľký omyl! Každý takto prežitý deň musí byť aspoň trochu šťastný. Veď toho človeka nezrazilo auto, nevyhodili ho z práce, neodišla od neho žena a nestalo sa nič podobné, čo by mu mohlo znepríjemniť deň. Prečo si ale ľudia nechcú pripustiť, že sú skutočne šťastní? Že šťastie je ukryté aj v maličkostiach? Prečo ho hľadať v pominuteľných veciach? V prvom rade ho treba vyloviť z nás. Lebo ono existuje, ale ho nepoznáme, aj by sme ho poznali, ale si ho nevieme vážiť.

Návod na úspech

V živote nie je dôležité iba dostať, čo chceme, ale predovšetkým neprestať si vážiť to, čo už máme. Mnohí ľudia sa naučili, ako získať, čo chcú, a len čo to dosiahnu, prestanú mat z toho radosť. Stále sa im máli a ustavične ich trápi pocit, že k tomu všetkému im ešte niečo chýba. Nie sú spokojní so sebou, vzťahmi, svojím zdravím alebo prácou. Vždy sa nájde niečo, čo narúša pokoj ich duše.
Na druhej strane sú tí, ktorí sú spokojní so sebou, so svojou prácou aj s tým čo majú. Ibaže nevedia, ako získať viac. Život prijímajú s otvorenou náručou, no ich sny sa neplnia, hoci vynakladajú veľké úsilie, a čudujú sa, prečo ostatní majú viac.
Úspech spočíva v tom, že získate, čo chcete, ale pritom si neprestávate vážiť, čo už máte. Nezávisí od toho, kto ste, koľko máte majetku a čo všetko ste dosiahli. Meradlom úspechu je postoj k tomu, kto ste , čo ste urobili a čo máte. 
Úspech však nie je len spokojnosť so svojím životom. Niektorí ľudia sa musia naučiť ako získať viac, ďalší zasa nevedia, ako byt spokojnejší, a mnohí sa musia naučiť jedno aj druhé.
Najväčšou brzdou úspechu je nedostatok sebavedomia. Preto je nutné, aby sme už v detstve dávali dieťaťu najavo, že nám vyhovuje také, aké je. 
Na dosiahnutie úspechu je potrebný čas a energia. Okrem toho, na úspech sa treba naladiť. Úspešní ľudia sa nikdy netrápia vopred a nie sú pesimistickí, väčšinou veľmi milí, aj napriek tomu, že si svoj úspech museli vybojovať sami.                                   Sú schopní počúvať iných, správajú sa otvorene a sú pripravení uznať, že niečo nevedia, alebo sa pomýlili. 
V získaní úspechu zohráva dôležitú úlohu nadanie, inteligencia, strategické myslenie, motivácia iných a samozrejme aj šťastie. K dosiahnutiu úspechu treba podstúpiť riziko. Ten, kto sa už raz popálil a dokázal sa nad to povzniesť, odváži sa nabudúce riskovať aj viac.

Ten, kto sa naučil, že omyly sú na to, aby sme ich naprávali, nebude sa ich už báť.

A na záver :

 „ čím viac sa bojíme, že zlyháme, tým viac chýb narobíme, keby sme venovali toľko času veciam ktorých sa bojíme, veciam po ktorých túžime. 

Ak nepriznáš svoju chybu, urobíš ďalšiu.

 Človek sa už dávno korunoval za pána všetkého tvorstva. Svoju nadradenosť si postavil na schopnosti logicky rozmýšľať, pretvárať okolie pre svoj prospech, pre svoje potreby. Keď sme teda takí dokonalí, nemali by sme sa dopúšťať žiadnych chýb v myslení či konaní. A máme vôbec nejaké chyby? Máme si čo priznávať? Veru máme! V každom historickom období sa nájde nejaká mýlka. V dobe temného stredoveku vládol názor, že Zem je stredom vesmíru a všetky nebeské telesá krúžia okolo nej. Galileo Gali lei však prvý prišiel na to, čo sa neskôr potvrdilo, že stredom vesmíru nie je Zem, ale Slnko a Zem spolu s ostatnými planétami obieha okolo neho. Vtedajší cirkevní hodnostári a učenci, poplatní dobovému náboženskému učeniu, však nechceli priznať svoj omyl, svoju chybu, a tak Galilea upálili na hranici ako bezbožníka, ktorý hlása hriešne myšlienky proti cirkvi. A tak bol popravený človek, ktorý mohol dospieť k ešte väčším objavom. Stačilo, aby niekto priznal, že urobil chybu! Rovnaký osud čakal v minulosti aj takzvaných ľudových liečiteľov a mastičkárov, ktorí vedeli vhodnou kombináciou sušených rastlín alebo ich častí uzdraviť človeka. Koľko ich ale muselo zomrieť, kým sme pripustili, že na tom ich „šarlatánstve“ naozaj niečo bude. Teraz sa rastliny a ich priaznivé liečivé účinky bežne využívajú vo farmaceutickom priemysle. Naša minulosť nám ukazuje, že slová Stanislawa Dygata: „Život spočíva v úsilí čo najúčinnejšie neutralizovať následky hlúpostí, ktorých sa človek kedysi dopustil,“ nebudú iba prázdnou frázou. A musíme si priznať, že tých hlúpostí bolo naozaj dosť. Ja viem, že priznať sa k niečomu zlému, negatívnemu, nie je ľahké a jednoduché. Závisí to aj od konkrétneho skutku a zainteresovaných ľudí. Malé dieťa sa len ťažko priznáva k tomu, že zobralo cukrík, ktorý mu rodičia zakázali. Neprizná sa, povie si, že už to viac neurobí, ale ... rodičia na to neprídu a dieťa skúša, kým ho nepristihnú. Aj dospelí často tvrdošijne trvajú na svojom názore, alebo obhajujú svoje konanie, i keď vedia, že sa mýlia. A prečo vlastne? Nechcú sa trápne cítiť pred svojimi známymi? Nechcú v pozícii staršieho a múdrejšieho ukázať svojim deťom, že i oni sa môžu mýliť?  Niekedy fakt, že sme sa mohli mýliť, príde až tak ďaleko, že sa deti nerozprávajú so svojimi rodičmi, súrodenci zostávajú pohádaní po celý život, rozpadajú sa manželstvá, ... My ľudia sme už raz takí! Vieme upozorňovať na chyby iných, dokonca omyly druhých sú často dôvodom nášho vlastného potešenia, no vlastné chyby nevidíme. Alebo možno nechceme vidieť, pretože sa domnievame, že len my sme tí neomylní. To, že si niekto prizná chybu, by však nemalo byť posledným krokom v jeho konaní. Pre každého človeka by to mala byť akási skúška vlastného svedomia. A ak už človek prešiel touto skúškou, priznal sám sebe i ostatným, že sa mýlil, mal by urobiť i niečo, aby svoju chybu napravil. Veľakrát si povieme, že keby sme nejakú vec mohli urobiť ešte raz, urobíme ju úplne inak, lepšie, bez chýb. No a v tom tkvie podstata problému robenia a priznávania chýb. Niekto múdry povedal: „Rozumný človek sa učí z chýb iných, hlúpy zo svojich vlastných.“ Na to však, aby sme sa mohli učiť, musíme vedieť priznávať chybu a hľadať príčinu, prečo sme ju urobili. Zbytočne sa bude záhradník vyhovárať, že kvietok mu nevyklíčil preto, že nepršalo. Nadarmo bude obviňovať prírodu z vlastného neúspechu. Musí priznať, že on urobil chybu, keď zasadené semienko málo polieval a nedodal mu dostatok vlahy pre život. Keď to urobí, poučí sa zo svojej hlúposti a aj iní budú vedieť, ako sa o také semienko starať. Ak si však nebol schopný priznať vinu a tvrdošijne sa bránil zodpovednosti, urobí ďalšiu chybu. Tá bude spočívať v tom, že i jeho žiaci, prípadne iní ľudia, berúc si od neho príklad, budú ho v pestovaní napodobňovať a tiež im kvety budú hynúť. Veľkí ľudia sa učia zo svojich chýb, malí ľudia sa k nim nepriznávajú. Každý z nás by mal medzi chybami, ktoré urobil, listovať ako v múdrej knihe, aby si už nikdy nemusel vyčítať, že znovu raz urobil tú istú chybu. Priznajme, že nie sme žiadni nadľudia, ktorí sú neomylní a vieme byť zodpovední za svoje konanie a myslenie.                                                                                                         A vtedy, myslím, že práve vtedy sa človek stáva človekom, naberá ľudské rozmery. 

Sme predsa ľudia a ľudia robia chyby.

Citát: "Chceš realizovať svoje sny? Prebuď sa!" (Rudyard Kipling)

Tak s týmto citátom určite súhlasím, lebo ak človek žije len v predstavách, nemôžu sa mu sny nikdy vyplniť. To je prostý fakt, a keď ten dotyčný pre svoje sny nič neurobí, nemôže počítať s úspechom.  Ono snívať je totiž strašne jednoduché. Ja o tom viem svoje, pretože osobne tiež strašne rada snívam. Ako v noci, tak aj cez deň. Snívam o svojej budúcnosti, o svojom úžasnom a perfektným živote, ale viem, že takto to asi nikdy v skutočnosti nebude. Na druhú stranu túžim aj po veciach, ktoré zase až tak nesplniteľné nie sú. Možno sú len zle realizovateľné.

Snívať sa dá samozrejme o všetkom. Môžem fantazírovať o vďačností ľudí okolo mňa, o tom, aby  ma v práci brali vážne, o tom aby moji najbližší boli na mňa hrdý . Občas aj ja o takomto snívam.                        Ale prejdime od mojich predstáv radšej k realite. Pretože tá je oveľa tvrdšia. Reálny život totiž iba paroduje moje sny. Viem, že keby som len sedela doma a snívala o všetkých tých dokonalých veciach, nikdy by som sa k nim ani nepriblížila.  Preto som rada, že som žena činu a vždy sa snažím svoje sny a ciele si vyplniť. Či už je to najmenší prkotina, vždy, keď je to môj najbližší sen, chcem si ho splniť a väčšinou sa mi to aj podarí.  Ja si sny totiž plním vždy, keď dokážem prekonať sama seba. Keď som napríklad vyšplhala v telocviku na tyč alebo keď som sa naučila lyžovať ... Ale sen som si splnila aj vtedy, keď som sa úprimne a od srdca dokázala pozrieť človeku ktorý mi  zničil život priamo do očí. Bola som pripravená to urobiť, ale pretože je reálny život oveľa ťažšíí ako v mojich predstavách, zase tak jednoduché to nebolo. Ale zvládla som to a prekonala samu seba. Svoje sny si plním aj tak, keď chcem niekoho potešiť. Snívam o tom, že by to bolo dobré, avšak ak sa budem snažiť to zrealizovať, už nestačí len snívať, ale musím zobrať odvahu. A ten pocit, keď sa mi to podarí, je neopísateľný. V ten okamih si totiž môžem povedať, že som si splnila svoj vlastný sen a navyše potešila niekoho, koho mám rada.

A je určite oveľa lepšie prežiť svoj sen ako presnívať svoj život, pretože sny sa majú snívať a život sa má žiť!

Byť alebo žiť?

       Svet je stvorený z vody, rastlín, zvierat, ľudí, vecí ... Presnejšie je stvorený vzťahmi medzi týmito sférami existencie. Ako by mohol existovať strom bez pôdy, v ktorej sa uchytilo semienko? Ako by mohla existovať akákoľvek vec bez človeka, ktorý by ju vytvoril? Svet teda nie je rozdelený na časti, je to celok tvorený vzťahmi. Každý jeden vzťah je jeho nepostrádateľnou súčasťou, bez ktorého by sa zmenila celá podstata sveta. Je to ako v potravinových reťazcoch. Keď vymrie jeden článok, sú ohrozené všetky ostatné, ktorí boli na tomto vymretom jedinci závislí. Prežije len ten najsilnejší.         A podobne je to s ľuďmi. Slabí budú ušliapaný silnejšími. Tak sa môže stať, že na zemi zostane len ten najsilnejší človek, ktorý však tiež čoskoro zomrie, pretože sa zožerie nudou.

A kam vedie tento trend, kedy sa človek stará len o jeho vlastný život? O prítomnosť, o to, aby bol na zemi šťastný. Netvorí nič pre budúcnosť, pretože sa ho už netýka. To potom ale nie je žitie, ale ne zmysluplné bytia. A kto len je, tak je ale v budúcnosti nebude. Zabudne sa na neho. Kto ale žije, vytvára, vkladá seba samého do niečoho trvalého, tak ten aj bude. Toho si budú v budúcnosti pripomínať pre vec, ktorej vybudoval. Ako napísal Exupery vo svojej Citadele, dôležité je sa za niečo vymieňať. Zostane po nás to, čo sme vytvorili. Žijeme teda, kým vytvárame, keď prestaneme budovať, umierame a začíname len byť.

To, že si niektorí ľudia neuvedomujú tento rozdiel medzi bytím a žitím, je tiež príčina napätých vzťahov medzi nimi. Lebo každý sám nemáme silu vybudovať veľký chrám, nikto z nás. Budujme teda vzťahy medzi ľuďmi, aby sme potom mohli spoločne formovať budúcnosť. Je dôležité, aby sme neprestali budovať. Keď prestaneme, začneme sa dohadovať o právo na predmet nášho budovanie a opäť tak porušíme vzťahy a tým aj rovnováhu na svete.

Preto naši politici by sa nemali snažiť rozdeliť si to semienko moci, ktoré im bolo dané, lebo ak je rozdelia, tak už nikdy nevyrastie strom.

Neprestaňme tvoriť našu budúcnosť, poďme za svojimi snami, za svojimi túžbami a splňme si všetko po čom sme kedy túžili. Neprestaňme sa hrať, byť večnými „deťmi“ ktoré majú hlavu plnú ideálov a snov. Iba tak vytvoríme krásnu budúcnosť a dosiahneme všetko po čom túžime. 

Prečo sú ľudia tak sebecký a hnusný, že svojim jazykom dokážu zraniť a ublížiť, aj keď niekedy si to ani neuvedomia. Často sa stáva, že cez okno počuť, aké rozhovory ľudia vedú a zaráža ma jeden fakt, že nikto nerieši svoje hniezdo, svoj domov a svoje problémy, ale do špiku kostí rozoberú tie, ktoré majú iný. Vedia o každom pohybe, kam šli, s kým boli, ako sa chovali, ako sa obliekajú, ale o svojich najbližších nevedia koľko krát ani to, akú smenu majú v práci. Je naozaj človek tak vzťahovačný, že svojim chovaním vzbudzuje dôveru, využije ju v prospech vytiahnutia tých najhlbších myšlienok a potom to surovo zneužije na ohovorenie iných. Ale vo všeobecnosti je človek zvláštny tvor. Doma alebo medzi blízkymi ukazuje ako trpí, ako nič nevládze, ako sa mu nechce a keď vyjde von, medzi svojich ľudí a nedajbože do obchodu stáva sa z neho zdraví človek. Že by obchody mali takú čarovnú moc uzdravovať ľudí? V konečnom dôsledku asi áno. Len tam vidíte starých ľudí viac ako mladých, či v našom veku a keď áno tak len pre-svištia a nezdržujú sa. Ale všimli ste si tie premyslené nákupy tých našich seniorov? Ťaháky napísané čo idú kúpiť, presne z letákov vypísané akciové výrobky a čo je pre mňa nepochopiteľné a čarovné zároveň, akú silu im dáva obchodný dom, keď pred ním idú o palici krivkajúci z nohy na nohu, až máte koľkokrát chuť vziať ho za ruku a pomôcť mu, ale akonáhle prekročia prah obchodného domu, stávajú sa mladíkmi a už svištia s vozíkmi za výpredajmi a čo je úplne nepochopiteľne palice, ktoré vonku tak veľmi potrebovali, sú pohodené vo vozíkoch. Dostanú vietor do nôh a s ľahkosťou plávajú medzi regálmi a hľadajú to, čo tak urputne popísali s akciových letákov. Je úžasne občas pozorovať ľudí len tak pri bežnej činnosti.ich správanie, myslenie, činnosť a najmä ich hlášky. A hlavným a najkrajším zážitkom je keď spustia ráno pred obchodom to odpozorované kde, kto, s kým a s čím. Naozaj niekedy netreba ani správy pozerať a máte omnoho väčší prehľad a informácie. 

A na záver?

 O čo krajší a jednoduchší život by bol, keby sa dali problémy a starosti len tak vymeniť medzi sebou, lebo je záhadou, že iný vždy presne vedia čo a ako máme robiť, len sebe pomôcť akosi nevedia. A to platí pre nás všetkých, upracme si pred vlastným prahom a až potom sa môžme pustiť do iného.

Život

Niekedy nám stačí v živote málo. Len tak sedíme a premýšľame, ako ďalej a ako sa pohnúť, aby sme nedajbože nespravili chybu. Byť na rázcestí života vyžaduje pevnosť a rozvahu. Ale zároveň to znamená, že sme sa tam ocitli aj preto, že sme naň pripravení. Je to zvláštne a prekvapujúce pre mňa, keď pozorujem, ako nás život v rôznych etapách niekedy úplne nenápadne pripraví na tie ťažké a bolestivé situácie a okolnosti. Prichádza to veľmi znenazdajky. Pomaly a potichu, keď sa pozeráme na okolnosti a príbehy, ktoré sú pred našimi očami, ale nedotýkajú sa nás priamo. Prichádzajú cez našich priateľov, kamarátov, kolegov, ľudí, ktorí sú nám niečím blízki a zdieľajú s nami kus „našej cesty". Sme len pozorovatelia, nie priami účastníci. A potom zrazu príde chvíľa, keď život preverí, čo sme sa naučili a ako zvládneme to, čo nám pomáha „podrásť". Vtedy sa stávame priamymi účastníkmi. silný jedinec svoje úspechy drží pevne v rukách a slabý jedinec ich považuje za dielo náhody. Slabý jedinec viní zo svojich neúspechov ostatných a silný jedinec prevezme za ne zodpovednosť, zoberie si z nich ponaučenie a ide vďaka nim ďalej. Sama viem, aké je niekedy ťažké, postaviť sa a ísť ďalej, aj keď mám chuť sa úplne opustiť a vykašľať sa na všetko. Paradoxom je, že vtedy, keď presvedčím samu seba, že sa tým prestanem zaoberať a riešiť to, zrazu sa stane niečo zvláštne. Jednoducho to dobre dopadne a ja pozerám, čo sa vlastne zmenilo. Hovorí sa, že v myšlienke je obrovská sila a keď na niečo myslíme negatívne, tak sa to tak aj stane. Preto je dôležité pozitívne myslenie. Mnoho ľudí sa stalo úspešnými vďaka tomu, že verili, že to dobre dopadne. Verili sebe, ale aj myšlienke, že to, čo chcú, sa im jedného dňa splní. Človek je tvor plný emócií a ťažko vníma niekedy niektoré veci z nadhľadu, keď sa ho to priamo dotýka. Je preto úplne odlišné, pozerať sa na druhého a riešiť s ním jeho problémy ako riešiť tie svoje. Akokoľvek sa budeme snažiť vcítiť do kože toho druhého, nášho priateľa, kamaráta, kolegu, či príbuzného, faktom ostáva, že nikdy nebudeme plne rozumieť tomu, čo prežíva a ako sa naozaj cíti. 

Zamyslenie

  Často vravím životu – nedávaj mi toľko, aby si mi toľko nemohol vziať. No on bol nevyspytateľný – dal mi toho až priveľa. Nebolo to naraz, to by som si určite bola  všimla ale ktovie? Bolo to postupne, a ja som len brala, neuvedomujúc si riziká. Vtedy som ešte netušila, že za všetko sa platí. Darmo budete poučovať niekoho, kto sa v danej situácii ešte neocitol. Človek si uvedomí krízu, až keď sa pod ním prelomí ľad. Dnes už mám dosť skúseností na to, aby som si dovolila tvrdiť, že viem, o čom hovorím. Ako sa mi už zdalo, že som na vrchole šťastia, nečakane som spadla a to veľmi kruto a tvrdo. Ale bolo to naozaj nečakané? Naozaj situáciu nesprevádzajú žiadne viditeľné alebo aspoň načrtnuté udalosti, podľa ktorých by sa dalo určiť, čo bude nasledovať? Naozaj všetko príde bez varovania? Neviem, ale už som prišla na to, že aj šťastia veľa škodí. Je všetko až tak perfektné, že to môže byť už len horšie. S hrôzou som zistila, že čím dlhšie žijem, tým viac strácam všetko, čo (nielen na živote) mám rada. Snažila som sa to vyriešiť. Lenže ako? Veľmi primitívnym spôsobom, ktorý by v afekte napadlo azda každého smrteľníka – a to práve vlastné dobrovoľné ukončenie svojej životnej púte. Nebyť práve ľudí, respektívne človeka urobila by som to. Neviem ale, či to bolo vykúpenie. Neviem, či mi chceli pomôcť, alebo ma nechať potrápiť sa ešte dlhšie na tomto svete... Veď keď sa oni tak dlho trápili, prečo by som si aj ja nemohla vypiť svoj pohár trpkosti bytia až do dna? Prečo by som mala zbabelo utekať? Ale čo ak mi chceli pomôcť? Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo by práve Vám pomohol človek? (Mám dojem, že je ešte horší než čert z rozprávok, ktorý si dáva do zálohy Vaše duše) Ja áno. A to bol dôvod, prečo som nadobudla pocit, že je lepšie nebyť žiadnemu človeku nič dlžný. A tak som sa všemožne snažila vrátiť svoje dlhy rovnakým dielom, ako sa mi dostali. A čo som si vyslúžila? Ľudskú nenávisť... Mala som pocit, že nikdy nepochopím tento živočíšny druh.. A dúfala som v to až kým som nestretla ju vďaka nemu môjho najlepšieho priateľa. On má s ňou zoznámil. Na pohľad sa neodlišovala od ostatných. Lenže jeden pohľad nestačí, tak som sa pozrela ešte raz. Zazrela som záblesk pochopenia, no ešte dlho som sa pohrávala s myšlienkou, či sa mi to iba nezdalo. Bola trpezlivá. Postupne ma prinavrátila do bežného života, ďaleko od mojej priepasti, nadlho zamestnala moju myseľ (volala sa Empatia). A tak, postupom času sa zo mňa stal jeden z nich. Človek, čo nerozmýšľa, tvor bez humánnosti, ktorý ide neochvejne ďalej naschvál nevnímajúc svoje obety, ktoré musel podhodiť, aby sa posunul ďalej, hoci nevedel, kam kráča a ako to skončí. Ale je správne takto žiť? Ďalší obrat v mojom živote spôsobil, že som si musela položiť túto otázku a opäť zapnúť zmyslové orgány, aj keď by som najradšej nič nepočula, nevidela a necítila. Často som rozmýšľala nad tým, ako sa tieto veci vôbec mohli stať, ako som to mohla pripustiť. Bola som to naozaj ja? Táto nezodpovedaná otázka ma dohnala k neuveriteľnej posadnutosti, kto vlastne som a kým som bola, ak som vtedy vlastne BOLA. Nech som sa snažila akokoľvek na to prísť, stále sa mi nedarilo, nemala som ani najmenšie tušenie. Možno to Pánboh zariadil tak, aby tí najhĺbavejší jedinci, ktorým zíde na um nad čímsi takýmto premýšľať, na to neprišli. Príčiny môžu byť rôzne, o ktorých však nechám rozmýšľať ostatných. Postupne som však zisťovala, že môj život sa ubral nesprávnym smerom a extrémnou rýchlosťou. Možno to tak urobili schválne, aby, keď počas jazdy, kým sa to dá ešte odvrátiť, som to nezistila a nepohla kormidlom. Zatiaľ čo ja som rozmýšľala v krajine transcendentálna, zabudla som vnímať naozajstný svet. Až teraz som si uvedomila, prečo ľudia vedia, že je lepšie nerozmýšľať – radšej premárnia svoj život celkom iným spôsobom. Ťažko však povedať, čo je správne, pretože pravda je veľmi relatívna. Možno ak by som sa nad tým trocha viac ZAMYSLELA, vyvodila by som nejaké zmysluplnejšie závery, no čo z toho, ak by ma potom uvrhli do zatratenia a pochopili až o niekoľko storočí? Jedno ale viem s úplnou presnosťou. Tým čím som prešla, tým bahnom čo som sa brodila som vyšla ako iný človek, ktorý už nemusí sedieť zo zvesenou hlavou a premýšľať o živote. Som človek, ktorý vie, že všetko zlé sa udialo k zrodeniu toho, že som na ľudí neutrálna, nehrniem sa do prvej pomoci a záchrany sveta a nebažím po centrálnom úspechu  a obdivu, stačí mi , keď najbližší priateľ a človek povie že je rád že som . A tým zakončím moje písanie, šťastie nepríde k tým, čo si n nevedia vážiť každej maličkosti.

Dnes som sa zamyslela ako rýchlo plynie kolobeh dní, týždňov, mesiacov a rokov. Človek sa nestihne obzrieť a zrazu ubehlo more času. Vždy si človek povie však len chvíľku tu prehodím pár slov a bum hodina ubehne ako voda. Ako tak človek sedí a pozerá okolo seba, začne si uvedomovať ten tok času okolo neho, zrazu si uvedomí tu rieku života, súhru náhodných každodenných stretnutí rovnakých ľudí, zažívania rovnakých situácií, pri ktorých často mrazí. A dni plynú niekedy rovnakým pomalým prúdom, niekedy ako dravý vodopád, ľudia sa striedajú, situácie opakujú a človek si nevšimne ako rýchlo zostarol. Kde je, ten čas, čo sme chceli zažiť dobrodružstvá, kde sú tie zážitky s priateľmi toľko plánované. Obzrieme sa okolo seba a zistíme, že suseda, to malé dievčatko s dvoma vrkočmi, je už mladá dáma s priateľom , že susedka, ktorá vždy denne chodievala na trh kupovať čerstvé ovocie, je už postaršia dáma s paličkou, ktorá je vďačná za každé láskavé slovo. Kde, kedy sa toto vlastne stalo? Pýtame sa dokola. Len toť sme skončili školu a mali hlavu plnú snov a zrazu prekračujeme prach veku o ktorom sme ta tajne dúfali že tak skoro nepríde. Zrazu zistíme, že všetko čo sme chceli a čo si priali ostalo len v našich hlavách. Pri pozorovaní ľudí na vôkol sa dá tak mnoho odčítať, kto sa ako má, či je šťastný, či skormútený životom, kto má všetko po čom túžil a kto je na tom zmrznuto . Kde sú tie naše ideály, kde sme si vysnívali mať šťastnú rodinu a tráviť s ňou veškerý čas, zatiaľ čo dnes muž drie ako kôň a žena nútená spoločnosťou musí makať cele dni a noci v obchodoch a uspokojovať náročných ľudí alebo v smradľavých krčmách plných ožranov či prihlúpej mládeže, kde deti sú nútené vídať svojich rodičov len sporadicky. Kam toto všetko vedie? Kam ten čas tak neúprosné letí? Všetci sa ženieme za zárobkom a šťastnou budúcnosťou, ale je toto naozaj to, čo chceme?? O čo krajšie by bolo byť s tými najbližšími bez obáv a strachu s toho, že pre tento hnusný štát prídeme o to najcennejšie čo máme a to ľudskú dôstojnosť?? Sme tak zhýralý mamonárstvom a ideálmi, že zabúdame na to najcennejšie a to na našich najbližších . Dnes nie je nič neobvyklé vidieť a zažiť rozpadnuté rodiny, agresívnych potomkov, drzých a nevrlých ľudí v okolí. Už malé deti zabúdajú na nehu, lásku, úctivosť a pokoru veď to sa už dnes nenosí. Keď si spomeniem na našich dedkov a otcov, aký úctivý boli k ženám a matkám a dnes? Hrôza pomyslieť. Dnes sa omnoho viac ako úcta nosí, kto má čo na sociálnych sieťach zavesené, kto je populárnejší, nosí sa viac krása ako charakter a viac tvrdosť a hrubosť, ako neha a milosť. Dobrý čin je oplácaný výsmeškom a dobro ako také je vždy oplatené zlom. Dnes je doba celkom naopak . Uctievajú sa vagabundi a luhári, zatiaľ čo poctiví úslužný a milý človek je zatracovaný ako podivín. Mrchy majú najlepších mužov a najpodlejší chlapi majú najmilšie baby. Celý svet je jedná veľká zvrátenosť, no tak ako rýchlo plynie čas, dúfam, že táto doba presne tak rýchlo pominie , alebo aspoň niektoré veci s nej.

Čím to je, že práve tí najsmutnejší, bývajú práve tí, čo nám podarujú úsmev a dobrú náladu?

Začnem jedným známym citátom, kde sa uvádza: nikdy nehovor o človeku, ktorý sa smeje, že je šťastný, nikdy nevieš, či nepreplače celú noc, aby sa mohol cez deň usmievať. Koľko ľudského nešťastia sa v posledných dňoch motá po ľuďoch, tragédií, chorôb, úmrtí. Neobchádza to mladých a čo je najhoršie malých detí. Sme naozaj tak ponorený do rýchleho tempa života, že neustriehneme svoj život? Sme ľahostajný nie len voči iným ale hlavne voči sami sebe. Pýtam sa čo sa stalo s dnešnými deťmi, kde je ich bezprostrednosť a dobrota, radosť a hravosť? Ale aj v nás dospelých sa donedávna skrývala detskosť, hravosť. Sme tak hnaný peniazmi, problémami, agresivitou a asertivitou že zabúdame na to najhlavnejšie. Byť aspoň trochu deťmi. Nie je nad to keď sme v spoločnosti správnych ľudí a dostaneme nápad, zahráme sa karty, človeče, alebo iné spoločenské hry. Ako nám zrazu pookreje tvár, duša. Zahodíme starosti a už sa v nám prebúdza súťaživosť, hravosť, detskosť a smiech. Koľko smiechu je zrazu okolo nás, strhávame ľudí v okolí a zrazu celé okolie je hore nohami. Ľudia sa zbiehajú čo sa robí keď je všade okolo  toľko hurhaju a tu zrazu vidia ako sedia traja muži pri stole a hrajú vojnu s kartami a so slzami od smiechu sa predbiehajú kto koho nabije, alebo od vedľa počuť ženskú smiech zadúšajúc sa v slzách pri hraní obyčajného meno, mesto, zviera, vec. Zrazu si človek uvedomí, že na spojenie ľudí nie sú potrebné milióny ale obyčajná detská hra.  No každý jeden ktorí sa tu hrá zvádza tu svoju vnútornú vojnu. Je to sila osobnosti vedieť sa odosobniť a podať obdivuhodný výkon zabudnutia . Vezmime si také dieťa ako vzor. Čo všetko musí vedieť , aký boj vnútri seba bojuje, keď sa snaží plačom zaujať a mi mu nerozumieme, ako sa snaží komunikovať , ako sa snaží naučiť sa chodiť a nevzdáva sa ani po milióntom páde, keď niečo veľmi chce a žiada a musí vynaložiť nemalé úsilie aby to získalo . A potom tá jeho bezprostrednosť keď mu je smiešno – smeje sa, keď je hladné – napapá sa, keď sa chce hrať – hrá sa. Nepotrebuje sa pretvarovať a robiť niečo čo nechce . Koľko pocitov v sebe vydá pri obyčajnej hre. Akú predstavivosť má keď s obyčajnej krabičky a panáčika si vie vytvoriť svoj svet. Začnime si aj my nepripúšťať si stres a nervozitu. Naučme sa nechať starosti s prace  v práci, stres z ulice pred dverami a naučme sa hovoriť o pocitoch. Veď ako sa hovorí, že nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie, dokážme povedať čo nás trápi, ak sme smutný požiadajme o objatie a súcit, ak sa chceme vyrozprávať – naučme sa počúvať , ak chceme plakať naučme sa byť aj iným ramenom a ak sa cítime veselý naučme sa o ten úsmev podeliť, lebo ak darujeme úsmev , neporiešime problémy sveta ale vyčaríme úsmev tam kde veľmi chýbal. Začnime sa zaujímať o pocity a starosti druhých. Ak darujeme svoj čas druhým čo i len na chvíľočku, darujeme im viac ako čokoľvek iné, pretože nič nevieš nahradiť to, ako práve tú chvíľu ktorú si mu daroval.

A na záver už len jeden citát: Nikdy nie sme dostatočne starí na to, aby sme sa nevedeli zahrať.

Človek ako nástroj k záhube ľudstva

   Človek - tvor líšiaci sa od zvierat myslením, možnosťou byť múdrym, vzdelaným, inteligentným, byť na vrchole spoločnosti a "meniť svet". Ako veľmi sa ale naozaj odlišujeme od zvierat? Nie je to skôr menej, než viac? Bojujeme kvôli bohatstvu, závisti, moci, rovnako ako zvieratá? Bijeme sa za svoj názor, ale sme netolerantný voči iným. Používame len úbohý inštinkt. Inštinkt vedený sebectvom a túžbou po prežití. Vyvíjame spoločnosť a techniku, ako to len ide, ale každý jeden krok vpred,  znamená tri kroky späť. Vývin dnešnej spoločnosti je len krok za krokom k zániku ľudstva z dôvodu zahubenia planéty. Čím to je? Ako je to možné? Človek, tak vyvinutá a inteligentná bytosť, vedená takou chabou myšlienkou sebectva: "Je mi jedno, ako sa budú mať ostatní, hlavne, že mne bude dobre." Ani si to neuvedomujeme, ale robíme to podvedome všetci. Veď človek je tak úžasný tvor s možnosťami meniť realitu ...  Všetko môže začať už vo veľmi mladom veku. Viesť dieťa k vzdelaniu, učiť ho múdrosti a prebudiť v ňom túžbu po porozumení, veď je to tak krásne. Každý máme v rukách moc zmeniť svet, tak prečo sa o to nesnažiť?  Sme z rozvinutej krajiny s nekonečnými možnosťami, tak si toho vážme. Nemyslím si, že je na Zemi niekto, kto je stopercentne spokojný so životom, niekto, kto by nechcel niečo zmeniť k lepšiemu, tak prečo konečne prestať len hovoriť a začať konať, vyjadrovať sa silnými činy, nie silnými slovami. Každý môže začať hneď pri sebe, ako som napokon už niekde raz napísala. Vzdelávať sa, zdokonaľovať, zaujímať sa o dianie okolo seba, vyjadrovať sa, komunikovať s ostatnými, odovzdať múdrosť ďalej a ďalej. Každý v sebe máme potenciál niečo dokázať a niečo dosiahnuť, prečo to teda nevyužiť? To sa každý musí rozhodnúť sám. Nikto nemôže čakať, že to za neho niekto urobí, že sa mu úspech začne sypať, len tak z ničoho. Pretože milión pádov a neúspechov je cesta k zlatému úspechu. Každý pád a každá chyba je naša škola a predurčuje nám stúpanie nahor. No len hlupák to hneď pri prvom páde zabalí.  Kam až ľudská hlúposť môže zájsť? Čo nás čaká v najbližšom tisícročí? O tom môžeme len špekulovať, ale za svojím názorom si budem stáť.  Ak všetko pôjde ako doteraz, mierime iba k záhube a konci. História sa zákonite cyklicky opakuje, je to nevyhnutné, takže s dnešnou svetovou situáciou môžeme očakávať tretiu svetovú vojnu. Vojnu atómových a biologických zbraní, ktorá povedie k úplnému koncu. Ľudstvo bude vyhubené a kto nezomrie ihneď, zomrie časom na následky rádioaktivity. Planéta si cestu k životu nájde, to je isté, ale ľudstvo už nie. Planéta sa oklepe od parazitov teraz obývajúcich túto Zem a znovu zrodí sa.     A sme opäť na začiatku. Vývin prvotných organizmov, primitívnych živočíchov a neskôr znovu ľudí. Vývoj pôjde totožne ako doteraz, ale čo bude ďalej, to si naozaj netrúfam ani odhadovať.   Veď si to vezmite - do roku 1800 nás tu bola necelá miliarda. Teraz, na začiatku 21. storočia, nás je cirka sedem miliárd. To je neskutočný nárast. Za dvetisíc rokov o viac ako šesť miliárd. Je dokázané, že Zem nedokáže "uživiť" viac ako dvanásť miliárd ľudí, ale my sa k tomu blížime míľovými krokmi, blížime sa k záhube ... Na záhuby nás predurčujú neustále hranie sa na bohov a matkami prírody, no tá je nenapodobiteľná, je jedinečná, lebo aj napriek nevôli ľudstva sa dokáže postaviť a nájsť si cestu práve na miestach o ktorých by sme si dovolili tvrdiť, že nikdy na nich život nemôže vzniknúť.  A to isté platí aj o nás ľuďoch. Sme zaškatuľkovaný do rôznych skupín, selektovaní pocitmi, výzormi, peniazmi či sociálnymi skupinami, no vždy vznikne medzi nimi anomália a o človeku, ktorý je na prvý pohľad outsiderom sa môže skrývať vynálezca, či básnik. Neposudzujme ľudí, kým ich nespoznáme, ak niečo chceme, nedopusťme aby nám niekto hovoril čo nevieme, čo nedokážeme. Kráčajme hrdo vpred a neubližujme slabším, nenadávajme nesympatickým, neodvracajme sa od chudobných a v prvom rade nekritizujme ľudí, keď sami sme ešte nič nedokázali. 

Diviť sa dá tomu, že sa je ešte stále  čomu diviť.

"Páni! Pozeraj! To je, čo ?!" 

Poslednú dobu sa ku mne hrnú tieto slová doslova prúdom. Pýtate sa odkiaľ? Odvšadiaľ! Počujem  na ulici, v práci, na internete  alebo dokonca aj v televízii.                                                 Na každom rohu počujem "Hej, predstav si ..." alebo "No nie, ono to fakt funguje!" a potom zase "Nemôžem veriť vlastným očiam!" Nikdy som sa týmto fenoménom nezaoberala dosť dôkladne alebo som ho dokonca ani nevnímala, ale zrovna teraz som narazila na tento aforizmus a uvedomila si, ako veľmi sa vlastne všetkému čudujeme a čo nás všetko prekvapí. Je to až neuveriteľné, koľko vecí, udalostí či ľudí nás dokáže prekvapiť počas jedinej krátkej hodiny! Ba čo viac, počas len na minúty. Ale ako dlho sa vlastne dokážeme ešte čudovať? Budeme sa snáď čudovať donekonečna?  Ťažko povedať, kde má "divenie sa" svoj počiatok. Mohlo by to byť už vtedy, keď Boh stvoril svet. Však si predstavte, ako sa asi Adam musel čudovať, keď mu do pokojného raja spadlo z neba niečo ako Eva. Alebo pôjdeme iným historickým prameňom až do onej doby, kedy mimozemšťania zanechali na tejto planéte omylom zárodok primitívneho života, aby sa potom po niekoľkých rokoch vrátili a nestačili sa čudovať, čo to tu vyrástlo. Týchto teórií možno nájsť milióny. Každý národ, každé náboženstvo má tú svoju, a to jednu viac udivujúcu než druhú. Môžeme udivene pozorovať počas celého historického prúdu času. Rimania sa čudovali ... Gréci sa čudovali ... Egypťania sa divili ... A ako  všetci skončili! Tak kedy sa konečne už prestaneme čudovať? Je to vlastne prirodzená reakcia na niečo, čo nás nejakým spôsobom prekvapí či vyvedie z miery. Čuduje sa takmer každý. Je jedno, či je ten človek chytrí či hlúpy ako poleno, pretože rovnako sa nakoniec bude čudovať. Diviť sa dokonca môže napríklad aj zviera alebo akákoľvek živá bytosť na tejto či inej planéte. Z toho vyplýva, že "divenie sa" je vlastne známka toho, že žiadny človek či iný živočích nie je vševediaci a že nikto nedokáže predvídať všetky udalosti, ktoré sa stanú či nestanú.  A na čo sa to vlastne čudujeme? Dôvodov je niekoľko. Diviť sa môžete kolegovi, ktorý povedal alebo práve predniesol niečo "veľmi chytrého" a vlastne tým vyriekol niečo ako "Hej, pozri, ako som blbý!" Alebo sa môžete čudovať treba tomu, že chleba, ktorý je z jednej strany namazaný maslom, vždy dopadne na tú "bohatú" stranu. A tiež to, že tá susedova mačka dopadne vždy na všetky 4 nohy, keď ju omylom zhodíte z poslednej poschodia paneláku. Inak sa tiež môžete diviť nad tým, že vám stále chodia účty z finančného úradu, aj keď predsa všetko platíte tak poctivo, ako to len ide. Ale potom žasnete ešte viac, keď vám na dvere niekto zaklope a predstaví sa ako exekútor. Skrátka, diviť sa môžete prakticky čomukoľvek. Dokonca aj tomuto článku

Poslednou dobou sa však stretávam s úplne odlišným typom čudovania sa. Jedná sa o sarkastické či ironické čumenie, ktoré má za úlohu zosmiešniť či iným spôsobom zhodiť niečo, čo niekto predniesol. Najčastejšie sa stretávam s frázami ako "Nehovor!" alebo "Nie, vážne?" a tiež "To Fakt?" Na jednu stranu mi to pripadá pomerne normálny spôsob, ako vyjadriť niekomu, že už by si mohol nechať "tieto" veci pre seba, ale zase na druhej strane ma udivuje, ako často sa tejto sarkastické verzie užíva. A nemyslím si, že je to preto, že by sme hovorili o veciach, ktoré nikoho nezaujímajú, ale je to tým, že sa z divení stal fenomén, ktorý jednoducho nemožno zastaviť.          

                                                                                                                                                                             Takže potom vlastne ani nie je udivujúce, že sa stále je čomu diviť.                                                Veď my sa vlastne prestať čudovať ani nechceme ...