Minulosť
verzus prítomnosť
Snáď
ste už tiež niekedy niekde počuli alebo si prečítali rôzne tvrdenia poukazujúce
na to, že najlepšie je žiť prítomnosťou, pretože minulosť je len niečo ako
uzavretá kapitola, niečo, k čomu nemá cenu sa vracať. Ja sa s podobnými výrokmi
stretla v poslednej dobe hneď niekoľkokrát a práve to ma prinútilo zamyslieť sa
nad touto problematikou.
Je
nutné položiť si otázku, či je to pravda? Či je naša minulosť naozaj len
niečím, čo môžeme uzamknúť do trezoru a už to nikdy nevyberie.
Pre
začiatok je dôležité vymedziť si, čo minulosť vlastne znamená. Ak sa budeme
pohybovať iba vo všeobecnej rovine, je možné takmer s istotou povedať, že
minulosť je niečo, čo nie je prítomné, ani budúce. Je to niečo, čo sa už udialo
a nezáleží na tom, či pred sekundou, hodinou, mesiacom, či tisíckami rokov.
Ak sa
však rozhodneme prebádať minulosť starostlivejšie, veľmi skoro zistíme, že
takéto vymedzenie naozaj nie je zďaleka postačujúce. Minulosť sa dá poňať
mnohými rozličnými spôsobmi, možno na ňu hľadieť hneď z niekoľkých rôznych
uhlov. Minulosť môžeme chápať všeobecne, potom hovoríme o histórii alebo
dejinách. Je to minulosť týkajúcu sa svojím spôsobom každého z nás. Zahŕňa
obdobie od vzniku našej planéty, cez zrodenie života, až po dnešok. Delí sa na
všemožné odvetvia a kategórie, ktoré sa potom navzájom prelínajú. Je to naša
história, naša minulosť, môžeme sa o nej dozvedieť z kníh, historických
dokumentov alebo napríklad z úst profesora dejepisu. Napriek tomu všetkému je
to ale história más, je neosobné, nehovorí ani slovo o mne, hoci z určitého
hľadiska je pre moju osobu, moje zrodenia a existenciu tak dôležitá.
Po
tejto úvahe tu teda musím uviesť ďalšie kategóriu minulosti, teda minulosť
individuálne. Minulosť určitého jedinca, ktorý už tým, že žije, mení budúcnosť
na prítomnosť a prítomnosť na minulosť. Robí to neustále, po celý svoj život a
často si tento proces ani sám neuvedomuje. Minulosť s prítomnosťou spolu idú
takmer ruka v ruke a je veľmi ťažké ich od seba oddeliť. Prítomnosť je minulosťou
tvorená. Aby sme tento vzťah pochopili, stačí sa len sám seba spýtať: Prečo
robím práve teraz toto? Odpoveď
nenájdeme v prítomnosti, ale opäť v minulosti. Teoreticky by stálo za
zamyslenie aj to, že ako sme danú otázku dopovedali, bola už jej prevažná časť
tiež vtiahnutá do hlbokej priepasti minulosti.
Teraz,
keď už sme došli vo svojom uvažovaní takmer do absurdity, nie je iste od veci
položiť si opäť úvodné otázky, iba inak formulované. Pýtam sa teda znova:
"Je pravda, že prítomnosť pre nás má väčšiu dôležitosť ako minulosť? A nie
je to skôr naopak? Nie je prítomnosť len obyčajný takmer nepostrehnuteľný
okamih prechodu medzi minulosťou a budúcnosťou? Pretože to, čo je TERAZ
prítomnosťou, je TERAZ už aj minulosťou ... "
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára