Čakanie

Znenazdania som sa zamyslela nad na prvý pohľad úplne banálnej veci: Prečo je pre mňa čakanie tak neznesiteľné a zraňujúce? Má snáď čakanie všeobecne nejakú hlbšiu podstatu? Môže sa čakaním zvýšiť (prinajmenšom aspoň citová) hodnota očakávané veci? Alebo je čakanie len zbytočným zlom, ktoré si musíme pretrpieť, aby sme dosiahli vytúženého cieľa?  Ja osobne teda čakanie bytostne nenávidím! Vždycky, keď na niečo čakám, zvlášť keď sa na danú vec teším, cítim neodbytný pocit samoty a stiesnenosti, odcudzenia, neistotu z neúspechu alebo dovŕšenia cieľa, ba dokonca aj silný pocit beznádeje, ktorý ma doháňa k zúrivosti. To všetko závisí na dôležitosti ciele a dĺžke samotnej doby čakania.

Prečo tomu tak však je? Tak napríklad, čakám  na autobus a nedokážem si odoprieť myšlienku toho, že som na tej zastávke prikovaná, že som ako väzeň, ktorý nemá možnosť slobodných rozhodnutí a musia sa bezpodmienečne riadiť podľa neovplyvniteľných pravidiel, čo sú v tomto prípade cestovné poriadky. Alebo napríklad v čakárni u doktora; tam ma toho vlastne, okrem mojich zdravotných problémov, moc nedrží, ale dochádza tu k iné nepríjemné veci. Každý človek v tej chorôb zapáchajúci miestnosti má svoj osobný problém, ale všetci majú spoločnú vec, ktorá im znepríjemňuje život. Keď ochorie, musí k lekárovi, musí sa dostať do toho (už len pri pomyslení) nenávideného domu a tam s ostatnými, väčšinou neznámymi ľuďmi tráviť neurčitý čas, ktorý si takmer zakaždým odbijú myšlienkami na odchod. Alebo ešte v čakárni premietajú nad osudmi svojich spolu odpykávajúcich, ktorým "trest čakania" udelila choroba za ich neochotu žiť zdravo alebo už len z princípu, aby si jednoducho nepripadali tak dobre, ako by sa bez telesných neduhov cítiť mohli.

Môžeme ale tomuto všeobecne prehliadanému sťaženiu ich života prikladať nejaký pozitívny dôsledok?

Môžeme tvrdiť, že pri sexe je tá najslastnejšie chvíle pri orgazme, ale nie je ono čakanie na neho ešte silnejším a plnohodnotnejším prežitkom? Pri čakaní na smrť je to zase úplne iné. Hoci k nej jasne a priamočiaro mierime, z existencialistického hľadiska ju nechceme, obávame sa jej a chceme si to čakanie na ňu užiť čo najviac, a teda ho - aspoň vnemovo - predlžovať. Dalo by sa všeobecne stanoviť, že čakanie je príjemné viac či menej podľa toho, na čo čakáme, čo tá daná vec pre nás predstavuje, ako sa na ňu tešíme alebo ako sa jej naopak bojíme. Ďalšia vec potom je, keď sa naše čakanie na vec či udalosť, po ktorej tak túžime, premení v niečo úplne iné, v niečo horšie, a my si uvedomíme, že naša vytrvalosť bola bezpredmetná a celá tá doba bola len premárneným časom. V tomto prípade si začneme vyčítať, že sme sa na tú vec alebo udalosť vôbec tešili a boli by sme radšej ciele nedosiahli a zotrvali v onom čakaní, kedy sme mali aspoň nádej. Ak je teda čakanie príjemné či nepríjemné, to evidentne záleží na dôvode, prečo čakáme. Ale platí ak to tak vždy, to sa nedá celkom iste posúdiť. Tiež sa dá povedať, že čakanie má naozaj svoj pôvab a je celkom nevyhnutné konštatovať, že bez neho by to skrátka nebolo ono.

Ak sa chceme však dopátrať konečnej odpovede na jeho globálny význam, chce to čas. Počkajme si ...