„Niekedy svetlo v nás už dohasína, ale stretneme človeka, ktorý ho rozdúcha na plameň.“ (Albert Schweitzer)

Ľudský život by sa dal prirovnať ku krivke grafu – raz prudko stúpa a človek by najradšej od šťastia vybozkával celý svet. Potom však krivka prudko klesne nadol a človek sa ocitne úplne na dne. Padá a padá ešte hlbšie a nenachádza žiadne stebielko, ktorého by sa mohol zachytiť. Má pocit, že ho nikto nechápe, a že sa mu všetci otáčajú chrbtom. Myšlienky sa v hlave víria ako hrozivé tornádo, ktoré berie so sebou všetko, čo mu stojí v ceste. A zrazu stretne kohosi, kto ten zmätok v jeho hlave urovná. Kohosi, kto mu podá ruku a vytiahne ho z jamy zvanej Beznádej. Kohosi, kto odoženie ten ničivý pocit bezmocnosti.
Obklopuje nás veľa ľudí, no nie každý má ten dar, že príde a vyčarí nám na tvári úsmev, na ktorý my už nemáme síl. Niekedy stačí pár milých slov, jednoduché gesto, či jediné priateľské objatie na to, aby sme smutnej osobe odohnali spred očí tmavé mračná smútku. Všetci potrebujeme priateľa, ktorý by nás takto objal a ukázal nám, aký je svet krásny a nebo modré. Predstavte si, že po lícach vám stekajú potoky sĺz, navyše ak ste dievča, pod očami máte všetku maskaru, ktorú ste si pôvodne naniesli na riasy. A vtedy k vám podíde priateľ, aby vám povedal, že výzor KISS je stále  IN. A hneď na to by vám priateľ podal balíček vreckoviek, hoci ste ani slovkom nenaznačili, že ho potrebujete. No neprestali by ste plakať? Nepotešilo by vás to? Určite by ste sa v tej chvíli aj zasmiali.
Naši skutoční priatelia sa stávajú našimi anjelmi, ktorí prídu a zažnú svetlo v našej duši, len aby sme sa nebáli. Otvárajú nám oči a keď máme pocit, že náš život už nemá zmysel, sú to práve priatelia, ktorí nám ten zmysel ukážu. Sú veľmi dôležití, pretože nám dodávajú istotu a pomáhajú v budovaní sebadôvery. Ukazujú nám to, akí naozaj sme – zvláštni a jedineční. Nútia nás utrieť si slzy z očí a pripomínajú malé horiace fakličky, vďaka ktorým vidíme pred seba. Keď sa potkneme, priatelia sú tí, ktorí ako prví pribehnú a pomôžu nám vstať. Veria v to, čomu my už neveríme a tým nás nevedomky nútia pozerať sa na svet opäť s nádejami a túžbami.
Ak na svete existuje čo i len jeden človek, ktorému na nás záleží, oplatí sa žiť. Priateľ je ten, komu na nás záleží. Len s ním sa dá na všetko zlé zabudnúť. 
Len s ním sa dá prejsť tropickým lesom plným hmyzu, hadov a možno domorodcov. 

Len s pravým priateľom sa dá preplávať oceánom, ktorý sa volá Život...

  V  rozprávkach sa vždy hovorilo: „Choď za svojím srdcom.“ Ale rozprávky nepochádzajú zo života, tak sa v súčasnej dobe  niektorí riadime srdcom. V niektorých rozhodnutiach nám nepomôže rozum, ale srdce. Niekedy sa možno zdá, že to, čo robíme je absolútny nezmysel, ale srdce má vždy pravdu. Sú to naše pocity, naša intuícia, ktorá nám hovorí, čo je správne.
Stretli ste sa už s tým zvláštnym pocitom, kedy ste sa v určitej situácii nevedeli rozhodnúť? Rozum vám hovoril niečo iné ako srde. Prečo ľudia uprednostňujú pred srdcom rozum? V jednom momente majú pocit urobiť danú vec tak, ako to cítia, nevedia prečo a v druhom momente si povedia: „Nie, veď to je hlúposť.“ Títo ľudia v srdci pevný bod nemajú. Vnímajú život taký, ako im ho niekto opísal- všetko má svoj vzorec logickosti a ochrany seba pred nebezpečným svetom a sami neskúmajú tajomné zákutia sveta. Preto, keď im srdce radí niečo, čo rozumu nedáva zmysel, rozum túto myšlienku podľa vzorca potlačí a označí ju za absurdnú.
Riadim sa tým, že všetko, čo rozumu nedáva zmysel, je správne. Pretože srdce sú pocity, ktoré neviete vysvetliť ani ovplyvniť. Je to akýsi vnútorný hlas, ktorý je skúsený a vie, čo sa skrýva za každým rohom. Pomôže vám zvoliť si správny smer, keď stojíte na križovatke, napovie vám či to, čo robíte je správne alebo vám pomáha riešiť životné okamihy.
Predstavujem si, že stojím v čase zapadania slnka na opustenom mieste so strachom naháňajúcimi zákutiami. Neviem, ktorým smerom sa vydať, neviem, kde na mňa čaká nebezpečenstvo a neviem, kde môžem stretnúť a zmeniť svoju budúcnosť. Z jednej uličky vychádza svetlo, z druhej sa ozývajú tiché hlasy. Prečo by mnohí automaticky volili tichú uličku so svetlom? V hlave majú zapísané, že tam, odkiaľ sa ozývajú hlasy, čaká nebezpečenstvo. Ja počúvam srdce, môj kompas, môj múdry hlas, bod, ktorý ma vedie ku hlasom. Nezamýšľam sa, len kráčam tam, kde ma vedie srdce. Až keď sa dostanem do uličky a otočím sa, vidím postávajúcich mladíkov s cigaretami v ústach a zločinným „úškrnom“. Tie hlasy prichádzajú od dvoch stareniek. Jedna starenka spadla a vysypala sa jej taška. Hneď jej skočím pomôcť. Starenka vstane a chce sa mi odvďačiť. Pozve ma domov a ponúkne mi koláč. Mám sa rozhodnúť. Hovorím si: „Nie, veď je už večer“, ale srdce mi vraví „choď, zaslúžiš si odmenu“. A táto odmena mi zmení život. Srdce ma zavedie k človeku, ktorého by som hľadala možno celý život, keby som nepočúvala svoje city. Moje srdce malo v sebe najkratšiu cestu, ako nájsť svoju lásku a pritom nezablúdiť. Rozum by sklamal, pretože z jedného vzorca vždy dostane jeden výsledok, ale srdce je smerované neviditeľnou silou sveta.
Keby všetci ľudia počúvali hlas svojho srdca, bol by svet iný? Bolo by menej násilia, úmrtia alebo menej nešťastných manželstiev? Samozrejme,
nemôžeme úplne „vypnúť“ rozum a bezhlavo sa rútiť za svojimi snami a do situácií, kde nás vedie vnútorný hlas. Práve ten „pevný bod v srdci“ musí byť zosúladený s našim podvedomím a rozumom, aby sme sa vedeli správne rozhodovať. Svet je veľký a ľahko v ňom môžeme zablúdiť. Zapojme do svojich vzorcov srdce, ktoré nám ukáže to, čo vlastne chceme, žime s radosťou a v istote. Istota sa spája so stabilnosťou, ktorá nám vždy ukáže tú istú správnu a najrýchlejšiu cestu ku šťastiu a svojim snom. 

Kocky sú hodené

Tento slávny výrok povedal Gaius Julius Caesar, ktorý bol jedným s najvýznamnejších osôb v Rímskych dejinách hovorí o tom, že sa nedajú niektoré rozhodnutia vrátiť späť aj keď by človek veľmi chcel.
Kto s nás si už raz v živote nepovedal: „Keby sa to tak dalo vrátiť späť“? V živote človeka nastanú také chvíle kedy sa musí rozhodnúť a od tohto rozhodnutia bude závisieť celý jeho budúci život a život ďalších generácii. A práve takéto rozhodnutia sa už nikdy nedajú vrátiť späť, preto sa im treba dostatočne venovať a je nutné zvážiť všetky pre a proti a až potom vyniesť konečné rozhodnutie. Dakedy sa však nedá dlho rozmýšľať je nutné spraviť okamžité rozhodnutie. Tieto situácie však nemusia byť vždy očividné.
Môže sa stať, že o našom bytí či nebytí rozhoduje zdanlivá maličkosť a v konečnom dôsledku môže mať táto drobnosť katastrofálne následky. Veď len také rozhodnutie ako ísť do práce,  zdanlivo je to veľmi jednoduché a nepodstatné ale čo keď sa na ceste stanem členom dopravnej nehody, čo keď bude na ceste dopravná zápcha a ja prídem neskoro do prace, čo keď sa šéf nahnevá a dá ma vyhodiť len preto aby si získal autoritu na novom pracovisku. Každé naše rozhodnutie ovplyvňuje našu budúcnosť vo väčšom či menšom rozsahu. Veď ako sa hovorí: „Božie mlyny melú pomaly ale isto.“ Celý náš život sa skladá s rozhodnutí či s právnych alebo nesprávnych, to ukáže čas. Jedno s prvých závažných rozhodnutí mladého človeka, je výber povolania. Od tohto rozhodnutia závisí mnoho: najprv musí mladý človek zvážiť svoje schopnosti a vedomosti, musí si uvedomiť čo by ho bavilo robiť v živote. Všetko sa to nabaľuje na seba ako snehová guľa valiaca sa dolu zasneženým kopcom.
Od tohto rozhodnutia závisí výška jeho platu, spoločenské postavenie, prestíž a jeho budúci život. Aspoň takto nám to hovorili učitelia a rodičia keď sme sa my rozhodovali. Do istej miery je to tak, ale výnimka potvrdzuje pravidlo. Môže sa stať, že človek vyštuduje niektorú strednú školu či gymnázium a neskôr absolvuje vysokú školu, kde získa titul.          Kde je ale, napísané, že vysoká škola zaručuje šťastný a spokojný život. Veď aj tomu obyčajnému mechanikovi alebo inštalatérovi môže byť lepšie ako čerstvo spromovanému lekárovi, ktorý je nútený chodiť každý týždeň na podpis na úrad práce, pretože lekára bez praxe nechcú nikde zamestnať.

Niekedy nám však osud ponúkne druhú šancu začať od znova, ktorú už nesmie premárniť, pretože by mohla byť tá posledná. Je veľa takých ľudí, ktorý napriek tomu, že vyštudovali niektorý odbor či profesiu, ktorým to život zariadil tak, že sa svojmu remeslu nemohli alebo nechceli viacej venovať ,či už zo zdravotných alebo osobných dôvodov. Jeden múdry človek raz povedal, že sú tri skupiny ľudí: tí čo sa nechajú manipulovať väčšinou a nevedia čo sa okolo nich deje, tí čo síce vedia čo sa okolo nich deje, ale nemajú odvahu s tým niečo urobiť a potom sú tu ľudia, ktorý vstanú a zariadia si svoj život podľa svojich predstáv. 

Jednoducho si myslím, že každý si je strojcom svojho šťastia a len od nás záleží, ako svoj život prežijeme.

Citát: "Ako si ustelieš, tak si ľahneš."

Ako si ustelieš, tak si ľahneš. Už toto staré príslovie nám hovorí, že každý si je strojcom svojho šťastia . Ale čo je to vlastne šťastie? Ako často si človek kladie túto otázku? A ako rôznu odpoveď každý nachádza. Možno je to len súhra priaznivých náhôd, alebo zásah nejakej "vyššej moci". Ja osobne si myslím, že od každého trochu, avšak z najväčšej časti všetko záleží na našom rokovaní. Každý z nás už iste zažil dobu, kedy sa mu až neskutočne darilo, ale určite aj obdobie, v ktorom išlo všetko od desiatich k piatim. Niekto sa pýta: Prečo je šťastie tak pominuteľné? Bolo by krásne mať stále len šťastie. Lenže bez nešťastia by nemohlo existovať ani šťastie, ako bez zla nie je dobro, alebo bez tmy svetlo.
Všetci sa však na tento problém nepozerajú rovnako ako ja. Môžeme sa stretnúť aj s názormi, podľa ktorých je šťastie už zastarané slovo, ktoré používajú len ľudia neveriaci svojim schopnostiam, pretože vždy záleží len na nás, ako sa so svojím životom popasuje a spoliehať sa na vrtkavú šťastenu, by bol holý nerozum. Áno, občas pomôže aj náhoda. Ale čo je to vlastne náhoda? Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Nemôže to byť práve ona "vyššia moc"?
Zamyslime sa nad tým. V dnešnom nemilosrdnom svete plnom závisti a nevšímavosti si každý sám musí nájsť a vybojovať miesto, lebo nikto nám nedá nič zadarmo, ak z toho nemá osobný prospech. Práve preto je v súčasnosti dôležitá viera v seba samého, pretože kto si neverí, má len malú šancu niečo dosiahnuť. Občas však správna miera sebadôvery prekročí únosné medze a človek sa potom často stáva bezohľadný, ak ide si za svojím cieľom a nestará sa o veci - pre neho bezvýznamné - ako je láska alebo ohľaduplnosť voči iným ľuďom.
Keď si všetko necháme prejsť hlavou, musíme si položiť ďalšiu otázku: Prečo by vlastne človek mal chcieť, aby za neho jeho prácu odviedol niekto iný? Možno je to lenivosťou, alebo nedostatočnou motiváciou spoločnosti zvýhodňujúce tých, ktorí ťažia z úsilia druhých. Títo ľudia sa potom nevedomky sami okrádajú o dobrý pocit z poctivo vykonanej práce. Už len tento pocit by mal stáť za to, aby sme chceli svoju prácu odviesť čo najlepšie.
Viem. Každý by si mal sám zariadiť svoj život najlepšie, ako môže, ale čo tí, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu? Tým by predsa mala byť podaná pomocná ruka. Často sú však prehliadaní a odsudzovaní. Musím sa preto pýtať: Kam sa podela ľudská solidarita? Lenže existovala vlastne niekedy, myslím tým, či si aspoň raz ľudia na celom svete dokázali nezištne pomáhať a rešpektovať sa? Iste. Mnoho jedincov dokáže pomáhať iným, napríklad ľudia pracujúci v charitatívnych organizáciách s chudobnými, postihnutými, drogovo závislými alebo s ľuďmi bez domova. Toto je stále bohužiaľ len zlomok všetkých, preto si trúfam povedať, že pokiaľ bude existovať sebectvo a ľahostajnosť, nebude svet nikdy fungovať tak, ako by bolo ideálne. Ako si ustelieš, tak si ľahneš. Je to možno heslo niektorých nezávislých ľudí. Podľa môjho názoru sa s ním oháňajú len sústredení na seba ľudia, neochotní pomôcť tým, ktorí pomoc skutočne potrebujú. Samozrejme. Väčšinu vecí v našom živote si musíme zariadiť sami, ale len preto ešte nemusíme zanevrieť na ostatných. Je snáď lepší pocit, ako keď na seba môžeme byť hrdí? Nakoniec si ešte musíme uvedomiť, že ak je naša posteľ občas tvrdá a tlačí, musíme sa nabudúce viac snažiť pri jej ustielaní.

Čínske príslovie: "Nemaj strach z ťažkej práce, ale z prázdnych rečí."

Neviem, či je toto tvrdenie úplne pravdivé. Z ťažkej práce má strach lenivý človek, pretože ho to samozrejme stojí nejakú námahu, nejaký čas, ktorý mohol stráviť v kresle pri televízore alebo pri počítači. Možno by sa sem dala zahrnúť aj práca, pri ktorej sa musia premýšľať; opäť dotyčný musí vyvinúť úsilie a zaberá to jeho čas. Ale ako sa hovorí, bez práce nie sú koláče a keby sme nič nerobili, nič by nebolo, koniec koncov ani tá televízia alebo ten počítač. A s tým, že musíme pracovať, sa musíme zmieriť. S tými rečami to ale bude zložitejšie.

Či už sa bavíme s človekom, ktorého poznáme alebo nepoznáme, či už ho máme radi alebo nie, vo väčšine prípadov je zabijakom komunikácia  a fakt, že si s dotyčným nemáte čo povedať. Iste to všetci dobre poznáte. Také tie trápne chvíle ticha, ktoré sa skončia  náhodným táraním  o počasí. Z vlastnej skúsenosti ale viem, že nie vždy je nutné zo všetkých síl nadviazať konverzáciu. Sú takí ľudia, ktorí sa o to snažia, ale potom sú aj takí, ktorým tieto premlčané chvíle nevadia a vedia, že je niekedy lepšie mlčať ako bľabot nezmysly. K tým sa zaraďujem aj ja po istých skúsenostiach. Zažila som práve takúto situáciu a nebolo to vôbec príjemné. Niekedy skrátka stačí spoločnosť príjemného človeka. Ale životná výhra je človek s ktorým má aj mlčanie význam a mlčaním vieme povedať viac ako 1000 slov. Je to ale veľmi vzácne.

Nemyslím si ale, že by sa toto príslovie dalo pochopiť iba doslova tak, ako je napísané. Mohlo by mať aj iné významy. Mne sa napríklad vybavilo to, že nezáleží na vonkajších hodnotách človeka, ale na tých vnútorných. Áno, nevyzerá to na prvý pohľad, že by to spolu nejako súviselo, neznie to nijako podobne, pokúsim sa to však vysvetliť.
Počuli sme to už mnohokrát v živote: Nezáleží na tom, ako človek vyzerá, ale aký je. Mohli by sme si položiť otázku: Čo to je krása? Čo to znamená byť krásny? Podľa môjho je každý svojím spôsobom krásny a záleží len na uhle pohľadu. Záleží len na vás a vašom uhla pohľadu, ale aj na vašich vlastnostiach - dokážete napríklad odpúšťať? Ak áno, hneď vidíte človeka lepšie. Z toho vyplýva, že vnútorné a vonkajšie hodnoty človeka sa prelínajú. A z toho sa potom stáva tá jedinečná krása konkrétneho človeka a je len na nás, či ju uvidíme, alebo nie.

Na záver by som to zhrnula tak, že príslovie:

 "Nemaj strach z ťažkej práce, ale z prázdnych rečí." všeobecne pojednáva o tom, že duševné námaha je oveľa náročnejšia ako tá fyzická.

 

Ráno múdrejšie večera

Toto príslovie nám hovorievali naše babičky a dedovia, prababičky a pradedovia  a tak ďalej a tak ďalej. Niečo na tejto vete asi bude, keď ju ľudia používajú už tak dlho. Skúsim o tom popremýšľať.
Prvé, čo nás asi napadne, keď také príslovie začujeme, najskôr bude, že takmer na každú vec, čo robíme, nejaké to babičkine príslovie nájdeme. Vymýšľali ich ľudia za dávnych a dávnych čias. Sú to vety vzniknuté zo skúseností. Sú plné pravdy, aj keď si to niekedy nechceme pripustiť. Väčšinou sa trafí "do čierneho".
Keď si prečítam vetu 'Ráno je múdrejšia večera', vybaví sa mi náš obyčajný deň.                            Ráno vstávame plní sily, energie, oddýchnutí snáď aj väčšinou usmievaví. Máme pred sebou celý deň. Naše telo cez noc "dobilo baterky". Ľahko sa môžeme sústrediť na dôležité veci. Dokážeme rýchlo reagovať a uvažovať. Dobre vstrebávame nové informácie. Sme pripravení na nový deň. Tak toto je to múdrejšie ráno. Nemôžeme byť však takto výkonní po celý deň. Nie sme roboti. Telo i myseľ si chce po nejakom čase odpočinúť. Čím bližšie sme k večeru, tým častejšie vyžadujeme odpočinok.               Počas dňa na nás zanecháva stopu všetko, čo robíme. Telo sa unavuje a unavuje a unavuje. Nielen telo aj naše myslenie. Večer už naša myseľ nie je tak bystrá, a preto nie je večer ani zďaleka tak múdry ako ráno.
Ďalší pohľad na toto príslovie vnímam pohľadom skôr obrazným. Ráno je múdrejšia večera pre mňa znamená, že nie je dobré konať impulzívne. Že je lepšie počkať  do rána - až sa nám vec v hlave rozleží a aspoň trochu si premyslíme a zvážime, čo máme v pláne urobiť. Veľakrát rokujeme neuvážene a ako sa hovorí "s horúcou hlavou". Veci, ktoré potom urobíme, už  niekedy nejdú vziať späť. Potom toho môžeme ľutovať ešte pekne dlho. Nehovorím, že by sa malo premýšľať nad každou maličkosťou a zvažovať   pre a proti. Rozhodne ale nie je na škodu  zdravá rozvaha.
Predsa len je človek tvor tvrdohlavý. Na nejaké to príslovie nedať skôr, než si sám skúsi jeho pravdivosť. To si  poviete, že už je to dávno, čo niekto niečo také vymyslel a že to už predsa vôbec nemusí platiť. 

 Ale či chceme alebo nechceme, sú tu okolo nás, platia a ešte dlho platiť budú.

A na záver jeden citát: 

    Zmýliť sa môže každý človek, v omyle zotrváva len tvrdohlavý. (Marcus Tullius Cicero)

Umenie v živote

Umenie nájdeme predovšetkým v obyčajných veciach, ako sú mobily, hrnčeky, obaly kníh alebo napríklad cestoviny. Pre niekoho sú to len veci dennej potreby, ale vytvoriť ich také, aby sa všetkým páčili, nie je jednoduché - je to umenie.

Veď aj sériový hrnček bol na začiatku originál. A asi sa niekomu tak veľmi páčil, že ho začali vyrábať sériovo.
Vytvoriť takú vec, ktorá bude použiteľná, ale zároveň umeleckým dielom, ktoré ozdobia kuchyňu, určite nie je ľahké. Snáď každý má rád také pekné veci. Veci, ktoré v ňom prebúdzajú príjemné pocity alebo spomienky. Niekedy omylom narazím pri hľadaní nejakých vecí, hlavne pri väčších upratovaniach na svoj výkres či zošit ešte s čias školy  a ihneď sa rozosmejem, pretože si spomeniem na deň, keď som ho vytvorila. Ako som z neho bola nadšená a pripadal mi najkrajší na svete. A práve preto - pre tento pocit - pijem ráno kávu vždy z hrnčeka, ktorý som dostala od úžasných ľudí, a aj keď vyzerá, že sa čochvíľa zrúti a väčšina ľudí by ho pri prvej príležitosti vyhodila, pre mňa je tým najkrajším na svete. Aj keď by pre niekoho bol zvláštny každému vyčarí úsmev  a dobrú náladu.

Preto si myslím, že umenie je jedna z najdôležitejších vecí v živote. Pretože každý vie, ako pekné je pozerať sa na obraz, sochu alebo budovu, ktorú vytvoril svetoznámy umelec. Snažiť sa vidieť v jeho obrazoch trochu viac, než je na prvý pohľad jasné. Občas sa nad myšlienkou obrazu alebo iného umeleckého diela zamyslieť a nielen sa pozrieť a ísť ďalej.
Už keď vy vytvárate napríklad obraz, prajete si, aby v ňom všetci videli to isté ako vy a pochopili vaše myšlienky. Preto by si každý aspoň raz v živote mal vyhraniť pätnásť minút na prosté zamyslenie nad nejakým dielom, ktoré okolo seba dennodenne vída.

Ďalšie myšlienka, ktorá ma počas písania napadla, bola, že štýl umelca sa predsa stále vyvíja rovnako ako výtvarné alebo architektonické štýly. Netreba hneď kritizovať ako človek vytvoril obraz, vec, hračku,  fotku či niečo iné. On dal do toho svoju originalitu, svoj postoj, svoju fantáziu. Veď ani obrazy slávnych maliarov nenašli hneď pochopenie.  Alebo obyčajná fotka, ktorú niekto nasníma a upraví tak ako to cíti. Je to jeho dielo a jeho originál. Veď človek je sám od seba originál a nie kópia.
    Vývoj a zmeny môjho vkusu ešte rozhodne nekončia a za niekoľko rokov sa budem smiať tomu, ako som si treba nejakú vec mohla vôbec kúpiť. A v tom je tá sila umenia. Niečo uchováva, pripomína a zároveň zdobia.

„Umenie zmýva z duší prach každodennosti.“ Pablo Picasso