Imidž je nanič

           Vernisáž výtvarného umenia. Galéria plná ľudí. Dve tretiny z nich tvoria postaršie dámy vo vkusných kostýmoch. Dôkladne nalíčené, kabelky ladia s topánkami, klobúky podľa najnovšej módy z časopisov.

           Koncert popovej hviezdy. Po pódiu sa pohybuje slávny spevák. Široké rozťahané nohavice, na krku zavesené strieborné reťaze, prsty zdobia ťažké prstene. Oči sa skrývajú za slnečnými okuliarmi, hoci slnko nesvieti. Hlavu pokrýva moderná čiapka, aj keď nie je zima.

               Firemný večierok. Luxusne zariadená miestnosť praská vo švíkoch. Okolo švédskeho stola sa tlačia uhladení páni v oblekoch najlepších značiek. Bezchybne uviazané kravaty vyrobené z tých najkvalitnejších materiálov. Na zápästí ruky držiacej tanier s kaviárom svietia švajčiarske hodinky.

           Čo majú spoločné tieto tri situácie? Čo spája dámy z galérie s popovým spevákom a zamestnancami prestížnej firmy? V dnešnej dobe veľmi aktuálne a často skloňované slovíčko – imidž. Počuť ho z každých strán: z televízie, rozhlasu,... Tá a tá hviezda sa predstavila s novým imidžom, ten a ten herec dostal cenu za najhorší imidž, práve táto speváčka je taká obdivovaná, je „in“ a „cool“, pretože má „super“ imidž, ktorý napodobňujú tisícky tínedžeriek po celom svete.

          Položme si však otázku. Je obliekanie sa podľa najnovšej módy a účasť na spoločensky významných podujatiach naozaj to najpodstatnejšie? Vypovedá o vnútri človeka? Môžeme imidžu za každých okolností dôverovať? To sotva. Aj spomenuté postaršie dámy sa na vernisáži nezúčastnili kvôli potešeniu z výtvarného umenia, ale skôr preto, aby predviedli najnovšie kúsky zo svojho šatníka. Plné nádeje, že sa možno ocitnú na záberoch mestskej televízie či uvidia svoju tvár na fotografii v regionálnych novinách. Väčšiu časť vernisáže aj tak napokon strávili pri stole s občerstvením a pred známymi vychvaľovali obrazy, ktoré vlastne ani poriadne nevideli.

              Spevák z druhého príkladu si tiež pred pohodlným oblečením radšej zvolil imidž hviezdy.
A ako to bolo s firemným večierkom? Nezúčastnili sa na ňom páni v drahých oblekoch iba preto, aby sa ukázali v dobrom svetle pred svojím šéfom a prehodili pár stereotypných fráz so spoločensky významnými ľuďmi?

Po príchode domov, keď sa všetci títo ľudia ocitnú v súkromí a v bezpečnej vzdialenosti od kamier či šéfov, odhodia svoju masku a budú z nich celkom obyčajní ľudia. Zmenia sa na starých rodičov, rodičov, deti – presne takých, akých sú na svete milióny. Veď ako sa hovorí – imidž je nanič.

 Svoju skutočnú tvár môžeme na krátky čas skrývať pod drahé šaty a šperky, ale v skutočnosti ju imidžom nikdy nezmeníme.

"Všetko čo sa dá zaplatiť peniazmi je lacné!" (E. M. REMARQUE)

Peniaze, aj keď nie v takej podobe ako ich poznáme dnes, sú tu tak dlho ako ľudia. Výmennou vecí za vecí ľudia získavali to, čo nemali a čo potrebovali. S rozvojom spoločnosti sa rozvíjali aj peniaze, menila sa ich forma, tvar a viac menej aj význam. Ako k nám prišiel kapitalizmus stávali sa z nás obchodníci bažiaci po majetku. Majetku, ktorého veľkosťou by sme dokázali svoju moc. Muži dokazujú svoju moc množstvom aut, jácht alebo spoločností. Ženy zasa kusmi oblečenia, topánok či cenou dovoleniek. Nič z toho však nedostali za milý úsmev a pekne oči. Zaplatili to peniazmi.

Lacnota je relatívny pojem. Pre bezdomovca alebo nezamestnaného nie sú lacné ani základné potraviny. Úsmev alebo pohladenie nestoja nič, sú teda lacné. Dáte mi hádam za pravdu ak poviem, že niekedy majú neopísateľnú cenu. Koľkí ľudia sme, toľko máme názorov na to čo je lacné a čo nie.
Niekto  mi na túto tému povedal, že Ferrari za 9 mil. EUR nie je lacné, aj keď je kúpené za peniaze.
Chcela by som povedať, že zdravie, ktoré pre nás znamená hádam všetko sa nedá kúpiť za peniaze. Ale akosi sa aj dá. Veď aj od toho čo máme na konte závisí úroveň ošetrenia, zákroku alebo či nový orgán dostaneme alebo nie.

Ak babka dá vnúčatám peniaze z jej biedneho dôchodku, kupuje si tým ich priazeň a sympatie. Aj pred vysvedčením sa sľubujú autodráhy a mobily, len aby si dieťa opravilo tú trojku a neurobilo hanbu.
A láska??? Dúfate, že tam nedošla moc peňazí? Ale kdeže. Poznáme predsa kopu manželstiev uzavretých a ešte stále trvajúcich kvôli peniazom. Pomaly vymiznú verné pohľady a úprimné slova ĽÚBIM ťa bez diamantov na krku alebo prsteňov na ruke. A to bude najhoršie čo nás môže stretnúť...

Bola som príliš krutá? 

Nie. Myslím, že len reálna. Ako to tak počúvame je to také kruté, až je to skutočné. Nehovorím, že to príde zajtra alebo pozajtra, ale čoskoro. 

Naša spoločnosť sa totiž bažiaca po peniazoch rúti do záhuby. 

Pomôcť si musíme my sami. Dôverou v stále neumierajúcej hodnoty. 

Lebo len viera v lásku, rodinu, šťastie dodá tomuto výroku dlhé roky nemenný význam.

Budúcnosť národa je v rukách matiek.

Snáď každý z nás pozná ten pocit, aké je to byť milovaný nezištnou láskou matky. Keď už od prvých mesiacov, ktoré prežívame v jej tele, nás miluje a hoc nás ešte ani len nevidela a predsa sa už o nás stará rovnako dôsledne, či sme prvorodený alebo piaty v poradí. To, že sa hovorí, vraj nás nosila matka pod srdcom je len z fyzického hľadiska, no to o čo vlastne ide, je to že nás nosila priamo v srdci. Čím, je bližšie dátum narodenia, tak tým sa u nej stupňuje očakávanie a radosť z dieťaťa, pretože sa teší na všetky chvíle, ktoré bude môcť s nim prežiť, či v dobrom alebo v zlom. Od prvých chvíľ, kedy vie dieťa samostatne dýchať, sa mu matka snaží dať všetko najlepšie, načo prišla a čo nadobudla vo svojom živote. S prírastkom do rodiny neprichádza len radosť a zábava, ale aj zodpovednosť a prislúchajúca vážnosť situácii, ktoré budú nastávať. V rannom veku detstva je preto nevyhnutná prítomnosť matky pri dieťati. Male dieťa nepoznačené skazenosťou ľudstva je  pripravené opätovať lásku úprimne a vrúcne. Tu prichádza ďalšia úloha matky, čo v najväčšej miere ochrániť dieťa, pred znehodnotením tejto úprimnosti a vrúcnosti. Popri tomto všetkom nám tu vystupuje ďalšia úloha, vychovať potomka tak aby bol zdravou bunkou v spoločnosti, do ktorej skôr či neskôr padne rovnými nohami. A potom už bude príliš neskoro ho niečomu vyučovať, pretože tu už ho život bude učiť samého, ale na jeho vlastných chybách a pádoch. Keďže je takmer nemožné, aby matka naučila dieťa reagovať adekvátne na všetky situácie, ktoré ho stretnú, nasleduje ďalšia úloha matky a to utieranie sĺz a fúkanie rán. Kto iný, ak nie matka môže porozumieť stvoreniu, ktoré sama “vynosila“? S láskou, s trpezlivosťou a porozumením si vypočuje všetky problémy a prekážky, ktoré postretli jej potomka. Ba čo viac, ma stále po ruke riešenie, ktoré je ako balzam na dušu pre mladého človeka. Hoc vo veku dospievania ju nie vždy dieťa poslúchne, a skúša rozprestrieť vlastné krídla, a letieť za svojím „slnkom“ života, milujúca matka ticho rešpektuje rozhodnutia dieťaťa, ale orlím zrakom sleduje, ako sa mu darí a je stále pripravená zachytiť potomka, ktorý šliapol vedľa. Denno-denná pripravenosť matky pomoc mladému človeku je viac ako obdivuhodná.

Toto všetko matka robí, aby nasledujúca generácia bola lepšia a lepšia, ale keďže človek je tvor, ktorý sa veľmi rýchlo a ľahko nechá „degradovať“ na úbožiaka, tak majú matky vždy plne ruky práce, na tomto nekonečnom poli úloh a povinností.


„Matka je dar, ktorý si nikto z ľudí nezaslúži a predsa ho dostali všetci.“

„ Človeku je osudom povaha “
Herakleitos z Efezu

                          Povaha . . . Čo to vlastne je povaha? Podľa odborníkov je to súbor citových a snahových vlastností u človeka. Áno, táto definícia skutočne vystihuje povahu. Ale ako povedal už pred vyše 2000 rokmi grécky filozof Herakleitos, povaha človeka vlastne určuje v živote jedinca mnoho vecí. Od povahových čŕt závisí, koľko kamarátov si nájde dieťa, keď sa hrá pred domom. Komunikatívne dieťa sa v priebehu pár chvíľ bude cítiť medzi vrstovníkmi ako ryba vo vode a nájde si medzi nimi hromadu kamarátov, s ktorými bude tráviť svoj voľný čas možno až do svojho adolescentného veku, ba možno až do dospelosti. Veď predsa nemá problém zoznámiť sa, rozprávať pred širším okruhom poslucháčov. Samozrejmosťou je, že aj okolie prijíma takéhoto človeka veľmi pozitívne. Nehanbí sa nikoho osloviť a hájiť svoje záujmy. Prečo by takýto človek nemal byť obľúbený?
                                Na druhej strane sú ľudia tichí, ktorí neradi a veľmi zriedkavo preukazujú navonok svoje emócie. Ako deti sa hrávajú sami, vystačia si s vlastnou predstavivosťou...A takéto správanie je často veľmi „divné“. Určite nemôžeme povedať, že človek tichý, uzavretý, má menšiu „ľudskú hodnotu“ ako ten, čo je komunikatívny, vždy má plno rečí. Takýto človek ale omnoho ťažšie dosiahne to, po čom túži.
                               Zoberme si takého televízneho moderátora, alebo moderátorku. Aby mohol človek vykonávať toto povolanie, musí mať „pekný výzor“. Je to síce trošku za vlasy pritiahnuté tvrdenie, ale myslím, že odzrkadľuje skutočnosť. Musí tiež vedieť pútavo a zaujímavo rozprávať, kde - tu ponapínať diváka a „stále mať čo povedať“. Jednoducho povedané, toto povolanie vyžaduje určitý talent.
                                A teraz si skúsme predstaviť človeka, ktorý toto všetko ovláda, ale nie je dostatočne asertívny, hanbí sa presadzovať svoj názor, predstúpiť pred ľudí. Takúto prácu dostane veľmi ťažko. Bude ho stáť obrovskú námahu už len prísť na pohovor, presvedčiť kompetentných o svojich kvalitách. Aj keď ovláda všetko vyššie uvedené, robí mu veľké problémy prezentovať vlastné klady. Príliš mu záleží na tom, čo si o ňom iní myslia. Príliš na to, aby oponoval človeku, ktorý sedí na opačnej strane stola pri prijímacom pohovore. „Veď sa predsa nemôžem s ním hádať....Čo si o mne asi teraz myslí??...Nie, nestojí to za to, aby som sa pred týmto človekom zhodil kôli nejakému pracovnému miestu. Nebudem tu predsa zo seba robiť blázna a prosiť niekoho, koho vôbec nepoznám...“Možno takéto niečo sa preháňa hlavou nášho „uchádzača o post moderátora“.
                            Zoberme si ďalšieho človeka. Aj tento sa uchádza o to isté miesto moderátora. Síce celkom dokonale neovláda spisovnú slovenčinu, a nemá taký žiarivý úsmev ako ten predošlý uchádzač, ktorý na pohovore neuspel, ale kompenzuje to možno niekedy až trochu nepríjemnou asertivitou, zdravou drzosťou, nebojí sa vyjadriť svoj názor, a to posledné čo ho zaujíma, je to čo si o ňom myslia ostatní. Aj keď človeku, ktorý ma na starosti obsadenie miesta príliš nepáči, že v jeho reči sú nedostatky, a taktne mu naznačí že jeho vzhľad celkom nezapadá do koncepcie, náš „uchádzač“ tvrdo prevalcuje akékoľvek námietky a zavalí personalistu spŕškou argumentov. Áno, miesto získa tento adept. Veď predsa po slovensky sa dá naučiť, a sľúbil, že medzeru medzi zubami si nechá odstrániť.
                  Tento príklad možno nevystihuje celkom dobre podstatu problému, ale  na vyjadrenie môjho subjektívneho názoru určite postačí. Teraz je určite namieste otázka:               Čo má táto situácia spoločné s hore uvedeným citátom? Tento fiktívny pracovný pohovor poukazuje na možno trochu „krutú“ hru osudu. Veď predsa je nelogické, aby človek, ktorý, má určité zápory a nespĺňa najlepšie požiadavky zamestnávateľa získal miesto a človek, ktorý nie je síce dostatočne komunikatívny a priebojný, ale do bodky spĺňa všetky predpoklady, ktoré by mal mať moderátor neuspeje.
                   Môže ľudský jedinec azda ovplyvniť to, s akou povahou sa narodí? Či bude komunikatívny, alebo tichý a hanblivý? Či ho bude trápiť, čo si o ňom myslia iní, alebo nie? S určitosťou môžem povedať, že to ovplyvniť nemôže. A pritom v živote často rozhodujú nie len vedomosti a skúsenosti, ktoré môže získať každý, ale povahové črty a vlastnosti. A tieto nemôže nikto ovplyvniť. Povaha  hrá veľmi dôležitú rolu vo vlastnostiach človeka. A určite aj ovplyvňuje mnoho jeho rozhodnutí. A preto môžeme pokojne tvrdiť, rovnako ako pred mnohými rokmi Herakleitos, že „Človeku je osudom povaha“.

„Najväčším bohatstvom človeka sú medziľudské vzťahy“ Saint Exupéry

Po prečítaní tohto výroku sa ma zmocnilo hneď viacero myšlienok. Čo si ľudia predstavujú pod pojmom bohatstvo? Je bohatstvo len niečo materiálne? Čo sú to medziľudské vzťahy a sú vôbec dôležité?

Veľa ľudí chce mať veľký dom s prekrásnou záhradou, drahé lesknúce sa autá, hŕbu peňazí, ktoré by ich obšťastňovali, ... Ale sú to naozaj tie pravé hodnoty? Mať auto a nemať sa v ňom s kým previesť, mať dom ale nemať sa na koho doma tešiť, mať peniaze a nemať koho obdarovať. Jeden uznávaný spisovateľ raz povedal: „Nikto z peňazí ešte nezbohatol.“ Ja si tiež myslím, že drahé auto v porovnaní s dobrým kamarátom má veľmi malú hodnotu. Veď nikto nie je ostrovom samým pre seba!

Položme si teda otázku ešte raz. Čo sú to vlastne medziľudské vzťahy? Odpoveď nie je jednoznačná. Medziľudské vzťahy majú mnoho foriem, ale tá najznámejšia je asi medzi mužom a ženou. V tomto vzťahu prevláda úcta k partnerovi, porozumenie, vzájomná príťažlivosť a obeta ktorá prekonáva egoizmus. Hovorí sa tiež, že láska hory prenáša, a myslím si, že sa pod tým naozaj niečo pravdivé skrýva. Veď, čo by ste nespravili pre toho druhého, keď ho máte naozaj rád ? Tiež rodinné vzťahy medzi deťmi a rodičmi pozná každý z nás. Sú prirodzené a často si ich ani neuvedomujeme! Berieme to ako samozrejmosť, že sa o nás skoro celý život starajú a stavajú naše šťastie pred ich vlastné. Ďalšia forma medziľudských vzťahov je priateľstvo. Je to keď vás niekto podrží v ťažkej chvíli a nenechá vás v štichu. Keď máte svoje problémy komu vyrozprávať a poradiť sa. Keď máte na niekoho s úsmevom spomínať.

Vzťah ako taký by sa dal považovať za niečo nehmotné a predsa tak hodnotné. Nedá sa kúpiť, ani požičať. Nikto vám ho presne neopíše, ale predsa je každému známy. Je v každom z nás a záleží len na nás ako sa k tomu postavíme. Toto je moja nepriama odpoveď na otázku či sú medziľudské vzťahy naozaj dôležité.

A ako môžeme zmeniť medziľudské vzťahy? V prvom rade treba začať od seba. Nebyť egoistický a namyslený, nemyslieť len na seba ale aj na druhých. Správať sa jeden k druhému s úctou a pokorou. Priznať si chybu a poučiť sa. Zdá sa vám to ako priveľká obeta?

Možno vás prekvapím, ale obyčajné „ďakujem“ na začiatok úplne postačí.

Možno vstúpiť do tej istej rieky dvakrát?

Je zvláštne zamýšľať sa nad tým, čím sa zaoberala už grécka filozofia predsokratického obdobia. Nehovoriac o zmýšľaní slávneho filozofa Herakleita, ktorý tvrdil, že v kozme dochádza neustále k vznikaniu a zanikaniu. Ak by som sa s jeho tvrdením stotožnila, musela by som prijať aj jeho múdru myšlienku, ktorá obletela celý svet. A teda aj úplne súhlasiť s tým, že nevstúpim dvakrát do tej istej rieky. No je to pravda? Mohol človek spred niekoľkých storočí vypracovať teóriu, ktorá by bola nadčasová?
Každé ráno, keď pri zobúdzaní otváram spánkom zalepené oči a uvedomujem si vlastnú existenciu, viem aj to, že ma čaká nový deň, ktorý sa možno v mnohom bude podobať tomu predchádzajúcemu. A aj napriek novému východu slnka cítim, že sa nič nezmenilo. Že sa znova umyjem, najem a oblečiem. Že opäť absolvujem tú istú trasu do práce a nebudem si vedieť spomenúť, čo som robil pred dvoma dňami, pretože sa mi všetky zdajú také rovnaké.
V období, keď prežívam dni, týždne podobné tým predchádzajúcim, som schopná vášnivo protestovať a popierať Herakleitov výrok, pretože som presvedčená, že možno iných sa síce to týka, ale mňa určite nie. Mojou odpoveďou na otázku, či možno stúpiť dvakrát do tej istej rieky, v tej chvíli je: ,,áno možno“. Ak by sa ma v tom okamihu pokúšal niekto presviedčať o opaku, musela by som mu pripomenúť, že je mi to veľmi ľúto, no nie ja, ale on sa mýli. Veď sa stačí pozrieť na mňa. Ja som tým dôkazom, že nie dvakrát, ale stokrát vstupujem do tej istej práce, nastupujem do toho istého autobusu a minimálne tisíckrát odpovedám tou istou vetou na pozdrav. Pravdou však je, že toto stanovisko nie je výsledkom môjho objektívneho nazerania na svet. Sú to len pocity človeka, ktorý v istom období zabúda na to, že každý deň vyrastie nové stebielko trávi a narodí sa nie jedno, ale niekoľko malých človiečikov, ktorí prevrátia život minimálne jednému dospelému. Preto by z mojej strany bolo vhodné, kriticky sa zamyslieť nad tým, či nie som práve ja tým, kto sa mýli. Naozaj som?

Nemôžem sa s tým zmieriť, je pre mňa naozaj ťažké pripustiť, že človek, ktorý by dnes mal snáď ,,milión“ rokov, prišiel k pravde, na ktorú sa ja musím pozerať z rôznych uhlov. Možno jedným z nich je uvedomenie si toho, že v živote ľudí, tak ako v kozme, dochádza k neustálym zmenám. Veď dospelý človek, už nikdy nezažije detstvo so všetkým, čo k nemu patrí. Môže sa k nemu vrátiť už len vďaka spomienkam. Ale týka sa to aj medziľudských vzťahov? Je možné spriateliť sa nanovo s jedným a tým istým človekom? Je možné a zároveň aj správne zaľúbiť sa opäť do tej istej osoby?

Herakleitos tvrdil, že rieka nikdy nie je tá istá, pretože na ňu pôsobí množstvo vplyvov. Tvrdil, že žiaden kameň, piesok, či rastlinky nezostanú vždy na tom istom mieste, lebo prúd rieky je príliš silný. Možno by sa to dalo v prenesenom význame použiť aj na ľudí. Ani človek predsa počas života nezostáva rovnaký. Už len tým, že zažíva množstvo situácií, necháva sa ovplyvniť a prehodnocuje svoje názory. Tak sa môže stať, že prvá láska zostane vždy len prvou. Už nikdy totiž nepôjde o osobu s tým istým pohľadom na svet ako to bolo v čase, keď mala pätnásť a svet bol pre ňu gombička.
Preto si myslím, že náš život je príliš dynamický na to, aby sme dúfali v to, že keď je niečo perfektné, tak to tak aj ostane. A zároveň je príliš pomalý na zmeny, ktoré netrpezlivo očakávame.

Je skromnosť prioritou pre dnešný svet?

Podľa mňa je na túto otázku veľmi jednoduchá odpoveď. Nie. Bohužiaľ nie. Keby bola skromnosť prioritnou vlastnosťou väčšiny z nás, vyzeralo by to teraz v našej spoločnosti úplne inak. Lepšie. Určite by neboli sociálne rozdiely také veľké, aké sú... Veď pokusov o dosiahnutie socializmu a komunizmu bolo... Ale človek je už raz taký, a aj tieto ideológie reálne zanikli skôr, ako naozaj vznikli... Aj keď vlastne nikdy nevznikli, veď to boli len nevydarené pokusy s katastrofálnymi následkami.
Tak poďme na to takto, kto z nás môže o sebe povedať, že je skromný?! Sebakritický človek by to o sebe nikdy netvrdil a tí ostatní, ktorí by za to dali ruku do ohňa, majú nezdravé sebavedomie a klamú len a len sami seba. A čoby len sebavedomie, aj mozog. Samozrejme, všetko je to podmienené sociálnou stránkou, ale podstata je taká, že vždy chceme viac. Sú tisícky prípadov, ktoré majú katastrofický scenár a ich aktéri skutočne nemajú ani najzákladnejšie potreby pre život, ale všetci máme vrodené to, že chceme dosiahnuť viac, a nikdy nie sme spokojní s tým, čo máme. Naše nároky a ctižiadosť sa neustále zvyšujú a nikdy nám nedôjde nápaditosť a máme o čom snívať, a po čom túžiť.
Ale netýka sa to len finančnej stránky, veď koľko manželstiev a veľkých lások dnes končí rozchodom z dôvodu nevery, koľko detí končí v detských domovoch, len preto, lebo sú pre rodičov nepohodlné, a tí nie sú ochotní obmedzovať sa a znížiť svoj životný komfort.
Napriek všetkému, boli a dúfam, že aj sú na svete ľudia, ktorí dokázali veľké veci, a napriek tomu sú skromní. Vynálezcovia, ktorí venovali svojej práci 20 hodín denne, misionári, ktorí sa vzdali všetkého pohodlia a pomáhali tým najbiednejším, kňazi, ktorí zanechali rodinný život a obetovali sa pre ľudí... A ďalšie veľké osobnosti, ľudia, ktorým slovo sebeckosť nedávalo význam, počnúc Ježišom Kristom až po Ghándího, Dr. Martina Luthera Kinga, Matku Terezu, či pápeža Jána Pavla II.
Snažila som si spomenúť na niekoho zo súčasnosti... A bohužiaľ, na nikoho som neprišla... Nie preto, žeby skromní ľudia vymreli. Verím, že ich je stále medzi nami dosť, ale už nie sú mediálne známi. V dnešnej dobe sú oveľa zaujímavejšie tzv. celebrity - herci, speváci, alebo zbohatlíci, ktorí sa potrebujú ukazovať so svojím majetkom, ktorý získali v podstate za nič, a majú potrebu chváliť sa ním. Dnešný svet sa pre nich točí len okolo módnych trendov, luxusu, osláv a reality show. Raz za čas urobia veľké haló a prispejú pár dolármi na charitu... A my sa na to všetko veľmi radi pozeráme. Veď prečo nie, každú ženu potešia značkové luxusné čižmičky a každý chlap túži napríklad po skvelom aute...
Tisíce ľudí na Slovensku sú ochotné ponížiť sa kvôli peniazom, zahodiť aj posledný kúsok hrdosti a vlastnej intimity, obmedziť svoju slobodu na dlhú dobu a dať sa sledovať ešte aj na toaletách...
Na túto tému sa dá napísať nekonečne veľa prípadov, ale čo sa týka myšlienok, prichádzam stále na to isté - sme lakomí a majetnícki. Každý z nás má v sebe zrniečko skromnosti, ide len o to, čo s ním urobíme, či ho budeme podporovať v raste a budeme lepšími ľuďmi, alebo ho v sebe nadobro pochováme. 

Tá druhá možnosť je veľmi jednoduchá...