„ Život by mal byť dielom vlastnej duše. “

Život, jednoduché slovíčko, skladajúce sa len z troch spoluhlások, doplnenými dvoma samohláskami a znamená tú najvzácnejšiu vec, akú každý človek a iná žijúca bytosť na svete môže mať. 

Život je vlastne existencia a duša je vnútorný hlas, ktorý sa v nás ozýva pri každom našom čine. Duša je charakter, ktorý má každý človek a práve ten nás robí ľuďmi a oddeľuje od ostatných živých organizmov na zemi. 

Vraví sa, že každý si je strojcom svojho vlastného šťastia, že každý si žije svoj život tak, ako chce, popri tom si myslím, že to až tak pravda nie je. 

Nie úplne každý má slobodu a možnosť rozhodnúť sa sám, tak ako v minulosti, ešte aj dnes existujú spoločnosti, kde vlastný názor nič neznamená a ľudia prežívajú svoje životy pod vplyvom niekoho druhého.    

U nás však takýto problém nemáme a to nám dáva možnosti žiť a prežiť svoj život podľa seba. Každý človek je jedinečný a preto si myslím, že každý by mal ostať vždy sám sebou. Nehrať sa na niekoho iného, ktorý zas nikdy nebude taký ako niekto ďalší. Práve myšlienku ostať sám sebou, veľmi ovplyvňuje naša duša, náš charakter, pomocou ktorého si vytvárame názory na veci okolo nás. 

Duša nás charakterizuje a keby bolo možné v nej listovať a čítať alebo si ju prezrieť, hneď by sme o tom druhom videli úplne všetko. Aké má vlastnosti, schopnosti, plány, priority a aj to, aká je jeho predstava o vlastnom živote.

Slovíčko duša ma tiež viac významov, v duchovnom, náboženskom poňatí sa dá nazvať aj ako svedomie a naopak synonymom tohto slova z filozofického poňatia je slovo podvedomie, o ktorom sa napríklad veľmi zmieňuje Dr. Joseph Murphy, hlavne vo svojich knihách. 

Môj názor na rozdielnosť slov svedomie a podvedomie je myslím veľmi malý, jediný rozdiel je v ideológii tohto slova z rôznych morálnych uhlov pohľadu. 

Ale všeobecne, podľa mňa obidva by sa dali opísať ako vnútorný hlas v každom človeku, ktorý nás vedie na správnu cestu v živote, alebo len rýchly priebeh myšlienok v našom vedomí, ktoré je zamerané na konkrétnu situáciu a premietne nám správne riešenie problému a zároveň aj jeho alternatívne riešenie. Tak isto ako duša ovplyvňuje človeka, tak isto aj človek ovplyvňuje ju, tým že si ju od malička formuje. 

Formovanie osobnosti nastáva už od príchodu na svet, kedy ešte len deti spoznávajú veci a javy okolo seba, vtedy vzniká aj proces určenia si morálnych a duševných hodnôt. 

Veľkú úlohu v tomto procese vtedy zohrávajú rodičia, ktorí dieťa vychovávajú. Správna výchova je základom pre život každého človeka. Tým, že dieťa vyrastá, úlohu vychovávateľa z časti preberá na seba škola a pedagógovia, ktorí deti učia nie len čítať, písať a počítať, ale aj mravným zásadám. 

Práve škola je podetom toho, že človek nadobúda vlastné ideály, plány a začína si predstavovať svoj život. Najprv len zhruba, podľa záujmov a obľúbených činností, neskôr však podľa vlastných schopností, zručností a šikovnosti. 

Škola je preto tiež jedným z hlavných výchovných prostriedkov, ktorý formuje dušu i osobnosť človeka. Osobne si myslím, že jedna z najhlavnejších vlastností človeka na to, aby život mohol byť obrazom jeho duše, je čestnosť. Je to vlastnosť, ktorú si človek musí osvojovať už od začiatku svojej výchovy, svojho formovania. 

Táto vlastnosť je, myslím, veľmi vzácna a keď ju človek má, vtedy jeho duša nadobúda veľký význam. Vtedy duša vystupuje v človeku v podobe svedomia a on mu dokáže naslúchať a riadiť sa ním. 

Čestnosť znamená byť spravodlivý, pravdovravný, ľudský, pár slovami byť osobnosťou, ktorá je v spoločnosti vážená a má uznanie. Týmto som chcela vlastne vyjadriť, že duša ako taká sa musí formovať zároveň s dospievaním človeka. 

Až keď dosiahne určitú úroveň, až vtedy si môže človek povedať, že jeho život je obrazom jeho duše.

A čo je to mladosť ?

Mladosť ako pojem znamená pre každého niečo iné. 

Pre niekoho radosť, pre druhých zlosť a starosti, a pre niekoho neznamená nič. 

Mladosť je časový úsek života, na ktorý budeme spomínať po celý život. 

Viacerí z nás v dobrom, ale bohu žiaľ, nájdu sa taký, ktorý ani v mladosti alebo detskom veku nemohli byť šťastný. Mnohí by tento úsek zo svojho života radi vymazali. Podľa mňa je mladosť pekný, ale bohu žiaľ, pre mnohých veľmi krátky úsek života, každopádne veľmi dôležitý. Mladosť sa vekovo ani výzorovo nedá ohraničiť, u každého je individuálna. 

Človek je mladý dovtedy, kým sa mladý  cíti. 

Aj vekovo mladý 20 ročný človek, ktorého život veľa trestal, sa môže cítiť starý a naopak, vekovo starší ľudia sa môžu cítiť mladí. Mladosť je dar od prírody, a preto ju treba patrične využiť. 

Aj na túto tému existuje veľa rôznorodých názorov. Čoraz viac ľudí holduje fajčeniu, alkoholu a drogám, aby sa cítili slobodní a boli „in“. Neuvedomujú si pri tom, že si ničia vlastné telo, život, a aj samú mladosť. 

Vyhovárajú sa na vedecké názory, ktoré dokazujú, že pri rozumnom množstve alkoholu alebo cigariet (o drogách ani nehovoriac) svojmu telu neubližujú. Ale telo každého človeka reaguje na všetko inak, a nemožno určiť, aké škodlivé účinky budú mať tieto veci na naše telo o päť, alebo o 20-30 rokov.

 Každopádne to telu neprospieva a keď nič iné, stojí to peniaze. Iní chcú svoje mladé roky využiť čo najlepšie a s heslom „žijeme iba raz“ sa do všetkého bezhlavo púšťajú. 

Niektorí sa zas o svoje zdravie boja až príliš, izolujú sa od sveta a boja sa všetkého, čo je nové a nepoznané. Aj podľa mňa treba mladosť využiť čo najefektívnejšie, samozrejme rozumne a s ohľadom na svoje možnosti (a bohu žiaľ aj peňazí). 

Keďže sa v dnešnej dobe nevzdelaný človek (myslím tým človeka bez vysokej školy) len veľmi ťažko usadí a kvalifikuje, treba venovať veľkú pozornosť práve  študovaniu (aj keď o tom niekedy sama pochybujem) no najmä samovzdelávaniu. Keďže žijeme vo veľkom a čoraz väčšom strese, mali by sme venovať dostatočnú pozornosť aj oddychu a zábave, rovnako mladí, ako aj starší ľudia. Mladí ľudia, ktorí sa pokúšajú postaviť na vlastné nohy a vydať sa do sveta, to majú čoraz ťažšie. Neustále zdražovanie, nie práve výhodné zákony (aspoň nie pre radových občanov) a málo pracovných príležitostí sa pričinia k tomu, že čoraz viac mladých vzdelaných ľudí nepracuje vo svojom obore. Tým pádom nie sú spokojní so svojou prácou. 

Pribúdajú aj mladí nezamestnaní ľudia, ktorí nedostali šancu prejaviť svoje vedomosti a nadanie. Preto by mali byť podporovaní mladí ľudia, ale aj dať šancu aj tým starším, no nie na úkor mladých. Inak mladá pracovná sila emigruje do zahraničia a zabudne na svoj rodný kraj, čo je z mnohých pohľadov pochopiteľné. Výzor ľudí je tiež dar od prírody, a preto by sa mladosť len veľmi ťažko určila podľa vonkajšieho vzhľadu. Niekoho príroda obdarila pekným vonkajškom, iného zas nie. Výzor človeka sa počas celého jeho života mení. Niekto veľmi mladý, kto má veľmi ťažký život, môže za pár rokov zostarnúť viac ako iný, kto nemá veľa starostí. A zas niekto krásny zvonku, nemusí byť krásny aj zvnútra. Je to individuálne a záleží na samotnom človeku ako sa stavia k životu.

Mladosť je pojem, ktorý sa nedá ani časovo ani výzorovo objektívne ohraničiť, a preto je podľa mňa každý mladý iba dovtedy, kým sa tak cíti.

Mať a vlastniť.

                                           

Na prví pohľad by sa mohlo zdať, že to sú dve rovnaké, totožné slová, ktoré nám dotvárajú jeden celok. Poďme sa však pozrieť bližšie na tieto pojmy. Keby som na tabuľu napísala tieto dve slová, každé na jednu stranu, tak aby tvorili skupinu, každé osve, mohla by som pod ne písať to, čo by som do tej ktorej skupiny dala. Bolo by potom zaujímavé porovnávať tieto charakteristiky, vidieť rozdiely, ktoré sú badateľné a zjavné. Ja sa pokúsim, (aj keď nemám možnosť vložiť pomyselné slová na školskú tabuľu), aspoň príkladom toto porovnanie spraviť za vás. 

Potom ma môžete opraviť, ak by som sa nejako výrazne zmýlila.   

Mať : peniaze,  zdravie, dobrú prácu

Vlastniť: auto, dom, počítač, ČLOVEKA

Napísala som zopár príkladov, možno vy by ste napísali úplne iné slová, pojmy, možno nesúhlasíte, ale chcela by som poukázať práve na tú rozdielnosť týchto pojmov.

Ako som už uviedla, nie som toho názoru, žeby tieto dva pojmy boli identické, teda navzájom zlučiteľné, bez predošlého, dôsledného zhodnotenia týchto slov.

V skupine "Vlastniť", som uviedla aj pojem "Človek". Je to tá časť, ktorá sa stáva prioritou pri porovnávaní týchto pojmov. Práve toto slovo je   dôležité, aj keď si môžete povedať, že tam vôbec nepatrí. Ale patrí a ešte ako. 

Podľa mňa je dnes veľmi moderné vlastniť človeka, v jeho úplnosti, so všetkým, čo k tomu patrí. A práve tu sa rodí otázka: " Je toto možné?" a možno nasledujú ďalšie otázky: Ak je toto možné, aké to má dôsledky? Netýka sa to aj mňa?" mohli by sme sa pýtať. Mať môžem veci ktoré patria mne. Vlastniť už môžem aj človeka, čo je niečo, čo mi nepatrí. Avšak aj napriek tomu to vlastniť môžem.

Rozvrátenosť rodín, snaha rozbiť, nabúrať rodinu formou získania si autority,  rodiča, je dnes už bežnou súčasťou každodenného života človeka. Deje sa to bez mihnutia oka, každodenne. V zmysle: "Ja Ti podám kus dreva, a ty mi budeš slúžiť do konca života". A aby toho nebolo málo, bude mi slúžiť aj celá tvoja rodina.

 Poznáte takéto príbehy? 

Chápete, prečo som použila práve prirovnanie týchto dvoch slov? Chápete, aký to má zmysel? 

Viem, že si možno len odvrknete a ani sa nemusíte v dnešnej dobe zastaviť nad významom týchto slov. 

Môžete sa slobodne rozhodnúť. Áno, máte možnosť voľby, čo však mnohokrát už nemajú ľudia, ktorých vlastnia iný ľudia. Veď ide pre majiteľov o veľmi výhodný obchod, tak prečo nie?   

Život nie je žart, nie je sen, život je veľká realita, veľká vec.

„Život nie je žart, nie je sen, život je veľká realita, veľká vec.“ Citát S.H. Vajanského obsahuje celú pravdu o živote. 

Náš život nie je príliš dlhý, ale predsa sa oplatí užívať si ho každý deň naplno. Je ako film, ktorý sa raz musí skončiť. 

Nikto dopredu nevie, čo sa mu môže prihodiť alebo stať.

Sľubovať si skromnosť a chcieť len od života to, čo mi môže dať? Lásku, šťastie, bolesť... To sú city, ktoré si človek buduje sám a vlastným spôsobom. Kvôli čomu by sme mali tie chvíle, ktoré sú pre náš život dôležité, prežívať sami? To by nemalo zmysel. A aj keby...

Čo je vlastne zmyslom života? 

Pre niektorých je to láska, rodina, priatelia, ďalší v ňom vidia zamestnanie, peniaze. Dnešný život a svet je konzumný. 

Je tu množstvo overených postupov, ktoré musíme dodržať, aby sme boli bohatí a šťastní. Každý z nás je iný a rozmýšľa inak. 

Nemôžeme teda robiť všetci to isté. Život je predsa už raz taký, že vždy je niekto hore a niekto dole.

A náš zmysel života? Zatiaľ spočíva v tom, aby sme úspešne preplávali všetkými úskaliami a prekážkami. Samozrejme, sú aj dôležitejšie veci a vytýčené ciele, ale na to máme ešte čas. 

Najprv si splniť jeden cieľ, potom druhý...Všetko to potrebuje určitú odstupnosť. Načo sa má človek hrnúť bezhlavo do svojich snov a cieľov? Očakávať, že to bude prechádzka ružovou záhradou a namýšľať si len to najlepšie? To nie je v dnešnej dobe reálne. 

Každý človek je jedinečný a má svoju pravdu, o ktorej si myslí, že ho urobí šťastným. A tak je to asi správne, lebo by mal robiť to, čo ho robí spokojným.

Život je ako veľká kniha. 

Každý sa v nej musí naučiť čítať sám a to je ta realita, veľká vec. 

Tam sa končí sen, ktorý človek má o živote. 

Všetci žijeme svoj vlastný príbeh a vidíme zmysel života v niečom inom. 

Len na nás samých záleží, ako bude vyzerať, ale aj celý tento svet a či bude ako sen alebo iba žart.

Sme niekto iný?

Súčasná spoločnosť je zrejme chorá. 

Je chorá kvôli svojmu prístupu k jednotlivcovi. 

Presnejšie povedané k jeho osobnosti. 

Veľa sa teraz hovorí o tom, ako je najlepšie byť prirodzený, nepretvarovať sa a správať sa všade rovnako. 

Myslíme si však, že to nie je vôbec možné. 

Mnoho ľudí kvôli pretvárke pomaly stráca svoju vlastnú identitu. 

A to je už veľmi vážny problém. 

To vedie až k takej myšlienke, že jednotlivci v spoločnosti si navzájom kruto ubližujú, pretože okolie priam vyžaduje pretvárku. 

Položí si potom niekto otázku, či je niekto iný? Nie! Jednoducho si to väčšina z nás neuvedomuje.
Prečo sa nedá byť sám sebou? 

Ľudia sú často nechápaví a majú problém sa vžiť do situácie človeka, ktorému ubližujú, aj keď možno len nepriamo. 

Ale o to viac je to horšie, pretože je občas ťažké túto vinu nájsť a priznať si ju.

Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam smerujeme? 

Toto sú večné otázky, na ktoré môžeme iba čiastočne odpovedať. 

Vieme len opísať ako vyzeráme, čo cítime a ako sa v istých situáciách správame.

Každý  človek má aspoň približnú predstavu o tom, čo by chcel v živote robiť. Mnohí majú rôzne ideály a predstavy o tom, čím sa stanú. 

Krásne sny, ideály, ciele a predstavy sú jedna vec, reálny život a skutočnosť že už nie som dieťa, že som niekto iný je vec druhá. 

Život nás požiera a my sa tomu len prizeráme, prikyvujeme a súhlasíme so všetkým čo nám je vnucované.

Každý deň, najčastejšie pri  cestách do práce a z nej alebo pri prechádzkach mestom stretávame desiatky, ba až stovky ľudí. 

Tieto stretnutia sú obrázkovým príkladom toho, aký sme všetci odlišní, všetci sme iní. Alebo nie?

Nevieme sa rýchlo rozhodovať, nemáme radi sivú a keďže tento svet letí minimálne rýchlosťou svetla, máme pocit, že náš život je buď biely alebo čierny. Toto zapríčiňuje, že sme prchký a naše nálady sú buď pod bodom mrazu alebo nad bodom varu. 

Takto odpovedáme aj v práci, obchodoch, kdekoľvek v okolí, ale naša odpoveď je väčšinou nesprávna a keď si to uvedomíme a vieme tú správnu odpoveď, nikto nás  už nepočúva a neberie vážne! Preto si vážme, keď máme okolo seba rozvážnych priateľov, ktorí nás vedia pribrzdiť a povzbudiť k rozmýšľaniu.

Nad týmto všetkým sa treba dlho zamýšľať alebo urobiť pravý opak a nechať to prirodzene plynúť a povedať si, že sa to nejako urovná. 

Sme súčasťou spoločnosti ako uniformovaná bytosť alebo sme niekto iný?

Človek má tri cesty ako múdro konať. 

Najskôr premýšľaním: To je tá najušľachtilejšia. 

Druhá napodobňovaním: To je tá najľahšia. 

Tretia skúsenosťou: To je tá najtvrdšia.

- Konfucius

Tolerancia.

V slovníku cudzích slov nájdeme pod pojmom tolerancia tri významy. Prvým je znášanlivosť. Z technického hľadiska znamená najvyššiu dovolenú odchýlku rozmeru; rozdiel medzi dvomi medznými rozmermi, alebo algebrický rozdiel medzi hornou a dolnou odchýlkou. A nakoniec ako obchodnícky výraz vyjadruje uznanú odchýlku od zmluvou stanovenej akosti, tvaru, rozmerov tovarov.

V masmédiách sa veľmi často hovorí o tolerancii ako znášanlivosť. Asi je potrebné o tom aspoň hovoriť, keďže svet je plný intolerancie – neznášanlivosti. Najviac o nej hovoria tí, čo svoju deklarovanú demokraciu získali svojim intolerantným správaním sa voči ostatným. Nechcem teraz na nikoho ukazovať prstom, ale takých príkladov je dnes vo svete mnoho. Stačí si len vybrať. Intolerancia zapríčinila v minulosti mnoho zla (strach, prenasledovania, exily, vojny, smrť, ...). Ľudia by sa mali z histórie poučiť. I súčasná situácia vo svete nám ale dokazuje, že sme nepoučiteľní. Znova a znova nerešpektujeme, netolerujeme tých druhých. Netolerujeme ľudí odlišnej farby pleti, odlišného vierovyznania, odlišného názoru – či už politického alebo iného. Veď  predsa každý máme slobodnú vôľu. Tým sa líšime od zvierat! Prečo teda mocní nanucujú svoje „správne“ názory ostatným? Oni predsa nedostali patent na rozum.

Tolerancia je základom všetkých medziľudských vzťahov. Bez nej bude svet taký aký je. Rozdelený a neustále medzi sebou zápasiaci. Kam sa takto dostaneme? Ako dlho potrvá, kým sa stane neuveriteľne veľká katastrofa, ktorá zasiahne všetkých?! Potom si budeme sypať popol na hlavy a snáď si navzájom pomôžeme bez ohľadu na rasu, náboženstvo, ... . V takých situáciách hádam nebude človek človeku vlkom. Ale za akú cenu?

Som si vedomá, že bezhraničná tolerancia je len utópiou, ale prečo nemôže mať každý svoj vlastný názor, presvedčenie? Je to tým, že ľudia sú sebeckí. Egoizmus je teda najväčším nepriateľom tolerancie, ale najmä ľudstva. Pred Bohom sme si všetci rovní a smrť si nevyberá.

Buďme teda tolerantní. Aspoň sa o to pokúsme! Svet bude lepší. Tolerancia je základ rovnováhy vo svete. My sme misky váh naklonili, a preto musíme znášať následky. Pozor však aby sa jedna z misiek neodtrhla.


"Keď smrť je zástavník a smrť je bubeník , aj vojna víťazná je bolesť strach a krik . Vojna je strašné remeslo aj keď sa šťastie strieda , je to len suka predajná a vyfintená bieda . Smrť je len jedna, zrovna ako Boh a mŕtvola má vždy rovnaký puch . Aj nepriateľ má dievča svojho Boha ... " muzikál Johanka z Arku

,,Životná múdrosť je dopúšťať sa v každom období života len tých omylov, ktoré sú v súlade s vekom.“ (Pablo Picasso).

 Múdrosť.

Prastarý pojem, s ktorým sa dennodenne stretávame. Veda však doposiaľ nenašla vhodnú definíciu tohto slova. Vo všeobecnosti sa s múdrosťou spája dokonalé poznanie zmyslu života a ľudského pôsobenia na tomto svete. 

Už v starovekej gréckej filozofii sa možno stretnúť s myšlienkou Platóna, podľa ktorého je múdrosť najvyššou ľudskou otázkou. 

Sofia – múdrosť ako poznanie ideí, predovšetkým idey dobra. Snahy o pochopenie múdrosti ako formy poznania vychádzajú zo samotného hľadania múdrosti. 

Čo je múdre je aj správne, pravdivé? Aký je vzťah medzi múdrosťou a pravdou? Pravda je schopnosť vidieť veci pravdivo, objektívne také aké sú. 

Prekážkou pravdy je však často egoizmus. Ak sa človek povznesie nad svoje ego, môže vidieť pravdu. Múdrosť je schopnosťou vidieť hlbšie do podstaty vecí. Vidieť podstatu javov a ich súvislosti, odpútať sa od telesných zmyslov. Človek, ktorý zmýšľa úprimne, pravdivo, nenachádza prekážky k pravde, k múdrosti, ale nechá plynúť voľne svoje konanie podmienené svojím zmýšľaním. Lebo ak koná a myslí úprimne, pozná pravdu, v ktorej môže spočívať múdrosť človeka. Múdrosť – inteligencia, skúsenosti, vrodené ľudské kvality.     

Už dávno však vieme, že múdrosť nesúvisí so vzdelaním, či s množstvom prečítaných kníh. Múdrosť je kategória, ktorú nemožno získať, ani sa jej naučiť. Je daná skúsenosťami, s ktorými sa človek počas svojho života stretáva. Je ťažké povedať, kto je múdry, resp. kto nie. Múdrosť spočíva v schopnosti človeka odpovedať správne a konať rozumne. Na správnom mieste, v správnom čase. Z uvedeného vyplýva, či súvisí múdrosť s vekom?       Je múdrosť výsledkom, resp. dôsledkom životných skúseností? A sú teda len starší ľudia ľuďmi, ktorým prináleží označenie ,,múdry“ ? Čo je potrebné, aby sme niekoho ocenili ako múdreho človeka? Sú to skúsenosti, inteligencia, vrodené ľudské kvality? Alebo kombinácia uvedených potenciálnych aspektov múdrosti ? ,, Je nemúdre byť si príliš istý vlastnou múdrosťou.“ (Mahátma Gándhí) . 

Vyšší vek nezaručuje múdrosť, iba zvyšuje jej pravdepodobnosť vďaka skúsenostiam a emocionálnej zrelosti.

 ,,Múdrosť je jasný pohľad na ľudskú prirodzenosť a údel, schopnosť čeliť protivenstvám, otvorenosť voči alternatívam, skromnosť, súcit, odpúšťanie, učenie sa zo skúsenosti.“ (Robert Sternberg). 

Vo všeobecnosti možno povedať, že s vekom pribúdajú skúsenosti a iný pohľad na viaceré životné problémy, ktorých riešenie a vyriešenie si vyžaduje múdrosť rozumu skúsenejších ľudí. 

V priebehu svojho života sa človek stretáva s množstvom problémov a dostáva sa do rôznych zložitých situácii, ktorých riešenie nie je jednoduchou záležitosťou. Vtedy sú viac než cenné dobré a múdre rady skúsených, niekedy starších ľudí. Skúsenosti nemusia mať len ľudia v strednom, či v staršom veku. 

Skúsenosti sú zrkadlom množstva životných situácii, ktoré človeka doviedli k mnohému doposiaľ nepoznanému a novému. Čim je človek starší, tým viac takýchto životných skúseností má. Dobrá rada, vhodne povedané slová sú odrazom múdrosti rozumu, ktorá je priamoúmerná veku a teda životným skúsenostiam. V konečnom dôsledku možno odpovedať tvrdením, podľa ktorého múdrosť, resp. definície múdrosti sa vzťahujú k poznaniu, ktoré sa vzťahuje k zvládaniu a zvládnutiu zložitých životných situácii.

 ,,Múdrosť a rozumnosť sú vodcami a partnermi života. Pravidlá múdrosti sú najvznešenejšie, ale v živote neužitočné, ak k nim neprispeje rozum. 

Múdrosť hovorí, ako by bolo treba, ale iba rozum hovorí, že len tak možno. 

Príkazy múdrosti sú šľachetné, večné, nemenné, teda mravné, nástroje rozumnosti sú vonkajšie, meniace sa, vymedzené časom, okolnostiam.“