Človek sa zastaví a obzrie späť.

Čo je človek? Je to najdokonalejšie stvorenie na tejto zemi.

Človek sa rodí na tento svet z veľkej lásky muža a ženy. Učí sa robiť prvé kroky, rozprávať prvé hlásky. Čas plynie a z malého dieťaťa sa stáva mladý človek. Človek plný snov a ideálov. Človek, ktorý chce v dnešnej dobe niečo znamenať. Chce, aby ho ľudia uznávali a rešpektovali.

Mnohí ľudia vo svojom živote myslia len na seba. Na to, ako ľahko a rýchlo získať peniaze a slávu. Nevšímajú si ostatných ľudí okolo seba.

 Chodia so zaviazanými očami, ako keby boli na svete len jediní. 

Myslia len na jedno. Na svoje šťastie a svoje úspechy. A nikto a nič im v tom nezabráni, aby to dosiahli. Snažia sa za peniaze kúpiť si všetko. Chcú si kúpiť celý svet. Možno žijú v prepychovej vile s veľkou záhradou. I keď majú všetko to hmotné, na čo si len pomyslia, nemajú vlastne nič. Chýba im to najdôležitejšie a to láska. Lásku a priateľstvo si nijakým spôsobom nemožno kúpiť.

Keď tento človek zostarne a obzrie sa akým životom žil, zistí, že jeho život nikdy nebol naplnený. Naplnený láskou a šťastím. Chce vrátiť čas, ktorý premárnil. Chce, ale nemôže. Čas sa jednoducho zastaviť nedá. Vtedy so zármutkom a sklamaním, že život len premrhal si sadne na stoličku a rozmýšľa nad tým, aké by to bolo, keby...

Možno sa snaží na starobu spraviť niečo, čím by uspokojil svoju dušu. 

Ale so slzami v očiach a so zármutkom na duši môže čakať už len na jediné. Na smrť.

Ale na tomto svete existujú aj ľudia, ktorí sú spokojní, ak sú aj ich blízky šťastní. Nepotrebujú peniaze a slávu na to, aby žili šťastne. 

Stačí im láska. Prečo sú títo ľudia šťastní, keď majú len lásku? Jeden človek povedal: "Veľa dokáže sila duše, veľa viera a nádej, no všetko dokáže iba láska".

S láskou sa snažia pomáhať svojim blízkym a nič za svoju pomoc nežiadajú. A práve tento človek keď sa zastaví a obzrie späť, môže byť na seba hrdý. A keď raz príde jeho čas, keď sa bude musieť so svojim životom rozlúčiť, zomrie s úsmevom na tvári. Vie, že život, ktorý žil mal zmysel.

Snažme sa žiť tak, aby sme na dlhej ceste životom po každom obzretí nazad, videli šťastné úsmevy ľudí, ktorým sme aspoň trochu dopomohli k ich šťastiu.

Smrť a život

Vraví sa, že keď sa jeden človek narodí tak druhý zomrie. Aby bola rovnováha.

Smrť.. Už len to slovo vyvoláva pocit úzkosti, smútky, strachu, hrôzy..

Niektorý ľudia sa smrti neskutočne boja. Iný k nej majú bližšie.

Prečo sa niekto tak smrti boji? Každý vieme ,že raz musí prísť k nám, že si s ňou každý z nás podá ruku. Namýšľať si ,že budeme dlho žiť. .Že ja nemôžem skoro zomrieť, že mne sa nič nestane.. To sú vety ktoré, sú ľahšie ako pierko. Človek sa nemusí ani otočiť, ani nadýchnuť a už nás tu nebude. 

 To čo si človek praje to aj dostane.! Tak to bolo a tak to to bude ešte dlho..  Keď zomrie človek je to veľmi smutné, ale keď zomrie blízky človek , ktorého ste mali rady, mali ste spoločné zážitky tak to je deprimujúce a prinúti vás to rozmýšľať o svojom živote. Smrť je jediným najlepším priateľom človeka. 

Ona jediná je pri nás od nášho narodenia. Je pri našich všetkých pádov ale aj pri šťastných obdobiach života. 

Smrť je s nami od nášho prvého nádychu až po ten posledný výdych. Je tak tvrdá, že nás zrazí jednou vetou k zemi.. Stačí pozrieť do očí niekoho a viete ,že je tu, že si niekoho vzala a už nevráti.. Po smrti niekoho je ťažké sa usmievať, Je to asi tá najťažšia vec čo môže byť. Dokázať sa tešiť zo života aj ste u kúsok svojho života prišli. Za takýto skutok za to malé nepatrné gesto menom ÚSMEV by mal každý človek, ktorý prežije smrť blízkeho dostať cenu roku. 

Cenu za silu, vieru, za odhodlanosť, za bojovnosť, zato, že sa nevzdal ale bojuje. Niekto si povie ale načo cenu.. Veď patrí to k životu, ale až keď si so smrťou ´´pozrie do očí´´ tak pochopí aký musí byť človek silný aby sa dokázal postaviť na nohy a ŽIŤ.. ŽIŤ,.. NIE PREŽÍVAŤ.. je to obrovský rozdiel.. Prežívať je ľahké.. proste ráno vstanete a idete.. je vám jedno aký je deň, aké je počasie, kto čo povedal, čo sa okolo vás deje.. žijete lebo musíte.. Žiť je ťažké, ale zároveň je to asi tá najkrajšia vec, ktorú vôbec môžeme robiť.. Je to najkrajšia vec ,ktorú nám osud doprial.. V živote máme stále novú šancu. človek žije vtedy , keď sa dokáže radovať z úplných maličkostí. raduje sa z obyčajného dotyku vánku na vašom líci, alebo na obyčajnom slnečnom lúči, ktorý vám svieti do očí. .teší sa s každého úsmevu ,ktorý dostane. 

Málo kto z nás to dokáže. Málo kto dokáže SKUTOČNE ŽIŤ! 

Až keď nás stretne smrť vtedy si človek uvedomí čo má a o čo môže prísť. Smrť tu vždy bola a vždy tu aj bude. Je ťažké sa s tým zmieriť, priznať si, že smrť je silnejšia ako my. Človek od prírody bojuje. Bojuje proti veciam, ktoré sú silnejšie ako on. Ale kým bojuje tak žije. Ak prestane bojovať tak prehral.

 Uvedomila som si , že ak máte skvelých priateľov , ktorý Vás majú radi takú aká ste, ktorý sa mi neboja povedať, že si nevážim život, že mám chyby a že toto a toto robíme nesprávne, máme neskutočný dar.

 Som im neskutočné vďačná a pre nich by som bola ochotná zomrieť ak by som si mala vybrať.  Mojím priateľom patrí veľké ĎAKUJEM.  A nedám si nikoho koho mám vo svojom srdci. Jedna smrť mi ich vezme ale NIKDY nie z môjho srdca. Tam budú všetci navždy. Je len na nás či si vyberieme smrť alebo život. 

SMRŤ? ! ŽIVOT? ! Ja si vyberám život. Smrť si po mňa príde, ale za ten čas budem žiť .

Tisíc drobných kúskov.

Keď sa rozbijete na tisíc drobných kúskov, tak si ani nestihnete uvedomiť prečo. 

Čo bolo za tým? Čo je príčinou? Aký vektor sily to spôsobil? 

Zánik niečoho je vždy začiatkom. Začína sa odznovu, odznovu sa začnete dvíhať zo zeme, odznovu staviate, preletíte ohňom, aby ste spálili aspoň kúsok smútku rozťahujúceho sa v každom každučkom drobnom kúsku čo z vás ostalo. 

Čo s tým? Čo s rozbitým večerom? Ráno určite nebude múdrejšie večera. Do rána si premyslíte čo s črepinami... kam ich schovať? Kam ich narýchlo upratať?

...rozbití ľudia chodia po rozbitých svetoch a majú rozbité sny....

„ Kto je tam?“

„ To som iba ja, črepina tvojej duše.“

„ Prečo si sa zapichla práve do mňa? Prečo ma nenecháš unášať sa spolu s hviezdnym prachom? Prečo bolíš a páliš?“

„ Ak máš v srdci ranu, môžeš si za ňu..... “

„ Rozbíjaš, zraňuješ z nevedomosti....“

„ A to ťa bolí ešte viac, ale neznalosť zákona neospravedlňuje.“

Pozbieram si to, čo mi ostalo, sadnem si na breh jazera a premením ho na slané. 

Počkám si, počkám si na to, kým pochopím, že jazero je silnejšie ako ja.

Zápasiť s jazerom asi nie je najlepší nápad, ale možno zase sa niečo naučím, niečo pochopím. Naučím sa, že môžem len to, na čo mám. Budem sa vidieť v jazere a jazero sa bude vidieť vo mne. A možno pochopím, že ten paradox nie je v jazere, ale vo mne.

Mlčíš a ja mlčím tiež. Vari sme zabudli hovoriť? Som na tom rovnako ako ty. Nevidím kam mám kráčať, kam sa pobrať. A tak stojím na brehu jazera sladkého, čo nechcelo byť slaným a tak hľadím a tak nehovorím a tak vyhasínam. Hľadám, čo som nestratila, hľadám to, čoho som sa dobrovoľne vzdala.

Slečna so psíkom, pani so zmrzlinou, dvojica v stredných rokoch, čo druhýkrát hľadá cestu k sebe cez náhodný letmý dotyk rúk, jeden nevydarený život na lavičke oproti, fyzická bolesť v pevnom objatí psychickej ako malá kôpka na invalidnom vozíku, jedna mladosť kráčajúca v opare vône na svoje prvé rande. Nič viac a nič menej, iba obyčajný park plný rozbitých ľudí, ktorí zbierajú, strácajú, hľadajú, čakajú kým dôjdu k jazeru a pochopia, že tisíc drobných rozbitých kúskov je celý ich život...

Ponáram sa do seba, topím sa v sebe, viem, že pod vodou nemôžem zostať donekonečna, len kým mi vydrží dych. A tak sa vraciam nad hladinu, aby som sa  nadýchla. Trénujem, nadýchnem sa a ponorím, nadýchnem sa a ponorím. Dochádza mi dych, ale ja potrebujem byť ešte chvíľu pod hladinou, tam kde je ticho aj búrka zároveň, pod hladinou, tam kde je odpoveď. Nepýtaj sa ma, odpoveď som nestihla nájsť. Ponáram sa čoraz hlbšie, viem, že odpoveď tam niekde musí byť ukrytá. Už sa nemám čoho nadýchnuť. Buď ostanem pod hladinou navždy aj so svojou odpoveďou, alebo sa už viac neponorím. Neviem, či sa budem vedieť rozhodnúť. 

Neviem, či sa ešte vládzem rozhodovať. Možno už len nechám všetko plynúť podľa fyzikálnych princípov s troškou matematiky. Jedna a jedna nie sú vždy dve, priamka plynie do nekonečna, nehľadajme už viac zákonitostí. Duša je krehká, nevydrží toľko zákonitostí. Krehká ako sklo, ale prameň sily je vo vnútri. 

Slepo ísť sa nevypláca. Oko je na to, aby videlo, ucho na to, aby počulo, prirodzenosť vychádza zo zmyslu, zmyslu vidieť, počuť, cítiť.

„Váš čas je obmedzený, tak ho nemíňajte na život niekoho iného. Nenechajte sa ovplyvniť názormi iných. Prehlušia váš vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať srdce a vlastnú intuíciu. Ony totiž už dopredu vedia čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhotné.“ Steve Jobs

"Život je jediná a jedinečná príležitosť na prejavenie sa človeka medzi ľuďmi, ktorá sa už neopakuje."

Toto sú slová, ktoré povedal známy slovenský autor Ladislav Ťažký. 

Niekomu by sa mohli zdať ako obyčajná fráza, no nie mne. 

Mňa tieto slová prinútili zamyslieť sa. 

Zamyslieť sa nad sebou a svojím životom, ktorý vediem.

Život. Čo vlastne to slovo znamená? Niekto život berie ako samozrejmosť. 

Iní ho zas berú príliš vážne. No a niekto žije tak, že nevie, čo so sebou. 

Neviem, ktorý z týchto spôsobov je správny, pretože nikto nikdy nedostal pri narodení návod na život. Návod, podľa ktorého by sme sa v živote mohli riadiť a pridržiavať. Preto musíme žiť a konať na vlastnú päsť. 

Musíme žiť podľa vlastného uváženia, vedomia a svedomia.

Mám pocit, že väčšina ľudí má tendenciu stále vo svojom živote na niečo čakať. 

Čakáme, kým skončíme školu, kým sa zamestnáme, kým nás povýšia, kým sa vydáme alebo oženíme, kým budeme mať deti, kým schudneme 5 kíl, na sobotu ráno, na nové auto, na jar, na leto, na jeseň, na zimu a tak ďalej. 

Neuvedomujeme si však, že čakaním zbytočne mrháme drahocenným časom v našom krátkom živote. 

Keď chceme niečo dosiahnuť, musíme o to bojovať a snažiť sa. Bez nášho pričinenia sa nič neudeje. Veď ako sa hovorí: "Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne." Preto buďme v našom živote my tým vetrom a rozhýbme sa. Máme len jeden život, a preto sa ho snažme využiť čo najlepšie.

Žime! Nikdy nebude lepšia príležitosť žiť, ako je práve táto. Aj keď sa nám nedarí, nezúfajme. Nestrácajme vieru a nádej. Buďme vďačný za to, že sme dostali príležitosť žiť a prejaviť sa. Prejavme sa tak, akými naozaj sme. Nepretvarujme sa, veď život je krátky a je len jeden. Tak načo faloš a pretvárka? Radšej ten čas, ktorý máme, využime nejako múdrejšie a efektívnejšie.

Snívajme o tom, o čom snívať chceme. Buďme vďační za to, že sme dostali príležitosť žiť a prejaviť sa. Prestaňme sa presviedčať, že náš život by bol lepší, keby sme mali to alebo ono. Buďme spokojní, úprimní a šťastní. A veľa sa usmievajme, pretože život bez úsmevu je, podľa môjho názoru, premrhaný čas.

Buďme dobrí. Veď nie je už na svete dosť zla, vojen, nenávisti a ľudí, ktorí sa ženú len za majetkom? Áno je! Tak buďme dobrí k sebe, ale aj k iným. Prejavme sa na tomto svete ako ľudia, ktorí tvorili to dobré, čo na tomto svete je a nie naopak.

Život je príležitosť na to, aby sme sa prejavili medzi ľuďmi. Aby sme ukázali akí sme a čo dokážeme. Myslím, že v každom človeku sa skrýva nejaký talent. No je len na nás, aby sme v sebe ten talent objavili a užitočne ho využili. Veď na svete je mnoho ľudí. Múdrych a veľmi inteligentných ľudí, ktorí svoj talent mrhajú na neužitočné alebo zlé veci. Neurobme takú chybu aj my.
Žime naplno. Každú minútu i sekundu, pretože nevieme dňa ani hodiny, kedy sa náš život skončí. Raz som čítala jednu myšlienku, ktorá sa mi veľmi zapáčila: "Život sa nemeria sekundami, ale momentami, ktoré nám vyrazili dych." Život je krátky a je len jeden, bez šance na reparát. Preto sa snažme, aby takých dych vyrážajúcich momentov bolo v našom živote čo najviac.
Majme priateľov a rodinu. Žime tak, aby sme raz, keď sa náš život bude chýliť ku koncu, nemuseli niečo ľutovať. 

Aby sme si pri pohľade dozadu povedali: "Nič neľutujem. 

Môj život bol jedinečný a neopakovateľný. Každú sekundu môjho života som si naplno vychutnala a užila." Žijeme len raz. 

Druhú šancu už nedostaneme, preto neraďme iným ako majú žiť, ale zariaďme si predovšetkým svoj život. Pretože len my dávame svojmu životu smer a len na nás záleží, ako sa prejavíme...

Sú víťazstvá, ktoré sú hanbou.

Aký význam má vôbec víťazstvo pre človeka? Znamenajú nejaká víťazstvo hanbu? Akou cestou k cieľu sa musia ľudia vydať, aby sa potom za svoje víťazstvo museli hanbiť? Čo dokážu ľudia pre svoj úspech, víťazstvo, obetovať? 

Víťazstvo je určitým typom ohodnotenia, často aj dosiahnutia cieľa a tiež dokázanie si svojich schopnosti čokoľvek úspešne zvládnuť. 

Sú víťazstva, ktoré sa môžu stať otvorenými dverami k splneniu snov a prianí, ale naopak môžu byť aj víťazstva, ktoré sú hanbou. Takéto víťazstva môžu nastať aj veľmi nevinným spôsobom. Keď si ide človek za svojím cieľom, aby bol úspešný, často sa môže stať, že počas tohto stúpania a priblíženie sa  k cieľu sa vyskytne čo i len nepatrná chybička. Celé, pôvodne dobre myslené, víťazstvo sa zvrtne a úplne obráti v hanbu.

Jedným z mnohých prípadov hanebných víťazstiev, ktoré ma napadajú, je napríklad víťazstvo podvodom. A zase podvodov môže byť hneď niekoľko. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, pred očami sa mi vybavuje často diskutované  šport a doping. 

Ale napriek tomu je realita veľmi často iná. Tu sa prejavuje, čo všetko sú ľudia schopní obetovať pre víťazstvo. Aj víťazstvo je pre nich prednejšie než ich vlastné zdravie. 

Myslím si ale, že títo ľudia berú podporné látky, aby ešte zostali vo "forme" a mohli tak byť lepšie trénovaným a výkonnejším. 

To však ale nikoho neospravedlňuje k takýmto činom. Rovnako sa na to väčšinou príde a potom sa za svoje "víťazstvo" konečne môžu hanbiť. Stálo im to potom za to? Prinieslo im to nejaký klad? Zrejme nie. Každý musí sám poznať, kedy má dosť alebo či má dostatok síl na to, aby sa vyrovnal ostatným bez dopingu a mohol ich zúročiť vo víťazstvo. 

Dnešná doba však neprináša veľa takých ľudí, ktorí sa dobrovoľne dokážu vzdať bez toho, aby nezažili jediný významný úspech. Mnohí berú život z kariéristického hľadiska a tak sa ťažko vyrovnávajú s neúspechom, alebo sa nedokážu vzdať toho, v čom boli dobrí a úspešní. 

A tak sa aj naďalej v tom snažia pokračovať, hoci už na to príliš nemajú, a vyhľadávajú práve takúto "pomoc" pri podporných látok, ktoré zvýšia ich výkonnosť.

 Podvádzanie nie je typické pre určitú vekovú kategóriu. Už aj malé deti klamú, aby mohli zvíťaziť a vyhnúť sa tak napríklad pokarhaniu rodičov. Asi každý školák urobil nejaký podvod v tom zmysle, že použil pri písomnej práci "ťahák", aby získal dobrú známku.         To je tiež jeden druh víťazstva, za ktoré je potrebné aspoň čiastočne sa hanbiť. Na to sa nesmie zabúdať.

Nečistých ciest k víťazstvu je mnoho a mnoho ľudí tiež dokáže pre dosiahnutie cieľa neuveriteľných vecí. Verím tomu, že by sa určite našli nejakí ľudia, ktorí pre svoje uspokojenie dokážu napríklad len tak "zahodiť" priateľstva alebo i rodinu. Ja osobne nedokážem pochopiť, ako niekto, kvôli sebe a svojej úspešnosti, vymaže zo svojho života svojich blízkych. Sebeckosť a karierizmus, tieto dve vlastnosti by som priradila k týmto ľuďom. Dúfam, že tento príklad je krajná medz a že takých ľudí nie je veľa.

Keď sa človek snaží a obetuje pre víťazstvo časť voľného času, potom môže dokázať zvíťaziť, bez toho aby sa potom za výsledok musel hanbiť.

Jedlo.

Podľa definície je jedlo látka prijímaná živými organizmami. 

Je hlavným zdrojom energie a výživy pre ľudí a zvieratá. 

Bez jedla umrie človek od hladu. Jed. Tovar.

Čo bolo, bolo …

Bolo to dávno, ale pamätám si chuť čerstvo nadojeného mlieka, alebo mlieka v obchode, kde do rana bolo na hrdle fľaše čerstvá smotana o ktorú sme sa so sestrou bili ktorá ju prvá zje, alebo práve vymúteného masla, jogurtu alebo trebárs kyslého mlieka. To som jedávala lyžicou priamo z veľkej fľaše. Jogurt sme si dokonca sami vyrábali doma „naočkovaním jogurtovej kultúry“ do čerstvého mlieka. S jahodovým džemom to bola absolútna pochúťka, či už ako jogurt alebo jogurtové mlieko. 

Bolo to dávno, ale pamätám si u kamarátkinej babky na dvore chliev s dvoma prasiatkami, sliepky s kohútom, nejaké tie kačky a husi. Žltučkú praženicu, pečenú hus s lokšami alebo fajnovú údenú slaninku. 

Chlieb natretý masťou s čerstvou cibuľkou. Výborné domáce klobásy, jemnú pečeňovú paštiku, doma konzervované mäso. 

A Bolo to dávno, ale pamätám si chuť čerstvo odtrhnutých slivák, hrušiek alebo jabĺk.         K jednému maslovému chlebu som dokázala zjesť možno kilo a pol čerstvo odtrhnutých voňavých paradajok. Egreše, ríbezle, divo rastúce maliny alebo jahody. A priznám sa, veľa krát som to ani neskúšala umývať. Nie, nebolo to z presvedčenia alebo nevedomosti.                Bola to moja lenivosť. 

Bolo to dávno, ale pamätám si chuť domácich kysnutých buchiet plnených slivkovým lekvárom alebo karamelových lízaniek vyrobených doma na panvici. Lokše s makom, lekvárom a cukrom alebo keksíky či vianočné oplátky. 

Bolo to dávno, ale pamätám si, že všetky tieto dobroty vyrábali babka, mama alebo otec z toho čo dokázali vypestovať alebo vychovať. Zem a ich pracovité ruky nás dokázali uživiť. A zdravo. … teraz je to tak. Odvtedy pretieklo veľa vody, pracovité ruky sa zmenili na pietnu spomienku a jedlo už nevyrábame. 

Už kupujeme veci. Nie však od iných pracovitých rúk. Kupujeme ho v Kauflandoch, Lidloch, Teskách či McDonaldoch alebo iných Fast foodoch.

Otázkou dneška je uhol pohľadu a hodnotenie ponúkaných „vecí“ podľa definície jedla, definície jedu alebo definície tovaru.

Najdôležitejšie v súčasnom systéme je predať. Predať čo naj ziskovejšie za akúkoľvek cenu. Tomu je podriadené všetko. Predaj tovaru (jedla) je vysoko sofistikovaná metóda oblbovania ľudí. 

Počnúc multimediálne vysielanými informáciami končiac obalom. O obsah obalu nejde. Obsah je vlastne nepodstatný. Nevadí, že výrobca je nedefinovateľný.  

Nevadí, že ani rys ostrovid by nedokázal prečítať zloženie a prídavné látky. Hlavne že tovar má zisk a obrat. Veď peniaze sú to, čo nás ženie až za hranicu únosnosti a zdravého rozumu …

Vlastne dnes už nejeme chlieb ale upečenú cereálnu zmes s nejakou energetickou hodnotou. A na základe toho nám niekto stanoví, či je to pre náš organizmus blahodarné alebo škodlivé. Nevadí, že sa to nedá jesť, že je to kyslé a na tretí deň plesnivé. Ale že vraj je to zdravé, plné života.

Doba je rýchla. Žijeme životy mediálnych hviezd, politikov alebo úspešných manažérov. Doba je zlá. Na naše vlastné životy nám veľa času medzi naháňaním peňazí na hypotéku a grafických kariet pre potomstvo neostáva. 

Pripravuje pre nás samé špécie vo forme instantných pochúťok a rôznych skvelých high – end chemických prípravkov. No nie je to fantastické, hodiť do pol litra vriacej vody jednu kocku a máme skvelý bujón. A nielen skvelý, ale za chvíľku. Pre celú rodinu. Aká to lahoda. Veď nám to povie aj teta v televízii. Mlieko ktoré vydrží po otvorení čerstvé aj mesiac. Paráda. Len po mesiaci neskysne ale zhnije.

A prečo ?

Lebo náš dobrotivý systém chráni naše zdravie. To na jednej strane.

Na druhej nám dáva možnosť dlhšie a kvalitnejšie statočne pracovať, nezaťažovať sa hlúposťami ako jedlo, rodina, deti, priatelia…

Dovolím si napísať jednu rovnicu :

% jedla + % jedu + % zisku = cena veci

Dosadenie jednotlivých členov rovnice nechám na každom z vás.

"Niet krajších rozprávok, ako tie, ktoré píše sám život."

Rozprávky boli vymyslené pre deti, ale hlavne pre dospelých aby sa prebudili. Je zvláštne ako v rozprávkach boli  používané odkazy, čísla a životné múdrosti.                                           Počet piadimužíkov bol vždy väčší ako obrov. Preto pre obrov bolo zas viac pomenovaní. Od Valibuka, Valihoru, Lomidreva, opachu až k najväčšiemu po Bohu, prípadne k piadimužíkovi - obrovi. Magické čísla v rozprávkach sú Sedem zhavranených bratov, Dvanásť mesiačikov, Tri zlaté vlasy deda Vševeda, len kráľ bol vždy jeden. Škody narobil aj tak najviac, najmä, keď mu pomáhali jeho tajomníci a tajná služba. Ľahko im bolo nájsť tajný vchod do jaskyne k pokladom, čo strážil sedemhlavý šarkan. Ten sa živil mäsitou stravou (princeznami). Hôrni chlapci vystupovali v rozprávkach ako ochrancovia prírody a pospolitého ľudu. Preto mali plné ruky práce. Valaška išli na odbyt, včítane sliepok valašiek, fľašiek i ovečiek.                                                                                                                      Aj kríza chodila na ľudí. Vtedy jej hovorili bieda. Keď páni nemali soli, šuhaji pálenky a dievčatá o vienky prišli. Hrachu na šmýkanie zbojníkov bolo vždy dosť. Dukáty sa dávali do živôtika. Čím bol väčší, tým viac bolo dukátikov. Už vtedy sa nosili monokiny. Podprsenka a nič.  Čas plynul aj bez hodín. Iba pieskové presýpacie nosili páni. Z dukátov urobené presýpacie hodiny boli nepresné. Piesok sa dovážal až zo Sahary. Kráľ nosil hodiny presýpacie zo zlatého piesku. Občas chudobní ľudia polihovali po práci na dereši. Bol to jediný nábytok, čo si mohli dovoliť. Drábi robili veľkonočnú šibačku viackrát do roka. Drali poddaných jedna radosť.                                                                                                         Dnes už žijeme iný rozprávkový život. Drábov nahradili kádrovníci masmédiá, biče kádrové posudky. Len po súdok sa chodí rovnako. Na voze a vedú sa pri ňom reči o koze. Preto aj do rozprávok vstupujú zvieratá. Sú to väčšinou krycie mená rôznych indivíduí, pochádzajúce až z Indie. 

Podľa hada ľudia vynašli drôt, podľa vlka strojček na mäso. Podľa korytnačky panciere pre rytierov. Podľa deda Vševeda akadémiu vied. Podľa bosoriek spolky - čertove volky. 
... a sme v súčasnosti. Tak kráčame z rozprávky do rozprávky a vôbec nie sedemmíľovými čižmami. Niektorí historici tomu vravia dejiny. 
P. S.: Kedysi ľud si spieval pri práci. Dnes pri speve aj občas pracuje. A na úplný záver:

10 Rozprávkových Citátov, Ktoré Ti Pripomenú Ako Žiť :

,,Kvet, ktorý rastie v nepriazni osudu, je najvzácnejší a najkrajší zo všetkých.“ – Pat Morita ako Vládca v rozprávke Mulan                                                                                                                  „Do nekonečna a ešte ďalej.“ – Tim Allen ako Buzz Lightyear v rozprávke Príbeh hračiek Toy Story

„Pravá cesta niekedy nie je tá najjednoduchšia.“ – Pocahontas

,Oh áno, minulosť dokáže zraniť. Avšak môžeš od nej utekať alebo sa z nej poučiť.“ – Robert Guillaume ako Rafiki v rozprávke „Leví Kráľ“ –

„Ráno budú veci vyzerať lepšie.“ – Maugli

„Nenechaj sa zmiasť jeho jednoduchým vzhľadom. Nie to, čo je vonku, ale to, čo je vo vnútri, je to, čo sa počíta.“ – Aladin

„Je to tak, ako som vždy hovoril. Deti musia byť voľné, aby mohli viesť ich vlastné životy.“ – Malá morská víla

„Musíte sa pozrieť za hranice súčasnosti, aby ste videli, aký vplyv budú mať vaše rozhodnutia na vašu budúcnosť.“ – Pinocchio

„Si odvážnejší, ako dúfaš, silnejší, ako vyzeráš a múdrejší ako si myslíš.“ – Medvedík Pu 

„Hlavu hore, jedného dňa sa šťastie vráti.“ – Robin Hood