Človek

          Niekto povedal alebo som niekde prečítala, že človek je pútnikom na zemi. Putoval už od nepamäti. V škole nás učili o sťahovaní celých národov. Aj naši slovenskí predkovia boli takýmito pútnikmi. Život v Hornom Uhorsku, dnešnom Slovensku bol veľmi ťažký. Nebolo kde zarobiť na život a zem bola neúrodná. Nemali zaistenú slobodu, ako národnú, tak ani hospodársku, kultúrnu a náboženskú. Museli ťažko pracovať ako neslobodní na panskom. 
Zažívali mnohé príkoria a krivdy. Len horko-ťažko živili svoje početné rodiny. Ťažký život ich poslal zo svojich domovov na ďaleké cesty, ako pútnikov, hľadajúcich nový život. Človek na cestách, zvlášť neznámych a neschodných sa často stratí alebo zatúla. Tak sa z pútnika môže ľahko stať tulák. V minulosti aj dnes poznáme mnohých tulákov, ktorí nemajú cieľ života. Naši slovenskí predkovia neboli takýto tuláci, bez cieľa. 
Oni mali pred sebou jasný cieľ. Vedeli čo hľadajú. Vedeli aj kam idú. Mali aj svojich vodcov, farára a učiteľa, ktorí dbali aby sa na ceste nestratili a aby šťastne prišli do cieľa. Aby s námahou ale šťastne našli svoj nový dom, novú vlasť, nový život. Myslím, že všetko toto bolo potrebné pre ďalší vývoj. Bolo to viac menej predurčené. 
Veď keď si zoberieme vývoj človeka od pradávneho praveku, človek sa musel prebojovať, vytýčiť si ciel i keď na druhej strane je pravda, že nie všetkým sa to podarilo, jedinci museli byť silný a práve im bolo dané že to dokážu. Týmto nechcem všetko hádzať do jedného vreca, na druhej strane si myslím, že každý, ale ozaj každý dokáže urobiť čo chce a v rámci toho orientuje svoj život, postoje, orientácie, priority. Už nie raz mi prišla na um myšlienka, že na ničom vlastne nezáleží, pretože o 60-70 rokov tu už nebudem. 
Sama seba sa pýtam, prečo som sa vlastne narodila, keď raz aj tak zomriem? Má môj život vôbec zmysel? Čo je vlastne človek, alebo jeho bytie v porovnaní s tajuplným famóznym kozmom? Veď práve stredovekí vedci formátu ako Galileo, Kopernik, Kuzánsky sa zaoberali nebeskými telesami, nekonečným vesmírom. Je pravda, že sa zaujímali aj o človeka, lež človek bolo to, čo práve označovali ako minimum, bolo tu síce pár prekvapení, ale už to nebolo nekonečné bádanie. Oproti tomu taký vesmír je taký veliký, že si to nevieme ani predstaviť. Keď sa pozriem z okna izby tak vidím len nepatrnú časť. 
Technická úroveň je síce vyspelá, ale ktožehovie, či tam niekde ďaleko neexistuje nejaká živá bytosť, „zelení mužíčkovia“ -ako ich označujeme. Viem, že je to až príliš sci-fi, ale nepopieram, že môže nastať okamžik, že ľudská rasa bude ovládaná, napadnutá inou formou života a nastane okamžik, že naše miesto v kozme nahradí niekto iní... Život je akýmsi druhom pretekov – zápasíme v ňom o dosiahnutie našich cieľov, o to, aby sme z našich životov niečo urobili, no má to zmysel len vtedy, ak to, čo sme dosiahli, bude trvalé. 
A bude to vôbec trvalé? Nebude. Aj keď vytvorím veľké literárne dielo, ktoré budú ľudia čítať aj o tisíc rokov, môže sa stať, že slnečná sústava vychladne, Zem zanikne a všetky stopy môjho úsilia zmiznú. V žiadnom prípade sa nedá dúfať ani len v zlomok nekonečnosti tohto druhu. Ak vôbec existuje nejaký zmysel, ku ktorému sa má smerovať, treba ho nájsť v rámci našich vlastných životov. Prečo je v tom nejaký problém? Je možné predsa vysvetliť zmysel väčšiny vecí, ktoré robím.
Pracujem, aby som zarobila peniaze a mohla podporovať sama seba a svoju rodinu. Stravujem sa, pretože som hladná, spím, pretože som unavená, prechádzam sa alebo telefonujem s priateľom, lebo sa mi to páči, čítam noviny, aby som sa dozvedela, čo sa deje doma a vo svete. Ak by som niečo z tohto nerobila, cítila by som sa biedne. Takže v čom je problém ? Problém je v tom, že i keď existujú zdôvodnenia a vysvetlenia väčšiny vecí, veľkých i malých, ktoré v živote robíme, ani jedno z nich nevysvetľuje, o čo ide v našom živote ako celku – celku, ktorého časťami sú tieto aktivity, úspechy a neúspechy, snahy a sklamania. Keď o celej veci premýšľam, zdá sa, že niet dôvodu, prečo to robiť.

Ak sa na to pozriem zvonka, ani by nevadilo, keby som neexistovala. 
Ak je pravdou to, že každá osoba pozostáva z duše a tela, môžeme pochopiť to, ako je možný život po smrti. Duša bude schopná žiť sama zo seba a mať mentálny život bez pomoci tela; keď telo zomrie, namiesto toho, aby tiež zanikla, môže ho opustiť. Nebude schopná mať tie druhy mentálneho života, konania a zmyslového vnímania, ktoré sú podmienené jej spojením s telom (pokiaľ nebude spojená s novým telom), môže však mať iný vnútorný život, súvisiaci s iným príčinami a vplyvmi – napríklad môže priamo komunikovať s inými dušami. 
Ak život má zmysel ako časť niečoho väčšieho, je možné pýtať sa na to väčšie, pýtať sa v čom je zmysel toho väčšieho. Buď existuje odpoveď odkazujúca na niečo väčšie, alebo neexistuje. Ak existuje, jednoducho zopakujeme otázku. Ak neexistuje, naše hľadanie zmyslu skončilo objavením niečoho, čo nemá zmysel. Ak je táto absencia zmyslu akceptovateľná na niečo väčšie, čoho časťou je náš život, prečo by nebola akceptovateľná na náš život ako celok. Prečo náš život nie je v poriadku, ak nemá zmysel. A ak nie je akceptovateľný tam, prečo má byť akceptovateľný ako súčasť väčšieho kontextu. 
Veľa ľudských snažení, predovšetkým tých v službách vážnych ambícií, v ktorých ide nielen o pohodlie a prežitie, získava časť energie z pocitu dôležitosti – z pocitu, že to, čo robia, nie je dôležité len pre nich, ale je to dôležité vo väčšom meradle. Ak sa tohto zrieknu, hrozí im, že stratia vietor z plachiet. Ak život nie je to ozajstné, to vážne, a na jeho konci vidia len hrob, tak je vari trochu smiešne, keď sa budú tváriť tak dôležito. Na druhej strane, ak už nedokážu sami seba brať vážne, bolo by azda lepšie, keby sa vyrovnali s tým, že sú smiešni. Život môže byť nielen nezmyselný, ale aj absurdný.

Osobnosť človeka

V čom spočíva veľkosť osobnosti človeka? Tak to by som chcela raz zistiť. Často nad touto otázkou premýšľam a zakaždým ma napadajú úplne iné veci. Pre mňa je slovo osobnosť celkom relatívny pojem. Podľa toho, v akej situácii alebo nálade sa práve nachádzam, odvíja sa od toho aj môj názor na ľudí.

Keď som šťastná, ani sa moc nepozastavujem nad osobnosťou človeka, ale som rada, keď som obklopená ľuďmi, ktorí sú tiež optimisticky naladení, ktorí sa so mnou baví, nestresujú sa a dokážu si užívať daného okamihu.

Keď mám ale problémy, alebo sa nachádzam v nejakej zlej nálade, znamená pre mňa osobnosť človek, ktorý sa s podobnou situáciou vysporiada lepšie, vie problém riešiť, vie, ako sa má správať a vie ho prekonať. No a alebo tiež človek, ktorého môžem bez ostychu požiadať o radu, pomoc alebo podporu.

Osobnosťami sa označujú ľudia, ktorí sú slávni, bohatí, úspešní, známi ... a tiež tí, čo niečo zvláštne alebo pre ľudstvo prospešného dokázali. Myslím ale, že nie všetky tieto osobnosti sú tak označované právom a že majú dobrú osobnosť.

Človek môže mať sebe väčší obnos na konte, ale keď sa ku mne zachová zle, nemôže pre mňa byť osobnosť a nemôžem si ho vážiť. Akých osobností si teda vážim?

Najviac si cením, keď je človek úprimný. Nech už je pravda akokoľvek nepríjemná, je lepšie sa ju dozvedieť hneď, ako neskôr v upravenej podobe a treba od nevhodného človeka. Mám rada ľudí spoľahlivé, dôveryhodné, komunikatívna, odvážne ... tých, čo majú svoje sny a ciele a snažia sa o ich uskutočnenie. Možno práve preto si hľadám priateľov, ktorí majú práve tieto vlastnosti.

Nikto nie sme dokonalý, existuje veľa zlých rysov osobnosti, ma ale najviac dokáže sklamať, keď niekto sľúbi niečo, o čom neskôr zistím, že nemôže splniť. Človek, ktorý len hovorí a sľubuje a neurobí nič pre to, aby to uskutočnil, pre mňa nie je osobnosť.

Vďaka tejto úvahe som sa zoznámila so slovom altruistický, do teraz som netušila, čo znamená. Je to opak slova sebecký, takže nesebecký, nezištný, ľudomilné. Myslím, že toto slovo je moc dôležité a mali by sme sa s ním stretávať častejšie.

Človek je ten, kto v sebe nosí vyššiu bytosť, ako je on sám

Antoine de Saint-Exupéry

Ako zmeniť dnešný svet?

Hneď na úvod poviem, že dnešný svet zlepšiť ani zmeniť nejde. A prečo? Pretože by sa museli zmeniť ľudia - a tí sa nikdy nezmenia. Môže tvrdiť kto chce čo chce, ale ľudstvo sa nikdy nezmenilo a ani nezmení. Niekto by mohol namietať, že už nebeháme v pralese po štyroch, teda sme sa zmenili. Na to by som povedala, že to je prirodzená evolúcia, ale zmýšľanie ľudstva je rovnaké. A prečo si to myslím? 

Pozrime sa do histórie ... Tak trebárs predchodcovia ľudí žijúcich v tlupách. Bol tam jeden nadradený jedinec, ktorý ovládal a viedol tlupu. A keď sa objavil niekto, kto chcel byť tiež nadradený, jednoducho napadol doterajšieho "vedúceho" a ak ho porazil, dostal sa na jeho pozíciu. Neviem, o čo presne mu išlo, ale povedala by som, že chcel byť prvý. Prvý jedol, čo ostatní ulovili, vyberal si samice, proste mal to najlepšie.

Dnešní politici už síce neprevádzkujú boj na život a na smrť, ale robia niečo podobné. Kedykoľvek vycítia príležitosť dostať sa k moci, vytiahnu nejakú špinu na opozičnú stranu a tým majú väčšiu šancu na víťazstvo. Ten má milenku, ten urobil to, ten má známych v podsvetí, ten má dom za 12 miliónov a pod. 

Nasľubuje, ako budú pracovať pre ľudí a nakoniec si žijú v luxuse za peniaze, ktoré ostatní ťažko zarábajú. Politik si sedí pár hodín v teplom kresle, párkrát zdvihne ruku na odsúhlasenie zákona, ktorý nakoniec iná vláda zruší alebo ju za mesiac zmení, a za to dostáva peňazí viac než iný človek, ktorý pracuje 12 hodín denne niekde na stavbe. Možno obyčajný tesár na stavbe by viedol túto krajinu lepšie, pretože vie, čo a ako ľudia potrebujú. Ale nebuďme naivní, keby sa obyčajný tesár dostal k moci, tak by si tiež hrabal sám pre seba, tak ako každý ... Teraz by som sa dotkla otázky náboženstva. Nehovorím, že niečo ako Boh nie je, aj keď osobne sa domnievam, že keby bol, tak by nedovolil, aby sa dialo to, čo sa dnes vo svete deje.

 Aby sa vraždili ľudia len preto, že sa nezhodnú na tom, akého Boha uctievať. Môj subjektívny názor je taký, že náboženstvo si ľudia vymysleli, aby mohli ovládať masy ľudí. Pozrime sa na hugenotmi a kresťanmi. Ľud v oboch náboženstvách veril v Boha, ale každý inak. Len preto, že chceli pomocou náboženstvo ovládať ľudí a získať moc vo svete, sa navzájom vraždili, až to vyvrcholilo Bartolomejskej nocí, kedy boli hugenoti pozvaní za zámienkou zmierenie do Paríža na svadbu a nakoniec boli všetci zavraždení.

A podobne je to aj dnes. Kto donúti normálneho človeka, aby obsadil lietadlo a narazil s ním do budovy? Veľmi dobrý manipulátor a náboženstvo. "Keď to urobíš, potešíš tým Alaha, dá ti, čo si praješ a bla bla bla ..." Ako donútite vysokoškoláka, aby vliezol do japonského metra a prepichol tam sáčok so Sars? Opäť stačí dobrý manipulátor a v tomto prípade sekta.

A tak by som mohla pokračovať ešte dlho ... Nikomu nejde o nič iné ako o moc a ovládnutie polovičky sveta. Svet sa môže zmeniť jedine vtedy, až sa všetci ľudia na zemi (s najväčšou pravdepodobnosťou) vyvraždia navzájom. Možno si potom Krajina oddýchne a či nejaký Boh existuje, tak si povie: "Konečne je pokoj."

Pandorina skrinka

V živote nastávajú s pravidelnosťou chvíle a obdobie, kedy sa človek viac, či menej tiahne k premýšľaniu nad sebou samým, nad problémami, ktoré ho sužujú a nedajú mu spať.         Či už sa to týka našich najväčších obáv, stresu a veľakrát aj oveľa bolestivejších udalostí a spomienok. V tejto chvíli by si nejeden človek najviac prial vlastniť onen magický predmet, ktorým Pandorina skrinka vskutku je. Bolo by krásne a oslobodzujúce zavrieť všetky svoje problémy do truhličky, ráno sa prebudiť s čistým štítom a žiť si ďalej svoj bezproblémový život. Lenže aj keď toto všetko urobíte, uvažujete nad tým, či je to tá správna vec. Mať schované naše najväčšie hriechy je možné riešenie na určitý čas, ale aj táto bezstarostná chvíľka raz skončí, tak už to jednoducho v živote chodí. Medzitým čo si myslíte, ako ste nad všetkým vyzreli, rozdávate úsmevy na všetky strany a začínate žiť nový život, vaše malé alebo aj veľké tajomstvo sa pomaly driape ​​späť na povrch. Aj keď o tom sami nemáte ani poňatia, pravda a láska vždy zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Tak to bolo už aj v príbehoch, ktoré nám naše mamičky alebo babičky rozprávali, aj keď občas s poriadnymi kotrmelce. A to platí dodnes.

Predstavte si, čo by ste si do Pandorinej skrinky schovali za veci. Trebárs takí vrahovia alebo šialenci, čo sa podieľali na vytvorení jadrových zbraní a teroristických útokoch. Čo keď by sa ich skrinka otvorila, pre nás a celý svet to malo vždy len zlé a katastrofálne následky. Nebolo by lepšie, keby ich takzvaná Pandorina skrinka nebola nikdy otvorená? Ale čo keby sa do Pandorinej skrinky dali ukryť aj oveľa lepšie veci? Čo keby sa tam ukrývali veci, ktoré naozaj dokážu ľuďom pomôcť? Nemyslíte, že aj takto by sa dala využiť? Keby som si ja mala schovať len tri veci, ktoré by boli k úžitku, ktorých sa nebojím ja ani moje okolie, veci, ktoré by v najťažšej chvíli mnohým dokázali pomôcť, vybrala by som si zdravie, lásku a dôveru. Možno si myslíte, že som naivná, ale nepoznám človeka, ktorý by kúsok toho zdravia vážne nepotreboval. A čo sa týka lásky, každý je rád s niekým, kto mu rozumie a dokáže mu aj v najťažších chvíľach pomôcť, ak tomu sa viaže aj dôvera. Nemyslím si, že by sa do skrinky mali zatvárať len veci, ktoré dokážu ublížiť. Na svete je už beztak dosť zla a ťažko sa proti nemu bránime. Aj kúzelníci v dávnych dobách mali problémy s bojom proti černokňažníkom. Len vďaka ľudskej chamtivosti a túžbe vládnuť celému svetu umierajú nevinní a bezbranní ľudia. Takéto veci by som zavrela do skrinky a zahrabala dosť hlboko pod zem, aby sa nikdy nedostali von. Bohužiaľ, to sa mi nikdy nepodarí, pretože chamtivosť a túžba po moci s nami žijú už odpradávna. Niekto kedysi jednoducho určil náš osud a rozhodol sa, že ho nezmeníme. Napriek tomu si myslím, že osud môžeme zmeniť, kedykoľvek budeme chcieť. Všetko totiž záleží len a len na našich rozhodnutiach a životných voľbách.

Už len Pandorina skrinka je sama o sebe veľká vec k zamysleniu. Fascinuje ma jej moc, aj keď nie je práve skvelým príkladom dobrej mágie. Ale občas tie zlé veci sú na niečo dobré. Sama niekedy uvažujem nad tým, ako by som ju otvorila a vypustila z nej na všetkých ľudí, čo mi kedy ublížili, tie najhoršie veci. Komu sa niekedy nestalo, že by sa chcel pomstiť. Avšak keď si uvedomíme, čo nám toto sklamanie a bolesť prinieslo, dokážeme sa z toho poučiť a vyvarovať sa chybám, ktoré všetkým problémom predchádzali. Nikto nie je dokonalý, ale vlastníctvom Pandorinej skrinky by sa podľa mňa skomplikovalo všetko ešte viac. Každý má vskutku právo zamlčať alebo úplne vytratiť zo svojej mysle zlé veci a vlastne k tomu už ani nie je potrebné Pandorinej skrinky. Vždy hľadám na všetkom zlom niečo dobré, aj keď to ide niekedy vážne zle. 

Nech sa každý z vás rozhodne, či to bola dobrá voľba, alebo nie. Môj názor na túto tému už poznáte, ale skúste sa sami zamyslieť a povedať si:

 "Čo je vlastne Pandorina skrinka a aké veci by som si do nej schovala ja?"

Filozofia života

Už dlho uvažujem o zmysle svojho života. Čo som urobila dobrého alebo zlého pre seba, pre ľudí, ktorých poznám či . Ba naopak čo urobili tí druhí pre mňa, pre spríjemnenie môjho "utrpenia na tomto svete?" Verím, alebo  sa domnievam, že každý sa znovu po svojej smrti zrodí, ale z akého dôvodu? Myslím, že sme posielaní späť, pretože sme v minulom živote neurobili to, čo sme urobiť mali, čo sme sa nenaučili a čo sme urobiť mali, ba dokonca, čo sme vôbec nedokázali urobiť. Myslím, že by sme sa všetci mali zamyslieť nad dvomi stránkami svojho života.

Tou prvou je tá, čo sme vykonali sami sebe, čo sme si odopreli, čo sme si nepriznali a čo sme si vlastne vykonali. A ak si toto všetko priznáme alebo dokážeme priznať, akí sme naozaj boli, akí práve sme, čo sme urobili alebo čo robíme, sme na dobrej ceste k pochopeniu zmyslu svojho života. Potom je však najdôležitejšie poznať dôvod týchto našich krokov a činov. Prečo sme to urobili, z akého dôvodu, z akej príčiny, zo strachu, zo sebectva, z nenávisti? Prečo? Pre svoje okolie alebo sami pre seba, pre pocit, ktorý týmito skutkami vznikne, ale prečo? Pre našu záchranu, pre záchranu druhých alebo pre samotné poníženie vlastnej osoby. Pravdaže väčšina z nás si tieto otázky nikdy nezodpovie, pretože nechce, pretože sa ich bojí. Bojí sa odhalenia pravdy o sebe samom, o objavení svojich chýb, bojí sa toho, čo si ostatní o ňom pomyslí, keď si to všimnú. Čo ak to nepochopia?      Čo mu vykonajú? Vysmejú sa mu? Ponížia ho? Nikto nám na tieto otázky asi neodpovie. Myslím si, že jediné je to vyskúšať a nebáť sa ostatných, ich reakcie, toho, čo si o nás budú myslieť. Premýšľajme o sebe, o našich dušiach, uľahčí nám trápením a bolestiam, ktoré sú v každom z nás.

A tou druhou otázkou je, čo sme vykonali práve svojmu okoliu, svojim priateľom alebo ľuďom, ktorí nás milujú a majú radi, ba nebodaj, čo sme vykonali svojim najbližším, svojej rodine. Všetci sme vykonali niekedy niečo zlé a ľutujeme toho, ale sú tu aj takí, ktorí svojich zlých činov vôbec neľutujú, práve tí sú najhoršie. Ich spoločnosti sa vyvarujme, pretože práve od nich môže čakať, že nám "vrazia  z vďaky nôž do chrbta", že nás zradia, podvedú alebo veľmi ublíži. Pokiaľ je však v našom živote z nejakého dôvodu potrebujeme, buďme veľmi ostražití. Neprezrádzajte svoje najhlbšie tajomstvá, svoje priania a svoje túžby, pretože mnohokrát to použijú proti nám. Práve pre naše zosmiešnenie, pre pobavenie druhých, ktorí sú rovnakí ako oni. Oni nám totiž chcú ublížiť a zlé je to, že im to robí veľmi dobre. Títo ľudia sa budú na zem stále vracať, ale nie ako plnohodnotní ľudia, ale ako podradný tvorovia, bez zmyslu života na tomto svete. 

A práve o tom  mi raz niekto povedal: "Život je pyramída, svojimi dobrými skutkami smeruješ k vrcholu, k úplnému kľudu svojej duše“.

 Avšak svojimi zlými činmi, sa prepadáš stále nižšie a nižšie a ak nezmeníš svoj život, budeš na tomto svete uväznený po tisíce rokov a nikdy neodídeš  do pokoja. Budeš len prežívať a trpieť. "

Každý z nás by si mal vo svojom vnútri, svojom srdci položiť podobnú otázku. Nie tú, čo pre neho urobili iní, ale práve tú, čo urobili on, či oni pre zlepšenie života toho druhého alebo tých druhých. Verím, keď tak všetci urobíme a nebudeme tieto veci brať na ľahkú váhu, naozaj sa celou svojou mysľou budeme na túto otázku sústrediť a zaoberať sa jej, potom možno zrovna pochopíme zmysel svojho života; akí sme. Myslím, že uvidíme alebo pocítime to, čo ste urobili dobre alebo zle. A ak svojich činov, ktorých sme sa dopustili naozaj ľutujeme, mali by sme sa pokúsiť o ich nápravu alebo o ich zmenu. 

Stále nie je ešte neskoro, ešte sa môžeme zmeniť.

"Keď si prišiel na svet, plakal si a všetci sa radovali. Ži tak, aby všetci plakali, až budeš svet opúšťať. "

Myslím si, že tento citát od Konfucia, čínskeho filozofa a politika, je zameraný na priebeh života od narodenia až po smrť. Zamysleli ste sa niekedy nad životom? Ja áno, a nie len raz. Prečo vôbec žijeme? Aby sme za nejaký čas zomreli? To mi príde naozaj nespravodlivé, ale žiť do nekonečna je zrejme určite "hlúposť". Jediné čo robíme je, že prežívame a bojujeme.

Všetko začína narodením. Chvíľkou, kedy prichádza človek na svet. Kričíme, plačeme a netušíme, čo sa po nás chce a čo je to všetko okolo nás. Prvý, koho uvidíme, je naša matka - osoba, ktorá sa o nás od samého začiatku starostlivo stará a ktoré budeme raz nekonečne vďační za všetko, čo pre nás celý život robila. Sme zatiaľ malí, nemáme z ničoho rozum a viac než vtipy a trapasy nás nenapadajú. Aký máte názor na malé deti? Ja na nich obdivujem ich úprimnosť. Nikto k Vám nebude tak úprimný, ako to malé stvorenie. Dospelí sa v mnohých prípadoch radšej pretvarujú a klamú, než aby povedali človeku pravdu do očí. Postupom času starneme a náš pohľad na svet sa mení zo dňa na deň. Už nie sme tí malí zlomyseľníci, ale stávajú sa z nás cieľavedomí mladí ľudia, ktorí už vedia, za čím chcú ísť a čoho docieliť. Vedia však, čo je život a čo od neho očakávať? Ja na túto otázku teda odpoveď naozaj nepoznám. Život si na nás pripraví všelijaké pasce a prekážky, ktoré musíme zdolávať.

Ale ako "prežívať" a prechádzať životom, aby bol úplne dokonalý? Priznajme si, že nech robíme, čo robíme, život "úplne dokonalý" nebude nikdy. Vždy sa zomelie nejaká chybička alebo priamo chyba, ktorá nám naše plány a vyhliadky na nejaký čas zastaví. Či už je to neúspech v škole, v zamestnaní či zlomené srdce, všetko sa dá prekonať a ísť ďalej. Niekedy však nastane situácia, keď nemáme dostatok odvahy - to presne vystihuje jeden z Konfuciových citátov "Zbabelosť je, keď vieme, čo máme robiť, a nerobíme to.". Položme si každý otázku, či u nás niekedy taká situácia nastala. Ja osobne som zbabelosť spoznala hneď niekoľkokrát, aj napriek tomu, že som tak mladá ... ale chybami sa človek učí!

Sami však životom nepreplávame tak ľahko. Potrebujeme k tomu kamarátov, priateľov, rodinu alebo napríklad partnera. Lásku človek potrebuje, že áno !? Ako by sme bez lásky žili? To by jednoducho nešlo. Potrebujeme niekoho, kto bude našou podporou, pomocnou rukou a "tichú vŕbou", ktoré môžeme povedať všetky tajomstvá a tajné priania, ktorý si nechceme nechať len pre seba. Aby sme takéto ľudí poznali, musíme si ich získať. Akým spôsobom si hľadať nové známosti? Existuje nejaký fígeľ? Ja žiadny nepoznám - keď nastane taká situácia, kedy by som sa mohla zoznámiť s niekým novým, nie som na ňu nijako zvlášť pripravená. Som iba sama sebou a to naozaj funguje. Neveríte?

Tým, čím sa riadim, je príslovie (úplne náhodou tiež od Konfucia) "Čo nechcem, aby iní činili ma, ani ja nerobím iným.". Myslím, že tento citát je dosť zrozumiteľný a že si na neho každý z Vás urobí svoj názor. Verím však, že veľká väčšina bude súhlasiť s Konfuciovej - tým pádom aj mnou, že robiť niekomu to, čo sa nepáči vám a nechceli by ste to zažiť, nie je dobrý výber. Mojím cieľom je prebojovať sa životom s tým, aby som na jeho konci neľutovala ničoho, čo som urobila a aby som sa za svoje činy nehanbila, ale bola na ne aj na seba nejakým spôsobom hrdá. No povedzte, čo by to bolo za život, keby sme sa sami za seba hanbili?

To je hrozná predstava.

Aká a čo je láska......

     

Dnes ma k písaniu tohto blogu inšpirovala moja kamarátka, ktorá  si prešla peklom, poznala stratu, pád a napriek tomu si našla muža, ktorý ju ľúbi a stojí po jej boku a bojuje s ňou. Láska…poznáme ju všetci. Každý z nás raz miloval či bol milovaný, všetci sme raz zablúdili pohľadom na toho, kto sa nám páči. Lež, čo je láska? Je to cit, túžba alebo droga? Mohol by bez nej existovať život? Je stála alebo prelietavá? Prečo niekedy mizne a inokedy sa zas nečakane vracia? Nik nepozná odpoveď… Každý ju hľadá a každý ju má. Láska k rodičom, k priateľom, z zvieratám vždy tam tá láska je, čistá a úprimná.

            Láska je ako vtáča. Kým dospeje, preletí mnohými krajinami a vystrieda mnoho priateľov. No raz sa usadí a postaví si svoje hniezdočko. Keď mu ho sfúkne vietor, nevzdá sa a na záveternej strane si vybuduje nové, oveľa pevnejšie, ktorým nepohne ani víchrica. O tom je láska. Každý neúspech človeka poučí, a zároveň i vyprovokuje. Človek potrebuje lásku k životu. Keby nebola, nežili by sme ani my, ani naši starí rodičia, ani ich prarodičia. Nežil by nik, ani nič. Svet by bol jedna veľká jednotvárna púšť bez oáz. Stačí však len kúsok lásky a rozkvitne kvet, z kvetu záhrada, zo záhrady les. Aj tá najsuchšia púšť by bola porastená množstvom rôznorodých rastlín a všetky by sa mali rady. Neexistovala by nenávisť. Veľká sekvoja by ochraňovala i tú najmenšiu sedmokrásku, pes by sa držal za labku s mačkou, slon s myšou. Všetci by sa navzájom milovali a nik by nemal žiadne problémy.
Láska má chuť čokolády. Raz je sladká a priam sa vám rozpúšťa na jazyku, inokedy tvrdá a horká, že si na nej idete zuby vylámať. Aj tá najtvrdšia čokoláda však raz zmäkne a všetci ju budú chcieť. TY ju však neopusti! Bude len tvoja… TY si jej veril, keď ju ostatní zatracovali, TY si ju držal, keď ju všetci chceli zahodiť… len TY!!!
            No je dnes ešte láska vzácna?  Je mnoho falošných, ktoré nestoja ani za deravý groš, ale tá skutočná je vzácnejšia ako zlato, ako všetky poklady tohto sveta dohromady. Nedá sa kúpiť ani predať, nemožno ju vyhrať v žiadnej lotérii. Ona sama je totiž lotériou. Jej koleso sa denno-denne roztáča nad nami všetkými a určuje tých, ktorí sa budú mať radi a budú ju šíriť ďalej. Láska je totiž nákazlivá. Nik sa jej neubráni…

Obavy a sklamanie nás naopak oddeľuje. Tieň ktorý nás môže motivovať k vyšším výkonom alebo psychicky zlomiť. Láska nás dokáže naplniť pocitom šťastia a uspokojenia alebo tiež pocitom trpkosti a sklamania. Ľudia sa boja stratiť lásku, boja sa byť chvíľu sami, pretože byť sám znamená prežívať muky samoty.

Mnoho ľudí preto zotrvá vo vzťahoch ktoré ich nepovznášajú ale postupne sa ničia. Sú radšej závislí na nevhodnom partnerovi než aby boli chvíľu samy. Osamelý človek sa pozitívnou motiváciou chce niečo dosiahnuť a pri tejto činnosti zmeniť sa k lepšiemu a nájsť novú lásku. Pre dobrý milostný alebo manželský vzťah je dôležité uvedomiť si, že skutočný partner nie je totožný s jeho idealizovanou predstavou v našom vnútru.

 Milenecké a manželské páry by sa mali snažiť sa vo svojom vzťahu snažiť rozvíjať svoje vedomie voľby.  Lepšie je dlhšie hľadať a usilovať o toho pravého než partnera idealizovať. Proces uvedomenia si skutočných kvalít môže určité vzťahy rozbiť a iné zasa povzniesť na vyššiu úroveň. Búrka v ľudskom vnútru je typická pre prvé lásky kde je mladý človek nekonečne šťastný a potom zase nešťastný a to je veľmi dôležité pre rozvoj vedomia. Ten kto s nich vyjde víťazne má šancu zvýšiť kvalitu svojho života a plne si užiť dar aký mu láska poskytuje. Naopak ten kto nezvládne bolestnú skúsenosť, uvedomí si rozdiel medzi ideálom v našej mysli a skutočným človekom na ktorého svoj ideál premietame.

Vedomý muž s fantáziou túži po mnoho ženách, mnoho ich má rád, ale miluje iba jednu. Tá ktorá je preňho všetkými ženami a predsa je schopná jeho život učiniť naplneným. Rovnako je to aj u žien. Rozdiel je len v tom čo jeden od druhého očakáva a čo po ňom žiada. Žena si je stále viac vedomá, že len láska jej dáva plnšiu podobu, tak ako muž začína tušiť, že iba duch dodáva jeho životu najvyšší zmysel a obaja v podstate hľadajú duševný vzťah k sebe navzájom alebo láska k dovŕšení potrebuje ducha a duch potrebuje lásku.

A na záver Ti poprajem len neskutočné šťastie, lebo si ho zaslúžiš.

L+M