,,Neplač, keď sa tvoje sny rozbíjajú na črepy! Veď črepy prinášajú šťastie.” J. Lennon

Pre každého z nás je dôležité snívať, vytvárať si svoje vlastné sny.

Keď sníva dieťa, tak jeho sny nie sú až také reálne, ako keď sníva dospelý človek. Ale už v detstve si vytvárame základy svojich snov, no postupne si ich dotvárame v dospelosti. Lenže nie všetky sny v našom živote sa skončia podľa našich očakávaní,  keď  chceme dostať niečo, čo si moc želáme a nestane sa tak. To, že to nedostaneme hneď ako o tom snívame nám môže v budúcnosti priniesť oveľa väčšie potešenie, ako by sme si mohli kedy predstaviť.

Každý má rozdielne veľa snov. Ten kto má jeden jediný sen už od detstva a tento sen sa mu rozplynie, tak pociťuje väčšie sklamanie ako ten, ktorý má oveľa viac snov. Keď má človek viac snov a jeden z nich mu nevyjde, nepociťuje až také veľké sklamanie, pretože má nádej, že ostatné sny sa mu splnia. Každý z nás má aj iné sny. Dospelí majú iné ako deti, deti iné ako starí ľudia. Dospelí snívajú o zdraví sebe a celej jeho rodiny, dobre platenej robote, dovolenke....

Deti majú zase iné sny, napr. aby mali dobré hry, kamošov hračky....Keď im to nevyjde, tak sa hnevajú, ale nepremýšľajú nad tým, že to možno bolo na niečo dobré a nerozmýšľajú ani nad tým, že to mohol byť trebárs osud nemať to hneď. Keď niekto stratí svoj sen, možno celoživotný, tak ho to dlhšiu dobu mrzí, ale po čase zistí, že aj to bolo na niečo dobré a ďalej pokračuje svojou životnou cestou a popri tom si vytvára ďalšie , možno o niečo lepšie sny. Jedno staré príslovie hovorí: ,,Všetko zlé, je na niečo dobré!” , tak ak stratíme nejaký sen , tak nezúfajme a vytvárajme si ďalšie nové sny. 

Rozplynutie sna by som prirovnala ku krásnej farebnej dúhe. Určite sa pýtate prečo práve k dúhe? K dúhe práve preto, pretože dúha sa vždy objaví, ale po chvíli sa zase stratí, rozplynie sa. Vždy, keď sa rozplynie tak sme smutní, pýtame sa prečo nemohla byť ešte chvíľu, prečo sme ju videli len takú krátku dobu. Ale vždy máme nádej, že sa krásna farebná dúha objaví zas a určite bude krajšia, bude v novom šate. S našimi snami je to podobné. Vždy máme nejaký sen, ktorý sa nám rozplynie. Vždy sme z toho smutní, ale po čase si uvedomíme, že máme na nádej na oveľa krajšie sny a hlavne splniteľné sny.

Preto, ak sa nám nejaký sen rozplynie na črepy tak rýchlo ako dúha, tak sa postavme so vztýčenou hlavou a pokračujme ďalej, však sa hovorí, že črepy prinášajú šťastie.

Každé poznanie sa rodí z pochybností.

S citátom o tom, že kde končí myslenie, začína viera, mi úzko súvisia slová, ktoré povedala Marie von Ebner- Eschenbachová: „ Každé poznanie sa rodí z pochybností a rastie vo viere“. Kde asi končí myslenie a začína viera, teda o hranici medzi týmito dvoma fenoménmi. Podstatné by však bolo uvedomiť si, čo sa pod pojmom myslenie skutočne myslí, kedy sa myslenie rodí a kedy prerastá do viery. 
Ako asi vzniká myslenie? Človek začína poznávať, uvedomovať, všímať tento svet, vytvára si o ňom určitú predstavu, istý svetonázor, cez priezor vlastnej subjektivity teda vníma tento svet, jeho jednotlivé predmety a javy vôkol neho. Pochybuje o tom, že jeho pohľad na svet a javy, ktoré ho obklopujú, je jediný správny. Všíma si vlastnosti rovnaké, podobné, rozdielne a začína s ich postupnou klasifikáciou a vytváraním abstraktných pojmov, kategórií, do ktorých jednotlivé pojmy zatrieďuje, kategorizuje... Ľudská bytosť nekoná ako ostatné živočíchy, tým myslím pudovo a inštinktívne, ale premyslene, vedome, prostredníctvom, rozumu, na čo mu slúži mozog na kvalitatívne vyššej úrovni v porovnaní s ostatnou živou prírodou. 
Človek prírodu poznáva, čo znamená, že sa postupne prepracúva k podstate informácie. Práve vtedy začína myslieť, teda rozumom sa dopracúvať k podstate, k odhaľovaniu vecí. Keďže schopnosť myslieť je len vloha, treba ju bezpodmienečne rozvíjať, ak sa má jej úroveň a rozsah stále zvyšovať na čo vyššiu úroveň. S pomocou myslenia si teda človek začína vytvárať predstavu o svete samom. Myslenie sa postupne diferencuje od tých najjednoduchších foriem, vlastných malému dieťaťu od najútlejšieho veku, až po vysoko abstraktné a filozofické úvahy o zmysle života, transcendentne, a pod. Medzi myslením a vierou jestvujú dva dôležité aspekty: filozofia a veda. Všetky tieto zložky sa vzájomne ovplyvňujú. Filozofia presahuje do vied, nastoľuje totiž otázky, na ktoré odpovedá veda. Veda sa myslením prepracúva k podstate javov a dokáže ich využívať v prospech ľudstva. No tam, kde si nie je schopná pomôcť rozumom, ostáva len veriť. Filozofia kladie otázky. 
Myslenie však predstavuje zovšeobecnený obraz skutočnosti, odraz podstatných vlastností, príčinných vzťahov a zákonitých súvislostí. Čím sa líši ľudská bytosť od ostatných živočíšnych druhov? Tým, že prekračuje zmyslové poznanie rozumovými pojmami, súdmi a úsudkami. Preniká za javovú podobu sveta a zmocňuje sa jeho podstaty. Rozumové poznanie reprezentuje logickú reprodukciu sveta. nástrojom logického poznania je pojmotvorná činnosť, teda schopnosť čítať vnútri vecí. Každý človek má vyvinutý istý stupeň myslenia. Záleží však na jeho rozsahu a stupni.

Či sú to len otázky spojené s jeho prežitím a s ukájaním denných potrieb, ktoré sa prejavujú prostredníctvom nižších citov, teda emócií spojených s pocitom hladu, strachu, spokojnosti, teda city nevlastné len človeku, ale aj všetkým živým bytostiam, alebo aj prekračuje toto a prím uňho hrajú vyššie city, čím mám na mysli isté intelektuálne, estetické a mravné, teda etické hodnoty, ktorými sa človek vyčlenil od ostatných primátov. Či sa dokáže zamýšľať nad problémami iných, spoločnosti, do akej miery ich dokáže hodnotiť a riešiť, alebo aspoň pokúsiť sa nájsť vlastný názor, zaujať stanovisko k danému problému. 

Tým sa priezor vlastnej subjektivity začína strácať, lebo si začína uvedomovať svoje miesto v spoločnosti, začína sa niekam kategorizovať a niekam patriť, uvedomovať si istú časovosť sveta, do ktorej je on ako jedinec zaradený, istú kauzálnosť vzťahov , príčin a následkov. Tým, že spoznáva ľudí, komunikuje s nimi na vyššej úrovni než len rozprávaním sa o tom, čo bolo včera na večeru a čo bude zajtra na obed, spoznáva, že na svet jestvuje aj iný názor než je ten jeho. Názor tohto sa tak pod vplyvom iných začína korigovať, hľadá, kompletizuje, triedi, zoraďuje, utvára si isté životné priority pod vplyvom iných ľudí.
To sú pre človeka tie najdôležitejšie a najpevnejšie piliere, o ktoré sa môže objektívne poznanie opierať. Nejde tu teda o skúsenostné poznatky, ale o také, ktoré sú výsledkom vysokého abstraktného myslenia. Ako sa k nim možno dopracovať? Bezpochyby tu zohráva obrovskú úlohu veda so svojimi poznatkami. Veda je smernicou, ktorá udáva smer, ktorého sa má človek držať, ak chce aj naďalej skúmať otázky dosiaľ nepreskúmané a nastolené filozofiou. Je teda tým, na čo sa bádateľ môže so stopercentnou istotou spoľahnúť.

Nie každý má ochotu tráviť svoj život zaoberaním sa pre jeho život nepodstatnými otázkami. Tú hrajú veľkú úlohu konkrétne životné podmienky jednotlivca, charakteristické výchovou, vzdelaním, vlohami, záujmami, rodinou a celkovou svetonázorovou orientáciou jednotlivca na svet. Niekto má tento svetonázor do značnej miery dosť obmedzený. Najviac ho ovplyvňuje spoločnosť, v ktorej sa pohybuje a bezpochyby stupeň dosiahnutého vzdelania, ako aj sféra poznatkov.

Preto sa aj hranica medzi poznaným a nepoznaným bude naďalej posúvať. Teda aj myslenie bude v budúcnosti tam, kde v súčasnosti možno iba veriť.

Osobnosť človeka.

V čom spočíva veľkosť osobnosti človeka? 

Tak to by som chcela raz zistiť. 

Často nad touto otázkou premýšľam a zakaždým ma napadajú úplne iné veci. 

Pre mňa je slovo osobnosť celkom relatívny pojem. 

Podľa toho, v akej situácii alebo nálade sa práve nachádzam, odvíja sa od toho aj môj názor na ľudí.

Keď som šťastná, ani sa moc nepozastavujem nad osobnosťou človeka, ale som rada, keď som obklopená ľuďmi, ktorí sú tiež optimisticky naladení, ktorí sa so mnou bavia, nestresujú sa a dokážu si užívať daného okamihu.

Keď mám ale problémy, alebo sa nachádzam v nejakej zlej nálade, znamená pre mňa osobnosť človeka, ktorý sa s podobnou situáciou vysporiada lepšie, vie problém riešiť, vie, ako sa má správať a vie ho prekonať. 

No a  tiež človek, ktorého môžem bez ostychu požiadať o radu, pomoc alebo podporu.

Osobnosťami sa označujú ľudia, ktorí sú slávni, bohatí, úspešní, známi ... a tiež tí, čo niečo zvláštne alebo pre ľudstvo prospešného dokázali. 

Myslím ale, že nie všetky tieto osobnosti sú tak označované právom a že majú dobrú osobnosť.

Človek môže mať sebe väčšia obnos na konte, ale keď sa ku mne zachová zle, nemôže pre mňa byť osobnosť a nemôžem si ho vážiť. 

Akých osobností si teda vážim?

Najviac si cením, keď je človek úprimný. 

Nech už je pravda akokoľvek nepríjemná, je lepšie sa ju dozvedieť hneď, ako neskôr v upravenej podobe a trebárs od nevhodného človeka. 

Mám rada ľudí ktorí sú spoľahliví, dôveryhodní, komunikatívni, odvážni ... tých, čo majú svoje sny a ciele a snažia sa  ich uskutočniť. 

Možno práve preto vyhľadávam ľudí, ktorí majú práve tieto vlastnosti.

Nikto nie sme dokonalý, existuje veľa zlých rysov osobnosti,  ale najviac ma dokáže sklamať, keď niekto sľúbi niečo, o čom neskôr zistím, že nemôže splniť. 

Človek, ktorý len hovorí a sľubuje a neurobí nič pre to, aby to uskutočnil, pre mňa nie je osobnosť.

Vďaka tejto úvahe som sa zoznámila so slovom altruistický, do teraz som netušila, čo znamená. Je to opak slova sebecký, takže nesebecký, nezištný, ľudomilný. 

Myslím, že toto slovo je moc dôležité a mali by sme sa s ním stretávať častejšie.

Nikdy som nestretla silnú osobnosť s ľahkou minulosťou. (citát s nettu)

              Je slušnosť slabosť?

 Keď tak pozorujem ľudí okolo seba, hovorím si, kam sa asi podela tá úcta a slušnosť zo starých čiernobielych filmov? 

Nerada by som použila obľúbený výraz mnohých babičiek, ale aj keď si to nerada priznávam, asi na tom čuť "za mojich mladých rokov by som si toto v živote nedovolila" predsa len niečo bude. Samozrejme, ak porovnáme dobu dnešnej a tú - dajme tomu - tak o sedemdesiat rokov skôr, som si istá, že uvidíme obrovský rozdiel. 

A to aj napriek tomu, že o tomto období viem veľa málo. 

Podľa môjho názoru sa proste ľudí správali tak, ako chceli, aby sa aj druhí správali k nim.

 Aj keď sa to zdá byť jednoduché, bohužiaľ na to dnes už veľa ľudí zabudlo a chová sa ľahostajne. 

Myslím si, že časom zisťovali, že človek svojho vytúženého cieľa dosiahne rýchlejšie a ľahšie, keď sa na nikoho nebude obzerať a bude robiť aj nesprávne veci len pre to, aby bol najlepší, najbohatší, najuznávanejší alebo čo ja viem.

 A tak sa na nikoho neobzeral, správal sa neslušne k ostatným, bolo mu to jedno a bohužiaľ svojho cieľa dosiahol aj touto cestou. 

Časom sa z toho stala takmer samozrejmosť, a tak sa nemôžeme čudovať, koľko ľudí sa tak dnes chová. 

Ale je to naozaj nutné? Je slušnosť slabosť, ako si asi mnohí myslia? Do pojmu slušnosť by som zaradila nielen také tie základné veci, ako napríklad pozdraviť suseda, ktorého stretnem na ulici, poprosiť, keď niečo chcem, poďakovať, slušne hovoriť a mnoho ďalších, ale aj férové ​​jednanie a úctu k tým, ktorí si to zaslúžia. 

A myslím si, že týmto sa slabosť neprejavuje. 

Skôr naopak, alebo snáď nie?

Ak má vyhrať zlo, potrebuje už len jedno - aby slušní ľudia nerobili nič. (Edmund Burke)

Prečo svet nie je dokonalý?

Raz sa ma niekto uprostred debaty spýtal: „Prečo svet nie je dokonalý? 

Nevedela som mu v danej chvíli odpovedať a tak ma to prinútilo o tom popremýšľať. 

Po dlhšom čase som prišla na istý záver. Myslím, že aj dokonalý svet, by bol nedokonalým. 

No tak, skús si predstaviť dokonalý svet. Všetci sú šťastní, krásni, spokojní, majú všetko čo chcú, sú bohatí, nie sú žiadne vojny, žiadne konflikty. Vo svete vládne mier. 

Predstaviť si to je síce krásne a ja sama niekedy po takomto svete zatúžim, ale z tej druhej strany mi nedáva takýto život zmysel. Mám dojem, že by som sa asi unudila k smrti. Neviem si ani len predstaviť, aké pocity by som prechovávala.

 Existovalo by vôbec niečo ako hnev? Ak áno, tak by pravdepodobne ľudia boli nahnevaní, ale mali by vôbec prečo? 

Čo by sme robili celé tie dni, keby sme všetko mali? Ľudia v dnešnom svete, by chceli mať všetko na dosah ruky, bez toho aby sa čo i len pohli, nehovorím, že ja nie som výnimkou. 

Buďme k sebe úprimný, je to jednoduchšie, ale iba tvrdá práca nám dá ten neskutočne dobrý pocit, keď to úspešne dokončíme.

 Keby bol svet dokonalý nevedeli by sme si nič vážiť, všetko by sme mali, len čo by sme luskli prstom, boli by sme pravdepodobne obézne, namyslené, hlúpe deti. 

Síce tento svet, nie je dobrý a deň čo deň sa nad tým rozhorčujem, ale dokonalý svet by nebol o nič lepší.

 Ako sa hovorí „Všetko má svoje výhody, aj nevýhody," aj dokonalosť sama.

Len po nemnohom by sme prahli, keby sme dokonale poznali to, čo si želáme. (François de La Rochefoucauld)

Vzdelanosť môžeme prijímať od iných, múdrymi sa môžeme stať len vlastnou múdrosťou.

Tento citát je dobre komplikovaný, však? Podľa môjho názoru sa človek môže stať múdrym len ak sám chce!Vzdelanosť môžeme prijímať od svojich rodičov, profesorov a ľudí okolo nás. Ale múdrosť obsahuje je viac ako len vzdelanosť. Tieto dve danosti alebo lepšie povedané vlastnosti sú neodmysliteľnou súčasťou každého človeka.

Múdrosť nie je daná človeku od narodenia, získavame ju učením. Učenie v širšom slova zmysle sa chápe ako nadobúdanie, obohacovanie a získavanie skúseností počas vývinu človeka. Vzdelanosť je dôležitá pri výbere profesie a múdrosť je zase dôležitá s akými skúsenosťami profesiu budeme vykonávať. A ako si vysvetľujem múdreho a vzdelaného človeka? Múdry a vzdelaný je inak povedané inteligentný, ktorý vie lepšie čeliť nástrahám života.Vzdelanie človeka nekončí školou, človek sa učí a vzdeláva po celý svoj život.

Múdrosť a hlúposť. Dve obyčajné slová. Dve slová, ktoré bežne v živote a vo svojej reči používame: "A tá Jana? Hlúpa hus, trikrát jej musíš vysvetľovať, kým pochopí..." Dva pojmy, deliace ľudí do dvoch táborov - tábor múdrych a tábor hlúpych. Jasné, aj keď dosť zjednodušené. Môže však každý z nás tvrdiť, že vie presne, čo tieto dve slová znamenajú?
Výsledky však prezradia akurát to, ako sme na tom s našimi vedomosťami a či sme vôbec schopní aspoň štipinku logicky uvažovať. Tak kto nám konečne povie, či sme múdri? Dá sa vôbec múdrosť merať?

"Viem, že nič neviem." Ktože to povedal? Už si nepamätám, isté však je, že to bolo dávno pradávno. A asi na tej vete niečo bude, keď nám ju obúchavajú o hlavu na každom kroku, a dokonca aj mne samotnej napadne práve v tomto momente. Čím viac sa človek obzerá okolo seba, tým viac neznámych a nepochopiteľných vecí objaví. A preniknúť aspoň do jednej z nich znamená spoznať množstvo drobností, o ktorých tiež ešte nič netušíme, a ktoré sa (aby sme to nemali také jednoduché) viažu na ďalšiu kopu záhad. A možno práve o tie ide. Žeby to bolo o svete? O tom, aký je pestrý, farebný, občas čudný, občas nudný, inokedy ohromne zábavný? O svete, ktorý je jednou veľkou herňou, kde vyriešenie jednej hry nám otvára dvere k stovke ďalších? Máme príliš malé hlavy na to, aby sa nám tam všetko poznané pomestilo. Ale prečo sa len tak voľne nehrať, keď máme možnosť?

Predstavte si, že by ste sa konečne mohli dostať na niekoľko dní do nejakého úžasného mesta ďaleko, ďaleko od Slovenska. Ktovie, či sa tam ešte budete môcť niekedy vrátiť. Ako by ste si to mesto užili? "Zaparkovaním" v prvých obchodoch, rovnakých na celom svete? Alebo by ste si spravili vychádzku mestom, zatúlali by ste sa medzi ľudí, lebo iný kraj, iný mrav a život obyvateľov je najlepším zrkadlom mesta? Či by ste tam pre zmenu vôbec nešli, veď kto by sa už len trepal kamsi s plnými kuframi, a čo keď vám niečo ukradnú a vôbec, veď neviete ani po anglicky, ani po nemecky, ako sa znovu nájdete, keď sa nedajbože stratíte?

Pamätáte si však z vašich ciest všetko, čo ste tam videli, počuli, zažili? Asi ťažko. Tak v čom je múdrosť ukrytá? Podľa mňa je to skôr v postoji k životu. V snahe zažiť čo najviac, využiť čo najviac možností, ktoré máme. V snahe neustále niečo spoznávať, jednoducho v záujme o veci, ľudí a o to čo sa deje okolo nás.

A čo povedať o hlúposti? Som už opatrná v tom, či niekoho nazvem hlúpym. Veď nie je hlupákom ten, čo len ovláda menej vecí a vie menej ako ja. Nemôžeme si pamätať všetko. Chvalabohu, nie všetci sme rovnakí, inak by sme sa unudili na smrť... Skôr ma rozčuľujú tí, ktorí napriek tomu, ako málo toho vedia, vedieť ani nechcú a svoje chyby si nepriznajú.

A nie je hlúposť prísť vlastnou ľahostajnosťou a pohodlnosťou o všetko to zaujímavé, keď stačí len natiahnuť ruku a chcieť?

Novoročné želania

Nový rok. Prelom dvoch rokov. Veľa ľudí je o rok starších. Končí sa jedna etapa a začína druhá. Nový rok je aj dňom, keď si ľudia želajú všetko dobré. Prečo to vlastne robia? Čo vidia za tými dvomi alebo tromi slovkami? Na Nový rok sa zíde celá rodina a každý želá každému zdravie, šťastie, lásku. Prečo?

Celý predchádzajúci rok všetci žili ako vedeli. Ale všetci si želajú, aby bol ten ďalší rok lepší, krajší, aby nás obchádzalo všetko zlé, aby sme boli zdraví a šťastní. Tieto slová nás pri srdci zohrejú a dodajú nám určitú nádej, že možno bude lepšie. Pre mnohých to bolo niekoľko rokov naopak, a preto dúfajú, že sa to zmení. 

Ale prečo zdravie? Keby nebolo zdravie, nebolo by ani poriadneho života. Keď je človek chorý, nevie vnímať život tak, ako zdravý človek. Nedokáže sa tešiť z každého slnečného lúča, keď leží v posteli a sŕka horúci čaj. Zdravie je pre každého najdôležitejšie, a preto si ho navzájom želajú. Je dôležitejšie ako peniaze alebo iné hmotné statky, lebo zdravie sa kúpiť nedá. Lenže, niekedy je dosť ťažké mať pevné zdravie po celý rok. A za to môžu tiež ľudia. Ľudia si zdravie želajú, ale aj ľudí oň oberajú. Mnoho civilizačných chorôb spôsobí, že na Štedrý deň zostáva veľa prázdnych stoličiek a že mnoho rúk si už nebude želať všetko dobré na Nový rok. Keby si ľudia cenili zdravie tak, akosi ho želajú, bolo by viac veselých očiek pod ohňostrojom. Zdravie je dôležité.

Ale so zdravím súvisí aj šťastie. Čo je také magické na šťastí? Prečo pociťujeme toľkú duševnú krásu, keď sme šťastní? Šťastie je magickosť, je to pocit, že sme už konečne celý, že nám nič nechýba. Cítime sa krásne. Plnia sa nám tajné sny, uskutočňujú sa naše plány. Ak je človek šťastný, nepotrebuje k životu viac, lebo vie, že viac už mať nemôže. Akoby čarovná víla mávla prútikom a naše srdcia sa naplnili šťastím. Veľa ľudí šťastie nepociťuje, a preto ho závidí iným. Preto si ľudia želajú šťastie, lebo ak človek nie je šťastný, upadá do seba a už viac šťastie pociťovať nechce. Je dôležité byť šťastný, lebo šťastný človek šťastie nielen prijíma, ale aj rozdáva. Šťastný človek je ten, kto sa teší zo šťastia druhých. Preto je šťastie dôležité. Je dôležité pre deti, pre dospelých, pre starých, jednoducho pre všetkých. Ak človek nepociťuje šťastie už v detstve, nebude ho vedieť rozdávať ani v starobe. Preto aj ja každému prajem šťastie a aby ho pociťovali naplno!

Láska. Obyčajné slovo, ktoré dokáže v sebe ukryť mnoho pocitov, nádejí, úsmevov. Preto si ju treba želať každý deň, hlavne tím, ktorí ho pociťujú menej ako ostatní. Nie len na Nový rok. Aj keď je pravda, že vtedy je čarovná a my dúfame, že nám bude v pätách po celý život. Ľudia si ju želajú vtedy, keď ju cítia najviac, a to je práve cez sviatky. Len aby nám to vydržalo ešte niekoľko storočí.

Nový rok je len raz do roka, preto je čarovný. Vonia pokojom a láskou. Všetko, čo má človek v srdci, vypláva na povrch ako mydlová bublina. Vtedy druhí vedia, čo si majú vážiť. Veľa ľudí už nikdy nespozná, aké budú tohtoročné Vianoce. Preto by si mal človek vstúpiť do svedomia a dať najavo to dobré, čo je v ňom aspoň v podobe novoročných želaní. A určite sa bude cítiť lepšie. Veď tieto sviatky sú magické a sú len raz do roka. Pre niektorých budú možno posledné, preto by sme mali práve týmto ľuďom zaželať to, čo im pomôže prežiť posledné chvíle s úsmevom na tvári. Takže novoročné želania nie sú len o slovách, ale aj o človeku ako takom. Ak človek praje druhým len to dobré a praje skutočne z hĺbky srdca, vráti sa mu to stonásobne. Veď zdravie, šťastie, láska sú súčasťou života každého z nás. Bez nich sme ako strom bez lístia. Vážme si všetky hodnoty a deľme sa o ne s ostatnými.