Výmena

Aký je to pocit? Stáť tam? ...stáť tam hore a dívať sa na všetkých z výšky? Aký je to pocit byť na vrchole? Dívať sa na všetkých s nadhľadom? Aký je to pocit vidieť tie tváre? Tie prekvapené a smutné tváre? 
Ako sa cítiš? Keď tam tak stojíš? Celkom sama...dívaš sa na ostatných,  ktorých si opustila pre svoje vyššie ciele, pre svoju povýšenosť a egoizmus. Nechápem, kde sa berú tie spomienky. 

Prečo si si vtedy vôbec myslela, že sa niečo zmení? Prečo si si myslela, že stáť hore, nachádzať sa vyššie, byť nad vecou, je to hlavné čo v živote môžeš dosiahnuť? 

Stáť tam a dívať sa na to, čo si opustila kvôli svojmu cieľu... predsa, vždy je iná cesta... teda, mala by byť aj iná cesta. Neverím, že život je vopred určený. Že si  niekto vyberie cestu! Hlúpo a škodoradostne ma na ňu sotí a zamáva na rozlúčku. Neverím, že človek sa nemôže vrátiť. Nemyslím, že vrátiť sa, spomínať je zbabelectvo. 

Neverím, že niekto dokáže zlomiť ducha človeka, ktorý má stanovený jasný cieľ... neverím...
Ciele... prechádzať cestami a rútiť sa za svojim cieľom stoj čo stoj... to je to, prečo teraz ty stojíš hore a dívaš sa... to je to prečo ja som smutná a nechápem... to je to prečo je to tak nepochopiteľné a bolestivé... prečo mám ten zvláštny pocit... i keď som ti to vždy priala, chcela som,  aby si si vyplnila ten svoj sen, byť niekým, dostať sa na vrchol... priala som ti to, ale nechápem, ako si dokázal tak chladne všetko odhodiť?

 Lámať svojich blízkych, ich srdcia, ich mysle, tak ľahko ako sa lámu zápalky. Nechápem, ako sa môžeš  hrať túto stupídnu hru na faloš a zradu. Nechápem ako si môžeš vôbec myslieť, že veci sa nezmenili, a nikdy sa nezmenia... nechápem ako si môžeš myslieť, že je všetko v poriadku. Len tak niekomu vhrnúť tie veci do tváre... len tak niekomu ublížiť... len tak si odísť a zanechať za sebou potoky krvi... rozlámané srdcia a hnev. 
Čo si vlastne myslíš? Kto si myslíš, že si?! 

Kto ti dal právo sa  hrať ako s bábkami? Kto ti dal právo ťahať za nitky? 

Kto ti dal právo vôbec z niekoho si urobiť bábku?! Kto do čerta si myslíš, že si?! 
Tak aký je to pocit? Stáť tam hore, byť niekým dôležitým? 

Cítiš sa dobre? Áno? Tvoj výraz tváre hovorí áno. Tvoj postoj hovorí áno... ale si spokojná i tam vnútri? Cítiš sa dobre? Áno? Ale ako to dokážeš? Nie je ti to ľúto ? Nie je ti ľúto tých spálených spomienok, momentov a zážitkov ktoré si tak ľahkovážne zapálila? 

Nie je ti ľúto cesty späť,  ktorú si za sebou zničila? Nie je ti ľúto, tých tvári? Sĺz? Hnevu,  nenávisti,  závisti?! Nie je ti ľúto, že ostaneš napriek všetkému sama? 

Že i keď si tak úžasná osoba, s tak impozantnými vedomosťami a skúsenosťami,  tak s tebou niektorí opovrhujú? Nie je ti ľúto, že tam stojíš sama  a vždy budeš? Nie je ti ľúto... čo si tu zanechala...? všetky svoje pocity...všetky svoje spomienky... svoje srdce... 
Bála som sa... chcela  som vykročiť k tebe, vykročila som ... bála som sa následkov môjho rozhodnutia. 

Našla som nový domov. Nových priateľov. Nových ľudí.  

 Spálila som svoj život. Áno, terajší  život je možno mizerný, za veľa nestačí... ale je to môj život, a milujem ho. 

Zbožňujem  ľudí, ktorí mi ho naplnili. Tých ľudí, ktorý zo mňa dokázali vyrobiť zmysluplnú živú bytosť s myšlienkami a momentmi, za ktoré sa oplatilo trpieť. Ten život, ktorý mám je len jeden a je naplnený... nechcem ho odhodiť... nechcem všetko spáliť len pre ten pocit víťazstva a sily... nechcem zanechať za sebou spúšť zlámaných životov. Vytrhnúť sa z niekoho sveta, tak necitlivo, nevkusne tak tvrdo ako si urobila ty. Nasilu sa vyrezať z každého obrazu. Nasilu trhať a rezať kým všetko neupadne a neumrie...
Áno, myslím, že nestojí za to...
Čo je preč, je preč... ty tu už nie si... tie prázdne miesta po tvojej existencie v živote sa zacelia. Pomaly ale určite... raz zostane po tebe len spomienka... ale povedz, stálo ti to za to? Byť sama v tom perfektnom svete..., len nezabúdaj, že nie vždy perfektný bude? Ubiehajú ti dni tak rýchlo ako pred tým... ? 
Tak predsa, čo je preč, je preč... 
Ty si preč z môjho  života,  tak si to predsa chcela... čo je raz preč, už sa nevráti...
Som jediná, kto ti stojí otočená tvárou. Som jediná, komu sa to miesto ešte tak úplne nezacelilo... tak mi povedz, nie je ti ľúto, že tak trpím? Nie je ti ľúto?

 Už som odišla, nehľadaj ma... NIKDY!

Venované tým, čo vymenili to najcennejšie za to najúbohejšie.