O úskaliach čítania

Kniha je skvelý vynález. Jeden z mála. Väčšina vynálezov bola vynájdená bez zlého úmyslu, práve naopak, aby pomáhala, chránila, uľahčovala život, prinášala pokrok pre blaho človeka a ľudskej civilizácie. Mnohé z nich však po čase, niektoré aj rýchlo zmenili účel. Zrazu slúžili na to, aby ničili a zabíjali. Alebo prinášali pokrok, ktorý však, ako sa ukázalo, veľmi blahu človeka a ľudskej civilizácie neprospel. Niektorí „vynálezcovia“ vedeli presne, čo robia, iní sa stali obeťou manipulácie a niektorým sa to jednoducho vymklo z rúk. Horšie je, že to isté musíme skonštatovať aj v prítomnom a zrejme aj v budúcom čase. Pravda, ak nejaká budúcnosť ľudstvu ešte hrozí pri súčasnom tempe vynaliezania.

Niežeby sa kniha nedala zneužiť. Určite áno. Ako každé médium, ktoré ovplyvňuje myslenie a postoje ľudí. Má veľkú moc. Môže šíriť dogmy a extrémizmus. Môže byť nositeľom demagógie a nástrojom manipulácie. Má to však jeden háčik. Aby mohla kniha človeka ovplyvniť, musí si ju človek prečítať. A čítanie kníh nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. V prvom rade musí človek vedieť čítať. Potom si knihu musí kúpiť, požičať, ukradnúť, nechať sa ňou obdarovať alebo nejako ináč zadovážiť, s čím je spojená určitá námaha aj výdavky. Ďalej si musí nájsť na čítanie čas, čo tiež nie je zanedbateľná položka, pretože, keď už nejaký voľný čas nájde, spravidla zistí, že podstatne menej námahy ho stojí zapnutie televízora. Ak sa napriek všetkým úskaliam človek dostane ku knihe aj k času na čítanie, ešte stále nie je vyhrané. Ešte ho čaká vlastné čítanie. Každý musí uznať, že ako masový spôsob sfanatizovania človeka, národa či ľudstva sa kniha asi veľmi neuplatňuje. Akokoľvek manipulácie a ovplyvňovania schopný je obsah knihy, nikdy nemôže zapôsobiť tak účinne a masovo ako ústne posolstvo a vystupovanie veľkého človeka – manipulátora. Ten môže sugestívne pôsobiť naraz na celý zástup ľudí, celý národ a pri dnešných komunikačných a prenosových možnostiach aj na celé ľudstvo. A treba si uvedomiť, že číta len ten, kto sa chce niečo dozvedieť, ale demagógia prenášaná masovými médiami často zasiahne aj tých, ktorí sa dozvedieť pôvodne nič nechceli. A nakoniec uveria. Miesto toho, aby zvyšok života strávili úplne pasívne a najmä neškodne, k čomu by došlo, keby boli odkázaní len na knihu. 

Napríklad taká biblia. Veľká kniha. Predstavte si ale, že by osud kresťanstva závisel len od toho, že ju ľudia čítali a uverili jej obsahu. Myslím, že tých, ktorí ju naozaj prečítali, nie je až tak veľa. Určite nie toľko, koľko je kresťanov - presnejšie tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia, napríklad u nás pri sčítaní ľudu. Takže nie kniha, ale ľudia, ktorí ju použili pre svoje ciele, majú na svedomí to, čo sa na svete udialo v spojení so šírením jej obsahu a posolstva. Ale o tom možno inokedy. Zatiaľ si niečo prečítajte.  Napríklad spomínanú bibliu. Da Vinciho kód. Fikciu. Legendy. Literatúru faktu. Nie preto, aby ste niečomu uverili, skúste len premýšľať a vytvárať si vlastný názor.

Takže trvám na tom, že kniha je úžasná vec. Je osobná. Aj keď vyšla v obrovskom náklade, keď ju chcete čítať, musíte držať v ruke jednu konkrétnu, musíte s ňou mať osobný kontakt, vytvoriť si vzťah. Je dosť možné, že raz knihu úplne nahradí iné médium a na čítanie budeme potrebovať nielen čas, ale aj počítač, internet a ďalšie technické vymoženosti. Určite by to šetrilo priestor, knihy by nezaberali miesto v policiach, knižniciam by sa značne znížili náklady na prevádzku budov, v podstate by ich mohli úplne zrušiť, lebo nielen knihy ale aj výpožičný poriadok a zamestnanci by sa vošli do útrob výpočtovej techniky.  Všetko je možné.

Viete, čo by najviac trápilo mňa, ak by som sa toho raz dožila? Keby som pri čítaní večer v posteli zaspala, nevypadla by mi z ruky kniha, ale do rána by ma dlávil počítač. A ešte jedno. Obávam sa, že kniha ako taká postupne zanikne. Nie preto, že ju nahradí iné médium a určite nie preto, že by sa vytratili autori, ktorí majú čo povedať, teda napísať. Zmizne jednoducho preto, že ju vytlačíme na okraj našich životných potrieb a celospoločenského záujmu a tam ju dorazíme ústretovými podnikateľskými podmienkami, progresívnymi daňovými nástrojmi a všelijako inak priaznivými ekonomickými ukazovateľmi. 

Svetlo sveta uzrú len knihy autorov, ktorí majú nielen na to, aby to napísali, ale aj vydali, distribuovali a predali (prípadne rozdali zadarmo). Dúfam, že nie.

Občas blúdim

Mám cieľ. Jasnú cestu.
Bravúrnu víziu červenej farby. S bradou sebavedomo vystrčenou nahor, hľadiac príliš ďaleko za obzory momentálnej disponibility, energicky vykročím.

Natoľko zahľadená do dokonalej predstavy zisku, prehliadam svoju nahotu a zraniteľnosť. Namiesto hodvábom potiahnutej cesty, sa mi do chodidiel zapichávajú ostré kamienky. Nedbám, to predsa vydržím.
Zrazu sa brodím močarinami svetského hyenizmu, všetko vôkol mňa ma chce zničiť, zabiť, pochovať, stiahnuť naspäť na začiatok.
Vyčuchali zápach konkurencie, ten nevonia vábne. Treba ho vyhubiť.

Slané slzy zmiešané s potom strachu, stekajúce mojím telom mi vypaľujú otvorené rany, nevzdám to však, už mi veľa nechýba!
Preskakujem lávové mláky, z posledných síl sa vyhýbam jedu prskajúcich závistlivých zmijí, čím som ďalej, tým viac slizkých pijavíc zo mňa vysáva posledné kvapky krvi.

Stále nič nevidím, blúdim celkom stratená, žiadne svetlo na konci tunela, či aspoň malá iskierka nádeje...

Hlas obéznych sirén s rozmaznanými deckami ma vábi, sľubuje lepšie zajtrajšky, nevládzem, padám na kolená rozhodnutá všetko zahodiť, nechať sa rozožrať parazitmi okupujúcimi moju myseľ.
Vlastnoručne zadusiť svoj potenciál a navždy splynúť v sivastých odtieňoch tuctovej masy spoločnosti. Vyložiť nohy na prenajatú posteľ, pomasírovať guču hnusu, voľakedy zvanú mozog, civením na bezvýznamné agitačné prejavy zaplatených masmédiových bábok.
Nechať sa pomaly otráviť dákymi dovozovými sračkami. Vdychovať fekálie zverov v obleku, ktoré z tých ich špinavých bankovkových trónov celému svetu krásne serú na hlavy. A tváriť sa, že ma to teší. Velebiť zvrátené hodnoty. Nahodiť falošný ksicht, naučenú pózu a dožiť ten svoj biedny život vyprahnutý po honbe za materiálnymi statkami. Ktoré raz zhnijú rovnako ako ja?

Proste splynúť s davom v klamlivom pocite bezpečia. No ak by ma nezožrala depresia, tak závisť voči polke sveta alebo vyžraní úžerníci.

Nie, ďakujem.
Sklamem vás, no ešte stále som živá.
A chcem žiť, nie prežívať mumifikovaná túžbami niekoho iného, no milovať každý jeden deň, kedy dostanem šancu posunúť sa bližšie k môjmu cieľu. Cesta je dlhá a vyčerpávajúca, no viem, že jedného dňa zistím, že to skutočne stálo za to a s úprimným úsmevom na perách usnem.
Navždy.

So smrťou za ruky

Všetci sme len čísla. Nemáme mená, priezviská, prezývky a ani najmenšie pomenovanie pre naše nadanosti a znalosti. 

Neexistuje nik, koho by správne oslovovali, pretože mená sú len pre vyvolených. Lebo len oni sú tými, kto si v modernom svete meno zaslúži. 

Často krát prechádzame ulicou a pozorujeme ľudí, ktorým nedávame žiadne mená len čísla. „Ááá, pekný chlap či baba, tak asi  za štyri “ prechádzame ďalej a pozorujeme jednotku, za ňou sa čoskoro vynorí i dvojka a do perspektívy uličky vchádzajú i ďalšie čísla po desať - dvadsaťpäť. 

Sú to páni i dámy v odetom kabáte z roztrhanou čapicou na hlave, na znak pokory vystrkujú pravačku pred svoj obzor. Sú bez domu, no poznajú život viac ako ostatní.

Prechádzame ďalej a vidíme partičku ľudí sediacich na lavičke ktorá popíja alkohol. Venujeme im letmý pohľad a vidíme štvorku, jednotku, nulu a trojku. Všetci sú seberovní i keď majú vlastné čísla, no predsa sú odlišní.

 Štvorka je však vodcovský typ. Aspoň si to o sebe myslí. No očividne nesprávne, pretože nie je ani zďaleka taká húževnatá ako jednotka, ale tá môže byť tiež v omyle, pretože nula najviac pije a napokon, bola to ona, ktorá ich k tomu nahovorila. „Všetci sú na omyle“ povie si pre seba trojka.

 Povstáva a nič nerobí. 

Zrazu spozornie vidí známu tvár, pribehne a „Ahoj ako sa máš, pamätáš na mňa?“ prihovorí sa k úspešnému biznismenovi. „Hmm, ale áno!“ odpovie mu  zdvorilo. Trojka poďakuje a pribehne ku partii, pochváli sa a vzhľadom na to, že odišiel, si už nik z nich sa neopýta ďalšie podrobnosti. 

Trojka sa pýši a v momente tuší,  že je nad ostatných nadradená. 

My sa však pousmejeme a pokračujeme v ceste, neberieme na to ohľad, pretože sú to len čísla, no neuvedomujeme si, že pre babenky a chlapi štyri a pre osoby desať – dvadsaťpäť sme taktiež čísla. 

Bez mena, bez známostí, bez akejkoľvek ľudskosti. 

Nie sme hodný ani centu, hoc nás nazývajú číslovkou človeka. 

Sme len číslom zo stovák iných, nikomu na nás nezáleží, tak ako nám nezáleží na iných. 

Sme strašný sebci, že si myslíme, že pre iných sme viac ako číslo, no je to tak obojstranne. Zanecháme tu nepatrnú stopu. 

Žijeme totiž vo veľkej škatuli, v ktorej nás čaká smrť, pretože nás pokladajú za hŕbu čísel, ktoré sú im ukradnuté, no potrebujú ich. Zatiaľ. 

Tak koľký potiahnu rukou? Koľký z nás nebudú kráčať len tak, s číslami v hlavách a koľkí si naozaj právom zaslúžia od nás mená a znamenať niečo viac ako len to číslo. 

V dnešnej dobe každý myslí len na seba, pomstu, zlý úsudok a necháva sa strhnúť davom. Poďme spolu s každým aj so smrťou za ruky a náš život sa poberie krajšou cestou. Vľúdnejšou, milšou a ústretovejšou.

Čas pre radosť.

V dnešnej uponáhľanej dobe, si nenájdeme čas na nič. Každý je pohltený nákupmi, aby náhodou niekto nemal niečo lepšie ako druhý. Ľudia sú zmagorený impulzmi od svpjich blízkych a tak čaro toho osobitna ako to bolo kedysi sa uplne vytratilo. Tú radosť so stretnutia sa ľudí pri šálke horúceho punču, či čokolády, ten pocit stretnúť po čase niekoho, koho sme dávno nevideli sa stratil úplne. Ľudia sú neustále zamračený, unavený a nevrlý. Kedysi záver roka vo firmách bolo o bilancii, stretnugia s kolegovcami za účelom poďakovania sa za ten rok a odreagovania sa po ťažkom roku, každý sa tešil na spoločnosť s ktorou trávime celý rok. No dnes je všetko inak, stránia sa vzájomneho kontaktu, podrážajú a ukazujú si navzájom kto má vyžšiu moc. Nie je to o čase radosti, ale o čase krutosti. Vidia le seba, svoje nešťastie a do svojho kruhu nikoho nechcu. Sú ako zvieratá uväznená v klietkach, ktoré dúfajú vo voľnosť, ale keď jú dostanú tak nás udupú svojim strachom a domnienkami. Chcelq by som vrátiť čas radosti, kedy sa s úprimného srdca ľudia stretli a želali si úprimne, aby sa mali dobre. Skúsme zasiať pokoj okolo nás a nedovoľme , aby niečí strach a obava aj nás prevalcovala a stiahla nás do šedej reality ich sveta. Nech máme krásne a pokojne plynúce dni so správnymi ľuďmi po boku.

Snová realita či skutočná?

Zdanlivá realita ma pokúša najmä v snoch. Mätie moje zmysly, zahráva sa s mojim vedomím, nevediac, že je „jedno telo - jedna duša" spoločne so mnou. Ukazuje mi obrazy a situácie, ktoré sú tak realistické, že si nedovolím pochybovať o ich správnosti.
Mám krídla? Lusknutím dokážem vytvoriť oheň? Verím tomu. Verím týmto schopnostiam, akoby som sa s nimi narodila, nedovolím si pochybovať. Všetko je tak ako má byť a inak to ani byť nemôže.
Ale čo ak? Čo ak sú realita a snová realita založené na rovnakom princípe. Pozeraj, ale nechytaj. Je to takmer rovnaké.

Ak začnete v sne premýšľať nad tým, že niektoré veci jednoducho nedávajú zmysel, sled udalostí sa začína meniť v akúsi pomätenú nič nehovoriacu brečku, v ktorej sa strácate. Doslovne sa mení okolie, tváre ľudí, ich mená a prostredie, v ktorom sa váš dej odohráva. Ste v robote, ale viete, že ste vo vlastnom dome. Hovoríte s človekom, ktorého dôverne poznáte, ale na pohľad to predsa nie je on. Niekedy je dokonca odlišného pohlavia. Zabijete ľudí dvakrát, trikrát, ale oni stále stoja a smejú sa, občas plačú...
Ak začnete v realite premýšľať, nad tým, že niektoré veci nedávajú zmysel, nič sa nezmení, ľudia sú stále rovnakí, prostredie takisto, brečka v ktorej ste, má rovnakú farbu a rovnakú príchuť. Ste v robote, ale cítite sa ako doma. Hovoríte s neznámym človekom, ale máte pocit, akoby ste ho poznali celý život.
Niekedy vás napadne strčiť do človeka, ktorý stojí na vlakovom nástupišti blízko koľajníc, ale neurobíte to. Pretože viete...nie, ste si úplne istý, že to nie je správne!
Akýsi rozdiel tam je. Akási brzda, rozum, svedomie, alebo strach.

V snovej realite takéto brzdy neexistujú.
Rozum? Kdeže, lietate na kobercoch! Hráte bejzbal s ľuďmi, ktorí majú namiesto ľudských, hlavy slonie! Veríte tomu, že dokážete všetko! A ste schopní, dokázať to.
Svedomie? Pichnete svojmu spolužiakovi fixku rovno do stredu hlavy, pretože sa opovážil niečo vo vašom dome! Svojimi schopnosťami zabránite niekoľkým tureckým assasinom, aby dobili vašu pevnosť a ukradli najcennejšiu vec, ktorú v nej máte - koktejlový pohár!
Strach? Nebojíte sa skočiť z 50 poschodovej budovy, pretože viete, že dokážete lietať lepšie ako ktokoľvek iný. Púšťate sa do vecí, ktoré nemôžete zvládnuť - s radosťou a potešením!

Pýtam sa, kde sa stala chyba. Čo sa deje v spánku, že sa dokážeme zbaviť týchto bremien?
Sme paralyzovaní, aby sme sa  nemohli ani len pohnúť. Následky by mohli byť katastrofálne.
Kto sa nám vysmieva?
Život sa tak veľmi podobá videohrám - simuláciám života.
Až nato, že dokážeme preskočiť tanier, ktorý stojí pred vchodovými dverami...

Výmena

Aký je to pocit? Stáť tam? ...stáť tam hore a dívať sa na všetkých z výšky? Aký je to pocit byť na vrchole? Dívať sa na všetkých s nadhľadom? Aký je to pocit vidieť tie tváre? Tie prekvapené a smutné tváre? 
Ako sa cítiš? Keď tam tak stojíš? Celkom sama...dívaš sa na ostatných,  ktorých si opustila pre svoje vyššie ciele, pre svoju povýšenosť a egoizmus. Nechápem, kde sa berú tie spomienky. 

Prečo si si vtedy vôbec myslela, že sa niečo zmení? Prečo si si myslela, že stáť hore, nachádzať sa vyššie, byť nad vecou, je to hlavné čo v živote môžeš dosiahnuť? 

Stáť tam a dívať sa na to, čo si opustila kvôli svojmu cieľu... predsa, vždy je iná cesta... teda, mala by byť aj iná cesta. Neverím, že život je vopred určený. Že si  niekto vyberie cestu! Hlúpo a škodoradostne ma na ňu sotí a zamáva na rozlúčku. Neverím, že človek sa nemôže vrátiť. Nemyslím, že vrátiť sa, spomínať je zbabelectvo. 

Neverím, že niekto dokáže zlomiť ducha človeka, ktorý má stanovený jasný cieľ... neverím...
Ciele... prechádzať cestami a rútiť sa za svojim cieľom stoj čo stoj... to je to, prečo teraz ty stojíš hore a dívaš sa... to je to prečo ja som smutná a nechápem... to je to prečo je to tak nepochopiteľné a bolestivé... prečo mám ten zvláštny pocit... i keď som ti to vždy priala, chcela som,  aby si si vyplnila ten svoj sen, byť niekým, dostať sa na vrchol... priala som ti to, ale nechápem, ako si dokázal tak chladne všetko odhodiť?

 Lámať svojich blízkych, ich srdcia, ich mysle, tak ľahko ako sa lámu zápalky. Nechápem, ako sa môžeš  hrať túto stupídnu hru na faloš a zradu. Nechápem ako si môžeš vôbec myslieť, že veci sa nezmenili, a nikdy sa nezmenia... nechápem ako si môžeš myslieť, že je všetko v poriadku. Len tak niekomu vhrnúť tie veci do tváre... len tak niekomu ublížiť... len tak si odísť a zanechať za sebou potoky krvi... rozlámané srdcia a hnev. 
Čo si vlastne myslíš? Kto si myslíš, že si?! 

Kto ti dal právo sa  hrať ako s bábkami? Kto ti dal právo ťahať za nitky? 

Kto ti dal právo vôbec z niekoho si urobiť bábku?! Kto do čerta si myslíš, že si?! 
Tak aký je to pocit? Stáť tam hore, byť niekým dôležitým? 

Cítiš sa dobre? Áno? Tvoj výraz tváre hovorí áno. Tvoj postoj hovorí áno... ale si spokojná i tam vnútri? Cítiš sa dobre? Áno? Ale ako to dokážeš? Nie je ti to ľúto ? Nie je ti ľúto tých spálených spomienok, momentov a zážitkov ktoré si tak ľahkovážne zapálila? 

Nie je ti ľúto cesty späť,  ktorú si za sebou zničila? Nie je ti ľúto, tých tvári? Sĺz? Hnevu,  nenávisti,  závisti?! Nie je ti ľúto, že ostaneš napriek všetkému sama? 

Že i keď si tak úžasná osoba, s tak impozantnými vedomosťami a skúsenosťami,  tak s tebou niektorí opovrhujú? Nie je ti ľúto, že tam stojíš sama  a vždy budeš? Nie je ti ľúto... čo si tu zanechala...? všetky svoje pocity...všetky svoje spomienky... svoje srdce... 
Bála som sa... chcela  som vykročiť k tebe, vykročila som ... bála som sa následkov môjho rozhodnutia. 

Našla som nový domov. Nových priateľov. Nových ľudí.  

 Spálila som svoj život. Áno, terajší  život je možno mizerný, za veľa nestačí... ale je to môj život, a milujem ho. 

Zbožňujem  ľudí, ktorí mi ho naplnili. Tých ľudí, ktorý zo mňa dokázali vyrobiť zmysluplnú živú bytosť s myšlienkami a momentmi, za ktoré sa oplatilo trpieť. Ten život, ktorý mám je len jeden a je naplnený... nechcem ho odhodiť... nechcem všetko spáliť len pre ten pocit víťazstva a sily... nechcem zanechať za sebou spúšť zlámaných životov. Vytrhnúť sa z niekoho sveta, tak necitlivo, nevkusne tak tvrdo ako si urobila ty. Nasilu sa vyrezať z každého obrazu. Nasilu trhať a rezať kým všetko neupadne a neumrie...
Áno, myslím, že nestojí za to...
Čo je preč, je preč... ty tu už nie si... tie prázdne miesta po tvojej existencie v živote sa zacelia. Pomaly ale určite... raz zostane po tebe len spomienka... ale povedz, stálo ti to za to? Byť sama v tom perfektnom svete..., len nezabúdaj, že nie vždy perfektný bude? Ubiehajú ti dni tak rýchlo ako pred tým... ? 
Tak predsa, čo je preč, je preč... 
Ty si preč z môjho  života,  tak si to predsa chcela... čo je raz preč, už sa nevráti...
Som jediná, kto ti stojí otočená tvárou. Som jediná, komu sa to miesto ešte tak úplne nezacelilo... tak mi povedz, nie je ti ľúto, že tak trpím? Nie je ti ľúto?

 Už som odišla, nehľadaj ma... NIKDY!

Venované tým, čo vymenili to najcennejšie za to najúbohejšie.

Obžaloba človeka!

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! 

Inak povedané, dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné. 

Človek si má plniť svoje povinnosti smerom k hmote, ale aj smerom k duchu. Má tak činiť presne rovnakou mierou. Ale nekoná tak! 

Hmote sa venuje až nadmieru, kým to duchovné zanedbáva. Fatálne zanedbáva! 

Ak to máme vyjadriť percentuálne, staranie sa o veci hmotné nám zaberá 198 percent času. Na duchovné nám zostávajú iba zvyšné dve percentá, pričom správne by to malo byť sto percent na jedno a sto percent na druhé.

 To by bolo optimálne a harmonické. Za daného stavu to však harmonické v nijakom prípade nie je. Je to len jednostranné! Je to jednostranná upätosť iba na hmotné, ktorému človek obetuje všetky svoje sily, všetko svoje snaženie a všetku svoju námahu. No a pre takúto jednostrannosť mu potom nezostáva času na duchovné. 

To duchovné v človeku je potom nevyhnutne podvyživené a ľuďom i celej spoločnosti chýba rozvinutie duchovného rozmeru bytia. Jedno celé, veľké pole pôsobnosti človeka zostáva zanedbané. No a tento fatálny deficit duchovnosti spôsobuje problémy jednak jednotlivcom a jednak celej našej civilizácii. 

Civilizácii, ktorá je preto materialistickou a postrádajúcou poľudšťujúcou, duchovný rozmer bytia. Poviete si: ale veď sa dá pokojne existovať aj takto. Áno, dá, ale nanajvýš neplnohodnotne! Človek má dve ruky, dve nohy, dve oči a dve uši. Skúste si však predstaviť ľudskú bytosť, ktorá má len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko a jedno ucho. Takýto človek by mohol žiť a do určitej miery fungovať. Ale aký by to bol život? 

Absolútne neplnohodnotný! Bolo by to skôr trápenie. No a presne takto, presne takto to vyzerá s každým, kto naplňuje iba hmotný a materiálny rozmer svojho bytia, pričom ten duchovný zanedbáva. 

Život, aký žije väčšina ľudí dneška je vysoko neplnohodnotný. Nie je to život, ale živorenie! A toto nedôstojné živorenie pokračuje z generácie na generáciu. 

Žijeme vo svete, v ktorom sme sa naučili používať len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko, jedno ucho a jednu polovičku mozgu a my to paradoxne považujeme za úplne normálne. Za prirodzené, lebo takto to predsa vždy bolo, je a presne takto žije a jedná väčšina. Pre nás je to už práve takto „normále". 

Pre nás by to už bolo nenormálne inak! Pre nás, ktorí sme sa naučili žiť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičkou mozgu je nenormálny každý, kto sa snaží používať obe ruky, nohy, oči, uši a celý mozog. 

Každý, kto je duchovný, pretože toto je vybočenie z „normálu". Zo všeobecného „normálu" ľudí obmedzených hmotou a zameraných iba na hmotné. Vo svojej hmotnej obmedzenosti a vo svojom zanedbávaní duchovného sme sa stali karikatúrami človeka. 

Nie sme ľudsky plnohodnotnými a táto neplno hodnotnosť sa čoraz viacej prejavuje. 

Množí sa nespravodlivosť, nespokojnosť, závisť, nenávisť a mnoho, mnoho iného, čo ľuďom znemožňuje byť šťastnými, spokojnými a vyrovnanými. 

Kvôli materializmu, hmotárstvu a nedostatku duchovnosti padli doteraz všetky civilizácie v dejinách a práve z tohto dôvodu to začína kolabovať aj v súčasnosti. 

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Rovnaký diel námahy, úsilia a snaženia, ktorý človek vynakladá na hmotné, má vynaložiť i na duchovné. V čom však spočíva duchovné snaženie? 

Správne, skutočné a pravé duchovné snaženie? Spočíva v poznaní a naplňovaní duchovných zákonitostí, ktorým je podriadený náš skrytý, vnútorný život. Zákonitostí, ktoré vo svojich účinkoch presahujú až do hmotnosti a celkom viditeľne tvoria a formujú náš osud. 

Poznanie toho, prečo žijeme na tejto zemi, aký zmyslel má náš život, poznanie toho, odkiaľ sme prišli a kam odídeme po smrti, poznanie toho, prečo existuje utrpenie, odkiaľ pochádza a ako sa mu vyvarovať. 

Človekom správne a harmonicky si plniacim svoje povinnosti a preto naplneným harmóniou, mierom, šťastím a vyrovnanosťou, ktoré ku nemu môžu prúdiť len prostredníctvom dosiahnutia plnohodnotnosti jeho ľudského bytia.