Životom nechcieť kráčať

Nie.

Ja určite nepatrím k ľuďom, ktorí si svojím snením chcú niečo vytvoriť aj v tejto realite. Radosť zo života by mala byť maximálnou silou pre každého z nás, ale ja stále viem, že ja to takto necítim. Mojím posledným skutkom na tomto svete bude neskutočná radosť zo zbavenia sa stresov. Prečo by mal človek žiť, keď necíti ani najmenšie potešenie, ani z najmenšieho javu na tomto? Mŕtvy človek je predsa ten ktorý už necíti, tak medzi akých ľudí patrím ja, ktorá nič necíti?
Viem, že ešte stále existujú ľudia, ktorým by som určite aspoň na myseľ prišla.        No, ak by som mala byť aspoň mierne spokojná, tak vtedy, keď moje telo už nebude trpieť a bude chladné bez jediného pulzu. Nedokážem si predstaviť byť aspoň jeden deň bezhlavo šťastná aj keď možno len naoko. Tí, ktorí tvrdia že život je iba o realite, nie je to pravda, pretože realitou sme aj my ľudia. Áno, stvorenia, ktoré dokážu len rozmýšľaním zničiť nádeje druhých. Nepoznám žiadneho človeka, ktorý by vám povedal že jemu môžete veriť, ale za žiadnu cenu nedokážeme ani len veriť sami sebe.

Načo bol tento svet stvorený? Aby sme trpeli? Aby sme umierali? Aby sme pocítili smútok? Aby sme sa sklamali? Aby sme videli, že nemá zmysel tu ostávať? Má vôbec zmysel byť chvíľu živým? Alebo... Aby sme pocítili lásku? Aby sme zažili skutočné priateľstvá? Aby sme videli krásu v javoch? Aby sme vášnivo niekoho milovali?...

Každý z nás má možnosť zvoliť si svoje cesty, ibaže niektorí z nás si svojou voľbou len cesty zničili. Hnev, strach, bolesť, únava, nepotrebnosť a klam spôsobujú v našich srdciach priehlbiny a len ťažko sa dajú vyplniť. Človek neumiera, pretože je chorý, ani preto, že sa mu stala nehoda, ani preto že spáchal samovraždu, ani pre vraždu. To všetko len a len kvôli nám ľuďom. Bezcitnosť je vlastnosť, s ktorou sa musíme naučiť žiť v určitých situáciách. Nevinný človek neexistuje a nikdy ani neexistoval. Všetci za niečo môžeme svojím správaním. Krutosť medzi nami vždy bude prevládať. Svinstvá sa tu budú vždy vyskytovať. Neverili by ste, no sudca dokáže to, čo zločinec nie, odsúdiť nevinného. Zločinec má určite veľký dôvod na zločin, ale aký dôvod má sudca? Žiadny, veď jemu nikto neublížil.

A prečo ľudia sa stávajú zločincami? Pretože ich k tomu niekto alebo niečo donútilo. Tým niečím môžem myslieť aj štát, ktorý nechce naozajstnú krajinu, ale reálnu nadvládu, pri ktorej by si mohol štát robiť čo len chce. A takto je to aj s naším štátom. A pokiaľ nezačneme postupne si uvedomovať, že naša vláda nás vedie tam, kam sa nikto nechce dostať, bude z nášho štátu krásne nič. Nemôžeme zmeniť svet, no môžeme zmeniť sami seba.

Pochopiť život je tým najťažším. Pochopíme ho až vtedy, keď ho budeme opúšťať.

Čo je to veľký život? Sú to sny a túžby mladosti, ktoré sa dočkali realizácie v dospelosti. (A: Comte)


Určite každý z nás mal tie svoje detské sny. Už v predškolskom veku deti na otázku čím chcú byť odpovedajú jednoznačne a priamo. Miško je stopercentne presvedčený, že chce byť smetiarom a malá Anička svetoborne dáva na známosť svoju záľubu v knihách. Po čase sa tieto detské sny rozplynú. Zostane s nich len jedná obrovská bublina.
Malá Anička začne dospievať a pochopí, že nestačia knihy pre život. Preto si prerobí svoj sen na niečo reálne, niečo za čo by sa oplatilo žiť.
Miško taktiež pochopí nezmyselnosť svojho detského sna. Ten však začne snívať niečo reálnejšie, ale rovnako krásne. Rozhodne sa pre právnika, aby obhajoval „dobro“.  Sú to tiež sny a túžby mladosti, ale už nie tie povrchné, ktoré si dávajú deti podľa toho čo nosí oblečené smetiar, alebo podľa pekných obrázkov v knihách. Dávajú si ich pre to aby mali pre čo žiť a za čo bojovať.
V dnešnom svete je takmer nemožné žiť „veľký život“. Veď povedzte predsa, koľko je takých ľudí, ktorí vykonávajú vo svojom pracovnom čase niečo čo ich stopercentne napĺňa? Ja osobne takého človeka nepoznám. No čo ak existuje? Taká  „malá“ Anička sa nevzdala a šla za svojím cieľom a žije si ten veľký život. Milovala knihy. Dokázala pri nich presedieť hodiny a hodiny ale dokázala sa aj nevzdať veľkého sna. Sna písať. Teraz je z nej spisovateľka veľkého formátu hodná obdivu. A keď sa jej niekto spýta odkedy chcela pracovať s knihami a písať, smelo povie, že odjakživa.
„Malý“ Miško dostal svoj sen o niečo neskôr, ale o to pevnejšie  oň, bojoval. Nevzdával sa ani keď bol na pokraji svojich síl. Teraz môže hrdo povedať, že žije ten svoj veľký život, že si žije sny a túžby mladosti, ktoré sa dočkali realizácie v dospelosti.
Môžete namietať. Máte na to právo. A dokonca opodstatnené. Nie je to ťažké? Ja Vám na to niečo poviem. Čo je v dnešnom svete ľahké? Hmm... skoro nič. No vidíte. Nie je to riskantné? Môže sa predsa sťať aj to, že si človek urobí potrebnú kvalifikáciu, ale ak sníva niečo podobné ako Malá Anička, je takmer nemožné dočkať sa realizácie sna v dospelosti. Áno aj tu máte pravdu, no o čo krajšie padne pocit dobre vykonanej práce? Práce takej, ktorá nás baví, a nie len prácu za plácu?
Keď tak nad tým celým premýšľam je to veľmi ťažké. „Výnimočných“ povolaní je na svete predsa pomerne dosť málo. Určite nikto z nás v mladosti nesníval o povolaní laboranta, chirurga alebo vedca. Ja osobne som vystriedala viac povolaní no vždy to boli povolania mne blízke. Veľký život sa nestáva vtedy keď si povieme“ dosiahol som svoje sny“, ale vtedy, keď si môžeme hrdo povedať: „Urobil som niečo osožné, niečo čo pomohlo, niečo čo má hodnoty“.
Niekto oddelí jednovaječné dvojičky, iný zasa vynájde liek proti zákernej chorobe ktorá dlhé roky ničila ľudstvo. O týchto ľuďoch vieme toho pomerne málo až nič, no to sú práve tí ľudia, ktorí žijú veľký život. Oni sú hodní obdivu. Áno, nevylučujem možnosť toho, že už dlho v mladosti snívali o veľkom čine, čine ktorí by pomohol. Lebo ak človek aspoň trochu o tom nesníva, nedokáže sa do takejto práce vžiť naplno. A keď sa do práce typu takéhoto nevžije naplno, nie je v podstate možné ju vykonávať. Je určite pekný pocit dosiahnutého sna, to nikomu neberiem. Pocit činu hodného obdivu sa nedá ani opísať. Je to jednoducho niečo nenahraditeľné. Ale dosť. O tomto by sme mohli polemizovať až až a nedošli by sme k rozumnej súvahe. Predsa každý má na to vlastný názor. Každý má na to svoje za a proti.
Jednoznačný záver sa preto nedá podať. Pre jedného je veľký život uskutočnenie snov a túžob mladosti,  pre druhého je to niečo iné. 
Pre mňa je veľký život dosiahnutie niečoho veľkého, niečoho čo je hodné obdivu.

Človek zastav sa, obzri sa!

Bez milosti, bez mihnutia oka a bez zastávky. Tak sa ľudstvo v dobrom či zlom ženie vpred. Človek sa už od samého počiatku snaží svoj život neustále vylepšovať. Svoje prostredie v ktorom sa dennodenne zdržiava chce čo najviac zdokonaliť. Jeho úmysel má jediný cieľ. Snaží sa prežiť život príjemne zdravo a čo najpohodlnejšie. Ľudská bytosť je tvorivý a vymýšľavý typ. Má bujnú fantáziu a unikátnu predstavivosť. Človečia zvedavosť sa neustále posúva dopredu. Nie nadarmo filozofovi tvrdia: „Večná ľudská nespokojnosť je prvým krokom k progresu.“ A výsledok? Nespočetné množstvo technických noviniek, užitočných vynálezov a neuveriteľných objavov. Sú to všetko veci, uľahčujúce i okrášľujúce ľudský život. Robia ho ľahším i znesiteľnejším. Prinášajú človeku výhody a umožňujú mu zaoberať sa vecami, ktoré ho bavia a najviac zaujímajú. Minulé storočie bolo na objavy a technické novinky prevratným. Ani sme sa nenazdali a stali sme sa svedkami doby, ktorú symbolizujú informačné technológie. Svet technických super noviniek však neovplyvňuje iba naše konanie, ale aj výkony jednotlivcov a ich
myslenie. Sofistikované riadené mechanizmy na pracoviskách, počítače schopné neuveriteľných výkonov - to všetko je dielom ľudského tvora. Dokázal to svojim jedinečným mozgovým potenciálom. Premenil vďaka unikátnej kreativite našu modrú planétu na zemeguľu zázrakov. Zoberte si taký mobilný telefón. Mnohí z nás si bez neho nevedia už vôbec predstaviť život. A čo umývačka riadu?
Pre niekoho to znamená vynález storočia. A to nehovorím o stále dokonalejšom internetovom spojení s celým svetom, či bežnej vychádzke kozmonautov vo vesmírnom priestore. Na čase je otázka - má človek šancu v tomto super rýchlom svete zastaviť sa a obzrieť sa? Zostane mu niekedy chvíľa či aspoň moment nato, aby si odtrhol v záhrade kvet a privoňal k nemu? Zatiaľ čo nás pohlcuje technika, menia sa zvyky, ktoré nám boli ešte donedávna také blízke. Čím máme viac dokonalejších objavov, uľahčujúcich nám život, tým je väčšia priepasť medzi ľuďmi. Niet času na obyčajné ľudské stretnutie alebo romantickú prechádzku v parku. Svet už nemá pravú vôňu. Všetko je povrchné, umelé. Niekedy dokonca aj obyčajný úsmev. Svet sa bleskurýchle ženie za nepoznaným cieľom. Nevie však ako ďaleko je vzdialený a čo je jeho podstatou. Sprevádza ho technika, supermoderné auto v garáži, pri uchu mobil. Obrazy sveta sú viac vnímané cez digitálne fotoaparáty, než cez pravé reálne videnie sveta. V kuchyni nám dominuje škodlivá mikrovlnka. Ohrievame si v nej geneticky modifikované potraviny. Keby som chcela zažartovať trebárs na účet školstva napísala by som, že iba táto oblasť zostáva jedinou, ktorej sa modernizácia vyhýba. Je to naozaj iba kvôli nedostatku finančných prostriedkov, alebo kvôli niečomu úplne inému? Isté je, že super moderný “boom“, ktorý prekvitá všade naokolo, sa našich škôl čo pracovísk ešte nedotkol. Digitálne alebo elektronické odcudzenie nám ešte nehrozí. Škoda či sláva? V triedach s lavicami z minulého storočia zostáva aspoň ten priateľský a blízky kontakt so spolužiakmi a profesormi. Či v niektorých firmách kontakt s minulosťou.
Umožňuje nám zasmiať sa a prežiť  obyčajné chvíle plné ľudskosti. Dokáže sa svet v pravý čas zastaviť pred šialeným tempom technického pokroku? Alebo sa mu to už nikdy nepodarí!? Premení sa ľudské bytosti na nepoetické kybernetické bábky obklopené masou vynálezov a super noviniek? Spomínam si na jednu báseň.

Začínala sa slovami ... Prebuď sa bábika z vosku, zastav sa skôr než vystúpiš na vrchol. Ten je iba okrajom nebezpečnej priepasti... . Čím skôr nájde človek čas na zastavenie a pohľad späť, tým krajší bude ten najobyčajnejší a nadprirodzenejší svet, trebárs v podobe jarnej rozkvitnutej lúky so žltými púpavami.

Žeby to ľudstvu nebolo súdené? 

Neverím!

Myslím, teda som

         Človek odpradávna túžil poznať odpovede na otázky, o ktorých si myslel, že sú zložité. Evolúciou, výskumom a v neposlednom rade chcením sa mu podarilo dosiahnuť mnoho vytýčených cieľov, medzi iným aj tieto odpovede. Podarilo sa to predovšetkým ľuďom, ktorí svoju prácu robili s uvedomením, s nadšením, no neraz sa vyskytli aj náhody pri obrovských objavoch. Takým sa snažím byť…

Nikdy som sa nesnažila vziať si za vzor osobnosť, stále sa snažím vo svojom živote vziať si z každého, len to čo sa mi na ňom páči. Nemôžem povedať, že si beriem len to čo je dobré, pretože pojem „dobré“ je podľa mňa veľmi relatívny. A tak zbieram vlastnosti ostatných ľudí, predovšetkým tých, ktorí sú v mojej blízkosti. Na ich základe vytváram vlastnosti vlastné, ktorými však oplýva určite viac ľudí. Vraví sa že každý človek na svete je jedinečný. Podľa mňa je to pravda, ja to chápem ako súhrn síce spočetného množstva ľudských vlastností, no v nespočetnom množstve kombinácií. Nechať sa ovplyvňovať rôznymi filozofiami sa nechávam len do tej miery, akú uznám v danom momente za vhodnú. Nestretla som sa ešte s filozofiou, ktorá by mi úplne učarovala. Nad každodenným plynutím života sa nezamýšľam príliš hlboko,  jednoducho ho žijem.

Samozrejme, mám svoje chvíle, keď mi celé dni chodí po rozume, prečo je napríklad kľučka kľučkou, alebo kedy naučíme zvieratá rozprávať. Ľudí chápem ako jedinečný zdroj informácií, spoločenské tvory ovládajúce jednu celú planétu. Moja ľahostajnosť k svetovým problémom sa mi raz možno stane osudná, no do tej chvíle si predsa môžem žiť bezstarostne. Život je možno niečo, čo plynie v čase, čo nikto z nás nikdy nepochopí, pretože je jeho súčasťou. Sme predsa len ľudia a v porovnaní s nekonečnosťou vesmíru je to nič. Ak by som mala byť úprimná, nemám rada abstraktné témy. Rada  sa o niečom porozprávam, niečo k čomu mám čo povedať, no písať o tom, že myslím sa mi zdá byť všeobecné. Veď o čomkoľvek začnem písať, stále to bude len o konkrétnej téme a nikdy nie len o myslení. A keď mám predsa napísať niečo k tejto téme, tak v nej nemôžem zahrnúť všetky aspekty môjho myslenia, lebo to by bolo na mnoho strán a ta sa  čitateľ sa bude musieť uspokojiť s hore uvedenými príkladmi z môjho myslenia.

A aby som nezabudla - uvažovať o budúcnosti je podľa mňa strata času. Ak by sme aj vymysleli najpravdepodobnejšiu teóriu o budúcnosti sveta s veľmi rozpracovanými detailmi, určite by sa našlo niečo, s čím sme nepočítali…  a preto žime pre dnešok plnými dúškami veď nevieme čo nám život prinesie..

Predstavte si svet bez chudoby a osamelých ľudí

  Poznáte ten pocit, je piatok, v práci je koniec, pred vami víkend. Neviete, či sa máte rozplakať, alebo rehotať do nepríčetnosti. Presne v takýto piatok som stála medzi regálmi zeleniny v supermarkete. Na tých veľkých obchodoch sa mi páči, že tam stále hrajú nejaké pesničky. A práve, čo som zbadala, bola dvojica  chlapčekov, ako sa nakláňajú nad krabicou jabĺk a nahlas rozmýšľajú, ktoré sú lepšie. Červené alebo žlté?? Ďalej som nepochopila, pretože po rómsky neviem. Jedno som pochopila aj bez toho. Tie jablká im urobili fakt veľkú radosť.
Za nimi šli rodičia a tlačili nákupný košík plný jedla. Poviete si. Akého je dnes ??? Sociálka. Ja viem. Podľa vás obyčajná situácia. Pre mňa to práve vtedy nebola obyčajná situácia. Nikdy v celom svojom živote som si tak neuvedomila rozdiely medzi ľuďmi ako vtedy. Videla som to iste miliónkrát. A napriek tomu to nebolo to isté. Chcelo sa mi plakať alebo smiať? Ja už neviem. Nedokázala som pochopiť prečo by nemohli mať jablka všetci. Každý deň. Prečo deti v krajinách tretieho sveta nemajú denne ani dolár na stravu, pre celú rodinu, prečo si všetci myslia, že zabíjaním nevinných dosiahnu odstránenie terorizmu a mier. Mier sa ešte nikdy nezískal pomocou vojny a prázdny žalúdok sa nenasýti z rečí o tom, že nie sú peniaze. Najviac ma mrzí, že to u mňa i ostatných ostáva len pri pocite. Uvedomujem si situáciu, ale sú ľudia, ktorí v tejto situácii žijú. Lepšie povedané umierajú. Z mojich rečí sa nenasýtia. Teraz o tom píšem, ale zajtra si možno nespomeniem.                 Práve teraz niekde hladom umiera človek, ktorý mal tú smolu, že sa tam, kde sa narodil. Nechcem, aby bola na svete chudoba. A čo s tým robím?? Nič. Úplné nič. Ani iní nechcú. A čo s tým robia?? Sú ľudia, ktorí s tým ozaj niečo robia? Nedokázala by som sa im bez hanby a pocitu viny pozrieť do očí. Viete, keď nad tým rozmýšľam, príde na to, že všetko, čo v živote spraví alebo povie, má pôvod v jeho sebectve.
Prečo nechcem, aby ľudia, ktorých som v živote nevidela, umierali hladom?? Lebo by som nemusela na to myslieť. Neťažilo by ma svedomie. No vidíte. Čo je to? Predsa sebectvo a pohodlnosť, samozrejme. Prečo chcete prispieť žobrajúcemu na ulici? No predsa, aby ste naňho potom nemuseli myslieť, ako trpí. Lebo vy ste urobili všetko, čo sa dalo. Čo je to? Uhádli ste. Sebectvo. Snažíte sa usmievať na ľudí s ťažkými chorobami a trpiacich? Cítite sa trápne a nechcete myslieť na cudzie utrpenie. Zlá nálada. Sebectvo. Svet by musel byť naozaj krásny bez chudoby. Telesnej. Duševnej. Ani nebo by nemuselo existovať. Keby ste vzali do ruky vzali fotku tých nádherných usmievajúcich sa černoškou na letákoch Dobrej noviny, nepocítili by ste výčitky svedomia, smútok ... Ja fakt nechápem, kde zohnali fotky hladujúcich a pritom sa usmievajúcich detí. Keby neexistovala chudoba, zohnali by fotky len usmievajúcich sa detí. Vraj mám maximálne šialenú fantáziu, ale ja si fakt nedokážem predstaviť, aké by to muselo byť krásne bez chudoby. Aké by to bolo, keby sa tieto riadky nedali napísať, lebo by neexistoval námet. Všetci by mali to, čo je pre väčšinu normálne a pre mnohých nedosiahnuteľné. Jedlo. Jablká každý deň. Červené aj žlté. Mali by úsmev a prišli by o všetky starosti. Nemusela by som stáť v supermarkete s pesničkou na perách a vidieť, že som sama, aj keď je tam kopa ľudí. Ja nechápem ich, oni mňa. Bolo by to krásne vedieť, že aspoň jeden človek myslí na to, na čo ja. Nebola by samota. Ste tým viac sami, čím viac ľudí je okolo. Písala by som do konca života, ak by tieto riadky mohli odstrániť samotu a chudobu. 

Viem. Sebectvo. Ale bolo by to krásne sebectvo.

Ukradnutý sen

          Celistvosť hierarchie ľudského rodu je žiaduca v každej sekcii spoločnosti, avšak neudržateľná. V dávnej minulosti, dnes s prívlastkom temná, mal každý pevne určené miesto priamo úmerne závislé od svojho pôvodu. Inteligencia, talent a sny boli prinajmenšom ignorované, prípadne nežiaduce u ľudí, ktorí sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Preto bola ich realizácia svojimi možnosťami pod bodom mrazu. Časom sme však vo svete zaviedli toľko ospevovanú diktatúru spoločnosti, nazývanú aj demokracia. Veď je to nádherný a vždy pravdivý systém, vláda inteligencie más, kde sa indivíduum stratí ako dažďová kvapka v oceáne odsúdená na zánik na slnkom rozpálených útesoch, ako náhle sa rozhodne plávať proti prúdu väčšiny. Predsa sa však občas nájdu medzi nami silnejšie jedince ochotné podstúpiť toto riziko. Napríklad „Martin Eden“ v diele Jacka Londona sa rozhodol zmeniť svoj pokojný, ľahostajný a do systému zapadajúci osud robotníka bez cieľa a ambícií. Začalo to priam rozprávkovo - mal sen. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa ho nepokúsil uskutočniť. A takéto porušenie pravidiel hry predsa nemohla vševediaca spoločnosť dopustiť! Vyvrhla ho zo života, hoci on si len chcel ten svoj trocha zlepšiť a uľahčiť. Žiaden dobrý úmysel predsa neostane bez trestu. Nakoniec skončil ako kvapka v oceáne, navždy zabudnutá bez povšimnutia. Ale ani on nebol úplne bez viny. Presnejšie na vine bola nevyvinutosť jeho ľudského myslenia zakódovaného v génoch. Nebolo mu určené viesť taký život, mať odrazu prebytok voľného času. Práve voľný čas je problémom každého človeka. Ak ho má priveľa, začne premýšľať. Ale len zopár vyvolencov je natoľko osvietených, aby ich premýšľanie prinieslo úžitok svetu. Väčšinou ide o sfetované úvahy o nesmrteľnosti chrústa. A čudujme sa potom, prečo ľudia prepadajú depresiám a seba deštrukčným sklonom.
Sloboda po záruke ale nie je jediný dôvod pre naše pseudo dobročinné svedomie, aby nám mohlo spraviť zo života siedmy kruh pekla. Niekedy má na to naše neovládateľné, prostredníctvom inštinktov nás tyranizujúce podvedomie aj vznešenejšie pohnútky.  No iróniou evolúcie občas vznikne aj absolútny nonsens, vymykajúci sa zdravému rozumu. Veď predsa Jozef K. v knihe „Proces“ sa nijako neprehrešil ani proti ľudovej múdrosti, ani proti zlému a neprajnému svedomiu. Žil si svojím vopred určeným životom bez výchyliek, krásne zapadajúci do systému. Mal len jediný sen - nič nezmeniť. Lenže keď sa osud začne svojou harmonickou monotónnosťou nudiť, musí si nájsť obetného baránka. Len tak, pre zábavu. A bez udania akéhokoľvek dôvodu naruší už aj tak chorý chod tohto sveta plného priam satirickej absurdity.
Je to však len demonštrácia moci davovej psychózy, z ktorej sa nik nevymaní a keď spoločnosť raz na niekoho ukáže prstom, ani bohatý strýko z Ameriky mu už nezachráni jeho biedny skalp. Veď ak by na nás, neposedné a nezodpovedné deti, nedohliadal Veľký Brat, naša milovaná demokracia by sa zmenila na anarchiu. Čo ak by sme náhodou začali byť ku sebe lepší a milší, nedajbože ešte tolerantnejší? Ako by sme dopadli, ak by uprostred tejto mesačnej krajiny vykvitol kvietok citov? Možno by sa božie mlyny rozkrútili prívetivejším tempom, ale načo riskovať. 
Všetci sme predsa vtiahnutí do obrovského kolosu, ktorý sa riadi iba jediným, posvätným, históriou overeným pravidlom:

„Systém neobabreš!“.

Osamelý strom

          Strom, ktorý už dávno v osamelosti žije medzi nami. Je už veľmi starý, ale zato pozná srdcia každého z nás. Vie, ako spraviť ľudí šťastnými, ako im spríjemniť chvíľky, keď sa cítia sami, ako im poradiť. Rastie v parku a jeho veľkou korunou nám pripomína veľkú náruč. Akoby deti hrajúce sa pod ním boli jeho deti, akoby to bola naša mať, ktorá dáva denno-denne na nás pozor. Sleduje náš každučký pohyb, vie o nás všetko, už od detstva nás pozná, ako sme vyrastali, ako sme sa na ňom hrávali, pozná vzťahy ľudí, ktorí sedávajú a vyznávajú si lásku pod ním na lavičke.
Je osamelý... ale možno to ho robí tým, akým je... Každý, kto okolo neho prechádza, dostáva dobrú náladu... A on sa naopak teší, keď ľudia majú úsmevy na tvári.
Ľudia si ani neuvedomujú, koľko tvárí rozveselil. Ale veď práve sem sa chodia ľudia vyplakávať, chodia sa mu vykričať a povedať, čo musia zo seba dostať von... Strom počúva každučké ich slovo a smutný je aj on, keď ľudia plačú. Veď práve tu si ľudia chodia vyznávať lásku, áno, tu pod stromom si už desiatky ľudí povedalo svoje áno. Veď práve sem sa deti chodia hrávať a lozia po ňom, akoby to bol ich otec, ktorý stále na ne dohliada. Veď práve toto je to miesto, kde veľa ľudí prešlo k lepšiemu spôsobu života. Či v zime, či v lete. Či v noci, či cez deň. Stále sedí niekto pri strome, akoby to bol strom zázrakov.

Nikto nechápe, aká sila priťahuje ľudí na toto miesto. Ale ľudia sa cítia rozhodne lepšie, majú úsmev na tvári. Na tomto mieste sa akoby rozdáva láska zadarmo.
No ale na zemi nie je nič večné. Tento strom nás jedného dňa opustil. Ľudia, ktorí ho nepoznali, ho premiestnili niekam preč. Ľudia chodia na každodennú prechádzku a vidia, že strom nestojí tam, kde vždy. Jednoducho zmizol. Ľudia sú zhrození... Miesto krásneho stromu je teraz prázdno. Kto nám bude rozdávať radosť? Kto nás bude utešovať a kto sa bude s nami hrať? Pýtajú sa...
Na tom mieste ostala iba lavička, ktorá pôsobí tiež osamelým dojmom v samote. Na tú lavičku si zrazu nikto nesadá... Akoby ľudí odpudzovala. Pripomína totiž staré chvíľky so stromom. Každý sa začal správať nepriateľsky. Ľudia si už pomáhajú menej. Aj lavička bola po čase už rozbitá. To miesto čoraz väčšmi odpudzovalo, ako by malo priťahovať...

Voľakedy to tak nebolo. Ale dnes už tak je. Či má to na svedomí ten strom? Ten nikdy nikomu nič zlé nespravil. Tak prečo zrazu? Prečo sa zrazu ľudia začali takto správať? Ničia prostredie, kde predtým bolo plno lásky a radosti. Žeby to robili ľudia zo zlosti? A k čomu? Preto, že odišiel? Ale veď je to iba strom... Strom ako každý iný...

Ľudia sa pohltili vierou, ktorá im bola odobratá, a teraz im chýba to podstatné v parku, za čím chodili... Nie, že by začali konať podľa toho, čo ich učil strom, ale konajú podľa niečoho nedokonalého, ľudského. Tento strom môže cestovať po celom svete, ale všade by bol taký istý výsledok. Nech by odišiel kamkoľvek.

Ľudská povaha je nedostatočná. A namiesto toho, aby sa učila, rýchlo zabúda....