Strach.

Čo je strach? Čo  v sebe skrýva toto krátke slovíčko? Päť písmeniek a predsa tak veľa. Zmocňuje sa nás tak často! Na každom kroku! V každej minúte nášho života! Potichu sa vkradne do nášho života, po špičkách, dýcha nám na krk  a keď začujeme zvuk, obzrieme sa. Márne hľadáme to niečo, niet ho. No Strach nás vidí. Stojí v úzadí a keď sa konečne, definitívne, rozhodneme, skočí pred nás s roztvoreným náručím a pohltí nás.

Pred každou skúškou sa nám vyškiera do očí. Sedíme na stoličke, veríme, že o pár minút sa budeme môcť plaviť loďkou hoc aj do Karibiku, nechať sa láskať slnečnými lúčmi a užívať si samotu... pokoj... oddych. Kým my nerušene rozmýšľame o svojej budúcnosti, ktorá čaká za rohom, zvodne sa na nás usmieva, pán Strach, sediaci vedľa nás, v neviditeľnom plášti sa uškŕňa popod fúzy. Mädlí si ruky a do miestnosti vstúpi spolu s nami, zovrie naše srdce do ťažkých okov a už nepúšťa. Šepká nám priam nežne nesprávne odpovede a hoci vidíme, že sľubná budúcnosť sa otočila, nastúpila do limuzíny a odišla, nemáme síl bojovať, nemáme síl ísť za ňou.

Nešťastne vychádzame, opustilo nás i to posledné, čo nás držalo nad vodou... A práve vtedy vykukne zlatistý lúč slnka spoza mrakov, dodá nám odvahu. Ešte je tu niekto! Niekto, kto nás má rád len preto, že sme a nijak inak! Vidíme im to na očiach, cítime to. Povieme im, že cítime to isté, že sme tu  jeden pre druhého!

Zrazu sa nám v hlave  vynorí maličká pochybnosť. Čo ak oni necítia to isté? Nemôžeme odhaliť svoje vnútro a nechať ho pošliapať, zneuctiť. Hľadíme si do očí a Strach sa ovíja okolo nás ani liana... pochybujeme.

Bez slova sa otočíme a odídeme. Bez jedinej vety! Bez jediného dotyku! Bez všetkého! Všetko necháme na prahu dverí .

Striedame nohy a myseľ nám ešte stále zviera Strach. A zároveň i  pochybnosti. 

Urobili sme dobre? Zle? Ako?

Tak často nám práve Strach zle poradí! Tak často sa spoľahneme skôr na neho a svoje zmýšľanie či úsudok utlačíme do úzadia! Tak často prenecháme parket Strachu a my sa tlačíme v kúte s dlaňami pritisnutými na hruď! 

Nenechajme sa zviesť Strachom, nech sa tvári akokoľvek zvodne... milo... láskavo. Zabráni nám vidieť, skúsiť to najlepšie a najkrajšie v živote. Kto sa bojí, nesmie do lesa. No často práve tam nájdeme odpovede na otázky, krásu myšlienky, lásku. Povedzme dosť. Nedovoľme, aby nás Strach ovládal! Nedovoľme...

Spomienky a myšlienky.

Nechápem prečo je také ťažké zabudnúť. Prečo nemôžeme dať niektorým spomienkam a myšlienkam, ktoré mi teraz pravé idú cez hlavu delete? Prečo? Vždy ich vidíme ako na plátne, vždy ich dokážeme prečítať, pretože sú tam napísané veľkým tučným písmom. Prečo nemôžeme alebo nedokážeme vypnúť ten pás spomienok, ktorý sa nám premieta pred očami. Veď by stačilo stlačiť gombík a bolo by to.

Spomienky a myšlienky sa vynárajú len cez deň, keď len tak sedíme a pozeráme sa okolo. Vtedy rozmýšľame čo by sme robili, čo by sme teraz povedali ako to povedali a hlavne komu. Sedíme tu sami a ku nám letí myšlienka, už je tu... Keď tu tak sedím a píšem premýšľam nad tým koľko  ľudí z môjho života mám v hlave. Koľko tvári si v tejto chvíli viem vybaviť a koľko spoločných spomienok s nimi mám. Hlava sa mi začína zapĺňať. Je tam, aj ten, aj tá aj onen s minulého leta, áno to mi ten a ten povedali. Všetko je tam. Pravdaže ani ja nie som stroj. Takže tam nemôže byť všetko. Je tam však všetko čo som si chcela zapamätať. Niektorých si zapamätáte, lebo ste ich videli krátko a boli niečím výnimoční a niektorých si zapamätáte preto, lebo sú na svete ľudia na ktorých sa nezabúda. 

Tých je málo, ale predsa. A naopak na svete žijú aj ľudia, ktorý nestoja za to, aby ste si ich pamätali, nestoja za to, aby ste mysleli na nich, mysleli čo vám kedy hovorili alebo urobili. Aj v mojom živote boli taký aj taký ľudia. V živote každého sa nájdu zástupcovia každej s týchto skupín. A vďaka tým zlým vám zostáva miesto v pamäti pre tých lepších. A preto vymazávame zlých a ukladáme dobrých ľudí do svojej pamäte. Kvôli tejto veci som si dokázala zapamätať dosť tvári a hlasov ľudí na ktorých teraz spomínam.

Viete prečo vynašli fotoaparát a fotky? Pretože v živote ľudia zažijú toho veľa a niekedy nie je možné zapamätať si to. A spomienky sú jediná vec ktorú si nesieme vždy zo sebou a nikdy sa nezaplní, nikdy netreba vymeniť film, nikdy vám nevypíše „prázdna pamäť“.

Preto ľudstvo vymyslelo fotky. Preto sa všetci všade fotia. Aby mali na čo spomínať, čo ukazovať druhým a niektorý, aby mali do čoho hádzať šípky. Aj taký sú medzi nami. Ale nie. Fotky sú podľa mňa na svete preto lebo spomienky len ťažko opíšete slovami, len ťažko vyjadríte aké to bolo pre Vás dôležité, krásne a niekedy aj smiešne. Však, kto z nás sa už nefotí v smiešnych situáciách. Viem že z fotky nemôžme precítiť pocity človeka. No ale aspoň nám pomôže si na to spomenúť. A spomenúť si je niekedy to najdôležitejšie. Preto nezahadzujte staré fotky, práve naopak, urobte  nové aby ste mali na čo spomínať. Lebo v budúcnosti už darmo budete nariekať že by ste chceli aspoň fotku svojho kamaráta, svojich priateľov, kolegov . No život je taký a ľudia sú vždy rovnaký. Vždy nám život zoberie to najcennejšie a my sme sprostý a potom bezmocný urobiť niečo preto aby to tak nebolo. Preto neurobte rovnakú chybu a nezahadzujte staré veci. 

Lebo vždy je lepšie odložiť a potom nájsť, ako nemať vôbec.

Gamblerstvo

Väčšine ľudí sa pri vyslovení slova gamblerstvo predstaví človek hrajúci na automatoch alebo inú hazardnú hru. Ja som toho názoru, že označenie "gambler" sa týka len tých, ktorí sú na hazardu skutočne závislí a nedokážu svoju závislosť krotiť.

Ľudia, ktorí nikdy nehrali na automatoch alebo ktorí nehrajú hazardné hry, nemôžu pochopiť správanie gamblerov, a myslím si, že väčšina z nich ani presne nevie, čo vlastne gamblera núti znovu a znovu si chodiť zahrať do herne alebo kasína. Je to chuť hrať. Chuť, ktorú možno len ťažko ovládnuť. Keď si sadnú za herný stroj dúfajúc že zvíťazia, eufória keď sa im drobné pripisujú a oni stále a stále na novo hádžu peniaze s úmyslom vyhrať tú sumu, či svieti na prístroji. Povedala by som, že ju možno prirovnať napríklad k chuti malého dieťaťa, pred ktoré položíme lízanku. Tí, ktorí prepadnú hazardu, sa bez pomoci rodiny, priateľov a lekárov len ťažko zbaví svojej závislosti. Počas krátkej doby môžu prísť o všetko. O rodinu, priateľov, peniaze, majetok ...

To, čo stratili, si uvedomia väčšinou až vtedy, keď už je príliš neskoro. Ale nie každý prípad končí zle. Sú aj takí, ktorí sa rozhodnú liečiť. Liečba prebieha väčšinou v izolácii od herní a podobných miest, aby pacient nebol v pokušení. Liečba sa vo väčšine prípadoch dovedie ku koncu, ale jej skutočné výsledky sa spoznajú, až keď je pacient vonku. Tu na neho opäť všade číhajú nástrahy v podobe herní, ale chuť hrať je menšia ako pred liečbou a dá sa lepšie zvládnuť.

Nedávno som sledovala v televízii príbeh gamblera, ktorý si stihol za pár týždni narobiť veľké dlhy. Prišiel tak o dôveru rodiny a priateľov, a keď už to s ním vyzeralo najhoršie, chytil sa druhej šance, ktorej sa mu dostalo od rodiny a podarilo sa mu ju využiť. Po liečení si našiel novú prácu, byt, priateľku a začal "nový život". Takto však dopadne len jeden z mála a vždy je lepšie s hazardom vôbec nezačínať.

Môj názor je taký, že hazard v malom množstve neškodí, napríklad raz za čas si zahrať o pár desiatok korún v kartách pri pive, ale nesmie sa to preháňať. Myslím si, že gamblerstvo tu bolo vždy a vždy tu bude a je len otázkou, či sa ho podarí zmierniť, napríklad obmedzením niektorých herní, alebo či sa nebude robiť nič a hazardných hráčov bude len pribúdať. Bohužiaľ, medzi hráčmi začínajú inklinovať hlavne mladí ľudia, ktorí len tak s nudy par drobných hodí a zrazu má slušný peniaz. Len silný človek si povie dosť vytiahne peniaze a ide preč. Tí slabý ich opätovne hádžu a presedia pri ton hodiny a dni.

 A na záver použijem citát slávneho fyzika: "V rulete nemôžeš nikdy vyhrať, iba ak by ste ukradli peniaze priamo zo stola," Albert Einstein, fyzik

Ranné vtáča ďalej doskáče

Je veľa povier a porekadiel, ktoré vznikali počas storočí. Vek niektorých sa dá počítať na stovky rokov. A napriek tomu im veľa ľudí skalopevne verí aj dnes. Sú ale pravdivé? Ani jediný prst by som za to do ohňa nedala. Ako to je s ranným vstávaním? Asi najznámejší metafora k tejto téme je: Ranné vtáča ďalej doskáče.

Môžeme si položiť otázku: Čo je lepšie - vstávať za tmy a chodiť spať so sliepkami, nechať sa prebúdzať slnečnými lúčmi alebo do postele skočiť až v ranných hodinách? V mojom okolí sú ľudia, ktorí bdejú už skoro ráno, ale aj tí, čo vyspávajú až do obeda. Aj ja vstávam aj cez víkend okolo šiestej a chodím spať veľmi neskoro. Naopak moji  kamaráti  či kamarátky zaspávajú koľkokrát v čase, keď niekto ešte len z robôt prichádzajú a  z postele sa so železnou pravidelnosťou vyhrabávajú okolo obeda. A teraz pozor! Pýtam sa: Je medzi nimi nejaký rozdiel? Lepšie povedané: Je rozdiel medzi ich schopnosťami fungovať počas dňa? Žiadne odlišnosti som nespozorovala. 

Samozrejme nemôžeme porovnávať len dve osoby. U každého je to určite trochu iné. Určite existujú aj ľudia, ktorí sa nedajú zaradiť ani do jednej skupiny. A tých bude iste väčšina. Medzi ľuďmi môžeme nájsť aj také jedinca, ktorí považuje spánok za svoj koníček a spí v každej voľnej chvíli. To je ale úplne iná skupina ľudí. Myslím si, že v dnešnej dobe tak zvané ranné vtáčatá v podstate neexistujú. Ľudia majú pevnú pracovnú dobu, ktorú musia dodržiavať a na nejaké vyspávanie im čas nezostane. Takže cez týždeň vstávajú napríklad už o piatej hodine, aby sa dostali skoro do práce a cez víkend si každý rád pospí. 

Cez deň do seba lejeme litre kávy, aby sme vôbec boli schopní pracovať a sústrediť sa. Večer tým pádom nemôžeme spať a ráno si zasa musíme dať kávu "na prebudenie". Prirodzený spánkový cyklus je tak narušený a o tom, či sme ranné vtáča alebo nie môžeme len špekulovať.

Spánok je napokon poslednou dobou veľmi diskutovaná téma. Predsa len sa hovorí, že čas sú peniaze a spánok nám ho veľa ukradol. Preto niektorí ľudí vyrazili do boja proti zbytočnému mrhanie času a ponúkajú nám mnoho spôsobov, ako obalamutiť telo a namiesto zaslúženého odpočinku sa venujú ďaleko zaujímavejším činnostiam.

A na záver známy výrok: 

Skoro spať, zavčasu vstať, toť cesta k zdraviu, múdrosti a šťastiu. (Benjamin Franklin)

Facky a tresty pri výchove? 

Je veľmi zvláštne, ako sa výchova postupom času mení. Ešte pred 50 rokmi, keď chodili do školy moji rodičia, bola výchova úplne iná, a to ako v škole, tak aj doma. V dnešnej dobe, keď dostane dieťa nejakú tú poznámku, niektorí rodičia si prídu dokonca aj sťažovať, pretože nemôžu prekusnúť fakt, že ich dieťa nie je "anjelik". Kdežto pred 50 rokmi si dieťa v škole vybralo za svoje previnenie radšej fyzický trest, a vedelo prečo. Keby donieslo domov poznámku, rovnako by ten fyzický trest nasledoval od rodičov. Takže radšej byť potrestaný raz, než dvakrát.

Dnešná doba je podľa mňa na výchovu detí veľmi benevolentné. Rodičia musia byť celé dni v práci, aby vôbec mohli zaplatiť to, čo musia. Deti sú teda odkázané na "výchovu ulice". Čo je asi to najhoršie, čo môže byť. Lenže kto za to vlastne môže? Sú to rodičia, ktorí zarábajú peniaze na živobytie, alebo štát, ktorý postupne odoberá všetky možné podpory a prídavky? Na to nech si každý odpovie podľa svojho uváženia. Sú aj takí rodičia, ktorí majú peňazí dosť, len dávajú prednosť kariére. Niekomu to môže vyhovovať, dostane od rodičov peniaze, tí nie sú celé dni doma, môže si robiť, čo chce. Ale čo z takýchto detí bude, to naozaj netuším.

A ako postupovať, keď dieťa vychovala ulica, rodičia zistia, že sa im postupne odcudzilo, že sa nevenuje škole, ale kamarátom ... Pomôžu facky či iné tresty? Podľa mňa absolútne nie. V tomto prípade je na takej metódy už neskoro. A myslím si, že výchovu fackami preferujú len rodičia, ktorí nedokážu vychovať svoje dieťa s citom. Prečo nevymeniť tresty za motiváciu. Dieťa bude bezpochyby snaživejšie, keď ho budú rodičia motivovať, než keď mu budú nadávať do hlupákov a udeľovať mu tresty. Kedy sa bude dieťa viac snažiť? Keď mu rodičia zakážu chodiť von, pozerať sa na televíziu a podobne, alebo keď ho budú motivovať napríklad tým, že ak sa bude snažiť, dosiahne niečo, po čom túži, alebo ak sa posnaží kúpia mu niečo, čo veľmi chce a zatiaľ to nikdy nedostalo? Niektorí by si mohli povedať, že toto sú také  "úplatky", ale myslím si, že keď je to za nejaké snaženie, za úplatok sa to považovať nedá.

Najväčší konflikt určite nastáva v období puberty.  Toto obdobie je krušné ako pre puberťáka, tak aj pre rodičov. A práve v tomto období by ale mali byť rodičia tou oporou. Lenže bohužiaľ v mnohých prípadoch je to skôr tak, že rodičia sú rovnako vzdorovití ako ich dieťa, a to je to najhoršie. 

Raz ma zaujal jeden príspevok o výchove a to, že dieťa netreba vychovávať, ale stačí dobre žiť a dieťa sa samo prispôsobí. No len nie vždy to tak platí. 

Výchova znamená pomôcť dieťaťu pri rozvoji jeho možností. Opak výchovy je mechanické vedenie, založené na nevere v rast možností, na presvedčení, že sa dieťa vyvinie správne len vtedy, keď dospelí do neho vložia, čo je žiaduce a potlačia v ňom, čo sa zdá nežiaduce. 

A na záver jeden krásny citát:

Zaobchádzajte s človekom podľa toho, akým môže a mal by byť a on sa takým stane. (Goethe)

Cesta za ideálom

Domnievam sa, že každý z nás si už určite niekedy povedal či v budúcnosti ešte povie, že sa mu na sebe niečo nezdá alebo nepáči. Či už je to jeho práca, to ako vyzerá, ale aj to, či je dostatočne šikovný a bystrý. Všetky tieto "problémy" nás donútia si myslieť, že sme niečo menej ako ostatný, niečo menej ako spoločnosť okolo nás. Sme nútení si vytvárať vlastné ideály dokonalých postáv, ktorými by sme sa mali stať. Ale mali by sme sa spýtať sami seba, sú tieto postavy naozaj tak ideálne, ako si myslíme, alebo je pravda niekde inde?

Každý to pozná. Zapneme si televíziu, Internet alebo rádio a už počujeme či uvidíme stovky reklám, ktoré nám hovoria, že si máme kúpiť to a tiež tamto. Rôzne potravinové doplnky, nové oblečenie pre nastávajúcu sezónu, mobily, bez ktorých by sme sa nikdy nezaobišli, a tak ďalej. Posúďte sami, aký je pravý zmysel týchto ponúk. Podľa môjho sa snažia len obohatiť vďaka našej potrebe stať sa dokonalými a vnútiť nám myšlienku, že dokonalý človek sa bez nových hodiniek za tridsať tisíc jednoducho obísť nemôže.

Tieto všetky záporné javy na naše osoby však neprichádzajú len z éteru, ale aj od našich spolupracovníkov, ba aj od našich priateľov. Domnievajú sa o nás, že sme moc silní, alebo chudí. Chytrí, alebo hlúpi. Moc pekní, alebo moc škaredí ... Všetky takéto poznámky sa na nás postupom času prejavia. Strácame vlastnú sebaúctu a sebavedomie, nechávame so sebou manipulovať a snažíme sa o zmeny, ktoré nám nie sú vlastné a vôbec nie sú potrebné. A tak sa pýtam, je to tak správne?

Podľa slovníka je slovo ideál charakterizované ako vzor, ​​dokonalý predstaviteľ či cieľ. Dôležité je si však uvedomiť, že v našom živote nemôže byť predsa nič úplne ideálneho. 

Ideál je akási predstava toho najlepšieho možného, ​​ktorú však nemožno nikdy realizovať. Keby sa tak stalo, rovnako by sme nachádzali ďalšie a ďalšie nedostatky, a naše trápenie stať sa dokonalými by nemalo konca.

 Posúďte sami, je lepšie si stále dávať nejaké nedosiahnuteľné ciele o tom stať sa dokonalými vo všetkom, alebo byť so sebou spokojní a občas pre seba niečo urobiť, aby sme sa mali dobre?

Bez vidiny konca nemá život zmysel

Každú hodinu, minútu alebo sekundu sa zrodí nový život a ten starý zanikne. Všetko je dané zákonom prírody a ešte nikto neprišiel na to, prečo to tak je. Malý bezbranný človiečik je vrhnutý na tento svet ako do veľkej priepasti. Každý deň ho čaká niečo iné, nové a zvláštne, nech je to vec radostná, či smutná. Všetci sa od seba líšime nielen vzhľadovo, ale aj správaním, a denne narážame na rôzne problémy.

Individuálne si každý z nás prežije svoje etapy života a všetko v nás zanechá spomienky. Či už sú zlé, či dobré, na väčšinu z nich nemôžeme zabudnúť. Od narodenia si človek musí nastaviť svoju "latku" života tak, aby sa mal čo najlepšie. Ak prežije svoj život plnohodnotne a spozná krásu tohto sveta, nechce sa mu ho opúšťať. Častokrát nás napadá myšlienka, kde vziať čarovný elixír, ktorý by nám zabezpečil nesmrteľnosť. Ten však existuje len v rozprávkach.

Keď sa tak zamyslím nad tým, že by som nikdy nemala umrieť a zostala stále mladá, príde mi to na jednu stranu krásne. Nikdy neopustiť tento pekný  život plný zážitkov a vzrušenia je blažený pocit. Ale na druhú stranu by som už tu nemala ani jedného zo svojich blízkych, ktoré mám tak rada. Každý, koho by som spoznala, by mi rovnako raz zomrel. Spoznala by som síce pravdepodobne veľa nových vecí a ľudí, ale po nejakej dobe by ma všetko omrzelo a stalo sa stereotypom.

Preto som rada, že príroda všetko tak dokonale zariadila. Všetko raz začína a tiež raz končí. Aj keď sa mnoho z nás smrti bojí, čaká na každého bez rozdielu veku, pohlavia, vyznania alebo farby pleti. Každému z nás je na tomto svete vymedzený časový úsek od narodenia až po smrť. Smrť patrí k životu ...

Ako raz jeden múdry povedal: 

„Ani smrť nemôže zničiť víťazstvo toho, kto zo všetkých síl bojuje za pravú vec.“ 

Dobrá nálada

Zaujíma vás táto téma? Potom asi máte náladu pod psa. Je chvíľková nenalada vec normálna, pretože sa v živote nestretávame len s príjemnosťami. Horšie je, keď sa začneme dlhodobo trápiť a smerovať tak k depresii. Už logika hovorí, že k dobrej nálade je možné dostať sa likvidáciou tej zlej. Často si však položíme otázku, ako na to. Káva, alkohol alebo lieky sú pri tom ešte nebezpečnejšie než pestovanie pesimistických pohľadov a vŕtanie sa vo vlastnej bolesti.

Čo takto skúsiť to hudbou? Ide o to nájsť niečo také, čo prináša zmenu nálady. Pustíme si niečo divoké, búrlivé a necháme to vyvrcholiť? Pôsobí to skoro rovnako ako trieskania riadom a je to lacnejšie. Po vrchole príde ukľudnenie samo. Alebo pri seba zničujúcom smútku, melanchólii a skľúčenosti začnite hudbou, ktorá s touto náladou rezonuje a potom si pustite niečo radostné a nemusí to práve búrať steny. Časom zistíme, že existuje hudba nášho srdca a pomáha v každej situácii.

Pomáha aj jedlo. Pritom nemusíme vždy vsadiť na sladkosti. Ukľudňujú aj bielkoviny a zvlášť rybie mäso. Ide tu samozrejme o pôžitok a nie o množstvo. Na to pozor.

Zimný čas má svoju chorobu nálady, spôsobenú krátkym dňom a nedostatkom svetla. Ak cítime príchod sezónnej nenálady, je vhodné po príchode domov aspoň na chvíľku svetelne rozjasniť byt.. Tiež farba hrá svoju roľu. Byt by mal byť zariadený vo svetlých, ale prírode blízkych tónoch. Pokiaľ trpíme výbušnosťou, odstráňme zo svojho dosahu červenú. Pri pocitoch skľúčenosti by mali ísť za dvere všetky tmavé tóny a studené farby. Najlepšie sa budeme cítiť v hrejivom a farebne teplom prostredí.

Skľúčenému neprospeje stretávať sa s rovnako skľúčeným, nahnevanému je nebezpečné vyhľadávať spoločnosť rovnako agresívne naladených ľudí.

Obidvom náladovým krajnostiam prospeje pohyb. Najlepšia je rýchla chôdza prírodou či parkom, jazda na bicykli, plávanie alebo tanec.
Snáď najdôležitejšie je ovládnuť svoje myšlienky, zvlášť večer pred spaním. Ide to väčšinou až po dlhšom tréningu. Večer by sme sa mali sústrediť na to, čo bolo príjemné, či na to, čo dobré nás očakáva. Aby mohol človek existovať, vždy si musí vyvážiť dobré so zlým. A že to dobré nevidíme, to je len klam nášho vedomia, daný práve zlou náladou.

S príjemnou myšlienkou sa lepšie zaspáva a spánok je skutočne tým najlepším liekom na bežné neduhy. Zaspávať s problémom by sme si jednoducho mali zakázať. Lepšie než si liečiť zlú náladu je samozrejme ju do svojho okruhu nevpustiť!

A na záver jedno vskutku vtipné heslo: „ Dobrá nálada nevyrieši daný problém, ale naserie mnoho ľudí, preto je dobré si ju udržať.“

"Rana bičom pôsobí modrinu, ale rana jazykom drví kosti."

(Edgar Allan Poe)

Slová nad nami majú obrovskú moc. Dokážu nás povzbudiť, alebo naopak úplne pokoriť. Myslím si, že rana zbraňou sa zahojí alebo ju neprežijete, ale to ako slová do vás hlboko preniknú a šrámy po nich sa len tak nezacelia. Zavŕtajú sa hlboko do nás a nesieme si ich do budúcnosti. Nahlodávajú nás zvnútra. Ako k nám slová môžu tak moc preniknúť?

Naše slová dokážu budovať, ale aj ničiť. Asi je to jedna z našich vlastností - zabíjame slovami, pochovávame vetami. Lenže keď nám po čase dôjde, že sme iného človeka ranili, býva už neskoro. Môžete sa stokrát ospravedlňovať, on už sa bude vašimi slovami navždy zaoberať. Bič nám spôsobí fyzickú bolesť, avšak slová nás zasiahnu psychicky a je ťažké sa z ich vplyvu vymaniť. Ja som to pocítila na vlastnej koži a viem, že nie som jediná a že to zažijem iste znova, hoci by som si priala opak. Lenže vždy tu bude niekto, kto nás bude chcieť vidieť neistých alebo pokorených.

Slovo môže byť počiatkom nových vynálezov a objavov. Býva počiatkom vzťahov a priateľstiev. Som presvedčená, že slovami sa dá aj liečiť. Každý pozná situáciu, keď mu je smutno a keď sa cíti byť sám. Stačí mu povedať milé slovko a hneď mu dušička pookreje. Skrátka, slovami sa dajú robiť veľkolepé veci.

My ľudia sme odborníci na spôsobovanie bolesti. Ako je to možné? Vlastníme tú najsilnejšiu a najhroznejšiu zbraň. Slovo. Slovami dokážeme spôsobiť bolesť, ktorá prevýši všetky bolesti na svete.

Jedno príslovie hovorí: "Bolesť spôsobená jazykom je väčšia ako bolesť spôsobená mečom." Myslím, že je veľmi pravdivé a hovorí za všetko. Preto je slovo tá najsilnejšia zbraň. Zo sekundy na sekundu si ním môžeme nielen oslabiť, ale aj zničiť najpevnejšie priateľstvá, stratiť lásku, prísť o rodinu. Pre tých, ktorí majú svedomie, je to ešte horšie. Myslím, že sa ťažko žije s vedomím, že som ublížila blízkemu človeku tak veľmi, že na to nikdy nezabudne. Vlastne tým zraňujeme aj samých  seba.

Je dôležité uvedomiť si, že zoskupenie písmen a slov dokáže zmeniť celý život. Niekedy je lepšie dávať pozor si pozor na to, čo vyslovíme. Možno len hlúpou poznámkou môžeme ublížiť nielen druhým, ale aj sebe. Slová používajme radšej na pozitívne veci. Sme toho schopní? Ja myslím, že áno.

Veľa zdravia.

Frázy, ktorú počúvame často. Vlastne už odmalička. Už od prvých narodenín nám väčšina ľudí praje všetko najlepšie, veľa zdravia a šťastia. Uvedomujeme si vlastne, čo sa pod týmito slovami skrýva alebo to vždy budeme brať ako vžitú frázu, ktorá ku gratulácii patrí? Či chceme, alebo nechceme, zdravie nám to pripomínané všade. Či už v časopisoch pre ženy alebo v televíziách. Podľa mňa si každý za to, ako vyzerá a hlavne ako veľmi je zdravý, môže sám. Veľa z nás - aj keď je nám pripomínané, ako je to škodlivé - fajčí a pije alkohol. Na každej z krabičiek cigariet je pritom text, ktorý fajčiarov alebo začínajúcich fajčiarov upozorňuje, ako je fajčenie nebezpečné. A aj keď sa alkohol nesmie predávať do 18 rokov, už štrnásťročné dievčatá a rovnako starí chlapci sa predháňajú, kto bude viac opitý. Z toho všetkého vyplýva ľudská blbosť a naše neúcta k svojmu telu.

Zamyslime sa nad tým, ako je pre nás zdravie, ktoré máme len jedno, dôležité a hlavne ako veľmi si ho vážime. Je naozaj zdravie to najdôležitejšie, čo máme? Zrejme áno, bez zdravie by sme nemali ani peniaze ani šťastie. Zato keby sme nemali zdravie, tak si preveríme silu priateľstva a lásky. Pretože len tí najväčší priatelia zostanú, keď človeku je najhoršie a pomôžu mu, hoci treba sami nemajú čas alebo majú vlastné problémy. Preto môžeme zdravie považovať za najväčší životný poklad, a to aj keď ho máme, alebo nemáme. A ako veľmi si ľudia vážia svojho zdravia? Už som sa zmieňovala o alkoholikoch a fajčiaroch, ale existuje veľa iných príkladov, ako je človek k svojmu zdraviu neopatrný. Ja by som spomenula rozhodne diéty. Každá žena chce byť chudá. A my ich chápeme. Hlavné, čo si človek všimne na náprotivku, je jeho vzhľad. Ale prečo je to tak? Prečo si ženy kvôli vychudnuté postave ničia zdravie? Chcú byť len krásne. Áno, ale podľa mňa by sa to nemalo preháňať. Keď mi diéta nepomáha, poradím sa s človekom, ktorý tomu rozumie a nebudem si ničiť vnútornosti tabletkami a inými látkami. Veľa dievčat a žien to s diétami preháňa, až je to doženie k anexií alebo bulímii. Tieto dievčatá už na svoje zdravie zabudli a vôbec ich nezaujíma, že majú len jedno.

Čo hovoríte na citát od Arthura Schopenhauera: "Zdravý úbožiak je šťastnejší než chorý kráľ"? Aj keď budeme mať všetko: moc, peniaze a domov, ale budeme vážne chorý, nebudeme šťastný. Aj keď úbožiak nebude mať nič, ale to najcennejšie - zdravie mu zostane, bude šťastný. Mať bohatstvo nie je všetko. A citát Thomasa Carlyle: "Až keď zdravý ochorie, uvedomí si, čo mal." Áno, veľa ľudí, keď leží na nemocničnom lôžku s vážnou chorobou, začne si uvedomovať, kde všade robil chyby. Prečo sa tu ocitol? Prečo sa k svojmu telu nechoval zodpovedne? Keby si človek vždy pred tým, ako urobí hlúposť, premyslel, čo vlastne robí, veľa z nás by mala svoje zdravie bez poškvrny. Ale to už je v každom z nás a nikto nás to nemôže naučiť.

 "NIE JE VEĽKÝCH ANI MALÝCH POMEROV, LEN VEĽKÝCH A MALÝCH ĽUDÍ!" (Karel Čapek).

Najskôr si povedzme, čože to tie malé pomery sú. Táto na dnešné pomery stará a otrepaná fráza znie pre môj vkus tak neohybná, chýba šmrnc a znie akosi duto. Človeku to až naháňa predstavu, že tento problém vyšumel do vzduchu a vyriešil sa jednoducho tým, že sa na neho zabudlo. Čo sa však dnes skrýva pod malými pomery? Je to závisť, schválnosť, ohováranie, výsmech, nepochopenie, neuznávanie, výsmech a podobné javy ako skostnatenosť atď., Ktoré sa skrývajú v práci, v školách, na ulici, v médiách a možno aj medzi týmito riadkami.

Zastavme sa, je tu vidieť, že tu sú hojne zastúpené spoločenské neduhy, ktoré síce nekričia na každom rohu, ako skôr sem tam vykúkajú za rohom či sa mihnú okolo. Ale niekedy do vás priamo vrazí a dokážu aj pekne zabolieť.

Ľudia idú ďalej, stále sa buduje civilizácie, demokracie, kapitalizmus, niekde nadšene aj komunizmus, každý dbá na svoju kariéru a úspech. Niekto viac, niekto menej. Avšak susedky si stále budú dokola šepkať o iných susedkách a susedoch. Stále si budú závidieť, stále sa bude ohovárať a stále sa bude nechápavo vyčítať. Tieto malé pomery vidíme asi práve tak, ako len si ich dokážeme pripustiť. Sú všade. Snáď existovali spoločnosti, kde neboli, ale buď tieto komunity neexistovali vôbec, alebo sa malými pomery infikovali tiež a úspešne sa pridali k zvyšku sveta, ktorý je práve tak veľký, ako sú v ňom pomery malé.

Človek si snáď povie, kde že sa podeli tie ideálne mieri a blažená spoločnosť. Kde sú? Veď sú vytesané na podstavcoch sôch velikánov. Veď sa o nich učia v školách. Veď toľko mysliteľov zametalo pred vlastným prahom a prahoch ostatným, až sa dozametali do akejsi imaginárnej auly slávy poznania ľudstva. 

A bolo ich toľko! Práve preto, bolo ich toľko, niečo dokázali, ale že by sa to splnilo do bodky, to sa povedať nedá. A tak prišli iní, mladší, chápavejší, originálnejší, ktorí vedeli, čo je práve zle a čo treba zmeniť. 5000 rokov písanej histórie ľudskej preukázalo, že ľudia sú stále ľuďmi a len tak sa nezmení. Nikdy ozajstná rovnosť a bratstvo nenastala. Ono to tak ani inak nejde. Stále musí byť niekto kto ide na čele a vykonáva to ostatné, cez tie hrboľaté chodníky sveta. A stále bude niekto stáť za ním, kto sa bude chcieť dostať na jeho miesto, a preto ten prvý sa bude snažiť byť ostražitý a lepší, aby vydržal čo najdlhšie. Avšak aj stále budú tí tretí, ktorí budú stáť bokom a budú pľuvať nadávky a ohováranie. Ak by všetci boli až príliš ohľaduplní a až moc sa starali o ostatné, náhle by zistili, že ich ovládli iní, ktorí rozhodne nie sú tak ohľaduplní a priateľskí niekedy už vôbec nie.

Predovšetkým, každý z nás by sa mal starať o to, čo je mu najbližší, či o rodinu, kariéru, koníčky či o "správy zo spoločnosti". Počúvať okolie môže byť pekné, ale viesť neustále "žabomyšie" vojny o nezmysloch nikomu nič tak užitočného neprinesie.

Ja teda môžem povedať: "Nestarajte sa o spoločnosť, tie utopistické idei nikam nepovedú." A mnohí by povedali, že som nespoločenský sebec, ktorý nemá zmysel pre spoločné dielo a pre obrodu spoločnosti. Ja tiež môžem povedať: "Bojujte za ľudí, pretože až vy tu nebudete, ľudia na vaše meno nezabudnú a budú ďalej rozvíjať Váš odkaz!" A mnohí by ešte povedali: "Ty tiež áno? Ty teda nevieš kde je tvoje miesto, rovnako ťa vír sveta strhne a zostane po tebe len socha zastrčená v skrini v depozitári." Obe tieto skupiny budú mať pravdu a s oboma by som aj ja súhlasila. Takže, kde je tá cesta?

Existuje predsa len niečo ako miesto pre všetkých ľudí, pre všetky tie slušné, príjemné, úprimné a galantné? Snáď možno že raj, ale odtiaľ sa ešte nikto nikdy nevrátil, takže to asi zostane ako večná téma špekulácií. A vôbec existuje niečo tam hore za obláčikmi, za modrými diaľkami? Áno, alebo nie. Každý, než sa o tom na vlastnej koži presvedčíme, máme ešte svoj vymedzený čas tu, tu na svete. A máme vždy dosť času, aby sme tu niečo po nás zanechali.

 A preto: "NIE JE VELKÝCH ANI MALÝCH POMEROV, LEN VELKÝCH A MALÝCH ĽUDÍ!" (Karel Čapek)

"Nie je väčšej straty ako stratený čas." (Michelangelo Buonarroti)

Dlho som premýšľala, čo to vlastne ten čas je. Nikto ho nikdy nevidel ani nepočul, a napriek tomu sa okolo neho všetko točí. Celý deň niekam ponáhľame. A tá naša večná veta "Nemám čas, až inokedy!" nás často doháňa k šialenstvu.

Autor tohto citátu vyjadril hlbokú pravdu. Každý sa za niečím ženie, niekto za peniazmi, druhý za ženami, iný túži po moci ... A nikto nemyslí na to, koľko času, ktorý mohol venovať niečomu užitočnému, premrhal. Až  napríklad v štyridsiatich mu dôjde, že už má síce vilu s bazénom a na konte tri milióny, ale nemá nikoho, kto by z toho jeho domu urobil naozajstný domov. Niekto iný zase zistí, že sa celý život len ​​drel a nič z toho nemal, ale dôjde mu to až príliš neskoro na to, aby to mohol zmeniť. Zistí, že jeho deti, ktoré skoro nevidel a pre samú prácu na ne nemal čas, ho ani dobre nepoznajú.

Väčšina ľudí si premrhanie svojho života uvedomí až keď sú starí, kedy sa chorí ocitajú v domovoch dôchodcov, kam ich dali ich vlastné deti. Asi si povedali: "Ty si sa o nás tiež nestaral, tak prečo sa máme starať my o teba !?" Potom sa za starým rodičom chodia pozerať sotva raz za mesiac, a to ešte zrovna v deň, keď dostal dôchodok. Čas ale vrátiť nedá, rovnako tak ako spätne prevychovať svoje deti. Čas je svojim pánom a nikto mu nerozkáže ...

Čas je minca nášho života. Máme len ju a jedine my môžeme rozhodnúť o tom, ako ju utratiť. Nuž kráčajme nenáhlivo a nedovoľme, aby ju niekto iný utratil na náš účet. 

Nie je málo času, ktorý máme, ale je veľa času, ktorý 

nevyužívame.

Seneca

Nevieš, kto je tvojím priateľom, pokiaľ sa s tebou neprelomí ľad.

Čo toto príslovie vyjadruje, snáď nie je nutné písať. Každý z nás ho chápe, pretože ho z najväčšou pravdepodobnosťou už prežil. Tu sa však skupiny ľudí líšia. Tí šťastnejší sa v človeku, ktorému verili, nesklamali, tí druhí bohužiaľ áno. A práve tu sa tvorí hranice medzi voľným kamarátom a ozajstným priateľom.

Priateľstvo je bezpochyby pre človeka dôležité. Len si skúste predstaviť, ako by vám bolo, keby ste si nemali s kým porozprávať, s kým tráviť voľný čas a pod. Priateľstvo nás odvádza od stereotypov všedných dní.  Ale priateľstvo je aj vzácne a treba o neho starať.   Je zaujímavé pozorovať, ako sa v priebehu života priateľstva mení. Dalo by sa povedať, že sa vyvíjajú s nami. Keď sme malými deťmi, hľadáme medzi rovesníkmi, aby sme si mali s kým hrať, aby sme sa mali s kým deliť o hračky. Potom nastanú školopovinné roky. Niektoré priateľstva toto obdobie prekonajú bez väčšej ujmy, iné sa rozpadnú. Najväčšou skúškou priateľstva vo vývoji človeka je prechod na strednú školu. Mnohí z nás si to neuvedomujú, ale v tom jedinom dni, v tom jedinom okamihu, rozhodujeme o celom svojom budúcom živote. A keďže má každý z nás iné sny, ide každý svojou cestou.

 Mnohé priateľstvá z detstva týmto okamihom zanikajú. Tento problém žiaľ poznám aj z vlastnej skúsenosti. Dve spriaznené duše sa rozlietnu každá niekde inde a po čase zistí, že si nemajú už čo povedať, že sa aj za tak krátku dobu odcudzili. 

Avšak je nutné podotknúť, že všetky priateľstvo takto nekončia. Existujú aj také, ktoré túto prvú veľkú prekážku prekonajú. Týchto priateľov už potom len tak niečo nerozdelí a spravidla idú starosťami života spolu ako opora jeden druhému.

Avšak priateľstvo nevznikajú len v detstve. Ako ide človek životom ďalej, stretáva nových ľudí, nových kamarátov, nových priateľov. Záleží len na ňom, ako si ich bude vážiť a ako im bude dôverovať. Povaha každého človeka je iná, nemôžeme odhadnúť, ako sa v danej situácii zachová, ako zareaguje. Avšak skutoční priatelia sa dokážu pochopiť, dokážu sa vcítiť jeden do druhého. Naozajstný priateľ spozná, kedy je vám smutno, kedy máte z niečoho radosť. Skrátka vie, ako sa teraz cítite. Avšak nájsť takého priateľa nie je vôbec jednoduché. Niektorí ho nenájdu nikdy. Ale naopak niekedy sa stačí len poriadne pozerať. Naozajstný priateľ môže byť teraz s vami, ale vy ho len tak nevidíte. Na druhú stranu, o niekom si môžeme myslieť, že je náš najlepší priateľ, ale v okamihu, keď sa na neho spoliehame, nás sklame. Toto sklamanie bolí. A bolí veľa.

O tom, ako veľmi bolí, by som tiež mohla rozprávať. Takéto sklamanie môže človeka dohnať až na pokraj svojich síl. A potom znova len ťažko hľadá dôveru. V kvalitnom priateľstve sú podľa môjho názoru najdôležitejšie dve veci. Konverzácia a načúvanie. O svojich problémoch a pocitoch musíte hovoriť a tiež musíte vedieť vypočuť svojho priateľa, keď sa vám chce zveriť on. Nie je to práve jednoduché, ale podľa môjho názoru stojí za to sa snažiť. Ak sa totiž budete snažiť, potom nájdete toho pravého priateľa, ktorý vám pomôže, ak sa pod vami prelomí ľad.

A ak už takého máte, treba sa o priateľstvo starať, rozvíjať, ak máte spoločné zaujmi, ciele, aktivity nemusíte sa báť, že sa budete nudiť. A viete ako spoznáte, že priateľstvo je to pravé orechové? " stačí byť v prítomností priateľa úplne potichu, bez slov, len tak sedieť vedľa seba a keď odchádzate od neho máte pocit, že šlo o najkrajší rozhovor vášho života." 

Tá harmónia, využitie času, starostlivosti, to je to o čo ide v priateľstve. Jing a jang, puzzle, ktoré do seba zapadá. A ja som šťastná a vďačná že tento veľký dar mám. 

ĎAKUJEM.

Hľadá sa ... pozitívne myslenie.

V dnešnej dobe trpí mnoho ľudí stresom alebo v horšom prípade depresiami. Do istej miery je to spôsobené náhlením a tlakom okolia, ale veľkú úlohu zohráva aj to, či sme schopní riešiť svoje problémy "s úsmevom". 

Samozrejme to vždy nejde, ale pokiaľ je to možné, mali by sme sa o to aspoň pokúsiť.

Ono sa povie "pozerať sa na svet pozitívne" alebo "brať veci s humorom", ale všetci vieme, že to rozhodne nie je tak jednoduché, ako sa zdá. Napríklad keď stratíme niekoho blízkeho alebo sa nám nepodarí niečo, čo si moc prajeme, môže sa niekedy zdať, že sa svet prestal točiť, že už nikdy nemôže byť horšie. Je jedna vec, ktoré môžeme veriť stopercentne: "Vždy môže byť horšie!" Je preto potrebné sa uvedomiť, že všetky problémy, ktoré zrovna máme, má určite aj veľa iných ľudí. A tým, že budeme všetko vidieť čierno, ničomu nepomôžeme. Vlastne ani nezáleží na tom, či ide o politiku, globálne otepľovanie alebo len o to, že mne samotnej sa nepodarilo urobiť niečo na čom som tak tvrdo pracovala . Je síce pravda, že politická situácia u nás nepatrí k najlepším, ale na druhú stranu sú predsa krajiny, kde je to ešte oveľa horšie. Je dôležité vychádzať z toho, čo máme a nie plakať nad tým, čo nemám alebo čo by sme mať mohli.

Ako u všetkého aj s týmto musí človek začať u seba. Mohla by som niekomu hodiny prednášať o pozitívnom myslení, ale ak ja sama tomu neuverím, nemôže mi veriť ani nikto iný. Všetky problémy, prekážky, úskalia a krivdy, ktoré sa v mojom živote objavujú a týkajú sa ma, sú pre mňa dôležité. Ľuďom okolo však môžu pripadať malicherné a zbytočné, pretože oni majú zase svoje krivdy a prekážky. Každý máme to svoje a všetkým nám to pripadá dôležité. Aj malé dieťa, ktorému vezmú hračku, plače a má pocit, že nič horšie neexistuje. Ale keď mu tú hračku vrátime, alebo mu ju nevezmeme, bude si spokojne hrať a radovať sa, že to modré autíčko jazdí dopredu i dozadu. Dospelý človek si ale uvedomuje len to negatívne. Keď mu autíčko vezmeme a zase vrátime, bude sa hnevať, že ho chvíľku nemal, a skutočnosť, že si s ním môže teraz hrať, ako dlho bude chcieť, už ho nezaujíma. A ak mu ho nevezmeme vôbec, bude sa hnevať, že má len také obyčajné, keď by chcel lepšie.

Nemyslím si, že je niečo zlé na ambíciách alebo na túžbe dostať sa niekam ďalej než sme. Len sa zbytočne veľa zaoberáme tým, čo nemáme. V lete je nám moc horúco, v zime zase moc zima, na jar slniečko málo hreje a na jeseň moc prší a je blato. Keby nám nikdy nebola zima, nespoznáme, ako je pekné, keď je nám teplo. Tak prečo sa z toho tepla nedokážeme radovať? Musíme sa naučiť vidieť aj v zlých veciach to dobré, pretože aký má zmysel sa stále hnevať a mračiť. Ničomu tým nepomôžeme. Keď sa budeme aj v ťažkých chvíľach života usmievať a radovať sa z maličkostí, pôjde všetko ľahšie.   

           A ak nie, treba bude život aspoň o trošku svetlejšie a príjemnejšie.

Ľudský život - ciele a hodnoty.

Každý deň vznikne narodením niekoľko sto ľudských životov. 

Keď je dieťa ešte malé, vidí život jednoduchý, bez problémov, bez utrpenia, ale ako rastie, pribúdajú mu starosti o tom, čo bude za niekoľko rokov.

Na otázku "Prečo žijeme?" si každý človek odpovie inak. Niektorí ľudia tvrdia, že žijeme, aby sme umreli. 

Je na tom niečo pravdy. Život netrvá večne, všetko raz zahynie. Niektoré odpovede na túto otázku zase znejú: "Niečo sa končí a niečo začína", "Žijeme preto, aby sme niečo dosiahli." Všetky tieto odpovede majú niečo spoločné, a to že žijeme, aby sme došli k nejakej určitému cieľu. Ciele si vyberáme už od ranného detstva.

Prvým cieľom a ťažkým rozhodnutím mládeže je vybrať si správnu strednú školu a vyštudovať ju. Pri konci štúdia sa často pýtajú: "Čím budem, až vyštudujeme?"  

To je otázka, na ktorú sa hneď odpovedať nedá. Niekto si vyberie po škole vysoký cieľ a snaží sa ho dosiahnuť aj za cenu prekážok, ktoré ho čakajú.           Ale niektorí ľudia sa všetkého vzdajú hneď na začiatku. Podľa môjho názoru by nemal každý človek hneď na štarte k svojmu cieľu podľahnúť prekážkam, mal by bojovať za to, čoho chcel v minulosti dosiahnuť, za svoj sen, ktorý chcel, aby sa mu splnil.

Prečo si niektorí z nás nevážia života? Je veľa dôvodov prečo. Napríklad nevyšiel im životný cieľ. Skončili tam, kde nikdy nechceli byť. Nešťastná láska, niečo čo sa im stalo a už sa to nedá vrátiť späť, to všetko môže byť dôvod.      Je veľa príčin, môžu byť akékoľvek.  Ale ľudia by nič nemali vzdávať tým, že skoncujú so životom. Mali by bojovať za život, ako motýľ, keď sa prehrýza kuklou von!

Čo nás čaká po smrti? Touto otázkou sa zaoberajú starší ľudia. Vždy to sú dohady, preto nikto nevie, čo nás čaká. Niekto verí na Boha, že duša po smrti odchádza do nebies alebo do pekla. Pre zmenu iní ľudia dávajú za pravdu Macha, že krajina je našou kolískou aj hrobom, že po smrti nie je nič. Je to na ľuďoch, čomu veria a v koho. Každý človek sa líšia niečím a tak to je správne.

Život je veľmi krehký, stačí len málo a môže byť po ňom. Mali by sme si dávať pozor a život strážiť ako naše oko v hlave.

Nemožno poznať srdce dôveryhodného človeka, ak si ho nepožiadal o radu alebo čo pre mňa znamená dôvera?

Dôvera - kúzelné slovíčko, ktoré krásne znie a ktorého význam je pre mňa dôležitý rovnako ako pre každého človeka. 

Znamená to pre mňa môcť sa zveriť so svojimi problémami aj obavami a nebáť sa, že moje tajomstvo niekto vyzradí, veriť priateľovi, vedieť, že za mnou bude vždy stáť alebo vedieť, že mi pomôže v ťažkej situácii.

Ale ako sa rozhodnúť, komu dôverovať? Ako môžeme mať istotu, že nás ona vyvolená osoba nezradí? Je to veľké a ťažké rozhodnutie ovplyvňujúce dej nášho života. Ľudia, medzi ktorými žijeme, by našu dôveru mať mali, ale nie každý si ju zaslúži. Veď už od detstva nám rodičia vštepovali do hlavy, že si nemáme brať cukríky od cudzích ľudí alebo im otvárať dvere, keď sme doma sami. S dôverou to totiž súvisí. 

Ľuďom, ktorých nepoznáme (či poznáme iba pár minút) dôveru zveriť nemožno. A kto to urobí, môže len čakať, čo sa stane, pretože človeka, ktorý nám padne na prvý pohľad do oka a je maximálne dôveryhodný, nájdeme len zriedka. Ale existuje vôbec niekto taký? Myslím si, že ani hociktorý "najlepší priateľ" nie je celkom bez hriechu.

Dôveru nemožno získať zo dňa na deň. Musí sa budovať schodík po schodíku a ako postavíme celé schodisko, trvá to dlho. Pokiaľ ale máme zlé základy, aj celé schody sa môžu zbúrať ako mávnutím čarovného prútika. Najhoršie je dôverovať niekomu, kto našu dôveru len zneužije. A potom, keď sa mu to zrovna hodí, naše tajnosti obehnú svet. Na hesle "dôveruj, ale preveruj" určite niečo bude. Dôveru si totiž zaslúži iba ten, na koho sa môžeme stopercentne spoľahnúť a keď sklame, ťažko ju zase získa späť.

Ja sama sa rozmýšľam, kým niekomu dôverujem, lebo sa nechcem opäť spáliť. Každý, kto má na svete priateľa alebo blízku osobu, ktorej bezhranične dôveruje, a tiež  mu naopak dôveruje (lebo obojstranná a úprimná dôvera je rovnako moc dôležitá - aspoň si ľudia vážia to, že si môžu vzájomne veriť), je veľmi šťastným človekom, ktorému môžu ostatní iba závidieť.

 Dôvera je totiž nádherné kúzlo obohacujúce dobré priateľstvo.