Sto mužov postaví tábor, ale iba žena vie vytvoriť domov. (Konfucius)

        V dnešnej demokratickej dobe sa stalo štandardom požadovať rovnaké príležitosti pre všetkých. Všetci sme si rovní bez ohľadu na vek, pohlavie, vyznanie, sexuálnu orientáciu či národnosť. Beda, keby nám niekto chcel nejaké to naše právo uprieť ...  Nemám vôbec v úmysle spochybňovať otázku rovnocennosti. Ale dovoľte mi opýtať sa: "Znamená to, že keď sú si ženy a muži rovní (sú na rovnakej úrovni), sú rovnakí?"  To, čo dnes presadzujú rôzne feministická hnutia, by sa - podľa môjho názoru - dalo zhrnúť do krátkeho odkazu pre mužov: Každá žena má rovnaké schopnosti ako vy. Seďte si, páni, pri sporáku sami!  Poznám celý rad skvelých žien a mnoho z nich vysoko intelektuálne prevyšuje mužského jedinca rovnakého veku. Avšak, stále si nemyslím, že by to dievčatám, ženám, paniam atď. dávalo právo chrliť na muža plným priehrštím najrôznejších nelichotivých výrazov, z ktorých šovinistické hovädá je asi ten najmiernejší, pokiaľ sa len odváži spomenúť varenie.  Dobre. Znamená to, že by snáď ženy nemali študovať, a keď tak radšej nejakú "pakáreň", kde sa naučia všetkým domácim prácam? Jedna moja známa je doma s malou dcérou a pesimisticky tento smer propaguje, pretože vysoká škola jej pri opatrovaní dieťaťa vôbec nepomáha. Ja si nemyslím, že by to bolo také zlé. Vzdelanie nemôže uškodiť a práca tiež nie. Na druhú stranu sa domnievam, že naozaj niečo nie je v poriadku na budovanie závratnej kariéry, ktorá zmetie z cesty všetko ostatné. Ale to nielen u žien ...  Čo keď pravé miesto ženy skutočne nie je na vysokom poste vo firme, ale doma? Je naozaj potreba ženská ruka pre varešku, žehličku a výchovu detí? A aby doma znel ženský hlas, vo chvíli, keď sa manžel vráti z práce domov? A tým nemyslím niečo v štýle: "Ak ma okamžite nezbavíš toho decka, tak ho zahlobíte. Mám ho po celom dni plné zuby."  Vytvoriť skutočný domov, do ktorého by bola radosť sa vracať, môže vyžadovať ďaleko viac ženskej energie než čokoľvek iné.

Niekoho som raz začula v rozhovore, povzdychol si, že už by hrozne rád mal rodinu, aby konečne prestal zarábať iba pre seba. Povedal, že práca by hneď dostala väčší zmysel, keby vedel, že z jej výsledkov sú živí aj jeho blízki.  Nie je tomu tak dávno, čo mi kamarátka povedala, ako veľmi by si priala o niekoho sa starať. Niekomu venovať svoju dôvernú pozornosť a čas. Potom s ľahkou iróniou dodala, že kým nezíska manžela, bude túto starostlivosť sústreďovať na šéfa a brata. Čo z toho vyplýva? Muži v sebe majú zakorenenú túžbu byť ochrancami a živitelia rodiny. Ženy, naopak, by sa radi o niekoho starali doma. Znova domov. No čo v dnešnej dobe, keď je všetko na hlavu postavené, nik si neváži tie hodnoty čo by mal.  Ak žena nechá doma malé deti s pestúnkou a ide zarábať šesťmiestne cifry, môže sa na ňu veľa ľudí pozerať s obdivom. Aká je samostatná, aká je nezávislá, a koľko vecí v jej rodine jej týmto spôsobom unikne ... Niečo je zle. Je to touto dobou, kde naozaj peňazí nie je dosť a vlastne sme tým donútené byť také. Niečo je pokrivené v srdci, uvažovanie a nasmerovanie spoločnosti.  Je to snáď hanba zostať doma a starať sa? Žena, ktorá je doma s deťmi, sa snáď nejako "fláka"? Práve naopak. Venuje celý deň svoju energiu na budovanie nových ľudí, to je predsa niečo zázračného!

Šťastná je tá žena, ktorá dokázala vziať vytváranie domova za svoju métu a cieľ. Zvolila si kariéru manželky a post matky. A raz treba uvidí, že to vôbec nebolo zbytočné. Nebude si musieť ku koncu života zúfať, že peniaze sú márnosťou a domovu  nedá to čo by mala. ... Ak je matka kráľovná a v tom duchu vychová a stará sa o muža potom aj z detí vyrastú princovia či princezné a muž bude kráľom 

Tajomstvo toho, ako predbehnúť ostatných, je jasné, musíte sa s nimi postaviť na štart! (Mark Twain)

Znie to jednoducho, že? Ak si to len takto prečítate, vlastne nič zložitého tam ani nájsť nemôžete. Je jedno, či stojíte na štarte bežeckého závodu, na začiatku svojej pracovnej kariéry alebo v samoobsluhe. Proste sa len postavíte na štart a hneď ako to okolnosti dovolia, vydáte sa okamžite a priamo za svojím cieľom. Onen štart môže znamenať čokoľvek ... Môže to byť čiara na bežecké dráhe, na ktoré sa radia bežci, pre niekoho to môže byť jeho vzdelanie, pre iného zase treba posteľ, v ktorej každé ráno štartuje svoj deň. A sme pri tom! Môže to byť ďalších tisíc vecí a okamihov, pre každého človeka celkom iných, odlišných a napriek tomu istým spôsobom rovnakých. Či už teda štart znamená čokoľvek, isté a nepopierateľné je, že na ňom vždy niečo začína. Každý, kto stojí na štarte, má väčšinou nejaký cieľ. Cieľ alebo ciele, to je prakticky jedno, pretože väčšinou rovnako musíte najskôr dobehnúť na jednu métu a až potom pokračovať na tú druhú. Tým sa vlastne dostávame aj k tomu, že po čase sa jeden cieľ sám zmení v štart, z ktorého začínate cestu k ďalšej méte. A takto to pokračuje ďalej a ďalej ... Čím viac cieľov máte, tým ťažšie je pre vás všetkých dosiahnuť. Prečo? To máte ako so sušienkami - čím viac ich zjete, tým ťažšie je pre vás zjesť ďalšie, pretože váš žalúdok má len obmedzenú kapacitu. Asi najťažšia vec na tom všetkom je postaviť sa na tú pomyselnú počiatočnú čiaru. Nech už si pod tým štartom predstavíte čokoľvek, vždy to stojí veľa odvahy a úsilia sa na neho vôbec dostať. Strach z neúspechu, márna snaha, nervozita z úlohy - toto sú väčšinou najčastejšie obavy na samotnom štarte. Nie nadarmo sa hovorí, že na začiatku je to vždy najväčší boj a že práve tam sa rozhoduje o víťazovi. Akonáhle potom prekonáte počiatočnú útrapy, zvyšok cesty pravdepodobne pôjde ako po masle. Jedna úloha za druhou, s každým úspešným štartom rastie sebavedomie, sebadôvera a odmena na seba nenechá dlho čakať ...               Prečo ale na štarte máme najväčší strach? Je to snáď strach z neznáma, z niečoho nového a nečakaného? Máme snáď strach, že nám sušienka nebude chutiť? Ťažko povedať ... A to sme sa zatiaľ ešte nedostali k súperom!                                                                                                   Je veľký rozdiel stáť na štarte sám alebo tam len postávať so súpermi. Na jednu stranu pre vás protivníci môžu byť motiváciou, inšpiráciou a métou, ktorú chcete prekonať. Na strane druhej predstavujú isté nebezpečenstvo, strach i hrozbu toho, že vám zjedia vaše sušienky. A to už vôbec nehovorím o tom, že aj keď koľkokrát stojíte na štarte sami, sami si vytvárate imaginárny protivníkov, ktorí vás len stresujú. Ako už bolo povedané, šanca, že súpera porazíte v čestnej bitke, bez toho aby ste sa s ním stretli na štarte, je mizivá. Samozrejme môžete vyraziť skôr a získať tak náskok. Alebo môžete súperovi podraziť nohu či mu ponúknuť jednu sušienku za to, že vás nechá vyhrať; avšak to platí len za podmienky, že súperov nie je viac, než máte sušienok! Záleží len na každom, ako sa k tomu postaví. Budete mať z toho ale potom dobrý pocit, keď vyhráte podvodom alebo nečestne? Ako každý iný tvor aj človek má svoje silné a slabé stránky. To na štarte môže hrať dôležitú úlohu. Niekto má rýchly štart, iný si dokáže zvoliť lepšiu dráhu, ďalší zase vie odhadnúť, aké sušienky mu budú chutiť, aj keď žiadne také predtým nemal. Práve všetky tieto schopnosti rozhodujú, kto na štarte bude úspešnejší. Všetci však robíme chyby, a tak je možné, že aj ten najlepší, najstatočnejší a najhladnejší pretekár na štarte potkne a môže to pre neho mať fatálne následky. Pretože keď vám jedna sušienka zaskočí, ostatné stihnú zjesť ďalšie dve, zatiaľ čo vy zápasíte stále s tou prvou ... Je to ale spravodlivé? Je správne, aby o celom závode rozhodla samotná stotiny či sekundu zaváhanie, aj napriek tomu, je ten pretekár suverénne najlepší?  Dôležité je tiež si uvedomiť, že veľa ľudí si svoj štart vôbec neuvedomuje a berú ho ako samozrejmosť. Snáď až vtedy, keď sa im raz nevydarí, sa nad tým pozastaví a začnú premýšľať, či tie sušienky naozaj už nie sú pokazené. Alebo ani nie ...  Štart je naozaj pre všetkých pretekárov rovnaký a bez toho, aby ste sa na neho postavili, súpera neporazíte. Avšak cesta k nemu je pre každého iná. Pre niekoho môže znamenať úspech sa na neho vôbec prebojovať, pre iného je účasť na štarte samozrejmosťou. Trúfam si povedať, že človek, ktorý si cestu na ten svoj vysnívaný štart musel vybojovať, bude vo finále úspešnejší ako ten, ktorý sa na neho dostal treba len vďaka tomu, že by si za svoje peniaze mohol kúpiť viac sušienok. Keď už ale v sebe človek nájde toľko sily, aby sa na tej dlhej štartovej čiare ocitol, je jedno, kto proti nemu stojí, pretože ako váš súper, tak aj vy máte na začiatku rovnaký počet sušienok a tiež rovnaký cieľ. 

A v cieli vyhráva ten najrýchlejší a najhladnejší ...

Citát: "Je rozumný ten, kto sa nevzrušuje pre to, čo nemá, ale raduje sa z toho, čo má" (Demokritos)

Už z názvu vyplýva dvojaká logika citátu: prvý, kedy má autor na mysli to hmotné, nejaký majetok, ktorý si môžeme kúpiť, a druhá, vzťahujúce sa k niečomu ľudskému - láske, priateľstve, radosti ... teda hodnotám, ktoré si nekúpime ani za milión, ako by niekto povedal. Prečo by sme vlastne mali byť smutní z toho, čo nemáme? Môžeme pre to uroniť slzu, ale len jednu a nie viac. To si nezaslúži ani láska. Láska je síce pre náš život veľa podstatná a kdekto hovorí, že sa bez nej nedá žiť, a máme ju všetci! Niektorí z nás ju však nevidia. Čo napríklad rodičovská láska? Tu máme každý.                            To druhé, čoho by sme mohli naozaj ľutovať, keby že sme ho nemali, je priateľstvo. Bez priateľov by sme svoj život neprežili tak naplno. Avšak je na každom z nás, ako priateľstvo budeme prežívať a na akú váhu ho berieme. Ten, kto si priateľstvo neváži, by mal počítať s tým, že sa u neho dlho neohreje. Každý z nás by mal mať aspoň jedného dobrého priateľa, ktorý za nás dá ruku do ohňa. Naopak ten, kto má priateľov veľa, nemá vlastne žiadneho! Takže neľutujte toho, že nemáme na každom prste desať priateľov, ale radujme sa a vážme si toho jedného, ​​o ktorom vieme, že tu bude vždy - v radosti, bolesti i smútku. Niekto smúti preto, že má rozpadnutú rodinu a deti nebývajú  s oboma rodičmi naraz. Niektoré deti zase nikdy nepoznali ani tú materskú lásku. Aj tu je badateľný príklad toho, že radovať sa musíme aj z toho, čo nám príde skôr k plaču. Na všetko sa treba pozerať aj z druhého uhla pohľadu. Nad všetkým sa človek musí vedieť povzniesť. Pesimizmus by mal byť náš nepriateľ a nie niekto, koho poznáme najlepšie! Mali by sme sa začať radovať aj z každodenných banalít, akou je vlastne sám život! Radujme sa z toho, že vôbec môžeme byť na tomto svete, s našimi priateľmi a rodinou, so všetkými ľuďmi, ktorých máme radi. Mnoho ľudí túto príležitosť nikdy nedostalo. A my ju máme. Nevážime si ju a ľutujeme toho, čo nemáme. Pre túto situáciu tu nachádzam už len jediný výraz, a to sebectvo. Áno, niektorí z vás si možno myslíte, že sebectvo je niečo úplne iné, ale je to presne to, čo som opisovala.

Už viete, z čoho všetkého sa človek dokáže radovať? Že je na svete vlastne všetko stvorené k našej radosti? Je na nás, ako so všetkým naložíme. Je len na nás, ako prežijeme jednotlivé okamihy, či ako zamračené mrože, čo sa len mračí, alebo tí, čo si konečne uvedomili krásu ľudského života a tú rozmanitosť.

Moja posledná rada teda znie: žime NAPLNO A NIE LEN naoko!

Žiť znamená meniť sa

Každý človek sa v živote mení. Mení sa nielen náš vzhľad, ale aj povaha, názory, priania, hodnoty. Čo vlastne ovplyvňuje náš život? Prečo sa meníme a čím sú tieto zmeny ovplyvnené? Myslím, že by sme to museli posudzovať individuálne.

Jeden z aspektov ovplyvňujúcich náš život je zrejme prostredie, v ktorom žijeme. Každý si svoje ideálne prostredie predstavuje inak. Niekto radšej žije v rodinnom domčeku so záhradou na okraji mesta či na dedine a niekto v panelákovom byte v strede mesta. Prostredie sa podľa môjho názoru neobmedzuje len na obytné priestory, ale aj na prírodu okolo nich. Určite sa radšej prechádzate upraveným parkom, než cez šedú veľkomestskú ulicu, kde väčšie množstvo zelene zahliadneme len náhodou. Môžeme nejakým spôsobom ovplyvniť, ako bude naše životné prostredie vyzerať? Čo by sa malo zmeniť, aby sme si v ňom pripadali lepšie? Nie je už na zmeny neskoro? Domáce prostredie môžeme zmeniť celkom ľahko. S prírodným prostredím už to bude o niečo horšie. Keby som sa rozhodla, že budem chrániť a šetriť prírodu okolo seba, recyklovať, jazdiť električkou miesto autom a používať solárne panely miesto vykurovanie, musela by som sa pýtať sama seba, či to má vôbec nejaký zmysel. Môžem zmeniť seba, možno aj niekoho ďalšieho, kto bude súhlasiť s mojím názorom, ale o tom, čo si len pár ľudí myslí, že je správne, nemôžem presvedčiť celé ľudstvo. Alebo áno?

Ďalšou vecou, ​​ktorá nás zrejme ovplyvňuje, sú ľudia. Myslím tým našu rodinu, priateľov i nepriateľov, spolupracovníkov, známych, skrátka tie, s ktorými trávime nejaký čas, aj keď sa jedná len o päť minút. Pýtate sa, ako nás ovplyvňujú? Je možné stretnúť sa s niekým, kto nás natoľko ovplyvní, že úplne zmení naše správanie a náš pohľad na svet? Myslím že áno. Záleží len na nás, nakoľko sa necháme ovplyvniť? Alebo si nevedomky kupujeme takmer rovnaké oblečenie ako najlepšia kamarátka, počúvame rovnakú hudbu ako náš priateľ a milujeme rovnaké jedlo ako náš otec? Je to náhoda?

Nesmieme zabudnúť na skúsenosti. To, čo sa nám v živote prihodí a ako sa v danej situácii zachováme, nás tiež  mení. Hovoríte si niekedy, prečo ste sa zachovali práve takto? A že sa nabudúce zachováte úplne inak? A prečo sa to vlastne stalo práve vám? Myslím, že všetko má nejaký dôvod a situácie, do ktorej sa dostaneme, nám pomôže nabudúce všetko riešiť lepšie a z väčšou rozvahou.

V živote nás teda ovplyvňuje vlastne všetko a my sami sa meníme neustále. Sú ľudia, ktorí sa zo svojich chýb nepoučia a nezmenia sa nikdy. Alebo sa zmenia, ale hrajú sa na niečo, čo nie sú. Nie sú totiž schopní túto zmenu uniesť a chcú zostať stále rovnakí. Opäť sa potvrdzuje to, že každý človek je jedinečný a nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Každý má svoj život, spoznáva iných ľudí, žije v inom prostredí, dostáva sa do iných situácií a riešia ich inak, než by ich riešil niekto iný. Zmena je proste život a je na každom, ako sa k nemu postavia.

Verím ?

Keď  kráčam  ulicou z práce vidím na novinových stánkoch  nápisy: Veríte, že možno schudnúť za týždeň desať kíl? Keď prídem do práce, počujem:  Ver mi, urob to, je to určite dobre. Tak si hovorím, čomu dnešný človek verí?  V pradávnej ľudia verili tomu, že keď zaprší, bude úroda. Dnes ľudia veria tomu, čím ich kŕmia médiá a málokedy si utvoria svoj vlastný názor. Jeden verí  tomu, čo píšu v časopise,  že za týždeň schudne päť kíl, druhý veria tomu, že keď si kúpi Wanish, tak sa všetkých škvŕn zbaví, pretože mu to hovorili v reklame, a úplne niekto iný verí tomu, že až raz zomrie, tak ho čaká posmrtný život. Posmrtný život, ktorý závisí na tom, koľko lásky rozdal ľuďom okolo seba za svojho života a akým životom žil. V dnešnej dobe si človek musí sám vyberať, čomu, alebo komu bude veriť. Musí sám svojím rozumom usúdiť, čo je pravda, čomu bude veriť a to, pre čo sa rozhodne mu už nikto nemôže vziať. To, čomu veríme, je naša vec a nikto nám to nemá právo zakázať. Ja som jedna z tých ľudí, ktorý verí v dobro, spravodlivosť a niekedy mám pocit, že to hraničí s naivitou a jedna z tých ktorá si myslí že smrťou život nekončí.  Jedna z tých, ktorá verí  tomu, že všetko, čo robíme, má nejaký zmysel. Čomu vlastne ešte verím? My, ľudia, nie sme schopní vysvetliť veľa záhad tohto sveta, ktoré sú nepoznané  a predsa v tieto záhady, ale zároveň pravdy veríme. Na svete je veľa náboženstiev a rôznych druhov vyznania, ale vo všetkých je jedna základná myšlienka, obracať sa k niečomu nadpozemskému, k niečomu čo si náš rozum nedokáže úplne dopodrobna vysvetliť, ale predsa tomu veríme. Keď sme malí, tak si svoje myšlienky a predstavy vytvárame na základe toho, čo nám povedia  rodičia a tomu tiež veríme. Pokiaľ však človek vyrastie a začne sám uvažovať, tak si svoje predstavy vytvára sám a tiež sa sám musí rozhodovať, komu a čomu bude veriť. A čomu vlastne dnes veria ľudia? Samozrejme najviac, čo ovplyvní , čomu veríme  sú reklamy a tiež všeobecný názor. Podľa všeobecného názoru, či chceme alebo nechceme, si svoje predstavy vytvárame o tom, čomu budeme veriť a čomu nie.

Niektorí ľudia veria vo svoju úspešnú kariéru, že až vyštudujú, tak si nájdu dobré a prosperujúce zamestnanie, budú zarábať veľké peniaze a budú sa mať dobre. Niektoré ženy veria, že ak si kúpi časopis so zaručeným návodom, ako schudnúť, tak budú štíhle ako modelky. Naopak chlapi zase veria úplne iným veciam, napríklad že v stredu vyhrá Slovan a nie Spartak Trnava. Každý človek verí tomu, čo mu pripadá ako najrozumnejšie riešenie jeho otázok a trápenia. To ľudské takzvané "veriť" je rozdielne aj na pohlavie a rase. Ženy veria iným veciam ako muži a takí Indovia veria iným tvrdením než Európania. Myslím si, že to, čomu veríme, je priamo závisle na našom pôvode a druhu našich záujmov. Avšak sú veci a tvrdenia, ktorým veria všetci ľudia. Čomu veríme my? A prečo veríme práve tejto našej myšlienke a nie tomu, čo nám vtĺkajú reklamy do hlavy alebo aký je všeobecný názor na túto vec? Zamyslime sa nad tým, či to, čomu bežne veríme, je pravda a nie je to len psychologicky blud ... Či naozaj to, čo nám niekto hovorí je tak, či to nie je len prikrášlená pravda, či naozaj niekto stojí pevne za svojimi rozhodnutiami.  Zamýšľam sa nad svojím okolím, ako sa naštrbili vzťahy, keď začali sociálne siete. Chlapi začali poľovať na baby ako psy po údenom, bolo im jedno či sú zadané alebo sú zadaný oni. Prečo jeden druhému prestali veriť a rozpútavali vojnu medzi sebou, často krát malichernosťami sociálnych sietí. Prečo je tomu všetkému tak? Nechám to na Vás sami si zodpovedajte túto otázku. A na záver jeden citát:

"Skôr som nechápal, prečo som nedostal odpoveď na svoju otázku, dnes nechápem, ako som mohol veriť, že sa môžem pýtať." Franz Kafka 

Vlak života

Povedala by som, že vlak sa dá ľahko prirovnať k nášmu životu.                                          Mám svoj vlak, asi ako každý človek. Uháňate v ňom po nekonečne kľukatých koľajniciach. Skáče to a hrká ... Občas si pripadám, že sedím v protismere a robí sa mi zle.   Každý vyšiel zo svojho nástupištia, depa, ktoré mu pripravili rodičia. Postavili nám základné koľaje, kde sme sa začínali učiť jazdiť. Už v škôlke bol každý iný a išiel si svojou cestou, ktorú aj on mohol z malej časti ovládať. Poznám ľudí, ktorým aj v 30 rokoch určujú rodičia, kadiaľ ísť. Odpratávajú im prekážky z trate. To si myslím, že nie je správne ...

V tridsiatke predsa už človek o sebe niečo vie ... Vie, kadiaľ a kam má teraz namierené ...

 Hoci ani ja to často neviem, kam povedú moje koľaje napríklad za pár rokov. Teraz ale predstavu mám.

 Mám nejakú "koľaj", na ktorú sa chcem dostať ... Každý vlak má toľko vagónov, koľko človek k životu potrebuje. Počas života ich pribúda ... Ľudí do nich pristupujú a vystupujú, ale ja nie ... Ja mám povinnosť ísť až do cieľovej, konečnej stanice.                                            Niektorí ľudia nastúpia a idú s vami celú vašu trať. Niekto naopak vystúpi hneď na ďalšej stanici. U niektorých ste radi, že odišli, u iných zasa veľmi smutní, pretože po nich vo vlaku zostane prázdnota. Chceli si urobiť malú prestávku, ale váš vlak už nestihli ... Je to smutné, ale taký je život. Počas jazdy stretnete vo vlaku veľa ľudí. Niektorí sedia úplne vzadu v najposlednejšom vagóne a vy nemáte dôvod ich k sebe priťahovať bližšie.                                                        Potom sú tu ľudia, čo sedia bližšie. Vy cítite, že tu sú. Robí vám ich spoločnosť dobre. Bavíte sa s nimi, počujú váš smiech.                                                                                            A nakoniec je tu za život pár jedincov, ktorým dovolíte vstúpiť k vám do kupé, otvorte im svoje srdce, dovolíte im uvidieť vaše city aj slzy. Ale aj títo ľudia majú právo vystúpiť, keď to budú chcieť urobiť, tak to jednoducho urobia ...                                                                        Ide o akési splynutie dvoch vlakov. Dva vlaky naraz idú po jednej koľaji. A záleží na priateľovi, kam vás usadí vo svojom vlaku.                                                                                 Každý vlak je iný, ide inou rýchlosťou.  Ja mám pocit, že mojím vlakom je teraz Pendolino, ktoré ide nezvratnú rýchlosťou a ja sa len bojím, kedy sa vykoľají.                                                  Kedy sa stane nejaké nešťastie. Bude to veľká rana a bude trvať dlho, než sa vlak opraví a nasadí späť na "staré koľaje" ...

Každý zájde občas na zlú koľaj, ale dôležité je nevykoľajiť sa  a na ďalšej výhybke zahnúť prípadne inam. Je to vidieť napríklad pri výbere situácií, kamarátov a pocitov, ktoré chceme zažiť. Keď sa rozhodneme, nie je cesty späť.

 Vlaky väčšinou necúvajú ... a keď už, stojí to strašne veľa síl a námahy ...

Citát: "Nie je pravda, že máme málo času, avšak pravda je, že ho veľa premárnime." (L.A.Seneca)

Čas.  Je to asi to najspravodlivejší, čo na svete existuje, pretože všetkým čas ubieha rovnako, aj keď sa to niekedy nezdá. Málo času nemá nikto, všetci ho máme rovnakú dĺžku, len si nechceme priznať to, že s ním nevieme zaobchádzať. Napríklad ja si tiež neviem čas správne rozvrhnúť. Môj všedný deň vyzerá asi tak, že keď sa vrátim domov z práce, si na ďalší deň napíšem blog, ale pretože neviem šetriť s časom a navyše mi v tom ešte bráni moje záporná vlastnosť, a to lenivosť, že sa mi už niekedy nechce, tak nestihnem všetko, čo by som chcela, teda zvyšok  musím dorobiť až ráno priamo v práci.

Naopak zase to, čo zmeškám, si nahradím ďalší deň, lebo vstávam skoro ráno.                 Držím sa totiž porekadla: "Ranné vtáča ďalej doskáče."

Ale vrátila by som sa teraz skôr k počiatočnému citátu. Málo času rozhodne nikto z nás nemá. Len nám ho veľa ubieha, ale my to nedokážeme ovplyvniť. Napríklad spánok mi príde ako absolútny zlodej času, pretože keby som nespala, stihla by som toho urobiť oveľa viac, ale bohužiaľ, toto je taká činnosť, ktorá proste k životu patria a byť stále hore predsa nejde.  Času je dosť.  Občas si s ním tiež neviem rady. Koľkokrát sa doma nudím  premýšľam nad časom. Ale nie o minútach, hodinách alebo dňoch. Premýšľam o rokoch. Premýšľam o tom, že niekedy mi hodiny v práci ubiehajú strašne pomaly, ale naopak niektoré okamihy sú preč hneď. Nanešťastie sú to tie krásne a príjemné okamihy.

Uvažujem nad tým, že v terajšej práci som už 9 rokov. Už dlhých 9  rokov, ale niekedy mi to príde, ako by to bola len chvíľa. Tých zážitkov je teda požehnane. Na niektoré hrozne rada spomínam, lenže už môžem práve len spomínať, pretože ten čas, ktorý neúprosne beží, sa vrátiť jednoducho nedá.

Vždy, keď si prezerám fotky z tých starých dobrých čias, dojme ma to. V rádiu spieva Michal David, že neznáša lúčenie. Ja tiež nie a vybavuje sa mi, že ako rýchlo ubehli tie roky . A prečo myslím na lúčenie? Pretože niekto v jednom kuse odchádza a pripomína mi tým  ten neúprosný čas. Čas, ktorý sa nedá zastaviť . Ale dosť už s tou budúcnosťou. Nemôžem predsa predbiehať čas. Radšej sa budem radovať z dneška, budem si užívať každú minútu s tými, ktorých mám rada. Keď sa na niečo tešíme (napríklad na nejaký deň), čas ubieha dovtedy pomaly, ale potom to pekné uplynie veľmi rýchlo. Naopak ak sa nejaké udalosti obávame a netešíte sa na ňu, čas naraz beží strašne rýchlo a potom sa nám navyše zdá, že ona hrozná vec trvá príliš dlho.

V skutočnosti tomu však tak nie je. Niekedy nám príde, že si čas robí, čo chce a spomaľuje sa alebo zrýchľuje. Preto sa nesmieme báť udalostí, ktoré nastanú a užívať si tú dobu, než sa stanú skutočnosťou. Takže času je až až, musíme len vedieť, ako s ním naložiť a nezabudnúť, že človek žije len raz a každý okamih je premiérou. 

Musíme si užívať každú chvíľku a vedieť v našej uponáhľanej dobe spomaliť sami seba, pretože čas je nezastaviteľný.

Keby som mala tri želania ...

Dnešná moderná doba je zmesou osvedčených princípov z minulosti, preto pre nás nie je nezvyčajné spojenie historického kúsku s výstrelkom poslednej módy. A tak, aj keď žijeme v modernej dobe, skúste si predstaviť a vložiť sa do postoja rybárov v rozprávke, ktorý chytí zlatú rybku a tá mu za svoje prepustenie vyplní tri želania. Čo by sme si priali? Priali by sme si to, čo je dôležité pre nás, alebo pre všetkých? Aké želanie je vlastne to správne a najrozumnejšie? A tým svojím prianím, pomohli by sme niekomu? Prvé  želanie by bolo najťažšie, ale bolo by  tretie želanie to naj uváženejší? Každý tvrdí, ako je pre neho dôležité blaho sveta, aby bol mier, nebolo chorôb a tak ďalej, všetci to moc dobre poznáme. Ale nebudeme si nič nahovárať, nikto nie je predsa taký, aby ani na minútku nemyslel na seba. Čo by som si vlastne priala ako prvú vec? Akú druhú a čo akú tretiu? Mnohokrát už som uvažovala nad tým, čo by som robila, keby som mala tú moc si niečo priať. Ale nikdy som nedošla k tomu záveru, čo si priať a či to naozaj chcem. Až teraz je čas sa usadiť a zamyslieť sa. Tak teda sadám a začínam písať svoje priania, ktorá by som si priala. Nie preto, že by som musela, ale sama sa chcem presvedčiť, ako ďaleko som schopná zájsť vo svojej fantázii. Medzi prvými nápady, čo mi prišli na myseľ, boli bežné veci na svete. Tak teda uvažovala som ďalej. Napadol ma svetový mier. Je to správna vec, ale k čomu to bude, že jedno želanie napraví určitú skupinu ľudí. Keď za pár storočí alebo rokov prídu iní ľudia s tou istou taktikou ovládnuť svet a ničiť ostatných ľudí, budú zase vojny. Ľudstvo by sa z tohto nepoučilo, len by malo na chvíľu pokoj. Tak to teda nie, ľudstvo sa musí poučiť samo. Však ako je dobre známe, chybami sa človek učí. A tak na to ľudia musia prísť sami. Stále uvažujem, čo by som si mohla priať. Stále ma nenapadá tá správna vec. Ale čo je správna vec? Každý považuje za správnu vec niečo iné. Každý má svoje priority. A keď vezmem do úvahy dnešnú dobu, dá sa na nej vylepšiť veľa vecí, ale pokaziť ešte viac, čo si mám teda priať? Na čo by som mala vylepšovať spoločnosť, keď za pár rokov, mesiacov, týždňov, dní sa vráti do toho istého kolobehu, to by bolo zbytočné. Po tejto myšlienke ma napadla vec, ktorá by každopádne napadla každého. Odstrániť zo sveta to zlo, zlo v podobe majetku. Ľudia, ktorí nemajú peniaze, skončia na ulici, ale druhá strana tejto "mince" je, že tí ľudia sú na ulici a bez peňazí, vo väčšine prípadov vďaka vlastnej hlúposti, chamtivosti, nerozvážnosti, ľahkomyseľnosti a tiež zlosti a závisti. Tak teda po takej dobe, čo uvažujem, som stále nevymyslela to správne želania. Správne teda pre mňa. Každý má predsa iný názor, ktorý druhí musí rešpektovať. Začala som uvažovať nad tým, čím je naša planéta asi najzaujímavejšie. To najvzácnejšie perie, ktorým sa môže ľudská populácia chváliť, vychádza z prírody a predovšetkým z jej rôznorodosti. Na zemi sa nachádzajú tisíce a tisíce všemožné fauny a flóry. Moje prvé želanie by mohlo  znieť: "Chcem, aby všetky fauna a flóra na zemi bola do konca sveta chránená, aby sa zachovala táto jediná nevidená krása sveta a videli ju aj ďalšie generácie." Stačí to ale? Vždy sa nájdu ale ľudia, ktorí keď toľkú krásu vidia a nemôžu ju vlastniť tak ju radšej zničia. Ale za pokus by to stálo. Vymyslieť druhé prianie bude ťažké. Je toho toľko, čo vylepšiť na tomto svete, ale nedá sa vylepšiť všetko. A väčšinu, opakujem, veľkú väčšinu vecí nechcem ani nijako vylepšovať alebo skrášľovať alebo dokonca naprávať. Je to všetko na ľuďoch, ako sa zachovajú. Nebudem svojimi činmi - v tomto prípade svojim prianím - zasahovať do tohto kolobehu sveta. Moje druhé želanie sa týka niečoho neživého, ale ani mŕtveho, skrátka niečoho, čo ľudia majú v sebe. Čo nikto nemôže kúpiť, je to jednoducho v človeku a je len na ňom, ako veľa toho v sebe má, avšak nejakí ľudia toto stratili. A ja si želám, aby to zase našli. Moje druhé prianie je: "Aby všetci ľudia bez výnimky v sebe objavili kedysi stratenú alebo ani neobjavenú vieru v niečo - je jedno v čo - ale aby tomu niečomu verili, pretože predsa človek je tak veľký podľa svojich činov. A činy sa odohrávajú, podľa viery v to niečo. Človek verí treba v sám seba a verí, že zvládne vyliezť na vrchol najvyššej hory sveta. A vďaka tej viere to dokáže. Alebo sa aspoň pokúsi. Ale dôležitá je tam tá viera, a preto chcem, aby ľudia túto vieru mali. "

Tretie želanie však si ukradnem iba pre seba. Už dávno ho viem, už dávno si ho želám, píšem a volám do vesmíru. Je pre mňa tak dôležité ako vzduch čo dýchame, je jedno jediné. Tak teda moje tretie želanie je: Nech vždy s hlavou hore, v zdraví, šťastí, láske a pokore kráča so splnenými prianiami toľkokrát vyslovenými a s miliónmi peňazí, lásky, zdravia a svornosti rodina môjho najlepšieho priateľa .  Je vôbec želanie, ktoré nebude márne, malicherné, sebecké a zároveň prospeje všetkým a nikomu neublíži? 

Dobro a zlo

Dobro bez zla by nebolo, a zlo bez dobra tiež nie. Žijeme vo svete, kde máme dve strany úplne odlišné, niektorí sú tu pre dobro, druhí pre zlo. Už od útleho veku nás rodičia, učitelia a učiteľky napomínali a hovorili nám, čo máme robiť, aby to bolo dobre. Bolo to snáď zbytočné? Alebo nás rozmaznávali? Asi sa s nami vtedy tak maznať nemali. Lenže čo teraz s tým? Kedy naposledy vám niekto podal ochrannú ruku bez toho, aby za to niečo chcel? Vari už sa dnes robia len podrazy? Otvorte noviny a nájdete nespočetné množstvo správ o automobilových nehodách, kurióznych krádežiach, vraždách, samovraždách, ale nájdete tam aspoň jednu dobrú správu? Čo sa vlastne pokladá za dobrú správu a čo za zlú?  Hovorí sa, že všetko zlé, je na niečo dobré. Z každého zla musíme vidieť aspoň malý čriepok dobrého. Niekedy sa nám zborí život ako karty, ale to ešte nie je dôvod hádzať flintu do žita a konať zlo. Prečo teda konať dobro?                                                                                                     Asi preto, že v živote sa nám každá vec rýchlejšie, či pomalšie vráti zasa späť, keď to nečakáme.   Uvidíme parkovať čierne nablýskané fáro s čiernymi sklami. Pasažier v uhladenom saku vystúpi. Z čoho sme usúdili, že je tento človek šťastný, pyšný, nepoctivý a zlý? Je to snáď preto, že jeho sako stálo viac ako naše auto? Alebo že má drahé hodinky? Prečo človeka súdime, keď o ňom vlastne ešte vôbec nič nevieme? Veď to môže byť dobrák. A takto vzniká také maličké zlo. Človeka neberieme rovno, žobrák alebo úradník, ku každému sa správame úplne inak. Žobrák snáď nie je človek?                                                  My ani nevieme, ako sa dostal do tejto situácie, tak nemáme najmenšie právo ho súdiť. Paradox je, že zúfalý človek ukradne minimálnu čiastku, aby zachránil svoju milujúcu rodinu, je za to súdený a pre spoločnosť je vyvrheľom. Ak niečo ukradne uhladený úradníček, je to na dennom poriadku a nestáva sa ani vyvrheľom. Je to snáď preto, že ukradol takú sumu, že môže všetkých podplatiť? Smutné na tom je, že každý to prijme, pretože to rieši jeho finančnú situáciu.

A prečo vlastne nekradnúť? Asi každého niekedy napadlo si niečo odniesť v batohu najmä v detských časoch. Možno sa to niekomu z vás raz podarilo, ale potom ste si to vyčítali, a tak ste si to neskôr radšej kúpili v plnej výške. Ale ak  to vyjde raz, dvakrát, trikrát, tak sa to asi začne páčiť. Ale čo keď to nabudúce nevyjde? Asi nestojí za to niečo ľahkomyseľne ukradnúť a potom byť súdený celý život za našu hlúposť?                                                                 Lenže keď je okolo nás toľko toho zla, tak nikoho nenapadne urobiť maličkosť, ktorá by bola pre dobro nás všetkých.

 Občas miesto mračenia sa na niekoho usmiať, miesto našich tvrdohlavých názorov ustúpiť, miesto našej pyšnosti sa prikloniť k pokore, podriaďovať sa okolie, nekradnúť, neklamať a svet by bol ružovejšia. 

Alebo nie? Nejako sa začať predsa musí.

Odi et amo. Nenávidím a milujem. 

Pri zamýšľaní nad touto témou ma napadajú tisíce námetov, o ktorých môžem písať, či už sa jedná o nenávisť a lásku k človeku, k rodnému miestu, k práci, životu, sebe samému ... Samozrejme ma najviac zaujali pocity k človeku. Hovorí sa, že človeka, ktorého raz milujeme, nemôžeme nenávidieť, ale osobne si myslím, že to nie je pravda. Hranica od lásky k nenávistí je veľmi tenká. Je dôležité si uvedomiť, že medziľudské vzťahy nie sú vôbec jednoduché. Už malé dieťa vie o svojom vzťahu k rodičom. Sú to ľudia, ktorí mu všetko dajú a obetujú sa pre neho. Vie, že u nich nájde lásku, ktorú potrebuje do života. Postupom času rastie a zrazu mu pripadajú jeho vlastní rodičia "divní". Nechceme ich nikam púšťať, zakazujeme im kamarátiť sa s určitými ľuďmi  a zrazu si uvedomíme, že  nás  nenávidia. Je to ale naozaj tá pravá nenávisť? Zrejme nie. Ten hnev, čo majú, prejde a je zase na nejakú dobu pokoj. Potom sa objaví zase niečo nové a celý kolobeh sa ustavične opakuje. Ale dokážu  sa vlastne niekedy vcítiť do kože rodičov? Povedala by som, že v ten daný moment, kedy sa to všetko deje, sme im úplne ukradnutý, ale neskôr, keď sa im všetko rozleží v hlave, tak si  uvedomia  svoju vlastnú chybu. Pravdivo to pocítime, až budú sami rodičmi. Najhoršie čo môže byť je to, keď sa jeden z rodičov stratí, či už z akéhokoľvek dôvodu. Ak je to smrť rodiča zmení sa ich život na úzkosť, ktorá ich zviera, plač, ktorý im pomáha a mnoho ďalších. Sami v sebe si uvedomia  tú samotu. Človek, ktorý tu včera bol, už tu dnes nie je. Toľko vecí by ste mu naraz chceli povedať, ale už je neskoro. Stále čakáte, že ho doma stretnete, ucítite jeho vôňu, uvidíte jeho úsmev, ale to už sa nevráti. Hovoríte si, ako je to nespravodlivé, že práve vám sa niečo také stalo. Ničomu nerozumiete, obviňujete sa, že ste sa k nemu mali správať lepšie. Proste v jednej chvíli nenávidíte sami seba. Dá sa povedať, že je vo vás úplný "chaos" pocitov. Potrebujete mať vedľa seba niekoho, kto vám aspoň trochu rozumie.  Po dlhšej dobe však už Vám  je oveľa lepšie a cítite, že v tom nie ste sami. Až potom si uvedomíte, že to tak asi malo byť. Najlepším lekárom je čas. Ten zahojí všetky fyzické rany, ale tie duševné sú stále vo vás a na tie nikdy nezabudnete. Priala by som si, aby takýchto citových problémov mali mladí ľudia čo najmenej, ale bohužiaľ nemám takú moc, aby som ich mohla ovplyvniť. Nikto ju nemá. Je to proste osud. Pocity, ktoré trápia túto mladú generáciu, nie sú len takého charakteru. Môžu byť aj z iného súdka. Napríklad keď sa človek zamiluje. Zamilovanosť je krásna, ale slepá. Všetko vidíme cez tie poznáme "ružové okuliare" a neuvedomujeme si zápory, ktoré náš "milý" má. Potom je skrat a krutá bolesť z rozchodu. Nejakú dobu v nás prevažujú negatívne pocity, ktoré sa neskôr rozplynú. Takéto "romániky" si určite prežil každý. Keď potom príde tá naozajstná zamilovanosť, ktorá prestúpi do lásky, tak to je úplne o niečom inom. Cítite len šťastie, ktoré vás sprevádza. Partner je tou najdôležitejšou osobou, pre ktorú by ste urobili všetko. Samozrejme sa ukážu aj nejaké hádky, ale aj tie sa dajú prekonať, keď sa chce. Už v skorých rokoch si predstavujeme, ako by mal vyzerať vysnívaný partner, čo by mal robiť a nerobiť. Počas života sa väčšinou všetky hodnoty menia. Pozeráme sa na ne úplne z iného pohľadu. Čo bolo pre nás skôr dôležité, tak je teraz zanedbateľné a naopak. Láska je z môjho pohľadu predovšetkým o kompromisoch a ústretovosti.  Existuje aj iný druh lásky, a to lásky priateľské. Sú to zvláštne a ojedinelé pocity. Niektorí ľudia si to ani neuvedomujú, že niečo také je. Pozerám sa na to z hľadiska, že raz ste niekoho naozaj milovali, ale nevyšlo vám to či už z akejkoľvek príčiny. Premýšľate, čo bude ďalej, ako sa k sebe budete správať, aby ste si vzájomne neubližovali. Samozrejme musí uplynú nejaký čas, aby sa rany zahojili. Neskôr sa normálne stretávate, bavíte a práve o tom je z môjho pohľadu táto láska. Sú to zase úplne iné citové problémy. Tie môžeme mať aj pri obyčajnom priateľstva. Človek má hneď niekoľko priateľov. Niektorí sú blízki, iní zase tak nie a ostatné sú napríklad len známi. Aspoň jedenkrát za život stretneme toho najlepšieho priateľa. Záleží na nás, či si ho dokážeme udržať. Stáva sa, že po niekoľkoročnom priateľstve sa nájde vec, ktorá priateľov "na život a na smrť" rozdelí. Po čase sa stretnú a uvedomí si vlastné chybu. Lenže ten čas, ktorý sa spolu nebavili už nevráti, nech sa akokoľvek snaží. Na záver by som chcela povedať, že nenávidieť a milovať môžeme kohokoľvek aj čokoľvek. Pocity a city, ktoré nás v priebehu života "zasiahli" si so sebou vezmeme naozaj až do hrobu.

Oko za oko, zub za zub ... Čo tak život za život? Brať to doslovne, každý z nás by dopadol zle.  Koľko je nehôd, nechcených činov ...?

Ale skúsme sa zaoberať len oným život za život. Znie to iste správne. "Spravodlivo!" Pri autonehode zomrelo niekoľko ľudí, ale vodič prežil. "Na kreslo s ním!" Že by odozva nebola až tak kladná? Veď to predsa znie "spravodlivo". Povedzme, že nebudeme počítať nehody. Dobre ... Zaslúži si niekto, kto zabíjal v afekte, rovnaký trest ako chladnokrvný vrah? Áno? Nie? Kto si zaslúži väčší trest? Prvý sa rozhodne nevie ovládať a mohol by to urobiť určite zase, druhý toho, čo ho tak štval, už rovnako pokojne plánovane zabil ... Čo tak poprava pre oboch? Obaja predsa vzali vedome život, tak im vezmime ten ich. Treba ich strčiť pod nejakou peknú gilotínu ... Som snáď príliš ironická, iste, to ja predsa vždy som, avšak čo napríklad taký novinový titulok: "Zavreli nevinného!" Povedzme, že strávil pár rokov "v base", čo mu tak mohli povedať? "Ospravedlňujeme sa, skomplikovali sme vám trochu život, ale teraz ste voľný. Roky strávené vo väzení vám síce nevrátime, ale už je po nich a myslite na to, čo máte pred sebou." A teraz znova, len keby "nevinný" len nesedel, ale neprežil: "Ospravedlňujeme sa, vzali sme vám trochu život, ale ..." (Hups, niečo tu chýba!) "... Život vám síce tiež nevrátime, ale už je po vás a pomyslite na krásne krematórium, ktoré máte pred sebou. " Áno, čarovná predstava ... Taký "omyl" by sa ospravedlňoval asi dosť ťažko, čo? A vy ospravedlňte moju skeptickosť  a väčšinou menej pravdepodobné predstavy, ale Zelená míľa na mne zanechala ťažké následky. Teraz Odhoďme tieto krajné a nepravdepodobné situácie. Povedzme, že máme (konečne) vinníka  a niekoho, kto si tú smrť zaslúži ... A ajhľa, to je vlastne tiež na celú novú debatu. To je vlastne kto? Pozri, kto si tú smrť zaslúži ...? A KTO má určiť, že si ju zaslúži práve onen človek? Máme niekoľkonásobného masového vraha. Vieme, že zabil hŕbu ľudí, to by malo stačiť ako informácie potrebné na to, aby sme rozhodli, že si "zaslúži" zomrieť. Čo keby ste sa potom dozvedeli, že bol ako dieťa týraný? Prečo by to malo meniť náš pohľad? Čím viac sa o situácii dozvedáme, tým viac to mení náš pohľad ... Keby si niečo také vzali do parády Hollywood či neobyčajne patetická televízie , vytvorili by z tohto príbehu ťažký srdcervúci "haluz", v ktorom by nám vraha prišlo desne ľúto ( predsa len on nemôže za to, že sa tak narodil, alebo že sa narodil práve tam ...). A sudca by sme považovali za toho najväčšieho zločinca, akého kedy filmový priemysel stvoril. Trochu sa pozastavím na jednou vetou: "Nemôže za to." Za to predsa nemôže nikto. Nikto nemôže za to, čím je, za svoje gény, za svoje okolie, ktorá má taký vplyv. A vrah nemôže za to, že je vrahom?  Skúsme ešte niečo iné: človek, ktorý nechal zabiť veľa ľudí a človek, ktorý zabil veľa ľudí. "Popraviť!" Čo taká odozva? A čo keby som vám zasa objasnila, o koho ide ...? Alebo to nechcete vedieť? Niekto, kto posiela ľudí na smrť - sudcu, a ten, čo je zabíja - vrah. Zabiť tých s trestom smrti, to nie je zločin, to je "správne", pretože niekto povedal, že si to zaslúži. "Niekto" rozhodol, že onen človek si zaslúži zomrieť. Pýtam sa: "Kto má právo vziať niekomu život? Kto má právo rozhodnúť, že tento si nezaslúži žiť? KTO !? Ako môže niekto taký existovať, bez toho aby sme ho nazvali vrahom. Vrah vrahov je vlastne skvelý človek, čo?

Ešte pred hodinou by som na otázku "Trest smrti - pre alebo proti?" reagovala, že výnimočne aj áno. Teraz - po celkovom rozbore - by som tak jednoznačne nezodpovedala. A predovšetkým by sa nemalo zabúdať na jednu vec. Ak pošlete vraha na smrť, už sa od neho nebudete toľko odlišovať. Pretože to, v čom sa môžeme líšiť od psychopatického vraha, je to, že on zabil, zatiaľ čo my sme nechali ľudí žiť. Tak pozor na to, nech to nezmeníte. Ak sa snáď stále držíte metódy "Oko za oko, zub za zub" a pokladáte ju za spravodlivú, poviem vám takú drobnú a nepodstatnú vec.                                                                   Život je sakramentsky nespravodlivý!

No, len som dúfala, že svet od Chammurappiho zákonníka trochu pokročil.

Citát: "Ako si ustelieš, tak si ľahneš."

Ako si ustelieš, tak si ľahneš. Už toto staré príslovie nám hovorí, že každý je svojho šťastia strojca. Ale čo je to vlastne šťastie? Ako často si človek kladie túto otázku? A ako rôznu odpoveď každý nachádza. Možno je to len súhra priaznivých náhôd, alebo zásah nejaké "vyššej moci". Ja osobne si myslím, že od každého trochu, avšak z najväčšej časti všetko záleží na našom rokovaní. Každý z nás už iste zažil dobu, kedy sa mu až neskutočne darilo, ale určite aj obdobie, v ktorom išlo všetko od desiatich k piatim. Niekto sa pýta: Prečo je šťastie tak pominuteľné? Bolo by krásne mať stále len šťastie. Lenže bez nešťastia by nemohlo existovať ani šťastie, ako bez zla nie je dobro, alebo bez tmy svetlo.      Všetci sa však na tento problém nepozerajú rovnako ako ja. Môžeme sa stretnúť aj s názormi, podľa ktorých je šťastie už zastarané slovo, ktoré používajú len ľudia neveriaci svojim schopnostiam, pretože vždy záleží len na nás, ako sa so svojím životom popasuje a spoliehať sa na vrtkavú šťastenu by bol holý nezmysel. Áno, občas pomôže aj náhoda. Ale čo je to vlastne náhoda? Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Nemôže to byť práve ona "vyššia moc"? Zamyslime sa nad tým. V dnešnom nemilosrdnom svete plnom závisti a nevšímavosti si každý sám musí nájsť a vybojovať miesto, lebo nikto nám nedá nič zadarmo, ak z toho nemá osobný prospech. Práve preto je v súčasnosti dôležitá viera v seba samého, pretože kto si neverí, má len mizivú šancu niečo dosiahnuť. Občas však správna miera sebadôvery prekročí únosné medze a človek sa potom často stáva bezohľadný, ak ide si za svojím cieľom a nestará sa o veci - pre neho bezvýznamné - ako je láska k blížnym alebo ohľaduplnosť voči iným ľuďom. Keď si všetko nechám prejsť hlavou, musím si položiť ďalšiu otázku: Prečo by vlastne človek mal chcieť, aby za neho jeho prácu odviedol niekto iný? Možno je to lenivosťou, alebo nedostatočnou motiváciou spoločnosti zvýhodňujúce tých, ktorí ťažia z úsilia druhých. Títo ľudia sa potom nevedomky sami okrádajú o dobrý pocit z poctivo vykonanej práce. Už len tento pocit by mal stáť za to, aby sme chceli svoju prácu odviesť čo najlepšie.Viem. Každý sám by si mal zariadiť svoj život najlepšie, ako môže, ale čo tí, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu? Tým by predsa mala byť podaná pomocná ruka. Často sú však prehliadajú a odcudzovaní. Musím sa preto pýtať: Kam sa podela ľudská solidarita? Lenže existovala vlastne niekedy, myslím tým, či si aspoň raz ľudia na celom svete dokázali nezištne pomáhať a rešpektovať sa? Iste. Mnoho jedincov dokáže pomáhať iným, napríklad ľudia pracujúci v charitatívnych organizáciách s chudobnými, postihnutými, drogovo závislými alebo s ľuďmi bez domova. Toto je stále bohužiaľ len zlomok všetkých, preto si trúfam povedať, že pokiaľ bude existovať sebectvo a ľahostajnosť, nebude svet nikdy fungovať tak, ako by bolo ideálne.

Ako si ustelieš, tak si ľahneš. Je to možno heslo niektorých nezávislých ľudí. Podľa môjho názoru sa s ním oháňajú len sústredení na seba ľudia, neochotní pomôcť tým, ktorí pomoc skutočne potrebujú. Samozrejme. Väčšinu vecí v našom živote si musíme zariadiť sami, ale len preto ešte nesmieme zanevrieť na ostatné. Je snáď lepší pocit, ako keď na seba môžeme byť hrdí? Nakoniec si ešte musíme uvedomiť, že ak je naša posteľ občas tvrdá a tlačí, musíme sa nabudúce viac snažiť pri jej službe.

Život v počítačových hrách

Každý  ako malý hral nejaké tie počítačové hry aj keď v minulosti neboli tak dostupné ako v dnešnej dobe, vedeli pri nich presedieť hodiny, tak ako dnes. Je to zábavné a dokáže to pekne zožrať čas, ale to je predsa malým deťom jedno. Trávia celé hodiny pri počítači, rovnako ako sa pred tridsiatimi rokmi malí chlapci dokázali na celé hodiny začítať do napínavých kovbojok a vžívať sa do rolí svojich odvážnych hrdinov.                                     Nech mi nikto z nich netvrdí, že im tiež rodičia nehubovali, koľko "zbytočného" času pri nich trávia. Na druhú stranu počítačové hry rovnako ako napínavé kovbojky dokážu v deťoch prebudiť veľa emócií, ktoré je veľmi ovplyvní. A tak sa pýtam, je to vážne taký problém, keď deti trávia čas pri počítači?

Som rodič, som staršia a aj ja si rada zahrám počítačové hry  a možno by som  aspoň radou k výchove prispieť mohla. Hry ako také rozvíjajú predstavivosť, úsudok, vycvičia si motoriku a postreh.  Nehovorím, že by som ich nechala hrať krvavé strieľačky, kde bezmyšlienkovite strieľate ostatných  bez akéhokoľvek náznaku súcitu a taktu. To ani náhodou. Rodičia by mali starostlivo vyberať hry, ktoré deti budú hrať. Ale jedna vec pri počítačových hier platí. Deti sa do nich vžívajú, prežívajú emócie svojich hrdinov, premýšľa nad pocitmi , ktoré prežívajú a vymýšľa taktiky a možnosti, ako sa z týchto šlamastík dostať. To pre nich okrem zábavy môže znamenať veľa dobrých skúseností. Rovnako ako autori významných literárnych diel aj autori počítačových hier tvoria hry na základe svojich emócií, skúseností a možno aj situácií, ktoré si sami prežili. Je v tom samozrejme obrovský rozdiel, ale základná myšlienka rozvíjanie detskej fantázie, emócií a premýšľanie je rovnaká. Preto si myslím, že do istej miery by rodičia mali ustúpiť od svojich zabehnutých názorov na počítačové hry a pripustiť si, že ich deti tým žijú, ako keď oni ako malí pod lavicou listovali v ošúpaných komiksoch, ktorý poznali doslova naspamäť. Ak sa pokúsime zahrať si spolu s deťmi a naučiť sa to, vznikajú pri tom väzby rovnako ako pri hraní pexesa či kariet.                                                                                                    Utuží to naše vzťahy, veď taký XBOX či play station je dokonalá zábava na dlhé večery. Koľko srandy pri tom zažijete. Ale aj športové hry motivujú deti, taký futbal či hokej, ak už to hrajú aj reálne vedia si to nejako spojiť. Alebo také fantasy hry vzbudzujú vášeň po vedomostiach o elfoch, drakoch a podobných postavách, siahajú po vedomostiach o nich. 

Aj medzi počítačovými hrami sa však nájdu "braky", ktoré nemajú žiadny praktický význam, ale existujú aj hry, ktoré vyvolajú v dieťati pocity ako tá najúžasnejšia  kniha.      A ono na ne raz, až budú staršie, bude s radosťou spomínať,  ako hltal každý okamih deje a nemohol sa dočkať, až zistí, ako to všetko dopadne. 

Tak doprajme dieťaťu ten okamih ak je šťastné pri hre nech si ju dopraje.

  A na záver jeden citát:

„Človek nepreukázal v ničom toľko fantázie ako v množstve rôznych hier, ktoré vymyslel.“ - Gottfried Wilhelm Leibniz

„Nech každý začne najskôr sám u seba so všetkým, čo smeruje k náprave vecí.“ Ján Amos Komenský

    Myšlienka hodná zamyslenia. Každý vie kritizovať, každý je zrazu odborník, každý vie vyriešiť problémy tých druhých ale sám sebe pomôcť nedokáže.  Stačí pozerať na šport – hokej, futbal  a s pomerne pokojného človeka sa stáva rozzúrenej zviera, ktoré nadáva, čo si tam tí hráči robia, aké sú nemehlá  a ako to majú hrať. Televíznemu divákovi ale chýba ružové okuliare, nik netoleruje chyby alebo omyly.  Alebo politika. Stačí sa chvíľku dívať a už nám dvíhajú tlak, už zasa dvíhajú, prikazujú či zakazujú. Každú nedeľu či večer v spravách to stretáva aj mňa. Sedím pri televízií, chrúmem  nejakú upokojujúcu dobrotu a rozčuľujú ma, čo všetko ešte mám krucinál platiť a ako zle sa zaobchádza s peniazmi, ktoré odvádzam za svoje mzdy do spoločnej štátnej pokladnice. Po skončení relácie odchádzam od televízie so slovami "Ja by som im dala". Žiadne tolerovanie, bez pardonu by som im to celé ukázala.  Niekde v šedej kôre mozgovej ma ale hlodá myšlienka, či by som bola skutočne lepšia ako ONI. Úplne sebakriticky si priznám že rozhodne ÁNO. To je ale len myšlienka. Skúsme sa na to pozrieť reálnymi očami a nie len obyčajnou úvahou, "čo by bolo, keby ..." Väčšina z nás je držiteľom vodičského preukazu, pohybujeme sa po cestách vo svojich, alebo služobných automobiloch a správame sa vo svojej podstate ako u oných televíznych debát. Každý, kto nejakým spôsobom poruší dopravné predpisy, od nás dostáva rôzne mená, ktorá sa ale nehodia uvádzať. Občas sa stretávame s ľuďmi, ktorí nás zdravia vztýčeným prostredníkom, čo sa stáva pokynom k ​​štartu pretekov. Toto všetko stretáva aj mňa, keď sa po ceste pohybujem. Sedím v aute a  sledujem dianie okolo seba. Ideme cez mesto a každý, kto nás predbieha, je v mojich očiach nebezpečenstvo pre ostatných. Sledujem, kto zastaví na červenú a kto sa ešte pokúsi na poslednú chvíľu prejsť a každý takí vodič je odo mňa okamžite častovaný rôznymi menami. A teraz tu vyvstáva otázka, akým vodičom som ja? A sme opäť na začiatku. Som naozaj lepšia ako oni politici? Som naozaj lepšia ako ostatní vodiči? A čo nás vlastne chcel učiteľ národov naučiť? Dnes by sme túto vetu mohli povedať aj takto: "Čo nechceš, aby tí druhí robili, nerob ani ty im". Ja by som sa vyjadrila ako vodič a túto vetu by som interpretoval inak: "Spomaľ, rozhliadni sa okolo seba, či nie je v okolí niekto, komu by si mohol svojim konaním ublížiť a až potom choď ďalej."                                                                                Žijeme v modernej dobe plnej pokroku, technických vymožeností, nových objavov a tiež nových názorov a neustále sa zvyšujúcich nárokov. Často počúvame neznáma slová, ktorým nerozumieme alebo ktorých obsah nedokážeme plne pochopiť. Ale sú tu aj staré známe slová, ktorých význam chápeme, no povrchne a často si ich vysvetľujeme práve tak, ako sa nám to hodí. O jednom takom slove tu teraz bude reč. Je to slovo TOLERANCIA. Koľkokrát už sme toto slovo počuli? Veľmi veľa krát. Zamyslime sa preto nachvíľu aj my. Slovo tolerancia je veľa používané a tolerancie ako taká sa vyžaduje všade a od všetkých. Ale vieme naozaj, čo tento pojem znamená? Chceme ju naozaj alebo o nej hovoríme len tak zo zvyku. V duchu sa sama seba pýtam: "Tak o tomto teda je?" "Toto má byť tá povestná tolerancia. Netvrdím, že by sa ľudia navzájom nemali vypočuť a ​​zistiť tak, čo si o nich alebo o určitom probléme myslia druhí, ale je dobré si vopred uvedomiť, že nie každý názor je príjemný. Je len na nich, na koľko dokážu byť tolerantní k názorom druhých. Ak niečoho takého nie sú schopní, nech teda radšej mlčia. Narobia aspoň menej škody. Tolerancia totiž nie je len o tom, keď oznámim svoj názor a on bude tolerovaný. Musíme začať od seba a nie len čakať, že ma budú tolerovať ostatný, aj keď býva niekedy ťažké prijať názory, ktoré nám zrovná nesedia. Ľudia sa tolerantní nerodí, ale môžu sa tomu naučiť aj za cenu nemalého úsilia. Stojí to za to !!!

Citát: "Podstatné v živote nie je dobývať, ale bojovať." (Pierre de Coubertin)

Aké vznešené skĺbenie slov! Človek ako by bol razom obklopený múdrosťou, avšak zároveň sa nedá vyhnúť položeniu otázke: Čo táto veta znamená dnes v normálnom živote kohokoľvek z nás? Netrúfam si povedať, vlastne napísať. Každý z nás si to vysvetlí inak, rozhodne sa ale vždy jedná o úlohe jedinca  v spoločnosti, na pracovisku. Skrátka o prejavenie sa k okolia za nejakým účelom. A nech už je prístup k prejavu viac či menej aktívne, myslím si, že tejto úlohe sa nikto vyhnúť nemôže. Poďme si ale skúsiť všimnúť práve tých, ktorým sa cesta za úspechom stala životnou náplňou. Tak napríklad šport. Je to oslava človeka, jeho sily a krásy tela, ktorá spadá až do obdobia starovekého Grécka. Každý športovec bojoval, aby vynikol v tom, v čom je najlepší. A domnievam sa, že vtedy bojoval spravodlivo, jeho česť mu nedovolila použiť nedovolených spôsobov, hoci už vtedy platilo, že vyhrať môže len jeden. A ten potom bude oslavovaný, získa si rešpekt u svojho vládcu. Snáď už vtedy musel onen šampión vedieť, že len víťazstvo mu prinesie výhody, ktorých ostatní mať nebudú. Dalo by sa povedať, že sa v tejto oblasti v podstate nič nezmenilo, lenže ja som presvedčená, že rozdiely v prístupe súperov určitého športového súboja v dnešnej dobe nespôsobuje práve onú česť. U vrcholových športovcov dnes nebýva obdivovaný výkon, získaný iba výsledkom nadpriemerného snaženia v prípravnej fáze. Ide skôr o akési "agregáty" z mäsa a kostí, ktoré sa riadi, žije, stravuje a dokonca aj koná podľa tabuliek trénera, podľa nariadenia tímového lekára, podľa odporúčania klubového manažéra a iných ďalších nadriadených orgánov. Všetci vieme, že na výsledkoch zverencov sú závislí práve ďalší ľudia, je predkladaný médiám, kde verejne stanovuje mieru svojho záväzku voči spomínaným ľuďom alebo dokonca aj voči športovej verejnosti. Zrejme si dokážem predstaviť, čo sa odohráva s psychikou mladého športovca, pre ktorého je mnohokrát splnenie daných záväzkov jedinou métou a je schopný aj ochotný podrobiť cieľu všetko, svoj osobný život nevynímajúc. A musím priznať, že po spísaní týchto pár viet ma ani - hoci jediný raz - nenapadlo slovo česť. Pochopiteľne, spôsoby na obchádzanie stanovených pravidiel sú v tom či onom športovom odbore rôzne. Rôzne sú aj možnosti ich využitia. Čo však môžeme ponechať ako nedovolený spôsob, spoločný pre všetky druhy športu, je použitie dopingu. Potom už je naporúdzi len jediná otázka: "Bojujú, alebo len dobývajú?" Spravodlivé to rozhodne nie je, to je vec všeobecne známa. Kto však dnes v živote hrá fair play? Neviem, koľko existuje ľudí, ktorí sa podľa tohto hesla ešte riadi. Život nás učí, domnievam sa, nevsádzať práve na nejaký spravodlivý boj, ale skôr používať ostré lakte a bohužiaľ aj záludnosť. Napodiv málokedy je taký prečin trestaný, podľa môjho úsudku skôr vedie k spomínanej úspešnosti. Skúsi mi niekto oponovať? Mám aj osobné skúsenosti.  Začali  robiť podľa pravidiel a vzalo im to prácu. Je to fér? Čoho sa musíme vzdať, aby sme nevybočoval z radu a nikto nám nič nezávidel? Závisť je to slovo, ktoré sa dnes tak často skloňuje v každom páde. Ako som napísala, poctivosť  mi zobrala všetko. Čo vlastne dobývam a s čím bojujem? Som ako ten športovec, ktorý poctivo trénuje a snaží sa. Ale vždy ma niekto predbehne, ako ten, ktorý si vzal doping. Kto teda hrá fair play?  Chcem ešte vôbec bojovať, dokončiť všetko a dobehnúť do cieľa, ktorý je pomaly na dohľad? Boli dni, kedy som všetko vzdávala, padala dole. Musela som vstať ako ten porazený a začať znovu. Každý deň si opakovať, že to bude dobré. Nikto nevie, aké to je prísť o prácu. V povedomie som vedela, že budem na rade. Ale stále som si hovorila: "Pracuješ dobre, máš všetko v poriadku." Lenže nebolo to tak. Zase som sa stretla s tým, že sa nehrá fair play. Príde ľadová sprcha a všetko sa rúca. Športovec nedobehol. Bol porazený niekým, kto si vzal doping a nič ho nezaujíma a víťazí. Kto vlastne bojuje spravodlivo? Bolí to a nikto nevie, ako mi je. Vstanem a mám ísť ďalej? Čo mi vlastne zostáva iné? Keď už si myslím, že sa nemôže nič ďalšieho stať, opúšťa ma i priatelia. Dávajú ruky preč. A to bolí najviac. Je tam závisť a potom mi to niekto aj želal. Chce sa ďalej bojovať a niečo dobývať v tomto prípade? Čo je teda podstatného v živote?   Zápasím ďalej. Vzala som prácu, ktorú som robiť nechcela. Ale musela som ... Potom ale prišla tá pravá ktorú milujem, no aj v nej musím bojovať a dobývať. Zamýšľam sa nad svojou budúcnosťou a premýšľam, čo bude ďalej. Áno, budem bojovať.  To je ten môj cieľ. Dobehnem do cieľa ako ten športovec, ktorý sa riadne pripravoval na tréningu - bez dopingu. A snáď raz zvíťazím. Budem mať to po čom už roky túžim a nič ma nezastaví, lebo  mám  priateľov, ktorí sa ku mne nebudú točiť chrbtom. A snáď mi nebude nikto závidieť!

Samota

Občas je každý z nás odkázaný okúsiť samotu. Či už je to samota v pravom slova zmysle, pri ktorej sa človek ocitne úplne sám na vyľudnenom mieste, alebo je síce obklopený množstvom rôznych ľudí, avšak každý z nich sa v prvom rade zaujíma o seba a svoje problémy, v princípe je to stále tá istá samota. Často ju nenávidíme a len niekedy potrebujeme.  Každopádne už od narodenia potrebujeme cítiť, že nie sme sami a ten pocit, že niekto nad nami bdie v nás vyvoláva istotu a bezpečie. Nebyť na všetko sám je totiž pravdepodobne snom každého z nás. Podeliť sa o svoje starosti, môcť sa na niekoho spoľahnúť a cítiť spolupatričnosť to sú piliere našich vzťahov, a to nielen partnerských, ale aj rodinných či priateľských alebo pracovných. Skrátka, aby človek niečo v živote dokázal, nemôže sa spoliehať na to, že bez existencie a pomoci iných ľudí, známych, rodiny, priateľov, lások či dokonca nepriateľov, by sa osobnostne vedel posúvať vyššie a vyššie.
Jednoduchšie povedané, všetci potrebujeme okolo seba ľudí. Aj takých, ktorí prinášajú do našich životov pozitívne podnety, ale aj tých ostatných. Nepoznám nikoho, kto by mi tvrdil niečo iné, teda, že by bol najspokojnejší, keby sa mu podarilo stroskotať na opustenom ostrove, aby už nikoho do konca života nemusel ani len vidieť. A len zopár ľudí ma presviedčalo, že po tom, ako prešli sklamaniami spôsobenými ľuďmi, by svoj život najradšej strávili len v prítomnosti svojich verných domácich zvieracích miláčikov. Z toho vyplýva, že väčším trestom pre človeka ako trest smrti je pravdepodobne odobratie slobody súvisiace s oddelením tohto človeka od akejkoľvek spoločnosti. Odstavenie jeho bytosti od možnosti komunikácie s inými, a to vo všetkých formách. Neviem, či niečo také existuje, ale pokiaľ by človek ostal uzavretý v cele, bez kontaktu s kýmkoľvek živým, nestretol by sa s nikým ani pohľadom a rozprávať by sa mohol akurát so stenami a sebou samým, pravdepodobne by to jeho život o pekných pár rokov skrátilo. Prípadne by sa asi v krátkom čase zbláznil...
Dôverne poznám samotu. A i keď sa k nej občas všetci utiekame a hľadáme v našich malých bytoch priestor pre štipku súkromia, určite nikto nechce, aby bolo každodennou súčasťou jeho života. Nie, nežijem na pustom ostrove, takže samota, ktorú poznám, je práve tou, ktorá si nájde miesto v živote človeka i keď je obklopený ľuďmi. Zavalení povinnosťami prežívame deň za dňom a rok za rokom v okolí našich blízkych i menej blízkych, pritom nám často unikajú ich životy. Niekedy sa spamätáme až keď už zmenu, ktorá sa udiala s človekom žijúcim s nami v jednej domácnosti, nie je možné prehliadnuť. A vtedy sa mnohí pýtame, ako sa to mohlo stať, ako je možné, že sme si to nevšimli?
Naše svety sa prelínajú a vznikajú tak dimenzie, v ktorých sa stretávame. To sa však nedá povedať o samotách. Tie sa nikdy nestretnú. Existujú jedna vedľa druhej a dokonca o sebe aj vedia. Pripomína to galaxie vo vesmíre, ktoré sa jedna vedľa druhej rozpínajú a zväčšujú svoj priestor. Ten je taký obrovský, že celý jeho obsah má dosť čo robiť, aby sa zaoberal sám sebou, než aby javil záujem o susednú galaxiu. Každá samota je iná. Sú také, ktorej strojcami sme sami. Zapríčiníme si ich tým, že sa činíme až príliš alebo naopak, že sme ignoranti. Niektoré prichádzajú nepozvane, najmä keď strácame ľudí, na ktorých nám záleží. Potom je tu druh samoty, ktorá nás núti uzatvoriť sa pred svetom. Väčšinou ide ruka v ruke s bolesťou, o ktorú sa nechceme alebo nevieme podeliť s inými. Bolesťou z lásky, bolesťou z choroby. Samota, ktorú si človek pustí do života, aby už nikdy nepodľahol sklamaniu, je tou najsmutnejšou. Zbabelosť z nás občas urobí zatrpknuté bytosti a tehličku po tehličke okolo nás buduje múr oddeľujúci samotu susednej galaxie blízkeho človeka.
Aspekt samoty, ktorý pravdepodobne ubližuje najviac, je jej schopnosť človeka takmer od základov meniť. Bezprostrední ľudia sa menia na upätých, predtým usmiate tváre nadobúdajú prostredníctvom samoty tvrdšie črty, pohladenia ubúdajú, prichádza izolácia. Zmena sa prejaví najmä v postoji k iným ľuďom. Aj keď väčšina ľudí trpiacich samotou si to nevybrala sama a určite by ju vymenila za prítomnosť inej bytosti, ani oni sa neubránia zmenám. Kým na začiatku si ich uvedomujú, postupom času ich prestanú vnímať, no a ako tí čudní sa im javia práve tí, ktorí majú to šťastie samotu až tak dôverne nepoznať. Možno je v tom trochu závisti, ktorá mení samotárov na neprajníkov. A možno...
V každom z nás je kus samotára. No tým dlhotrvajúcim samotárom vŕta v hlave, keď  vidí iných ako sú v spoločnostiach ľudí, ako o nich javia záujem, nie preto že od nich niečo potrebujú, ale preto že in naozaj chýbajú. Nevŕtajú nám v nich však ani osudy tých, ktorí tu na tejto planéte na všetko ostali sami a je pri tom jedno, či to bolo alebo nebolo ich vlastnou vinou. Cítia sa opustení a neviditeľní, a kým oni zazerajú na nás ostatných, tak ako sme to my robili predtým, my sa sústreďujeme na istotu a bezpečie našej vlastnej galaxie a jej priestoru a strácame prehľad o potrebe našej pozornosti voči ostatným.  Samota je zlá, nie len pre starých ľudí, ale najmä pre mladých. Je zvláštne, koľko myšlienok prejde hlavou keď je človek sám. A na záver jeden citát: Najhoršia samota je tá, keď ste obklopený tisíckami ľudí, no vy sa cítite úplne sám.

Minulosť verzus prítomnosť

Snáď ste už tiež niekedy niekde počuli alebo si prečítali rôzne tvrdenia poukazujúce na to, že najlepšie je žiť prítomnosťou, pretože minulosť je len niečo ako uzavretá kapitola, niečo, k čomu nemá cenu sa vracať. Ja sa s podobnými výrokmi stretla v poslednej dobe hneď niekoľkokrát a práve to ma prinútilo zamyslieť sa nad touto problematikou.

Je nutné položiť si otázku, či je to pravda? Či je naša minulosť naozaj len niečím, čo môžeme uzamknúť do trezoru a už to nikdy nevyberie.

Pre začiatok je dôležité vymedziť si, čo minulosť vlastne znamená. Ak sa budeme pohybovať iba vo všeobecnej rovine, je možné takmer s istotou povedať, že minulosť je niečo, čo nie je prítomné, ani budúce. Je to niečo, čo sa už udialo a nezáleží na tom, či pred sekundou, hodinou, mesiacom, či tisíckami rokov.

Ak sa však rozhodneme prebádať minulosť starostlivejšie, veľmi skoro zistíme, že takéto vymedzenie naozaj nie je zďaleka postačujúce. Minulosť sa dá poňať mnohými rozličnými spôsobmi, možno na ňu hľadieť hneď z niekoľkých rôznych uhlov. Minulosť môžeme chápať všeobecne, potom hovoríme o histórii alebo dejinách. Je to minulosť týkajúcu sa svojím spôsobom každého z nás. Zahŕňa obdobie od vzniku našej planéty, cez zrodenie života, až po dnešok. Delí sa na všemožné odvetvia a kategórie, ktoré sa potom navzájom prelínajú. Je to naša história, naša minulosť, môžeme sa o nej dozvedieť z kníh, historických dokumentov alebo napríklad z úst profesora dejepisu. Napriek tomu všetkému je to ale história más, je neosobné, nehovorí ani slovo o mne, hoci z určitého hľadiska je pre moju osobu, moje zrodenia a existenciu tak dôležitá.

Po tejto úvahe tu teda musím uviesť ďalšie kategóriu minulosti, teda minulosť individuálne. Minulosť určitého jedinca, ktorý už tým, že žije, mení budúcnosť na prítomnosť a prítomnosť na minulosť. Robí to neustále, po celý svoj život a často si tento proces ani sám neuvedomuje. Minulosť s prítomnosťou spolu idú takmer ruka v ruke a je veľmi ťažké ich od seba oddeliť. Prítomnosť je minulosťou tvorená. Aby sme tento vzťah pochopili, stačí sa len sám seba spýtať: Prečo robím práve teraz  toto? Odpoveď nenájdeme v prítomnosti, ale opäť v minulosti. Teoreticky by stálo za zamyslenie aj to, že ako sme danú otázku dopovedali, bola už jej prevažná časť tiež vtiahnutá do hlbokej priepasti minulosti.

Teraz, keď už sme došli vo svojom uvažovaní takmer do absurdity, nie je iste od veci položiť si opäť úvodné otázky, iba inak formulované. Pýtam sa teda znova: "Je pravda, že prítomnosť pre nás má väčšiu dôležitosť ako minulosť? A nie je to skôr naopak? Nie je prítomnosť len obyčajný takmer nepostrehnuteľný okamih prechodu medzi minulosťou a budúcnosťou? Pretože to, čo je TERAZ prítomnosťou, je TERAZ už aj minulosťou ... "

Čakanie

Znenazdania som sa zamyslela nad na prvý pohľad úplne banálnej veci: Prečo je pre mňa čakanie tak neznesiteľné a zraňujúce? Má snáď čakanie všeobecne nejakú hlbšiu podstatu? Môže sa čakaním zvýšiť (prinajmenšom aspoň citová) hodnota očakávané veci? Alebo je čakanie len zbytočným zlom, ktoré si musíme pretrpieť, aby sme dosiahli vytúženého cieľa?  Ja osobne teda čakanie bytostne nenávidím! Vždycky, keď na niečo čakám, zvlášť keď sa na danú vec teším, cítim neodbytný pocit samoty a stiesnenosti, odcudzenia, neistotu z neúspechu alebo dovŕšenia cieľa, ba dokonca aj silný pocit beznádeje, ktorý ma doháňa k zúrivosti. To všetko závisí na dôležitosti ciele a dĺžke samotnej doby čakania.

Prečo tomu tak však je? Tak napríklad, čakám  na autobus a nedokážem si odoprieť myšlienku toho, že som na tej zastávke prikovaná, že som ako väzeň, ktorý nemá možnosť slobodných rozhodnutí a musia sa bezpodmienečne riadiť podľa neovplyvniteľných pravidiel, čo sú v tomto prípade cestovné poriadky. Alebo napríklad v čakárni u doktora; tam ma toho vlastne, okrem mojich zdravotných problémov, moc nedrží, ale dochádza tu k iné nepríjemné veci. Každý človek v tej chorôb zapáchajúci miestnosti má svoj osobný problém, ale všetci majú spoločnú vec, ktorá im znepríjemňuje život. Keď ochorie, musí k lekárovi, musí sa dostať do toho (už len pri pomyslení) nenávideného domu a tam s ostatnými, väčšinou neznámymi ľuďmi tráviť neurčitý čas, ktorý si takmer zakaždým odbijú myšlienkami na odchod. Alebo ešte v čakárni premietajú nad osudmi svojich spolu odpykávajúcich, ktorým "trest čakania" udelila choroba za ich neochotu žiť zdravo alebo už len z princípu, aby si jednoducho nepripadali tak dobre, ako by sa bez telesných neduhov cítiť mohli.

Môžeme ale tomuto všeobecne prehliadanému sťaženiu ich života prikladať nejaký pozitívny dôsledok?

Môžeme tvrdiť, že pri sexe je tá najslastnejšie chvíle pri orgazme, ale nie je ono čakanie na neho ešte silnejším a plnohodnotnejším prežitkom? Pri čakaní na smrť je to zase úplne iné. Hoci k nej jasne a priamočiaro mierime, z existencialistického hľadiska ju nechceme, obávame sa jej a chceme si to čakanie na ňu užiť čo najviac, a teda ho - aspoň vnemovo - predlžovať. Dalo by sa všeobecne stanoviť, že čakanie je príjemné viac či menej podľa toho, na čo čakáme, čo tá daná vec pre nás predstavuje, ako sa na ňu tešíme alebo ako sa jej naopak bojíme. Ďalšia vec potom je, keď sa naše čakanie na vec či udalosť, po ktorej tak túžime, premení v niečo úplne iné, v niečo horšie, a my si uvedomíme, že naša vytrvalosť bola bezpredmetná a celá tá doba bola len premárneným časom. V tomto prípade si začneme vyčítať, že sme sa na tú vec alebo udalosť vôbec tešili a boli by sme radšej ciele nedosiahli a zotrvali v onom čakaní, kedy sme mali aspoň nádej. Ak je teda čakanie príjemné či nepríjemné, to evidentne záleží na dôvode, prečo čakáme. Ale platí ak to tak vždy, to sa nedá celkom iste posúdiť. Tiež sa dá povedať, že čakanie má naozaj svoj pôvab a je celkom nevyhnutné konštatovať, že bez neho by to skrátka nebolo ono.

Ak sa chceme však dopátrať konečnej odpovede na jeho globálny význam, chce to čas. Počkajme si ...

"Len žena vie, čoho je žena schopná!" (William Somerset Maugham)

Mohlo by sa zdať, že nikto nemôže písať o tom, čoho je žena schopná. Ale ja si myslím, že môže. Žena je tá najkrajšia, najzbožňovanejšia aj nejpreklinavejšia bytosť v celom vesmíre. Dokáže u muža jediným pohľadom prebudiť neskutočnú vášeň, ktorá spaľuje, túžbu, ktorá ho doháňa k nepríčetnosti, a tiež si dokáže muža omotať okolo prsta. Ale keď muža miluje a dovolí stať sa jej vyvoleným, smie sa vznášať v oblakoch, môže chodiť po vode, má pocit, že slnko nikdy nezapadá, lebo je vedľa neho. Pôsobí na muža ako dar z nebies, lesná víla, amazonka ... Akonáhle je s ňou, nepotrebuje jesť ani piť. Má pocit, že už nič viac nie je k životu potrebné. Ona je jeho chleba, jeho voda, jeho život aj jeho smrť. A toto je len zlomok toho, čo žena dokáže. Keď je žena ranená, zradená, ohrdnutá, alebo sa cíti ublížene, dokáže proti nemu rozpútať pravé peklo na zemi. Chce sa mu pomstiť všetkými možnými prostriedkami a nič ju nezastaví. Jej ohováranie, klebety, lži, pomsta sa šíria okolo a sťahujú sa ako obrátka na hrdle stredovekého odsúdenca na smrť.                                                     Čo vedie ženu k týmto skutkom? Pravdepodobne to budú ohrdnuté city, posadnutosť, túžba po vlastnej spravodlivosti. Spustí proti mužom svoje intrigy. Stráca všetky zábrany a ide po ňom, hlava-nehlava, len aby dokonala svoju vendetu až do konca. Ľudia sa na muža pozerajú cez prsty. Doháňa ho to k šialenstvu, vrie v ňom krv, má chuť ju chytiť pod krk.    Aj toto žena dokáže. Čo sa týka klebiet a intríg, normálny muž je väčšinou bezmocný ako Goliáš proti Dávidovi. Nie je však žena tiež tou, čo dokáže odpúšťať a milovať až za hrob? Tou, čo dokáže byť dobrým spoločníkom a kamarátom do nepohody? Určite áno! A tiež je tou krehkejšie a romantickejší polovicou páru, či ľudstva. Položme si tiež ešte otázku, čo sa stane, keď žena obráti svoj hnev proti žene. Prečo sa dve najlepšie, nerozlučné kamarátky, sestry v živote, priateľka naveky, znepriatelia? Myslím si, že v tomto prípade sa "za všetkým hľadaj ženu" zmení na "za všetkým hľadaj muža". Dve rovnocenné sokyne a jedna druhej nič neodpustí! Prirovnala by som to k príslovie "keď sa rúbe les, lietajú triesky". Zo začiatku sa môžu naoko tolerovať, ale poväčšine pod záštitou pretvárky už spriadajú intrigy, čím svoju sokyňu zničiť, zosmiešniť, znemožniť, ohovoriť ... Žena po väčšinou nebojuje päsťami, ale hlavou. Je oveľa rafinovanejšie ako muž! Len žena vie, čoho je žena schopná! Najhoršie však je, vidieť ženu či matku, sestru alebo nám srdcu blízku ženu plakať. Nie tie falošné slzy, keď si niečo chcú vynútiť. Ale tie naozaj, zo sklamania, z ublíženia, choroby, či smútku.                                                                                                                               Napadá mi jeden príbeh: Malý chlapec sa spýtal mamy:
"Prečo plačeš?"
"Pretože som žena," povedala mu.
Nerozumiem!" povedal syn.
Jeho mama ho len objala a povedala:
"A nikdy ani neporozumieš."
Neskôr sa chlapec opýtal svojho otca:
"Prečo sa mi zdá, že mama plače bez dôvodu?"
"Všetky ženy plačú bez dôvodu," bolo všetko, čo mohol otec odpovedať.
Malý chlapec vyrástol a stal sa mužom, avšak stále nerozumejúc, prečo ženy plačú.
Nakoniec zavolal Bohu a keď sa dovolal, spýtal sa:
"Bože, prečo sa ženy rozplačú tak ľahko?"
Boh odpovedal:
Keď som urobil ženu, musela byt výnimočná.
Urobil som jej PLECIA dosť silné na to, aby uniesla váhu sveta, ale natoľko jemné, aby poskytovali pohodlie.
Dal som jej vnútornú SILU , aby vydržala pôrod dieťaťa a odmietnutie, ktoré veľa ráz okúsi od svojich detí.
Dal som jej TVRDOSŤ , ktorá jej pomôže stále pokračovať, keď sa všetci ostatní vzdávajú a starať sa o svoju rodinu napriek chorobám a únave, bez sťažovania sa.
Dal som jej CIT milovať svoje deti za všetkých okolností, dokonca aj vtedy, ak ju jej dieťa hlboko ranilo.
Dal som jej ODVAHU prijať svojho manžela napriek jeho chybám a sformoval som ju z jeho rebra, aby chránila jeho srdce.
Dal som jej MÚDROSŤ , aby vedela, že dobrý manžel nikdy neraní svoju ženu, ale niekedy skúša jej silu a rozhodnosť stáť vedľa neho bez výhrad.
A nakoniec som jej dal SLZU , ktorú vyroní, ktorá je výlučne jej, aby ju použila kedykoľvek ju bude potrebovať, aby to zvládla.
Na tú slzu má naozaj právo, nik nevydrží bez slova toľko ako žena!
Krása ženy nie je v šatách, ktoré nosí, v postave, ktorú má, ani v spôsobe akým si češe vlasy.
Krása ženy musí byť v jej očiach, pretože tie sú bránou k jej srdcu, miestu, kde sídli láska.

...dajte si veľký pozor, aby ste nerozplakali ženu, lebo Boh počíta jej slzy! Žena vyšla z mužovho rebra, nie z jeho nôh, aby bola pošliapaná, nie z jeho hlavy, aby bola povýšenecká, ale z jeho boku, aby mu bola rovnou...
Z miesta pod ramenom, aby bola chránená, a vedľa srdca, aby bola milovaná...

Všetkým ženám nech sú akékoľvek prajem všetko dobré, nech sa im darí a nech sme len dobré, lepšie a najlepšie. A na záver jeden malý citát, ak chcete sa chcete mať ako v ráji, darujte ľuďom nebesky pokoj a ukážte silu anjela.

Staroba

Každý deň stretávame veľa ľudí, ktorí neustále niekam uháňajú. Avšak keď sa naozaj pozorne zadívame medzi masy ľudí, ktoré okolo nás denne prechádzajú na ulici alebo kdekoľvek inde, všimneme si "človiečikov", ktorí sa nikam neponáhľajú ...                                                                                                              Ba naopak, svojou pomalou chôdzou pôsobia  tak pokojne a vyrovnane.     Áno, sú to starí ľudia.  Ani jedného z nás mladých v tú chvíľu nenapadne, aké to vlastne je patriť medzi ľudí, ktorí sú často označovaní ako seniori. Ako sa im vlastne v dnešnej uponáhľanej dobe žije? Sú vôbec šťastní a aké to vôbec je byť starý? Čo človek v takomto období života prežíva, čo robí? Aké sú jeho záujmy? A sú naozaj všetci starí ľudia tak často chorí? Neviem, kto a v akej dobe rozhodol, že sa od určitého veku človek začne označovať ako senior, starec, "páprda" a podobne. Ale jedno viem iste -  väčšina z nich sa ako starci vôbec necíti a dosť ich uráža a ponižuje, keď s nimi naša skazená spoločnosť koná ako s nepotrebnými, menejcennými a pre našu spoločnosť zbytočnými, a to len preto, že už im dávno nie je dvadsať rokov ...                                                                                                                                                                                                                          Napadá mi raz výrok z jedného filmu: Detstvo je zadarmo, k senilite sa musíme tvrdo dopracovať. 

Ja si ani nechcem predstaviť, ako sa raz budú ľudia správať ku mne, keď vidím, ako to funguje dnes. Vezmite si napríklad situáciu v hromadnej doprave, kde sedí hromada mladých ľudí a vedľa nich postáva starenka o palici, až z jej výrazu je zrejmé, koľko úsilia musí vynaložiť, aby sa vôbec udržala na nohách. Myslíte, že v tom autobuse niekto vstane a ponúkne jej miesto? Vo väčšine prípadov nie! Možno sa nájde pár ochotných a obetavých jedincov, ale koľko takých dnes naozaj je?                                                                                             V ich tvári je vidieť toľko zážitkov a rán života, a napriek tomu to dokážu byť usmievaví, obetaví a veľmi ústretoví ľudia. Je však dobre, že sú starší ľudia k všetkým tak ústretoví? Podľa môjho názoru určite nie. Dnešná spoločnosť je totiž príliš zlá a krutá. V správach počúvame dennodenne o okrádanie dôchodcov priamo u nich doma alebo - v tom horšom prípade - dokonca o lúpežnom prepadnutí s tragickými následkami. Ale prečo práve oni? Čím si to len zaslúžili?                                                                                                                        Starí ľudia sú častejšie chorí ako ľudia iných vekových kategórií. Niet sa čomu diviť, telo každého človeka sa postupom času opotrebováva, čo sa časom na človeku a jeho kondíciu musí zákonite prejaviť. Ale prečo by sme ich kvôli tomu mali odstrkovať na okraj spoločnosti alebo dávať do domovov dôchodcov. Veď každý človek si zaslúži prežiť každú chvíľku až do tej svojej poslednej, aby pocítil šťastie, lásku aj pocit, že na tomto svete nebol zbytočný. Nemôžem sa už ďalej vyjadrovať, pretože dnešná doba a túto tému vo mne vyvoláva značné pohoršenie. Je na každom z nás, aby sme sa zamysleli, či sa naozaj k týmto ľuďom správame správne tak, ako si zaslúži ...

Váž si starca i vtedy, keby zo stareckej slabosti zabudol to, čo vedel. Talmud