MASKA

Tvár je obyčajná maska, ktorá pretvárkou praská. 

Zlá som bola a iná nebudem, holou tvárou ku Vám prídem. 

Chytím zvonec a začnem zvoniť, ani teba neobídem...aj k tebe prídem. Som človek, ktorý nesľubuje, ale koná. 

Bola som dobrá a nikto ma nemal rád, rozprávala som a nikto ma nepočúval a keď som bola ticho, zalepili sa mi ústa! 

Strachom som umierala a plakala, áno aj bolesť tam bola...až teraz som začala trošku uvažovať, každá tvár je pre mňa niečím výnimočná, taká rozprávkovo krásna a zároveň unášajúca moje myšlienky do neznáma.

Rozprávame len preto, lebo by sme to zabudli, ale aj tak nevieme, čo z tých úst vychádza. Možno práve preto píšem, nerozprávam, iba si myslím! 

Stačí nám málo slov ku klamstvu, ale potom veľa k pravde! 

Tak ma tu máte, prestaňte sa báť pravdy, ktorá vám aj tak umožňuje prehĺtať vaše vlastné sebecké prejavy bezcitnosti bez toho, aby ste zacítili ich horkú chuť! Skúste zhodiť masky a bez pretvárky plakať, skúste pochopiť,...všetko a všetkých!

Ja som priateľ a pomôžem Vám zdvihnúť sa zo zeme, ak vaše krídla zabudnú lietať. Chcela by som umrieť a znovu sa narodiť, do nového a krajšieho sveta s božským zákonom celej budúcnosti, všetko mať rád. 

Chcela by som, aby nosenie akejkoľvek masky bol zločin! 

Prečo Vám tie masky nerozmočia slzy? Prečo musia byť z kameňa? 

Strach, po tele mi prebehli zimomriavky, tak ma napadlo, veď keď si ich dáte dole, zľaknem sa Vás! Ste zvieratá alebo ľudia? 

Nie som výnimka, sedím v kúte a rozmýšľam, mám, nemám? Kto nám to povie? Urobme to všetci naraz, ako jedna veľká rodina.. no a tu je ten problém, kde je tá rodina?????

Nie je, len sami musíme vedieť či odhodíme alebo ponecháme naše masky. Masku, ktorú všetci musíme nosiť a maska, bez ktorej by sme nedokázali žiť. Maska, ktorou skrývame skutočnú bolesť zo zranení od tých najbližších a teda maska, ktorú si nasádzame preto, aby sme na oplátku nezraňovali my ich. Maska voči samému sebe.

„Hodnota človeka nie je v tom, čo urobil pre seba, ale pre iných.“

-- A. Einstein

            Einstein sa preslávil nie len ako jeden z najväčších vedcov v dejinách, ale aj ako človek –  obdivovali ho pre jeho ľudskosť a rešpekt k jednotlivcovi, možno ešte viac ako za jeho výsledky vo fyzike, najvznešenejšej zo všetkých prírodných vied. 

Ale o Einsteinovi je všeobecne známe aj to, že bol naivný. Jeho genialita vo vedných oboroch bola zrejmá – a vysoko prevyšovala jeho schopnosti v humanitne orientovaných oblastiach. O jeho priam až detskej naivite svedčí mnoho udalostí; tento citát, napriek jeho zrejmej kráse vyzdvihujúcej altruizmus, ukazuje neúplný pohľad na svet ako na ružovú záhradu, kde na prežitie stačia ideály a pomoc druhým má vždy zmysel.

            Je úžasné keď si ľudia pomáhajú. Bez pomoci mnohých ľudí by som nikdy nedosiahla úspech, bez pomoci niektorých by som tu dnes ani nebola.

 Život by nebol ani zďaleka taký „znesiteľný“, keby nebolo ľudí, ktorých hlboko rešpektujem práve kvôli ich nezištnej pomoci druhým. 

Tak usudzujem podľa toho, že o Einsteinovi viem, že bol priam až extrémny pacifista a angažoval sa práve v aktivitách tohto typu. A práve tu sa prejavuje Einsteinova naivita – verí, že činy jednotlivcov, i keď mnohých jednotlivcov, môžu zmeniť ľudstvo. Či vari ľudstvo nie je len súbor jednotlivcov? Nie, história ponúka mnoho príkladov vyvracajúcich toto tvrdenie. Aj priamo na Einsteinovom živote zanechala zmanipulovateľnosť davu hlbokú stopu. Aj keby všetci ľudia na zemi verili v mier, vždy by sa našiel jeden človek schopný zničiť národ. Adolf Hitler je len jedným z mnohých, ktorí zneužili svoju nadpriemernú inteligenciu aby zvrátili celý národ a zapríčinili smrť miliónov ľudí. História má smutnú tendenciu opakovať sa – ľudia sú nepoučiteľní a ani Einstein to nezmení.

            Práve podľa tohto citátu bol Einstein veľmi hodnotným človekom – veď on bol jedným z tých, ktorí pre mier urobili najviac. Skutočne si zaslúži obdiv. Ale ľudia stále umierajú! V spravách hovorili o samovražedných atentátoch v Rusku. Zopár ľudí je schopných rozosievať smrť a priniesť strach aj do tak mocnej krajiny ako je Rusko. A neexistuje spôsob ako ich zastaviť. 

Práve pre toto nemôžem súhlasiť s touto myšlienkou – len preto, že nie som tak naivná ako on, mala by som byť považovaná za menej hodnotného človeka? 

Einstein bojoval proti vojne, pretože veril, že môže zmeniť ľudstvo. Ja nevidím zmysel v tomto boji, pretože neverím, že ľudstvo sa môže zmeniť. 

No nemyslím si, že to zo mňa robí niekoho menej cenného. 

Som len to, čo som prežila. Možno sa dá povedať, že som menej hodnotná, pretože možno existuje človek, ktorý by prežil môj život a stále by veril v ľudí. 

A možno nie, pretože iný človek by pravdepodobne ani v rovnakých podmienkach neprežil ten istý život ako ja. V každom prípade si myslím, že to, či človek bojuje proti ľudskej náture neustále opakovať tie isté chyby, je viac vecou viery ako hodnoty. 

Preto tvrdím, že v zmysle boja proti najväčšej pliage ľudstva, vojne, sa Einstein mýlil. No v jednom sa nemýlil. Hodnota človeka sa naozaj dá merať podľa toho čo urobí pre druhých. Ale nemali by sme na človeka pozerať  len pri veľkých udalostiach, ale pri každodennom živote.

Potrebujeme mať vzor?

Potrebujeme vzor? Aká jednoduchá otázka. Ale je takou jednoduchou aj odpoveď? určite nie. Podobne ako je zložitý život, tak je zložitá i odpoveď na danú otázku. 
Dnešná doba je veľmi uponáhľaná. Ľudia, tlač, televízia, rozhlas – médiá – sa zaujímajú o ľudí z oblasti kultúry, športu, politiky... jednoduchý človek sa zaujíma o ich súkromie, majetok o ich spôsob života. 

Mnohí z nás mladých či starých sa v nich hľadáme. 

No nie vždy si zvolíme ten správny. Láka nás žiť ako hviezda na javisku ,filmovom plátne, žiť ako populárny človek, ale i prijímať medaily za vynikajúce športové výsledky. Láka nás vidina peňazí, nezáväzného života a podobne. 
Žijeme  v obyčajných  rodinách. Často sa sama seba pýtam, čo chceme vlastne v živote dosiahnuť, čo chceme  dokázať? 

A tak hľadáme niekoho, komu sa chceme podobať. Nejde nám o vzor telesnej, ale o vzor duševnej krásy. Je dôležité vybrať si dobre. Nielen ja, ale aj mnoho iných stále hľadajú vzor u známych osobností. 

Neuvedomujeme si, že vzorom sú nám v prvom rade rodičia, starí rodičia, učitelia, šéfovia a kolegovia. 

Sme s nimi v dennom kontakte a ani si neuvedomujeme, že nás ovplyvňujú a chtiac – nechtiac sú pre nás i vzorom.

Potrebujeme hľadať, keď je okolo nás toľko skvelých ľudí, ktorí si zaslúžia náš obdiv?! Čím? 

Nuž svojim životom, starostlivosťou o rodinu, prístupom k plneniu každodenných povinností, vzťahom k iným ľuďom. Lákajú nás úspešný ľudia, ktorých nie je málo. Stačí spomenúť športovcov. 

Či nám neponúkajú za vzor? Nie je ním pre chlapcov či mužov Šatan či pre dievky  Moravcová? Je ich celý rad. 

Ale nie je aj v našom najbližšom okolí dosť ľudí, ktorí si svojim správaním a vzťahom k iným zasluhujú náš obdiv? Pýtam sa preto: „ Je dôležité mať vzor?“ odpoveď jednoduchá, rýchla: „Áno. 

Je to dôležité ale treba si vybrať ten správny, aby sme raz aj my mohli byť vzorom pre niekoho.“ Je treba dobre si zvážiť, po stopách akého človeka chceme kráčať. Musíme poznať jeho charakter, jeho vnútorné vlastnosti, ktoré by sme si chceli osvojiť aj my. 

Bude dobre, ak sa vytvoríme rebríček hodnôt, ktoré sú pre náš úspešný život dôležite.
Nesmieme zabudnúť, že strojcom svojho šťastia, svojho úspešného života sme my sami. Musíme sa naučiť žiť ho , veď je krásny.

A na záver len jedna veta: najviac vyšliapaná cesta obvykle nie je tá správna.

Úprimnosť — čnosť, či maska?

Keby sme sa ľudí spýtali, ktorú vlastnosť si u človeka najviac vážia, väčšina by odpovedala, že úprimnosť. 

A je to pravda: úprimnosť je veľká čnosť. No tak ako všetko, aj úprimnosť má veľa tvárí. Preto to, čo je jednou z najväčších čností, sa môže premeniť na jednu z najnebezpečnejších nerestí. 

V dejinách ľudstva narobila nepochopená, zle pochopená alebo nerozpoznaná úprimnosť toľko škody ako máloktorá iná vlastnosť.

Človek, na ktorom vidno úprimnosť v tomto zmysle, je veľmi príťažlivým človekom. Človeka, ktorý vlastní tento druh otvorenosti, spoľahlivosti a spontánnosti, máme radi a v jeho prítomnosti sa cítime dobre a bezpečne. 

Duša, ktorá je sužovaná, aby našla sama seba, alebo človek, na ktorom vidno jasnú dvojtvárnosť, je oveľa menej príťažlivý. Pri úprimnom človeku nemáme strach. Je tam zhoda medzi tým, čo hovorí, a tým, čo si myslí.

 Medzi tým, ako žije, a tým, o čom je presvedčený. Každý poznáme asi človeka, v ktorého prítomnosti sa cítime dobre. Keby sme skúmali, prečo sa v jeho prítomnosti cítime dobre, naisto by záver bol ten, že je to tak preto, lebo sme si istí, že z neho „nevylezie“ niečo, s čím sme nepočítali, alebo že od neho nedostaneme nečakanú ranu pod pás. 

Úprimný človek je človek transparentný, priehľadný. Vopred vieme, ako zareaguje, čo sa v ňom nachádza. Úprimnosť je teda vzácna čnosť a blažený ten, kto sa o ňu snaží. Úprimný človek je človek, v ktorom niet lesti.

Úprimnosť je „najnebezpečnejšia čnosť“ zo všetkých čností, povedal ktosi, pretože môže v sebe spájať prirodzenú príťažlivosť so smrtonosnou zvodnosťou. Svet reklamy – jeho propaganda a ohováranie – je založený na úprimnosti, no pri takmer totálnej prázdnoty z pravdy. Je však nesmierne úspešný, pretože fasáda úprimnosti vždy dokáže vyvolať v masách prinajmenšom emocionálnu reakciu, nech je tá reakcia akokoľvek plytká. Technologická spoločnosť, ktorej súčasťou sme aj my, je typická tým, že osobné vzťahy sa zmenšujú. Je preto pre ľudí veľmi ľahké navzájom si klamať.

 Iná úroveň tejto formy úprimnosti, ktorá hovorí „som, kto som a je to dobré, aká som“, spočíva v tom, že človek necíti – vo svojej úprimnosti – ani najmenšiu povinnosť prispôsobiť sa výzvam, ktoré voči nemu zaznievajú zvonka. Každý z nás je síce tým, čím je. Seba objavovanie je dôležitou súčasťou hľadania vlastnej identity. A hrdosť na seba je veľkou výzvou v každom smere života. No zároveň je tu výzva: „Kráčaj ďalej, objavuj v sebe nový potenciál a daj sa na cestu rastu. A pritom nezabudni prijímať ani posolstvá zo svojho prostredia, pretože tvoj rast je často napojený na to, čo od teba potrebuje tvoje prostredie a okolie.“ Človek nepravej úprimnosti toto neberie do úvahy. 

Človek je taký, aký je, a ničím iným ani byť nechce. Je to človek statický, nehybný, zaseknutý. Jeho úprimnosť mu však nie je nápomocná. 

Úprimný človek tvrdí, že on – nakoľko je tým, čím je – nechce nič skrývať, nechce byť dezintegrovaný. Preto otvára svoje vnútro v mene túžby po integrite, hoci to, čo odhaľuje nie je dobré. Pri falošnej úprimnosti je smer opačný. 

Človek to, čo vidí, prispôsobí tomu, čo vo vnútri cíti. Keby sme to mali povedať jednoduchšie: integrita je čnosť, kde sa my zlaďujeme s ideálmi, pri nerestnej úprimnosti zlaďujeme ideály s nami. Skutočná úprimnosť – celistvosť, jednoduchosť a opravdivosť charakteru – je tou najkrajšou čnosťou. No samotná úprimnosť nie je cestičkou k úprimnosti. Cestičkou k úprimnosti je múdrosť a pravda. 

A inšpirácia vydať sa na túto cestičku prichádza z úcty, obdivu a pokory. 

Čnosť, ktorú je možno najľahšie predstierať, sa môže stať čnosťou, ktorá sa dosahuje snáď najťažšie. No stojí za to.

„Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom.“   (A. Einstein)

Azda budete so mnou súhlasiť, ak popriem niektoré tvrdenia tohto citátu: „ Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom, “ A. Einsteina.

 Niekto raz vymenoval typy ľudí, ktorí „ srdcom takzvane nežijú.“ Uviedli nám aj niektoré príklady, pri ktorých sme miestami až onemeli od úžasu. Spomenul obchodníčku , ktorá svojimi obchodmi škodí sebe aj druhým, tenistku, pre ktorú je tenis a všetka tá sláva to najcennejšie a neberie ohľad nanič a na nikoho iného. 

Nezabudol ani na muža, milovníka rýchlych áut, ktorý sa riadi iba svojimi potrebami, rýchlu jazdu zbožňuje a vraj to robí bez srdca, bez potešenia, iba pre peniaze. Je to naozaj tak? Všetci robia niečo iba pre peniaze? Je to skutočne pravda, ako poznamenali hore uvedený, že tí ľudia srdce nemajú a ani ho k svojmu šťastiu nepotrebujú?

Myslím si, že to tak nie je a čierno-biele videnie je určite scestné. A preto mi nedá, aby som nedoplnila ich slová. 

Naozaj si všetci myslíte, že ten tenis, obchod, rýchla jazda, že to všetko je len o peniazoch? Verím, že nie! Možno, že ide „aj“ o peniaze, ale určite robia hlavne to, po čom túžia, čo im vychádza zo srdca, a preto nikto nemá právo povedať, že tí dotyční nemajú srdce, pretože každý človek ho má. 

Keby ho nemali, určite by neboli šťastní. 

Povedzme si otvorene, že niekedy je to aj slepá závisť, keď si niekto myslí, že všetci úspešní a bohatí sú bez srdca. V jednej knihe som sa stretla s citátom, ktorý mi hlboko utkvel v pamäti a dovolím si ho uviesť, dokonca považujem za potrebné, aby som vás s ním oboznámila. 

Ide o slová Matky Terezy, citujem: „ Kto nemá peniaze je chudobný, kto nemá priateľov je chudobnejší, ale kto nemá srdce je najchudobnejší na svete.“ Je to určite jedna obrovská pravda. 

Ale kto má právo posudzovať iných? Aj v Biblii sa predsa hovorí: „ Hoď kameňom, ktosi bez viny!“ má teda niekto posudzovať ľudí podľa vzhľadu, majetku, postavenia? Vidí každý každému do srdca?

Zamyslite sa, prosím, nad tým, kým niekoho unáhlene odsúdite. 

Keď A. Einstein vyslovil myšlienku: „ Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom, “ určite nepochyboval, že svet takých ľudí má. Uvedomme si, že aj my medzi nich môžeme patriť!  

ŽIVOT.

SOM KRUTÝ, ALE SOM ŽIVOT. PLAČEŠ? VEDZ, ŽE AJ V SLZÁCH JE SILA, TAK CHOĎ A ŽI!

Mám však dostatok síl?

Človek sa častokrát aj cez slzy zamýšľa nad svojim životom. 

Čo robím zle? 

Ako ďalej? 

Rozhodol som sa správne???

Život... je taký krutý a zároveň taký krásny. Je jedinečný, krásny, plný tisícok prianí a túžob, a predsa taký nevyspytateľný, miestami až krutý zároveň. Myslím si, že život je neobyčajný dar.

 Dar, ktorý v istom poňatí môžme chápať i ako príležitosť urobiť niečo, aby sme sa mali dobre nielen my, ale aj tí ostatní vôkol nás. 

Práve túžba urobiť šťastným druhých ľudí i na úkor vzdania sa vlastného šťastia, keďže šťastie je jediná vec, ktorú môžeme dať, aj keď ho sami nemáme, by mala ostať v nás. Myslím si, že vytýčiť si daný cieľ nie je jednoduché, neplní sa s ľahkosťou, ale napokon aký by to bol život bez neľahkých a navyše zmysluplných cieľov?

Vraví sa, že život je iba nezmyselný príbeh, ktorý rozpráva blázon. Tým nezmyselným príbehom sa stáva a je aktuálny, pokiaľ sa človek dopustí toho, čo by si nepredstavoval ani v tých naj divokejších snoch. 

 Človek ho musí dokázať prežiť na plno aj pomedzi svoje slzy. 

Nezamýšľať sa nad tým čo bolo, ale čo je. 

Poučiť sa z chýb a hrdo so vztýčenou hlavou kráčať ďalej.

Nezáleží na tom koľko prešľapov človek spravil, ani na tom koľko krát mal slzy v očiach. 

Záleží len na tom, aby si nikdy neoľutoval to čo si spravil. 

Je ľahké spadnúť na dno, ale ešte ťažšie je postaviť sa späť.

Vedz, že všetko čo sa v živote odohralo má svoj význam. 

Život ti nikdy nenaloží viac, ako by si zvládol. 

A tým, že ti hádže pod kolena polena, chce aby si bol silný a aby si v budúcnosti zvládol čeliť ďalším a novým prekážkam.

Aj keď už cez slzy na cestu nevidíš, aj keď ti srdce zviera silná bolesť nesmieš na sebe nič dať najavo. 

Veď svet je ako javisko, aj keď srdce krváca tvár sa musí smiať. 

Nikto nedáva tak kruté rany ako život sám.

Plačeš? 

Teda žiješ, veď aj v slzách je sila, ktorá nás poháňa ďalej dopredu.

V živote existujú len dve tragédie. Prvá je vtedy, keď nedostaneme, čo chceme a druhá, keď to dostaneme. (Oscar Wilde)

Na prvý pohľad sa tento citát od geniálneho Íra Wilde-a môže zdať ako nonsens. Ale keď sa nad tým zamyslíme, nájdeme v ňom hlbší zmysel a význam. Je pravda, že tragédia je, keď nedostaneme čo chceme, ale prečo by to mala byť tragédia, keď to dostaneme?

Zdá sa, že je to skôr naopak, no ja sa zamyslím nad tým prečo nie – prečo to je naozaj tragédiou.

Prvá časť citátu znamená, že keď o niečom snívame ale nedostaneme to čo chceme, tak to je samozrejme smutné. Druhá časť je o splnení tých snov a dostavaní toho čo chceme, ale zároveň ako keby sa vytratili  sny… Neexistuje potom nič, čo by sme chceli a byť človekom bez túžob a snov je ta najsmutnejšia vec, ktorá sa môže stať ľudskej bytosti. Takže si myslím, že tragédia tu znamená mať zlomené srdce (prvá časť citácie) a prázdne srdce (druhá).

Sny sú pre človeka dôležité. Nielenže plnia funkciu motivácie, sú tiež boriči prekážok, novej nevyhnutnej energie pri plnení úloh, ktoré majú viesť k jeho splneniu, ale tiež sú prostriedkom k tomu, aby sa človek stal šťastným. Keď ide o toto, je dôležité zdôrazniť, že človek by mal byť šťastný stále. Samotné splnenie vysnívaného cieľa by malo náležite oslavované, ale tiež to, že vôbec môžeme svoj sen uskutočňovať; postupne sa k nemu dopracováva, sláviť menšie úspechy, než príde tento veľký.

Len si predstavme človeka, ktorý by nemal žiadne sny. Bol by ako prázdna schránka. Nedokázala by som u neho vysvetliť, prečo vlastne ráno vstane a prežíva všetky tie nástrahy všedného života. Keď nemá cieľ, ako by mohol vôbec pokračovať v ceste? My ostatní máme nejaké určité ciele a našimi činmi sa ich snažíme docieliť. Sú našou motiváciou, prečo všetko podstúpiť. Keby však človek túto motiváciu nemal ... Čo by tu vlastne robil? Človek sny potrebuje, on ich musí mať. Bez nich by to nešlo, odporovalo by to všetkému, čoho sa ako ľudia snažíme držať.

Po čase môžeme zistiť, že mať niečo, nie je až tak príjemné ako chcieť. Nie je to logické, ale často je to pravdivé… Lebo niekedy sa ten sen splní a my zistíme, že nás to nenaplnilo. Máme preto prestať snívať? Nie, naopak, majme sny, ale také, ktoré po splnení nás naplnia a dajú zmysel nášmu životu, posunú nás a donútia snívať ďalej.

Vianoce a štedrý deň.

Hovorí sa, že Vianoce patria k najkrajším sviatkom v roku. 

Myslím si, že je to naozaj tak.

Na svete je mnoho ľudí, ktorí sú mrzutí a uponáhľaní z každodenného kolotoča.

 Naopak na Vianoce, akoby sa ten každodenný kolotoč zrazu spomalil. 

Mrzuté tváre ľudí sa začnú vyjasnievať a uponáhľanosť sa zmení na radosť. 

V mestách býva veľký zhon ,ale každý to vníma tak trocha inak ,veď je to predvianočný zhon.

 Na chmúrnych tvárach sa blysnú úsmevy, oči ľudí žiaria šťastím. Na vianočné sviatky sa vždy teším aj ja.

 Minule som si tak zaspomínala aké krásne boli naše Vianoce, keď sme boli ešte deti. Verila som, že darčeky nosí Ježiško.

 Rodičia vedeli navodiť takú nádhernú tajomnú atmosféru, ktorá zostala vo mne až doteraz. Až po čase som si uvedomila, že to tak nie je, ale tá atmosféra vianočných sviatkov vplýva na mňa až doteraz. 

Prítomnosť Vianoc v nás vyvoláva radosť, šťastie a spokojnosť nie kvôli darčekom, ale preto, že na tieto sviatky je rodina vždy spolu. 

Vždy mám obraz pred sebou ako by to mohlo vyzerať. 

Babka s radosťou pečie vianočné pečivo, otec kupuje veľkého kapra, no a  mama sa stará o výzdobu stromčeka a vytvára pre deti nádhernú ničím nerušenú vianočnú atmosféru.  Neraz si zaspomíname na detičky, ktoré ležia v nemocniciach, na ich nešťastných rodičov, ktorí v strachu ale s nádejou čakajú na skoré uzdravenie svojich ratolestí. 

Verím, že láskavé ruky opatrovateliek a detských sestier, ktoré ich hladkajú po malých, jemných líčkach im rozradostnia tváričky a navodia pre nich jedinečnú, neopakovateľnú sviatočnú náladu. 

Bola by som veľmi rada, keby celý svet bol aspoň na Vianoce podľa mojich predstáv. 

To znamená, že nikto by netrávil sviatky pokoja a mieru sám, ľuďom by nechýbal čarovný úsmev na tvárach a hlavne každý jeden človek na zemi, by prekypoval zdravím a šťastím. Myslím si, že na svete je veľa dobrých ľudí, ktorí majú rovnaké želania ako ja.

 A dúfam, že tieto moje priania sa raz uskutočnia a na svete nie len v čase vianočnom bude prevládať láska človeka k človeku a všade zavládne mier a pokoj.

Takže ešte raz prajem pekné Vianoce, krásne sviatky pokoja a mieru, lásky a spolupatričnosti, využime tento sviatok na darovanie krásnych darov všetkým ľuďom okolo nás, známym aj neznámym, aby dobro zvíťazilo nad všetkým zlom. 

Každému človeku na tejto planéte preto želám, aby mal srdiečko vždy otvorené a v tomto nádhernom čase vianočnom vnímal to tiché šeptanie radosti.

Je všetko možné?

                Hovorí sa, že každý zdravý človek disponuje piatimi zmyslami, ktorými vníma svet okolo seba. 

To je asi pravda, ale ktorým zmyslom vníma človek čas a priestor? A ešte zaujímavejšia otázka je, či existuje vo svete niečo, o čom človek nevie pretože to nie je schopný spoznať žiadnym svojim zmyslom.

 Keď sa povie: "To nie je možné, lebo veda pre to neposkytla žiaden dôkaz.", znamená to naozaj, že to nie je možné? Nemôže existovať vo svete niečo, čo veda nie je schopná skúmať pretože na to nie je prispôsobená, podobne ako naše zmysly? Veda dokáže skúmať iba veci, ktoré sa buď pravidelne opakujú, alebo ktorých priebeh je možné umelo vyvolať a merať v laboratóriu. 

Bolo by hlúpe myslieť si, že sa nikdy nestalo niečo, čo sa pravidelne neopakuje a zároveň to nie je možné skúmať v laboratóriu. Z toho by mohlo vyplývať, že horoskopy, numerológia, špiritizmus a iné pseudovedy, môžu byť pravdivé, napriek tomu, že naše zmysly ani veda o tom neposkytuje, žiadne dôkazy. 

Našťastie človek nedisponuje len zmyslami, ale aj rozumom, ktorý pravdivosť týchto nezmyslov vylučuje. Všetko je možné, ale nie všetko je rozumné. No ešte jedna otázka sa mi natíska, kam všetci tí ľudia spejú? Kam smejeme mi?

Myslím, že to je hádam jasné. Ľudstvo nekráča nikam inak, jedine do záhuby. Sami si ničíme svet. Vypúšťame blbosti do ovzdušia, ničíme si ozónovú vrstvu a tak sú ozónové diery. 

Na našu Zem vstupuje veľa škodlivých lúčov zo slnka a naša planéta sa výrazne otepľuje. o takých 30 rokov tu bude taká vysoká teplota, že sa začnú topiť ľadovce, výška vodu výrazne stúpne a zaplavý niektoré pevniny. 

Kto si za to môže? No jedine my. 
Ľudia kráčajú s davom, s davom hlupákov. Táto generácia tínedžerov je zničená. Nemajú žiadny cieľ, žiadne záľuby, nič. Potulujú sa týmto svetom, počúvajú rady hlupákov a myslia si, že sú cool. Môj osobný názor je, že je to iba banda strojov. Ľudia, ktorí nemajú odvahu vykročiť z davu a pokúsiť sa pohnúť týmto svetom. Všetci sa zameriavajú na krásu. A pritom každá krása raz pominie. 

Buďme uvedomelí a začnime hýbať týmto svetom správnym smerom. Vyjdime preč z pekla a zažime nebo.

Nájdite si niečo, v čo veríte, a bojujte za to . Aj v dnešnej dobe. Zvlášť v dnešnej dobe! Vstaňte, vybehnite, osloboďte sa. 

Nenechajte život, nech vás ťahá, radšej ho dotlačte tam, kam chcete vy sami (je to predsa váš vozík). Ste predsa lepší, než si myslíte, a zároveň horší, než ešte dokážete byť. 

Prestaňte si robiť srandu z , a efektívne využívajte ten čas, o ktorom si raz myslíte, že ho máte ešte tak veľa, a inokedy netušíte, kam sa vám stratil.

O úskaliach čítania

Kniha je skvelý vynález. Jeden z mála. Väčšina vynálezov bola vynájdená bez zlého úmyslu, práve naopak, aby pomáhala, chránila, uľahčovala život, prinášala pokrok pre blaho človeka a ľudskej civilizácie. Mnohé z nich však po čase, niektoré aj rýchlo zmenili účel. Zrazu slúžili na to, aby ničili a zabíjali. Alebo prinášali pokrok, ktorý však, ako sa ukázalo, veľmi blahu človeka a ľudskej civilizácie neprospel. Niektorí „vynálezcovia“ vedeli presne, čo robia, iní sa stali obeťou manipulácie a niektorým sa to jednoducho vymklo z rúk. Horšie je, že to isté musíme skonštatovať aj v prítomnom a zrejme aj v budúcom čase. Pravda, ak nejaká budúcnosť ľudstvu ešte hrozí pri súčasnom tempe vynaliezania.

Niežeby sa kniha nedala zneužiť. Určite áno. Ako každé médium, ktoré ovplyvňuje myslenie a postoje ľudí. Má veľkú moc. Môže šíriť dogmy a extrémizmus. Môže byť nositeľom demagógie a nástrojom manipulácie. Má to však jeden háčik. Aby mohla kniha človeka ovplyvniť, musí si ju človek prečítať. A čítanie kníh nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. V prvom rade musí človek vedieť čítať. Potom si knihu musí kúpiť, požičať, ukradnúť, nechať sa ňou obdarovať alebo nejako ináč zadovážiť, s čím je spojená určitá námaha aj výdavky. Ďalej si musí nájsť na čítanie čas, čo tiež nie je zanedbateľná položka, pretože, keď už nejaký voľný čas nájde, spravidla zistí, že podstatne menej námahy ho stojí zapnutie televízora. Ak sa napriek všetkým úskaliam človek dostane ku knihe aj k času na čítanie, ešte stále nie je vyhrané. Ešte ho čaká vlastné čítanie. Každý musí uznať, že ako masový spôsob sfanatizovania človeka, národa či ľudstva sa kniha asi veľmi neuplatňuje. Akokoľvek manipulácie a ovplyvňovania schopný je obsah knihy, nikdy nemôže zapôsobiť tak účinne a masovo ako ústne posolstvo a vystupovanie veľkého človeka – manipulátora. Ten môže sugestívne pôsobiť naraz na celý zástup ľudí, celý národ a pri dnešných komunikačných a prenosových možnostiach aj na celé ľudstvo. A treba si uvedomiť, že číta len ten, kto sa chce niečo dozvedieť, ale demagógia prenášaná masovými médiami často zasiahne aj tých, ktorí sa dozvedieť pôvodne nič nechceli. A nakoniec uveria. Miesto toho, aby zvyšok života strávili úplne pasívne a najmä neškodne, k čomu by došlo, keby boli odkázaní len na knihu. 

Napríklad taká biblia. Veľká kniha. Predstavte si ale, že by osud kresťanstva závisel len od toho, že ju ľudia čítali a uverili jej obsahu. Myslím, že tých, ktorí ju naozaj prečítali, nie je až tak veľa. Určite nie toľko, koľko je kresťanov - presnejšie tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia, napríklad u nás pri sčítaní ľudu. Takže nie kniha, ale ľudia, ktorí ju použili pre svoje ciele, majú na svedomí to, čo sa na svete udialo v spojení so šírením jej obsahu a posolstva. Ale o tom možno inokedy. Zatiaľ si niečo prečítajte.  Napríklad spomínanú bibliu. Da Vinciho kód. Fikciu. Legendy. Literatúru faktu. Nie preto, aby ste niečomu uverili, skúste len premýšľať a vytvárať si vlastný názor.

Takže trvám na tom, že kniha je úžasná vec. Je osobná. Aj keď vyšla v obrovskom náklade, keď ju chcete čítať, musíte držať v ruke jednu konkrétnu, musíte s ňou mať osobný kontakt, vytvoriť si vzťah. Je dosť možné, že raz knihu úplne nahradí iné médium a na čítanie budeme potrebovať nielen čas, ale aj počítač, internet a ďalšie technické vymoženosti. Určite by to šetrilo priestor, knihy by nezaberali miesto v policiach, knižniciam by sa značne znížili náklady na prevádzku budov, v podstate by ich mohli úplne zrušiť, lebo nielen knihy ale aj výpožičný poriadok a zamestnanci by sa vošli do útrob výpočtovej techniky.  Všetko je možné.

Viete, čo by najviac trápilo mňa, ak by som sa toho raz dožila? Keby som pri čítaní večer v posteli zaspala, nevypadla by mi z ruky kniha, ale do rána by ma dlávil počítač. A ešte jedno. Obávam sa, že kniha ako taká postupne zanikne. Nie preto, že ju nahradí iné médium a určite nie preto, že by sa vytratili autori, ktorí majú čo povedať, teda napísať. Zmizne jednoducho preto, že ju vytlačíme na okraj našich životných potrieb a celospoločenského záujmu a tam ju dorazíme ústretovými podnikateľskými podmienkami, progresívnymi daňovými nástrojmi a všelijako inak priaznivými ekonomickými ukazovateľmi. 

Svetlo sveta uzrú len knihy autorov, ktorí majú nielen na to, aby to napísali, ale aj vydali, distribuovali a predali (prípadne rozdali zadarmo). Dúfam, že nie.

Občas blúdim

Mám cieľ. Jasnú cestu.
Bravúrnu víziu červenej farby. S bradou sebavedomo vystrčenou nahor, hľadiac príliš ďaleko za obzory momentálnej disponibility, energicky vykročím.

Natoľko zahľadená do dokonalej predstavy zisku, prehliadam svoju nahotu a zraniteľnosť. Namiesto hodvábom potiahnutej cesty, sa mi do chodidiel zapichávajú ostré kamienky. Nedbám, to predsa vydržím.
Zrazu sa brodím močarinami svetského hyenizmu, všetko vôkol mňa ma chce zničiť, zabiť, pochovať, stiahnuť naspäť na začiatok.
Vyčuchali zápach konkurencie, ten nevonia vábne. Treba ho vyhubiť.

Slané slzy zmiešané s potom strachu, stekajúce mojím telom mi vypaľujú otvorené rany, nevzdám to však, už mi veľa nechýba!
Preskakujem lávové mláky, z posledných síl sa vyhýbam jedu prskajúcich závistlivých zmijí, čím som ďalej, tým viac slizkých pijavíc zo mňa vysáva posledné kvapky krvi.

Stále nič nevidím, blúdim celkom stratená, žiadne svetlo na konci tunela, či aspoň malá iskierka nádeje...

Hlas obéznych sirén s rozmaznanými deckami ma vábi, sľubuje lepšie zajtrajšky, nevládzem, padám na kolená rozhodnutá všetko zahodiť, nechať sa rozožrať parazitmi okupujúcimi moju myseľ.
Vlastnoručne zadusiť svoj potenciál a navždy splynúť v sivastých odtieňoch tuctovej masy spoločnosti. Vyložiť nohy na prenajatú posteľ, pomasírovať guču hnusu, voľakedy zvanú mozog, civením na bezvýznamné agitačné prejavy zaplatených masmédiových bábok.
Nechať sa pomaly otráviť dákymi dovozovými sračkami. Vdychovať fekálie zverov v obleku, ktoré z tých ich špinavých bankovkových trónov celému svetu krásne serú na hlavy. A tváriť sa, že ma to teší. Velebiť zvrátené hodnoty. Nahodiť falošný ksicht, naučenú pózu a dožiť ten svoj biedny život vyprahnutý po honbe za materiálnymi statkami. Ktoré raz zhnijú rovnako ako ja?

Proste splynúť s davom v klamlivom pocite bezpečia. No ak by ma nezožrala depresia, tak závisť voči polke sveta alebo vyžraní úžerníci.

Nie, ďakujem.
Sklamem vás, no ešte stále som živá.
A chcem žiť, nie prežívať mumifikovaná túžbami niekoho iného, no milovať každý jeden deň, kedy dostanem šancu posunúť sa bližšie k môjmu cieľu. Cesta je dlhá a vyčerpávajúca, no viem, že jedného dňa zistím, že to skutočne stálo za to a s úprimným úsmevom na perách usnem.
Navždy.

So smrťou za ruky

Všetci sme len čísla. Nemáme mená, priezviská, prezývky a ani najmenšie pomenovanie pre naše nadanosti a znalosti. 

Neexistuje nik, koho by správne oslovovali, pretože mená sú len pre vyvolených. Lebo len oni sú tými, kto si v modernom svete meno zaslúži. 

Často krát prechádzame ulicou a pozorujeme ľudí, ktorým nedávame žiadne mená len čísla. „Ááá, pekný chlap či baba, tak asi  za štyri “ prechádzame ďalej a pozorujeme jednotku, za ňou sa čoskoro vynorí i dvojka a do perspektívy uličky vchádzajú i ďalšie čísla po desať - dvadsaťpäť. 

Sú to páni i dámy v odetom kabáte z roztrhanou čapicou na hlave, na znak pokory vystrkujú pravačku pred svoj obzor. Sú bez domu, no poznajú život viac ako ostatní.

Prechádzame ďalej a vidíme partičku ľudí sediacich na lavičke ktorá popíja alkohol. Venujeme im letmý pohľad a vidíme štvorku, jednotku, nulu a trojku. Všetci sú seberovní i keď majú vlastné čísla, no predsa sú odlišní.

 Štvorka je však vodcovský typ. Aspoň si to o sebe myslí. No očividne nesprávne, pretože nie je ani zďaleka taká húževnatá ako jednotka, ale tá môže byť tiež v omyle, pretože nula najviac pije a napokon, bola to ona, ktorá ich k tomu nahovorila. „Všetci sú na omyle“ povie si pre seba trojka.

 Povstáva a nič nerobí. 

Zrazu spozornie vidí známu tvár, pribehne a „Ahoj ako sa máš, pamätáš na mňa?“ prihovorí sa k úspešnému biznismenovi. „Hmm, ale áno!“ odpovie mu  zdvorilo. Trojka poďakuje a pribehne ku partii, pochváli sa a vzhľadom na to, že odišiel, si už nik z nich sa neopýta ďalšie podrobnosti. 

Trojka sa pýši a v momente tuší,  že je nad ostatných nadradená. 

My sa však pousmejeme a pokračujeme v ceste, neberieme na to ohľad, pretože sú to len čísla, no neuvedomujeme si, že pre babenky a chlapi štyri a pre osoby desať – dvadsaťpäť sme taktiež čísla. 

Bez mena, bez známostí, bez akejkoľvek ľudskosti. 

Nie sme hodný ani centu, hoc nás nazývajú číslovkou človeka. 

Sme len číslom zo stovák iných, nikomu na nás nezáleží, tak ako nám nezáleží na iných. 

Sme strašný sebci, že si myslíme, že pre iných sme viac ako číslo, no je to tak obojstranne. Zanecháme tu nepatrnú stopu. 

Žijeme totiž vo veľkej škatuli, v ktorej nás čaká smrť, pretože nás pokladajú za hŕbu čísel, ktoré sú im ukradnuté, no potrebujú ich. Zatiaľ. 

Tak koľký potiahnu rukou? Koľký z nás nebudú kráčať len tak, s číslami v hlavách a koľkí si naozaj právom zaslúžia od nás mená a znamenať niečo viac ako len to číslo. 

V dnešnej dobe každý myslí len na seba, pomstu, zlý úsudok a necháva sa strhnúť davom. Poďme spolu s každým aj so smrťou za ruky a náš život sa poberie krajšou cestou. Vľúdnejšou, milšou a ústretovejšou.

Čas pre radosť.

V dnešnej uponáhľanej dobe, si nenájdeme čas na nič. Každý je pohltený nákupmi, aby náhodou niekto nemal niečo lepšie ako druhý. Ľudia sú zmagorený impulzmi od svpjich blízkych a tak čaro toho osobitna ako to bolo kedysi sa uplne vytratilo. Tú radosť so stretnutia sa ľudí pri šálke horúceho punču, či čokolády, ten pocit stretnúť po čase niekoho, koho sme dávno nevideli sa stratil úplne. Ľudia sú neustále zamračený, unavený a nevrlý. Kedysi záver roka vo firmách bolo o bilancii, stretnugia s kolegovcami za účelom poďakovania sa za ten rok a odreagovania sa po ťažkom roku, každý sa tešil na spoločnosť s ktorou trávime celý rok. No dnes je všetko inak, stránia sa vzájomneho kontaktu, podrážajú a ukazujú si navzájom kto má vyžšiu moc. Nie je to o čase radosti, ale o čase krutosti. Vidia le seba, svoje nešťastie a do svojho kruhu nikoho nechcu. Sú ako zvieratá uväznená v klietkach, ktoré dúfajú vo voľnosť, ale keď jú dostanú tak nás udupú svojim strachom a domnienkami. Chcelq by som vrátiť čas radosti, kedy sa s úprimného srdca ľudia stretli a želali si úprimne, aby sa mali dobre. Skúsme zasiať pokoj okolo nás a nedovoľme , aby niečí strach a obava aj nás prevalcovala a stiahla nás do šedej reality ich sveta. Nech máme krásne a pokojne plynúce dni so správnymi ľuďmi po boku.

Snová realita či skutočná?

Zdanlivá realita ma pokúša najmä v snoch. Mätie moje zmysly, zahráva sa s mojim vedomím, nevediac, že je „jedno telo - jedna duša" spoločne so mnou. Ukazuje mi obrazy a situácie, ktoré sú tak realistické, že si nedovolím pochybovať o ich správnosti.
Mám krídla? Lusknutím dokážem vytvoriť oheň? Verím tomu. Verím týmto schopnostiam, akoby som sa s nimi narodila, nedovolím si pochybovať. Všetko je tak ako má byť a inak to ani byť nemôže.
Ale čo ak? Čo ak sú realita a snová realita založené na rovnakom princípe. Pozeraj, ale nechytaj. Je to takmer rovnaké.

Ak začnete v sne premýšľať nad tým, že niektoré veci jednoducho nedávajú zmysel, sled udalostí sa začína meniť v akúsi pomätenú nič nehovoriacu brečku, v ktorej sa strácate. Doslovne sa mení okolie, tváre ľudí, ich mená a prostredie, v ktorom sa váš dej odohráva. Ste v robote, ale viete, že ste vo vlastnom dome. Hovoríte s človekom, ktorého dôverne poznáte, ale na pohľad to predsa nie je on. Niekedy je dokonca odlišného pohlavia. Zabijete ľudí dvakrát, trikrát, ale oni stále stoja a smejú sa, občas plačú...
Ak začnete v realite premýšľať, nad tým, že niektoré veci nedávajú zmysel, nič sa nezmení, ľudia sú stále rovnakí, prostredie takisto, brečka v ktorej ste, má rovnakú farbu a rovnakú príchuť. Ste v robote, ale cítite sa ako doma. Hovoríte s neznámym človekom, ale máte pocit, akoby ste ho poznali celý život.
Niekedy vás napadne strčiť do človeka, ktorý stojí na vlakovom nástupišti blízko koľajníc, ale neurobíte to. Pretože viete...nie, ste si úplne istý, že to nie je správne!
Akýsi rozdiel tam je. Akási brzda, rozum, svedomie, alebo strach.

V snovej realite takéto brzdy neexistujú.
Rozum? Kdeže, lietate na kobercoch! Hráte bejzbal s ľuďmi, ktorí majú namiesto ľudských, hlavy slonie! Veríte tomu, že dokážete všetko! A ste schopní, dokázať to.
Svedomie? Pichnete svojmu spolužiakovi fixku rovno do stredu hlavy, pretože sa opovážil niečo vo vašom dome! Svojimi schopnosťami zabránite niekoľkým tureckým assasinom, aby dobili vašu pevnosť a ukradli najcennejšiu vec, ktorú v nej máte - koktejlový pohár!
Strach? Nebojíte sa skočiť z 50 poschodovej budovy, pretože viete, že dokážete lietať lepšie ako ktokoľvek iný. Púšťate sa do vecí, ktoré nemôžete zvládnuť - s radosťou a potešením!

Pýtam sa, kde sa stala chyba. Čo sa deje v spánku, že sa dokážeme zbaviť týchto bremien?
Sme paralyzovaní, aby sme sa  nemohli ani len pohnúť. Následky by mohli byť katastrofálne.
Kto sa nám vysmieva?
Život sa tak veľmi podobá videohrám - simuláciám života.
Až nato, že dokážeme preskočiť tanier, ktorý stojí pred vchodovými dverami...

Výmena

Aký je to pocit? Stáť tam? ...stáť tam hore a dívať sa na všetkých z výšky? Aký je to pocit byť na vrchole? Dívať sa na všetkých s nadhľadom? Aký je to pocit vidieť tie tváre? Tie prekvapené a smutné tváre? 
Ako sa cítiš? Keď tam tak stojíš? Celkom sama...dívaš sa na ostatných,  ktorých si opustila pre svoje vyššie ciele, pre svoju povýšenosť a egoizmus. Nechápem, kde sa berú tie spomienky. 

Prečo si si vtedy vôbec myslela, že sa niečo zmení? Prečo si si myslela, že stáť hore, nachádzať sa vyššie, byť nad vecou, je to hlavné čo v živote môžeš dosiahnuť? 

Stáť tam a dívať sa na to, čo si opustila kvôli svojmu cieľu... predsa, vždy je iná cesta... teda, mala by byť aj iná cesta. Neverím, že život je vopred určený. Že si  niekto vyberie cestu! Hlúpo a škodoradostne ma na ňu sotí a zamáva na rozlúčku. Neverím, že človek sa nemôže vrátiť. Nemyslím, že vrátiť sa, spomínať je zbabelectvo. 

Neverím, že niekto dokáže zlomiť ducha človeka, ktorý má stanovený jasný cieľ... neverím...
Ciele... prechádzať cestami a rútiť sa za svojim cieľom stoj čo stoj... to je to, prečo teraz ty stojíš hore a dívaš sa... to je to prečo ja som smutná a nechápem... to je to prečo je to tak nepochopiteľné a bolestivé... prečo mám ten zvláštny pocit... i keď som ti to vždy priala, chcela som,  aby si si vyplnila ten svoj sen, byť niekým, dostať sa na vrchol... priala som ti to, ale nechápem, ako si dokázal tak chladne všetko odhodiť?

 Lámať svojich blízkych, ich srdcia, ich mysle, tak ľahko ako sa lámu zápalky. Nechápem, ako sa môžeš  hrať túto stupídnu hru na faloš a zradu. Nechápem ako si môžeš vôbec myslieť, že veci sa nezmenili, a nikdy sa nezmenia... nechápem ako si môžeš myslieť, že je všetko v poriadku. Len tak niekomu vhrnúť tie veci do tváre... len tak niekomu ublížiť... len tak si odísť a zanechať za sebou potoky krvi... rozlámané srdcia a hnev. 
Čo si vlastne myslíš? Kto si myslíš, že si?! 

Kto ti dal právo sa  hrať ako s bábkami? Kto ti dal právo ťahať za nitky? 

Kto ti dal právo vôbec z niekoho si urobiť bábku?! Kto do čerta si myslíš, že si?! 
Tak aký je to pocit? Stáť tam hore, byť niekým dôležitým? 

Cítiš sa dobre? Áno? Tvoj výraz tváre hovorí áno. Tvoj postoj hovorí áno... ale si spokojná i tam vnútri? Cítiš sa dobre? Áno? Ale ako to dokážeš? Nie je ti to ľúto ? Nie je ti ľúto tých spálených spomienok, momentov a zážitkov ktoré si tak ľahkovážne zapálila? 

Nie je ti ľúto cesty späť,  ktorú si za sebou zničila? Nie je ti ľúto, tých tvári? Sĺz? Hnevu,  nenávisti,  závisti?! Nie je ti ľúto, že ostaneš napriek všetkému sama? 

Že i keď si tak úžasná osoba, s tak impozantnými vedomosťami a skúsenosťami,  tak s tebou niektorí opovrhujú? Nie je ti ľúto, že tam stojíš sama  a vždy budeš? Nie je ti ľúto... čo si tu zanechala...? všetky svoje pocity...všetky svoje spomienky... svoje srdce... 
Bála som sa... chcela  som vykročiť k tebe, vykročila som ... bála som sa následkov môjho rozhodnutia. 

Našla som nový domov. Nových priateľov. Nových ľudí.  

 Spálila som svoj život. Áno, terajší  život je možno mizerný, za veľa nestačí... ale je to môj život, a milujem ho. 

Zbožňujem  ľudí, ktorí mi ho naplnili. Tých ľudí, ktorý zo mňa dokázali vyrobiť zmysluplnú živú bytosť s myšlienkami a momentmi, za ktoré sa oplatilo trpieť. Ten život, ktorý mám je len jeden a je naplnený... nechcem ho odhodiť... nechcem všetko spáliť len pre ten pocit víťazstva a sily... nechcem zanechať za sebou spúšť zlámaných životov. Vytrhnúť sa z niekoho sveta, tak necitlivo, nevkusne tak tvrdo ako si urobila ty. Nasilu sa vyrezať z každého obrazu. Nasilu trhať a rezať kým všetko neupadne a neumrie...
Áno, myslím, že nestojí za to...
Čo je preč, je preč... ty tu už nie si... tie prázdne miesta po tvojej existencie v živote sa zacelia. Pomaly ale určite... raz zostane po tebe len spomienka... ale povedz, stálo ti to za to? Byť sama v tom perfektnom svete..., len nezabúdaj, že nie vždy perfektný bude? Ubiehajú ti dni tak rýchlo ako pred tým... ? 
Tak predsa, čo je preč, je preč... 
Ty si preč z môjho  života,  tak si to predsa chcela... čo je raz preč, už sa nevráti...
Som jediná, kto ti stojí otočená tvárou. Som jediná, komu sa to miesto ešte tak úplne nezacelilo... tak mi povedz, nie je ti ľúto, že tak trpím? Nie je ti ľúto?

 Už som odišla, nehľadaj ma... NIKDY!

Venované tým, čo vymenili to najcennejšie za to najúbohejšie.

Obžaloba človeka!

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! 

Inak povedané, dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné. 

Človek si má plniť svoje povinnosti smerom k hmote, ale aj smerom k duchu. Má tak činiť presne rovnakou mierou. Ale nekoná tak! 

Hmote sa venuje až nadmieru, kým to duchovné zanedbáva. Fatálne zanedbáva! 

Ak to máme vyjadriť percentuálne, staranie sa o veci hmotné nám zaberá 198 percent času. Na duchovné nám zostávajú iba zvyšné dve percentá, pričom správne by to malo byť sto percent na jedno a sto percent na druhé.

 To by bolo optimálne a harmonické. Za daného stavu to však harmonické v nijakom prípade nie je. Je to len jednostranné! Je to jednostranná upätosť iba na hmotné, ktorému človek obetuje všetky svoje sily, všetko svoje snaženie a všetku svoju námahu. No a pre takúto jednostrannosť mu potom nezostáva času na duchovné. 

To duchovné v človeku je potom nevyhnutne podvyživené a ľuďom i celej spoločnosti chýba rozvinutie duchovného rozmeru bytia. Jedno celé, veľké pole pôsobnosti človeka zostáva zanedbané. No a tento fatálny deficit duchovnosti spôsobuje problémy jednak jednotlivcom a jednak celej našej civilizácii. 

Civilizácii, ktorá je preto materialistickou a postrádajúcou poľudšťujúcou, duchovný rozmer bytia. Poviete si: ale veď sa dá pokojne existovať aj takto. Áno, dá, ale nanajvýš neplnohodnotne! Človek má dve ruky, dve nohy, dve oči a dve uši. Skúste si však predstaviť ľudskú bytosť, ktorá má len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko a jedno ucho. Takýto človek by mohol žiť a do určitej miery fungovať. Ale aký by to bol život? 

Absolútne neplnohodnotný! Bolo by to skôr trápenie. No a presne takto, presne takto to vyzerá s každým, kto naplňuje iba hmotný a materiálny rozmer svojho bytia, pričom ten duchovný zanedbáva. 

Život, aký žije väčšina ľudí dneška je vysoko neplnohodnotný. Nie je to život, ale živorenie! A toto nedôstojné živorenie pokračuje z generácie na generáciu. 

Žijeme vo svete, v ktorom sme sa naučili používať len jednu ruku, jednu nohu, jedno oko, jedno ucho a jednu polovičku mozgu a my to paradoxne považujeme za úplne normálne. Za prirodzené, lebo takto to predsa vždy bolo, je a presne takto žije a jedná väčšina. Pre nás je to už práve takto „normále". 

Pre nás by to už bolo nenormálne inak! Pre nás, ktorí sme sa naučili žiť s jednou rukou, nohou, okom, uchom a polovičkou mozgu je nenormálny každý, kto sa snaží používať obe ruky, nohy, oči, uši a celý mozog. 

Každý, kto je duchovný, pretože toto je vybočenie z „normálu". Zo všeobecného „normálu" ľudí obmedzených hmotou a zameraných iba na hmotné. Vo svojej hmotnej obmedzenosti a vo svojom zanedbávaní duchovného sme sa stali karikatúrami človeka. 

Nie sme ľudsky plnohodnotnými a táto neplno hodnotnosť sa čoraz viacej prejavuje. 

Množí sa nespravodlivosť, nespokojnosť, závisť, nenávisť a mnoho, mnoho iného, čo ľuďom znemožňuje byť šťastnými, spokojnými a vyrovnanými. 

Kvôli materializmu, hmotárstvu a nedostatku duchovnosti padli doteraz všetky civilizácie v dejinách a práve z tohto dôvodu to začína kolabovať aj v súčasnosti. 

Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie! Dajte hmote, čo je hmotné a duchu, čo je duchovné! Rovnaký diel námahy, úsilia a snaženia, ktorý človek vynakladá na hmotné, má vynaložiť i na duchovné. V čom však spočíva duchovné snaženie? 

Správne, skutočné a pravé duchovné snaženie? Spočíva v poznaní a naplňovaní duchovných zákonitostí, ktorým je podriadený náš skrytý, vnútorný život. Zákonitostí, ktoré vo svojich účinkoch presahujú až do hmotnosti a celkom viditeľne tvoria a formujú náš osud. 

Poznanie toho, prečo žijeme na tejto zemi, aký zmyslel má náš život, poznanie toho, odkiaľ sme prišli a kam odídeme po smrti, poznanie toho, prečo existuje utrpenie, odkiaľ pochádza a ako sa mu vyvarovať. 

Človekom správne a harmonicky si plniacim svoje povinnosti a preto naplneným harmóniou, mierom, šťastím a vyrovnanosťou, ktoré ku nemu môžu prúdiť len prostredníctvom dosiahnutia plnohodnotnosti jeho ľudského bytia.