Puzzle života

    Život... čo to je?  Spleť navonok nesúvisiacich osudov? Možno... no tak či tak splynú v dúhu, každá omrvinka tvorila raz celok. Každý život je zložený z malinkých dielikov, ktoré spolu vytvoria jedno veľké puzzle života...

    Človek sa narodí a vlastne nemá nič. Len jeden dielik, ktorý tvorí on sám. Až postupom času, krôčik po krôčiku odhaľuje svoje vnútro, ďalšie dieliky, ktoré znamenajú svet. Jeden múdry človek raz povedal: „Pre svet som iba niekto, ale pre niekoho som celý svet." Ale čo je to „svet"? Je malý? Veľký? A hlavne - čo je môj svet?

    Každý dielik, každá malá čiastočka mňa má svoj vlastný príbeh. Zdá sa, že medzi sebou vôbec nesúvisia, ale predsa sú pevne spojené. 

Dva dieliky - dvaja priatelia. Každý pre mňa znamená niečo iné, no napriek tomu ich osudy sú priam zrastené; nechcený trojuholník, zákon akcie a reakcie... Bez nich by však ten môj svet nebol svetom, zostala by prázdna diera, ktorú by nedokázalo nič zaplniť.

    Ani anjel, ktorý fúka rany mojej ženskej roztopaše, nedokáže nahradiť všetky stratené dieliky, ktoré odniesol vietor alebo ich pochovala čierna zem. Nie každý dielik je nahraditeľný alebo v podstate žiadny, lebo kto raz zastal vo veľkom puzzle života, nedokáže odísť ani keby chcel. Možno zmizne, nikdy ho už neuvidím, ale tieň navždy zostane, navždy zostane spomienka... Tak klaniam sa padlým anjelom, ktorých nemé výkriky nikto nepočul. Dielik poznačený smrťou, nedokončenými výpoveďami, po ktorých zostala len tma. Nemali právo siahnuť na... na ten svoj prvý dielik, ktorý určoval ich podstatu. Zostal po nich len prach... a bolesť. Človek musí stále kráčať ďalej a nedbať na rany osudu, ktoré utŕži. Je pravda, že rany sa zaceľujú, no jazvy rastú s nami. Zostať na dne, stáť na križovatke a voliť medzi láskou a nenávisťou... to je ten dielik zahalený čiernym závojom, kde už nie je cesty späť. A cesta stratenej dôvery sa hľadá ťažko. Dielik plný zatrpknutosti, kde by sa nikto nechcel ocitnúť...  

No po búrke vyjde zas slnko a zlomené krídlo už nie je zlomené. Cesta srdca je opäť otvorená, hradná veža opäť dobytná, všetko stratené nájdené... Dnes hľadám zmysel života, nové dieliky. Niekoho, kto ukáže mi správny smer, keď budem zas stáť na rázcestí a voliť medzi láskou a nenávisťou.

    Láska... ten dielik je najťažšie nájsť. Dielik ukrytý v labyrinte citov, od ktorého kľúč je ukrytý „len" v hĺbke vlastného srdca.

 A po mnohých vzletoch a pádoch príde zistenie, že to, čo hľadáme je celkom blízko, že ten dielik plný lásky a nehy nie je zatratený, že stačí len vystrieť ruku a ... a vnímať. Nehľadať hneď červené ruže, ktoré sú symbolom nehynúcej lásky, lebo práve tie dokážu zradiť. Dielik z bielych ruží je zaviaty prachom a človek zaslepený vlastnou samoľúbosťou necíti, že to, čo hľadá v nekonečných diaľkach, je vlastne tu prítomné... len treba hľadať v hĺbke vlastného srdca. Život je zložený z množstva dielikov. 

Človek ich nachádza, ale aj stráca, stále obmieňa. Dnes ešte toto puzzle nie je kompletné, no raz bude. Niekto mi povedal, že keď sa tak stane, zomriem. Možno je to pravda, ale kde niečo končí, objavuje sa zároveň niečo nové, nepoznané.                                                                     

Tak raz budem opäť skladať veľké puzzle života odznova, puzzle, ktoré znamená svet...

Oveľa ľahšie je splácať krivdy ako dobrodenie, lebo pomsta je ako zisk, vďačnosť ako ťarcha.

Človek bol odjakživa pomstychtivý a žiarlivý tvor. Veď nenadarmo sa hovorí, že človek chce vždy to, čo nemôže mať. 

Boli z toho krvilačné spory, viedli sa kvôli tomu vojny. Mnohé rodiny boli rozvrátené, by dokonca aj vyhladené. A kvôli čomu vlastne? Pre obyčajný chtíč a márnotratnosť jedného ega.  Tiež sa zaužívalo, že pomsta v zásade ešte nič nevyriešila. Ale myslíte si, že to niekoho odradilo? Samozrejme, našli sa aj výnimky, ale tých bolo teda podstatne menej.

     Veď kto by nepoznal ten vše objímajúci pocit blaha a zadosťučinenia prestupujúci každú bunku v tele, to sálajúce teplo rozlievajúce sa po celom tele ani čoby horúca láva valiaca sa po strmých svahoch, tú sladkú chuť na jazyku čo sa nevyrovná ani tomu najsladšiemu výberovému vínu zo slnečných svahov Toskánska.  Áno, tie endorfíny zodpovedné za celkový stav šťastia sú neuveriteľné, však? 

Ale pomsta, tiež by sme to mohli nazvať aj akousi odplatou, má ešte jednu užitočnú vlastnosť, a to - je konečná. Jednorazová činnosť založená na princípe: „Ako ty mne, ja tebe" ukončená želaným výsledkom. Nikomu už nie ste nič dlžný, žiadna protislužba.

     V žiadnom prípade tu nechcem nič protežovať, ani nič podobné.

 Na tieto veci si každý musí vytvoriť svoj vlastný názor. Ja tu od toho nie som.  Na druhej strane tú máme dobrodenie ako mravný protipól. Činnosť založená na princípe: „Matka Tereza je náš veľký vzor" taktiež ukončená želaným výsledkom. Veď to poznáte. Pomoc ponúkaná nezištne, bez akýchkoľvek nárokov na honorár. Ono by sa do toho mohla zarátať aj charita, ale v dnešných časoch je to už tiež vlastne iba obohatenie sa  ako pomoc . Ale vráťme sa späť k dobrodeniu. Keď konáme dobro má to viacero výhod, okrem iného sa nájde nejaká tá odmena a objaví sa dobrý pocit. 

Tento pocit je rovnako intenzívny ako pri pomste. Vaša duša sa vznáša sťaby bola pierkom unášaným jarným vánkom kdesi vdiaľ, ego sa rozplýva blaženosťou ako čerstvé suflé ... človek sa jednoducho celý vznáša päť centimetrov nad zemou. Ach áno, skutočne neoceniteľný spôsob ako si zdvihnúť sebavedomie.  Je to však dosť? Mám na mysli dnešnú hektickú, pretechnizovanú a zlobou zamorenú dobu, kde vládne korupcia, individualizmus a nevraživosť. Skutočne sa ešte oplatí robiť dobré skutky? 

Pomáhať ľuďom v núdzi? Aj zaužívané vety stoja proti tomuto - „Podáš prst a chce celú ruku"; Za dobrotu na žobrotu". Súčasnosť jednoducho nie je pre martýrov a misionárov.

     Do dnešného prostredia sa skrátka a dobre viac hodí tá pomsta. No len si to uvážte - vykonáte čo máte, obohatíte sa a život ide ďalej. Žiadne záväzky, žiadne problémy, nič. Ale čo také dobrodenie? Myslíte si, že je to jednorazová vec? Omyl! Vždy keď spravíte nejakú dobrú vec, musíte spraviť ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu ... a stále to nie je dosť. Začarovaný bludný kruh ... Nútia vás k tomu ako spoločnosť, ktorá si už jednoducho zvykla na túto vašu šľachetnosť, tak aj vaše svedomie. Áno, svedomie. Ten dotieravý hlások v hlave nápadne pripomínajúc morálne kázanie kňaza v miestom kostole, ktorý vás nepustí ďalej a nabáda na ďalšie skutky v prospech ľudí a v širšom ponímaní aj spoločnosti. Skutočne stresujúce, nemyslíte?! A vezmime si teraz ďalší príklad. Čo ak sa vám čistou náhodou stane, že vám niekto zachráni život? 

Čo bude nasledovať potom? Samozrejme sa zachováte podľa starých zvyklostí a pri najbližšej možnej príležitosti mu túto službu oplatíte. Lenže tu sa vynárajú hneď dva problémy - za prvé: Kto už sa v dnešnej dobe ocitá v smrteľnom nebezpečenstve? ( teraz nemám na mysli ľudí vo vojne sa zmietajúcich krajinách ). 

Pri tej lepšej konštelácii hviezd nikdy nepríde na plnenie sľubu a vy vyviaznete z osídiel vďačnosti; za druhé: Aj keď druhému ten život predsa len zachránite, stále si budete myslieť, že to nestačí, že mu niečo dlhujete. A týmto sa, prosím pekne, rodí závislosť a dlžoba na celý život. Preto si dvakrát rozmyslite či chcete takto dopadnúť. Nehovorím, že dobré skutky sú pliaga, ktorej by sme sa mali na sto honov vyhýbať, to v žiadnom prípade nie, len si skutočne dobre premyslieť či chceme podstúpiť také riziko. Ale to je zasa len môj názor a ja nemám právo ho komukoľvek vnucovať.

Ako sa však hovorí: „Dobro nemôže existovať bez zla, tak ako zlo nemôže existovať bez dobra". Dve sestry vedľa seba žijúce, no až tak odlišné ako svetlo a tma, Jing a Jang.

 Je to pradávna kozmická rovnováha, ktorej porušenie môže vyústiť až do prázdnoty kde by neexistovalo nič len čas ...  

Nič na svete nie je len biele alebo čierne. Len tie odtiene sivej, ktoré sa rozprestierajú uprostred , nie sú tak výrazné ako tie dva protipóly na opačných koncoch.

 Preto to človeka zvádza jedným alebo druhým smerom, hoci ich činy sú podfarbené sivým rozhodnutím.

Na ceste za kúskom vlastnej identity, Zn.: Zúfalá

Všade nás prenasleduje: to čarovné slovíčko „Lifestyle“. Krikľavo ružové časopisy pre ženy sa v poslednom čase čoraz častejšie vyžívajú v oháňaní sa záhadným pojmom „It-Girl“. Sienna Miller to má. Kate Moss to má. Britney Spears to nemá. Vlastný „Style“, ten celkom jedinečný „Look“, to „čosi navyše“. Návod na použitie znie: „Len sa pozrite, aká je originálna. Opakujte po nej a aj vy budete.“ Niekedy si kladiem otázku, či naozaj nikto nevidí tú nádhernú iróniu toho celého. Možno aj áno, ale každý to len s odovzdaným odporom prehltne ako sirup proti kašľu? Hlavne, že nakoniec vznikne ten správny efekt? Vlastne je mi z toho zle.

Čo sa deje? Poviem vám to: Pomaly ale iste sa v našich hlavách zahniezďuje nový „Trend“. Je to celkom jednoduché: Musíte byť iní. Celkom, absolútne, dokonale iní ako ostatní. Najlepšie hneď pravý opak. Sú ostatní vážni? Buďte v pohode. Sú bohatí? Tak buďte chudobní. Alebo sa aspoň tvárte, akoby vám chýbala strecha nad hlavou. Byť bohatý je „out“. Sú pekní? Nevadí, buďte kľudne škaredí. Odvaha byť škaredým je cool. Musíte byť odvážni, divokí a vzdorovití. INÍ AKO VŠETCI OSTATNÍ. Zapichnite si do nosa zatvárací špendlíky, namaľujte si oči načierno, počúvajte neznáme kapely a neopováži sa umyť si vlasy. A potom, až potom vás budú prenasledovať obdivné, čo to tu táram, ba priam závistlivé pohľady. Odteraz ste to VY, kto je cool.

Niežeby som s tým nesúhlasila. Nechápte ma zle. Niekedy vidím na ulici balansovať mladé baby v mojom veku s obtiahnutými „vypratými“ džínsami, tričkami na ramienkach pastelových farieb s XXL-výstrihom a dohola vytrhaným obočím (prípadne s dvoma natenko namaľovanými čiarami namiesto neho) a mrazí ma. Vtedy myslím na to, ako pekne by vyzerali v starých roztrhaných menčestrákoch, zauzlenom čiernom tričku ich chalana skejťáka a naozajstnou kvetinou v strapatých vlasoch.

V skratke: Myslím, že je naozaj dobré, chcieť byť iný. Veľmi, veľmi, veľmi dobré. Ale niekedy sa sama seba pýtam – a pýtam sa aj, či som jediná, ktorej to nedá spať - : Čo sa dočerta stane, ak budú nakoniec všetci iní? Ak bude toto polnočné volanie jeden po druhom nasledovať každý? Od koho sa potom budeme odlišovať?

Akosi sa bojím toho dňa.

Pohľad do zrkadla...

„Zrkadielko, zrkadielko kto je na tomto svete najkrajší?“

 Scéna priamo vystrihnutá z kultovej rozprávky od Disney. 

Príbeh odvíjajúci sa okolo jednoduchej, nežnej a krásnej Snehulienky a zlej, závistlivej a mocnej kráľovnej. Svet, kde súperí dobro a zlo, chudoba a bohatstvo, tam kde nie je dôležité, kedy vychádza a zapadá slnko. Spoznávate tento dej?

Možno sa čudujete, prečo som začala práve touto myšlienkou. Skutočnosť je podľa môjho názoru taká, že samotné zrkadlo nemá pre ľudstvo žiaden veľký význam. 

Okrem toho, že každé ráno sa mnohý z nás poupravia, učešú a vykonajú pred ním svoje hygienické potreby. 

Dokážu s jeho pomocou vzdať hold fyzickej kráse, ale nemajú možnosť vidieť do svojho vnútra. Nie je to tak?

Už samotný príbeh Snehulienky nás presviedča o tom, že svet je o protikladoch, napodobňuje masívne „benátske“ zrkadlo. 

Na odrážajúcej sa strane vidieť svetlo, dobro a lásku, dokonalosť! Ale odvrátená strana, tú ktorú nebadať, ukrýva zlo, nenávisť a hŕbu nedostatkov.

Skúsme sa spolu zamyslieť. Prečo pes pri pohľade na svoj obraz v zrkadle rýchlo odvracia zrak? Nie je na seba zvedavý? Nie, jemu predsa nezáleží na tom, aký ma dokonalý účes, krásne oči, či plné „pery“. Jeho život sa odohráva v jeho vnútri a existuje preto, že je sám o sebe niekto! Ale ostaňme v živočíšnej ríši. 

Čo taká mačka? 

Tá sa priam kochá pohľadom na svoje prednosti. Doslova sa nalepí na kus skla, nahlas mňauká a obdivuje sa. Ona si týmto „rituálom“ dáva najavo, že je hrdá a pyšná na svoje JA.

A čo s ľuďmi, ktorí lipnú na svoj obraz? Sú tiež falošný? Z mojej strany je na tomto odhade kúsok pravdy. Prílišné postávanie pred zrkadlom je malým znakom toho, že človek čo sa doň neustále pozerá, potrebuje cítiť pocit niečo znamenať. Skryto preceňuje svoj výzor, pochvaľuje oči, vlasy, svoje ruky... 

Nie je to trošku nezdravé? Mne osobne stačí letmý pohľad, aby som vedela, či vyzerám k svetu. Veď napokon, v živote nie je podstatný len vonkajšok. A dobre viem, že to, čo sa vo mne ukrýva, žiadne rozbitné zrkadlo neodhalí. 

Ak som zvedavá a chcem počuť moje JA, ktoré prebýva kdesi dnu, hlboko v mojej duši, stačí ak zamením neživú hmotu za kamaráta, sestru, či mamu. Tí, budú mojím zrkadlom. Oni mi rečou poodhalia, či mám upravené sebavedomie, učesaný charakter, či jemne nalíčený temperament.

Toto všetko nasvedčuje tomu, že môžeme hľadieť s otvorenými očami všade. 

Môžeme oprieť zrak do čírej vody, do čistého vyblýskaného výkladu, alebo do zrkadiel rôznych tvarov a veľkostí, ale nikdy neuvidíme... 

Lebo to, čo treba vidieť a vedieť o živote a o svete často stačí hľadať aj so zatvorenými viečkami. 

Treba však vypnúť reč, mimiku i gestá a nechať prehovoriť vlastné JA.

Život je kreslenie bez gumy (A. Einstein)

   Kreslenie je proces tvorenia niečoho nového, krásneho a nepredvídateľného. Nikdy neviem dopredu povedať, ako bude vyzerať môj obraz. 

Avšak ak nie som s výsledkom spokojná, môžem ho kedykoľvek premaľovať, zmeniť, spraviť väčšie či menšie korektúry. 

Je však taký aj život? 

Môžem sa kedykoľvek vrátiť k vykonanému či povedanému a opraviť to?

 Nie, samozrejme. 

Prečo teda tieto dve zdanlivo nezlučiteľné veci porovnávam?

Kreslenie bez gumy. Ako by to vyzeralo? 

Precízne premyslieť každý ťah, opatrne naniesť farbu na plátno, dôkladne naplánovať kompozíciu, aby bolo finálne dielo dokonalé. Nie je to tak aj v živote? Na všetko mám len jeden pokus. 

Život mi nedá druhú šancu. Nemôžem sa otočiť späť a opraviť všetky zlyhania. 

Musím zvažovať každý krok a ak sa náhodou niekedy potknem, nevracať sa do minulosti a ľutovať nesprávne rozhodnutie, ale poučiť sa do budúcnosti a ešte opatrnejšie „maľovať“ nasledujúci život, aby som neopakovala tie isté „prešľapy“.

Život mi dáva do ruky ceruzku a papier, aby som si pomocou zdanlivo bezvýznamných rozhodnutí „načrtla“ svoju budúcnosť. Je to odo mňa trúfalé, veď moja ruka je neistá a amatérska. 

Keby mi niekto povedal, že čokoľvek, čo nakreslím, ožije, nedokázala by som spraviť jedinú čiarku. Tiaž zodpovednosti by znehybnila moju ruku. Tak ako sa opovažujem bez rozmyslu kresliť vlastný život? 

Veď zodpovednosť voči sebe samej je určite väčšia ako zodpovednosť k niečomu ešte neexistujúcemu. Musím teda kresliť pevnou rukou, ktorú získam dôkladným premyslením každého ťahu a, samozrejme, cvikom. 

Preto ma čaká ešte veľa zlyhaní a omylov, aby som pri maľovaní života dostala do ruky ten správny „grif“.

Keď budem zomierať a obzriem sa späť na obraz mojej životnej cesty, aký pohľad sa mi naskytne? 

Budem sa môcť pýšiť obrazom plným farieb, jasných kontúr, presných línií, obrazom obsahujúcim vitalitu a isté ťahy? 

Alebo sa budem hanbiť za veľkú „machuľu“, v ktorej sa farebné plochy v snahe zakryť jedna druhú zlievajú do neidentifikovateľných tvarov, a nemá žiadnu výpovednú hodnotu? 

Čo chcem p sebe zanechať na tomto svete? 

Nesmie to byť „čarbanica“, musím sa aspoň pokúsiť viesť ruku s ceruzkou pevne a nebáť sa zlyhania. 

Pretože ani tomu sa nevyhnem, no musím ho prijať ako posilnenie a povzbudenie do ďalších dní.

Pasová teória pre výkrm vlastného ega

                      Je paradoxné, že vytvorená skutočnosť pozostáva veľakrát z radostí , ktoré súvisia s pádom niekoho iného.

             Ľudia milujú pády iných ľudí už len z dôvodu, že v takejto situácii človek, ktorý je predmetom pozorovania veľakrát spadne hlbšie, než je prirodzená hranica úbohosti týchto neprajníkov. 

Sú to typy ľudí, ktorí hlboko vo svojom vnútri márne v tomto smere hľadajú skutočný význam a cítia, že svoju šancu prepásli. 

           Či už ich vinou, alebo pričinením vonkajších okolností, sa nakoniec z času na čas zobudia s pocitom, že niečo počas uplynulých období zmeškali, prehliadli a celkovo sa tak ocitli v pozícii, ktorá je pre nich samotných neprijateľná a ktorá musí byť kompenzovaná potešením z bolesti iných.

       Máloktorý z týchto dobro dejov odzrkadlí navonok svoj vnútorný obraz, nakoľko im to z nejakého, pre mňa nepochopiteľného dôvodu, našepkáva ich svojím spôsobom choré ego. 

V tejto rovine sa takýto ľudia delia na dve podskupiny. Tá prvá je tichá, neovplyvňujúca priamo pády iných. Tá druhá je svojím obsahovým naplnením nebezpečnejšia, nakoľko v priamej súvislosti pozmeňuje fakty na nepravdy, ktoré veľakrát spustia lavínu neúspechu. 

Pri zamyslení sa do ďalšej hĺbky svojím spôsobom chápem ich postoj nedať nič vedieť, vzhľadom k tomu, že dnešný svet nezosobňuje takýchto outsiderov a nepripúšťa nedokonalosť. 

Ani toto však nepovažujem za akúkoľvek formu ospravedlnenia, pretože som presvedčený, že pokiaľ človek chce zmeniť či už priamo seba, alebo pozmeniť jeho súčasný výsledok, vždy má nádej, ktorá je prvotným a nevyhnutným kapitálom. 

Ale z nejakého dôvodu je lepšie ľutovať sám seba a ísť ku dnu, ako trocha zabrať a aspoň sa pokúsiť zmeniť okolnosti. . .

Však bolo by určite pochabé premietnuť si túto stránku ľudského správania ako tú, ktorej dovolím určovať, resp. utvárať náhľad, pretože verím v priateľov, ktorí majú práve tú moc liečiť ale aj tráviť dušu človeka.

              Avšak už len slovo priateľ vylučuje pre mňa možnosť trávenia mňa samého, pretože či sa to niekomu páči a či nie, som citlivá bytosť a práve cit je zlatou nitkou k svetlým dňom...

Je normálne byť morálny?

Veď kto sa dnes zaoberá morálkou? Kto dnes vie, čo vôbec „ morálka" je? Pre tých ktorí o nej ešte nepočuli, morálka v encyklopédii znamená : súhrn hodnôt, noriem, cieľov a ideí ktoré triedia konania a predpisy podľa dobra a zla.
Premýšľam a snažím sa predstaviť si svet, ktorý by sa naozaj dal deliť na dve strany. Bielu a čiernu. Dobrú a samozrejme zlú. No nedokážem si to ani predstaviť.

Premýšľajte.

Dnes v našich životoch, každý hľadá svoju cestu, hľadá svoj cieľ. Podľa môjho názoru neexistuje človek, ktorý by sa na tejto ceste nepotkol. Nespravil chybu. Aspoň raz sa nedotkol dna. Ochutnal pocit „seba sklamania", začul výkrik svojho svedomia, svojho Ja. Veď my dnes sami nevieme určiť, čo je správne a čo nesprávne. Vo svete sa už dávno pomenili rebríčky hodnôt. Kto tuší kedy sa to stalo? Keď dnes si ľudia viac vážia svoje telo ako svoju dušu...Peniaze ako rodinu, či úspech v práci ako v osobnom v živote. A kto navonok nepôsobí „ in" stáva sa automaticky niekým, kto bude hodnotený. Hodnotený za každý čin a za každý názor, ktorý sa čo i len trochu odlišuje norme dnešného sveta.

„Nepiješ s nami? Ty si sa kde narodil?"...

„Ešte si s ním nespala?" ...

„Ty sa chodíš prechádzať sama? Načúvaš tichu?"...

Je naozaj morálka niečím k čomu ešte dnes môžeme dodať slová: „... je normálna."?

Iba ak morálka znamená len otrepané slovo. Slovo, ktoré pre všetkých znamená niečo ako etiketa slušného správania. Paradoxom je, že slušnosť káže vravieť pravdu. A ak si máme povedať pravdu, kde v tomto svete pravda je? Dnes sa zdá, že pravda je v tichom krúžení svojich problémov, v poháriku čo držíme v ruke a v nadmernom ponosovaní sa nad banálnymi, doslova, nepodstatnými vecami.

A idey a ciele, tie vnímam ako sny. Ale kto dnes verí v svoje sny? Kto dnes verí, že naplní každú svoju túžbu, že príde k svojmu cieľu? A ak sa predsa len nájde niekto. Kto z Vás mu nepovie „ Prebuď sa! Sny sa neplnia, nežiješ predsa v rozprávke."

A tak morálka možno existuje, možno je správna aj normálna. No skúste posúdiť sami, je dnes normálne byť morálny? Mať svoje hodnoty, mať svoje ciele, svoje sny? Veriť v ne a držať sa ich? Keď všade kam sa obzriete na Vás číha svet, ktorý si vraví „moderný". V ktorom vaše pravé hodnoty zrazu už nedávajú zmysel. Kde ľudia nepozerajú do hĺbky. Dnes akoby už nebolo normálne byť morálny.

Ako strácame priateľov

Na svete žije vyše šesť miliárd ľudí, a predsa má každý z nás v priemere len pár dobrých priateľov. Prečo? Je to neschopnosť človeka nadväzovať kontakty alebo je pre nás obtiažne ich udržať? Kde treba hľadať dôvody? Predovšetkým v nás!

Celý svet je zamorený chtivosťou a inými zlými vlastnosťami. Dnes je už len veľmi ťažké nájsť človeka so srdcom čistejším ako diamant, ktorý nikomu nikdy neublížil, a dokonca na to ani len nepomyslel. Takého môžeme nájsť už iba niekde ďaleko od civilizácie alebo hlboko v horách, kde ešte neprenikla technika. V tejto modernej dobe totiž ľudia myslia len na jedno - na peniaze. Sú chamtiví a chcú ich mať čo najviac. Na tom už stroskotalo mnoho priateľstiev… Niektorí by dokonca neváhali ani odcudziť majetok svojho najvernejšieho priateľa, mysliac pritom len na seba a na svoj úžitok.
Ďalšia nepríjemná vlastnosť je žiarlivosť, ba priam až závisť. Poznáme ju snáď všetci: Kúpime si nový zlatý náhrdelník a okrem neho máme na krku aj ďalších jedincov, ktorí by ho chceli za každú cenu získať, a radšej by sa rozkrájali, ako keby ho nemali mať. Ak je ale náš priateľ skutočne dobrý, nič také ho nezaujme a záleží mu len a len na našej povahe.

Ľudstvo pozná aj falošných priateľov. Sú to strašne vtieravé osoby, ktorým ide len o jedno: O náš majetok. Neustále sa podlizujú, líškajú a aspoň navonok sú ochotní pre nás zniesť aj modré z neba. V skutočnosti sú to ale príživníci, ktorí sa chcú obohatiť… preto by sme každému novému priateľovi mali nedôverovať. Ak to myslí naozaj vážne, nejakým spôsobom si určite našu dôveru získa…

V poslednom čase sa dobré vzťahy medzi nami narúšajú aj kvôli odlišnosti politických názorov. Určite sa vám to už všetkým stalo: Normálne ste s priateľom diskutovali na mnohé témy, a zrazu padne slovo na politiku. Slobodne poviete svoj názor (veď je demokracia) a váš „tolerantný priateľ“ vám okamžite začne nanucovať svoje: „Sú to príživníci a vedia len kritizovať…“ alebo „Len on to dokáže…“ Preto je najlepšie diskusii o politike sa z diaľky vynúť.

Ešte jedno nám berie priateľov - osud. Bohužiaľ, ten si vyberá len tých najlepších, ktorí to myslia skutočne úprimne. Strata priateľa bolí…, no po čase zabudneme a nájdeme si nového - to je kolobeh života a… priateľstva.

A čo dodať na koniec? Snáď len toľko, že za všetko si väčšinou môžeme sami. Všetci by sme sa mali nad sebou poriadne zamyslieť a odstrániť všetky svoje zlé vlastnosti. A potom, ktovie (?), možno sa o pár rôčkov budeme všetci poznať po mene a celé ľudstvo sa spolu bude držať za ruky: biely s čiernym, domorodec s prisťahovalcom i skín s Rómom… 

Skúška zvaná život.

Keď sa tak zamyslím nad životom, vychádza mi len jedna odpoveď nad všetkým tým, čo sa okolo mňa deje a to je, že život je pes a my sme jeho štence. Znie to drsne, ale zamyslime sa nad tým. Už od malička sme skúšaní každodenným behom plynutia času. 
Pôrod, škôlka, základná škola, stredná, vysoká a neskôr život. Veď už v ten prvý okamih, keď sme sa narodili. Muselo to byť očarujúce, no zároveň desivé stretnutie so začiatkom čohosi nepoznaného, neovereného a neodskúšaného. Najzarážajúcejšie na tom je, že väčšina ľudí musí žiť na prvý pokus, bez nároku na omyly. Každý dobre vie, ako začal náš prvý pokus, síce sme ho zažili, nepamätáme sa naň, ale vieme o ňom len z počutia: je to pôrod. Nádherný, zároveň bolestivý okamih, ktorý sa z tej nie práve najpríjemnejšej stránky skončil v tom okamihu, keď sme ucítili hodvábne dlane našich matiek. Ten hrejivý, ukľudňujúci a zároveň blažený pocit z istoty, ktorá pramenila z vnútra dvoch súčastí jedného celku našich a tiel našich matiek.
Potom prišli tvrdé skúšky ohňom, v ktorých sme mali pochopiť, ako fungujem ja ako človek. Myslím tým náš prvý úsmev, ktorý nebol úsmevom, bol to skôr aký taký úškľabok, ktorý sa nám pri všetkej tej dobrej vôli podarilo vykúzliť na našich ešte nemotorných perách, alebo tiež naše prvé kúpanie. To bol horor zvaný voda. Keď nás naše matky so všetkou tou vrúcnou láskou a nehou vkladali do čohosi, čo človek nevidí, len cíti na sebe akúsi zvláštnu hmotu, ktorá obopína celé naše telo a my sa v nej začíname pomaly, ale iste cítiť ako v tej najjemnejšej perinke. Pomaly nás objíma pocit istého stretnutia tretieho druhu. Ďalej to boli naše prvé kroky. Vlastne najprv batolenie, potom lezenie, neskôr chodenie. 
Predstavte si koľkokrát sme spadli, aby sme sa znova mohli postaviť. Naše unavené telíčko odmietalo pohnúť sa ďalej, ale vedeli sme, že tréningom zocelíme svoje svaly, vlastne to sme ešte ani netušili, čo sú to svaly. Mám skôr taký dojem, že sme sa len chceli podobať „dospelákom“. Áno, tým čudám chodiacim na dvoch nohách, večne, nervóznym a ustráchaným postavičkám v hre zvanej osud. 
A čo mala znamenať škôlka??? Ach krutá hra osudu, ale priznajme sa, malo to aj svoje výhody. Okrem tých večných prednášok o spolunažívaní, napríklad aby Karol nebil Jožka, aby sme všetko zjedli, lebo príde čert a odnesie nás do pekla, alebo aby Anička nebrala Zuzke šaty pre jej bábiku, to boli pekné časy. Hoci sme museli jesť, piť, spať a ba aj cikať na povel, utvorili sme si už v škôlke prvé kamarátstva, ktoré nás neskôr v našich psychických rozpoloženiach posúvali ďalej. Neskôr prišla škola, najprv sa to zdalo ako veľká zábava, ale neskôr sme sa dozvedeli, že učitelia, ktorý vyzerali tak milo a dobrosrdečne, sú vlastne sprisahancami tajného klanu „dospelákov“ a ich bojovou úlohou je pripraviť ďalší oddiel mladej vrstvy na boj so životom o vlastnú existenciu. Bolo to tvrdé, ale utvrdilo nás to v tom, že učenie je dôležité pre život a pre vývoj našich osobnosti, vlastne iba tej jednej v každom z nás. Nieže by sme nemohli mať viacero osobností v sebe, ale predstavte si, ako by to asi bolo, keby každý o sebe hovoril v tretej osobe. 
Potom prišla stredná škola a prvé priateľstvá, áno priateľstvá, síce nie na celý život (existujú výnimky), ale aspoň na tie 4 roky na strednej škole. Toto tiež nebolo tým najľahším obdobím. Viete si predstaviť to, že ak budete vyčlenení z kolektívu elity, stanete sa vlastne nikým, nulou, a to vás bude sprevádzať celý váš život? Avšak ak tieto tzv. nuly sa vzchopia a uvedomia si vlastnú hodnotu, stanú sa z nich možno tí najgeniálnejší vedci, najuznávanejší odborníci v odbore s názvom environmentálna metafyzika, alebo niečo podobné. Práve títo ľudia by sa mali vzchopiť a pokračovať vo svojej ceste, veď oni sú tí geniálne odlišní a iní. Preto sú iní, lebo sú dokonalejšími časťami samých seba. 
Vysoká, čo vám k tomu napísať. Je to zhluk rôznych kultúr, najmä ak ste nevyrastali v tom meste, v akom navštevujete školu, je to pre vás zo začiatku veľký chaos a naozajstná neznáma. Keď sa však dostanete do stereotypného rytmu vysokej školy, zistíte, že vaša najväčšia obava je len drobným chrobákom kdesi v malinkej čiernej diere uprostred vašej mysle.
Až po ukončení vašich zaťažkávacích skúšok školského systému príde tá najťažšia, a to ŽIVOT.
Ako raz povedal Kierkeghart: “Sme vrhnutí do slobody.“ 
Slobody života, kde každý omyl nás stojí pád, každý pád nás stojí posun hore alebo dole. Je na nás ako pôjdeme životom, ako sa dokážeme prispôsobiť a hlavne či sme ochotný robiť kompromisy, lebo život je len o kompromisoch. Záleží len na nás, ako dokážeme žiť, spolupracovať, myslieť a tvoriť našu pečať a akú stopu zanecháme.

Každý človek si dal určite aspoň raz v živote otázku : 

„Čo som zažil?" 

Rovnako každý nájde vo svojej histórii udalosti , na ktoré iste nezabudne. Ich počet je však u každého jedinca odlišný. 

Ten , kto si svoje predstavy nedokázal zhmotniť , pritakával iným , ktorý v jeho mene robili rozhodnutia , istotne nemá radosť zo svojej situácie , ktorá naznačovala, že jeho bitie nebolo suverénne a rozhodné. V jeho spomienkach bude len málo zážitkov v ktorých kráčal pevnými a húževnatými krokmi.

 Tieto udalosti sa nedajú nazvať dušu hrejúcimi. 

Aby v očiach systému nevyzeral náhodou neprijateľne hlúpo , aby nespravil pre režim neabsorbovateľnú chybu , tak radšej nevyslovoval svoje vlastne názory. Neuvedomoval si, že obava z reakcie okolitej mašinérie mu obmedzuje život. Život, ktorý je prázdny a ktorý v mnohých prípadoch nestojí za reč. 

Navzdory tomu človek , ktorému život nepretiekol deravými prstami na zemi, kde sa rozplynuli jeho krásy a pôvab , človek ktorý dokázal naskočiť na vlak života a aj napriek mienke niekoho iného sa nenechal odradiť od svojich predsavzatí, si zahral v mnohých scénach hry zvanej život. 

Samozrejme, že popri týchto preňho pozitívnych krokoch si narobil aj nemalo nepríjemností. No keby sme v živote nemali bariéry, neuvedomovali by sme si že žijeme a že sme sa ocitli aj v dušu povznášajúcejších časoch. 

To, že človeku bolo nádherne, si uvedomí, až keď mu osud podrazí nohy a melancholicky si spomenie na nedocenený včerajšok.

Avšak k bitiu to patri a každý sa raz  pozviecha späť na rovne nohy. Ibaže život nestojí len na našich rozhodnutiach , ale aj na prostredí v ktorom sa naša existencia snaží presadiť. 

Ak sa nachádza v spoločnosti, ktorá nám vedome ubližuje (tým myslím napríklad vojnu), potom by som isto snívala o bezstarostnom , fádnom a stereotypnom živote v ktorom by som každodenne nestretávala smrť a utrpenie. 

 Ale keď je človek v pozícii, že sa mu každý mesiac , rok javia ako priamka na grafe vyjadrujúcom životné zážitky umiestnená v tej najnižšej hodnote , rovnobežná len s časovou osou , pričom  hodnota životných výjavov je konštantná , keď nemá žiadne výnimočné spomienky na svoju minulosť okrem niektorých okamihov zo školy , maturity a nástupu do zamestnania v ktorom je každý deň totožný s predošlým dňom  a tento ako ten nasledujúci , potom ma chuť vrátiť čas späť na pomyselnú štartovaciu čiaru vnímania a riadenia svojich krokov a zmeniť cely premrhaný život, prežiť ho s nezabudnuteľnými ľuďmi , neskrývať svoje city pred okolím , 

naplniť neuveriteľnými a bláznivými zážitkami. Zážitkami za ktoré by sa po čase možno aj hanbil , ale v danom okamihu mal istotne pocit , že premárniť ponuku osudu by bol hriech. A teraz sa opäť vraciame do miesta , kedy by nebolo najhorším nápadom vrátiť čas. Veď aj cielená zmena môže vyvolať udalosť,  ktorá spôsobí neželaný zvrat. 

Vhodný by bol pojem reťazová reakcia , vyvolávajúca neustály návrat do minulosti.
Potom by ale život už nebol jedinečný , neopakovateľný a nemal by svoju nezameniteľnú cenu a príchuť. Vďaka tomu sú naše rozhodnutia neopakovateľné a každý by sa mal teda rozhodnúť,  ktorou cestou bude viest svoje nasledujúce kroky. 

Či sa stane človekom čo neriskuje , nerobí chyby alebo človekom,  ktorý si zobral ponaučenie zo svojich premrhaných možností. 

Potom sa nestane neomylným ale rovnako často ako trafí vedľa, bude mať aj šťastie a ťaží zo života koľko sa dá.

Pre veľmi veľa ľudí sú zvieratá a príroda jediným spoločníkom či priateľom. Zvieratá, ktoré nás osobne poznajú, sú našimi spoločníkmi. Domestifikáciou si naše psy, mačky, kone a dobytok vytvorili s nami odveké puto, ktoré prežilo stáročia vývoja a zmien.

 Každé zviera môže slúžiť ako učiteľ. Títo naši spoločníci, ktorí s nami znášajú náš každodenný život, nám ponúkajú celoživotné skúsenosti, poučenia už len tým, že ich vidíme ako rastú, vidíme ich , keď sa majú dobre i zle, i keď umierajú. Mnohí z nás sa rozhodnú pre vegetariánstvo, povolanie veterinára či ekológa práve z lásky k zvieratám.

 Pri zvieratách sme presne takí, ako sme v skutočnosti. Netreba sa na nič hrať, myslieť na pretvárku či nebodaj na nejaké roly. Každý z nás, kto vlastnil psa, sa určite cítil ako malé dieťa, keď sa s ním hral, či šantil. Pri nemých kamarátoch odkrývame to najkrehkejšie čo máme, srdce, naše vnútro a ani si to neuvedomujeme.

 Zvieratá nás obohacujú už len tým, že sú. Nikdy sa nestane, že by niektoré z nich odvrávalo či odmietlo vypočuť, ako sa to stáva u ľudí. Sú to nemé nevinné tváre, ktoré by pre lásku k majiteľovi aj zabíjali.

Každodenne nám zachraňujú životy a niektorým dávajú zmysel života. Dávnejšie som čítala o manželskom páre z Indie, ktorí sa obesili, keď im umrel ich milovaný pes. Prečo? Lebo keď zomrel, už nemali dôvod žiť, Jednoducho bez jeho lásky a prítomnosti stratili vôľu ďalej existovať.
Ja zvieratá milujem, ale takisto viem, že človek sa ako vegetarián nenarodil a mäso je pre ľudí dôležitou a výživnou zložkou potravy.Keď som bola malá, chcela som byť vegetariánkou, pretože mi bolo ľúto zjesť mŕtve zviera, ale po čase som pochopila. že od prírody je dané, aby ľudia jedli mäso a láska k zvieratám to síce môže zmeniť, ale vždy budeme na vrchole potravinového reťazca.

 Zvieratá sú našou každodennou súčasťou a mali by sme si ich chrániť všetkými dostupnými prostriedkami. Jediné, čo ich môže zachrániť pred človekom a jeho nivočením prírody je práve jeho láska k zvieratám.

Krátke zamyslenie nad životom...

Už ma nebaví stále písať o bolesti, sklamaniach, trápení, o zlomených srdciach, o nenaplnenej láske, o smrti...Chcela by som písať o radosti zo života, o kráse sveta, o láske, ktorá vniesla do života svetlo a nie o tej, čo chce život vziať. Veď prečo by všetci chceli pre lásku umierať? Prečo nechce nikto pre lásku žiť?

Šťastie je dobré. Je krásne. No nevážili by sme si ho, keby neexistovalo v našom živote trápenie. Trápenie = korenie života. Aj keď niekedy až príliš pikantné.

Na ceste k šťastiu nie sú prekážky. Tie prekážky si len sami tvoríme. Vy ste tvorcom svojho sveta... Ak sme neustále zachmúrené, nervózne, nešťastné, neprajné ako potom chceme byť šťastné a tešiť sa zo života. To nejde, ak neustále remýšlame čo majú druhý a ja nie, čo majú ostatný a ja nie, nikdy nedosiahneme nič. Stále sa budeme točiť v tom istom kruhu, v tých istých problémoch. Ak chceme niečo zmeniť, tak v prvom rade seba. Nik iný to nedokáže, len my sami. Každý pád,prekážka nás posunie vpred, urobí nás pevnejších,pokornejších a vnímavejších voči iným. Ak nám niekto nječo povie, posťažuje, nie je to preto, že nás zaťažuje, ale preto, že nám verí a mi sa z ich chýb učíme. Tak zahoďme zachmúrené tváre, usmejme sa a hrdo vykročme vpred. Veď život máme len jeden, tak.ho neprefrflime ale naplno žime.


Život je len otvorenie a zavretie očí. A záleží len na tom, čo počas tejto krátkej pauzy uvidíme.
Snažte sa vidieť len to krásne. Neviďme ako prvé chyby. Viďme najprv to dobré. Istotne sa už aj vám stalo, že keď napríklad niekto vysáva, ako prvé si všimnete jednu maličkú špinku. Ale to, čo povysával krásne si nikto nevšimne. Blázon môže súdiť hocičo a hocikoho, ale na to aby sme prijali veci také aké sú, treba veľa skúseností.
Nie je rozhodujúce, v čo veríte, ale že tomu veríte.
Zmeňte spôsob myslenia a zmeníte aj svoj osud.
Zmeň svoje myslenie, začni žiť svoj život s nadšením –a bude ti dobre.

Detstvo

Človek pri pohľade na dnešné mladé maminky, ktoré neustále karhajú svoje deti, obliekajú ich ako kópie dospelých, učia prísno, samé zákazy, príkazy, pomaly od detí v kočiari chcú aby sa vedeli chovať. 
Ale nikto sa neskúsil zamyslieť nad detstvom ako takým?
Detstvo, obdobie keď aj dážď chutí ako karamelky.
 Čas úsmevov i boľačiek, čas kedy nič nie je len čierne alebo biele, ale všetko žiari farbami. Čas, keď svet je len škatuľka pasteliek. 
Dni, keď je fantázia dôležitejšia ako realita.
Tvrdíte, že rozprávky sú len výplody fantázie. 
Že draky, víly či škriatkovia neexistujú? Mýlite sa. Existujú. 
Sú ukryté v dušiach detí, to len my, dospelí, ich nevidíme. 
Zabudli sme na krásy sveta, na radosť z prvého jarného kvietku, z chumelenia snehu. 
Zabudli na tichý šepot potoka. 
Nerozumieme mu. 
Nemôžeme. 
V našom uponáhľanom svete nie je čas na nežné bláznovstvá. 
Tie nádherné hlúposti už vymizli z nášho života. Dospeli sme a stali sa pánmi svojho osudu. Ale kde berieme právo robiť z detí, svoje verné kópie?
Obraciam tvár k nám, milí dospelí, s prosbou na perách. 
Neberme im detstvo! Nechcime, aby  boli dokonalí. Oni sa žiť ešte iba učia. Nechajme ich zafúľať sa v opadanom lístí. Veď čo je pár škvŕn oproti ich vďačnému úsmevu?
Nekarhajme ich, keď sa im srdce rozbúcha pri pohľade na motýľa. 
Nesmejme sa ich túžbam! Neberme im sny! 
Nechceme svet vidieť ich očami, veď ho chcú prebádať svojím vlastným pohľadom. Nechajme ich vyskúšať si pády z hojdačky a naučiť ich, že kto vysoko lieta, nízko padá. 
Chcú byť ľuďmi, ale nechcú byť vašimi kópiami!
Nechajme v nás vyrásť záhradu, do ktorej sa budú môcť vracať a spomínať na všetky šibalstvá mladosti. 
Prosím vás, nenechajme v nich predčasne zhasnúť svetielko nádeje. 
Všetko má svoj čas, a tak ako sme pred rokmi za sebou zavreli bránu detstva my, aj pred nimi sa uzamkne. 
Možno je to ešte ďaleko a možno už zajtra.                                                      
Aj Milan Rúfus predsa povedal:
 „deti tušia deň, keď z každého z nich odchádza malý princ na bielom koni a odnáša so sebou žezlo a jablko.“ 
A mal pravdu, princ odchádza, aby sa stal kráľom. 
Tak im dovoľme vychutnať si posledné lúče ich detského slnka.

Sila slova 
Na počiatku bolo slovo. Teda aspoň tak je to napísané v Biblii. Skutočne je to tak, a to nehovorím o vzniku sveta. Slovo môže byť počiatkom nových vynálezov a objavov. Býva počiatkom vzťahov a priateľstiev. Som presvedčená, že slovami sa dá aj liečiť. Každý pozná situáciu, keď mu je smutno a keď sa cíti byť sám. Stačí mu povedať milé slovko a hneď mu dušička pookreje. Skrátka, slovami sa dajú robiť veľkolepé veci.

No tak, ako slovami robíme úžasné veci, tak sa dá slovami aj ničiť, ubližovať a bohužiaľ aj zabíjať. My ľudia sme odborníci na spôsobovanie bolesti. Ako je to možné? Vlastníme tú najsilnejšiu a najhroznejšiu zbraň. Slovo. Slovami dokážeme spôsobiť bolesť, ktorá prevýši všetky bolesti na svete. Aj ja som už vyskúšala, ako bolí rana spôsobená slovom. Tá rana je hlboko v mojom vnútri, v mojej duši. Síce je to už stará rana, ale neustále sa otvára. Ak ublížime človeku, ak zraníme jeho dušu, rana sa už nikdy nezahojí. Možno prejde nejaký čas a rana prestane bolieť, ale každá spomienka na slovo, ktoré ju spôsobilo, ju obnoví a opäť bude krvácať.

Jedno príslovie hovorí: "Bolesť spôsobená jazykom je väčšia ako bolesť spôsobená mečom." Myslím, že je veľmi pravdivé a hovorí za všetko. Rana na tele tiež veľmi bolí, no postupne sa hojí. Nakoniec na koži ostane len jazva, ktorá postupne vybledne. Tak ako vyblednú spomienky na toto zranenie. Preto je slovo tá najsilnejšia zbraň. Zo sekundy na sekundu si ním môžme nielen oslabiť, ale aj zničiť najpevnejšie priateľstvá, stratiť lásku, prísť o rodinu. Pre tých, ktorí majú svedomie, je to ešte horšie. Myslím, že sa ťažko žije s vedomím, že som ublížila blízkemu človeku tak veľmi, že na to nikdy nezabudne. Vlastne tým zraňujeme aj samých seba.

Je dôležité uvedomiť si, že zoskupenie písmen a slov dokáže zmeniť celý život. Niekedy je lepšie dávať pozor si pozor na to, čo vyslovíme. Možno len hlúpou poznámkou môžme ublížiť nielen druhým, ale aj sebe. Slové používajme radšej na pozitívne veci. Sme toho schopní? Ja myslím, že áno.

Krutosť.

Slovo za slovom, deň po dni, kniha za knihou, rok po roku, skladám si pravdu pre budúcnosť.
Od útleho detstva, je človek odsúdený na nemilosť a krutosť života. Nie vždy je však taký tmavý a pochmúrny. 
Človek nesmie mať strach s tieňov. Znamenajú len, že niekde ďaleko je svetlo. Svetlo, ktoré pramení z našich túžob.
Ako dieťa som poznávala prostredie, v ktorom človek vyrastal. K tomu mi pomáhali rodičia a neskôr škola. Zaujímali ma veci, ktoré boli všade naokolo. Veci rôznych druhov a tvarov. Vidieť len povrch a nemôcť nazrieť dnu. Túžila som nahliadnuť do vnútra. 
Prísť na koreň veci. Poznané základy, poznané vnútro vecí, nútilo ma ísť ďalej. Nabažená informáciami záujem upadal. Túžby sa stávali náročnejšími. Už to nebolo prostredie. Už to neboli veci, ktoré túžil mladý človek poznávať. Bola to nová túžba. Celkom nečakaná. Bola to túžba poznávať ľudí okolo seba. Poznať priateľa, pochopiť nepriateľa. Porozumieť, prečo sa trápi kamarát, či teší priateľka. Poznávať to najťažšie, o čo sa snažili mnohí v minulosti, či snažia sa dnes. Túžim poznávať druhých. 
Túžim poznať seba. Snažím sa poskladať nekonečnú skladačku svojho ja. Čím viac však poznávam, tým väčšmi zisťujem, že mi nechýba jedna, dve, či tri kocky ale celá kopa. Ako náhle vsadím poslednú, odkryjú sa ďalšie prázdne miesta. Človek nemusí byť géniom, ak túži poznávať. Stačí len vedieť, kedy mlčať, kedy rozprávať. 
Najlepšie to vystihnú slová Boženy Nemcovej. “Ťažko vyjadriť slovami, ako príjemné a prívetivé rozhovory zbližujú ľudské duše.” Stačí tak málo . Načúvať slovám toho druhého. Nemusíme sa stotožniť s jeho názormi. Stačí ich len tolerovať. Nebyť kritickým a všetko hneď odsudzovať. Pretože práve tak ako my odsúdime, tak odsúdia nás. Túžby nás ženú vpred. Človek najviac túži po tom, čo nemal, či poznal len okrajovo.
Kedysi som poznala lásku, ktorá mi nedala spať. 
Či je to šťastím, netuším. Či prekliatie ? Ukázal čas. Každým sklamaním sa obraňujem ťažkým brnením do budúcnosti. Poučená, snažiaca sa vyvarovať chýb. 
Pretože, ako povedal, grécky filozof Syrus:
 “ Dolor aminy morbus gravior est, quam corporis.” 
Čo v preklade znamená:
 “ Bolesť duše je horšia, ako choroba tela.” 
Ťažko pochopiť, čo niektorých ľudí motivuje k tomu, aby ublížili , či hlboko ranili. 
Tvrdou ranou zatvorili otvorené vnútro. 
Čím viac sa otvoríme, tým viac sme zraniteľný. Práve preto sme taký, aký sme ? Máme strach ? Treba mať na mysli, že len cez utrpenie sa stávame mocnými, a keď zabúdame na seba, nachádzame samých seba. 
Preto poznávam seba, poznaním iných. 
Ako bolesť núti klamať nevinných, klamem i ja sám seba dúfajúc, že niekde v budúcnosti nás čaká niečo lepšie. 
Ťažko povedať čo. 
Nechajme sa prekvapiť.

Pýcha je jednou z najrozpačitejších vlastností človeka. Na jednej strane je silne odsúdená nielen Bibliou, ale aj tradíciami iných kultúr, no na strane druhej žijeme vo svete, ktorý k nej výslovne povzbudzuje.
Podľa štandardov sveta - podľa niektorých dokonca podopretých kresťanskou tradíciou - človek je povolaný stúpať k výšinám, rásť, rozvíjať sa do nekonečna. „The sky is the limit" (nebesia sú tvojou hranicou; t.j. niet žiadnej hranice), ako hovorí známe anglické príslovie. Sv. Tomáš Akvinský citujúc Izidora definuje pyšného človeka takto: „Pyšný je ten človek, ktorého túžbou je dostať sa ponad to, čím v skutočnosti je." Ale veď predsa človek sa musí snažiť ísť ponad to, kde práve je. Inak by stagnoval. Aj kresťanstvo nás burcuje k neustálemu rastu. Ako to teda je: je pýcha neresťou alebo čnosťou? Sú všetky prejavy silného sebavedomia nerestné a naopak sebapodceňovania čnostné? V tejto veci treba mať jasno. No už vopred poviem, že hoci ovocie pýchy ju úplne jasné, ako nás o tom presviedčajú mnohé príklady z dejín, pre neveriaceho alebo slabo veriaceho  človeka nebude ľahké uznať nerestnosť pýchy a naopak dôležitosť jej opaku - pokory. 
Pri mnohých veľkých katastrofách ľudských dejín stála pýcha. Vidieť to hlavne na vojnových konfliktoch. Mnohé by sa neboli odohrali, keby tí, ktorí ich rozpútali neboli povolili uzdy svojej pýche. Jedna príhoda rozpráva o tom, ako sa zasekol pod viaduktom kamión, pretože bol príliš vysoký a viadukt nízky. Vodič s ním nemohol pohnúť ani dopredu ani dozadu. Premávka bola zastavená na hodiny a rady áut pomaly začali byť kilometre dlhé. Na všetko dozeral malý chlapček. V jednom momente pribehne k vodičovi a hovorí mu: „Viem, ako by ste mohli vyjsť!" Vodič na neho pozrel s pohŕdaním. „Vypustite trocha vzduchu z pneumatík a kamión klesne!" Stalo sa a kamión sa pohol. Istý svedok to komentoval neskôr takto: „Kamión nebol jediný, ktorý potreboval v tejto situácii nechať čosi zo seba odísť!" Ak by totiž zo seba nebolo čosi vypustilo aj nafúknuté ego vodiča kamión by sa nebol pohol. 
Pýcha je neresť, ktorá nám bráni práve v tomto: aby sme uznali svoju obmedzenosť a svoje hranice. Aby sme si nechali poradiť, pomôcť, nechali sa usmerniť. A keď zistíme, že sme sa mýlili, aby sme si to priznali. Sú ľudia, ktorí toto nedovolia, ani za cenu, že príde k ich sebazničeniu. 
Človek má teda hranice a uvedomovať si tieto hranice znamená nielen žiť v pravde, ale vôbec žiť. Definícia Tomáša Akvinského poukazuje presne na tieto hranice, ktoré máme ako ľudský rod, nie na hranice v rámci svojho človečenstva. V rámci tohto svojho človečenstva človek má nesmierne možnosti a je volaný k neustálemu rozvoju a rastu. No vždy bude len človekom. Lebo toto je jeho podstata. Každé vzoprenie sa tomuto faktu, končí zle. Pekne to popisuje nielen Biblia ale aj grécka tradícia. V tejto poslednej je napríklad mýtus o Daedalusovi, ktorý zhotovil pár krídiel pre svojho syna Ikara. Keď mu ich nasadil, upozornil ho, aby nelietal príliš vysoko, blízko slnka, lebo perá v jeho krídlach sú poprilepované voskom a ten by sa mohol roztopiť. Ikarus ho neposlúchol. Priblížil sa k slnku tak veľmi, že jeho krídla sa rozpadli a on padol na zem a zabil sa. Tak vypustime ventil pychy a začnime žit pokornejšie.

Človek by si myslel, že pokora je čnosť veľmi bežná, a že ju nie je ťažké dosiahnuť. Sme totiž pominuteľní a z toho, čo sme vytvorili po nás veľa neostane. Z toho vyplýva, že pokora bude pre človeka tou najlogickejšou čnosťou. Pokora je tou prvou lekciou, ktorej sa naučíme, keď začneme úprimne rozmýšľať nad sebou samými a nad svojím životom! No pravdou je opak. Napriek jasnej evidencii o našej dočasnosti, pominuteľnosti a márnosti, to čo najviac z nás trčí nie je pokora, ale jej opak – pýcha. Ľudia namiesto toho, aby sa sklonili pred realitou a prijali seba samých takými, akí sú, začnú si hovieť v ilúziách a tváriť a hrať sa na niečo, čím nie sú. Ako to povedal istý múdry človek: „Mnoho ľudí by bolo chabo – ak vôbec – odetých, ak by sa mali obliecť do svojej pokory.“
No prečo je táto čnosť taká dôležitá? A vlastne: čo je to pokora? Sú ľudia, a nie je ich málo, ktorí sú presvedčení, že pokora je slabosť, ba že je známkou, že človek je zakomplexovaný, utiahnutý, že si nedôveruje, a že sa nenašiel. Pravdou je však opak. Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto svoje poznanie prenáša do života. Pokorný človek sa nepokladá ani za menšieho ani za väčšieho, než akým je v skutočnosti. Pokladá sa za takého, aký je! Ide mu o pravdu. Toto mu umožní vyhnúť sa i zúfalstvu, i pýche. Pokorný človek má slobodu byť tým, čím naozaj je. Neznepokojujú ho veci, ako je povesť, vlastné záujmy, alebo neúspech. Keď vykoná nejaké dobré dielo, raduje sa z neho. Nesnaží sa za každú cenu pripomínať, že to bol on, kto toto dielo vykonal. Čo sa týka ilúzií, ktoré človeka, ak si na nich zakladá budú stáť množstvo času a energií, pokorný človek nemusí nič chrániť a brániť. Necíti sa povinný brániť si nejaký svoj falošný obraz, ktorý si o ňom ľudia, ktorí ho v skutočnosti nepoznajú vytvorili, pretože mu na žiadnom krásnom obraze nezáleží. Hlavné pre neho je, aby obraz, ktorý maľuje bol pravdivý. 
No tu prichádzame k bodu dva: pokorný človek nikdy nie je spokojný s tým, aký je a čo už dosiahol. Je si vedomý povinnosti rásť a obracať sa od nedobrých vlastností, ktoré na sebe má. Je si vedomý svojho povolania „kráčať za slnkom“. Dôstojnosť a veľkosť človeka je v tom, že hoci je ničím, predsa je povolaný k veľkým veciam. Povolaním človeka je stávať sa! Lenže to sa dá robiť iba vtedy, keď žije v pravde. Ak nežijeme v pravde, naše stávanie sa sa môže stať pre nás fatálnym. Spomeňme si na bájneho Ikara, ktorému otec zhotovil krídla, aby sa na nich vznášal. No keďže mu ich primontoval voskom, upozornil ho, aby sa nepribližoval k slnku, lebo sa mu roztopia a on sa zrúti dolu. Neuposlúchol ho a zabil sa. Východzím bodom na našej „ceste k slnku“ je pravda. A pravde nás učí pokora, pretože pokora je pravda. Tak ako jej opak, pýcha, je lož. Pýcha predstiera a vytvára ilúzie a klamlivé obrazy. Človek, ktorý žije v pýche nebude nikdy schopný skutočného obrátenia srdca a opravdivého rastu. 
Človek, ktorý je pokorný, ani od iných nebude očakávať, že budú niečím iným, než čím v skutočnosti sú. Nezaujíma ho obchodovanie s nerealitami. Berie ľudí takých akými sú. Ľudia sú pre neho darom. Pokorný človek sa nenachádza v nebezpečenstve, že sa stane obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, že sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôže a nie je schopný byť. Známy mystik a trapistický mních Thomas Merton raz povedal: „Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšenie pokory je dokonalosťou každej radosti.“ Toto povedal preto, lebo si bol vedomý neoceniteľnej slobody, ktorú pokora do života človeka prináša.