Ako sa človek zapredá diablovi.

Človek sa zapredá diablovi pomerne ľahko. 

Zapredať sa znamená skôr podľahnúť. Stačí sa napiť trošku alkoholu, začať fajčiť pod. Zapredanie diablovi je sprevádzané zlozvykmi, hriechmi a ľudskými nešvármi. Už od raného veku sa stretávame s pokušeniami.

 Ale sme tiež poučovaní o ich následkoch. Väčšinou sme ale premožení sami sebou - našou túžbou po dobrodružstve, kedy chceme okúsiť nové veci. 

Niekedy nás k tomu vedú príklady nášho blízkeho okolia - rodičia, kolegovia či kamaráti. Hovoríme si, že nám to pre raz nemôže ublížiť a že sa napríklad po jednej cigarete nestaneme závislí. Lenže po jednej cigarete spravidla prichádza ďalšia a ďalšia ... Aj takto jednoducho sa človek môže zapredať diablovi. 

Ako skončiť a nebyť ovládaný túžbami, sám sebou, ostatnými a hlavne diablom vo vecnej podobe?

Človek si vždy myslí, že prestať bude jednoduché, ale všetko je o vôli. A diabol nás sprevádza po celý život. Ako sa mu vôbec chceme vyhnúť? Vyhnúť sa mu doslova nedá. Každý má aspoň jeden nešvár, u ktorého by sa dalo povedať, že ho ovláda diabol. Aby sa ľudia vyhli svojim zlozvykom, museli by sa nechať zavrieť niekam do malej miestnosti, kde by nebolo moc vecí, aby nemohli vymýšľať nejaké zloby.            

Prečo vôbec ľudia diabla vymysleli? Je naozajstný? Na druhú otázku nedokáže nikto odpovedať, podľa mňa ide skôr o vieru ľudí. 

Niekto tvrdí, že ho posadol diabol, preto sa nesprával zrovna morálne. Ale každý má niesť za svoje hriechy zodpovednosť. 

Malé deti veria na čertov, víly, elfov a všetky ďalšie rozprávkové postavy. Ale v rozprávkach dobro víťazí nad zlom. V skutočnosti tomu býva inak. Sme obklopení ľuďmi, ktorí nad zlom nevyhrali, alebo svoj boj vzdali. Aj niektorí dospelí veria v diabla. Všetko záleží na tom, či naozaj človek veriť chce. Diabol je len symbol, ktorý by nás mal varovať pred zloby, rovnako tak peklo. Ľudia, ktorí sú považovaní za diabla, sú buď veľa zlí alebo prefíkaný. Prečo vôbec ľudia prepadajú zvodom diabla? 

Pretože diabolské veci vyzerajú lepšie ako tie obyčajné. A ľudia sú od prírody chamtiví, preto ľahko podľahnú zvodom. Nechcú žiť ako pustovníci a živiť sa kobylkami. Aj keď niekedy by táto varianta bola lepšia. 

Veci krásne nemusia byť totiž len dobré, avšak takisto veci škaredé nemusí byť práve zlé. Všetko je len a len na človeku. Každý je vychovávaný na obraz svojich rodičov. Ale tí nemôžu stále dohliadať na to, aby ich potomkovia nerobili chyby. Človek musí spoznať sám, čo je pre neho dobré a čo zlé. Našťastie sa chybami učí, ak to nebola osudová chyba ...  Spoznajú ľudia, že sú ovládaní inú mocností? Často krát nie. Niektorí o tom vedia a snažia sa to riešiť, iní, než aby s tým niečo urobili, sa radšej nechávajú ovládať ďalej. 

Je to totiž jednoduchšie ako bojovať. Vyhovárajú sa, že by to nezvládli, alebo začnú a nedokončia, čo začali. 

To je ešte horšie než byť len ovládaný. Niekedy sa ľudia vzoprú, avšak zlo nepremôže. Preto človek musí byť silný, aby to mohol skúšať znova a znova a konečne vyhral. Niekto má rodinu, ktorá je mu ochotná pomôcť. To je veľmi dobrý začiatok, ale každý musí chcieť sám. Bez vlastnej snahy ničoho nikdy nedosiahnete. 

Každý je strojcom svojho šťastia. Ale keď sa nemá človek o čo oprieť, často svoj boj proti zlu vzdá. 

Keď niekto vykoná naozaj veľkú zlobu, pre jeho napravenie už nastupuje zákon. Avšak niekedy sa napravenie jedinca nepodarí. A ak dotyčný stále vykonáva zloby, je možné ho trestať znovu a znovu. Ale ako už bolo povedané, keď sa človek sám nechce nechať napraviť, nepomôže mu ani snaha okolia. 

Všetko záleží len a len na ľuďoch.

Hudba a obrazy nepotrebujú slová.

Každý obraz nám predloží nejakú myšlienku. 

Myšlienku, ktorá lipla v mysli umelca, keď svoje dielo vytváral. 

Cez jeho horné končatiny sa maliarové oznámenie prenieslo na plátno a vznikol obraz, ktorý má svoju dušu. 

Prihovára k vám bez otvorenia úst a vy ho napriek tomu počujete.

Rovnako je tak tomu aj s hudbou. 

Každý jej tón znamená jedno písmeno z dlhého súvetia - skladby. Keď sa človeka spýtate, akú hudbu počúva, odpoveď Vám prezradí viac, ako človek predpokladal. 

Najprv sa vrátim do dávnych čias, kedy našu krajinu obývali neandertálci . 

Takmer jediným prostriedkom ich seba vyjadrenia boli stupídne maľby na stenách jaskýň alebo na kameňoch. Ich "hudbu" tvorili akési škreky a napodiv si rozumeli.

To znamená, že na tej hudbe predsa len niečo je. 

Však to poznáte: pomalá znázorňuje kľud, rýchla zase nebezpečenstvo, vzrušenie ... 

Keď vaše uši zasiahnu hlboké tóny, cítite napätie (známy trik hollywoodskych filmov) a pod. Dokázali by ste žiť bez hudby? Obišiel by sa dobrý film bez hudobného sprievodu? Dorozumeli by sa Číňania bez rôznych tónov hlasu? 

Pochopil by Leonardo da Vinci ľudskú anatómiu bez svojich kresieb? 

To sú otázky, na ktoré si väčšina z nás odpovie záporne. A u tej poslednej sa zastavím.

Takmer každé slovo (popr. Veta) sa dá vyjadriť kresbou. 

Však uznajte, že naopak každá kresba sa nedá popísať slovami. Leonardo dokonale prepojil umenia vedy a vedu o umení, schopnosti ľavej i pravej hemisféry a stal sa vzorom pre mnoho renesančných učencov i pre "maliarov" 21. storočia. Je isté, že predným dorozumievacím prostriedkom navždy ostanú slová. 

Koniec koncov, vyvinutý jazyk je to, čím sa človek oddelil od ostatných živočíchov. Máme právo byť hrdí na svoju jedinečnosť. 

Človek dokáže namaľovať realistickú krajinu Mys dobrej nádeje, taktiež zložiť skladbu pripomínajúc zvuky vĺn na Myse obíjajúcich skál. 

Iste ste si všimli, že naše inšpirácie vždy boli a bude matka príroda. 

Nie my, ale ona je to, čo sa  Bohu najlepšie podarilo. Aj svetoví genetici sa od prírody stále majú čo učiť.

Radím vám: počúvajte hudbu prírody, vnímajte jej prekrásne obrazy (ktoré sa ľudia stále snažia napodobňovať) a buďte radi, že žijete v čase, keď Zem stále vlastní nedotknuté kúty prírody a nemusíte si kupovať kyslík v igelitových vreckách. 

Snažte sa týmto veciam porozumieť, pretože nadprirodzený jazyk umenia zostane vždy úplne iný, ako ten ľudský.

V životných situáciách je lepším radcom hudba ako človek, pretože ty sám nájdeš cestu v sebe a len s melódiou sa ponoríš do hĺbky svojej duše.

Čo má vlastne zmysel?

Toť otázka ... Túto odpoveď nemožno zodpovedať vo všeobecnom nadhľade, môžem len napísať a priblížiť svoj subjektívny názor, pretože každý vidí zmysel v niečom inom. Záleží teda na jedincovi, ako sa k veci postaví a zamyslí sa nad ňou.

Má život zmysel? Už Shakespeare sa zaoberal otázkou "Byť, či nebyť?" To, či sa narodíme alebo nie, nemôžeme nijako ovplyvniť, je to len súhra náhôd, či si príroda zvolí práve nás pre život, alebo nie. Myslím, že je to malý zázrak narodiť sa a žiť, preto by sme si života mali vážiť. 

Avšak nie každý dokáže svoj život oceniť.Na jednej strane sú ľudia, ktorí si nevedia život vážiť a plytvajú ním, frflú, vlastne ho len prežívajú, alebo takí, čo si vedia užiť každú sekundu svojho života a vyťažiť ho na maximum. 

Na druhej strane sú ľudia, ktorí si život užívajú plnými dúškami. Ale ich kritériá nie sú vhodné, pretože za plnohodnotný život považujú branie drog, požívanie alkoholu a bavenie sa na všemožných nočných akciách. Veľa týchto ľudí rovnako nakoniec skončí v liečebniach. 

Majú vyššie uvedené varianty života vôbec zmysel? Má zmysel porodiť dieťa s poruchou? Ak lekár zistí v skorom štádiu tehotenstva vadu dieťaťa, stojí matka spolu s otcom pred dôležitým rozhodnutím, či si dieťa ponechá, alebo nie. Ak sa rozhodne, že dieťa porodí, musí zvážiť všetky pre aj proti. 

K tomuto rozhodnutiu môže viesť aj viera, ktorá nedovoľuje potraty . 

Matka sa síce nebude musieť vyrovnávať s jeho stratou, ale bude musieť vynaložiť veľa úsilia o jeho vhodnú starostlivosť, ktorá nebude jednoduchá. Rodičia budú musieť venovať svojmu potomkovi celý život a mali by si uvedomiť, že ani dieťa nebude mať ľahkú existenciu. 

Bude nútené chodiť do vybraných ústavov, kde mu bude poskytnutá potrebná starostlivosť. Často bude musieť čeliť od svojich rovesníkov posmechu a nebude to nijako zvlášť príjemné. 

Keď sa rodičia rozhodnú pre ukončenie tehotenstva, budú nútení zmieriť sa so stratou. Musí žiť v nádeji a dúfať, že bolesť prebolí a za nejaký čas budú mať zdravé dieťa, ktoré bude môcť žiť plnohodnotný život. Budú sa radovať z jeho prvých krôčikov životom. 

Keď niekto stretne postihnutého človeka, okamžite je mu ho ľúto, niekto sa však začne smiať jeho spôsobu chôdze, reči alebo vzhľadu. Nám pripadá, že ich život nič nenapĺňa. Ale čo napĺňa ten náš? Túžba po bohatstve, sláve, po spokojnom živote s drahou polovičkou a krásnymi deťmi? 

Nie sú to len povrchné túžby, nemali by sme sa zamerať na niečo viac? Zaujímalo by ma, čo si myslia o nás, "normálnych" ľuďoch. Či nás vnímajú ako "zbierku zaujímavých motýľov" a prehliadajú nás, alebo či chápu, že sme im podobní, máme podobné pocity aj myšlienky. 

A napriek tomu ani oni nám, ani my im nemôžeme zďaleka porozumieť. Najme takým, čo  len ležia, nechodia a len bdejú. No jedno viem isto. Ten cit a lásku, ktorú nám postihnutý ľudia prejavia je čistá a úprimná. Tí ľudia Vám všetko dajú zo srdca a majú viac porozumenia ako hociktorí zdraví človek. Dokonca aj so svojím údelom sa vedia lepšie vyrovnať ako ten, čo ho len vidí.

"Podstatou človeka je sloboda."                                                                       (Georg Wilhelm Friedrich Hegel)

Tento citát nás podnecuje k zamysleniu sa hneď nad niekoľkými skutočnosťami. Je naozaj sloboda základom celej ľudskosti? Líši sa tým človek od ostatných živých tvorov? A čo je to vlastne tá sloboda, o ktorej pán Hegel hovoril?

Sama dobre viem, že definovať slobodu vlastne nie je nemožné. 

Na hodinách občianskej výchovy sme pokusmi o to strávili veľa času. 

Každý si pod tým slovom predstavuje niečo úplne iné, od obyčajnej možnosti zobrať sa a ísť nakúpiť alebo na záchod bez toho, aby nám v tom niekto bránil, cez slobodu slova a verejného vyjadrovania až po úplnú anarchiu a neriadenosť. Nemožno určiť, aký názor je správny, ale myslím, že význam, ktorý mali na mysli obrodenci, leží niekde uprostred zmieňovaných príkladov.

Keď teda vezmeme do úvahy akýsi súhrn významov, môže nás (obzvlášť po prečítaní citátu Jána Kollára, ktorý si myslí, že neslobodný človek už nie je človekom) napadnúť, prečo by ostatné živočíchy nemohli tiež byť slobodní. 

Môj názor je, že mohli. 

A myslím dokonca, že sú. Nechcem prechádzať k biologickému štúdiu sa nad tým, na koľko sú zvieratá schopné premýšľať. 

Ale vo svojej podstate žijú a správajú sa podľa seba a podľa zákonov prírody. Tým chcem naznačiť, že podľa mňa človek nie je výnimočný slobodou, ale tým, že ju dokáže brať. 

Či niekto odoprie zvieraťu právo na voľný pohyb alebo stravovanie, je to opäť a vždycky práca človeka. 

Ani nám ju nevezme nikto iný ako ostatní ľudia.

Preto si myslím, že je dôležité vážiť si slobôd, ktoré v súčasnej dobe máme. 

V minulosti to tak vždy nebolo a vieme, že história sa vracia vo vlnách. 

V niektorých krajinách je aj dnes ľuďom cenzurované korešpondencie a tlač. Potom sa dá hovoriť o upieranie tej zdravej slobody. Nesmieme ale význam slobody prekrúcať a zneužívať, viedlo by to k zlým veciam. 

Nie je možné, aby si robil každý, čo chce. Aj už spomínané zvieratá sú obmedzené určitými pravidlami, ktorá im určila príroda. Tie my sme dokázali prekonať, preto si vymýšľame svoje.

Dúfam, že sa podarí ľudstvu čo najdlhšie používať zdravý rozum a súdiť, akú slobodu mal Georg Wilhelm Friedrich Hegel na mysli, aká sloboda by mala byť podstatou človeka.

Sladká nevedomosť verzus. krutá realita

Je lepšie vedieť, čo je naozajstné a čo len výmysel či tiché priania človeka?

 S touto otázkou ste sa už určite niekedy stretli. 

Väčšina ľudí by sa prikláňala skôr k tej vševediacej možnosti, ale myslím, že akonáhle by bol niekto, kto by dosiahol tejto najvyššej úrovne vedomia, závidel by ostatným ich sladkú nevedomosť. 

Teda aspoň v mojom prípade by to tak bolo. Neviem si predstaviť život bez otázok a tajuplná. 

Naše nevedomie nám povoľuje robiť si vlastné teórie o zmysle nášho bytia na tejto planéte. Môžeme byť len pokusné králiky vyspelých civilizácií a slúžiť ako vedecký experiment. 

A žiť tú v naivite, že sme to práve my, ktorí objavujeme nové veci a posúvame hranice nemožného.

Ale čo potom, až skončí náš krátky, naivný živôtik, ktorý sme doteraz žili? Bude koniec, alebo nastane nový začiatok?

Niektorí ľudia sú presvedčení o tom, že život skončí a potom už nič nenasleduje. Môžeme sa teda pýtať: Prečo si pomáhať? Prečo nekradnúť či nezabíjať? 

Prečo myslieť na to, ako sa majú ostatní, prečo rozdávať radosť, hovoriť, čo je dobré a čo zlé? 

Veď žijeme len raz a nie je potreba sa obzerať na nikoho iného ako na seba.

Ale prečo nie! 

Veď svet sa nemusí motať len okolo nás. Môžeme myslieť aj na druhých, rozdávať radosť a dodržiavať nejaké mravné zákony. 

Každý niekedy potrebuje pomoc, mať istotu, že je pre niekoho dôležitý a má nejakú úlohu na Zemi. 

Sú tu takí, ktorí veria, že všetko, čo konajú na Zemi, je len čriepok toho, čo bude nasledovať po smrti.

Niekedy si hovorím, čo je lepšie. 

Konať dobro a byť presvedčení o tom, že nič po smrti nie je, alebo veriť v to, že po smrti budeme odmenení či potrestaní za svoje činy? 

Potom sa musím opýtať ešte na jednu otázku: Keby som žila v presvedčení, že Boh existuje a všetky moje dobré skutky budú odmenené, nekonala by som všetko len pre svoj posmrtný život?Ktovie. 

Myslím, že ďaleko lepšie je, keď človek nevie všetko na sto percent, môže zapojiť svoj mozog a utvoriť si svoju teóriu žitia a konania na tomto maličkom a predsa pre nás významnom svete.

Smoliar

Kto je vlastne smoliar? 

Je to len slovo, alebo naozaj po svete behajú šťastlivci a smoliarovi? 

Človeku sa môže lepiť smola na päty, ale nie je to len jeho predstavivosť? 

Ako sa hovorí, každý deň nie sú Vianoce. 

Niekedy sa môže prihodiť niekoľko nepekných náhôd za sebou a je z toho hneď deň blbec. Jednu zlú náhodu prejdete, ale ak je ich viac, potom už musíte zakrútiť hlavou.

Človek si vlastne vyhľadáva nešťastie sám, vidí ak čiernu mačku, ako mu prechádza cez cestu. 

Hneď si pomyslí, koľko mu to asi prinesie nešťastie. Začne uvažovať, čo by sa mu mohlo prihodiť - skoro ako pán Theodor Mundstock, ktorý sa obával transportu do koncentračného tábora. 

Vymýšľal rôzne situácie, ako by to mohlo byť. Sám na seba privolal nešťastie. Ale dá sa to v jeho prípade vôbec nazvať nešťastím? Nebola smrť darom? Toto bol prípad smoliara, ktorý si sám privolal nešťastie, ak sa dá to tak vôbec povedať. Nie sú zbytočné obavy skôr na obtiaž? Zaoberajte sa dneškom a žite tak, ako by bol dnešný deň vaším posledným. 

Nie je to tak lepšie?

Ďalším typom smoliara môže byť človek, čo má proste smolu - inak sa to nazvať nedá. 

Dáte knižku do knižnice, ľahnete na gauč a relaxujete. Z ničoho nič vám priletí kniha na hlavu a udrie Vás. 

Zdá sa vám to normálne? Smola no. Robíte vodičský preukaz, myslíte, že ho máte už vo vrecku a prídete o neho v posledných 50 metroch. Dobrá náhoda?

V sprche vyberiete novú žiletku, zíde vám po prste a vy si držíte ruku pri nose, aby ste zastavili krvácanie z nosa. To je potom nešťastná náhoda? Začínate si myslieť, že sa vám lepí smola na päty. 

Nesmiete si to pripustiť a brať to s rezervou. Čo sa stalo, stalo sa. Prejsť to s úsmevom a keď to prejdete vy, prejdú to aj ostatní. Potom už vám ani zlé náhody nepripadajú ako smola. Alebo ich ani neberiete na vedomie.

Môžete byť tiež príliš sebavedomí, veríte si, čo môžeme vztiahnuť potrebné na športovcov. Dajme tomu mladý pretekár F1, Hamilton. Nováčik vo formule 1 a hneď sa dostal do súboja o titul majstra sveta. 

Stačí jeden bezvýznamný nepodarený závod a titul je v háji, hoci sa mladý pretekár držal na prvých pozíciách. 

Titul je nenávratne preč. Ak toto nie je smoliar, tak už nikto.

Človek môže byť jeden deň smoliarom, nešťastie sa mu lepí na päty. Je zúfalý. 

Druhý deň z ničoho nič smola zmizne. Ako by sa človek premenil zo smoliara vo šťastlivcov. Všetko sa mu darí a ide od ruky. 

Nikdy nemôžete povedať: som smoliar. Môžete ním byť, ale nikto nie je taký smoliar, aby sa ho smola držala po celý jeho život. 

Raz je človek hore a druhýkrát dole. Život je nevyspytateľný a nikdy neviete, čo vás očakáva. Skúste sa smole vyhýbať, treba jej utečiete. Ale bavil by vás život, keby vás niekedy nejaké to malé nešťastie nepostihlo?

Ľudská dôstojnosť.

Akú hodnotu má človek?

Akú hodnotu má ten, ktorý je úspešný a akú ten, ktorý nezvládol svoj život?

 Napríklad taký bezdomovec.

 Stojí  pred hypermarketom, drží v rukách časopis pre neho vydávaný a vo chvíli, keď ľudia prichádzajú k autu, aby  tam nakúpený tovar vyložili, prichádza k ľuďom a ponúka, tajne dúfajúc, že mu dajú omnoho viac, ako mu patrí. 

Páchne z neho alkohol, je špinavý, otrhaný. Ak patrí k tým silnejším, tak  zvyčajne vydiera svojou prítomnosťou a neodíde, kým mu niečo nedajú. Ten, ktorý sa zdá životom  dobitý viac, je apatický – a  obdrží zvyčajne menej. Alebo nič. Aj tu sa presadia „široké lakte“. ... akú má hodnotu tento človek? Reagujem podobne ako väčšina ľudí, no od istého momentu predsa ináč. Dám a podelím sa, síce nie s každým jedným, ale podelím. Akosi viem rozlíšiť kto to naozaj potrebuje a kto nie. 

Ľudia odvracajú svoj pohľad...Chcú hľadieť na niečo krásne.

 Stret s týmto problémom ich vykoľají. 

Možno  takého človeka odsúdia - veď iste si za všetko môže sám...

Možno sa v nich ozve hnev. 

A ospravedlnia sami seba, ak nedajú nič. Alebo vyberú peniaze a podriadia sa nátlaku pýtajúceho.

Ľutujúc podľa nich poľutovaniahodného, a bez súcitu, lebo necítia sa byť na strane tohto človeka, ktorý stratil v ich očiach ľudskú dôstojnosť.

 A má ju? 

Nie každý takýto človek môže za to kým sa stal, aké mal okolnosti a čo sa stalo, že je tam kde je. Mne ľudia veľakrát pomohli. Nie len peniazmi, ale hlavne tým najcennejším a to tým, že mi boli oporou. 

Nebola som bezdomovcom ako takým, ale v istých situáciách som bola na ceste k bezdomovectvu. Viem, že prísť o majetok a dostať sa dole nie je až tak nemysliteľné. 

Lenže ja som vtedy počula z niekoľkých úst slová, ktorá ma pozdvihli: „Som rada, že si!, Nikdy sa nevzdávaj! Stojíme pri tebe!“. A niekoľkí ma vtedy vnímali zas inak.

 Mňa dnes poniektorí ľudia stretávajú radi. Veľmi sa teším, keď sa o tom  veľakrát aj z ich úst dozvedám. Aj ja rada stretávam ľudí, nie len tých, čo sú mi najbližší. Aj dnes mi to dodáva silu. Robí ma to silnejšou.

Dodáva mi to hodnotu.

V očiach mojich, ale i v očiach ľudí, ktorí ma stretajú.

Je mi dobre, lebo ma ľudia majú radi, lebo vnímajú moju ľudskú dôstojnosť.

Keby to bolo bývalo inak? 

Ktovie kam by som sa dostala. 

Možno by som stála pred hypermarketom. A možno by som tu už nebola. Možno áno, ale ktovie?  Preto nesúďte, neukazujte prstom a nehodnoťte. Na to bude čas tak, kam sa poberieme. Ak chceme pomôžme, nemyslím materiálne, ale slovom, srdcom, ukážme a podporme tých, ktorí sa cítia bezmocne, ustráchane. Veď milé slovo a úsmev je zadarmo a pritom najcennejšie na svete.   

Kniha - náš svet.

Svet je v slovách múdrych často prirovnávaný ku knihe. 

Ak pripustíme, že svet je nám knihou, musíme uznať aj pravdivosť tvrdenia, že kniha je nám svetom?

Skúsme teda najskôr sledovať určité podobenstvo medzi knihou a svetom. 

Tak ako kniha nie je len zbierkou textov uzavretých v pevnej väzbe, svet nie je obyčajnou zemeguľou putujúci slnečnou sústavou. 

Svet i kniha sú vo svojej podstate hmotnými objektami, poskytujú však priestor pre abstraktné i konkrétne myslenie, podnecujú myšlienky, nútia nás vytvárať si predstavy. Robia vlastne to isté, avšak využívajú rozdielnych prostriedkov. 

So svetom sa zoznamujeme prostredníctvom stromov, kameňov, vtákov i ľudí. 

V knihe sú všetky tieto spomínané aj chýbajúce úkazy nahradené písmenami.

Je nevyhnutné poznať abecedu, aby sme odhalili, čo skrýva kniha. 

Je nutné naučiť sa používať zmysly, ktorými sme boli obdarení, aby sme spoznali svet. Je potreba porozumieť svetu, aby sme pochopili múdrosť kníh, a knihy nám napomáhajú objavovať múdrosť sveta.

 Znamená to teda, že svet a kniha nemôžu existovať jeden bez druhého? Kniha je svet hlavným a jediným zdrojom inšpirácie. 

Kniha je obrazom sveta a bez neho by bola len bezcenným zväzkom nepopísaných papierov. A svet bez knihy? Svet sám sebe je v každom okamihu prameňom poznania, avšak len kniha je schopná zachytiť jeho večne sa obmieňajúcu podobu. 

Svet bez knihy by si uchoval  stále rovnakú tvár, hýril by tými istými farbami a bol by nemenej pestrý, ako je tomu doteraz.

V skutočnosti sme to totiž my ľudia, pre ktorých je dôležitá koexistencia kníh a sveta. Svet by mohol fungovať ďalej bez kníh aj bez človeka. 

Človek by však nebol schopný života bez sveta. Kniha by nikdy nenadobudla zmysel bez sveta, ale aby bol naplnený jej účel, potrebuje aj človeka. A človek bez knihy? Človek bez knihy by bol schopný vnímať svet iba v súčasných okamihoch. 

Žil by v nevedomosti o tom, aký svet bol skôr či aký je teraz v miestach vzdialených stovky míľ. To človek, nie svet, by bol ochudobnený bez kníh.

Vráťme sa teraz k východiskovému prirovnanie sveta ku knihe a knihy k svetu. Kniha je svetom, alebo lepšie povedané, kniha je nám svetom. 

Predstavuje pre nás ten diel sveta, ktorý nám nie je umožnené spoznať prostredníctvom vlastných zmyslov. 

Tvrdenie "svet je knihou" je menej priezračné. Ťažko totiž súdiť, čo mala tá či ona osobnosť zrovna na mysli, keď postavila knihu a svet do jednej roviny. 

Ponúka sa rad najrôznejších vysvetlenie - napríklad to, že v oboch je potrebné pozorne čítať každú stránku a čítať aj medzi riadkami. 

Rozdiel však spočíva v tom, že knihu možno otvoriť a zase zatvoriť, knihu je možné kedykoľvek odložiť a v prípade záujmu sa k nej opäť navrátiť. 

Knihu "Svet" je nám dovolené otvoriť iba raz, vo chvíli keď prestaneme čítať, stratí naše bytie zmysel.

Život  nám osudom určený je príliš krátky na to, aby sme dočítali knihu "Svet" až dokonca. Skutočné knihy nám však dávajú šancu spoznať viac, než by sme si stihli prečítať v knihe "Svet".

Lepšie je ľutovať, že som dačo zažila ako to, že som nezažila vôbec nič.


Každý človek si dal určite aspoň raz v živote otázku : „Čo sme zažili?" Rovnako každý nájde vo svojej histórii udalosti , na ktoré iste nezabudne. Ich počet je však u každého jedinca odlišný. Tí , ktorí si svoje predstavy nedokázali zhmotniť , pritakávali iným , ktorí v jeho mene robili rozhodnutia , istotne nemajú radosť zo svojej situácie , ktorá naznačovala že ich bitie nebolo suverénne a rozhodné. 

V ich spomienkach bude len málo zážitkov v ktorých kráčali pevnými a húževnatými krokmi. Tieto udalosti sa nedajú nazvať dušu hrejúcimi. Aby v očiach systému nevyzerali náhodou neprijateľne hlúpo , aby nespravili pre režim neabsorbovateľnú chybu , tak radšej nevyslovovali svoje vlastne názory. 

Neuvedomovali si, že obava z reakcie okolitej mašinérie im obmedzuje život. Život ktorý je prázdny a ktorý v mnohých prípadoch nestojí za reč. Navzdory tomu človek , ktorému život nepretiekol deravými prstami na zem kde sa rozplynuli jeho krásy a pôvab , človek ktorý dokázal naskočiť na vlak života a aj napriek mienke dakoho iného sa nenechal odradiť od svojich predsavzatí , si zahral v mnohých scénach hry zvanej život. Samozrejme že popri týchto preňho pozitívnych krokoch si narobil aj nemalo nepríjemností. 

No keby sme v živote nemali bariéry ,neuvedomovali by sme si že žijeme a že sme sa ocitli aj v dušu povznášajúcejších časoch. 

To, že človeku bolo nádherne si uvedomí až keď mu osud podrazí nohy a melancholicky si spomenie na nedocenený včerajšok.

 Avšak k bitiu to patri a každý sa raz pozviecha späť na rovne nohy. Ibaže život nestojí len na našich rozhodnutiach , ale aj na prostredí v ktorom sa naša existencia snaží presadiť. Ak sa nachádza v spoločnosti, ktorá nám vedome ubližuje (tým myslím napríklad vojnu), potom by som isto snívala o bezstarostnom , fádnom a stereotypnom živote v ktorom by som každodenne nestretávala smrť a utrpenie.

 Ale keď je človek v pozícii, že sa mu každý mesiac , rok  javia ako priamka na grafe vyjadrujúcom životné zážitky umiestnená v tej najnižšej hodnote , rovnobežná len s časovou osou , pričom hodnota životných výjavov je konštantná , keď nemá žiadne výnimočné spomienky na svoju minulosť, okrem niektorých okamihov zo školy , maturity a nástupu do zamestnania v ktorom je každý deň totožný s dnom pred ním a tento ako ten nasledujúci , potom ma chuť vrátiť čas späť na pomyselnú štartovaciu čiaru vnímania a riadenia svojich krokov a zmeniť cely premrhaný život, prežiť ho s nezabudnuteľnými ľuďmi , neskrývať svoje city pred okolím , naplniť neuveriteľnými a bláznivými zážitkami. Zážitkami za ktoré by sa po čase možno aj hanbil , ale v danom okamihu mal istotne pocit , že premárniť ponuku osudu by bol hriech.

 A teraz sa opäť vraciame do miesta , kedy by nebolo najhorším nápadom vrátiť čas. 

Veď aj cielená zmena môže vyvolať udalosť ktorá spôsobí neželaný zvrat. 

Vhodný by bol pojem reťazová reakcia , vyvolávajúca neustály návrat do minulosti.
Potom by ale život už nebol jedinečný , neopakovateľný a nemal by svoju nezameniteľnú cenu a príchuť. 

Vďaka tomu sú naše rozhodnutia neopakovateľné a každý by sa mal teda rozhodnúť, ktorou cestou bude viesť svoje nasledujúce kroky. 

Či sa stane človekom čo neriskuje , nerobí chyby alebo človekom, ktorý si zobral ponaučenie zo svojich premrhaných možností. 

Potom sa nestane neomylným, ale rovnako často ako trafí vedľa bude mat aj šťastie a ťaží zo života koľko sa dá.

Ctižiadosť.

Ctižiadosť patrí do psychických vlastností človeka, a preto si myslím, že každý človek ju má. Len je rozdiel v tom, ako veľmi je kto ctižiadostivý a aké sú jeho postoje. 

Väčšina ľudí túži po uznaní a rešpekte druhých, verí, že keď teraz niečo prospešného urobia, budú sa v budúcnosti mať lepšie. To "niečo" väčšinou nie je príjemné, ale každý si môže vybrať. Jednoduchým príkladom je naše rozhodnutie, či pôjdeme radšej von s ľuďmi, kde naberieme skúsenosti s rozprávania druhých, alebo  budeme sedieť doma. 

Vyberieme si to, čo nás baví teraz, alebo urobíme niečo preto, aby sme sa mali lepšie v budúcnosti? Ja osobne považujem ctižiadosť za podstatný motív ľudského konania. Z môjho pohľadu máme v práci všetko dané. Vieme, čo musíme urobiť pre to, čoho by sme mali dosiahnuť, ale je len na nás, či to zvládneme, ako najlepšie môžeme. 

Človek si stanovuje určité ciele. Vďaka nim vie, čo chce dosiahnuť a akým spôsobom bude postupovať, aby ich uspokojil. Je veľmi dobré si pred veľký cieľ stanoviť nejaké menšie, čiastkové ciele, ktoré nás dovedú ku koncu. Keď sa nám ich po tej často strastiplnej ceste podarí dosiahnuť, budeme spokojní. Ľudia by nemali všetko vzdávať po prvom neúspechu, mali by si z neho zobrať ponaučenie a pokračovať ďalej. 

Dobrou metódou, ako od svojich prianí neustúpiť, je napísať si ich na papier do zoznamu a tie splnené škrtať. 

Vidíme tak svoju úspešnosť.

 Ctižiadosť môžeme rozdeliť na zdravú a chorobnú. Podľa mňa je zdravá ctižiadosť nesebecká, človek nemyslí len na seba, ale aj na ostatných ľudí. Nijako im neubližuje a aj napriek tomu, robí ústupky, je si vedomý vytýčených cieľov.

 Pod pojmom chorobná ctižiadosť si predstavujem bezohľadné a sebecké správanie a po dosiahnutí cieľa ďalšiu potrebu mať stále väčšiu moc a slávu. Ctižiadosť je ako smäd, vedie k tomu, aby sa človek napil a nezahynul. Piť môžem tak, že zachránim seba a "zahynú iní", alebo tak, že pijem, aby som "len uhasil smäd" a pritom nechal vodu aj ostatným. 

Napadlo ma niekoľko osôb, ku ktorým by som mohla priradiť chorobnú ctižiadostivosť, napríklad niekoľko našich politikov. Ľudí so zdravou ctižiadosťou poznám viac, majú pevnú vôľu, aj cez svoje telesné postihnutie sa nevzdali a stále robia to, čo ich baví. 

Vhodným príkladom môže byť muž čo po úraze zostal viac ako pol roka ochrnutý. Jeho silná vôľa ho doviedla k úspechu a ako najlepší z ročníka dokončil vysokú školu. Cez svoj handicap všetko zvládol a stal sa vysokoškolským učiteľom. Asi každý by si prial byť úspešný. 

Nie vždy to dosiahneme, a preto je dôležité sa nevzdávať a brať si príklad z ľudí, ktorých môžeme mať za vzor.

Kým voda natečie.

Opäť jedna správa v poslednom čase tá istá. Kolobeh, kolotoč neustálych povinností, únava, vyčerpanosť a hnev, že nevieme povedať dosť a určiť si vôľu, aby nás nezničili. Verím, že tento blog tak trochu ukáže to, čo vlastne vieme obe. Lienka moja viem že aj keď len niekedy naoko ale je to takto však?  Vôňa sa šírila celým tým smútkom večera. Opäť si ostala sama aj keď len v myšlienkach . Sama opustená, odvrhnutá od sveta, nemilovaná ani nenávidená, unavená od všedného stereotypného dňa.                                    Sedela si a hľadela na tečúcu vodu, prúd, ktorý padal, sálal, spájal  sa v niečo väčšie, silnejšie, čo dáva neuveriteľný pocit znovu narodenia.  Zapálila si  plamene jej nemých priateľov stojacich po obvode hriešne romantickej svätyne plnej peny.

Dúfajúc, že ostanú s tebou  aspoň pokým voda neochladne škrtáš zápalkou, vidíš  žiaru – svetlo - silu. Ten naničhodný symbol, ktorý vykonávaš  ako poverčivý človek, ktorý verí, že tak to vnesie aj do svojho života. Miestnosť osvetlia sviečky, voda tečie. Ty, štyri steny, voda, svetlo... zvyčajná večerná kombinácia aj keď niekedy len v tvojej hlave. Chcela by si opäť nájsť východisko z jej bezvýchodiskovej situácie, večného kolobehu plného prázdnoty. Sadla si si na zem a objala si si skrčené nohy.                                    Bez toho o koho by si si oprela hlavu, keď máš radosť i žiaľ, bez toho, ktorý by bol tým všetkým, čo Ti tak  chýba.                                                                             Slanosť očí si chcela potlačiť tak ako každý večer, no ani dnes si nebola taká silná čeliť tomu. Pod vplyvom myšlienok si  zaborila bradu medzi kolená a slzami zaliatymi očami si sa pozrela neskutočným pohľadom oveľa ďalej než  si sa teraz nachádzala.                                                                                                   A tam si to uvidela... To dôležite svetielko každého úspechu-NÁDEJ.                      To kvôli čomu sa oplatí žiť, kráčať ďalej, veriť, že príde niečo lepšie, nájde to práve teba. Človek však nikdy nevie kedy. S hlbokým povzdychom si si uložila svoje bezduché telo do vane plnej uvoľnenia a oddala sa tomu. Veď zajtra príde nový deň.

„Neklesaj na duchu, ani v zlých pomeroch: maj nádej - len tá nás neopustí ani v smrti.“

A tak Ti milá Lienočka radím len jedno: " vytrvaj, ver a hlaď dopredu.           Všetko čo si želáš Ti bude dopriané."      

                                                                                                                                              „„Začiatok obrátenia je začiatkom rozvoja, vzrastu. Byť hriešnikmi, to je naše nešťastie, ale byť si toho vedomí, to je naša nádej.““

Divné.

Býva to taká, jemná nervozita, chvejúce sa prsty, predtucha, že sa niečo pokazí, že niečo bude iné ako som zvyknutá.

Zmena môže byť dobrá alebo zlá alebo iná. 

Vďaka zmene vraj funguje mozog, tým že sa neustále porovnáva s okolím, vyhodnocuje, analyzuje. 

Dosiahnuť stav jednoty mysle bez rôznych častokrát zbytočných myšlienok by malo vraj spôsobiť rozvrat mysle. 

O to sa snažia pri meditovaní, ale neviem, ten rozvrat sa mi nezdá...

Divné, aby som dokázala aspoň trocha zachytiť myšlienky, musím ich napísať. 

Mám lenivý mozog, funguje to tak, že mi napadne niečo, je to príliš hmlisté aby som ostatným vedela povedať čo to vlastne je, ani ja neviem. 

Mám len určitý pocit a ten mi väčšinou stačí, akonáhle prinútim mozog vyformovať onú myšlienku do slov, aby som ju vypustila, pocit sa zmení, voľačo sa stratí. 

A keď už sa snažím povedať to, niečo  a pripravím čo poviem, zopakujem a skomolím a popletiem keď hovorím. 

Bez rozmyslu vyblafnúť je oveľa ľahšie. 

A vždy s pravdepodobnosťou niečoho originálneho, vtipného (ide tam aj o pohotovosť), a tak je to asi aj s písaním, vyblafnem slová bez formovania, prúd tečúci rovno do písmeniek, strácajúci na kráse, kostrbatý, častokrát bez zmyslu s veľa slovami, ktoré sa opakujú, lebo často je tu snaha vyťažiť z jednej myšlienky maximum a pri prechode na inú sa častokrát vráti predchádzajúca a už to že nad niečím rozmýšľam, aspoň u mňa určuje určitý okruh slov..... bleee, možno to po sebe niekedy aj prečítam, prečítala som a neviem čo som chcela povedať len tak..... 

A pocit, že hovorím, odovzdávam, posielam ktovie ako kam, a najradšej mám to "povedala som niečo", s odstupom času v tom nenachádzam ani no, a opakovať  sa nechcem.

Často cítim neexistenciu niečoho čím by som si bola istá, alebo možno inokedy, po šálke čaju, kávy dotváram písmenka, vety a tie slová vypustené len tak na papier usporiadavám a skladám vety do celku. 

Usporadúvam ich do viet, článkov tak, aby po prečítaní som nadobudla ten intenzívny pocit, tú emóciu, či jemnú nervozitu, že toto je presne to čo som chcela povedať. 

A tak vypúšťam slová, emócie, vety, vnútornú empatiu na papier, kde sa odhaľujem do úplneho dna svojich myšlienok. 

Pretváram prázdne a koľkokrát nič nehovoriace slová do príbehov, myšlienok, tvorieb tak, aby ktokoľvek, kto číta moje články sa mohol nájsť a prežívať so mnou ten dej , aby sa našiel a vzal si z toho to, čo potrebuje. Je divné ako v nás bežia, slová, myšlienky , koľko ľudí je okolo mňa, toľko príbehov sa v nich odohráva. 

Čo ak sa ale stane, že myšlienky, ktoré tak urputne prehrávame v hlavách sa nám pretvoria do skutočnosti? Sme pripravený, či sa zľakneme vlastných úvah v hlave.

"Dôležité pravidlo úspechu: Myslite na papieri."

Brian Tracy.

Žijeme v časoch, keď sa môže stať všetko .

Keď sa ráno prebúdzam, som vďačná za to, že mám pred sebou ďalší deň. 

Ďalší deň, ktorý bude iste iný ako všetky predchádzajúce i všetky nasledujúce. Každý moment v našom živote je jedinečný, neopakovateľný a v okamihu pominuteľný. Dopredu nevieme, čo nás čaká, aká je naša budúcnosť a či aj zajtra budeme mať možnosť zobudiť sa do nového dňa. 

Aký bude? Čaká nás budúcnosť bez konfliktov, intolerancie, hladu a chorôb? Príde čas, kedy sa budeme na dnešné environmentálne problémy pozerať iba ako na smutnú kapitolu dejín? Alebo nás čaká blízky koniec? Odpoveď na tieto otázky nám môže priniesť už zajtrajšok. 

Žijeme totiž v dobe, kedy sa môže stať všetko. Svet sa mení tak rýchlo, ako nikdy predtým. Nachádzame riešenia problémov, ktoré boli pre nás ešte pred pár rokmi nekonečným labyrintom. 

A naopak, neustále sa odniekiaľ vynárajú nové otázniky. O tom, že svet je plný zmien a neustáleho pohybu asi nemožno pochybovať. Ale kam smeruje? Ešte pred sto rokmi trvala cesta do Austrálie aj niekoľko mesiacov. Dnes sme schopní obletieť za jeden deň celú Zem. Zdá sa, že ľudia majú k sebe neporovnateľne bližšie ako v minulosti. No je to naozaj tak? Človek je tvor spoločenský a pre svoj život potrebuje v svojej blízkosti iných ľudí. Kedysi bol práve fyzický kontakt medzi ľuďmi nevyhnutný na to, aby ste spoznali nových ľudí, porozprávali sa s nimi, prežili s nimi niečo príjemné, či nadviazali intímnejšie vzťahy. Dnes, v dobe internetu a komunikácie po sieti, je stále viac takých, ktorým stačí pár riadkov na obrazovke počítača. 

A tak sa mi zdá, že ľudia sú si naopak stále vzdialenejší a menej a menej potrebujú cítiť teplo toho druhého a vidieť úsmev na jeho tvári. Ľudia si prestávajú vážiť jeden druhého ako jedinečné individuality, ktoré majú rovnaké právo na život a svoje miesto na modrej planéte. Po celom svete sa rozmáhajú extrémisti, ktorí vidia len seba, svoje záujmy. Všetci bojujú za slobodu a vznešené ideály, pričom sa stávajú väzniteľmi iných. 

Násilia je v dnešnej dobe skutočne viac než dosť. Vkráda sa do našich životov, no stále akoby sme to nevideli. Je zatiaľ všetko v poriadku? Nie, nie je. Násilie to nie sú len atentáty, únosy lietadiel a terorizmus. Sú to aj nešťastné rodiny, osamelé deti, strach a neistota. 

Ľudia sa boja chodiť v noci po uliciach, deti majú zo školy nočné mory. Neviete, kde na vás kto vyskočí a kedy prídete domov a vaši najbližší budú mať slzy v očiach. Každý deň počujeme o vraždách, výbuchoch bômb, nových vojnách. Kam sa podeli ideály, etické a všeľudské hodnoty? Kde sa stala chyba? V rodinách? V školách? Alebo v celej spoločnosti, ktorá nás obklopuje? 

A možno je všetko oveľa jednoduchšie a všetko je tak, ako má byť. Čo keď prišiel človek na svet s tým, že jedného dňa sám seba zničí? Keď niekde vznikne organizmus tak inteligentný ako človek, už ho nič nezastaví. Stáva sa pánom prírody, nemá prirodzených predátorov. Stále sa množí a rozširuje po celom svete. Je agresívny aj keď nie je v ohrození a vymýšľa rafinované zbrane na príslušníkov vlastného druhu. Narúša normálne prírodné procesy, osídľuje vesmír a klonuje. To je stručná história ľudstva. Ak sme toto my, tak sa naozaj môže stať všetko.

Mali by sme sa zastaviť a zamyslieť sa, aké je skvelé, že sme ľudia. 

Dokážeme rozmýšľať a uvažovať a tvoriť krásne veci. 

Dokážeme číslami opísať prírodu a zároveň sa rozplakať nad hudbou. 

Sadnime si do trávy, vzhliadnime k oblohe plnej hviezd a uvedomme si, aké sú naše problémy bezvýznamné. 

Naučme sa žiť, aby sme sa nemuseli báť, čo sa stane.