Človek zastav sa, obzri sa!

Bez milosti, bez mihnutia oka a bez zastávky. Tak sa ľudstvo v dobrom či zlom ženie vpred. Človek sa už od samého počiatku snaží svoj život neustále vylepšovať. Svoje prostredie v ktorom sa dennodenne zdržiava chce čo najviac zdokonaliť. Jeho úmysel má jediný cieľ. Snaží sa prežiť život príjemne zdravo a čo najpohodlnejšie. Ľudská bytosť je tvorivý a vymýšľavý typ. Má bujnú fantáziu a unikátnu predstavivosť. Človečia zvedavosť sa neustále posúva dopredu. Nie nadarmo filozofovi tvrdia: „Večná ľudská nespokojnosť je prvým krokom k progresu.“ A výsledok? Nespočetné množstvo technických noviniek, užitočných vynálezov a neuveriteľných objavov. Sú to všetko veci, uľahčujúce i okrášľujúce ľudský život. Robia ho ľahším i znesiteľnejším. Prinášajú človeku výhody a umožňujú mu zaoberať sa vecami, ktoré ho bavia a najviac zaujímajú. Minulé storočie bolo na objavy a technické novinky prevratným. Ani sme sa nenazdali a stali sme sa svedkami doby, ktorú symbolizujú informačné technológie. Svet technických super noviniek však neovplyvňuje iba naše konanie, ale aj výkony jednotlivcov a ich
myslenie. Sofistikované riadené mechanizmy na pracoviskách, počítače schopné neuveriteľných výkonov - to všetko je dielom ľudského tvora. Dokázal to svojim jedinečným mozgovým potenciálom. Premenil vďaka unikátnej kreativite našu modrú planétu na zemeguľu zázrakov. Zoberte si taký mobilný telefón. Mnohí z nás si bez neho nevedia už vôbec predstaviť život. A čo umývačka riadu?
Pre niekoho to znamená vynález storočia. A to nehovorím o stále dokonalejšom internetovom spojení s celým svetom, či bežnej vychádzke kozmonautov vo vesmírnom priestore. Na čase je otázka - má človek šancu v tomto super rýchlom svete zastaviť sa a obzrieť sa? Zostane mu niekedy chvíľa či aspoň moment nato, aby si odtrhol v záhrade kvet a privoňal k nemu? Zatiaľ čo nás pohlcuje technika, menia sa zvyky, ktoré nám boli ešte donedávna také blízke. Čím máme viac dokonalejších objavov, uľahčujúcich nám život, tým je väčšia priepasť medzi ľuďmi. Niet času na obyčajné ľudské stretnutie alebo romantickú prechádzku v parku. Svet už nemá pravú vôňu. Všetko je povrchné, umelé. Niekedy dokonca aj obyčajný úsmev. Svet sa bleskurýchle ženie za nepoznaným cieľom. Nevie však ako ďaleko je vzdialený a čo je jeho podstatou. Sprevádza ho technika, supermoderné auto v garáži, pri uchu mobil. Obrazy sveta sú viac vnímané cez digitálne fotoaparáty, než cez pravé reálne videnie sveta. V kuchyni nám dominuje škodlivá mikrovlnka. Ohrievame si v nej geneticky modifikované potraviny. Keby som chcela zažartovať trebárs na účet školstva napísala by som, že iba táto oblasť zostáva jedinou, ktorej sa modernizácia vyhýba. Je to naozaj iba kvôli nedostatku finančných prostriedkov, alebo kvôli niečomu úplne inému? Isté je, že super moderný “boom“, ktorý prekvitá všade naokolo, sa našich škôl čo pracovísk ešte nedotkol. Digitálne alebo elektronické odcudzenie nám ešte nehrozí. Škoda či sláva? V triedach s lavicami z minulého storočia zostáva aspoň ten priateľský a blízky kontakt so spolužiakmi a profesormi. Či v niektorých firmách kontakt s minulosťou.
Umožňuje nám zasmiať sa a prežiť  obyčajné chvíle plné ľudskosti. Dokáže sa svet v pravý čas zastaviť pred šialeným tempom technického pokroku? Alebo sa mu to už nikdy nepodarí!? Premení sa ľudské bytosti na nepoetické kybernetické bábky obklopené masou vynálezov a super noviniek? Spomínam si na jednu báseň.

Začínala sa slovami ... Prebuď sa bábika z vosku, zastav sa skôr než vystúpiš na vrchol. Ten je iba okrajom nebezpečnej priepasti... . Čím skôr nájde človek čas na zastavenie a pohľad späť, tým krajší bude ten najobyčajnejší a nadprirodzenejší svet, trebárs v podobe jarnej rozkvitnutej lúky so žltými púpavami.

Žeby to ľudstvu nebolo súdené? 

Neverím!