sobota 31. októbra 2015

Pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalším veľkým dobrodružstvom. - Úvaha

Pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalším veľkým dobrodružstvom.
A.P.W.B Dumbledore
Myšlienku “ Pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalším veľkým dobrodružstvom ” som si vybral preto, lebo je veľmi zaujímavá a dá sa o nej uvažovať.
Je táto myšlienka pravdivá? Čo je vlastne vyrovnaná myseľ? Vyrovnaná myseľ by mala byť pripravená na všetko. Človek s vyrovnanou mysľou musí rátať so všetkým. S čím? S trápením, šťastím, radosťou, smútkom.... Ale má každý človek, ktorý zomrie vyrovnanú myseľ? Koľko zomrie mladých ľudí, ktorí na smrť vôbec nemyslia? Ráno, cestou do školy, alebo do práce ich postihne niečo, čo vôbec nečakajú. Zrazí ich auto, alebo ich niekto zavraždí. Kto má nevyrovnanú myseľ? Ako sa to prejavuje? Človek s nevyrovnanou mysľou sa bojí smrti, pretože spáchal niečo zlé. Kradol, ubližoval,.... Ako sa dá vyrovnať myseľ? Ľudia, ktorých niečo trápi, by sa mali so svojimi ťažkosťami zveriť rodičom, kamarátom,... a všetko napraviť na dobré.
V súčasnosti vo svete pribúda samovrážd. Prečo? Majú samovrahovia vyrovnanú myseľ? Chcú prežiť nové dobrodružstvo? Prečo mladí ľudia skáču z mostov, skáču pod vlak zastrelia? Príčiny sú rôzne. Problémy v rodine, financie, láska,.... Podľa mňa samovrahovia nemajú vyrovnanú myseľ. Konajú nerozvážne a urýchlene. Vôbec nerozmýšľajú, čo spôsobia sebe, rodine,.... a neuvedomujú si následky, keď pokus o samovraždu prežijú. Krátia si najcennejší dar, aký kedy dostali – život. Keď dostane človek “chuť na samovraždu,” mal by si to veľmi rozmyslieť. Ľudia, ktorí sú na smrť chorí, majú rôzne myšlienky: Prečo mám tú chorobu ja a nie môj sused, alebo niekto druhý? Nemôžu mať takéto myšlienky. Keď sa s chorobou zmieria, môžu si užiť posledný úsek života.
Ktorá veková skupina má najčastejšie vyrovnanú myseľ? Prečo je to tak? Najčastejšie majú vyrovnanú myseľ starí ľudia, dôchodcovia. Je to preto, lebo sa cítia slabí, menejcenní, nepotrební. Nevládzu pracovať tak, ako keď boli mladí. Mladšia generácia by ich mala podporovať a vyvracať im pochmúrne myšlienky. Dôchodcovia majú už skoro všetko za sebou, veľmi často spomínajú na staré časy. Neboli veľmi jednoduché, viacerí prežili vojny, hlad, choroby,... Už nepotrebujú na tomto svete prežiť nič, svoje poslanie splnili, smrti sa nedesia, naopak sa im zdá normálna a prirodzená ako ďalšie dobrodružstvo.

piatok 30. októbra 2015

Vzdelanosť môžeme prijímať od iných, múdrymi sa môžeme stať len vlastnou múdrosťou.

Tento citát je dobre komplikovaný, však? Podľa môjho názoru sa človek môže stať múdrym len ak sám chce!
Vzdelanosťžeme prijímať od svojich rodičov, profesorov a učiteľov. Ale múdrosť obsahuje je viac ako len vzdelanosť. Tieto dve danosti alebo lepšie povedané vlastnosti sú neodmysliteľnou súčasťou každého človeka.
Múdrosť nie je daná človeku od narodenia, získavame ju učením. Učenie v širšom slova zmysle sa chápe ako nadobúdanie, obohacovanie a získavanie skúseností počas vývinu človeka. Vzdelanosť je dôležitá pri výbere profesie a múdrosť je zase dôležitá s akými skúsenosťami profesiu budeme vykonávať. A ako si vysvetľujem múdreho a vzdelaného človeka? Múdry a vzdelaný je inak povedané inteligentný, ktorý vie lepšie čeliť nástrahám života. Existujú dva druhy vzdelania.
Dva základné atribúty vyplývajúce z podstaty vzdelania - vzdelanie ako hodnota a vzdelanie ako ekonomická veličina - vytvárajú nejasnosti a kontroverzie. Z jednej strany právo na vzdelanie patrí k základným ľudským právam, no z druhej strany má vzdelanie charakter služby. Je majetkom patriacim spoločnosti, ale aj konkurenčnou výhodou jednotlivcov. Je to hodnota do týkajúca sa ľudskej podstaty, ale podlieha zákonom ponuky a dopytu. Táto kontroverznosť vytvára chaos v spôsobe chápania a zaobchádzania so vzdelaním.
To, že vzdelanie má hodnotu, je síce neodškriepiteľnou, ale len čiastočnou pravdou. Jeho podstata je omnoho všeobecnejšia a hlbšia. Ak pridelíme vzdelaniu cenu ako obyčajnému tovaru prechádzajúcemu trhom, nedegradujeme tým jeho status v spoločnosti? Nevezmeme tým, čo "na to nemajú", ich prirodzený nárok? Ak však uprednostníme chápanie vzdelania ako hodnoty, čo s jeho ekonomickým charakterom? Keď nepodlieha zákonom trhu a patrí všetkým, nerozplynie sa v byrokracii a neefektívnosti?
Existujú viaceré alternatívy zaobchádzania so vzdelaním. Hlavný problém je, ako možno nájsť alternatívu s optimálnou mierou medzi dvoma značne protichodnými charaktermi vzdelania. Blaho človeka a jeho rozvoj, akokoľvek vážne to znie, by mali byť tým, o čo v konečnom dôsledku ide. Predstavujú jediné kritérium, podľa ktorého sa dá ohodnotiť prípustnosť jednotlivých alternatív. Optimálne riešenie je to, pri ktorom sa maximalizuje spokojnosť jednotlivých ľudí a tým aj spokojnosť celej spoločnosti. Vzdelanie človeka nekončí školou, človek sa učí a vzdeláva po celý svoj život.  
A na záver jeden citát:
 Dôkazom vysokého vzdelania je schopnosť hovoriť o najväčších veciach najjednoduchším spôsobom. HUME David 

štvrtok 29. októbra 2015

Hrdíme sa naším, rešpektujeme iné

Hrdíme sa našim? No možno aj áno, ale čím sa hrdíme? Naše Slovensko má bohatú históriu, avšak zaujímavá je aj súčasnosť.  Mohli by sme sa hrdiť úspechmi, nuž existujú aj prehry.
Z môjho pohľadu našou pýchou nemusia byť len minulosť, kultúrne pamiatky, bohatstvo našich predkov, ale aj vlastný úspech každý jednotlivec prijíma s hrdosťou a pýchou. Myslím, že u nás je menej hrdosti ako rešpektu. Viac sme sa naučili rešpektovať, ako hrdiť, byť sebavedomím, sebaistým a suverénnym jednotlivcom. Už od útleho detstva sa nám viac vštepovala úcta a rešpekt.
       Prečo rešpektujeme cudzie a naše si ani len nechránime, nie to ešte hrdiť sa? Vezmime si len naše krásne veľhory, neobyčajnú krásu našich chránených oblastí a parkov. Mnohým ľuďom nezáleží, čo sa tam deje, ako by sa mali správať a pomáhať pri ich ochrane. Naše schátralé kultúrne pamiatky, hrady a zámky, tie potrebujú našu pomoc, aby sa mohli uchovať pre ďalšie generácie, ktoré by ich mohli nielen rešpektovať, ale nimi sa i hrdiť. V súčasnosti mi ani nenapadne načo by som mohla byť hrdá. Možno v oblasti športu, tu máme úspechy, rozvíja sa kultúra, stúpa vzdelanosť, máme iné možnosti štúdia, modernizujú sa mestá, stavajú nové vyššie a vyššie budovy, mosty, jazdí viac a viac zahraničných áut, budujú sa nové diaľnice, na druhej strane stále viac máme aj bezdomovcov. Zamýšľať sa nad našou hrdosťou je veľmi ťažké a je možné, že som tému pochopila inak, ako sa očakávalo, no ja to teraz tak vnímam. Možno o pár rokov bude moja úvaha o hrdosti a rešpekte úplne iná.
Na záver konštatujem, že ešte stále nám chýba dostatok hrdosti, a možno sa to ešte naučíme byť pyšným na to, že sme tu, že naša vlasť je hrdá na nás a my sa hrdíme ňou.
Na  záver mi dovoľte  jeden citát o hrdosti a pýche:
Hrdosť je uznávanie relatívnosti vlastnej osobnosti a zdôrazňovanie len niektorých jej stránok (na rozdiel od pýchy, ktorá je absolutizáciou nášho ja). Osobná hrdosť je vedomie vlastnej dôstojnosti a vlastnej ceny; je to účinný motív konania.

streda 28. októbra 2015

Tajomstvo úspechu v živote nie je robiť to, čo sa nám páči, ale nájsť zaľúbenie v tom, čo robíme.

             Bol to mladý chlapec, pôvodom z amerického Ohia o ktorého pracovitosti, cieľavedomosti, ale aj nesmiernemu talentu sa rozprávalo na míle ďaleko. Hocikto sa nad jeho vynaliezavú povahou pousmial, susedia sa snažili rodičia permanentne prehovárať, aby synčeka s neobyčajným záujmom o vedy poslali o triedu vyššie, ale tí, stojac nohami pevne na zemi, neverili, že by niečo také bolo pre ich mladého Thomasa adekvátna.
Od práce ho skôr odrádzali, ale vytúžený výsledok tým nedosiahli. 
Thomas pracoval nepretržite vo dne v noci s takým zápalom, že skôr či neskôr muselo dôjsť k nejakému úrazu či nehode. A tak sa aj stalo, že pri testovaní chemikálií, ktorých bol pivnica malého domčeka v rodnom Ohiu naplnená na prasknutie, malý Thomas čiastočne ohluchol. Zranenie bolo síce nepríjemné, ale v práci ho ani v najmenšom neodradilo. Štúdiá dokončil kvôli nezáujmu ostatných predmetov len tak tak, a hoci nevedel, kam sa budú jeho kroky uberať - kroky mladého študenta s neveľkými výsledkami -, prihlásil sa na miesto novinárov. To mu ale veľký úspech neprinieslo. Rozhodol sa preto stať sa telegrafistom.
Dalo by sa povedať, že jeho práca sa mu stala najvážnejšou chorobou, nevedel ako, a ani nevedel prestať. Chcel tvoriť a premýšľať, vyžíval si v problémoch, ktoré nemohol vyriešiť alebo ktorých riešenie sa dostavilo až o niekoľko rokov neskôr. Ľudia toho kedysi roztomilého chlapca považovali za blázna, ktorý teraz uteká z domu, ktorý mu nahrádza práce. Skutočne sa presťahoval do vtedy malého mestečka zvaného Menlo Park. Finančne si neviedol v tej dobe vôbec zle, a preto ho miestni obyvatelia prijali s otvorenou náručou, kým nezistili, ako si záhadný pán Thomas vlastne žije. Od tej doby sa ho stránili. Jemu to ale nevadilo, ba práve naopak, bol vďačný za pokoj, ktorý mu svojou ľahostajnosťou dopriali. Nedbal na cudzie názor, na nálady. Skutočný cit ho zastihol nepripraveného a neznalého, pretože svoju mladosť strávil prácou v garáži v spoločnosti chemikálií. Svoj deficit ale, zdá sa, teraz dohnal.
 Trpezlivejší a pokornejší ženu si snáď priať ani nemohol, bola mu oporou tak, ako sľúbila, teda v časoch dobrých i zlých, kým je jej smrť nerozdelila.
Thomasov smútok sa ale neprejavil inak ako prácou, ktorá mu teraz mŕtvu ženu nahrádzala. Všetky krásy sveta sa mu záhadne zúžili na jeho pracovňu. Miesto, ktoré mu bolo stelesnením raja. Pracoval tak ustavične, že sa výsledok dostavil čoskoro.
Najprv prišiel newyorskej burze vhod jeho tlačiarenské telegraf, načo nasledoval úspech sčítacieho zariadenia, prvého gramofónu a nedlho na to vynález najväčšie - žiarovka, ktorá v jeho podaní vydržala svietiť celých 13,5 hodiny. Ľudia, ktorí sa rozhodli začatú prácu Thomasa Alvu Edisona dokončiť, museli mať rovnaké zapálenie pre vec ako on, ktorý na vrcholku síl povedal, že tajomstvo úspechu človeka v živote nie je robiť to, čo sa nám páči, ale nájsť záľubu v tom, čo robíme .
Edison žil v dobe nových objavov a pokusov, teda v čase, ktorej výsledky sú zdrojom informácií dnešnej doby, čo ale neznamená, že na nás tú nič nové nečaká. V skutočnosti nikdy nebudeme robiť len veci, ktoré nám sú príjemné a ktoré skutočne robiť chceme, ale vždy na ich riešenie môžeme pristúpiť dvoma spôsobmi - buď sa k problému postavíme čelom, a budeme sa snažiť hľadať to pozitívne, alebo nie, a práca nám tak bude ešte nepríjemnejšie, než v skutočnosti je. 
Chcel snáď autor prostredníctvom tohto citátu povedať, že človek by mal nájsť zaľúbenie v práci akéhokoľvek druhu a nestavať sa k neznámemu či nepríjemnému chrbtom? Alebo že má človek robiť len prácu, v ktorej zaľúbenie nájde, a potom už nebude mať potrebu tvoriť produkty iného druhu? Alebo chcel jednoducho povedať, že život sa má brať s nadhľadom a optimisticky?
Nie je otázkou šťastia alebo nešťastia, či sa naša práca povedie tak, ako si želáme. Človek môže vytýčený cieľ získať dvoma spôsobmi, a to talentom, alebo ustavičnou prácou. Ale aj talent sa musí rozvíjať. Všetci nie sú bezmenné kolieska jedného stroja, každý človek je osobnosť. 
Tieto osobnosti sú ale odlišné a odlišnými ich robí prístup nielen k práci, ale aj k životu všeobecne.


utorok 27. októbra 2015

Radosť

Včera som si pripomenula rozprávku o Pinokiovi, každý ju pozná, je o škriatkovi, ktorého vystružlikal dedko Džepeto a vdýchol mu život, no pri každom klamstve mu narástol nos. No v izbičke bolo toho viac ako len Pinokio, vystrúhal riad, či hračky, krčahy či lyžice a včera, keď som ju dočítala, som si uvedomila  jedno, že mi nikdy neprišlo na um iné posolstvo z tejto rozprávky a to radosť z práce. Deduško sedel pri sviečke zhrbený pod ťarchou rokov, ktoré mu už stihli skrášliť tvár. V pravej ruke držal nožík a v ľavej kus dreva, ktorý obracal raz z jednej raz z druhej strany. Náhodný pozorovateľ by musel uznať, že je zručný a nesmierne šikovný, išlo mu to od ruky. Hnedými očami pozorne sledoval drevo, z ktorého sa o čosi neskôr stala lyžica. Pozeral na ňu tak, ako sa pozerá na dieťa, ktoré urobilo svoj prvý krôčik. Zrazu sa narovnal a svoje dielo položil na stôl. Usmieval sa, takže v kútikoch očí sa mu vytvorili vejáriky, ktoré hovorili o tom, že je to veselý človek. A hoci mal už svoje roky, bol plný energie a chuti do života.
Zobral ďalší kus dreva a pustil sa znovu do práce, o pár minút z neho bola hotová ďalšia lyžica. Opäť sa pozrel na stôl, už ich bolo päť.  Položil nožík na stôl a kôš z drevom zasunul pod lavicu.
Aj zajtra je deň. Vstal, povystieral si starecké kosti. Áno, bol trpezlivý, a drevené dielka mu za to boli odmenou. Komu ich sľúbil tento krát? Nemohol za to, že rád videl radosť v očiach ľuďom, ktorým ich daroval...... Nie, ani len nepomyslel na to, že by si za svoju prácu pýtal peniaze. Kedy s tým po prvýkrát začal? Už si ani nepamätal, jedno však vedel určite, mal radosť z každej lyžičky, ktorá sa mu podarila. Hoci ho ruky nie vždy poslúchali, chcel ďalej pokračovať v tom, čo ho bavilo. Na svete už nemal nikoho, s kým by sa mohol podeliť o radosť alebo starosť bežného života.
Aspoň takýmto spôsobom si vypĺňal dlhý čas, ktorý sa vliekol. Áno, práve touto činnosťou zaháňal smútok, skracoval si čas, ktorý by inak presedel pri okne pozorovaním okoloidúcich. A on nepatril ku zvedavcom, ktorí sliedia za každým krokom svojich susedov tak, ako to robili niektorí unudení vrstovníci. On si radšej sadol do kúta a stružlikal niečo, čo ostatným uľahčovalo jedenie. Keď si predstavil, ako kedysi jeho pán jedol rukami, nezostávalo mu nič iné, len sa pousmiať. Áno, rád spomínal na časy, keď bol o pár dobrých rokov mladší, keď ho všetko lákalo a zaujímalo. Ani raz v živote ho nenapadlo, že ho budú ľudia vyhľadávať, aby pre nich vyrobil to, čo už bolo preňho samozrejmosťou. Že sa mu ostatní posmievali aký je hlúpy, že za to nič nechce?
No a čo! Že mohol byť boháč a nemusel sedieť v malej izbe? Vôbec ho to netrápilo. Bol iba on a jeho záľuba. Presne tak, nebola to práca, ale záľuba, ku ktorej sa vždy rád vracal, a v ktorej vždy nachádzal potešenie. Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Cítil vôňu dreva a vosku. Vôňu, ktorú tak dôverne poznal. Jeho nízka postava a šedivá hustá brada mnohým ľuďom pripomínala rozprávkovú postavu jedného dobrého škriatka, ktorý každému pomáhal, hoci ho za to mohli potrestať.
Malé hnedé očká sa vždy na všetko upierali zvedavým a zároveň veselým pohľadom, ktorý každému hneď prezradil aká je jeho povaha. Ľudia ho však považovali za veľkého čudáka, pretože skoro nikdy nevychádzal von z miestnosti, kde vyrábal svoje drevené potešenie.
A tak ubiehal deň za dňom, a za oknom ste mohli vždy vidieť zhrbeného starca, ktorý strúhal lyžičky, len aby videl v očiach ľudí radosť.....
Niečo také, čo sa dnes hľadá už len ťažko!

pondelok 26. októbra 2015

Sloboda

Je veľa definícii, čo je sloboda. Jedni hovoria, že sloboda znamená robiť, čo sa človekovi zachce. Iní hovoria, sloboda neznamená robiť čo sa človekovi chce, pretože sú tu isté normy, ktoré musíme rešpektovať. Tej prvej definície sa obyčajne pridržiavajú liberáli, ateisti, neveriaci, tú druhú definíciu zdôrazňujú obyčajné veriaci, tí, ktorí uznávajú vyššiu autoritu nad sebou, t.j. Boha. Nuž, čo je to sloboda? Sloboda je naozaj robiť, čo sa človekovi zachce. 

Plne súhlasím s prvou definíciou. Keby som čosi chcela a nikdy by som to nemohla mat, môj život by bol peklom. Možno mnohým sa tu v tomto kontexte slovo peklo zdá byt prehnané, ale ja som naozaj presvedčená, že by to bolo peklo. Ak by som naozaj niečo chcela a nikdy by som to nemohla mat, nikdy by som nemohla byť šťastná a teda bolo by to pre mňa peklo. Cely fígeľ je však v tom že momentálne žiadny človek nie je ani úplne slobodný, ani úplne neslobodný. Sme na ceste k slobode, sme na ceste k \"mat a robiť, čo sa mi chce\". 

Myslím, že neveriaci majú veľkú pravdu v tom, že sloboda znamená robiť, čo sa mi chce a veriacim vyčítam to, že sa proti tejto definícii slobody stavajú. Táto definícia slobody totiž naozaj sedí. Ako? Ak vo výklade na ulici vidím peknú vec a chcem ju, ale nemám na to peniaze, môžem rozbiť sklo a vziať si ju, lebo to chcem. Ale zakrátko príde polícia a zatvorí ma do väzenia a je po mojej slobode ešte viac. Nebudem môcť mat ani tú vec, ani množstvo iných vecí. Môžem stokrát definovať slobodu ako \"robiť si, čo chcem\", to mi nijako nepomôže k slobode. Naopak, môže ma to uviesť ešte do väčšej \"neslobody\", akú som mal predtým. 

A v tom je cely fígeľ! V nebi bude totálna, úplná sloboda. Žiadna naša žiadosť, žiadne naše želanie nebude nesplnené. V pekle bude totálna, úplná nesloboda. Žiadne naše chcenie nebude splnené. A to bude definitívne peklo a nesloboda. Nech si teda hriešnici, t.j. tí, ktorí milujú zlo, definujú slobodu ako \"robiť, čo sa im chce\", veď aj ja s tou definíciou plne súhlasím, ale nech nezabudnú na to, že človek môže chcieť aj zlo. Ak sa človek rozhodne pre zlo, čoskoro príde \"polícia\", smrť, po nej Boží súd, a je po slobode. 

Človek má teraz slobodu vybrať si slobodu alebo ju stratiť. Človek sa podľa mňa rodí slobodný, veď nežijeme v staroveku. Kde keď sa narodilo dieťa otrokovi bolo už otrok a súčasne majetok pána a potom až mohlo byť dieťa, ale dieťa svojej matky otrokyne. Vtedy tieto pomery vychádzali z vtedajšej vývojovej, kultúrnej situácie. Na druhej strane si však musíme položiť otázku, že keby sa dieťa v tej dobe, alebo dnes, na tom nezávisí, narodilo slobodné, bolo by naozaj slobodné? Pretože dieťa nejakého boháča a dieťa normálneho človeka aspoň podľa môjho názoru nemá rovnakú slobodu. 

Pretože to bohaté dieťa si môže zvoliť školu, ktorá je súkromná, i keď nemusí, ale to chudobné nie, takže nemá takú voľbu slobody ako to druhé dieťa. Už je obmedzené napríklad ekonomickými podmienkami. Mladý človek sa teší na prvý zlomový okamih, tým je podľa mňa 15 rok života jedinca. To už len preto že si začína uvedomovať mnoho vecí a začína myslieť v inej rovine, začína sa z neho formovať občan i keď často egoista. Keď dostane občiansky preukaz je to akési uznanie spoločnosti. Má povolený čiastočne na dovtedy zakázané filmy. Je to akýsi predstupeň slobody. Potom nastáva očakávaný osemnásty rok. 

Ich interpretácia slobody vychádzala z toho, že si budú môcť robiť čo chcú. Ale opačnú stránku slobody si už neuvedomujú. Doteraz keď sa niečo stalo zašli za maminkou ona všetko napravila, pofúkala, obviazala a kde tu i korunku na živobytie dala. Lenže sloboda znamená zodpovedať za seba, za svoje činy. „Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého.“ Na tomto výroku Jeana Jacquesa Rousseaua je založený demokratický systém, v ktorom žijeme. 

Preto je dôležité, aby sme chápali, čo tento výrok znamená. Aby sme si svojou osobnú slobodu mohli dať do súvisu so slobodou ľudí okolo nás, musíme najprv vedieť, čo samotný pojem sloboda znamená. Podľa Ericha Fromma je sloboda dôkazom našej ľudskosti. Podľa neho sa ľudská existencia začína, keď nedostatok organizácie činnosti riadenej inštinktami spôsobí, že prispôsobovanie sa prírode stráca nátlakový charakter a dedične dané mechanizmy už neurčujú spôsob činnosti. 

Čiže sloboda a ľudská existencia sú od začiatku úzko späté, keďže človek sa stáva človekom oslobodením sa od pudového riadenia svojej činnosti. Z metafyzického hľadiska je sloboda možnosť samostatne rozhodovať o svojom konaní. Človek tak robí na základe svojej vôle, ktorou hľadá dobro či už v predmetoch alebo v konaní. Toto dobro je však subjektívne, čiže hodnotené z individuálneho hľadiska. Následkom toho sa názory na to, čo je dobré u ľudí často rozchádzajú. 

Je preto dôležité hľadať dobro objektívne, a tým zároveň meniť svoje nazeranie na slobodu, respektíve klásť dobro objektívne nad dobro subjektívne. Samozrejme, že realita je trochu iná a ľudia sa dostávajú do konfliktov, keď každý chce presadiť svoju pravdu, a to čo je pre toho, ktorého človeka individuálne najvýhodnejšie. Aby ľudia mohli žiť jeden vedľa druhého musia dospieť do štádia, keď všetci poznajú objektívnu pravdu a nepresadzujú pravdu subjektívnu.

Život je ťažký. Zaberie vám veľa času. A čo dostanete na konci? Smrť. To je čo, nejaká odmena? Myslím si, že by to malo byť celé obrátené: Najskôr by ste mali zomrieť. Potom žiť v domove dôchodcov. Vyrazia vás, keď budete príliš mladý. Dostanete zlaté hodinky. Pôjdete do práce. Budete pracovať 40 rokov, až kým nebudete dosť mladý, aby ste mohli ísť na \"dôchodok\". Drogy, alkohol, večierky... Vysoká škola, stredná škola. Stanete sa dieťaťom. 

Hráte sa, nemáte žiadnu zodpovednosť. Stanete sa bábätkom. Vrátite sa späť do bruška. Strávite svojich posledných 9 mesiacov vznášaním sa a... ...skončíte ako orgazmus. K slobode nemôžeme nikoho odsúdiť, lebo práve o ňu sa snažíme celý život. A ako by sme niekoho predsa odsúdili bude to pre neho výhra, nie odsúdenie.

nedeľa 25. októbra 2015

Človeka nemožno zničiť, iba poraziť

“Človeka nemožno zničiť, iba poraziť!” Tak znejú nesmrteľné slová významného svetového autora, Ernesta Hemingwaya, ktorý vo svojom diele Starec a more jednoduchým, no pútavým spôsobom vyjadril svoj subjektívny postoj k existencii človeka. Síce vyššie spomínaný citát sa týka posledných chvíľ, respektíve konca cesty za naším presvedčením, aby sme ho pochopili, musíme sa zamyslieť nad celou podstatou bytia. Aj keď na svete žije vyše dva a pol miliardy ľudí, každý človek je osobitnou a výnimočnou bytosťou s vlastnými pocitmi, presvedčeniami a cieľmi. Každá jedna osoba má svoje ciele, za ktoré je ochotná a pripravená bojovať.
Cesta k nim je však veľmi zložitá a skladá sa z množstva náročných, či menej náročných úsekov. Prejsť nimi však musí každý. Veľmi známym mottom, ktoré sa taktiež týka tejto tematiky, je výrok: „Bitku si vyhral, no vojna ešte neskončila!“ , ktorý taktiež dokazuje pravdivosť mojich slov. Pre lepšie pochopenie zmyslu autorových myšlienok, si môžeme predstaviť situáciu z nášho každodenného života, medzi ktoré patrí aj snaha študenta vybudovať si dobrú budúcnosť, či už vo forme diplomu z vysokej školy, prosperujúcej firmy alebo šťastnej rodiny.
Každá jedna písomka, odpoveď, či známka, je maličkou etapou, ktorá ovplyvňuje ďalší vývoj tejto cesty. Ak uvažujeme o stredoškolskom vzdelaní ako o základnom stavebnom kameni, na ktorom budeme môcť postaviť svoju budúcnosť, každá malá časť cesty ovplyvňuje jeho stabilitu. Ak je tento čiastočný výsledok, etapa, kladná v náš prospech, stáva sa oporným pilierom, ktorý sa už nikdy nezrúti. Ak sa nám však nepodarí dostatočne zložiť skúšku, ak dostaneme zlú známku, nemôžeme sa vykašľať na celú našu snahu, ktorá je oveľa širším pojmom ako jedna písomka. Človek musí pochopiť to, že všetko sa dá napraviť a musí ďalej bojovať za svoj cieľ.
Energiu na to majú všetci v sebe, otázne je iba, kto je schopný ju nájsť... Tak široký pojem ako snaha, či cesta k dosiahnutiu nášho cieľa, ľudia okolo nás nezničia žiadnym činom. Môžu iba ovplyvniť jej vývoj. Samozrejme človek sám dokáže svoju snahu zavrhnúť, no to iba v prípade, že by prestal veriť. Daný výrok sa však týka problematiky nášho okolia a nie vlastného presvedčenia.
Záverom si teda dovoľujem tvrdiť, že tieto slová sú obhájiteľné a pravdivé. Zostáva teda len na nás, či sa cestou za vlastnými cieľmi vyberieme alebo nie.


sobota 24. októbra 2015

Kráľov zámok


Uvedomujete si vôbec niekedy, akú dôležitú úlohu zohrávajú v našom živote? Ako nám pomáhajú v tých najbežnejších situáciách? Či ich považujete za úplne bežnú vec a ani ich existenciu neriešite? A viete, že život bez nich by bol úplne v dnešnej dobe stratený? 

Každý jeden kráľ má svoj zámok. Iný mu je buď primalí či priveľký, alebo len nezostrojený podľa jeho tvarov a možno by aj veľkosť zámku sedela. Len akosi sa chudáci nemôžu medzi sebou navštevovať a musí každý kráľ spravovať ten svoj zámok osve. Niektorí, ktorí majú väčšie šťastie, dokonca nie sú až tak úplne sami. Majú svoju kráľovnú. Tá neplní takú dôležitú úlohu ako samotný kráľ zámku. Kráľovná ma za úlohu rozveseľovať kráľa a sprevádzať ho pri dlhých výletoch do neznáma. Zaujímavý je ale fakt, že sa nenachádzajú v tom svojom zámku pridlho. Zopárkrát sa v ňom potočia a potom buď sedia niekde v šuplíku alebo visia na vešiaku medzi vetrovkami, kabátmi či iným šatstvom. Pritom keby ich nebolo, hlavne toho kráľa, na dennom poriadku by sme mali nečakané návštevy. Hlavne by sme sa stali akýmsi „nákupným centrom bez platenia“. 

Títo naši králi nikde nerozkazujú, nič nikomu nezakazujú, iba ochraňujú veci, aby si ich nikto iný okrem majiteľa nemohol požičať. A nebodaj už ani nevrátiť. Zámky týchto kráľov sa nachádzajú na tých najrozličnejších miestach niekedy sa ide až rozum zastaviť. Ochraňujú písmo mladých dievčat proti nechcenému „nakuku“, chránia rôzne byty alebo domy v prípade neprítomnosti majiteľa, za ich pomoci sa dokáže človek rýchlejšie premiestniť z miesta na miesto, v minulosti chránili poklady v truhliciach, proste chránia veci a miesta, ktoré sú pre nás dôležité.
Títo králi sa nezjavia len tak z ničoho nič na svete. Ich výroba je úplne remeslo. Prešla však po stáročia rôznymi zmenami. Už nemajú králi obriu veľkosť, ich zámky ešte obrovskejšiu. Nenachádzajú sa vždy a všade výlučne sami bez kráľovny. Teraz podliehajú trendu modernej doby. Zámky majú zopár centimetrov a kráľov v obrích veľkostiach nájdete akurát v múzeu. Tí dnešný majú podaktorí takú veľkosť, že sa dokonca ani do ruky nedajú dobre chytiť. A tí zvyšný „normálny“ majú tak zo 5 či 6 centimetrov. Čím sa im veľkosť počas doby zmenšovala tým títo naši králi nadobúdali väčšiu dôležitosť. 

Teraz sa pokúste predstaviť si život bez nich. Život bez kráľov. Nepredstaviteľné! To by sa nedalo! Koľkokrát ste si ale spomenuli na ich dôležitosť? Nikdy? A popri tom by sme tratili tu najbezpečnejšiu vec – bezpečnosť. Tak vidíte nie je zámok ako zámok, nie je kráľ ako kráľ a niekedy sú práve tí bežnejší dôležitejší ako tí z rozprávok.


piatok 23. októbra 2015

Realita

Realita je pojem, ktorý pozná každý z nás, avšak keď sa nad ním zamyslíme, je ťažké ho vysvetliť a opísať. Veď realita je pre každého niečím úplne iným. Realita je prítomnosť. Je to láska, rodina, priatelia, škola...Keby to bolo naozaj tak, potom by bol život jeden nekonečný krásny sen, z ktorého sa nedokážeme a ani nechceme zobudiť. Ale všetci dobre vieme, že tak to ani zďaleka nie je. V našej realite totiž existujú nielen krásne a bezchybné veci...Poznáme zlo, drogy, alkohol, týranie.
Z toho však potom vyplýva, že realita je krutá nočná mora. A tento názor by vám nejaký zamilovaný pár určite nepotvrdil. Realita je skutočnosť a prítomnosť, v ktorej žijeme a pre každého človeka je iná. Záleží len na nás, aký uhol pohľadu na ňu uprieme my. Príliš ružové okuliare so životným elánom a optimizmom zakryjú zlé veci. Sú zlé, ale podstatné. Jedna malá nevinná ihla...a dokáže ti zničiť celý život. Stačí tak málo, aby človek spadol do nenásytných hlbín čiernej priepasti závislosti. A to spôsobí obyčajná ľudská zvedavosť.
Naozaj budem ako v siedmom nebi? Asi najčastejšia otázka „neskúseného“ človeka. Prečo človek siaha po veciach, ktoré nepozná? Veď to vyzerá tak ako keby nebol spokojný s tým, čo mu život ponúka sám od seba. Berie všetky hodnoty života ako samozrejmosť? Alebo sa mu už zunovali? Je absurdné, keď sa človek nedokáže radovať z obyčajných vecí a berie ich ako samozrejmosť. A pritom nežné lúče vychádzajúceho slnka sú vzácnym, neopakovateľným, ale hlavne nenahraditeľným darom.
A koľkými nádhernými metaforami by sa potom dala opísať láska? Naozaj stojí za to, užiť si naplno každý dúšok šťastia, ktorý nám život ponúka, hoci v podobe obyčajných vecí. Príliš čierne pesimistické okuliare však vymažú tie nádherné veci, bez ktorých by život nemal cenu. Tak začnime brať život taký aký je aj s jeho nedostatkami!


štvrtok 22. októbra 2015

Úspech

Niekedy sa sama seba pýtam, načo nám je všetko, čo ,,musíme v živote dosiahnuť“, ako nám väčšinou rodičia, učitelia a  vôbec, takmer celé okolie našich známych, vtĺkajú do hláv:                                                                                                                          
 ,,Mali by ste sa zapájať do súťaží, byť úspešnými riešiteľmi... aby ste sa dostali na takú, takú, alebo hentakú slávnu školu...“                                                                           
          - ale zase nehovorím, že sú výroky s podobným zmyslom nepravdy, neznamenajú však v živote pre človeka veľa.
V istom období sú možno najdôležitejšou stránkou života, ako niektorí rodičia presadzujú u svojich detí, ale nepredstavujú zas celkový zmysel života, dalo by sa dokonca tvrdiť, že do zmyslu života vôbec nezapadajú.                                                      
     Avšak, deti sú naďalej utláčané, nútené... a potom majú psychológovia čo robiť, aby dali všetko do poriadku... aj keď, zišlo by sa niekedy aj dospelým ísť na takýto odborný rozhovor, aby deti nemali problémy.
 Najprv treba naučiť rodičov, až potom môžu tí učiť deti!
 Tak čo je teda dôležitejšie, duševný život, alebo úspech? Dobre no, úspech nás robí šťastnými... Ale načo nám je šťastie, keď postupom času malé ranky na duši tvoria ťažké zranenie, ktoré je veľmi ťažké zahojiť, keď sa skladá z nekonečného množstva častíc? A to sa s nami bude vliecť celý život... a prečo? 
Lebo sme chceli všetkým vyhovieť a byť úspešnými. Ale načo, keď má všetko takýto výsledok? Načo sme sa teda toľko trápili? 
Deti, na ktoré sa netlačí a neočakáva sa od nich úspech, sú často na vyššej úrovni, ako tie, na ktoré sa tlačí, podceňuje, deti, ktoré neustále s niekým porovnávajú...
Poznám mnoho ľudí, ktorí sa v živote uplatnili aj bez školy... 
Istá žena mala muža. Keby ste videli jeho vysvedčenia, no hrôza!!! 
Len z matematiky mával každý polrok päťku, na konci roka, mu rok čo rok otec chodieval vybaviť štvorku, aby nemusel opakovať ročník...
 A čo je s ním v dnešných tridsiatich troch rokoch? 
V živote sa veru nestratil, ba môžeme aj povedať, že sa perfektne uplatnil. A to dokonca nemal skončenú ani ,,výšku“.                                                                  
   Zato bol taký vysoký a mocný, že možno aj preto sa stal z neho SBS-kár.                                     S jeho vždy veselou ženou a podareným malým synčekom si teraz šťastne žijú a na školské známky veru iba so smiechom spomínajú.
A prečo?


Nikdy a nikto sa vás totiž v živote nebude pýtať, aké známky ste mali v sedmičke, v živote sú totiž oveľa dôležitejšie veci, ako známky.        
To však, nanešťastie, niektorí rodičia nedokážu pochopiť.

streda 21. októbra 2015

Bez veľkej námahy život človeku nič nedá


Človek, nato aby mohol viesť plnohodnotný život a chce niečo od života musí vynaložiť určitú námahu, akú si daná situácia vyžaduje, môže čakať od života pekné veci i keď niekedy sa vyskytujú aj zlé stránky života, ktoré človek ani nečaká. Osoba aby niečo v živote dosiahla, znamenala musí neustále využívať a hlavne rozvíjať svoje schopnosti, umenie žiť. Veď človek je tvor učenlivý, usilovný, ktorý slobodne rozmýšľa.  
Čo nám život môže ponúknuť? Je toho veľa vlastne už žiť samo o sebe je veľká vec a ak človek má túto šancu musí si vytýčiť smer svojej cesty, čo je zlé a dobré, vždy, naplno, s optimizmom riešiť nástrahy života.  
Zamyslel sa už niekedy niekto nad tým či nám život stojí za tú námahu? Ja si myslím, že život je nevyspytateľný, hlavne krásny, plný velikánskych možností, závisí len na tom konkrétnom človeku či je schopný urobiť niečo preto aby jeho život mal zmysel a dostal od neho čo chce.  
Akú veľkú námahu treba vynaložiť? To je podľa môjho názoru veľmi individuálne u každého človeka, závisí to od jeho vôle samozrejme chuti žiť. Dokonca aj nejaká malá, jednoduchá vec, vynaložené úsilie dokáže meniť postoj k životu človeka. Práca a námaha prináša človeku nové veci, zážitky, hlavne šľachtí, pomáha formovať život avšak niekedy to je veľmi ťažké.  
Stojí nám vôbec to námaha zato? Jednoznačne áno, ja si myslím, že všetko o čo sa vo svojom živote snažíme je pre nás motor, ktorý nás poháňa neustále vpred, hoci nie vždy všetko vychádza podľa našich predstáv. Čiže môžeme byť len šťastný a ďakovať našim rodičom a strojcovi tohto sveta(zato, že tu s vami dnes môžem byť), za ponúknutú šancu, ktorú nenechajme na pospas osudu snažme sa využiť ju naplno, koniec koncov bez námahy život človeku nič nedá!

utorok 20. októbra 2015

Je ľudské milovať a ľudské odpúšťať ... ( venované mojím žienkam, ktoré sú mi každodennou inšpiráciou na písanie)

Čo vlastne znamená milovať? Milovať je zaujímavé slovo, opýtajte sa kohokoľvek, čo si pod tým predstavuje a každý vám odpovie inak.
 Každý to berieme inak. To, keď sa dvaja ľudia milujú, môžeme inak pomenovať aj ako láska. Kvôli láske sa smejeme, kvôli láske plačem. Láska, ak je opätovaná, prináša nádherné pocity. 
Problém môže nastať, keď je láska neopätovaná alebo nevypočutá. Nič nedokáže človeka raniť viac ako nevypočutá láska, kedy vy milujte čím ďalej viac a ste odmietaní, často ako topiaci sa chytáte každého stebla nádeje, že ten druhý možno, niekedy, vás bude milovať tak, ako vy milujete jeho. Zakaždým keď ho uvidíte či počujete, zrýchli sa vám tep a ste spokojní, aspoň že môžete byť v jeho prítomnosti. Keď ste s ním, tak nemyslíte na to, že vás nemiluje, iba si vychutnávate ten okamih, že ste s ním. Lenže všetko skončí a potom si pripadáte hrozne. Bolesť síce na chvíľku utíchla, ale len preto aby sa ozvala ešte s väčšou razanciou. 
Koľko z nás ticho večer plače do vankúša? Vy ho nechcete už ďalej milovať, chcete už len utíšiť tú bolesť v srdci, márne si nahovárate, že ste sa zamilovali do niekoho iného. Neopätovaná láska je ďalším druhom lásky, ktorý milujúceho zraňuje. Niekto si môže myslieť, že neopätovaná láska ublíži len jednej (milujúcej) strane, ale nie je to zase tak úplne pravda. 
Nie je práve príjemné niekoho odmietnuť, alebo sa rozísť s niekým, kto vás miluje. Ale taký je život. A v dnešnom svete realita, ktorá sa deje. Je veľa mladých dievčat či mladých mužov, čo majú svoje ideály a milujú ich, no keď tá druhá strana povie nie, je to ako karty vo vetre.
Ale späť k milovaniu. Keď sa dvaja ľudia milujú, tak sa väčšinou snažia vzájomne spríjemňovať život jeden druhému, robiť si radosť a neubližovať si, ale čo keď sa predsa len stane, že jeden druhému ublíži.
 Keď je to "kravina", nevedomé a necielené ublíženia a vedie len k malému nepohodnutiu a ospravedlneniu, ktorú s radosťou ako strana, ktorá je vo vine, prijmeme, potom je to paráda. Malé zakopnutia a pokračujeme ďalej, ale čo keď je problém ďaleko väčších rozmerov. Síce je možné, že sme nechceli ublížiť a vlastne chybu, ktorú sme urobili, ani urobiť nechceli, ale bohužiaľ čas nejde vrátiť späť. Iba ospravedlnenia väčšinou nestačí. Potom je všetko v rukách nášho partnera, ako sa s našou chybou vysporiada, ako mu na nás záleží, ale tiež na miere, ako sa ho daná vec dotkla a ako mu ublížila. Bohužiaľ tieto osudové chyby môžu viesť aj k rozchodu. Aj keď stále milujeme, nedokážeme druhému odpustiť a zabudnúť, ale nie je tomu vždy tak. Ak milujeme a záleží nám na tom druhom, tak aj cez to, že sa nás jeho správanie veľmi dotklo, dáme mu druhú, hocikedy poslednú šancu a odpustíme mu. Je to ďalší z ľudských vlastností, ktorá ale nie je tak automatická ako milovanie. 
Milovanie je vec, ktorá sa v človeku postupne vyvíja sama, ale odpustenie je vec charakteru človeka a učenia sa. Keď sa naučíme odpúšťať, je všetko v živote ľahšie. Prečo neodpustiť, keď nikto nie je neomylný, dokonalý ani bezchybný? Sme predsa len ľudí a každý raz šliapne vedľa.
K tomuto sa podľa mňa hodí jedna veľmi známa veta: "Keď ju miluješ, nie je čo riešiť!"   

   Áno, nie je čo riešiť, odpustiť sa niekedy môže zdať ťažké a niekedy to môže byť skôr k hnevu, ale keď je ten, komu odpustíme, rozumný, tak sa môžeme ďalej tešiť sa spoločne strávených chvíľ a len dúfať v to, že príslovie "Chybami sa človek učí ... " je pravdivé.



pondelok 19. októbra 2015

Cesty, ktoré vedú k pocitu osobného šťastia

Na celučkom svete sa asi nenájde človek, ktorý by netúžil aspoň po troške šťastia. Ale čo je to vlastne šťastie? 
Každý cítime ten pocit, ale nie každý sa z neho vie radovať. Šťastie môže byť ako krehký ľad - sme šťastní, ale zle šliapneme a razom môže byť zo šťastia- nešťastie. Tak aká je vlastne hranica, ktorá nám šťastie určí? 
Každý sme iný, niekto je optimista a pozerá sa na svet ružovo, dokáže sa radovať aj z maličkostí, niekto zase pesimista, a ten už všetko nevidí tak ružovo a zo všetkého sa nedokáže radovať. 
Ale prečo? Veď život môže byť tak krátky, tak ho musíme mať radi a radovať sa najmä práve z tých maličkostí, ktoré nám dávajú pocit šťastia.
Každý sme iný a každý máme inú cestičku k svojmu šťastiu. 
Život je ako križovatka. Keď prídeme na rázcestie a musíme sa rozhodnúť kam ísť, tak koniec tej cestičky nemusí byť vždy ten šťastný, ale môžeme naraziť na mnoho prekážok. Keď prekonáme tieto prekážky a budeme sa stále radovať aj práve z tých maličkostí, tak koniec cestičky môže byť ten šťastný.
Ja myslím, že aby človek pocítil v živote šťastie, musí byť milovaný.
Cestička k šťastiu sa za život niekoľkokrát mení. Keď som bola ešte dieťa, pocit šťastia mi dávalo, keď som dostala hračku, ktorú som si priala. 
Dnes je pre mňa cestou k šťastiu vidieť tých čo stáli pri mne v tom najväčšom bahne šťastných. Ak vidím, že sú šťastný, napĺňa to šťastím aj mňa. Šťastie je pre niekoho je láska. Vlastne aj bolesť a zármutok môžu viesť ku šťastiu. Keď som bola prvýkrát zamilovaná, bol to pre mňa pocit šťastia.
 Koľkokrát som sa trápila, ale rovnako nakoniec som bola šťastná. Alebo tá strašná bolesť, keď prichádza na svet dieťa a keď som svoje deti prvýkrát uvidela. To bolo neopísateľné šťastie ... Cesta ku šťastiu je pre mňa, keď som pozorovala  ako deti rastú. Prvý úsmev je, ako keď vás pohladí slnečný lúč po tvári, také teplo cítite. Prvý krôčik - neviete, či sa máte smiať alebo plakať šťastím, ako sa to drobátko kolíše ako malé medvieďa.
 Prvé slovo je ako, keď prvýkrát počujete šumieť more. Prvá básnička a pesnička, čo sa naučia, vám v ušiach hrá ako tisíc zvončekov. 
No aj tu sa to môže zmeniť na smútok. Odchod, rozlúčka, nešťastie. No ak človek toto všetko zvládne, dokáže aj napriek bolesti byť šťastný.

 Každý človek potrebuje k životu trochu toho šťastia a preto si musíme vážiť všetkých aj napríklad len nepatrných krás okolo seba.


"Najväčším šťastím človeka je, keď môže žiť pre to, za čo by bol ochotný zomrieť." (Honoré de Balzac)

nedeľa 18. októbra 2015

"Človek je tým, v čo verí."

Už dávno sa niektorí ľudia zamýšľali nad vlastnou budúcnosťou. 
Uvažovali nad tým, kým sú a kým chcú byť. A tak je to dodnes. Stále sa niekto snaží zmeniť rozhodnutie, ktoré ho dostali tam, kde sú. Túži sa vymaniť z područia silnejších a stáť na svojej vysnívané pozícii.
 A tí spokojní, prekonávajúci ďalšie a ďalšie prekážky s vierou v seba samého, by sme pomaly nespočítali na prstoch jednej ruky.
V liečebniach určite objavíte pár ľudí mylne sa pokladajúcich  za Napoleona Bonaparte, za cisárovnú Sissi alebo za Charlesa Mansona. Sú úplne presvedčení o svojich činoch, hoci starých aj päťsto rokov. K svojej situácii sa mohli dostať akokoľvek, neodsudzujem ich, mohli prejsť ťažkým obdobiami alebo sa len tak vidieť v bytosti s inou totožnosťou. Ale keby sme im dali šancu aspoň chvíľu žiť v súlade so svojimi názormi, zistíme, že sú šťastní. Oni v to veria. V seba veria.
Ale za celý svet dúfam, že toto nie sú jediné príklady osôb idúcich za svojím presvedčením, za vlastným vyznaním, aj keď možno ovplyvneným programom svojej doby. Mám na mysli rozličné hnutia a sekty, s ktorými je možné sa stotožniť.
Ale nechcem sa zaoberať davy strhnutými prúdom, ale tými "vedľajšími". Nelační po mieste na výslní, inak by sa pridali. Verí sebe, svojim názorom a riadi sa vlastným srdcom a inštinktom. Nemusí byť dobrí, dobrí a šľachetní, o tom to nie je. Vlastne by sa dalo povedať, že sa všetko točí len okolo sebavedomia. 
Byť niekým je ľahké, ale prezentovať sa tak? "Nie, ďakujem." To by sme počuli z úst nielen pedofilov, fetišistov a ďalších pochybných existencií, ale aj od "normálnych" smrteľníkov.
Byť zastrašený predsudkami možno nie je najlepší štart do života, otázkou však zostáva, kto je šťastnejší - ten, kto sa chúli za pretvárkou vytvorenú pre okolie; alebo ten, ktorý je tým, v čo veria?
A blažený pocit zo seba môžete mať pokojne aj na hranici.

Čo vy viete, možno vás raz vyhlási za svätca ...

sobota 17. októbra 2015

Taktnosť

Väčšina ľudí sa svojím spôsobom snaží byť taktný. Čo ich vedie k tomu, že nechcú svojím konaním uraziť či ponížiť ostatných vo svojom okolí? Je dôležité si asi ujasniť, kedy vlastne je vhodné byť taktný a čo samotný pojem taktnosť znamená.
Mohla by som povedať, že taktnosť súvisí s vľúdnosťou, veľkorysosťou alebo jemnosťou. Že je to určitý postoj, ktorý je v danej chvíli vhodný. Ale je tomu naozaj tak? Nejde skôr o to, ako ďaleko je konkrétna osoba schopná ovládať svoje slová, city a gestá? Ako rýchlo je schopná v určitom okamihu zhodnotiť situáciu a vyvodiť z toho svoj vlastný záver, ktorý by mu napovedal, čo môže byť pre druhého veľmi citlivú tému, čo ho môže uraziť, alebo mu byť nepríjemné?
Celkom určite je vhodné byť taktný vo chvíľach, keď vieme, že svojimi otázkami môžeme niekomu ublížiť, trafiť sa niekomu priamo do "otvorenej rany". Nebudeme  napríklad čerstvej vdove neustále pripomínať jej zosnulého manžela tým, že sa budeme vypytovať na okolnosti jeho smrti. To asi vie väčšina ľudí. Ale ako sa treba zachovať, keď naše priateľky, alebo kolega, nevoňajú zrovna milo? Povieme mu, že smrdí, aby sa viac sprchoval? A najlepšie pred celým kolektívom? Ak vládnete len primeraným umením byť taktný, tak určite nie! Vám by to pravdepodobne bolo tiež nepríjemné, že?
Ale pozrime sa na to z druhej strany. Vie o tom vlastne ten dotyčný? Možno, že keby mu to niekto býval povedal, tak by venoval svojej hygiene viac času, než pôjde do spoločnosti.
A práve preto, že sa správame taktne, budeme radšej robiť ako by sa nič nedialo a nenápadne sa ovievať okolo nosa? A čo skúsiť vhodným tónom a veľmi citlivo, samozrejme bez svedkov aspoň naznačiť? Vhodne zvolená slová, tak aby to oznámenie nepoškodilo sebavedomie druhej strany, sú veľmi dôležité. Myslím si, že niekedy mlčaním môžeme byť oveľa viac netaktný, než citlivé oznámenie nepríjemnej veci.
Taktnosť je teda určitý spôsob správania sa voči druhému človeku. Ale nemyslíte, že taktnosť sa skladá aj z iných vlastností, ktoré musí človek mať? Ak sa zamyslíte, dokážete byť taktný, ak nie ste láskaví, priateľskí, ľudskí, nepovýšení nad ostatné, nezaujatí, ohľaduplní či diskrétne? Myslím, že celkom iste nie. Podmienkou je mať väčšinu týchto vlastností, inak môžeme hovoriť o netaktnosť.
Ak chceme teda túto vlastnosť objektívne zhodnotiť, je potrebné sa pozrieť z rôznych uhlov. Treba si uvedomiť, kedy je vhodné byť taktný a toho sa držať.
A čo dodať na záver? Je nutné sa stále učiť.

A ak nemáme túto ľudskú vlastnosť vrodenú, skúsme sa zamyslieť, než niekoho urazíte. Premýšľajme, či to, čo sa dotyčnému chystáme oznámiť, by napríklad nás samotných nepobúrilo.