Každý človek v sebe nosí hviezdu. A iba na ňom záleží, či bude dobrá alebo zlá. (Baudouin)

Všetko živé, čo existuje na tomto svete, muselo svoju existenciu začať práve narodením. Vo väčšine sú všetci novorodenci nevinní a bezbranní. Osud každého z nich sa začína postupne vyvíjať ich rastom a dospievaním. Či už budú inklinovať k dobrému alebo k zlému záleží na každom z nich.
Myslím si, že človek je tvor rozumný a inteligentný, a preto by mal vedieť rozlíšiť, čo je dobré a čo naopak nie. No nie vždy záleží naše smerovanie len od nás. Dôležitú úlohu zohráva aj výchova. Jej pôsobenie sa začína už po narodení, pričom je neraz ovplyvnená aj osudom, či už priaznivým alebo naopak nepriaznivým. Dennodenne sa na nás sypú rôzne tragédie, ktorých dôsledky nám spôsobujú bolesť a vyrovnanie sa s nimi nebýva ľahké. Myslím si, že osud človeka je už vopred určený a zmeniť ho je zrejme nemožné. Nakoniec, čo sa má stať sa aj tak stane...Týmto chcem povedať, že tak ako je osud pridružený ku každému indivíduu, presne tak isto podľa mňa máme všetci svoju vlastnú akúsi šťastnú hviezdu, aj keď väčšina o jej existencii pochybuje. Zrejme je to zapríčinené prílišným pesimizmom zo strany dnešných ľudí, no ja verím, že niekde v diaľke existuje. Hoci ju nikto nikdy nevidel, neznamená to, že naozaj nie je. Veď predsa ani Boha nikto nikdy nevidel a koľko ľudí v neho verí.
Práve opak je pravdou a pomáha nám vo chvíľach, keď ju najviac potrebujeme. ale myslím si, ak ľudia žijú v nekonečných klamstvách a v pokrytectve, či už na pracovisku, v škole alebo doma v rodine, nikdy nemôžu využiť svoju hniezdu naplno, pretože šťastná hviezda svieti len tým, čo sú v živote úprimní a vážia si ľudí okolo seba, či už ich priateľstvo, lásku, úspechy... Ja osobne sa riadim heslom: „Ži tak, aby si svojím konaním neubližoval iným a aby si bol sám s sebou spokojný.“ No priznávam, nie vždy sa mi to aj darí a chtiac či nechtiac ubližujem tým ktorých mám rád. Niekedy jednoducho človek dostáva na výber viacero možností rozhodnúť sa... A nie vždy sa rozhodujem správne. Štve ma to, lebo niektoré rozhodnutia sa už nedajú vrátiť späť a už je zbytočné ľutovať ich. Je to skrátka život.
Kladiem si aj otázku, prečo sú niekedy ľudia, o ktorých okolie vie a hovorí sa o nich akoby nemali kožu na tvári, úspešnejší ako človek, ktorý sa v živote snaží niečo dosiahnuť vlastnými silami a hlavne poctivou prácou??? Vyplýva mi z toho jediné, žiť ako zviera, profitovať na úkor druhých a hlavne bez základov morálky... Toto je kľúč väčšiny z nás k úspechu, ale za akú cenu??? Strata vlastných ideálov, vlastného ja...Naozaj sa dá úspech dosiahnuť len touto cestou??? Verím, že sa to dá zvládnuť aj vlastným pričinením s pomocou našej šťastnej hviezdy.

Na záver by som to zhrnula jednou vetou. Treba žiť tak, aby sa naše najtajnejšie sny mohli stať skutočnosťou a hlavne mať sám zo seba dobrý pocit, lebo len to je predzvesť úspechu, ktorý nás určite neminie.

"Mysli na to, aký je život krátky"

Určite si každý z nás už položil otázku: “Kedy vlastne zomriem?“

Dôležitou otázkou podľa mňa je aj: „Stál môj život vôbec za to žiť, čo bolo jeho zmyslom?“ Znie to trochu nehumánne,  ale má to svoju logiku. Možno sa pousmejete a poviete si: „Čo také môžu o živote povedať napríklad mladý ľudia?“ Stoja síce na začiatku  života, ale poniektorí majú viac zážitkov ako hoc iný dospelý.
Každý sa líšime vo svojich názoroch, preto nemusíte so mnou hneď súhlasiť, keď poviem, že zmysel života sa dá jednak získať a rovnako aj stratiť. Rôzne sú aj samotné hodnoty, pre ktoré žijeme. Niekto uprednostňuje kariéru, niekto vidí zmysel života v láske a iný zase hľadá vedecké či náboženské odpovede na svoje otázky.
Môj život, krátky či dlhý, však musí mať naplnenie, inak si dovolím tvrdiť, že nestál za to. Mojím cieľom je v živote prežiť čo najviac krásneho, vytvoriť niečo, čo tu po mne ostane a pochopiť mnoho vecí. Chcem byť šťastná ako každý iný,  cítiť všetkými svojimi zmyslami silu života. Lenže koľko času na to budem mať? Prežívame svoje dni plnými dúškami alebo skromne, a nerozmýšľame nad koncom. Smrť príde takpovediac na motýlích krídlách, nepozorovane uchopí ľudský dych a odletí s ním preč, rýchlejšie ako lusknutie prstov. Inak povedané - zajtra ma kľudne môže zraziť auto alebo dostanem onedlho rakovinu a ja nebudem mať možnosť povedať, vyskúšať ani zažiť to čo som chcela.
Určite poznáte alegorický príbeh o chlapcovi, ktorý si všetko z opatrnosti odkladal, aj korčule, ktoré dostal do daru nikdy nevybral z krabice aby ich nepoškodil a poriadne si na nich ani nezajazdil. Prišiel o nohy pri autonehode. Určite by som nechcela skončiť podobne, preto sa snažím prežiť každý svoj deň tak, aby som ho neľutovala, nech je koniec akokoľvek blízko. Iba vtedy môžem „spokojne odísť“, lebo budem vedieť, že som si to zariadila po svojom, že som nemohla zmeniť nezmeniteľné a z toho čo sa dalo zažila maximum.

Plautus chcel zjavne povedať, že aj keď je ľudský život krátky, je v našich silách ho urobiť krásnym, jedinečným a nezabudnuteľným. Ako som už povedala, nie je dôležitá jeho kvantita ale kvalita. Neľutovať, ale žiť. Ako znie jeden podobný výrok, že život je ten krásny okamžik medzi narodením a smrťou, urobme si ho takým, lebo nevieme, čo prinesie zajtrajšok.

Dúfam, že až v starobe budem sedieť pri západe slnka a popíjať čaj , pochopím onen pocit...pocit skutočne prežitého ľudského života, vtedy sa spokojne pozriem tomu motýľ ovi do očí.

Individualizmus vs. Tímová práca

Život je ako divadelná hra.

Pre niekoho komédia, pre iného tragédia.
Dráma, v ktorej každý z nás hrá svoju rolu.

Každý herec si myslí, že tá jeho je nenahraditeľná" .

Ak by som v hre nehral ja, stratila by zmysel." Má pravdu?                                       Je jeho tvrdenie oprávnené? Môže niekto tvrdiť, že jeho rola je dôležitejšia ako rola iných? Samozrejme, že nie. Každá je individuálna, neopakovateľná, a preto sú v hre dôležité všetky. Ak je na javisku len jeden, hoci by bol najlepším hercom, život do hry sám nevdýchne. Potrebuje ostatných. A ak sa hra nevydarí, nebude úspešná, vinu ponesú všetci, nie jednotlivec. Netvrdím, že individualizmus je nesprávny, a len tímová práca je dobrá, pretože tím sa skladá z individuálnych jednotlivcov, a je už len na nich, čo individuálne a originálne do tímu vnesú.  Či už to bude to najlepšie, alebo to zlé, čím disponujú.

 Individualizmus sa prejavuje všade - v škole, v priateľstve, v rodine, manželstve, či v zamestnaní. Je správne byť sám sebou, presadzovať svoje názory, byť samostatným, vedieť byť zodpovedným, ísť za svojím cieľom, no nie na úkor iných. V koľkých manželstvách, či partnerských vzťahoch sa dvaja ľudia nedokázali dohodnúť, nevedeli spolu komunikovať a svoj individuálny ba až egoistický postoj, ktorý sa nezhodoval s partnerovým riešili rozchodom? Koľko detí z rozpadnutých rodín začali s drogami, pretože im chýbala istota a sila prameniaca zo súdržnosti rodičov? Ak spolu členovia rodiny denne komunikujú, spoločne riešia problémy, ktoré im život postavil do cesty, cítia vzájomnú zodpovednosť, spolupatričnosť, cit, ktorý je pilierom, o ktorý sa môžu kedykoľvek oprieť, tak to sa nedá nahradiť ničím na svete. Tím to nie sú len herci v divadelnej hre, kolegovia v práci, spolužiaci v triede, členovia rodiny, ale celá naša spoločnosť, občania našej vlasti. A práve to by sme mali mať na pamäti pri uskutočňovaní dôležitých rozhodnutí, aby sme kvôli svojmu individualizmu a "neomylnosti" nestratili omnoho viac, než môžeme získať.

A ja som plne ZA!

Neostáva mi nič iné, len konštatovať, že ak by si nielen partneri, zamestnanci, ale aj naši politici, uvedomili, že názorové rozdiely by mali byť chápané ako zdroj informácií a nie ako rušivý faktor, a že aj konečne pochopili čo znamená vzájomná solidarita, akceptácia a to najdôležitejšie - tolerancia, o ktorej každý rozpráva, ale málokto ju uplatňuje v praxi.

Kto vlastne som, kedy budem pri cieli?...

„Kto vlastne som, kedy budem pri cieli?
Neviem, čo mi ešte život nadelí.
Idem, kadiaľ moja cesta zavelí.“

Väčšina z nás, rozmýšľajúc o budúcnosti, má svoje sny, túžby, predstavy, zabalené v peknej škatuľke so saténovou mašličkou. No postupom času zisťujeme, že jej obsah v mnohom nezodpovedá realite. Musíme zanechať detské fantazírovanie a spraviť krok vpred. Najťažšie je vybrať si ten správny smer. Ale ako spoznám, ktorý je správny práve pre mňa? Čo ak zlyhám? Exupéry sa v jednej zo svojich kníh vyjadril: „Ľudí desí iba neznámo. No pre každého, kto mu čelí, to už neznámo nie je.“

Ešte  sa poriadne nezahniezdili v školských laviciach, nestihli  ani len dospieť a sú nútení robiť ďalšie dôležité rozhodnutia, od ktorých bude závisieť priebeh ich budúcnosti. Ticho v nich drieme túžba po úspechu, sľubnej kariére, jednoducho po šťastí. Hľadia do neznáma, ustráchaní, s hlavou plnou otáznikov, kadiaľ ich  život povedie. Niekde v diaľke sa črtá cieľ, ku ktorému by  sa chceli priblížiť. Čo je vlastne dosiahnutie cieľa? Ak vyjdeme na vrchol hory, nasleduje stagnácia alebo zostup späť. Ale človek, sprevádzaný úspechom, má tendenciu stúpať stále vyššie a vyššie. A práve proces stúpania je najpodstatnejší, lebo formuje naše charaktery a núti nás prekonávať samých seba.

Sme len bábkami na motúzikoch osudu, ktorý si nás ťahá po vlastných cestách, ktoré nie sú vždy hladké a rovné. Sem-tam narazíme aj na krovie, ktorým sa budeme musieť predrať. No menšie škrabance nás neodradia, iba zocelia naše osobnosti. Myslím si, že čo je nám vopred dané, sa ovplyvniť nedá. Ale tento postoj nás neoprávňuje k tomu, aby sme sa prestali snažiť. Musíme si vybojovať čestné miesto na tomto poli veľkej konkurencie, lebo príležitosť nám sama nepríde zaklopať až k dverám. Je potrebné, aby sme jej vyšli v ústrety.

Často krát premýšľam o budúcom postavení mladých ľudí. Ibaže si nedokážem predstaviť, akým spôsobom sa  im podarí začleniť do života, že odteraz ich nebudú chrániť rodičovské krídla. Aké krásne a bezstarostné bolo dospievať! No prichádza druhá fáza, v ktorej sa bude žiadať viac zodpovednosti a v ktorej  budú hlavným tvorcom svojho šťastia. Ich  fungovanie nadobúda iné, väčšie rozmery, ak si pomyslia, že za bránami školy čaká svet so svojimi svetlými aj temnými stránkami, v ktorom majú nájsť svoje naplnenie. Momentálne síce netušia, kde budú o rok, o tri, o desať, no chcem za sebou zanechať viditeľnú stopu úsilia, pomoc návod tam kde som ja zlyhala a pomôcť ukázať im cestu tak, aby som sa na konci mohla obzrieť a povedať si: „Stálo to za to.“

Domov a rodina

Jedine dvoje rúk si zaslúži, aby si ich miloval. Ruky matkine, ktoré ťa vychovávajú a ruky otcove, ktoré pre teba pracujú. Čo to znamená? Rodičia sa o nás starajú už od mala. Keď máme nejaké problémy a keď nás niečo trápi, vždy sa nám snažia pomôcť. Mnohí však to, že sa o nás rodičia starajú považujeme za samozrejmosť. Ale je to v skutočnosti tak? Veď keby nás mama a otec nemilovali, keby o nás nemali starosť, tak by im bolo jedno, či nás niečo neťaží a či nie sme nešťastní. Rodičia nám vytvárajú rodinu a domov. Rodina sa o nás stará a robí to s láskou. Nevadí im to, pre nich je hlavné, že sme s nimi, keď vedia, že ich máme radi. A vždy sa snažia, aby sme sa s nimi cítili bezpečne. Pre rodinu je strašné, ak sa od nich odvrátime. Myslia si, že oni sú na vine a trápia ich výčitky svedomia. Rozmýšľajú, čo urobili zle, ale často nemajú prečo.
Snažia sa vždy do nás vcítiť a pochopiť naše skutky. Často sme to my, čo urobili chybu, ale nechceme si to priznať. Keď sa s rodinou hádame, navonok ukazujeme iba nevraživosť, ale naše vnútro kričí a plače. Ale je predsa ľahšie hodiť vinu na druhých, ako priznať, že sme to my, kto chybil. S rodinou však nie je ťažké znova sa uzmieriť. Nebude na teba hľadieť s pohľadom plným odsúdenia. Myslím si, že rodina tu nie je od toho, aby sa o nás starali, ale aby sme si pomáhali navzájom. Aby sme pri každom pohľade na svojich rodičov cítili lásku a naopak, aby sa aj oni na nás pozerali s láskou a hrdosťou. Nie je to ten najúžasnejší pocit, keď sa na nás mama a otec pozerajú s láskou v očiach? Mama, otec.... tie slová sa vyslovujú tak ľahko a pritom sú to také nesmierne dôležité slová. Ale sú to len slová, ktoré pre tých, čo nemajú rodinu nič neznamenajú. Ale tí čo vidia pravú krásu a vznešenosť týchto slov, len tí si môžu povedať, že majú rodičov, ktorých milujú a ktorí milujú ich. Ja takýchto rodičov mám a nikdy, za žiadnych okolností sa ich nevzdám. Rodičia vo mne vzbudzujú bezpečnosť a istotu. Istotu, že sa k nim môžem vždy vrátiť. Rodina sa mi nikdy nebude smiať, že som slaboch, ale pomôže mi. Nie je nič také hrozné ako zarmútiť rodinu. Pozerať na ich tváre a v očiach im vidieť sklamanie. Rodičom na nás veľmi záleží. A nemôžeme sa čudovať, že stále chcú vedieť, kde sme a čo robíme. Uznávam, že niekedy je to možno prehnané, ale mali by sme si uvedomiť, že je to z lásky. O človeka, na ktorom nám záleží máme obavy, je to prirodzené.
Mama a otec nás vychovávajú podľa svojho a na nás je veriť im, že sa to snažia spraviť čo najlepšie. Nemôžeme však to, že sa niekedy dieťa obráti na zlé chodníky pripisovať rodičom. Majú na tom niekedy sčasti aj oni svoj podiel, ale dnešné deti nie sú také nevedomé ako kedysi. Ak im niekto núka cigaretu, alebo nebodaj aj drogy, tak si povedia: "Veď len pre tento krát." Ale samozrejme u väčšiny nezostane len pri jednom raze. Keď sa to rodičia dozvedia, hrozne na nich kričia, ale zase len z obavy o ich zdravie a budúcnosť. Musíme si uvedomiť a zamyslieť sa nad tým, koľko je detí, ktoré vôbec nemajú rodičov. A my sa toľkokrát sťažujeme a chceli by sme si to s nimi vymeniť. A čo tie deti? Ony by sa mali sťažovať stále, ale vedia, že im to nepomôže. Tí, ktorí majú milujúcich a starostlivých rodičov, by si ich mali vážiť. Tak kto sú vlastne rodičia? Ľudia, do ktorých vkladáš dôveru a naopak, oni do teba. Ľudia, na ktorých sa môžeš spoľahnúť, že sa ti vždy budú snažiť pomôcť. Ale aj ľudia, ktorí vedia odpúšťať. Nie je vari odpúšťanie tým najpresvedčivejším dôkazom lásky a priateľstva?

 Dobre viete, že je krásne milovať, no ešte krajšie je byť milovaný.

 Múdrosti našich predkov.

 Ľudové múdrosti, príslovia a porekadlá tvorili ľudia už po stáročia a tvoria ich aj dnes. Mnohí sa aj podľa nich riadia, žijú na ich základe a vedú mravný život. Iný zas majú problém si ich čo i len zapamätať, pochopiť a najväčším problémom pre nich je riadiť sa podľa nich. Veď čo je také ťažké pochopiť na jednoduchej vete. Napríklad: „Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne“. Poviete si, ako môžem spadnúť do jamy, ktorú kopem pre iného? Ako môžem spadnúť do vlastnej pasce? Ľahko. Naši predkovia presne vedeli, čo posúvajú budúcej, našej, ďalšej generácii. Vedeli, že ich múdrosti budú prospešné pre nás, ich potomkov.  Táto práca má byť postavená na základe morálneho, mravného významu prísloví a porekadiel. Takže budem pokračovať v tom duchu v akom som začala. Budem sa snažiť sama pochopiť, porozumieť a vlastnými slovami, vlastným vnímaním vysvetliť všetky tie múdrosti, ktoré nám zachovali naši predkovia.
Všetky múdre slová plné snahy o vysvetlenie sa nám vracajú naspäť. Tí, ktorým to vysvetľujeme nás počúvajú, majú na tvári výraz hlbokého cítenia a pochopenia a nakoniec po hodine vysvetľovania zistíme, že naša snaha bola márna. Naše slová nemali žiadny morálny dopad na ich myslenie, správanie sa. Ale veď „kto chce kam, pomôžme mu tam“. Toto slovné spojenie je charakteristické pre situácie, keď človeku už niet viac pomoci. Keď má proste potrebu stáť si za svojím názorom, aj keď sa mu niekto iný snaží ten názor vyvrátiť. Niekedy ľudia nedokážu pripustiť, že sa mýlia, že konajú nesprávne, že idú zlou cestou. Nie sú si vedomí, že práve smer, ktorým idú je nesprávny. Ich myslenie je, obrazne povedané, naprogramované. Neuvedomujú si, že strácajú všetky morálne hodnoty, ako je česť, dôstojnosť, ohľaduplnosť, láska. Nevystríhajú sa zlých skutkov, ich cesty nevedú ku kladným hodnotám života. Spomenul som tú ohľaduplnosť. Človek, ktorý si zaumieni, že pôjde za jedným cieľom nehľadí na to, aký dopad na život jeho blízkych budú mať jeho činy. Stáva sa z neho egoista, zabúda na kladné morálne hodnoty, rúti sa za cieľom „hlava, nehlava“. Jednoducho povedané, ničí života ostatných len aby mohol žiť v blahobyte, prepychu a pokoji tam, kde chcel byť. Je pyšný na svoje úsilie stať sa spokojným. Ale byť pyšný je tá najhoršia vlastnosť, akú môže mať obyčajný človek. Pýcha nám rozožerie celú našu myseľ, celé naše telo. Budeme sa cítiť ako páni celého sveta, ale nakoniec padneme na zem. Ten pád bude bolestivý a ťažko sa nám bude z neho spamätávať. Preto treba byť ohľaduplný, pozorný a nie za každú cenu, možno aj za cenu priateľstva, lásky a života ísť za svojím cieľom. Cieľov a snom sa treba vedieť aj vzdať. Možno je to pre niektorých ťažké, ale dá sa to, pokiaľ chceme. Niektoré sny nie sú prospešné tak pre nás samých ako pre všetkých našich blízkych.
Ku tomuto prísloviu by som ešte rád pripojil jedno, ktoré mi tak akosi správne nadväzuje naň. „Ako si ustelieš, tak budeš spať“.
V knihách je písané, že morálku môžeme chápať ako nejaký súhrn kladných hodnôt, ktoré vyznávame a o ktoré sa v živote usilujeme. Sú to pravidlá, ktoré nás vedú ku kladným hodnotám a nabádajú nás vystríhať sa zlých skutkov. Jednoducho povedané, majme na pamäti, že všetko, čo robíme musí byť v súlade s princípmi morálneho správania sa a že všetko, čo vykonáme nemusí byť prospešné pre ostatných. Človek ako ľudská bytosť je charakterizovaný vlastným rozumom a slobodnou vôľou. Cíti lásku k sebe a všetkým ľuďom. Nehádže ľudí do jedného vreca. A práve teraz som spomenul jednu kratučkú vetičku, ktorú ja sám považujem za múdrosť tohto sveta. „Nehádžme všetkých ľudí do jedného vreca“.
Nie je správne zmýšľať o ľuďoch v zlom. Myslieť si, že všetci sú rovnakí, že všetci majú rovnaké vlastnosti, rovnaké zmýšľanie, že všetci si rovnako ničia život navzájom medzi sebou. Sú ľudia, ktorí majú takého zmýšľanie. Títo sú zatrpknutí, zaslepení vlastným vnímaním sveta. Iní sú zas mierumilovný, plní lásky voči druhým a plní úcty, dôstojnosti a ohľaduplnosti. Preto nie je dobré zmýšľať o ľuďoch ako o jednej veľkej kope zloby, nenávisti a ľahostajnosti.
Človek by si mal uvedomiť, čo mu zanechali ľudia žijúci pred nami. Mal by si uvedomiť, aký hlboký význam majú všetky ľudové múdrosti, príslovia a porekadlá pre život každého z nás. Človek by sa mal snažiť získať v živote len tie najvzácnejšie ľudské vlastnosti ako je láska k blížnym, cnosť, ohľaduplnosť, česť a osobná dôstojnosť. Veď ako povedal sám veľký Sokrates: „Nauč sa prehrávať vo veciach, na ktorých len málo záleží, ale za každú cenu bráň svoju ľudskú česť. Všetko záleží len na tebe. Usiluj sa hľadať ozajstnú múdrosť.“
Snažme sa byť dobrými, pretože ak ubližujeme druhým, ubližujeme najmä sebe, lebo seba robíme zlými.

Malý princ

    Ale vyhasnuté sopky sa môžu prebudiť. Táto veta v sebe ukrýva veľa pravdy či ponaučenia. Človek v živote stratil mnoho vecí. Veľa z nich bolo pre neho dôležitých a ich strata bolela. Často možno ani nechcel uveriť, že o niečo pre neho dôležité prišiel. Mnoho vecí sa však môže vrátiť. Nikdy netreba strácať nádej a treba veriť , že niečo pekné príde a možno ešte krajšie ako predtým.
       Preto nemáme zabúdať na veci, na ktorých nám niekedy záležalo, ale máme sa snažiť o ich obnovenie . Máme sa k ním správať, ako keby boli stále nádherné a neporušené. Čo keby sme však zabudli na to, že niečo pre nás znamenali ?                                                                 Stali by sme sa prázdnymi a zatrpknutými ľuďmi, pre ktorých už slnko nevyjde. Človek v živote príde o veľa vecí, ale mnoho môže nájsť . Keby sme prestali veriť, že niečo pekné sa vráti, alebo v našom živote objaví, už by sme neboli takými, akými sme . Veľakrát prídeme o niečo cenné, ale vždy sa to môže vrátiť . Preto nemáme zabúdať ani na ľudí, ktorí pre nás niekedy niečo znamenali, ale odišli . Vždy sa môžu vrátiť, rovnako ako odísť . Keby však človek myslel len na zlé veci, v živote by nebol šťastný . Mnohokrát ľudia vidia v živote len to zlé a myslia si , že už nemajú pre čo žiť . V živote však každý zažil niečo krásne, niečo , na čo nikdy nezabudne . Ale prečo ľudia často zabúdajú na to pekné? Prečo si myslia , že nič krásne ich už nečaká? Možno preto , že človek je často osamelý aj medzi ľuďmi . Niekedy nemáme nikoho , komu by sme sa vyrozprávali či podelili sa s ním o naše pocity . Mnoho ľudí však nemá nikoho, komu by sa vyžalovali . Preto sa cítia sami . Myslia len na zlé veci vo svojom živote . Treba však veriť, že v živote stretneme niekoho, s kým sa budeme cítiť dobre.
        Každý ma na svete niekoho, kto je akoby jeho spriaznená duša. Ľudia ju však často nenájdu, lebo možno práve niekoho, kto mu je súdený, odsúdia.                                                  Možno aj kvôli výzoru. Aj v knihe Malý princ sa stretávame s názorom, že dobre vidíme iba srdcom a to hlavné je očiam neviditeľné. Podľa mňa má autor pravdu Antoine de Saint-Exupery pravdu. Ľudí by sme mali mať radi kvôli tomu, aký sú v duši a nie preto, že sú nádherný či krajší ako my. Človek by si mal priateľov vyberať podľa toho, ako sa s nimi cíti. Načo sú nám priatelia, keď sa im nemôžeme vyrozprávať? Priatelia sú predsa osoby, ktorým máme dôverovať a môžeme im povedať všetko. Ale ľudia sa často zaoberajú vážnymi vecami a nemajú čas na prázdne reči. Mnohý ľudia si myslia, že oni sa nepotrebujú vyrozprávať a netreba im priateľov. Časom však prídu na to, že nie je nič dôležitejšie ako mať priateľov. Veľakrát si myslíme, že máme nespočetné množstvo kamarátov. Niekedy však nastane situácia, že v časoch, keď nám je najhoršie, sa takzvaní priatelia obratia ku nám chrbtom. Často zistíme, že jeden ozajstný priateľ je viac, ako celá kopa kamarátov, ktorí sú našimi kamarátmi len naoko. Kamarát sa nedá kúpiť. Priateľov nám poskytne život s celou krásou a nástrahami. Skutočného priateľa si treba ceniť viac ako soľ, či zlato. Nedá sa kúpiť za peniaze ani pekné reči. Niekedy sa stane, že sa s kamarátom nestretneme aj viac dní, či týždňov. Ale pri rozhovore s ním máme pocit, že sme spolu neboli možno len pár minút. Zistíme, že nie čas, ale porozumenie a spoločné radostné chvíle sú nám vzácne. Môžeme sa zhovárať celé dni a nám sa zdá, že sme spolu len malú chvíľku.
Čas venovaný dobru a láske nie je nikdy stratený. Vždy sa nám v nejakej inej podobe vráti. Niekedy je sekunda v živote človeka veľmi dôležitá, inokedy ubehne tak, že si to ani neuvedomíme. Dobrým slovom sa dá veľa vecí vyriešiť aj bez násilia a utrpenia. Naopak, jedno zlé slovo či myšlienka môžu zničiť veľa nádejí a priateľstiev. Ľudia by sa mali naučiť radovať aj z maličkostí, z toho, že ráno svieti slnko či spievajú vtáci. Obyčajné ľudské šťastie je niekedy veľmi vrtkavé, a môžeme oň rýchlo prísť. Naučme sa vážiť si drobnosti a budeme šťastnejší aj v bežnom živote. Ešte stále platí, že nie krása, ale charakter, dobrota a ochota pomôcť sú cennejšie ako vonkajšie pozlátko, ktoré nám neprinesie nič dobré. Tiež sa vraví, že na konci niečoho, niečo nové začína, alebo že každý koniec je začiatok nového, pre nás ešte nepoznaného. Naučme sa ceniť si minulosť, aby sme pochopili budúcnosť. Treba sa však učiť na vlastných chybách. Človek totiž len tak príde na to, čo je pre neho správne. Ako hovorí vo svojej knihe Exupéry, reč je prameňom nedorozumení. Ľudia totiž často veci prekrútia, či si ich jednoducho prispôsobia, ako sa im hodí.                                                                    Ale prečo to vlastne robia? 
Možno sa len boja počuť pravdu, či len chcú niekomu ublížiť.

Je totiž oveľa ťažšie súdiť samého seba ako svojich blížnych.