Čo dáš, to dostaneš

V dnešnej dobe, dobe ktorú žijeme sa nič nedáva zadarmo.Za všetko sa v živote platí. Ale ja v tejto úvahe nebudem brať na vedomie veci predané alebo kúpené za peniaze. V tejto úvahe sa budem zamýšľať nad vecami, ktoré sú v živote najdôležitejšie: láska, vzdelanie, vzťah s ľuďmi okolo seba, partner/-ká. Keď chcem v živote niečo dosiahnuť, treba si to vydrieť. Ak si chcem v živote nájsť partnera alebo partnerku, naučím sa tolerancie a kompromisom. Ak chcem mať dobré vzdelanie, nezostáva mi nič iné, len sa učiť a tvrdo na sebe makať. Keď chcem byť milovaná, musím aj ja milovať druhých. Inak to nejde. Keď chcem mať dobré vzťahy s ľuďmi, tak to dosiahnem tak, že budem druhých rešpektovať. Musím vedieť odpustiť. Lebo vzťah tvoria vždy dvaja ľudia a nie len jeden. Často krát ľudia hovoria, že ich vzťah stroskotal kvôli tomu druhému. Ale ja tomu neverím. Vždy majú podiel na tom obaja navzájom. Keď budeš na sebe tvrdo pracovať, niekto Ti určite podá pomocnú ruku.

A za každý dosiahnutý úspech im poďakuj, lebo v tom majú určitý podiel. Nikdy sa  k nim nechovaj zle a nezabúdaj, kto stál pri tvojom zrode, kto Ti pomohol, lebo nikdy nevieš, kedy ich ešte budeš potrebovať. Tu môžeme použiť aj citát: "Nerob druhým to, čo nechceš, aby druhí robili tebe. Alebo: "Rob druhým iba to, čo chceš, aby druhí robili tebe."Môžete si vybrať. Ľudia na tomto svete by sa vôbec nemuseli cítiť opustení, menejcenní. Nemuseli by byť niektorí ľudia smutní, nadávajúci na všetko, čo vidia. Stačilo by tak málo. Len sa s tým druhým človekom porozprávať, pohladiť, podať mu pomocnú ruku, keď bude treba. Ale nie, dnes každý myslí len na seba, na svoje šťastie a len na to, aby sa práve on mal najlepšie. To je veľmi smutné. Nemusel by byť v dnešnej dobe ani nikto odstrkovaný, ale my si všetci všímame na druhých len vonkajšok. Keď niekto nenosí moderné veci, už aj sa mu všetci smejú. Ale toto by vôbec nemuselo byť. Nehľaďme na vonkajšok. Dá sa to. A ako som si všimla, v poslednej dobe takých ľudí je veľmi málo. Už teraz žijeme v špinavom svete, ale v akom svete to budeme žiť o 20 rokov týmto sa musí niečo robiť, lebo to prerastie do ešte väčšieho problému.

A potom už bude neskoro. Ľudia hovoria, že tento problém sa ich netýka, ČOŽE????A koho potom??Týka sa nás to všetkých, koľko nás tu je na tejto planéte. Ale bojíme sa potlačiť rasistov, nacistov, skínov. Ale oni si robia čo chcú!!!Oni chcú ďalšiu vojnu a ak to bude takto ďalej pokračovať, tá vojna skutočne bude. Ale nepochopím jednu vec: na svete už bolo množstvo vojen, ale predsa len, tie naj hroznejšie boli 1. a 2. svetová vojna. Ľudstvo sa ani po týchto najkrvavejších vojnách nepoučilo. Aj napriek tomu, že zahynulo milióny ľudí. Ľudstvo sa nepoučilo a stále sa ženieme bližšie k vojne. A my sa len prizeráme, ako najmocnejší páni tohto sveta si robia, čo chcú. Ale neviem, či táto moja úvaha niekomu ukáže ten správny smer, dúfam, že áno.

Ale všade na svete platí a je to neporušiteľné: "ČO DÁŠ, TO DOSTANEŠ."

„Život je ako noty, stačí si nájsť čas a hrať poriadne. A potom už len krásne počúvať.“

Tento citát poukazuje na život v dnešnej dobe. Na život bez chvíľ kedy sa pozastavíme a uvedomíme si koľko krásnych okamihov sme nestihli spozorovať. Nevšimli sme si úsmevy našich blízkych, lebo sme práve nemali dobrý deň a hnev nás oslepoval. Nevšimli sme si ako krásne rozvoniava jabloň v starkynej záhrade, ako prichádza zima či jar. To a omnoho viac sme nestihli vidieť a počuť. Nenašli sme si čas na krajší život.

Neustále strácame prehľad o živote vďaka našej uponáhľanosti. Vrháme sa do vecí, o ktorých vieme, že nie sú v súlade s našimi zásadami, no ja napriek tomu je to spôsob ukrátenia si života. Oberáme sa o všetko čo nám vyčaruje úsmev na tvári, čo nám spestrí fádny život. Možno aj tušíme čo k tomu treba, no neodvážime sa nad tým zamýšľať. Povieme si : „Len nestrácať čas, sú aj dôležitejšie veci“. A to je chyba. Zabúdame žiť. Vďaka tým všetkým nahováraným povinnostiam nemáme čas vychutnať si život naplno. Celý náš život sa odohráva v rovine našich povinností a predsudkov o správnom živote. Nepremýšľame nad tým, prečo žijeme. Sme tu snáď na to, aby sme sa každá deň trápili nad banálnymi problémami, nad neupratanými vecami či zle umytom riade? To určite nie! Máme vznešenejšie poslanie – rozdávať lásku a tým ju prijímať.

No na všetko treba čas. A ten čas, ktorý treba využiť na skrášlenie života vrážame do každodenného trápenia. Nedokážeme načúvať životu. Život plynie a nám stačí tak krásne sa započúvať. Stačí sa pozastaviť a spoznať svoje hodnoty. Tak môžeme dôjsť k plnohodnotnému životu. Spraviť si z trápenia radosť, z povinnosti zábavu. Vsádzať čas do dôležitejších vecí akými sú neustále hádky s blížnymi. Strácame čas a energiu, ktorá sa dá ľahko využiť na niečo rozumnejšie. Svojim neuváženým správaním ničíme ilúzie iným a sami okolo seba vytvárame pevnosť, do ktorej nik nesmie vstúpiť. Nedovoľujeme aby nás niekto potešil, spravil z nás lepšieho človeka, obohatil nás o krásu života. Ani na to nemáme čas. Sľubujeme si deň čo deň, že raz rozbijeme aj tú pevnosť vytvorenú okolo nás. No všetko sú len prázdne sľuby. Veď ako máme dodržať prísľub, ak si nedokážeme nájsť čas na druhých? Stačí len krátky okamih kedy dokážeme spraviť zo seba lepšieho človeka – človeka žijúceho krásny život. Čas. To jediné nedokážeme nájsť. Nemáme ani silu na to, aby sme sa o to pokúsili. Všetku sme totiž využili na menej dôležité veci. Pozastaviť sa a uvedomiť si krásu všetkého čo nás obklopuje stojí veľa námahy. No o to lepší je výsledok. Veď kto by nechcel žiť pokojnejší život, život bez hádok a neustálych sporov? Len hlupák by nevyužil možnosť spraviť zo seba šťastného človeka. K šťastiu nie sú vždy potrebné len peniaze. Ani bez nich sa nedá žiť. No šťastie sa nedá kúpiť. Vytvoriť predstavu o šťastnom živote nie je ani tak ťažké ako nezmyselné. Predstava nám istý čas ostane, no po určitej dobe sa vytratí. Nie je predsa len lepšie nájsť stabilné šťastie? A kde ho hľadať? Stačí si len nájsť čas, pozastaviť sa. To ostatné objavíme pri prvom pohľade do zrkadla. Sme. Už len naša existencia je dôvodom na radosť. Aj ten nepodarený nos, čo sa nám tak na našej tvári nepáči je náš. Je našou súčasťou ako aj my sme súčasťou sveta. Človek tvorí svet. A nájsť šťastie v sebe samom je prvým krokom k veľkému šťastiu.

Presvedčiť samého seba je však niekedy ťažké. Znova nám chýba čas. Čas je snáď jediná vec, ktorá nás dokáže zahnať aj do situácií, o ktorých sa bojíme dokonca aj premýšľať. No ak sa odhodláme a budeme vzdorovať všetkému čo nás uberá o takú vzácnu vec akou je čas, nájdeme pravú hudbu života . A tu sa stačí len započúvať.

Každý človek v sebe nosí hviezdu. A iba na ňom záleží, či bude dobrá alebo zlá. (Baudouin)

Všetko živé, čo existuje na tomto svete, muselo svoju existenciu začať práve narodením. Vo väčšine sú všetci novorodenci nevinní a bezbranní. Osud každého z nich sa začína postupne vyvíjať ich rastom a dospievaním. Či už budú inklinovať k dobrému alebo k zlému záleží na každom z nich.
Myslím si, že človek je tvor rozumný a inteligentný, a preto by mal vedieť rozlíšiť, čo je dobré a čo naopak nie. No nie vždy záleží naše smerovanie len od nás. Dôležitú úlohu zohráva aj výchova. Jej pôsobenie sa začína už po narodení, pričom je neraz ovplyvnená aj osudom, či už priaznivým alebo naopak nepriaznivým. Dennodenne sa na nás sypú rôzne tragédie, ktorých dôsledky nám spôsobujú bolesť a vyrovnanie sa s nimi nebýva ľahké. Myslím si, že osud človeka je už vopred určený a zmeniť ho je zrejme nemožné. Nakoniec, čo sa má stať sa aj tak stane...Týmto chcem povedať, že tak ako je osud pridružený ku každému indivíduu, presne tak isto podľa mňa máme všetci svoju vlastnú akúsi šťastnú hviezdu, aj keď väčšina o jej existencii pochybuje. Zrejme je to zapríčinené prílišným pesimizmom zo strany dnešných ľudí, no ja verím, že niekde v diaľke existuje. Hoci ju nikto nikdy nevidel, neznamená to, že naozaj nie je. Veď predsa ani Boha nikto nikdy nevidel a koľko ľudí v neho verí.
Práve opak je pravdou a pomáha nám vo chvíľach, keď ju najviac potrebujeme. ale myslím si, ak ľudia žijú v nekonečných klamstvách a v pokrytectve, či už na pracovisku, v škole alebo doma v rodine, nikdy nemôžu využiť svoju hniezdu naplno, pretože šťastná hviezda svieti len tým, čo sú v živote úprimní a vážia si ľudí okolo seba, či už ich priateľstvo, lásku, úspechy... Ja osobne sa riadim heslom: „Ži tak, aby si svojím konaním neubližoval iným a aby si bol sám s sebou spokojný.“ No priznávam, nie vždy sa mi to aj darí a chtiac či nechtiac ubližujem tým ktorých mám rád. Niekedy jednoducho človek dostáva na výber viacero možností rozhodnúť sa... A nie vždy sa rozhodujem správne. Štve ma to, lebo niektoré rozhodnutia sa už nedajú vrátiť späť a už je zbytočné ľutovať ich. Je to skrátka život.
Kladiem si aj otázku, prečo sú niekedy ľudia, o ktorých okolie vie a hovorí sa o nich akoby nemali kožu na tvári, úspešnejší ako človek, ktorý sa v živote snaží niečo dosiahnuť vlastnými silami a hlavne poctivou prácou??? Vyplýva mi z toho jediné, žiť ako zviera, profitovať na úkor druhých a hlavne bez základov morálky... Toto je kľúč väčšiny z nás k úspechu, ale za akú cenu??? Strata vlastných ideálov, vlastného ja...Naozaj sa dá úspech dosiahnuť len touto cestou??? Verím, že sa to dá zvládnuť aj vlastným pričinením s pomocou našej šťastnej hviezdy.

Na záver by som to zhrnula jednou vetou. Treba žiť tak, aby sa naše najtajnejšie sny mohli stať skutočnosťou a hlavne mať sám zo seba dobrý pocit, lebo len to je predzvesť úspechu, ktorý nás určite neminie.

"Mysli na to, aký je život krátky"

Určite si každý z nás už položil otázku: “Kedy vlastne zomriem?“

Dôležitou otázkou podľa mňa je aj: „Stál môj život vôbec za to žiť, čo bolo jeho zmyslom?“ Znie to trochu nehumánne,  ale má to svoju logiku. Možno sa pousmejete a poviete si: „Čo také môžu o živote povedať napríklad mladý ľudia?“ Stoja síce na začiatku  života, ale poniektorí majú viac zážitkov ako hoc iný dospelý.
Každý sa líšime vo svojich názoroch, preto nemusíte so mnou hneď súhlasiť, keď poviem, že zmysel života sa dá jednak získať a rovnako aj stratiť. Rôzne sú aj samotné hodnoty, pre ktoré žijeme. Niekto uprednostňuje kariéru, niekto vidí zmysel života v láske a iný zase hľadá vedecké či náboženské odpovede na svoje otázky.
Môj život, krátky či dlhý, však musí mať naplnenie, inak si dovolím tvrdiť, že nestál za to. Mojím cieľom je v živote prežiť čo najviac krásneho, vytvoriť niečo, čo tu po mne ostane a pochopiť mnoho vecí. Chcem byť šťastná ako každý iný,  cítiť všetkými svojimi zmyslami silu života. Lenže koľko času na to budem mať? Prežívame svoje dni plnými dúškami alebo skromne, a nerozmýšľame nad koncom. Smrť príde takpovediac na motýlích krídlách, nepozorovane uchopí ľudský dych a odletí s ním preč, rýchlejšie ako lusknutie prstov. Inak povedané - zajtra ma kľudne môže zraziť auto alebo dostanem onedlho rakovinu a ja nebudem mať možnosť povedať, vyskúšať ani zažiť to čo som chcela.
Určite poznáte alegorický príbeh o chlapcovi, ktorý si všetko z opatrnosti odkladal, aj korčule, ktoré dostal do daru nikdy nevybral z krabice aby ich nepoškodil a poriadne si na nich ani nezajazdil. Prišiel o nohy pri autonehode. Určite by som nechcela skončiť podobne, preto sa snažím prežiť každý svoj deň tak, aby som ho neľutovala, nech je koniec akokoľvek blízko. Iba vtedy môžem „spokojne odísť“, lebo budem vedieť, že som si to zariadila po svojom, že som nemohla zmeniť nezmeniteľné a z toho čo sa dalo zažila maximum.

Plautus chcel zjavne povedať, že aj keď je ľudský život krátky, je v našich silách ho urobiť krásnym, jedinečným a nezabudnuteľným. Ako som už povedala, nie je dôležitá jeho kvantita ale kvalita. Neľutovať, ale žiť. Ako znie jeden podobný výrok, že život je ten krásny okamžik medzi narodením a smrťou, urobme si ho takým, lebo nevieme, čo prinesie zajtrajšok.

Dúfam, že až v starobe budem sedieť pri západe slnka a popíjať čaj , pochopím onen pocit...pocit skutočne prežitého ľudského života, vtedy sa spokojne pozriem tomu motýľ ovi do očí.

Individualizmus vs. Tímová práca

Život je ako divadelná hra.

Pre niekoho komédia, pre iného tragédia.
Dráma, v ktorej každý z nás hrá svoju rolu.

Každý herec si myslí, že tá jeho je nenahraditeľná" .

Ak by som v hre nehral ja, stratila by zmysel." Má pravdu?                                       Je jeho tvrdenie oprávnené? Môže niekto tvrdiť, že jeho rola je dôležitejšia ako rola iných? Samozrejme, že nie. Každá je individuálna, neopakovateľná, a preto sú v hre dôležité všetky. Ak je na javisku len jeden, hoci by bol najlepším hercom, život do hry sám nevdýchne. Potrebuje ostatných. A ak sa hra nevydarí, nebude úspešná, vinu ponesú všetci, nie jednotlivec. Netvrdím, že individualizmus je nesprávny, a len tímová práca je dobrá, pretože tím sa skladá z individuálnych jednotlivcov, a je už len na nich, čo individuálne a originálne do tímu vnesú.  Či už to bude to najlepšie, alebo to zlé, čím disponujú.

 Individualizmus sa prejavuje všade - v škole, v priateľstve, v rodine, manželstve, či v zamestnaní. Je správne byť sám sebou, presadzovať svoje názory, byť samostatným, vedieť byť zodpovedným, ísť za svojím cieľom, no nie na úkor iných. V koľkých manželstvách, či partnerských vzťahoch sa dvaja ľudia nedokázali dohodnúť, nevedeli spolu komunikovať a svoj individuálny ba až egoistický postoj, ktorý sa nezhodoval s partnerovým riešili rozchodom? Koľko detí z rozpadnutých rodín začali s drogami, pretože im chýbala istota a sila prameniaca zo súdržnosti rodičov? Ak spolu členovia rodiny denne komunikujú, spoločne riešia problémy, ktoré im život postavil do cesty, cítia vzájomnú zodpovednosť, spolupatričnosť, cit, ktorý je pilierom, o ktorý sa môžu kedykoľvek oprieť, tak to sa nedá nahradiť ničím na svete. Tím to nie sú len herci v divadelnej hre, kolegovia v práci, spolužiaci v triede, členovia rodiny, ale celá naša spoločnosť, občania našej vlasti. A práve to by sme mali mať na pamäti pri uskutočňovaní dôležitých rozhodnutí, aby sme kvôli svojmu individualizmu a "neomylnosti" nestratili omnoho viac, než môžeme získať.

A ja som plne ZA!

Neostáva mi nič iné, len konštatovať, že ak by si nielen partneri, zamestnanci, ale aj naši politici, uvedomili, že názorové rozdiely by mali byť chápané ako zdroj informácií a nie ako rušivý faktor, a že aj konečne pochopili čo znamená vzájomná solidarita, akceptácia a to najdôležitejšie - tolerancia, o ktorej každý rozpráva, ale málokto ju uplatňuje v praxi.

Kto vlastne som, kedy budem pri cieli?...

„Kto vlastne som, kedy budem pri cieli?
Neviem, čo mi ešte život nadelí.
Idem, kadiaľ moja cesta zavelí.“

Väčšina z nás, rozmýšľajúc o budúcnosti, má svoje sny, túžby, predstavy, zabalené v peknej škatuľke so saténovou mašličkou. No postupom času zisťujeme, že jej obsah v mnohom nezodpovedá realite. Musíme zanechať detské fantazírovanie a spraviť krok vpred. Najťažšie je vybrať si ten správny smer. Ale ako spoznám, ktorý je správny práve pre mňa? Čo ak zlyhám? Exupéry sa v jednej zo svojich kníh vyjadril: „Ľudí desí iba neznámo. No pre každého, kto mu čelí, to už neznámo nie je.“

Ešte  sa poriadne nezahniezdili v školských laviciach, nestihli  ani len dospieť a sú nútení robiť ďalšie dôležité rozhodnutia, od ktorých bude závisieť priebeh ich budúcnosti. Ticho v nich drieme túžba po úspechu, sľubnej kariére, jednoducho po šťastí. Hľadia do neznáma, ustráchaní, s hlavou plnou otáznikov, kadiaľ ich  život povedie. Niekde v diaľke sa črtá cieľ, ku ktorému by  sa chceli priblížiť. Čo je vlastne dosiahnutie cieľa? Ak vyjdeme na vrchol hory, nasleduje stagnácia alebo zostup späť. Ale človek, sprevádzaný úspechom, má tendenciu stúpať stále vyššie a vyššie. A práve proces stúpania je najpodstatnejší, lebo formuje naše charaktery a núti nás prekonávať samých seba.

Sme len bábkami na motúzikoch osudu, ktorý si nás ťahá po vlastných cestách, ktoré nie sú vždy hladké a rovné. Sem-tam narazíme aj na krovie, ktorým sa budeme musieť predrať. No menšie škrabance nás neodradia, iba zocelia naše osobnosti. Myslím si, že čo je nám vopred dané, sa ovplyvniť nedá. Ale tento postoj nás neoprávňuje k tomu, aby sme sa prestali snažiť. Musíme si vybojovať čestné miesto na tomto poli veľkej konkurencie, lebo príležitosť nám sama nepríde zaklopať až k dverám. Je potrebné, aby sme jej vyšli v ústrety.

Často krát premýšľam o budúcom postavení mladých ľudí. Ibaže si nedokážem predstaviť, akým spôsobom sa  im podarí začleniť do života, že odteraz ich nebudú chrániť rodičovské krídla. Aké krásne a bezstarostné bolo dospievať! No prichádza druhá fáza, v ktorej sa bude žiadať viac zodpovednosti a v ktorej  budú hlavným tvorcom svojho šťastia. Ich  fungovanie nadobúda iné, väčšie rozmery, ak si pomyslia, že za bránami školy čaká svet so svojimi svetlými aj temnými stránkami, v ktorom majú nájsť svoje naplnenie. Momentálne síce netušia, kde budú o rok, o tri, o desať, no chcem za sebou zanechať viditeľnú stopu úsilia, pomoc návod tam kde som ja zlyhala a pomôcť ukázať im cestu tak, aby som sa na konci mohla obzrieť a povedať si: „Stálo to za to.“

Domov a rodina

Jedine dvoje rúk si zaslúži, aby si ich miloval. Ruky matkine, ktoré ťa vychovávajú a ruky otcove, ktoré pre teba pracujú. Čo to znamená? Rodičia sa o nás starajú už od mala. Keď máme nejaké problémy a keď nás niečo trápi, vždy sa nám snažia pomôcť. Mnohí však to, že sa o nás rodičia starajú považujeme za samozrejmosť. Ale je to v skutočnosti tak? Veď keby nás mama a otec nemilovali, keby o nás nemali starosť, tak by im bolo jedno, či nás niečo neťaží a či nie sme nešťastní. Rodičia nám vytvárajú rodinu a domov. Rodina sa o nás stará a robí to s láskou. Nevadí im to, pre nich je hlavné, že sme s nimi, keď vedia, že ich máme radi. A vždy sa snažia, aby sme sa s nimi cítili bezpečne. Pre rodinu je strašné, ak sa od nich odvrátime. Myslia si, že oni sú na vine a trápia ich výčitky svedomia. Rozmýšľajú, čo urobili zle, ale často nemajú prečo.
Snažia sa vždy do nás vcítiť a pochopiť naše skutky. Často sme to my, čo urobili chybu, ale nechceme si to priznať. Keď sa s rodinou hádame, navonok ukazujeme iba nevraživosť, ale naše vnútro kričí a plače. Ale je predsa ľahšie hodiť vinu na druhých, ako priznať, že sme to my, kto chybil. S rodinou však nie je ťažké znova sa uzmieriť. Nebude na teba hľadieť s pohľadom plným odsúdenia. Myslím si, že rodina tu nie je od toho, aby sa o nás starali, ale aby sme si pomáhali navzájom. Aby sme pri každom pohľade na svojich rodičov cítili lásku a naopak, aby sa aj oni na nás pozerali s láskou a hrdosťou. Nie je to ten najúžasnejší pocit, keď sa na nás mama a otec pozerajú s láskou v očiach? Mama, otec.... tie slová sa vyslovujú tak ľahko a pritom sú to také nesmierne dôležité slová. Ale sú to len slová, ktoré pre tých, čo nemajú rodinu nič neznamenajú. Ale tí čo vidia pravú krásu a vznešenosť týchto slov, len tí si môžu povedať, že majú rodičov, ktorých milujú a ktorí milujú ich. Ja takýchto rodičov mám a nikdy, za žiadnych okolností sa ich nevzdám. Rodičia vo mne vzbudzujú bezpečnosť a istotu. Istotu, že sa k nim môžem vždy vrátiť. Rodina sa mi nikdy nebude smiať, že som slaboch, ale pomôže mi. Nie je nič také hrozné ako zarmútiť rodinu. Pozerať na ich tváre a v očiach im vidieť sklamanie. Rodičom na nás veľmi záleží. A nemôžeme sa čudovať, že stále chcú vedieť, kde sme a čo robíme. Uznávam, že niekedy je to možno prehnané, ale mali by sme si uvedomiť, že je to z lásky. O človeka, na ktorom nám záleží máme obavy, je to prirodzené.
Mama a otec nás vychovávajú podľa svojho a na nás je veriť im, že sa to snažia spraviť čo najlepšie. Nemôžeme však to, že sa niekedy dieťa obráti na zlé chodníky pripisovať rodičom. Majú na tom niekedy sčasti aj oni svoj podiel, ale dnešné deti nie sú také nevedomé ako kedysi. Ak im niekto núka cigaretu, alebo nebodaj aj drogy, tak si povedia: "Veď len pre tento krát." Ale samozrejme u väčšiny nezostane len pri jednom raze. Keď sa to rodičia dozvedia, hrozne na nich kričia, ale zase len z obavy o ich zdravie a budúcnosť. Musíme si uvedomiť a zamyslieť sa nad tým, koľko je detí, ktoré vôbec nemajú rodičov. A my sa toľkokrát sťažujeme a chceli by sme si to s nimi vymeniť. A čo tie deti? Ony by sa mali sťažovať stále, ale vedia, že im to nepomôže. Tí, ktorí majú milujúcich a starostlivých rodičov, by si ich mali vážiť. Tak kto sú vlastne rodičia? Ľudia, do ktorých vkladáš dôveru a naopak, oni do teba. Ľudia, na ktorých sa môžeš spoľahnúť, že sa ti vždy budú snažiť pomôcť. Ale aj ľudia, ktorí vedia odpúšťať. Nie je vari odpúšťanie tým najpresvedčivejším dôkazom lásky a priateľstva?

 Dobre viete, že je krásne milovať, no ešte krajšie je byť milovaný.