Viera

Viera - schopnosť človeka upútať svoje myslenie na niečo konkrétne, alebo abstraktné, čo nasleduje prispôsobenie správania. 

Na základe viery vznikajú mravné hodnoty a zaužívané mravy. Človek musí v niečo veriť, aby mohol rozvíjať svoje myslenie, schopnosti a vôľu prežiť. Pokiaľ sme malí ešte si to neuvedomujeme, ale s pribúdajúcimi rokmi viera zaujme v živote človeka veľmi dôležitú úlohu.
Ale čo sa rozumie pod pojmom viera? Je to viera náboženská alebo viera v seba samého či viera v niečo? Myslím, že všetko toto zahŕňa pojem viera.
V dnešnej dobe je viera prezentovaná hlavne z náboženského hľadiska.
Ale podstatné je, aby človek veril v prvom rade v život. Keby sme neverili v život načo by sme žili? Nedávalo by to zmysel.
Viera v dobro nás učí zachovávať určité mravné kódexy, aby neubližovali druhým a  ctili si život atď.
Aj viera v zlo je dôležitá. Na základe viery v zlo sa učíme veriť v dobro. Niekedy sa to nepodarí a potom musí nastúpiť zákonná moc čo je tiež určitý druh viery totiž v mravnosť, dôstojnosť , slobodu , poriadok  a usporiadanie. Ľudia si počas celého doterajšieho vývoja budovali svoju mravnú spoločnosť svoj systém života, ktorý by im mal vyhovovať. Dodáva im pocit slobody a bezpečia.

Viera v dobro úzko súvisí s vierou v Boha. Voľakedy ľudia žili pohanským spôsobom života lebo potrebovali pomenovať veci, ktorým nerozumeli. Postupom času ostal iba jeden- Boh. Niektorí však náboženskú vieru odvrhli. Prečo? Jednoducho lebo nechceli byť nikomu ani ničomu podriadení. Pokladali to za nezmyselné. Pre nich vystúpila do popredia viera v človeka, v jeho schopnosti. Ale aj tak sa museli niečomu podriadiť a to štátnemu systému, v ktorom žili čo väčšine menej prekážalo. Boli a sú aj výnimky, takí ktorí sa odmietajú niečomu podriadiť.

Každý má slobodnú voľbu veriť v čo chce pokiaľ nebude prekračovať určité hranice.                       

Všetci aj tak podliehajú mravným kódexom, ktoré vybudovala viera.

Nezáleží na tom aká to bola.

Moje sny.

Sny. Na čo sú nám sny? Prečo človek sníva ?

 J.Paul povedal : „Sen je mimovoľné básnenie“. Myslím si , že básne a sny majú veľa spoločného. Ja osobne ak mám nejaký problém , som unavená , alebo neviem ako ďalej , idem písať príbehy , alebo snívať. To ma dokáže vytrhnúť z reality. Ponorím sa do vzdialeného sveta , kde nikto nevidí , nevie na čo myslím a nad čím premýšľam. Často krát mi to pomôže usporiadať si myšlienky , a možno aj vyriešiť problém. Tak ako každý píše iné básne , tak aj každý človek sníva o niečom inom. Ja veľmi rada snívam s otvorenými očami. Práve toto snívanie mi prinieslo bohatú fantáziu , ktorú občas preženiem. Vždy sa ale snažím , aby moje sny neboli príliš nereálne, lebo podľa mňa , svoje sny by sme si mali postupne plniť a nie o nich len snívať. Aj keď si myslím , že vždy by nám mali nejaké sny zostať , pretože ak nemáme už o čom snívať , nemáme prečo ani žiť.
Ja sa často pýtam svojich priateľov a blízkych : „Aké sú tvoje sny , čo by si robil keby si si mohol splniť všetko o čom snívaš , aký život by si chcel mať?“ Pýtam sa to preto , lebo sama najčastejšie snívam o svojom živote a budúcnosti. Snívam o tom , že budem žiť „veľký život „ , ako povedal August Comte : „ Čo je to veľký život ?“ Sú to sny a túžby mladosti , ktoré sa dočkali realizácie v dospelosti.
Často premýšľam nad tým , ako sa moje sny menili .Ako dievčatko som snívala o nádhernom veľkom plyšovom slonovi , ktorý bol oveľa väčší než ja. Neskôr som túžila po voňavom červenom rúži , ktorý mala moja obľúbená učiteľka schovaný v kabelke.
Často som si povedala vetu , ktorú povedal Exupéryho Malý princ : „A nijaký dospelí nikdy nepochopí , že je to také dôležité“
Neskôr som snívala o dlhých vlasoch a iných malých sníčkoch , nad ktorými sa dnes iba pousmejem. Vtedy to ale boli pre mňa najväčšie a najdôležitejšie sny na svete.
Niektoré sny si prenesieme z detstva až do dospelosti , možno preto ešte stále snívam o dlhých vlasoch. Ale už to nie sú tie najdôležitejšie sny. Teraz je mojim snom sú aby moji  priatelia dosiahli to po čom túžia, lebo ich šťastie je aj moje. Môj sen je s mojim najlepším priateľom si budeme o našich snoch rozprávať, a si ich aj navzájom plniť. Tí nás často môžu v našich snoch podporiť , aby nezostali len snami , ale aby sa stali aj skutočnosťou. Túžim tiež potom , že sa všetko na svete dá znova do poriadku. Aby sme si mi ľudia uvedomili čo je na svete naozaj dôležité.

Sú ľudia , ktorý vidia veci také aké sú a pýtajú sa „ Prečo?“

 Ja snívam o veciach takých , aké neboli a pýtam sa:

 „ Prečo nie ?“.

Kam speje moja generácia?

Úspechy a pády. Vynikáme, aj klesáme.
Myslíme, rozmýšľame, premýšľame, a zrazu myslieť celkom zabudneme.
Náhlime sa vpred, aby sme sa neomeškali, a potom jednoducho zastaneme a meškanie nám nevadí. Pokroku sa tešíme, no úpadok nás baví.
Konáme a len málokto sa opýta: 
Kam speje mladá generácia? Čo s nimi bude? 
Vyniknú, či padnú?  Môžu vplývať, meniť budúcnosť, alebo jednoducho od všetkého zdvihnú ruky? Záleží nám na živote nielen našom, ale aj na živote vôbec?

Vynikáme, aj klesáme. A málo, veľmi málo je tých výlučne vynikajúcich a výlučne klesajúcich. Pokrok za sebou vlečie komfort, uvoľnenie a napokon zníženie myslenia, katastrofu. Chceme si život iba márnotratne užívať, alebo sme pripravení obetovať kúsok zábavy za vzácnejšie do-snaženia?                             Ak nie oni, niekto ich určite predbehne, navonok pobaví, no dlhodobejší plán majú určite vopred vyhotovený.                                  
 A tak, kým sa my kocháme vo vynikajúcich vymoženostiach modernej doby, často proste nemyslíme na myslenie, zabúdame na vlastný pokrok. Väčšinou si ani neuvedomujeme, že tí, ktorí nám zábavu umožnili, nás jednoducho kontrolujú. Naše myšlienky odpútajú k filmu, počítačovej hre, internetovej stránke, kým oni za ten čas premýšľajú o oveľa dôležitejších veciach, o bližšej, i ďalšej budúcnosti. To sú tí výlučne vynikajúci, málopočetní, no zastrašujúco silní. Ich budúcnosť má byť teda v ich rukách? Dovolíme si až takýto úpadok? Dovolí si moja generácia klesnúť tak nízko, necháme sa zahlúpiť? Veď predsa sa tešíme každému úspechu, vlastný pokrok nás ešte vždy nesmierne teší, len či je on dostatočný? Nemusí byť ohromný, dôležitý pre celé ľudstvo, potrebné je iba rozmýšľať. Rozmýšľať natoľko, aby úspechov bolo viac než pádov. Baviť sa, no nedovoliť si celkom prestať myslieť. Vnímať reálny svet a snažiť sa ho rozumieť, analyzovať, zúčastňovať sa v ňom. A po čase si opäť postaviť otázku: Kam speje moja generácia? Konať a nepremárniť si život. Žiť moderne, no predsa nezabúdať myslieť - to musí byť cieľ každého jednotlivca, celej mojej generácie.

Moja generácia má ohromný potenciál, silné možnosti, veľké percento možného úspechu. Potrebná je ešte vôľa a vytrvalosť. Dosiahnime ich a dokážme, že niečo je aj v našej generácii. 

Ukážme, že vieme myslieť!

„Osud neexistuje, svoju cestu životom si dláždiš sám.“

„To je osud...“, „Ja to nedokážem.“

A mnohé iné odkazy na osud a negatívne hlášky počuť takmer od každého človeka, ktorý nepozná také tajomstvo ako ja: osud neexistuje. 
Žiadna budúcnosť.
 To, čo bude nasledovať o minútu, je dôsledkom toho, čo robíš teraz a toho, čo si si vysníval.
Skoro všetci ľudia žijú s predstavou, že život žijú tak, ako im bol naplánovaný. Všetky udalosti svojho života pripisujú osudu. Keď sa im prihodí niečo nečakané, smutné, pomyslia si, prečo je to tak a nie inak, ale nerozmýšľajú nad tým, že si to možno privodili sami.
Prečo tí, ktorí sú šťastní, majú v živote to, čo chcú a presne to, čo si vysnívali? Majú svoju kariéru, peniaze, lásku, šťastie. Nie je to tým, že im to tak zariadil osud. Toto môže mať každý, kto vie ako na to.

Keď sa nad tým zamyslím, kto si povie: „Ja to nedokážem, ja mám takú smolu.“ tak ten má v živote naozaj smolu. 
Keď si to k sebe pripísal, tak to aj má.
Predstavme si človeka, ktorý ma svoju kariéru, životné šťastie. Jediné, čo pre to robil, bolo, že myslel na svoju budúcnosť, robil všetko, aby dosiahol svoje ciele a nelamentoval, že on to nikdy nezvládne.
Tu sa dostávam k sile myšlienky. Každá myšlienka má energiu, ktorá sa uvoľní a vesmír sa podľa nej zariadi. To znamená, že takto funguje aj naša budúcnosť. Samozrejme, nie je to ako z rozprávky. Na niečo si pomyslím a v tom momente to mám. Je to dlhodobý proces, aby vesmír mohol zariadiť všetky okolnosti.
Na takomto princípe chápem aj veštenie. Nech vám veštica vyveští čokoľvek, predpoveď sa splní, lebo my tomu veríme a všetko sa tomu prispôsobí, aby sa to naozaj stalo. Ja veštice nepotrebujem, lebo nemám budúcnosť. 
Tvorím si ju sama a môžem si ju zmeniť kedy sa mi zachce.
Zaujala ma predstava, ako by to bolo, keby všetci verili, že osud neexistuje a riadili sa silou myšlienky.
Ako by vesmír potom prispôsoboval všetky situácie tak, aby sa každému naplnili svoje sny? 

Avšak existuje málo ľudí, ktorí poznajú moje tajomstvo a ešte menej tých, ktorí mu aj veria. Takže ostáva veľa ľudí, ktorí môžu byť ovládaní vesmírom na to, aby sa moje sny stali skutočnosťou a oni budú žiť v predstave, že je to ich osud a nebudú sa snažiť zmeniť ho.

Život ako jedna veľká hra.

Tak čo je vlastne život?
Život je jedna veľká hra, ktorú sa človek musí naučiť hrať. Nie je to jednoduché, ale každý to raz zvládne. Každý sa raz naučí ako hrať ten vlastný život.
Náš život by sme mohli prirovnať k jednej veľmi dobre spoločenskej hre a je to Hospodár dobre v týchto dňoch. Lebo raz musí každý začať. Keď začneme svoj život žiť, musíme začať od začiatku. Nemôžeme hneď mať všetko čo si prajeme.  Ten život náš prechádza tými rozličnými políčkami, ktoré sú tam. Mohli by sme sa zamyslieť, že každé jedno políčko znamená jeden deň. Žiaľ jedno jediné je to v čom je rozdiel od hry, že nevieme koľko políčok, respektíve dní sme dostali. Ale práve preto nás učia žiť pre dnešok. Lebo my si to ani neuvedomujeme, že každý náš ďalší deň je darom. Dar, ktorý by sme si mali vážiť. Takže asi takto to je. Nuž, ale nie je to ľahké hrať túto hru. Možno, že sme si mysleli, keď sme boli malí, že ten život je veľmi ľahký, ale ako dospievame, tak aj prichádzame na to, že to nie je také jednoduché. Že nie je to všetko tak, ako to bolo v detstve. Už v tomto čase, myslím si, že každý má za sebou zopár takých políčok, ktoré sú veľmi nepríjemné, bolestivé. Lenže tým, že utrpíme nejakú veľmi bolestivú ranu, tým sa naša hra nekončí. Musíme hodiť kocky znovu a prejsť s úsmevom na ďalšie políčko.. A nesmieme zastať. Lebo čím dlhšie stojíme na jednom mieste tým je to horšie. Ale ak sa posunieme, tak si tú ranu po čase už nebudeme všímať. Pamätať si ju ale budeme. Ale, žiaľ toto nie je v mnohých prípadoch tá posledná rana osudu. Je to len prvá z tých čo nás čaká. Je to naše prvé políčko zla. Nuž keď sa človek rozhodne pokračovať v hre ďalej, pri ďalšom údere nebude trpieť tak ako po prvý krát
Ďalšiu vec, ktorú nám život pridelil je takzvané šťastie. V tejto hre by som to bol prirovnal ku karte šťastia. Kartu šťastia dostaneš, ak stúpiš na také políčko, ktoré sa nazýva koleso šťastia. Keď sa ti tam podarí vytiahnuť dobrú kartu si šťastný človek. Ale ak nie, tak ti povedia, že si smoliar. Takže zase som našiel ďalšie opozitum k tomu, o čom hovorím. To znamená, že aj minca má dve odlišné strany. Na jednej je jej hodnota, na druhej je písmo. Aj náš život má dve strany z mnohých hľadísk.Ale týmto sa všetko nekončí, lebo život pokračuje. Ďalšou možnosťou, ktorá môže mať tiež dve strany je zdravie človeka. Ak sa nám podarí, tak obchádzame tie políčka života, ktoré by nám mohli priniesť chorobu. Lebo najvzácnejší dar je zdravie, ktoré ak si ho nebudeme chrániť, tak sa obráti proti nám.

Toto ešte nie je všetko o živote. Lebo v čase puberty, takže už po rozbehnutí hry, prichádzajú prvé lásky. Niektoré trvajú do konca hry, alebo života, a niektoré sú len také, ktoré sú na dva-tri kolá. Závisí to len od dvoch ľudí ako sa majú radi. A aj to vie veľmi ovplyvniť nás zostávajúci čas, ktorý v tejto hre ešte máme. 
Ten čas ktorý nám ostáva bohužiaľ nik z nás nevie odhadnúť. Preto by sme mali začať rozmýšľať nad tým, že nie to je dôležité čo bolo v minulosti. A ani to, čo bude v budúcnosti. Začnime žiť pre prítomnosť. Dôležité je to aby sme dneskajšok úspešne absolvovali. A keď sa večer uložíme do postele, mali by sme si uvedomiť, že všetko sme spravili tak ako sme to cítili a ako sme to chceli, až vtedy začnime rozmýšľať, čo bude zajtra. Žiaľ musíme si pripustiť, že táto hra nie je nekonečná. Každému raz príde čas, keď potrebuje oddych. Oddych od tohto urýchleného sveta. Ak sa aj táto hra končí výhrou náš život tak skončiť nemusí. A ani sa tak nekončí. 
Každý z nás raz odíde z tohto sveta. 
Niektorí však s úctou, niektorí, bohužiaľ so zavrhnutím. 

Čo znamená poézia pre dnešného človeka?
 Ak by ste sa ma opýtali na túto otázku, okamžite by som Vám odpovedala jediným slovom – nič. Poézia už v živote dnešného človeka nemá žiadne miesto. Viete si totiž predstaviť mladého človeka, ako vymení diskotéku za nejaké básne? Alebo ťažko pracujúceho človeka ako príde domov kde ho čakajú tri deti ako si sadne, trebárs, k Jankovi Kráľovi? Samozrejme, môže sa to stať, je to však málo pravdepodobné. Drvivá väčšina ľudí totiž nevidí knihu, nieto ešte poéziu ako je rok dlhý. Čím to však je? Znamená to, že poézia zaniká, že tu už nie je nikto, kto by čítal básne významných básnikov?     Skôr než sa pokúsim odpovedať na tieto otázky, je nutné priblížiť pojem „dnešný človek“. Ide o mladého človeka, o študenta, alebo o dôchodcu? Hovoríme o umelecky založenom človeku, alebo o karieristovi? Vek, pohlavie, zamestnanie alebo sociálne zázemie – toto všetko sú faktory, ktoré okrem iných ovplyvňujú vzťah človeka k poézii.
Hovorme chvíľu iba o mladých ľuďoch. Väčšina žiakov prečíta maximálne jednu knihu za polrok a aj to bude pravdepodobne len povinné čítanie. Keď im spomeniete poéziu, prevrátia oči a začnú nadávať na školu. V škole sme síce preberali diela autorov významných mien, no väčšinou sa písalo o roľníkoch, o národe a veciach, ktoré priemerného mladého človeka nikdy nezaujmú, možno už len preto lebo je to v škole. A škola rovná sa najväčší nepriateľ detí, aspoň v ich ponímaní. Mladí sa však nesnažia hľadať si iný druh poézie, ktorý by ich možno zaujímal. Pre nich je poézia už dávno mŕtva. Čím to však je? Tu už nie je vinná škola, toto je vina doby. Dnešná moderná doba spôsobila, že knihy sa dostali na okraj našich záujmov. Časy sa menia a s nimi aj ľudia. Prispôsobujeme sa novým technológiám, prijímame nové informácie, no zároveň klesáme na duchu a náš vnútorný svet zakrpatieva, práve tým že nečítame. Literatúru s poéziou totiž zatlačili počítače a iný druh zábavy, ktorý je ľuďom bližší než dobrá, poctivá poviedka, román alebo báseň. Dokázali by sme s tým niečo urobiť? Určite áno, je tu však háčik. Pohodlnosť. Televízia nám všetko naservíruje a nám sa stačí pozerať. Na Internete stačí „kliknúť“ a „surfujeme“. Avšak pri knihe a najmä pri básniach musíme čítať a rozmýšľať. Môžeme sa stotožňovať s autorovými myšlienkami, uvažovať čo chcel tým a tým veršom asi povedať a zároveň si vytvárame na veci vlastný názor. Knihy a básne môžu priniesť človeku oddych a zároveň mu poskytujú širší rozhľad. Obohacujú jeho vnútorný svet, a predsa ich číta len hŕstka ľudí. Sú to ľudia, ktorí vedia oceniť kvalitu. Pretože poézia je umenie. Umenie vyjadriť svoje myšlienky vo veršoch. Ja sama obdivujem básnikov ktorí toto dokážu.

Pohrávala som sa s myšlienkou, či by ľudia čítali básne, keby v nich bolo viac vulgárnosti, akcie, krvi – tak ako v niektorých filmoch, ktoré tak priťahujú milióny divákov. Pritiahla by poézia nových čitateľov, keby že má takú obrovskú reklamu ako napr. momentálne často spomínaný DaVinciho kód ? Reklame by sa možno podarilo navrátiť literatúre taký úspech ako mala v minulosti. Veď si zoberme obdobie, povedzme, 100 rokov dozadu. Kam zmizli známe spolky básnikov, prečo už ľudia toľko nepíšu ? Veď tak ako aj vtedy, aj dnes by mohli vyjadrovať svoje názory, myšlienky k súčasnej dobe, mohli by písať o všetkom zlom ako aj dobrom čo sa vo svete deje. Je toho dosť, ale poézie stále menej. Je teda asi potrebné dať vedieť, že poézia ešte stále žije. Ešte stále sú tu takí, ktorí dávajú prednosť knihe pred počítačom, pretože kniha im pôsobí väčšiu radosť a priestor pre vlastné myšlienky. Tým pádom poézia nezomiera, ani sa nikdy úplne nestratí. 

Pretože ako raz povedal Seneca – „Život je krátky, ale umenie dlhé.“

Môže vznešený ciel ospravedlniť spôsob cesty k nemu?

Ľudia si po celý svoj život dávajú ciele. Či už sa týkajú pracovných úspechov, alebo samotnej existencie. Celé bytie je založené na rozhodovaní sa, a to v každom veku. Každý z nás študentov sa musí rozhodnúť, kde si bude hľadať uplatnenie, každý z dospelých sa musí rozhodnúť v akom duchu bude vychovávať svoje deti a akým spôsobom zabezpečí svoju rodinu. A každý človek sa pokúša dosiahnuť svoj cieľ všemožnými prostriedkami, či už pozitívnymi alebo negatívnymi pre okolitý svet.

Mnoho študentov pozná ten pocit, keď sa blíži písomka a oni sú z učiva, povedzme mierne „mimo reality“. Čo im (nám) iné ostáva, než sformulovať všetky tie poučky a vzorce, do formátu maximálne A8. Možno povedať, že ich cieľom je uspieť na písomke, získať dobrú známku na vysvedčení a v neposlednom rade, dostať plusové body za vysvedčenie pri skúške na vysokú školu. Pre mnohých školopovinných, je práve toto vznešeným cieľom. Avšak pomôže im ťahák pri „nadobúdaní“ tých vedomostí, ktoré sa nedokážu naučiť? Neničia práve týmto spôsobom svoju šancu na úspech, neničia práve svoj vznešený cieľ? Podľa môjho názoru áno. Veď je logické, keď dostaneme dobrú známku za niečo, o čom nemáme ani poňatia, respektíve za to, čo tvrdia v knihách a my tomu absolútne nerozumieme a nemáme k tomu žiadny vzťah? Je vznešeným cieľom tváriť sa vzdelane a pritom vzdelaným nebyť?
Realitou, teda aspoň mojou je to, že nečistá cesta za hocakým, aj tým najmajestátnejším cieľom, tento cieľ potlačí do úzadia. Jednoducho povedané, cieľ prestáva byť vznešeným, keď nie je dosiahnutý „čistou hrou“.

Spomeňme si na príklad bankového lupiča, ktorý ukradol viac ako milión dolárov. Na súde sa obhajoval tým, že mu bolo ľúto opustených detí a peniaze chcel darovať na charitu. Jeho úmysel bol síce morálne vysoko ohodnotený, ale spôsob, akým úmysel uskutočnil bol zavrhnutý. Netreba sa ani moc zamýšľať a každý z nás uvidí do očí bijúci paradox. Najčistejší úmysel, dosiahnutý pomaly najnečistejšou cestou. Toto odporovanie je práve kameňom úrazu.
Jedinou situáciou, kedy sa dá jednať nie zrovná najčestnejšie, je nevinné lož. Ak by naše myšlienky a úvahy mohli niekoho uraziť alebo zraniť. Vtedy je lepšie zamlčať pravdu(našu pravdu) v prospech iného človeka. Ale nedá sa ospravedlniť ak človek klame preto, aby uchránil seba a svoju česť. Každý nesie(resp. by mal niesť) bremeno, za svoje činy, nech je akokoľvek ťažké.

Čo dodať na záver. Budem sa inšpirovať matematikou a vlastne asi aj reálnym životom. Plus a mínus dáva vždy neutrál. Sčítanie kladov a záporov je opäť len neutrál. Čiže vznešený cieľ, s nečistou cestou, je to čo dokáže každý, a tým pádom to už nie je vznešený cieľ ale len cieľ. A kto si myslí, že poctivosťou ďaleko nezájde, je na veľkom omyle, pretože ako sa vraví: „Božie mlyny melú pomaly ale isto a na každého raz príde“. A ešte pár myšlienok na záver záveru. Vznešený cieľ bez čistej cesty, je len sebectvo, pretože nikto nekoná dobro na úkor iných, ale len vo svoj prospech. Je síce pekné chcieť niečo dosiahnuť, ale ak sa k tomu blíži na úkor druhých, nevykoná tým nič pre ostatných, ale len pre seba a tým pádom to už nie je vznešený cieľ, ale zaslepenosť a cesta „ s klapkami na očiach, cez mŕtvoly“.
To čo som teraz vyjadrila, je čisto subjektívny názor a záleží na každom jednotlivcovi, či sa s ním stotožní, alebo nie. Nech si každý zariadi svoj život ako vie.... hlavne že  budeme žiť s čistým štítom a svedomím.