Ako zmeniť dnešný svet?

Hneď na úvod poviem, že dnešný svet zlepšiť ani zmeniť nejde. A prečo? Pretože by sa museli zmeniť ľudia - a tí sa nikdy nezmenia. Môže tvrdiť kto chce čo chce, ale ľudstvo sa nikdy nezmenilo a ani nezmení. Niekto by mohol namietať, že už nebeháme v pralese po štyroch, teda sme sa zmenili. Na to by som povedala, že to je prirodzená evolúcia, ale zmýšľanie ľudstva je rovnaké. A prečo si to myslím? 

Pozrime sa do histórie ... Tak trebárs predchodcovia ľudí žijúcich v tlupách. Bol tam jeden nadradený jedinec, ktorý ovládal a viedol tlupu. A keď sa objavil niekto, kto chcel byť tiež nadradený, jednoducho napadol doterajšieho "vedúceho" a ak ho porazil, dostal sa na jeho pozíciu. Neviem, o čo presne mu išlo, ale povedala by som, že chcel byť prvý. Prvý jedol, čo ostatní ulovili, vyberal si samice, proste mal to najlepšie.

Dnešní politici už síce neprevádzkujú boj na život a na smrť, ale robia niečo podobné. Kedykoľvek vycítia príležitosť dostať sa k moci, vytiahnu nejakú špinu na opozičnú stranu a tým majú väčšiu šancu na víťazstvo. Ten má milenku, ten urobil to, ten má známych v podsvetí, ten má dom za 12 miliónov a pod. 

Nasľubuje, ako budú pracovať pre ľudí a nakoniec si žijú v luxuse za peniaze, ktoré ostatní ťažko zarábajú. Politik si sedí pár hodín v teplom kresle, párkrát zdvihne ruku na odsúhlasenie zákona, ktorý nakoniec iná vláda zruší alebo ju za mesiac zmení, a za to dostáva peňazí viac než iný človek, ktorý pracuje 12 hodín denne niekde na stavbe. Možno obyčajný tesár na stavbe by viedol túto krajinu lepšie, pretože vie, čo a ako ľudia potrebujú. Ale nebuďme naivní, keby sa obyčajný tesár dostal k moci, tak by si tiež hrabal sám pre seba, tak ako každý ... Teraz by som sa dotkla otázky náboženstva. Nehovorím, že niečo ako Boh nie je, aj keď osobne sa domnievam, že keby bol, tak by nedovolil, aby sa dialo to, čo sa dnes vo svete deje.

 Aby sa vraždili ľudia len preto, že sa nezhodnú na tom, akého Boha uctievať. Môj subjektívny názor je taký, že náboženstvo si ľudia vymysleli, aby mohli ovládať masy ľudí. Pozrime sa na hugenotmi a kresťanmi. Ľud v oboch náboženstvách veril v Boha, ale každý inak. Len preto, že chceli pomocou náboženstvo ovládať ľudí a získať moc vo svete, sa navzájom vraždili, až to vyvrcholilo Bartolomejskej nocí, kedy boli hugenoti pozvaní za zámienkou zmierenie do Paríža na svadbu a nakoniec boli všetci zavraždení.

A podobne je to aj dnes. Kto donúti normálneho človeka, aby obsadil lietadlo a narazil s ním do budovy? Veľmi dobrý manipulátor a náboženstvo. "Keď to urobíš, potešíš tým Alaha, dá ti, čo si praješ a bla bla bla ..." Ako donútite vysokoškoláka, aby vliezol do japonského metra a prepichol tam sáčok so Sars? Opäť stačí dobrý manipulátor a v tomto prípade sekta.

A tak by som mohla pokračovať ešte dlho ... Nikomu nejde o nič iné ako o moc a ovládnutie polovičky sveta. Svet sa môže zmeniť jedine vtedy, až sa všetci ľudia na zemi (s najväčšou pravdepodobnosťou) vyvraždia navzájom. Možno si potom Krajina oddýchne a či nejaký Boh existuje, tak si povie: "Konečne je pokoj."

Pandorina skrinka

V živote nastávajú s pravidelnosťou chvíle a obdobie, kedy sa človek viac, či menej tiahne k premýšľaniu nad sebou samým, nad problémami, ktoré ho sužujú a nedajú mu spať.         Či už sa to týka našich najväčších obáv, stresu a veľakrát aj oveľa bolestivejších udalostí a spomienok. V tejto chvíli by si nejeden človek najviac prial vlastniť onen magický predmet, ktorým Pandorina skrinka vskutku je. Bolo by krásne a oslobodzujúce zavrieť všetky svoje problémy do truhličky, ráno sa prebudiť s čistým štítom a žiť si ďalej svoj bezproblémový život. Lenže aj keď toto všetko urobíte, uvažujete nad tým, či je to tá správna vec. Mať schované naše najväčšie hriechy je možné riešenie na určitý čas, ale aj táto bezstarostná chvíľka raz skončí, tak už to jednoducho v živote chodí. Medzitým čo si myslíte, ako ste nad všetkým vyzreli, rozdávate úsmevy na všetky strany a začínate žiť nový život, vaše malé alebo aj veľké tajomstvo sa pomaly driape ​​späť na povrch. Aj keď o tom sami nemáte ani poňatia, pravda a láska vždy zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Tak to bolo už aj v príbehoch, ktoré nám naše mamičky alebo babičky rozprávali, aj keď občas s poriadnymi kotrmelce. A to platí dodnes.

Predstavte si, čo by ste si do Pandorinej skrinky schovali za veci. Trebárs takí vrahovia alebo šialenci, čo sa podieľali na vytvorení jadrových zbraní a teroristických útokoch. Čo keď by sa ich skrinka otvorila, pre nás a celý svet to malo vždy len zlé a katastrofálne následky. Nebolo by lepšie, keby ich takzvaná Pandorina skrinka nebola nikdy otvorená? Ale čo keby sa do Pandorinej skrinky dali ukryť aj oveľa lepšie veci? Čo keby sa tam ukrývali veci, ktoré naozaj dokážu ľuďom pomôcť? Nemyslíte, že aj takto by sa dala využiť? Keby som si ja mala schovať len tri veci, ktoré by boli k úžitku, ktorých sa nebojím ja ani moje okolie, veci, ktoré by v najťažšej chvíli mnohým dokázali pomôcť, vybrala by som si zdravie, lásku a dôveru. Možno si myslíte, že som naivná, ale nepoznám človeka, ktorý by kúsok toho zdravia vážne nepotreboval. A čo sa týka lásky, každý je rád s niekým, kto mu rozumie a dokáže mu aj v najťažších chvíľach pomôcť, ak tomu sa viaže aj dôvera. Nemyslím si, že by sa do skrinky mali zatvárať len veci, ktoré dokážu ublížiť. Na svete je už beztak dosť zla a ťažko sa proti nemu bránime. Aj kúzelníci v dávnych dobách mali problémy s bojom proti černokňažníkom. Len vďaka ľudskej chamtivosti a túžbe vládnuť celému svetu umierajú nevinní a bezbranní ľudia. Takéto veci by som zavrela do skrinky a zahrabala dosť hlboko pod zem, aby sa nikdy nedostali von. Bohužiaľ, to sa mi nikdy nepodarí, pretože chamtivosť a túžba po moci s nami žijú už odpradávna. Niekto kedysi jednoducho určil náš osud a rozhodol sa, že ho nezmeníme. Napriek tomu si myslím, že osud môžeme zmeniť, kedykoľvek budeme chcieť. Všetko totiž záleží len a len na našich rozhodnutiach a životných voľbách.

Už len Pandorina skrinka je sama o sebe veľká vec k zamysleniu. Fascinuje ma jej moc, aj keď nie je práve skvelým príkladom dobrej mágie. Ale občas tie zlé veci sú na niečo dobré. Sama niekedy uvažujem nad tým, ako by som ju otvorila a vypustila z nej na všetkých ľudí, čo mi kedy ublížili, tie najhoršie veci. Komu sa niekedy nestalo, že by sa chcel pomstiť. Avšak keď si uvedomíme, čo nám toto sklamanie a bolesť prinieslo, dokážeme sa z toho poučiť a vyvarovať sa chybám, ktoré všetkým problémom predchádzali. Nikto nie je dokonalý, ale vlastníctvom Pandorinej skrinky by sa podľa mňa skomplikovalo všetko ešte viac. Každý má vskutku právo zamlčať alebo úplne vytratiť zo svojej mysle zlé veci a vlastne k tomu už ani nie je potrebné Pandorinej skrinky. Vždy hľadám na všetkom zlom niečo dobré, aj keď to ide niekedy vážne zle. 

Nech sa každý z vás rozhodne, či to bola dobrá voľba, alebo nie. Môj názor na túto tému už poznáte, ale skúste sa sami zamyslieť a povedať si:

 "Čo je vlastne Pandorina skrinka a aké veci by som si do nej schovala ja?"

Filozofia života

Už dlho uvažujem o zmysle svojho života. Čo som urobila dobrého alebo zlého pre seba, pre ľudí, ktorých poznám či . Ba naopak čo urobili tí druhí pre mňa, pre spríjemnenie môjho "utrpenia na tomto svete?" Verím, alebo  sa domnievam, že každý sa znovu po svojej smrti zrodí, ale z akého dôvodu? Myslím, že sme posielaní späť, pretože sme v minulom živote neurobili to, čo sme urobiť mali, čo sme sa nenaučili a čo sme urobiť mali, ba dokonca, čo sme vôbec nedokázali urobiť. Myslím, že by sme sa všetci mali zamyslieť nad dvomi stránkami svojho života.

Tou prvou je tá, čo sme vykonali sami sebe, čo sme si odopreli, čo sme si nepriznali a čo sme si vlastne vykonali. A ak si toto všetko priznáme alebo dokážeme priznať, akí sme naozaj boli, akí práve sme, čo sme urobili alebo čo robíme, sme na dobrej ceste k pochopeniu zmyslu svojho života. Potom je však najdôležitejšie poznať dôvod týchto našich krokov a činov. Prečo sme to urobili, z akého dôvodu, z akej príčiny, zo strachu, zo sebectva, z nenávisti? Prečo? Pre svoje okolie alebo sami pre seba, pre pocit, ktorý týmito skutkami vznikne, ale prečo? Pre našu záchranu, pre záchranu druhých alebo pre samotné poníženie vlastnej osoby. Pravdaže väčšina z nás si tieto otázky nikdy nezodpovie, pretože nechce, pretože sa ich bojí. Bojí sa odhalenia pravdy o sebe samom, o objavení svojich chýb, bojí sa toho, čo si ostatní o ňom pomyslí, keď si to všimnú. Čo ak to nepochopia?      Čo mu vykonajú? Vysmejú sa mu? Ponížia ho? Nikto nám na tieto otázky asi neodpovie. Myslím si, že jediné je to vyskúšať a nebáť sa ostatných, ich reakcie, toho, čo si o nás budú myslieť. Premýšľajme o sebe, o našich dušiach, uľahčí nám trápením a bolestiam, ktoré sú v každom z nás.

A tou druhou otázkou je, čo sme vykonali práve svojmu okoliu, svojim priateľom alebo ľuďom, ktorí nás milujú a majú radi, ba nebodaj, čo sme vykonali svojim najbližším, svojej rodine. Všetci sme vykonali niekedy niečo zlé a ľutujeme toho, ale sú tu aj takí, ktorí svojich zlých činov vôbec neľutujú, práve tí sú najhoršie. Ich spoločnosti sa vyvarujme, pretože práve od nich môže čakať, že nám "vrazia  z vďaky nôž do chrbta", že nás zradia, podvedú alebo veľmi ublíži. Pokiaľ je však v našom živote z nejakého dôvodu potrebujeme, buďme veľmi ostražití. Neprezrádzajte svoje najhlbšie tajomstvá, svoje priania a svoje túžby, pretože mnohokrát to použijú proti nám. Práve pre naše zosmiešnenie, pre pobavenie druhých, ktorí sú rovnakí ako oni. Oni nám totiž chcú ublížiť a zlé je to, že im to robí veľmi dobre. Títo ľudia sa budú na zem stále vracať, ale nie ako plnohodnotní ľudia, ale ako podradný tvorovia, bez zmyslu života na tomto svete. 

A práve o tom  mi raz niekto povedal: "Život je pyramída, svojimi dobrými skutkami smeruješ k vrcholu, k úplnému kľudu svojej duše“.

 Avšak svojimi zlými činmi, sa prepadáš stále nižšie a nižšie a ak nezmeníš svoj život, budeš na tomto svete uväznený po tisíce rokov a nikdy neodídeš  do pokoja. Budeš len prežívať a trpieť. "

Každý z nás by si mal vo svojom vnútri, svojom srdci položiť podobnú otázku. Nie tú, čo pre neho urobili iní, ale práve tú, čo urobili on, či oni pre zlepšenie života toho druhého alebo tých druhých. Verím, keď tak všetci urobíme a nebudeme tieto veci brať na ľahkú váhu, naozaj sa celou svojou mysľou budeme na túto otázku sústrediť a zaoberať sa jej, potom možno zrovna pochopíme zmysel svojho života; akí sme. Myslím, že uvidíme alebo pocítime to, čo ste urobili dobre alebo zle. A ak svojich činov, ktorých sme sa dopustili naozaj ľutujeme, mali by sme sa pokúsiť o ich nápravu alebo o ich zmenu. 

Stále nie je ešte neskoro, ešte sa môžeme zmeniť.

"Keď si prišiel na svet, plakal si a všetci sa radovali. Ži tak, aby všetci plakali, až budeš svet opúšťať. "

Myslím si, že tento citát od Konfucia, čínskeho filozofa a politika, je zameraný na priebeh života od narodenia až po smrť. Zamysleli ste sa niekedy nad životom? Ja áno, a nie len raz. Prečo vôbec žijeme? Aby sme za nejaký čas zomreli? To mi príde naozaj nespravodlivé, ale žiť do nekonečna je zrejme určite "hlúposť". Jediné čo robíme je, že prežívame a bojujeme.

Všetko začína narodením. Chvíľkou, kedy prichádza človek na svet. Kričíme, plačeme a netušíme, čo sa po nás chce a čo je to všetko okolo nás. Prvý, koho uvidíme, je naša matka - osoba, ktorá sa o nás od samého začiatku starostlivo stará a ktoré budeme raz nekonečne vďační za všetko, čo pre nás celý život robila. Sme zatiaľ malí, nemáme z ničoho rozum a viac než vtipy a trapasy nás nenapadajú. Aký máte názor na malé deti? Ja na nich obdivujem ich úprimnosť. Nikto k Vám nebude tak úprimný, ako to malé stvorenie. Dospelí sa v mnohých prípadoch radšej pretvarujú a klamú, než aby povedali človeku pravdu do očí. Postupom času starneme a náš pohľad na svet sa mení zo dňa na deň. Už nie sme tí malí zlomyseľníci, ale stávajú sa z nás cieľavedomí mladí ľudia, ktorí už vedia, za čím chcú ísť a čoho docieliť. Vedia však, čo je život a čo od neho očakávať? Ja na túto otázku teda odpoveď naozaj nepoznám. Život si na nás pripraví všelijaké pasce a prekážky, ktoré musíme zdolávať.

Ale ako "prežívať" a prechádzať životom, aby bol úplne dokonalý? Priznajme si, že nech robíme, čo robíme, život "úplne dokonalý" nebude nikdy. Vždy sa zomelie nejaká chybička alebo priamo chyba, ktorá nám naše plány a vyhliadky na nejaký čas zastaví. Či už je to neúspech v škole, v zamestnaní či zlomené srdce, všetko sa dá prekonať a ísť ďalej. Niekedy však nastane situácia, keď nemáme dostatok odvahy - to presne vystihuje jeden z Konfuciových citátov "Zbabelosť je, keď vieme, čo máme robiť, a nerobíme to.". Položme si každý otázku, či u nás niekedy taká situácia nastala. Ja osobne som zbabelosť spoznala hneď niekoľkokrát, aj napriek tomu, že som tak mladá ... ale chybami sa človek učí!

Sami však životom nepreplávame tak ľahko. Potrebujeme k tomu kamarátov, priateľov, rodinu alebo napríklad partnera. Lásku človek potrebuje, že áno !? Ako by sme bez lásky žili? To by jednoducho nešlo. Potrebujeme niekoho, kto bude našou podporou, pomocnou rukou a "tichú vŕbou", ktoré môžeme povedať všetky tajomstvá a tajné priania, ktorý si nechceme nechať len pre seba. Aby sme takéto ľudí poznali, musíme si ich získať. Akým spôsobom si hľadať nové známosti? Existuje nejaký fígeľ? Ja žiadny nepoznám - keď nastane taká situácia, kedy by som sa mohla zoznámiť s niekým novým, nie som na ňu nijako zvlášť pripravená. Som iba sama sebou a to naozaj funguje. Neveríte?

Tým, čím sa riadim, je príslovie (úplne náhodou tiež od Konfucia) "Čo nechcem, aby iní činili ma, ani ja nerobím iným.". Myslím, že tento citát je dosť zrozumiteľný a že si na neho každý z Vás urobí svoj názor. Verím však, že veľká väčšina bude súhlasiť s Konfuciovej - tým pádom aj mnou, že robiť niekomu to, čo sa nepáči vám a nechceli by ste to zažiť, nie je dobrý výber. Mojím cieľom je prebojovať sa životom s tým, aby som na jeho konci neľutovala ničoho, čo som urobila a aby som sa za svoje činy nehanbila, ale bola na ne aj na seba nejakým spôsobom hrdá. No povedzte, čo by to bolo za život, keby sme sa sami za seba hanbili?

To je hrozná predstava.

Aká a čo je láska......

     

Dnes ma k písaniu tohto blogu inšpirovala moja kamarátka, ktorá  si prešla peklom, poznala stratu, pád a napriek tomu si našla muža, ktorý ju ľúbi a stojí po jej boku a bojuje s ňou. Láska…poznáme ju všetci. Každý z nás raz miloval či bol milovaný, všetci sme raz zablúdili pohľadom na toho, kto sa nám páči. Lež, čo je láska? Je to cit, túžba alebo droga? Mohol by bez nej existovať život? Je stála alebo prelietavá? Prečo niekedy mizne a inokedy sa zas nečakane vracia? Nik nepozná odpoveď… Každý ju hľadá a každý ju má. Láska k rodičom, k priateľom, z zvieratám vždy tam tá láska je, čistá a úprimná.

            Láska je ako vtáča. Kým dospeje, preletí mnohými krajinami a vystrieda mnoho priateľov. No raz sa usadí a postaví si svoje hniezdočko. Keď mu ho sfúkne vietor, nevzdá sa a na záveternej strane si vybuduje nové, oveľa pevnejšie, ktorým nepohne ani víchrica. O tom je láska. Každý neúspech človeka poučí, a zároveň i vyprovokuje. Človek potrebuje lásku k životu. Keby nebola, nežili by sme ani my, ani naši starí rodičia, ani ich prarodičia. Nežil by nik, ani nič. Svet by bol jedna veľká jednotvárna púšť bez oáz. Stačí však len kúsok lásky a rozkvitne kvet, z kvetu záhrada, zo záhrady les. Aj tá najsuchšia púšť by bola porastená množstvom rôznorodých rastlín a všetky by sa mali rady. Neexistovala by nenávisť. Veľká sekvoja by ochraňovala i tú najmenšiu sedmokrásku, pes by sa držal za labku s mačkou, slon s myšou. Všetci by sa navzájom milovali a nik by nemal žiadne problémy.
Láska má chuť čokolády. Raz je sladká a priam sa vám rozpúšťa na jazyku, inokedy tvrdá a horká, že si na nej idete zuby vylámať. Aj tá najtvrdšia čokoláda však raz zmäkne a všetci ju budú chcieť. TY ju však neopusti! Bude len tvoja… TY si jej veril, keď ju ostatní zatracovali, TY si ju držal, keď ju všetci chceli zahodiť… len TY!!!
            No je dnes ešte láska vzácna?  Je mnoho falošných, ktoré nestoja ani za deravý groš, ale tá skutočná je vzácnejšia ako zlato, ako všetky poklady tohto sveta dohromady. Nedá sa kúpiť ani predať, nemožno ju vyhrať v žiadnej lotérii. Ona sama je totiž lotériou. Jej koleso sa denno-denne roztáča nad nami všetkými a určuje tých, ktorí sa budú mať radi a budú ju šíriť ďalej. Láska je totiž nákazlivá. Nik sa jej neubráni…

Obavy a sklamanie nás naopak oddeľuje. Tieň ktorý nás môže motivovať k vyšším výkonom alebo psychicky zlomiť. Láska nás dokáže naplniť pocitom šťastia a uspokojenia alebo tiež pocitom trpkosti a sklamania. Ľudia sa boja stratiť lásku, boja sa byť chvíľu sami, pretože byť sám znamená prežívať muky samoty.

Mnoho ľudí preto zotrvá vo vzťahoch ktoré ich nepovznášajú ale postupne sa ničia. Sú radšej závislí na nevhodnom partnerovi než aby boli chvíľu samy. Osamelý človek sa pozitívnou motiváciou chce niečo dosiahnuť a pri tejto činnosti zmeniť sa k lepšiemu a nájsť novú lásku. Pre dobrý milostný alebo manželský vzťah je dôležité uvedomiť si, že skutočný partner nie je totožný s jeho idealizovanou predstavou v našom vnútru.

 Milenecké a manželské páry by sa mali snažiť sa vo svojom vzťahu snažiť rozvíjať svoje vedomie voľby.  Lepšie je dlhšie hľadať a usilovať o toho pravého než partnera idealizovať. Proces uvedomenia si skutočných kvalít môže určité vzťahy rozbiť a iné zasa povzniesť na vyššiu úroveň. Búrka v ľudskom vnútru je typická pre prvé lásky kde je mladý človek nekonečne šťastný a potom zase nešťastný a to je veľmi dôležité pre rozvoj vedomia. Ten kto s nich vyjde víťazne má šancu zvýšiť kvalitu svojho života a plne si užiť dar aký mu láska poskytuje. Naopak ten kto nezvládne bolestnú skúsenosť, uvedomí si rozdiel medzi ideálom v našej mysli a skutočným človekom na ktorého svoj ideál premietame.

Vedomý muž s fantáziou túži po mnoho ženách, mnoho ich má rád, ale miluje iba jednu. Tá ktorá je preňho všetkými ženami a predsa je schopná jeho život učiniť naplneným. Rovnako je to aj u žien. Rozdiel je len v tom čo jeden od druhého očakáva a čo po ňom žiada. Žena si je stále viac vedomá, že len láska jej dáva plnšiu podobu, tak ako muž začína tušiť, že iba duch dodáva jeho životu najvyšší zmysel a obaja v podstate hľadajú duševný vzťah k sebe navzájom alebo láska k dovŕšení potrebuje ducha a duch potrebuje lásku.

A na záver Ti poprajem len neskutočné šťastie, lebo si ho zaslúžiš.

L+M

Keď veľa ľudí ide podobným spôsobom, vzniká u nich vždy dojem, že konajú správne.

Keď sme v práci dostali za úlohu napísať súhrn činností  našej práce,  hovorila som si, že to bude zábava. To som ešte nevedela, aká úloha ma čaká. Keď sem si prečítala ponuku možností, ako to spracujem tak môj žalúdok zovrela ľadová ruka beznádeje. Jediná malá nádej mi svitla vo výroku pána Petiška.

A síce: "Keď veľa ľudí jedná podobným spôsobom, vzniká u nich vždy dojem, že konajú správne."

Ak sa nad tým pozastavím, tak musím uznať, že autor má úplnú pravdu. Ako prvé si spomeniem na obrázok, čo som videla a v škôlke kam som chodievala pre deti, na ktorom sú nakreslené rybičky plaviace sa  jedna doprava a jedna doľava. Snáď každý povie, že tá jedna pláva zle. Opak je pravdou. Možno je to prirodzenosťou človeka chcieť sa nechať viesť a nevystupovať z davu. Alebo sa len možno riadime heslom "čo je dobré pre nich, bude dobré aj pre mňa." Ťažko povedať. Nech už je to akokoľvek, pravdou zostáva, že tieto slová boli, sú a budú vždy pravdivé.

 Keď sa nad tým zamyslím a položím si jednu zo základných otázok: "PREČO",          

 tak ma napadá, že to bude spôsobené pravdepodobne tým,  že sa často hovorí: "V jednote je sila". A ako inak zachovať jednotu, ako podobným správaním a zrkadlením? Čo iného človeka najviac informuje o podobnom postoji dvoch ľudí, keď nie ich vzájomná zhoda názorov, rovnaký štýl obliekania, držanie tela, alebo i napríklad rovnaké tempo reči? Asi nič. Čo je vlastne tak lákavé na predstave, že človek je podobný niekomu inému? Najskôr asi pocit, že niekam patríme a zapadáme. Len málokto chce ostať vždy len sám so sebou samým.

Nepopieram, takí ľudí existujú, a môžu byť aj šťastní. Táto menšina však nemôže konkurovať drvivej väčšine ostatných. Keď sa obzriem späť a pokúsim sa nájsť tok mojich myšlienok, tak už ani neviem, kde som začala a o čom som vlastne uvažovala. V takejto situácii začne byť človek neistý a núti ho to pokladať si ďalšie a ďalšie otázky, ako napríklad: "neodbočila  som od témy?", Alebo "Pochopila som správne, čo sa po mne chcelo?" A čo nám môže dať väčšiu istotu a hrejivejšia pocit uspokojenia, než vedomie, že ostatní uvažovali podobne, alebo dokonca rovnako, a že pri najhoršom sme to nepokazili sami?

Myslím, že moc vecí nie. A v tom je to čaro súdržnosti.

Tí ktorý nejdú vpred, nech mi ustúpia z cesty

            Čo si dnes ľudia najviac cenia? Rodinu? Lásku? Zdravie? Alebo nebodaj peniaze??? Každý niečo iné… Všetci si však svoje hodnoty dobre strážia a chránia.

            Najdôležitejšia je asi láska. Človek ju potrebuje k životu. Keby nebola, nežili by sme ani my, ani naši rodičia, ani ich prarodičia. Svet by bol jedna veľká jednotvárna púšť bez oáz. Stačí však len kúsok lásky a rozkvitne kvet, z kvetu záhrada, zo záhrady les. Aj tá najsuchšia púšť by bola porastená množstvom rôznorodých rastlín a všetky by sa mali rady. Neexistovala by nenávisť. Veľká sekvoja by ochraňovala i tú najmenšiu sedmokrásku, pes by sa držal za labku s mačkou, slon s myšou… 

Všetci by sa navzájom milovali a nik by nemal žiadne problémy. Bolo by to veľmi pekné, no také jednoduché to zďaleka nie je. Láska zráňa, a zároveň motivuje. Je ako vtáča. Kým dospeje, preletí mnohými krajinami a vystrieda mnoho priateľov. No raz sa usadí a postaví si svoje hniezdočko. Keď mu ho sfúkne vietor, nevzdá sa a na záveternej strane si vybuduje nové, oveľa pevnejšie, ktorým nepohne ani víchrica. O tom je láska! Každý neúspech človeka poučí, no zároveň i vyprovokuje, a bude milovať stále viac a viac. A čím väčšmi bude ľúbiť, tým viac si bude priať, aby i on bol milovaný!
Ceniť by sme si mali aj rodinu a spoločnosť. 
Človek nemôže žiť bez priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť, ktorým môže veriť. Bez nich by sa cítil osamelý a jeho zmysel života by sa značne obmedzil. Veď pre koho by sme žili, keby sme nemali žiadnych kamarátov? Človek sa stáva osobnosťou až v spoločnosti, až tam sa končí jeho psychický vývoj. Ak sa do nej nedokáže včas včleniť, do konca života trpí…
Niektorí ľudia však uznávajú najmä peniaze. A majú sčasti pravdu! V dnešnom svete by totiž bez nich nebolo ani zdravie, ba niekedy ani rodina, či ľudský život. Duchovné hodnoty sú pomaly nahradzované materiálnymi a človek sa ženie len za tvrdou menou a drahými kovmi. Úspech závisí prevažne od výšky bankového konta a láska už tiež nejde len cez žalúdok…
            Hodnoty sa postupom času menia a pretvárajú. Stávajú sa cennejšími, alebo naopak strácajú na význame. Tie hlavné ale ostávajú navždy. Menia sa len tie, na ktoré majú vplyv jednotlivé generácie, ich postoje, zvyky. Takými sú hodnoty morálne, kultúrne alebo napríklad náboženské… 
Ťažko si však ale predstaviť, že by sa zmenili tie, bez ktorých by život síce existoval, no nemal by žiadny zmysel. Narušil by sa tým kolobeh, ktorý panuje tomuto svetu už celé stáročia, a pre ľudstvo by to mohlo mať ďalekosiahle následky. Veď si len zalistujme v našich mysliach do roku 1914 alebo 1939, keď ustúpila cena mieru. A to využilo zlo, skaza menom vojna…


Preto si vážme život!!! „A keďže je krátky, neprepasme najcennejší jeho plod - dobré skutky v prospech blaha ľudí!“