Keď veľa ľudí ide podobným spôsobom, vzniká u nich vždy dojem, že konajú správne.

Keď sme v práci dostali za úlohu napísať súhrn činností  našej práce,  hovorila som si, že to bude zábava. To som ešte nevedela, aká úloha ma čaká. Keď sem si prečítala ponuku možností, ako to spracujem tak môj žalúdok zovrela ľadová ruka beznádeje. Jediná malá nádej mi svitla vo výroku pána Petiška.

A síce: "Keď veľa ľudí jedná podobným spôsobom, vzniká u nich vždy dojem, že konajú správne."

Ak sa nad tým pozastavím, tak musím uznať, že autor má úplnú pravdu. Ako prvé si spomeniem na obrázok, čo som videla a v škôlke kam som chodievala pre deti, na ktorom sú nakreslené rybičky plaviace sa  jedna doprava a jedna doľava. Snáď každý povie, že tá jedna pláva zle. Opak je pravdou. Možno je to prirodzenosťou človeka chcieť sa nechať viesť a nevystupovať z davu. Alebo sa len možno riadime heslom "čo je dobré pre nich, bude dobré aj pre mňa." Ťažko povedať. Nech už je to akokoľvek, pravdou zostáva, že tieto slová boli, sú a budú vždy pravdivé.

 Keď sa nad tým zamyslím a položím si jednu zo základných otázok: "PREČO",          

 tak ma napadá, že to bude spôsobené pravdepodobne tým,  že sa často hovorí: "V jednote je sila". A ako inak zachovať jednotu, ako podobným správaním a zrkadlením? Čo iného človeka najviac informuje o podobnom postoji dvoch ľudí, keď nie ich vzájomná zhoda názorov, rovnaký štýl obliekania, držanie tela, alebo i napríklad rovnaké tempo reči? Asi nič. Čo je vlastne tak lákavé na predstave, že človek je podobný niekomu inému? Najskôr asi pocit, že niekam patríme a zapadáme. Len málokto chce ostať vždy len sám so sebou samým.

Nepopieram, takí ľudí existujú, a môžu byť aj šťastní. Táto menšina však nemôže konkurovať drvivej väčšine ostatných. Keď sa obzriem späť a pokúsim sa nájsť tok mojich myšlienok, tak už ani neviem, kde som začala a o čom som vlastne uvažovala. V takejto situácii začne byť človek neistý a núti ho to pokladať si ďalšie a ďalšie otázky, ako napríklad: "neodbočila  som od témy?", Alebo "Pochopila som správne, čo sa po mne chcelo?" A čo nám môže dať väčšiu istotu a hrejivejšia pocit uspokojenia, než vedomie, že ostatní uvažovali podobne, alebo dokonca rovnako, a že pri najhoršom sme to nepokazili sami?

Myslím, že moc vecí nie. A v tom je to čaro súdržnosti.