"Keď si prišiel na svet, plakal si a všetci sa radovali. Ži tak, aby všetci plakali, až budeš svet opúšťať. "

Myslím si, že tento citát od Konfucia, čínskeho filozofa a politika, je zameraný na priebeh života od narodenia až po smrť. Zamysleli ste sa niekedy nad životom? Ja áno, a nie len raz. Prečo vôbec žijeme? Aby sme za nejaký čas zomreli? To mi príde naozaj nespravodlivé, ale žiť do nekonečna je zrejme určite "hlúposť". Jediné čo robíme je, že prežívame a bojujeme.

Všetko začína narodením. Chvíľkou, kedy prichádza človek na svet. Kričíme, plačeme a netušíme, čo sa po nás chce a čo je to všetko okolo nás. Prvý, koho uvidíme, je naša matka - osoba, ktorá sa o nás od samého začiatku starostlivo stará a ktoré budeme raz nekonečne vďační za všetko, čo pre nás celý život robila. Sme zatiaľ malí, nemáme z ničoho rozum a viac než vtipy a trapasy nás nenapadajú. Aký máte názor na malé deti? Ja na nich obdivujem ich úprimnosť. Nikto k Vám nebude tak úprimný, ako to malé stvorenie. Dospelí sa v mnohých prípadoch radšej pretvarujú a klamú, než aby povedali človeku pravdu do očí. Postupom času starneme a náš pohľad na svet sa mení zo dňa na deň. Už nie sme tí malí zlomyseľníci, ale stávajú sa z nás cieľavedomí mladí ľudia, ktorí už vedia, za čím chcú ísť a čoho docieliť. Vedia však, čo je život a čo od neho očakávať? Ja na túto otázku teda odpoveď naozaj nepoznám. Život si na nás pripraví všelijaké pasce a prekážky, ktoré musíme zdolávať.

Ale ako "prežívať" a prechádzať životom, aby bol úplne dokonalý? Priznajme si, že nech robíme, čo robíme, život "úplne dokonalý" nebude nikdy. Vždy sa zomelie nejaká chybička alebo priamo chyba, ktorá nám naše plány a vyhliadky na nejaký čas zastaví. Či už je to neúspech v škole, v zamestnaní či zlomené srdce, všetko sa dá prekonať a ísť ďalej. Niekedy však nastane situácia, keď nemáme dostatok odvahy - to presne vystihuje jeden z Konfuciových citátov "Zbabelosť je, keď vieme, čo máme robiť, a nerobíme to.". Položme si každý otázku, či u nás niekedy taká situácia nastala. Ja osobne som zbabelosť spoznala hneď niekoľkokrát, aj napriek tomu, že som tak mladá ... ale chybami sa človek učí!

Sami však životom nepreplávame tak ľahko. Potrebujeme k tomu kamarátov, priateľov, rodinu alebo napríklad partnera. Lásku človek potrebuje, že áno !? Ako by sme bez lásky žili? To by jednoducho nešlo. Potrebujeme niekoho, kto bude našou podporou, pomocnou rukou a "tichú vŕbou", ktoré môžeme povedať všetky tajomstvá a tajné priania, ktorý si nechceme nechať len pre seba. Aby sme takéto ľudí poznali, musíme si ich získať. Akým spôsobom si hľadať nové známosti? Existuje nejaký fígeľ? Ja žiadny nepoznám - keď nastane taká situácia, kedy by som sa mohla zoznámiť s niekým novým, nie som na ňu nijako zvlášť pripravená. Som iba sama sebou a to naozaj funguje. Neveríte?

Tým, čím sa riadim, je príslovie (úplne náhodou tiež od Konfucia) "Čo nechcem, aby iní činili ma, ani ja nerobím iným.". Myslím, že tento citát je dosť zrozumiteľný a že si na neho každý z Vás urobí svoj názor. Verím však, že veľká väčšina bude súhlasiť s Konfuciovej - tým pádom aj mnou, že robiť niekomu to, čo sa nepáči vám a nechceli by ste to zažiť, nie je dobrý výber. Mojím cieľom je prebojovať sa životom s tým, aby som na jeho konci neľutovala ničoho, čo som urobila a aby som sa za svoje činy nehanbila, ale bola na ne aj na seba nejakým spôsobom hrdá. No povedzte, čo by to bolo za život, keby sme sa sami za seba hanbili?

To je hrozná predstava.