Ideál

Čo je vlastne krása? Čo pre nás v tejto dobe znamená ideál krásy? Prečo sa inšpirujeme vychudnutými modelkami v časopisoch tak veľmi, až to zachádza do extrému?  Krása nie je len to, ako človek vyzerá, ale máme aj vnútornú krásu. Avšak v tejto dobe berieme menšie ohľady na krásu vnútornú a je pre nás dôležitejšie tá vonkajšia. Podľa môjho názoru sa v dnešnej dobe krása preceňuje a sme až moc povrchné. Nielenže si nepripadáme krásne ostatným, ale čo je horšie, nepripadáme  krásne ani sami sebe. Dívam sa na to z pohľadu žien. Neviem, ako to majú muži, ale ženy sú čím ďalej tým menej sebavedomé. A sebavedomie nám zhadzujú, ako som už spomenula, vychudnuté a umelé modelky na obálkach módnych časopisov, toľko vyumelkované herečky a ženy predkladané v televízií. Ideál krásy sa vždy mení podľa doby. V každej dobe znamená ideál niečo iné. Až sa niekedy čudujem, ako si nie sú ideály v priebehu vekov vôbec ničím podobné.

Jedného dňa niekto určil, že v dnešnej dobe bude ideálom krásy najlepšie meter osemdesiat vysoká, chudá blondína s modrými očami. Ženy vždy budú šalieť, aby vyzerali čo najviac ako ten určený ideál. Do rôznych diét a chudnutí sú zabraté tak veľmi, až začnú byť choré. Niektorým ženám príde anorexia tak moc normálna, že im nedôjde, že je to choroba, ktorá je za chvíľku zničí. Nenechajú si pomôcť ani od ľudí, ktorí sú im blízki. Hovoria im, že len závidia a neprajú im, aby si pripadali krásne. A to je to najhoršie. Väčšina žien si totiž ani po tom chudnutí nepripadá krásna. Kvôli tomu ženy zomierajú - kvôli tomu, že niekto určil, že ideálom krásy by mohol byť človek, ktorý má miery 90-60-90. Ale ja sa stále pýtam PREČO? Myslím, že na túto otázku si asi nedokážem odpovedať, pretože to rozhodnutie, či sa budeme riadiť podľa obálok časopisov, je len v našej hlave. Je hrozné, že tie ženy to robia len kvôli tomu, aby sa páčili mužom. Väčšine ani nezáleží na tom, aby sa páčili samy sebe, ale aby hlavne zaujali mužov. Tí svojimi mnohokrát nemiestnymi poznámkami dovedú ženy k chudnutiu a niekedy aj oveľa ďalej. Myslím, že je to hlúpe. Oveľa menej mužom záleží na tom, ako pred ženou vyzerajú, ale od nej čakajú zázraky.  Lenže na druhú stranu, kto by nechcel mať krásne, vypracované telo a páčiť sa svetu? Preto si platíme drahé cvičenia, drahé diéty, soláriá ... Aby sme vyzerali ako z obálok časopisov, čo sa nám aj tak nikdy nepodarí. Nedochádza nám, že tie fotky sú celé vyretušované a opravené. Videla som ako vo Photoshope dokázali z fotky jablka urobiť modelku. Tak mi potom povedzte, ako v skutočnosti môžu tie modelky vlastne vyzerať? Niekto hovorí, že mu stačí, keď sa páči sám sebe. Avšak v dnešnej dobe sú ľudia a hlavne dospievajúca mládež viac a viac povrchné. Smejeme sa jeden druhému, urážajú sa navzájom, a to len kvôli tomu, ako vyzeráme.

Je každý z nás krásny? V poslednej dobe som nad touto otázkou dlho premýšľala a dospela som k názoru, že áno. Myslím, že každý je krásny, ale svojim spôsobom. Niekto má napríklad veľký alebo krivý nos. Vám sa zrovna tento typ nosa nepáči, ale na celom svete sa nájde určite niekto, komu príde krásny. Je len na vás, ako sa k tomu postavíte, či pôjdete napríklad na plastiku a necháte si urobiť nos, ako má každý druhý, alebo si necháte ten svoj krivý a budete mať aspoň niečo originálneho ...

Každý sme sa narodili ako originál, tak si to vážme a nesnažme sa byť ako lacné kópie.

Čo je normálne?

"To jednoducho nie je normálne!" Každý už iste toto niekedy počul, ale v dnešnej dobe sa skôr ponúka otázka: "Čo normálne je?" Svet sa mení. To, čo včera ľudia považovali za trestuhodné správanie, je dnes považované za spoločenskú normu.                                                  Ako ide ľudstvo storočiami, mení svoje názory a posúva hranicu význame slova "normálny". Každý má svoju pomyselnú čiaru medzi tým, čo odsudzuje a čo schvaľuje asi niekde inde. Najväčší rozdiel je vidieť medzi jednotlivými generáciami. Veľa detí počuje od svojich rodičov slová: "To snáď nemyslíš vážne? Toto že si chceš vziať na seba?"                            Ich potomkovia obráti oči v stĺp a prednesú niečo v zmysle: "Ale mami, oco, vy tomu nerozumiete ..."    Každý deň nás médiá zásobujú nutnou dávkou výstrelkov, ktorých sa dopúšťajú ako slávne osobnosti, tak ľudia všeobecne neznámi, ktorí sa na seba snažia upozorniť.  Vymknúť sa z konvenčných pravidiel je dobrý spôsob pre upútanie pozornosti verejnosti.  S čím viac šialenejším nápadom niekto príde, tým viac sa o ňom hovorí a                de facto zožína ovácie. Potom sme svedkami najrôznejších afér a počúvame výroky, ktoré nám vyrážajú dych. Na ulici môžete stretnúť ľudí s krikľavo farebnými vlasmi, divokým tetovaním alebo s výstredným oblečením. Nikto sa nad tým nepozastaví, teda snáď okrem niektorých seniorov. Pred sto rokmi by niečo také bolo nepredstaviteľné. Je to teda taká vec, ktorú väčšina spoločnosti považuje za správnu, vhodnú  pre  ostatných. Každý jedinec má ale aj svoje vlastné hranice, vlastný pohľad na to, čo je, alebo nie je únosné. Zvyčajne sa tieto dve množiny vo väčšine vecí zhodujú. Ľudstvo sa jednoducho nikdy nedokáže rozhodnúť, po čom vlastne túži. Spoločnosť sa snaží všetky urobiť rovnakými, zaškatuľkovať  ich, uistiť sa, že nikto zo svojej škatuľky nevytŕča, a ani nepozerá, kadiaľ by z nej utiekol. Odstraňujeme tak strach z neznáma, zabezpečujeme si tak určitý pocit bezpečia, pretože vieme, že väčšina ľudí je na tom rovnako ako my.  Na druhú stranu je tu potreba jedinca, vymedziť svoju vlastnú osobnosť, odlíšiť sa. Nikto nechce byť úplne rovnaký ako ten druhý. Samozrejme v rôznej miere. Ak sa líšite príliš, už normálny nie ste. Teda podľa spoločnosti. A nie je to vždy vaša chyba. Ak vás zrazí auto, a vy preto prídete o nohu, tak už normálne nebudete. Normálny človek má predsa dve nohy. Normálne to ale nie je ani pre vás, lenže čo môžete robiť ...V histórii to bolo úplne rovnako, ale vtedajšia spoločnosť bola oveľa viac zviazaná pravidlami. Ak ste sa líšili príliš, mohli ste ľahko skončiť mŕtvi. Dnes vás vo väčšine prípadov čakajú len udivené nesúhlasné pohľady tých normálnych. Prípadne pobyt vo väzení, ale pravdepodobne sa vás nikto nebude snažiť upáliť pre čarodejníctvo. Aj keď možno niekde ešte stále áno.                 Hranice  sa líšia aj podľa národnosti, ale aj tresty za nie. Čo je akceptovateľné v Európe, nebude tolerované v Ázii. Rozdiel bude aj medzi jednotlivými štátmi, avšak nie tak zásadné.    V islamských štátoch je pre ženy normálne mať zahalené celé telo šatkou, u nás nie. A radšej nechcem vedieť, čo by hrozilo moslimke, ktorá by si tú šatku nevzala.  Existuje teda mnoho pohľadov na to, čo je a  čo nie je kóšer. Je potrebné dodržiavať pravidlá, vytvorené ľuďmi, aby sme mohli vyštudovať  školu a mohli mať  prácu?  Budeme nosiť predpísané oblečenie a mať záujmy, ktoré sú v súlade s inými ľuďmi?  Potom z nás budú normálni ľudia, ktoré spoločnosť prijme? Budeme šťastní?  Alebo nie? Hoci po tejto NORME pátrame rovnako často ako po láske, bohatstvo či pravde, nemá žiadne vyobrazenie. Sochu slepej pravdy nájdeme snáď pri  každom súde, o láske sa básní a spieva pomaly všade a každý, pokiaľ toho už nedosiahol, sníva o bohatstve.                              Takže všetky predošlé aspekty dokážeme vykresliť, opísať či aspoň vytesať z kameňa.              Ale pre tú našu predstavivosť, kde nič, tu nič. Ja by som vzala do ruky kladivo a dlátko a hoci to vôbec neviem, vytesala by som snáď vôbec prvú sochu toho, čo je v pohode a   mnou hľadanej  osobnosti.

Ale vôbec než by som začala, opýtala by som sa sama seba: "Je to normálne čo robím?"         "A ako by som to urobila, aby to tak vyzeralo?" A tu sa už dostávam k jadru samotného sporu. Dajme tomu, že vezmeme litrový pohár  a do neho nalejeme pol litra vody. Jedny by povedali, že je pohár poloprázdny, avšak tým druhým by sa skôr zdal poloplný  a boli by tu aj tretí, ktorí by boli od zlosti bez seba a vykrikovali: "Kto sa dotkol môjho pohára!" Každý máme svoj vlastný nesúrodý guláš názorov a dojmov . Niekedy si ani sami pred sebou nie sme istí, čo je vlastne normálne a cítime sa  ako schizofrenici. Keby však prišiel nejaký veľa veľký filozof a učenec a vydal súbor nariadení, noriem, názorov, modelových situácií a posúdenie, ktorým by sa riadili úplne všetci, svet by sa stal chladným a ponurým miestom .

Definovať, čo je normálne, si musí každý určiť sám. Schvaľovať môžeme koniec koncov všetko, snáď len zabitie človeka by malo stále byť medzi tým, čo považujeme za veľa nenormálne.

Stvoriť aj tú najmenšiu radosť  a dobro je aj v tomto pokročilom tisícročí najväčším divom sveta. "

Radosť a dobro sa nedá ani kúpiť, ani vytvoriť či vypátrať. Tieto prejavy citov sa tiahnu týmto svetom už od vzniku človeka. Skôr pre to však nebolo žiadne slovo, žiadny "odborný" názov, ale ľudia si city dávali najavo svojou mimikou, svojím postojom a správaním. Postupom času sa vyvíjala psychika ľudstva a vyvíjalo sa aj spoločenstvo. Nie vždy to  medzi ľuďmi panovalo - a teraz to tak tiež je – dobro, pozornosť  a radosť.                        Myslím si, že to bola  skôr vzácnosť. Preto sa môžu považovať aj za div sveta, pretože vždy človeka prekvapia a zakaždým sú iné.

Šťastný je ten, kto nosí stály úsmev na tvári a plno dobroty v srdci, ktoré rozdáva na počkanie!

A keď sa pozriem do dnešnej doby, uvidím pretechnizovaní  a vedecky pokročilý svet, ktorý ľuďom uľahčuje život, ale v skutočnosti im málokedy dáva to najdôležitejšie – dobro, pozornosť a radosť. Nech sú veci sebe lepšie, myslím, že bez tých vlastností je všetko zbytočné. Tie nejdú nahradiť počítačom, kuchynským robotom, nieto modernou atómovou bombou. Ľudia nachádzajú veci, aby bol svet dokonal, či a dokonalejší.

Svet je však ochudobnený o naozaj šťastných ľudí a je vzácnosť vidieť niekde úprimnú radosť a vzťahy bez hádok a starostí. Nikdy nič nie je dokonalé, málokedy sa dokonalosť objaví. Ľudia nemajú čas a možno aj nevedia robiť si radosť navzájom, robia si iba naschvál, ubližujú si a hádajú sa. Občas si uvedomia  svoju chybu a snažia sa svoje činy napraviť a malé chyby odpustíme, no čo tie najzávažnejšie. Tie, ktoré ničia človeka ako takého? Dá sa im to veriť? Nikdy neviete, či vám neublížia  znova, a preto strácate istotu v dobro. Viem, istota neexistuje, človek si nie je nikdy istý, aspoň v dnešnej dobe to každý hovorí. Ale myslím si, že dnes si ľudia už neveria vôbec. Sú klamaný a sklamaný a ťažko veria a cítia. Nemajú predsa istotu! A ľudia, keď si neveria, tak sa ani nemajú radi, nedokážu sa poddať  šťastiu a nedokážu rozdávať radosť.

Myslím si, že čím je svet pokročilejší, tým viac sú ľudia zocelenejší. 

A preto, keď sa objaví niekto, kto žije pre šťastie, pohodu  a rozdáva radosť, je to pre ľudí najväčší div sveta. Najhoršie je, že v zázrakoch opäť nie je istota, je to niečo neznámeho, obdivuhodného, ​​a preto sa od toho divu odvracajú.

Priala by som si, aby v živote bolo viac dobra, než nenávisti a viac radosti než zlosti. Aby sa ľudia dokázali otvoriť, nehľadali vo všetkom istotu, ale aby prijímali dobro a radosť a chceli to poznávať a potom aj dávať. 

Možno by sme však mali začať asi každý sám u seba.

,,Život je hra: nezáleží na tom, ako dlho trvalo predstavenie, ale ako sa dobre zahralo.“ Seneca

Po prečítaní tohto Senecovho výroku mám pocit, že sa v ňom zobrazuje sama dokonalosť. Žiadne ďalšie slová už nevyjadria hĺbku a pravdivosť, ktorú v sebe skrýva. Život je len hra, ktorú hráme v ,,divadle“ Svet. Má svojho režiséra, komparzistov, vedľajšie úlohy a hlavného hrdinu. V tomto predstavení hráme hlavnú postavu. Ostatní herci, to je naša najbližšia rodina, kamaráti.

V každom divadle sa hrajú rôzne druhy, či už je to komédia, tragédia, dráma alebo romantika. Myslím si, že každý človek si za svoj život vyskúša všetky uvedené žánre. A tak raz hrám komédiu i, prežívam romantiku alebo zacítim smútok tragédie. Ale to všetko patrí k divadlu i k životu. Dobrá divadelná hra je tá, ktorá udrží diváka v napätí a pozornosti od samého začiatku do konca. A taký je môj i váš život. Mám za sebou detstvo a mladosť a  pred sebou novú budúcnosť. Neviem, čo ma čaká. Stretám nových ľudí, naberám skúsenosti, čiže som v očakávaní... Vraví s a, že všetci herci sú, aspoň by mali byť ,,rodina“ a kamaráti. Inak by nevedeli spolu hrať, neboli by zohratí. Preto ak chceme hrať v ,,divadle“, mali by sme byť tolerantní voči ostatným a robiť kompromisy, aby sa na nás nezabudlo a hrali čo najdlhšie a najlepšie ako vieme.,, Užívaj dnešok a čo najmenej ver zajtrajšku!“, povedal kedysi slávny človek menom Horatius. Nevieme koľko, tá naša ,,hra“ bude trvať, a preto by sme si každý deň mali vychutnávať plnými dúškami, ale aj s rozumom v hrsti, aby sme to neskôr neľutovali .Pri divadelných hrách platí, čím lepší je obsah, tým dlhšie sa hrá. V reáli to platí tiež. Ale v zmysle: aký dobrý a hodnotný bude náš život, tak dlho budeme aj žiť, aj keď už len v spomienkach našich najbližších. K divadlu neodmysliteľne patrí aj potlesk nadšeného publika po predstavení. Na to ale nestačí len výborný herecký výkon hlavného hrdinu. Je potrebný súlad všetkých tých, ktorí sa na tomto predstavení podieľali. Všetci tí, ktorí išli s nami životom v dobrom i zlom.   Náš život sa môže kedykoľvek skončiť, a preto je veľmi dôležite žiť ho tak aby bol taký aký ho chceme mať.
Ja vám neviem presne určiť môj zmysel života. Možno, že čakáte ,že vám tu teraz začnem menovať niekoľko vecí, ktoré sú pre mňa dosť dôležite. Ale nie, nebudem vám to tu menovať, pretože neviem, či mám právo nato, aby boli všetky veci ktoré cítim a považujem ich za môj zmysel života povedané, tu a teraz.
Každý si teraz môže povedať,  čo to tu teraz rozpráva. Ale ja teraz rozprávam iba to čo cítim.             Človek sa nad otázkou, aký je môj zmysel života, môže zamýšľať raz, či dva, či tri, či viackrát. Ale aj keby som vám ho chcela povedať, tak vám ho nepoviem pretože ja môj zmysel života neviem presne určiť. 
Keby niekto robil anketu na túto otázku tak ja by som otvorene povedala: ,, Netuším". 
Možno že keby som sa nad tým zamýšľala dlho tak by som nato aj prišla ale, teraz sú všetky zmysli môjho života zmiešane a nedajú sa určiť...

A na záver?

Hrajme svoj život tak, aby keď zaznie posledné zvonenie a spadne opona, bolo počuť ovácie.                     A potlesk. A tak trochu i smútok, že sa táto hra už skončila. Veď bola taká dobrá...

Keď spadne opona, bolo počuť ovácie a potlesk

Svetlo sviečky nezhasne, ak je použité na zapálenie ďalšej

Presviedčame sami seba, že život bude lepší, až si raz splníme to a to, kúpime to a to, posunieme tam a tam. Potom sme otrávení, že naše deti nie sú dosť veľké a že všetko bude lepšie, keď budú staršie. Lenže potom už sú zrazu v puberte a my s nimi musíme vychádzať - určite budeme šťastnejší, až z nej vyrastú. Hovoríme sami sebe, že náš život bude lepší, až náš manželku (on alebo ona) s nami bude lepšie vychádzať. Až si kúpime krajšie auto, až si zájdeme na dovolenku, až už konečne pôjdeme do dôchodku. Pravda je však taká, že nie je nikdy lepší čas, kedy byť šťastný. Keď nie teraz, tak kedy? Tvoj život bude vždy plný výziev. Je lepšie si to pripustiť a rozhodnúť sa byť šťastný napriek tomu všetkému. Po dlhú dobu sa zdá, že život práve teraz začne. Naozajstný život. Ale na ceste sú stále nejaké prekážky - musíme podstúpiť nejakú skúšku, musíme dokončiť nejakú prácu, musí sa zaplatiť ten účet, niečomu musíme venovať čas. Ale po tom všetkom už ten život konečne začne. Naraz som si uvedomila, že práve tieto prekážky sú život, že nie je žiadna cesta ku šťastiu, že ŠŤASTIE je cesta. Že šťastie je cesta a nie jej cieľ. Prestaňme čakať, kým skončí práca, až schudnete päť kíl, až priberiete päť kíl, až sa vydáte či oženíte, až bude piatkový večer, až bude nedeľné ráno, až budete mať nové auto, až zaplatíte tú pôžičku, kým bude jar, až bude leto, jeseň, zima, až bude prvého alebo pätnásteho v mesiaci, kým zahrajú tvoju pesničku v rádiu, kým zomrieme, či sa znovu zrodíme.         Nie je lepšia chvíľa, kedy byť šťastný, ako TERAZ! Premýšľajte a pokúste sa odpovedať aspoň na niektoré otázky: vymenuj päť najbohatších ľudí na svete,  vymenuj posledných desať držiteľov Nobelovej ceny, vymenuj posledných desať najlepších hercov, ktorí získali Oscara.                                                                                     Nejde to? Trošku ťažké, však? Netrápte sa pre to, čo si nikto nepamätá a radšej skúste zodpovedať tieto otázky: pamätáte si mená troch učiteľov, ktorí sa podieľali na tvojom vzdelaní? Poznáte mená troch priateľov, ktorí Vám pomohli, keď ste to potreboval? Spomeniete si na pár ľudí, čo Vás dobre naladí alebo s ktorými by ste radi strávili nejaký čas? Je to ľahšie, že? Ľudia, ktorí niečo v tvojom živote znamenajú, nie sú tí úplne "najlepší". Nemajú najviac peňazí, nevyhrali najvyššej ceny sú to tí, ktorí sa o teba starajú, ktorí o teba starajú a sú nablízku, nech sa deje čokoľvek.                                                                     Na Olympijskom štadióne v Seattli stálo pred nejakým časom deväť atlétov - všetci mentálne alebo fyzicky postihnutí. Stáli na štarte pretekov na 100 metrov. Zaznel výstrel a závod začal. Nie každý bežal, ale každý sa chcel na súťaži podieľať. Jeden chlapec sa náhle potkol a spadol. Urobil niekoľko kotrmelcov a rozplakal sa. Tých osem ďalších ho počulo, spomalili a otočili sa dozadu. Potom zastavili a vrátili sa. Všetci. Jedno dievča s Downovým syndrómom si sadlo vedľa neho, objalo ho a spýtalo sa: "Cítiš sa teraz lepšie?" A potom šli, všetkých deväť, držiac sa za ramená až do cieľa.

Niekde hlboko v nás všetci vieme, že najdôležitejšia vec v živote nie je, aby sme sami vyhrali. Najdôležitejšie je pomôcť vyhrať druhým. Dokonca aj keď to znamená spomalenie a zmenu v našom vlastnom závode. "Svetlo sviečky nezhasne, ak je použité na zapálenie ďalšej."

Dôležitý otáznik

"Počúvali by sme pozornejšie múdrosti starých, keby boli zhovievavejší k nerozvážnostiam mladých?"

Pýtate sa, prečo je tento citát tak zaujímavý? Myslím, že každý, kto si ho prečíta, na chvíľu zvážnie, a potom sa jemne pousmeje. Spomenie si totiž na nejednu vlastnú skúsenosť a zistí, že citát dokonale zodpovedá skutočnosti. Oveľa zaujímavejším javom ale je, že nie je platný len pre súčasnosť, ale platil vždy a môžem s istotou povedať, že vždy platiť bude. Spory medzi dvoma odlišnými generáciami tu totiž budú stále. Napadá mi otázka, čo je vlastne príčinou tých večných sporov? Je všeobecne známy fakt, že každá odchádzajúca generácia kritizuje práve tú prichádzajúcu generáciu. Teda tú, ktorá je práve aktuálna a v strede všetkých záujmov. Veď sa nad tým zamyslite! Nech sa dnes pozriete kamkoľvek okolo seba, všade je vidieť nejaký mladík alebo slečna. V novinách, televízii, v akejkoľvek reklame (ak vynecháme  reklamu na bolesti kĺbov). Svet okolo nás sa točí okolo mladej generácie a tej odchádzajúcej už si takmer nikto nevšíma. Je to ale správne? Možno práve preto, že je staršia generácia tak odstrkovaná, ju nikto neberie príliš vážne. Teda aj ich rady prechádzajú hlavami mladých veľmi rýchlo jedným uchom dnu a druhým von. Pozrime sa na politiku. Je tam veľa starších ľudí, ktorí rozhodujú o všetkom dianí v našej republike. Opýtajme sa  však ktoréhokoľvek predstaviteľa mladej generácie, myslím, že nikto z nich neberie politiku vážne a už vôbec nie tých, ktorí sa honosne nazývajú politikmi. Staršia generácia je asi príliš vážna a skúsená na to, aby ju ktorýkoľvek pubertálny teenager nebral na ľahkú váhu. Mladí majú oveľa radšej slobodný život bez zábran, trávený z väčšej časti na nočných zábavách ako život starších, ktorý je zviazaný povinnosťami, prílišnú rozumnosťou a sebakontrolou. Najväčším rozdielom medzi generáciami je čas. Zem sa točí stále rovnako, rovnakou rýchlosťou, po rovnakej dráhe. Má stále rovnaký tvar a vlastnosti. Predsa je ale každá ďalšia sekunda úplne iná. Vývoj ľudstva smeruje nesmiernou rýchlosťou vpred. Práve preto sú dve generácie tak rozdielne. Rozdiely sa podľa môjho názoru začali zväčšovať v priebehu 19. storočia, kedy sa po priemyselnej revolúcii rýchlosť vývoja niekoľkokrát znásobila. Mladí sa začali zvykať na technické vymoženosti, zatiaľ čo starí sa odsúvali do tej postrannej. Starí vždy opovrhovali novými technickými vymoženosťami práve preto, že v ich dobe nič podobné neexistovalo. Mali tak život ťažší a sú na to pyšní. Teraz už len čakajú na uznanie, ktorého sa im od mladých však nedostáva. Pre nich sú to totiž len nepotrební ľudia, ktorí žili v zaostalej a nedokonalej dobe blížiacej sa stredoveku. Mladí sú teda len leniví ľudia, ktorí takmer nič nevedia a ku všetkému sa nechávajú obsluhovať technickými vymoženosťami ich doby. Oproti tomu konzervatívni starí ľudia, iba kritizujú vymoženosti doby, lenivosť mladých, existujúcu vládu a vôbec takmer všetko. Kde je teda rozuzlenie celého sporu? Spory medzi generáciami budeme počúvať stále. Riešenia sú totiž iba dve. Prvé riešenie vyžaduje absolútnu toleranciu starých k novým veciam a štýlom a schopnosť odovzdávať svoje skúsenosti lepšou  a záživnejšou  formou. Podľa môjho názoru by mali byť starší menej konzervatívny a mali by sa aspoň z časti prispôsobiť mladým. Myslím, že keď budú vysvetľovať svoje múdrosti mladým v ich jazyku a štýlu, mladí sa viac naučí a skúsenosti svojich rodičov, či starých rodičov budú brať vážnejšie. Všetko ale nie je len vinou starých generácií. Ako u každého iného problému sú vinné obe strany. Teda aj mladí. Tí sú zase často príliš neprístupní a rady starších neakceptujú už preto, že starí sú proste starí a ich svet sa vôbec nepodobá tomu terajšiemu. Väčšinou začnú brať rady vážne, až keď si sami overia ich pravdivosť.

A aký je môj konečný verdikt? V úplnom závere sa opäť vrátim k pôvodnému citátu. 

Pretože u všetkých generačných sporov nesmierne záleží na povahách samotných ich účastníkov, ktoré sú vždy iné, doplním na koniec citátu otáznik. 

Až potom totiž bude úplný a vždy platný ...

Čo sa mi na ľuďoch páči a nepáči

Ľudstvo, to je vec, ktorú si príroda vytvorila, aby sa sama zničila. Kto vie, či to bol zámer prírody alebo len náhoda. Čo sa mi na ňom páči? Najväčší vec, ktorá sa mi na ľudstvu páči je neuveriteľná schopnosť improvizácie, ktorú dokázali tým, že osídlili celú našu planétu. Ďalšia pekná vec na ľuďoch je schopnosť myslenia a dorozumievanie sa medzi sebou. Ak sa na človeka pozeráme ako na jednotlivca, tak sa nám dokonca môže zdať rozumný a inteligentný. To je pravda. Jednotlivec je rozumný a inteligentný, ale ľudstvo je neuveriteľne nerozumné, sebecké a hlúpe. Čím to je , že sa ľudia tak menia, keď sú v skupine a naopak, keď sú sami? Myslím, si, že je to preto, že keď je človek v skupine, má pocit, že sám ako by nebol. Preto si to snaží kompenzovať tým, že sa stane sebeckým arogantným tvorom. Ten tvor potom sám ničí všetko okolo seba, aby si žil pohodlne. Myslím si, že sú síce ekologické združenia, ktoré sa považujú za ochrancu prírody a hovoria, že oni neprispievajú k tomu, aby sa príroda ničila. Domnievam sa, že to ale nejde, to by nesmeli nosiť oblečenie zo syntetického vlákna, nemohli by si zapnúť elektrinu, ani používať dopravné prostriedky. Podľa môjho názoru máme takto každý svoj diel na tom, že sa našu zem zamorujeme jedovatými látkami, ničia sa zásoby kyslíka a búra ochranný obal zeme. Zaujímavé je, že sa to stáva až v posledných niekoľkých rokoch. Pred tým ľudstvo nemalo také prostriedky k takej veľkoplošnej devastácii našej planéty. Teraz ich už máme. Čo zapríčinilo to, že ich máme? Ďalšie úžasná vlastnosť človeka. Lenivosť. Domnievam sa, že keby človek nebol lenivý, tak sa nezohne pre kameň, aby ho hodil po králikovi, snažil by sa ho chytiť starým osvedčeným spôsobom, ktorý používajú všetky ostatné zvieratá. Myslím si, že lenivosť spôsobila všetky priemyselné revolúcie a tie ničia našu planétu. Dovolíme lenivosti, aby ju zničila? Alebo sa sami a dobrovoľne vzdáme všetkých moderných vymožeností a začneme žiť tak, aby sa Zem neničila? Myslím si, že to dovolíme skôr tej lenivosti . Pretože nepoznám človeka, ktorý by sa v dnešnej dobe obišiel bez prístrojov ako je počítač, atď. Podľa môjho názoru budú ľudia radšej vo svojej krátkej dobe, v ktorej žijú, žiť pohodlne a bez zbytočnej námahy. Aj ja sa tým riadim. A čo príde po nás za zhruba 80 rokov? Myslím si, že to väčšine už je jedno. Môžeme dúfať, že ešte naše deti na svete pohodlne prežijú, možno ich deti, ale ďalej už sa odhadovať neodvažujem. Domnievam sa, že navyše genetická dispozícia človeka každým dňom zhoršuje a zhoršuje. Čím to, že v dnešnej dobe je toľko ľudí trpiacich astmou, alergiami a migrénou alebo nespavosťou? Boli v minulosti tieto choroby tak rozšírené? Myslím si, že pravdepodobne asi neboli, a to z jediného dôvodu - podľa môjho názoru dnes ľudia žijú v dezinfikovanom prostredí, keď náhodou trochu ochorejú, tak do seba pchajú lieky a keď lieky nepomôžu, tak doktori tiež priložia ruku k dielu. Myslím si, že tým sa prirodzene náš imunitný systém automaticky oslabuje, pretože prečo by sa nejako posilňoval, keď nemusí mať o telo starosti. Keď na ochranu tela nestačí, pomôžeme mu zvonku. Navyše každodenný stres sprevádza každého z nás na ceste životom. Myslím si, že sa bojíme toho, aby sme sa náhodou neocitli na nižšom mieste spoločenského rebríčka a tým sa náš život stal menej pohodlným. Domnievam sa, že sa bojíme aj toho, aby sme sa dožili ďalšieho dňa. Sme totiž pravdepodobne jediné tvory na planéte, ktorí si uvedomujú, že jedného dňa zomrú, preto sa každý deň naháňa do práce, aby si zarobili veľa peňazí a potom mohli spokojne žiť až do smrti. To by boli poväčšine zlé vlastnosti ľudí, ale myslím si, že sú tu aj dobré. Domnievam sa, že medzi ne patrí napríklad priateľstvo, láska, obetavosť. Týchto vlastností by sme si na ľuďoch mali ceniť. Myslím si, že väčšina z nás je vďačná za to, že má priateľov, ktorí nás podržia, keď nám nie je najlepšie. Domnievam sa, že veľa ľudí je rado, že je človek a že tieto vlastnosti poznal. Podľa môjho názoru tieto vlastnosti totiž plne zatieňujú tie zlé, ktorých je rozhodne viac, ale nie sú tak silné ako tie dobré.

 A na záver by som si dovolila vložiť jeden citát:"To, čo nemôžeš napraviť, je najlepšie znášať." (Seneca)