Stvoriť aj tú najmenšiu radosť  a dobro je aj v tomto pokročilom tisícročí najväčším divom sveta. "

Radosť a dobro sa nedá ani kúpiť, ani vytvoriť či vypátrať. Tieto prejavy citov sa tiahnu týmto svetom už od vzniku človeka. Skôr pre to však nebolo žiadne slovo, žiadny "odborný" názov, ale ľudia si city dávali najavo svojou mimikou, svojím postojom a správaním. Postupom času sa vyvíjala psychika ľudstva a vyvíjalo sa aj spoločenstvo. Nie vždy to  medzi ľuďmi panovalo - a teraz to tak tiež je – dobro, pozornosť  a radosť.                        Myslím si, že to bola  skôr vzácnosť. Preto sa môžu považovať aj za div sveta, pretože vždy človeka prekvapia a zakaždým sú iné.

Šťastný je ten, kto nosí stály úsmev na tvári a plno dobroty v srdci, ktoré rozdáva na počkanie!

A keď sa pozriem do dnešnej doby, uvidím pretechnizovaní  a vedecky pokročilý svet, ktorý ľuďom uľahčuje život, ale v skutočnosti im málokedy dáva to najdôležitejšie – dobro, pozornosť a radosť. Nech sú veci sebe lepšie, myslím, že bez tých vlastností je všetko zbytočné. Tie nejdú nahradiť počítačom, kuchynským robotom, nieto modernou atómovou bombou. Ľudia nachádzajú veci, aby bol svet dokonal, či a dokonalejší.

Svet je však ochudobnený o naozaj šťastných ľudí a je vzácnosť vidieť niekde úprimnú radosť a vzťahy bez hádok a starostí. Nikdy nič nie je dokonalé, málokedy sa dokonalosť objaví. Ľudia nemajú čas a možno aj nevedia robiť si radosť navzájom, robia si iba naschvál, ubližujú si a hádajú sa. Občas si uvedomia  svoju chybu a snažia sa svoje činy napraviť a malé chyby odpustíme, no čo tie najzávažnejšie. Tie, ktoré ničia človeka ako takého? Dá sa im to veriť? Nikdy neviete, či vám neublížia  znova, a preto strácate istotu v dobro. Viem, istota neexistuje, človek si nie je nikdy istý, aspoň v dnešnej dobe to každý hovorí. Ale myslím si, že dnes si ľudia už neveria vôbec. Sú klamaný a sklamaný a ťažko veria a cítia. Nemajú predsa istotu! A ľudia, keď si neveria, tak sa ani nemajú radi, nedokážu sa poddať  šťastiu a nedokážu rozdávať radosť.

Myslím si, že čím je svet pokročilejší, tým viac sú ľudia zocelenejší. 

A preto, keď sa objaví niekto, kto žije pre šťastie, pohodu  a rozdáva radosť, je to pre ľudí najväčší div sveta. Najhoršie je, že v zázrakoch opäť nie je istota, je to niečo neznámeho, obdivuhodného, ​​a preto sa od toho divu odvracajú.

Priala by som si, aby v živote bolo viac dobra, než nenávisti a viac radosti než zlosti. Aby sa ľudia dokázali otvoriť, nehľadali vo všetkom istotu, ale aby prijímali dobro a radosť a chceli to poznávať a potom aj dávať. 

Možno by sme však mali začať asi každý sám u seba.