Čo je normálne?

"To jednoducho nie je normálne!" Každý už iste toto niekedy počul, ale v dnešnej dobe sa skôr ponúka otázka: "Čo normálne je?" Svet sa mení. To, čo včera ľudia považovali za trestuhodné správanie, je dnes považované za spoločenskú normu.                                                  Ako ide ľudstvo storočiami, mení svoje názory a posúva hranicu význame slova "normálny". Každý má svoju pomyselnú čiaru medzi tým, čo odsudzuje a čo schvaľuje asi niekde inde. Najväčší rozdiel je vidieť medzi jednotlivými generáciami. Veľa detí počuje od svojich rodičov slová: "To snáď nemyslíš vážne? Toto že si chceš vziať na seba?"                            Ich potomkovia obráti oči v stĺp a prednesú niečo v zmysle: "Ale mami, oco, vy tomu nerozumiete ..."    Každý deň nás médiá zásobujú nutnou dávkou výstrelkov, ktorých sa dopúšťajú ako slávne osobnosti, tak ľudia všeobecne neznámi, ktorí sa na seba snažia upozorniť.  Vymknúť sa z konvenčných pravidiel je dobrý spôsob pre upútanie pozornosti verejnosti.  S čím viac šialenejším nápadom niekto príde, tým viac sa o ňom hovorí a                de facto zožína ovácie. Potom sme svedkami najrôznejších afér a počúvame výroky, ktoré nám vyrážajú dych. Na ulici môžete stretnúť ľudí s krikľavo farebnými vlasmi, divokým tetovaním alebo s výstredným oblečením. Nikto sa nad tým nepozastaví, teda snáď okrem niektorých seniorov. Pred sto rokmi by niečo také bolo nepredstaviteľné. Je to teda taká vec, ktorú väčšina spoločnosti považuje za správnu, vhodnú  pre  ostatných. Každý jedinec má ale aj svoje vlastné hranice, vlastný pohľad na to, čo je, alebo nie je únosné. Zvyčajne sa tieto dve množiny vo väčšine vecí zhodujú. Ľudstvo sa jednoducho nikdy nedokáže rozhodnúť, po čom vlastne túži. Spoločnosť sa snaží všetky urobiť rovnakými, zaškatuľkovať  ich, uistiť sa, že nikto zo svojej škatuľky nevytŕča, a ani nepozerá, kadiaľ by z nej utiekol. Odstraňujeme tak strach z neznáma, zabezpečujeme si tak určitý pocit bezpečia, pretože vieme, že väčšina ľudí je na tom rovnako ako my.  Na druhú stranu je tu potreba jedinca, vymedziť svoju vlastnú osobnosť, odlíšiť sa. Nikto nechce byť úplne rovnaký ako ten druhý. Samozrejme v rôznej miere. Ak sa líšite príliš, už normálny nie ste. Teda podľa spoločnosti. A nie je to vždy vaša chyba. Ak vás zrazí auto, a vy preto prídete o nohu, tak už normálne nebudete. Normálny človek má predsa dve nohy. Normálne to ale nie je ani pre vás, lenže čo môžete robiť ...V histórii to bolo úplne rovnako, ale vtedajšia spoločnosť bola oveľa viac zviazaná pravidlami. Ak ste sa líšili príliš, mohli ste ľahko skončiť mŕtvi. Dnes vás vo väčšine prípadov čakajú len udivené nesúhlasné pohľady tých normálnych. Prípadne pobyt vo väzení, ale pravdepodobne sa vás nikto nebude snažiť upáliť pre čarodejníctvo. Aj keď možno niekde ešte stále áno.                 Hranice  sa líšia aj podľa národnosti, ale aj tresty za nie. Čo je akceptovateľné v Európe, nebude tolerované v Ázii. Rozdiel bude aj medzi jednotlivými štátmi, avšak nie tak zásadné.    V islamských štátoch je pre ženy normálne mať zahalené celé telo šatkou, u nás nie. A radšej nechcem vedieť, čo by hrozilo moslimke, ktorá by si tú šatku nevzala.  Existuje teda mnoho pohľadov na to, čo je a  čo nie je kóšer. Je potrebné dodržiavať pravidlá, vytvorené ľuďmi, aby sme mohli vyštudovať  školu a mohli mať  prácu?  Budeme nosiť predpísané oblečenie a mať záujmy, ktoré sú v súlade s inými ľuďmi?  Potom z nás budú normálni ľudia, ktoré spoločnosť prijme? Budeme šťastní?  Alebo nie? Hoci po tejto NORME pátrame rovnako často ako po láske, bohatstvo či pravde, nemá žiadne vyobrazenie. Sochu slepej pravdy nájdeme snáď pri  každom súde, o láske sa básní a spieva pomaly všade a každý, pokiaľ toho už nedosiahol, sníva o bohatstve.                              Takže všetky predošlé aspekty dokážeme vykresliť, opísať či aspoň vytesať z kameňa.              Ale pre tú našu predstavivosť, kde nič, tu nič. Ja by som vzala do ruky kladivo a dlátko a hoci to vôbec neviem, vytesala by som snáď vôbec prvú sochu toho, čo je v pohode a   mnou hľadanej  osobnosti.

Ale vôbec než by som začala, opýtala by som sa sama seba: "Je to normálne čo robím?"         "A ako by som to urobila, aby to tak vyzeralo?" A tu sa už dostávam k jadru samotného sporu. Dajme tomu, že vezmeme litrový pohár  a do neho nalejeme pol litra vody. Jedny by povedali, že je pohár poloprázdny, avšak tým druhým by sa skôr zdal poloplný  a boli by tu aj tretí, ktorí by boli od zlosti bez seba a vykrikovali: "Kto sa dotkol môjho pohára!" Každý máme svoj vlastný nesúrodý guláš názorov a dojmov . Niekedy si ani sami pred sebou nie sme istí, čo je vlastne normálne a cítime sa  ako schizofrenici. Keby však prišiel nejaký veľa veľký filozof a učenec a vydal súbor nariadení, noriem, názorov, modelových situácií a posúdenie, ktorým by sa riadili úplne všetci, svet by sa stal chladným a ponurým miestom .

Definovať, čo je normálne, si musí každý určiť sám. Schvaľovať môžeme koniec koncov všetko, snáď len zabitie človeka by malo stále byť medzi tým, čo považujeme za veľa nenormálne.