Ak sa vás niekto niekedy opýta, čo sprevádza ľudstvo najdlhšie, neváhajte a odpovedzte: bolesť.

Tí, ktorí nevedia, neuveria. Ale neverím, že jestvuje niekto, na celom šírom svete, kto by nepoznal bolesť. Pretože o bolesti sa dá počúvať stále, znova a znova, každý máme svoju. Pre niekoho je bolesť pýchou, iný ju skrýva. Bolesť je jednoduchá i zložitá, jej opis nám spôsobuje nové rany a jej zamlčanie nás privádza do šialenstva. Ak sa vás niekto niekedy opýta, čo sprevádza ľudstvo najdlhšie, neváhajte a odpovedzte: bolesť.

Začína sa ňou náš krátky život, ktorý nie je ničím iným len jednou veľkou príležitosťou prežívať utrpenie. Potom prídu detské kroky, pády a – áno, bolesť. S dospievaním a s rozšíreným chápaním nám fyzická bolesť pripadá častokrát úplne banálna oproti trýznivému pocitu, ktorý nám trhá vnútro tisíckami neviditeľných nožov. Ach, o čo šťastnejšie sú deti, ktorým vždy niekto rany pofúka a ošetrí. Duša sa lieči oveľa ťažšie, ak sa vôbec niekedy zahojí a vystrábi. Málokto je dostatočne vnímavý a chápavý, aby dokázal pochopiť bolesť iných, nehovoriac o tom, že sa musí vysporiadať aj so svojou vlastnou bolesťou. Viem, že ja taký určite nie som, ale chcel by som byť.

Napriek tomu všetkému si myslím, že nás bolesť zušľachťuje. Učí nás súcitu, ľudskosti, ale najmä opatrnosti i keď, bohužiaľ, aj nedôvere. Tá spôsobuje nanešťastie bolesť iným, blízkym či cudzincom, a pramení zo strachu. Úprimne obdivujem ľudí, ktorí prešli peklom na zemi, ale nezlomilo ich a ešte stále dokážu aj v tomto svete, vo svete, kde niet ľudskosti, pomáhať trpiacim, hojiť bolesť spôsobenú ignorantstvom, zlobou a túžbou po moci.

Ale čo keď sa pominú, čo keď zmizne posledná milá a chápavá duša. Budeme tu sami a nikoho nebude zaujímať naša bolesť. Každý bude hľadieť len na seba. Sebeckosť zvíťazí nad citom, ktorý už dnes mnohým nič nevraví, zvíťazí nad láskou.

Všetky emócie sú myslím, úzko prepletené. Láska s nenávisťou a súčasne s bolesťou, strachom, nádejou i ľútosťou. Človek sa sám v sebe nikdy nevyznal, nevyzná sa v sebe teraz a nebude sa v sebe vyznať ani o sto rokov. Dôležité pre nás je len to, ako sa dokážeme vyrovnať s vlastnou nevedomosťou. 

Pretože naozaj nepoznáme samých seba...Sme hlupáci medzi hlupákmi. Sme uväznení životom.

Jedinečnosť.

Každý sa raz za čas snažíme uniknúť pred našimi problémami. Nemyslím si, že existuje niekto, kto je stále šťastný (aj keď by to pekné). Únik pred často nepeknou realitou je to, čo nás oslobodzuje, čo nám dáva vietor do plachiet, jednoducho to, čo potrebujeme.

Niekomu stačí byť chvíľu sám, zavrieť sa do svojej hlavy, nevnímať. Myslieť na to čo bolo, čo bude a nemyslieť na dnešok. Iný zas potrebuje spoločnosť svojich priateľov a známych. Vypiť si a upadnúť do myšlienkovej letargie.

V dnešnej uponáhľanej dobe sa mnoho ľudí uchyľuje k jednému z najdostupnejších prostriedkov. K televízii. Po náročnom dni v práci im stačí vypnúť pri sledovaní vymyslených príbehov, často mylne prezentovaných ako reálnych. Zabávajú sa na karikatúre ich vlastných osobností, citov a emócii. Neodsudzujem ich.

Snažte sa vždy pamätať na jednu dôležitú myšlienku, krátku a možno aj nenápadnú vetu, ktorou sa riaďte. „Každý je iný." Na základnej báze tejto vety musíme pristupovať aj k ľuďom okolo nás. Môžeme sa podobať, mať rovnaké záujmy, rovnaký vkus, no vždy tu je niečo jedinečné, niečo iba naše. Ak by sme sa riadili touto jednou vetou, hneď by tu bolo krajšie. Neposudzovali by sme iných podľa vzhľadu, podľa správania. Máme vlastné pohnútky, podľa ktorých sa správame tak ako sa správame. Tak ako aj ostatní okolo nás.

Neodsudzujme preto niekoho, kto žije tele novelami, kto sa nevie dočkať superstar, a ani toho, kto prezentuje svoj názory podľa aktuálneho vydania politickej relácie . Myslime na to, že nie je ako my. Nenúti nás robiť to, čo nechceme, robí to sám a keď pri tom dokáže uniknúť tak ho nechajme na pokoji. Ako som už spomenula, aj my máme vlastný spôsob úniku.

Našou chybou je, že odmietame počúvať druhých, poučiť sa a pamätať si. Je len veľmi málo jedincov, ktorí si nemyslia, že majú univerzálnu pravdu na všetko a sú ochotní prijať pohľad druhého.

Ľudia okolo nás.

Život nie je jednoduchý. Sme obklopení tými, ktorí o nás stoja, alebo sa nasilu obklopujeme tými, po ktorých túžime aby boli v našom blízku, aj keď daní vytúžení o nás nikdy neprejavili väčší záujem? Snažíme sa tráviť s nimi čas, pomôcť im, aj keď sa nedá, obetovať pre nich väčšiu časť seba v nádeji, že upútame ich záujem, že upútame ich pozornosť.

Nevedomosť, ktorá poháňa naše smelé/nesmelé mylné kroky nám šepká do ucha falošné recepty na úspech. Je to tá nevedomosť, ktorá nám zakrýva oči pred tými, ktorí nás chcú obklopovať, pred tými, ktorým na nás záleží. Neuvedomujeme si ich trápenie, ten pocit zúfalstva, vyvolaný našou ľahostajnosťou, slepotou voči nim. Starajú sa o naše životy a my si to neuvedomujeme. Berieme to automaticky. Prečo? Nevážime si ich činy, lebo v našom podvedomí drieme vedomosť, že sú tu stále, že svoje činy venované nám urobia zas a znova. Nie nadarmo sa vraví, že človek si začne vážiť to čo má až po tom, čo o to príde.

Sedíme v tme, potichu ťukáme písmenko po písmenku na klávesnici a kladieme si otázku, kedy ľudia, po ktorých túžime aby nás obklopovali, spravili niečo zo srdca, niečo z lásky, z úprimnosti, z myšlienky vyčariť mne, tebe, nám úsmev na tvári. Po prvej otázke nasleduje ďalšia, kedy sme dokázali oceniť skutky tých, ktorí nás obklopovať chcú, ktorí dané skutky vykonali z úprimnosti, z lásky, zo srdca, s úmyslom vyčariť nám úsmev na tvári? Dokážeme si vôbec predstaviť naše životy bez nich? Kto nás podporuje v tomto nekonečnom egoizme myslieť len na tých, ktorých chceme mať pri sebe a ignorovať, respektíve brať automaticky tých, ktorí tvoria naše okolie a neuvedomujúc si menia naše životy?

Uvedomíme si to, až keď pochopia, že pre nich nechceme vyčleniť miesto v našom blízkom okolí? Nechajú nás padnúť na hubu, aby sme pochopili, že tu stále boli pre nás no my sme boli slepí? Predáme naše oči a kúpime si lepší deň v spoločnosti tých, s ktorými chceme byť? Alebo sa obrátime s úsmevom na tvári a s náručím na tých, ktorí tu stále pre nás sú a stoja pevne na zemi po našich bokoch?

Tento blog je venovaný tým, ktorých som doposiaľ brala automaticky. Vy, ktorí sa v tomto výplode mojej fantázie nájdete, chcem vám odkázať, ďakujem že pri mne stojíte a robíte tým môj svet krajším. Pre vás ostatných mám ******.

Dieťa a dnešok

        Kedysi sme sa pýtali, čo to všetko znamená. To, všetko okolo nás. Dnes už nie.

Svet bol vtedy zázračný a každá maličkosť v sebe skrývala potenciál na objavovanie. Objavovali ste po kúskoch a nebojácne. Ochotný skočiť len pre ten pocit letu, a všetko bolo krásne. Úspechy i pády. Vaša vôľa bola nezlomná, boli ste - dieťaťom.

        Vyrástli ste a začali si klásť iné otázky. Nie druhým, ale sebe: „Čo ak?", „Čo z toho?", „Načo?" a podobne. Túžbu po dobrodružstve, Vám vlastnú, premohli tieto otázky. Namiesto objavovania ste začali pochybovať a bude to horšie. Začali ste sa totiž báť, svoj strach kŕmiť pochybnosťami a ten je ako oheň, čím viac zhltne, tým viac narastie. A potom ste prišli na hroznú vec.
        Totiž, už nie je verejným záujmom, aby sa rodili nové deti, nová sila, s kreatívnym a ľudským potenciálom. Produkujme malých dospelých. Hovoríme, i keď nepriamo: „Na detstvo nemáš právo, život je ťažký. Ak nebudeš poriadny, poslušný, usilovný, nič z teba nebude. Nič, čo by sa dalo použiť." Nemyslím, že toto by sme mali adresovať malým deťom, akokoľvek.

        Život nie je ťažký. Naozaj si to myslím. Len sa ho snažíme napasovať do koľají, do ktorých často nepatrí. Cítim sa ako človek so všetkými možnými možnosťami, okrem možnosti voľby a bez šance byť spokojným, pokiaľ mi možnosti nevyhovujú. A tak som sa rozhodla, že si vyberať nebudem.

        Pôjdem, ako to dieťa, budem objavovať  a budem sa znova raz tešiť z každého úspechu a chváliť sa jazvami rozbitých kolien ako kedysi. Vezmem za ruku toho, koho mám najradšej a ukážem mu, čo vidím. Hanbiť sa nebudem. Ako dieťa, pretože len dieťa má šancu byť šťastným vo svete dospelých.

Prečo existuje utrpenie?

   Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie,  keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel?

   Odpoveď na všetky tieto  a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.

   No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.

   Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí  každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené! Ani v tomto, ani v budúcom veku.

    Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.

   Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v poctivý a dobrý život, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.

   Kto ale takto nežije  ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.

     Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa  a budeš šťastný!   Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie.

Isté konečné víťazstvo dobra!

Každý človek, usilujúci sa vo svojom živote o ušľachtilé princípy čistoty, dobra a spravodlivosti by si mal byť i napriek všetkému, čo sa dnes deje vedomým toho, že práve toto sú princípy univerzálne a všetko platné. Princípy podporujúce život sám v jeho kráse, veľkosti a skutočnej hodnote. Princípy, ktoré sú podporované Životom samotným!

 Ak sa v tomto neprehľadnom a nesmiernom súčasnom zmätku, plnom zla, nespravodlivosti, chamtivosti, klamstva, egoizmu a neúcty k ľuďom postaví hoci i len jeden jediný človek na stranu dobra, ušľachtilosti a spravodlivosti je paradoxne silnejší, aj keby celý skazený svet stál proti nemu.

 Za týmto človekom totiž stoja ...Zákony vesmíru! Zákony vesmíru! A každý, kto sa nachádza v ľuďom nepochopiteľnej podpore prirodzeného pôsobenia celého vesmíru sa stáva mimoriadne silným, ba až neporaziteľným! Ak je totiž pevný vo svojom presvedčení o víťaznej sile dobra, stojí v podpore Zákonov vesmíru. Zákony vesmíru stoja za ním! Zákony vesmíru, ktoré sú totožné s Dobrom a Pravdou. Ktoré sú s nimi zajedno! Zákony vesmíru, ktoré sú odleskom veľkosti Toho, kto ich do univerza vložil.

 Vo vlastnom prežívaní spozná napokon takýto človek, ale i jeho odporcovia, že úslovie o Pravde, ktorá nakoniec predsa len zvíťazí, nebolo nikdy iba prázdnou frázou.

 Dobrí ľudia zotrvajte v dobre a uverte v jeho víťazstvo! Pravda zvíťazí! Zákony vesmíru zvíťazia! Nimi bude napokon dobro opäť pozdvihnuté na miesto, ktoré mu právom patrí a spolu s ním i všetci tí, ktorí ho svojim životom uctievajú.

Dobrý priateľ.

Jeden hodný priateľ je viac hoden ako sto príbuzných...
(Cicero)

Ale čo vlastne rozumieme pod pojmom „Dobrý priateľ“? Niekto si predstaví človeka – Spriaznenú dušu, s ktorou si rozumie aj bez slov. Iní si predstavia osobu, ktorá im bude dávať a oni budú len brať. Myslím si, že skutoční priatelia by si mali pomáhať, veriť si a podržať jeden druhého v ťažkých chvíľach, dôležitých rozhodnutiach, chvíľach samoty, úzkosti a utrpenia. A toto je dnes veľmi zriedkavé... 

V dnešnom uponáhľanom svete myslí každý len na seba. Ľudia si stále menej a menej všímajú svoje okolie a neuvedomujú si akú ozajstnú hodnotu vlastnia – dobrého priateľa. Často myslia len na svoju kariéru, ako zbohatnúť a presadiť sa v spoločnosti. Veci nerobia pre ostatných alebo pre seba, ale pre efekt. Mnoho pokryteckých ľudí je schopných pre toto všetko obetovať aj svojich priateľov. Lenže neskôr si uvedomia, akú hodnotu malo to, čo stratili... ale už je neskoro. Už tu nie je nikto, kto by ich vypočul, porozprával sa s nimi, pomohol im vyriešiť problémy a zahnal pocit ich pocit samoty. Prečo? No preto, že celý ten čas boli zaslepení sebou. Svojou kariérou, úspechmi, peniazmi, slávou a ponižovaním ostatných. K okoliu a k ľuďom, ktorí ich mali radi sa otočili chrbtom. Nevšímavosť a egoizmus – za toto im máme byť vďační?

Preto sa skúsme zamyslieť... Koľko ľudí ma na jazyku med a v srdci jed? Všetci „tí“ si s obľubou nasadzujú masky, ktorými zakrývajú svoju pravú tvár. Najhoršie ale na tom je, že väčšina z nás nevie ľudí odhadnúť alebo spoznať ľudí z tej „pravej“ strany. Vravia nám milé slová, predstierajú priateľstvo, no keď spoznáme ich vnútro a charakter, zistíme, že v duši sa im skrýva neúprimnosť, pretvárka, dokonca nenávisť voči nám.

Istý človek povedal: „Priateľ je prvý človek, ktorý prichádza, keď celý svet zmizol“... K tomu, aby sme našli dobrého priateľa nestačí otvoriť len oči. TREBA OTVORIŤ AJ SRDCE!