Dieťa a dnešok

        Kedysi sme sa pýtali, čo to všetko znamená. To, všetko okolo nás. Dnes už nie.

Svet bol vtedy zázračný a každá maličkosť v sebe skrývala potenciál na objavovanie. Objavovali ste po kúskoch a nebojácne. Ochotný skočiť len pre ten pocit letu, a všetko bolo krásne. Úspechy i pády. Vaša vôľa bola nezlomná, boli ste - dieťaťom.

        Vyrástli ste a začali si klásť iné otázky. Nie druhým, ale sebe: „Čo ak?", „Čo z toho?", „Načo?" a podobne. Túžbu po dobrodružstve, Vám vlastnú, premohli tieto otázky. Namiesto objavovania ste začali pochybovať a bude to horšie. Začali ste sa totiž báť, svoj strach kŕmiť pochybnosťami a ten je ako oheň, čím viac zhltne, tým viac narastie. A potom ste prišli na hroznú vec.
        Totiž, už nie je verejným záujmom, aby sa rodili nové deti, nová sila, s kreatívnym a ľudským potenciálom. Produkujme malých dospelých. Hovoríme, i keď nepriamo: „Na detstvo nemáš právo, život je ťažký. Ak nebudeš poriadny, poslušný, usilovný, nič z teba nebude. Nič, čo by sa dalo použiť." Nemyslím, že toto by sme mali adresovať malým deťom, akokoľvek.

        Život nie je ťažký. Naozaj si to myslím. Len sa ho snažíme napasovať do koľají, do ktorých často nepatrí. Cítim sa ako človek so všetkými možnými možnosťami, okrem možnosti voľby a bez šance byť spokojným, pokiaľ mi možnosti nevyhovujú. A tak som sa rozhodla, že si vyberať nebudem.

        Pôjdem, ako to dieťa, budem objavovať  a budem sa znova raz tešiť z každého úspechu a chváliť sa jazvami rozbitých kolien ako kedysi. Vezmem za ruku toho, koho mám najradšej a ukážem mu, čo vidím. Hanbiť sa nebudem. Ako dieťa, pretože len dieťa má šancu byť šťastným vo svete dospelých.