Poďakovanie

Dnešný blog venujem Vám všetkým. Bez Vás, Vašich príbehov, podnetov, diskusií, zážitkov by nevznikalo nič.

Každý príbeh, blog, príspevok bol ovplyvnený, mnou, mojim okolím, Vami a Vašimi príbehmi. Komunikujem s veľmi veľa ľuďmi, pozerám sa okolo seba a každý jeden z nás píše svoj príbeh.  Každý príbeh, udalosť, zážitok, bolesť, trauma či len obyčajný sen nás ovplyvňuje a my sme tí, čo si z toho vezmeme to čo potrebujeme. Každá negatívna skúsenosť bolí, no zároveň nás posúva ďalej, každé sklamanie nás zrazí na kolená, no zároveň nám dáva šancu postaviť sa  a ísť ďalej, zocelenejších, odvážnejších a skúsenejších. Každá radosť nás ženie vpred, každé splnenie prianie nám dáva základ pre ďalšie, smelšie, trúfalejšie.

Aj keď je život pestrí a rozmanitý a niekedy máme pocit, že nás častuje nie práve najvhodnejším spôsobom, vždy je to len skúška a vždy taká, ktorú zvládneme. Ak niečo nedostaneme hneď nie je to preto, že si to nezaslúžime, alebo že na to nemáme. Je to možno preto, že na to ešte nie sme pripravený, aby sem si to potom mohli užiť tak, ako sme si to predstavovali, alebo jednoducho nám to nie je určené. Možno by sme nevedeli ako s tým naložiť, alebo jednoducho by sme to nevedeli ustáť. Vždy sa všetko deje pre niečo. Každé nie má svoj význam, svoju podstatu. Pripravuje nás na to čo bude a až potom to všetko dá význam.

Ak o niekoho prídeme, je to preto, že nám nepatril, naučil nás  čo mal a šiel ďalej, je to zraňujúce ale kde niečo skončí nové začne. Máme vždy novú šancu, nové skúsenosti, nové príležitosti a preto nikdy neklesajme na duchu. Poďakujme každému za to čo nás naučil, aj keď to bolo zlé vždy nás to naučí niečomu a nechajme to odísť. Otvorme oči a prijímajme čo máme, vážme si každú maličkosť, buďme obozretný a nezabudnite, že nemáme len prijímať ale aj dávať. Lebo život sa meria skutkami voči druhým.

Tak a na záver ešte jedna vec: 

Ďakujem Vám všetkým za všetko, za inšpiráciu, milé slová, úsmev a pozdrav, pár viet a hlavne za Vaše čítanie, povzbudenia a zdieľanie tých pár slov. Vážim si Vás a do života Vám prajem iba to naj.  

   

Žiť znamená meniť sa.

Každý človek sa v živote mení. Mení sa nielen náš vzhľad, ale aj povaha, názory, priania, hodnoty. Čo vlastne ovplyvňuje náš život? Prečo sa meníme a čím sú tieto zmeny ovplyvnené? Myslím, že by sme to museli posudzovať individuálne.

Jeden z aspektov ovplyvňujúcich náš život je zrejme prostredie, v ktorom žijeme. Každý si svoje ideálne prostredie predstavuje inak. Niekto radšej žije v rodinnom domčeku so záhradou na okraji mesta či na dedine a niekto v panelákovom byte v strede mesta. Prostredie sa podľa môjho názoru neobmedzuje len na obytné priestory, ale aj na prírodu okolo nich. Určite sa radšej prechádzate upraveným parkom, než cez šedú veľkomestskú ulicu, kde väčšie množstvo zelene zahliadneme len náhodou. Môžeme nejakým spôsobom ovplyvniť, ako bude naše životné prostredie vyzerať?

Čo by sa malo zmeniť, aby sme si v ňom pripadali lepšie? Nie je už na zmeny neskoro? Domáce prostredie môžeme zmeniť celkom ľahko. S prírodným prostredím už to bude o niečo horšie. Keby som sa rozhodla, že budem chrániť a šetriť prírodu okolo seba, recyklovať, jazdiť električkou miesto autom a používať solárne panely miesto vykurovanie, musela by som sa pýtať sama seba, či to má vôbec nejaký zmysel. Môžem zmeniť seba, možno aj niekoho ďalšieho, kto bude súhlasiť s mojím názorom, ale o tom, čo si len pár ľudí myslí, že je správne, nemôžem presvedčiť celé ľudstvo. Alebo áno?

Ďalšou vecou, ​​ktorá nás zrejme ovplyvňuje, sú ľudia. Myslím tým našu rodinu, priateľov i nepriateľov, spolupracovníkov, známych, skrátka tie, s ktorými trávime nejaký čas, aj keď sa jedná len o päť minút. Pýtate sa, ako nás ovplyvňujú? Je možné stretnúť sa s niekým, kto nás natoľko ovplyvní, že úplne zmení naše správanie a náš pohľad na svet? Myslím že áno. Záleží len na nás, nakoľko sa necháme ovplyvniť? Alebo si nevedomky kupujeme takmer rovnaké oblečenie ako najlepšia kamarátka, počúvame rovnakú hudbu ako náš priateľ a milujeme rovnaké jedlo ako náš otec? Je to náhoda?

Nesmieme zabudnúť na skúsenosti. To, čo sa nám v živote prihodí a ako sa v danej situácii zachováme, nás tiež  mení. Hovoríte si niekedy, prečo ste sa zachovali práve takto? A že sa nabudúce zachováte úplne inak? A prečo sa to vlastne stalo práve vám? Myslím, že všetko má nejaký dôvod a situácie, do ktorej sa dostaneme, nám pomôže nabudúce všetko riešiť lepšie a z väčšou rozvahou.

V živote nás teda ovplyvňuje vlastne všetko a my sami sa meníme neustále. Sú ľudia, ktorí sa zo svojich chýb nepoučia a nezmenia sa nikdy. Alebo sa zmenia, ale hrajú sa na niečo, čo nie sú. Nie sú totiž schopní túto zmenu uniesť a chcú zostať stále rovnakí. Opäť sa potvrdzuje to, že každý človek je jedinečný a nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Každý má svoj život, spoznáva iných ľudí, žije v inom prostredí, dostáva sa do iných situácií a riešia ich inak, než by ich riešil niekto iný. Zmena je proste život a je na každom, ako sa k nemu postavia.

 Prajem Vám krásnu sviatočnú nedeľu, dnes na úctu k matkám pridám zastavenie práve o nás, keď že aj ja som matkou.

Obeta matky je pre svoje deti nielen v detstve, ale aj v dospelosti veľká a často si neuvedomujeme, čo všetko a z akou obetou to pre nás robia naše mamy. Aj keď im niekedy zabudneme za to dobro, ktoré každodenne pre nás robia poďakovať, opätovne hľadajú pre nás len to najlepšie, mama nikdy nechce svojmu dieťaťu zle, aj keď niekedy si myslíme, ako nás obmedzuje. Mama nedopustí na svoje dieťa, je pre ňou všetkým čo má, a aj  preto nás tak nesmierne milujú. Jeden deň patrí mamám, je to Deň matiek, kedy sa naše pohľady a slová vďaky viac ozývajú a prejavujú mamám najkrajší cit, aký môže človek človeku dať – lásku.

Mama, mamka či maminka, to sú slová, ktorými denne oslovujeme svoju matku. Väčšinou si však ani len neuvedomujeme, čo všetko sa za týmto slovami skrýva. Slovo „ Mama“ je jediné slovo pred ktorým nemusí byť prídavné meno. Pretože keď povieš „mama“ znamená to všetko. Dobrá obetavá, láskavá, nežná, najlepšia, najdrahšia – a to je ešte málo.

Niekde som čítala, že ľudské telo zvládne 40 jednotiek bolesti a pôrod samotný má 57 jednotiek, to je ako keď Vám niekto naraz zlomí 20 kostí naraz. Tak aj o tom je láska matky k dieťaťu. Je nezištná.  Matka od útleho balíčka učí svoje dieťa, chráni ho a snaží sa ukázať mu cestu akou má ísť. Nie každá ma to šťastie stať sa matkou, aj keď po tom túži a bola by tou najúžasnejšou mamou, jednoducho sa to nepodarilo, no vedia tu svoju lásku ponúknuť iným deťom, ktoré nemali to šťastie, aby ich mama ľúbila, alebo deťom, ktoré majú svoje mami, ale majú ešte aj druhé , ktoré vidia v svojich, vedúcich, učiteľkách, trénerkách.

 Aj im záleží na nich, chránia ich a učia novým veciam a ukazujú smer. Nikto si dostatočne neuvedomí, koľko preplakaných nocí strávia matky ak sa s nimi pohádame, ak ich neposlúchneme a musíme im dať výchovne, koľko nocí nespíme a trpíme po hádkach . Ako veľmi si neuvedomujeme ako im ubližujeme osočovaním, komentovaním a podobnými neúctivými  chovaniami. Mama nikdy neublíži aj keď nám to v danej chvíli tak pripadá, snaží sa dať nám všetko.  Mama nie je len tá, čo rozkazuje, nadáva nám za neporiadok, hnevá sa za naše neskoré príchody, nie je tá čo frfle ak niečo neurobíme ale je naša najlepšia kamarátka, ktorá nám poradí ak sa s niečím trápime, trápi sa ak nás vidí smutných, stará sa a bojí ak sme chorí, čaká nás, kým my sa zabávame, nech jej ublížime akýmkoľvek spôsobom, nikdy sa od nás neodvráti a je tu vždy pri nás .

A kto je mama???  Zhrniem to v bodoch:

- Tá, ktorá chce svojím deťom len to najlepšie.

- Tá, ktorá kvôli Tebe v noci nespáva.

- Tá, ktorá kvôli Tebe podstúpila hroznú bolesť, keď sa rozhodla, že priviesť na svet dieťa je krásne.

- Tá, ktorá si myslí, že dieťa je dar, aj keď si nepodarok.

- Tá, ktorá Ťa nabalí do života – preberáš jej spôsoby a návyky.

- Tá, ktorá Ti odpustí aj po tisíci krát.

- Tá, ktorá má o Teba strach.

- Tá, ktorej na Tebe záleží.

- Tá, ktorá chce byť na svoje dieťa hrdá.

- Tá, ktorá s Tebou prežíva denné radosti aj starosti.

- Tá, ktorá obetovala svoj život a čas, lebo uprednostnila Teba.

- Tá ku ktorej sa môžeš vždy vrátiť.

- Tá, u ktorej nemusíš žobroniť o lásku.

- Tá, ktorá sa postará, že doma je všetko na poriadku.

- Tá, ktorá Ti uvarí Tvoje najobľúbenejšie jedlo.

- Tá, ktorá sa o Teba najlepšie postará v čase choroby.

- Tá, ktorá si Ťa pritúli len tak, bezdôvodne.

Je náš život a jej hodnotu si uvedomíme, až keď jej stolička ostane prázdna

Návod na úspech.

V živote nie je dôležité iba dostať, čo chceme, ale predovšetkým neprestať si vážiť to, čo už máme. Mnohí ľudia sa naučili, ako získať, čo chcú, a len čo to dosiahnu, prestanú mať z toho radosť. Stále sa im máli a ustavične ich trápi pocit, že k tomu všetkému im ešte niečo chýba. Nie sú spokojní so sebou, vzťahmi, svojím zdravím alebo prácou. Vždy sa nájde niečo, čo narúša pokoj ich duše. 

Na druhej strane sú tí, ktorí sú spokojní so sebou, so svojou prácou aj s tým čo majú. Ibaže nevedia, ako získať viac. Život prijímajú s otvorenou náručou, no ich sny sa neplnia, hoci vynakladajú veľké úsilie, a čudujú sa, prečo ostatní majú viac. 

Úspech spočíva v tom, že získate, čo chcete, ale pritom si neprestávate vážiť, čo už máte. Nezávisí od toho, kto ste, koľko máte majetku a čo všetko ste dosiahli. Meradlom úspechu je postoj k tomu, kto ste , čo ste urobili a čo máte. Úspech však nie je len spokojnosť so svojím životom. Niektorí ľudia sa musia naučiť ako získať viac, ďalší zasa nevedia, ako byť spokojnejší, a mnohí sa musia naučiť jedno aj druhé. 

Najväčšou brzdou úspechu je nedostatok sebavedomia. Na dosiahnutie úspechu je potrebný čas a energia. Okrem toho, na úspech sa treba naladiť. Úspešní ľudia sa nikdy netrápia vopred a nie sú pesimistickí, väčšinou veľmi milí, aj napriek tomu, že si svoj úspech museli vybojovať sami. Sú schopní počúvať iných, správajú sa otvorene a sú pripravení uznať, že niečo nevedia, alebo sa pomýlili.

 V získaní úspechu zohráva dôležitú úlohu nadanie, inteligencia, strategické myslenie, motivácia iných a samozrejme aj šťastie. K dosiahnutiu úspechu treba podstúpiť riziko. Ten, kto sa už raz popálil a dokázal sa nad to povzniesť, odváži sa nabudúce riskovať aj viac. Ten, kto sa naučil, že omyly sú na to, aby sme ich naprávali, nebude sa ich už báť.

365 dní – jeden Rok

Dnes presne pred jedným rokom ma nakopol môj naj priateľ Roman na to, aby som začala písať blog.

Jeden rok niekedy míľnik v našich životoch, niekedy 365 ťažkých skúšok, niekedy prechádzka, niekedy boj no pre mňa to bol každý deň inšpirovaný vami moji milý kamaráti, známi, kolegovia vy ste mi boli a ste inšpiráciou, 365 príbehov písaných životom, skúsenosťami, zážitkami.

Každý deň sa niečo udialo, čo ma inšpirovalo napísať. Každý deň sa odohral dej a boj životom, sen či uskutočnenie výziev čo nám predkladá život.

Nové priateľstvá, nové podnety, nové výzvy, Vy ste tí, čo ma posúvate vpred. Veľa otázok a odpovedí, veľa komentárov a veľa rád od Vás a pre Vás. Vážim si každého jedného a každú radu či podnet.

 Začíname ďalších 365 dní, príbehov a inšpirácií. 

No jedno slovo sa mi tlačí z úst a to: 

ĎAKUJEM VÁM VŠETKÝM. 

Puzzle života.

    Život... čo to je? Spleť navonok nesúvisiacich osudov? Možno... no tak či tak splynú v dúhu, každá omrvinka tvorila raz celok. Každý život je zložený z malinkých dielikov, ktoré spolu vytvoria jedno veľké puzzle života... Človek sa narodí a vlastne nemá nič. Len jeden dielik, ktorý tvorí on sám. Až postupom času, krôčik po krôčiku odhaľuje svoje vnútro, ďalšie dieliky, ktoré znamenajú svet.

    Jeden múdry človek raz povedal: „Pre svet som iba niekto, ale pre niekoho som celý svet." Ale čo je to „svet"? Je malý? Veľký? A hlavne - čo je môj svet? Každý dielik, každá malá čiastočka mňa má svoj vlastný príbeh. Zdá sa, že medzi sebou vôbec nesúvisia, ale predsa sú pevne spojené.

    Dva dieliky - dvaja priatelia. Každý pre mňa znamená niečo iné, no napriek tomu ich osudy sú priam zrastené; nechcený trojuholník, zákon akcie a reakcie... Bez nich by však ten môj svet nebol svetom, zostala by prázdna diera, ktorú by nedokázalo nič zaplniť.

    Ani anjel, ktorý fúka rany mojej ženskej roztopaše, nedokáže nahradiť všetky stratené dieliky, ktoré odniesol vietor alebo ich pochovala čierna zem. Nie každý dielik je nahraditeľný alebo v podstate žiadny, lebo kto raz zastal vo veľkom puzzle života, nedokáže odísť ani keby chcel. Možno zmizne, nikdy ho už neuvidím, ale tieň navždy zostane, navždy zostane spomienka...

    Tak klaniam sa padlým anjelom, ktorých nemé výkriky nikto nepočul. Dielik poznačený smrťou, nedokončenými výpoveďami, po ktorých zostala len tma. Nemali právo siahnuť na... na ten svoj prvý dielik, ktorý určoval ich podstatu. Zostal po nich len prach... a bolesť.

    Človek musí stále kráčať ďalej a nedbať na rany osudu, ktoré utŕži. Je pravda, že rany sa zaceľujú, no jazvy rastú s nami. Zostať na dne, stáť na križovatke a voliť medzi láskou a nenávisťou... to je ten dielik zahalený čiernym závojom, kde už nie je cesty späť. A cesta stratenej dôvery sa hľadá ťažko. Dielik plný zatrpknutosti, kde by sa nikto nechcel ocitnúť...

    No po búrke vyjde zas slnko a zlomené krídlo už nie je zlomené. Cesta srdca je opäť otvorená, hradná veža opäť dobytná, všetko stratené nájdené...

Dnes hľadám zmysel života, nové dieliky.  Život je zložený z množstva dielikov. Človek ich nachádza, ale aj stráca, stále obmieňa. Dnes ešte toto puzzle nie je kompletné, no raz bude. Niekto mi povedal, že keď sa tak stane, zomriem. Možno je to pravda, ale kde niečo končí, objavuje sa zároveň niečo nové, nepoznané. Tak raz budem opäť skladať veľké puzzle života odznova, puzzle, ktoré znamená svet...

Pošpinená krása

Ženy majú byť pôvabné a krásne. Ich pôvab a krása majú vzbudzovať v mužoch obdiv. Ale pozor! Existujú dva druhy obdivu, zodpovedajúce dvom druhom krásy. Buď obdiv čistý a povznášajúci, vzbudzujúci úctu a ušľachtilosť, alebo obdiv s podtónom nečistoty, chlipnosti a zmyselnosti. Každý z nich zodpovedá presne takému druhu krásy, aký žena svojim zjavom vyvoláva. A teraz otázka: Aký druh obdivu vyvoláva krása súčasnej ženy?

Ten čistý, vznešený, ušľachtilý a povznášajúci, alebo naopak ten nečistý, nízky, pudový a poznačený zmyselnosťou? Naozaj nemusíme byť príliš vnímavými na to, aby sme si na túto otázku dali až príliš jednoznačnú odpoveď. Žena mala byť a má byť krásnou v prvom rade vnútorne. Jej vnútorný, citový a myšlienkový život má byť naplnený predovšetkým čistou snahou o vznešenú ušľachtilosť. Čistý vnútorný život je totiž tou pôdou, z ktorej má vyrastať pravá krása ženy. A ak je žena vnútorne krásna, musí sa to napokon prejaviť aj navonok. A to úplne prirodzeným spôsobom, bez prehnanej potreby využívania akýchkoľvek dodatočných skrášľujúcich prostriedkov.

Žiaľ, ženy nešli touto správnou a zdravou cestou. Nesústredili sa predovšetkým na budovanie krásy svojho vnútra, na čistotu a ušľachtilosť svojho myslenia a cítenia, ktoré mali upriamiť k tým najvyšším a najvznešenejším ideálom. Takéto niečo bolo väčšinou žien považované za zbytočné márnenie času. Zavrhli cestu rozvíjania prirodzenej krásy, vyrastajúcej zvnútra navonok a zamerali sa iba na rozvoj svojej vonkajšej krásy a to bez takmer akéhokoľvek dôrazu na svoje vlastné vnútro. 

A tak namiesto cesty nahor bola zvolená cesta nadol. A hoci sú mnohé ženy dneška niekedy naozaj veľmi krásne, ich krása je prázdnou a povrchnou. Nemá totiž oporu v osobnej vnútornej kráse, oporu vo vnútornej čistote a ušľachtilosti a preto je všetko iba povrchnosť a vonkajšie pozlátko. Preto sa to zvrhlo iba na prázdnu vonkajšiu márnivosť, vyzývavosť a zdôrazňovanie telesnosti.

Milé dievčatá a ženy! Naozaj necítite, že za daného stavu je každý obdivný pohľad muža na vás vašim pošpinením? Vari naozaj má pre vás vaša márnivá, povrchná túžba páčiť sa a upútavať na seba väčšiu cenu, ako vaša vlastná, ľudská dôstojnosť? Vari vám naozaj tak veľmi vyhovuje úloha estetického objektu, v ktorom muži vidia iba vaše telo? 

Žena dneška je ponižovaná súčasnou módou, ale ona to nespoznáva. Nespoznáva a neuvedomuje si svoje ponižujúce postavenie domnievajúc sa, že to tak musí byť a že práve takto je to správne.

Budúcnosť však patrí žene prirodzene pôvabnej a prirodzene krásnej. Žene pôvabnej a krásnej predovšetkým vnútorne. Žene, ktorej vonkajšia krása i spôsob jej odievania vyrastajú z vnútorných hodnôt a vnútornej ušľachtilosti. 

Bude to ženská krása úplne iného druhu, než je dnes. Krása povznášajúca a nabádajúca k ušľachtilosti. Krása, ktorá dvíha a nie zatláča do špiny! V budúcnosti prežije iba pravá žena! Svoj budúci osud si každá jednotlivá žena napokon sformuje prostredníctvom vlastného druhu krásy, pretože jej osobný postoj k vlastnej kráse ju buď vysoko povznesenie, alebo ju naopak zatlačí hlboko bahna a špiny, z ktorej už viac nikdy nepovstane.

Umenie života.

 Z čaju sa postupne odparuje teplo a on chladne. Do uší mi doliehajú zvuky u nejakého opakovane  vysielajúceho sa seriálu a ja sedím a hľadím na predo mnou otvorenú plochu papiera. Rozmýšľam a uvažujem nad takými  vecami, o ktorých by možno niekto povedal, že sú totálne bezvýznamné na mrhanie času....ale zamyslime sa, je snáď niekto, kto skutočne žije? Ako vyzerá taký skutočne živý deň? Na ktorý s radosťou spomínaš, prežívaš. A potom ďalší a ďalší, snáď celý týždeň, kedy si povieš ÁNO! 

Je nejaký dôvod prečo zažívame dni, týždne, mesiace ako sú tieto? Ráno sa zobudíš s pocitom a zasa ďalší deň. Moment šťastia, ktorý príde na desať minút, tak ten si vážim.Niekto mi raz povedal, že skutočné šťastie začneš cítiť, až keď prejdeš tými dverami...keď ich otvoríš tým kľúčom. Ale kde je ten kľúč? Zahľaďte sa na svet okolo seba.. čo vidíte? Ste spokojný stým čo je okolo vás? Ak nie, tak prečo to nezmeníte? Ako to zmeniť?

Všade sa niekto niekam ponáhľa, nikto sa nezastaví a ten kto zastaví, tak čo, vraj je to blázon.

Poznáte skutočne spokojného človeka? Ako vyzerá smrť? Ako vyzerá peklo? A hlavná otázka, ako vyzerá život, ktorý žiješ?

Možno nikdy nenájdeme na tieto otázky odpoveď. Určite niekde tam vo svete sa nájdu ľudia s veľkým šťastím, ale čo tí ostatní? Budú niekedy šťastní? Neviem...Zdá sa mi, že čím je človek starší, tým je jeho život smutnejší.
V hlave majú milión myšlienok, otázok, ktoré sa stále tlačia von, dobiedzajú a nedajú pokoja. Ťažko je pre nich zabudnúť, nespomínať, no najhoršie, nepýtať sa. Otázky majú vlastné ústa, nemožno ich umlčať. Samé sa vyslovia a čakajú odpoveď. Či ju dostanú, či nie, pýtajú sa ďalej.

Každý  vlastne čaká, kedy ich osud vypočuje, postupom času začnú strácať nádej a vyprchá z ich očí aj to najmenšie a najmilšie šťastie. Keď si to tak všetko zhrnieme, na každom živote je zvláštna jeho rozmanitosť. Jeden deň ste úplne zničený prekážkami, ktoré vám hádže pod nohy, no ten druhý máte pocit, že sa nad to všetko dokážete povzniesť. Spomienky z neho nás majú poučiť, nie ovládať. A šťastie, ktoré neoblomne patrí k tomu, netrvá večne, ani hodinu, nepozná zajtrajšok, nevyberá si to čo chceš, trvá len malý okamih-a to nie celý deň.

Každý je strojcom svojho šťastia.

Čo to vlastne znamená, byť kováčom svojho šťastia? A vôbec, existuje šťastie? Myslím si, že je to veľmi diskutabilná téma. Nie každý v živote v šťastie verí. My ľudia sme už raz taký, neveríme v to čo nevidíme na vlastné oči. No čo ma hovoriť človek, ktorý je slepý od narodenia?

Má prestať veriť, že Zem existuje, len preto, že ju nikdy nevidel? Osobne si myslím, že človek by v takéto veci mal veriť, pretože nie je vylúčené, že to neexistuje len preto, že sme to nevideli. Veď sa aj vraví:

„ To čo je neviditeľné ľudskému oku, je viditeľné ľudskému srdcu." 

Každý má dôvod na šťastie. Ľudia si myslia, že v ich živote šťastie neexistuje a tak v neho neveria, no šťastie je na každom kroku. Sme tak zaneprázdnení takzvanými „vážnymi vecami", že si nedokážeme vážiť úplne banálne veci, ktoré máme, ako napríklad, že máme rodinu, či strechu nad hlavou, priateľov alebo maličkosť že som dnes stihla autobus alebo, že som našla na zemi 10 centov.

Vari to nie je šťastie?

A tak je na nás, či uveríme, že niečo také ako šťastie je a začneme si ho všímať. Každý deň možno nie je dobrý, ale na každom dni je niečo, z čoho sa môžeme tešiť.

O kráse obmedzenosti a možnosti neobmedzenosti.

Krásno obmedzenosti, to jest istej ohraničenosti spočíva v tom, že sa nie je kde stratiť. Existuje proste obmedzený priestor, či už fyzický alebo myšlienkový s určitým usporiadaním vecí, pričom dynamika pohybu týchto vecí v systéme spravidla tiež dosahuje svojich hraníc. 

Z hľadiska slov, je každá „obmedzenosť" do istej miery poznateľná a vo svojom správaní predvídateľná, najmä pokiaľ neprekračuje funkčnú kapacitu ľudskej mysle. To znamená, že ak je myseľ vybavená dostatočnou inteligenciou kognitívnymi schémami a obsahom týkajúcim sa reflexie seba samej a poznávanej veci, to jest poznávaného typu „obmedzenosti", je schopná tento obmedzený systém predvídať. 

Obmedzenosť zmyslovo vnímateľného sa dá prekračovať získavaním nových myšlienkových obsahov, ktoré spadajú do reality duševného a vytvárajú akési svojbytné bytie, avšak vo svojej živej existencii závislé na existencii vedomia. 

Uvediem príklad: Aktuálne sedím na posteli a predo mnou sú na stene obrázky. Moje vnímanie je obmedzené, ale môj duševný zrak, môže vidieť úplne inú realitu. V tej realite predstavuje každý obrázok špecifický svet, ktorý možno spoznávať. V obrázkoch  sú uložené príbehy a teórie, ktorým samotné ľudské vedomie vdýchne život v momente, keď vstúpia na jeho pôdu.

„Duševný zrak" nám umožňuje poznávať tie isté veci, tie isté typy „obmedzenosti" novými spôsobmi a nachádzať v nich nové obsahy.

A na záver? Možno som sa pomýlila. Možno to, čo vnímame ako „obmedzené" je v skutku neobmedzené. Možno je tá nevnímaná „neobmedzenosť" za hranicami našich zmyslov krásna a variabilná a je to iba túžba našej bytosti po akejsi „ istote", že nedokážeme vidieť viac, ako práve zmyslovo i mysľou vidíme. 

Iný záver? Nuž, možno som iba v zajatí špecifických obmedzených slov, ktoré ma nútia myslieť určitým spôsobom a ich obmedzenosť mi nedovoľuje prekročiť možnosti týchto myšlienok. Asi pravdu nemožno uchopiť do žiadnych slov a možno ... ale naozaj len možno, je možné sa pozrieť "za" slová a aspoň na zlomok sekundy uvidieť tú pomyslenú variabilitu bytia vo svojej "bez-slovnej" nesprostredkovanej a neinterpretovanej existencie. 

A možno nie. ... 

Život je príliš krátky.

"Život je príliš krátky.", povedal raz niekto múdry a starý. Ale je naozaj krátky? Alebo je naopak neznesiteľne dlhý? Prázdny život je krátky život, lebo len ako číry prúd pretečie riečiskom, to je isté. Ako ho však zaplniť?

Na to prišlo iba zopár ľudí, ktorí odpoveď na túto otázku ani nikdy nehľadali. Avšak žili naplno a bezo strachu. Často ľudia prostí, ktorí vypĺňali každý okamih niečím, čo ich napĺňalo. Otázky preto len veľakrát zakrývajú odpovede. Istí ľudia sa zvyknú pýtať, ako byť šťastný, ako dospieť k osvieteniu, ako žiť správne... Bez otázok však na tieto otázky netreba odpovede.

Život plynie a čím menej človek premýšľa nad otázkami, tým viac žije odpoveďami. Či vari treba bačovi odpoveď na otázku jeho existencie? Nie. Pýtal sa ju niekedy? Načo by, keď žije pre svoje ovečky, pre syr, mlieko, vlnu, pre svoju gazdinú, deti...

A život prežije v plnej paráde. Bez jedinej otázky na svoj život. Nájsť odpoveď na túto otázku je ako nájsť čiapku, keď bola celý čas na hlave. Bez otázok odpovede sú, ibaže nie sú. No a s nimi? S nimi už odpovede treba, lebo bez nich je život priam otázny. Nepýtať sa je teda jednoduchšie.

Ale pýtať sa je krajšie a lákavejšie. Takže ak ste sa spýtali už ktorúkoľvek z nich, hor' sa hľadať odpoveď.

Pseudo doba

Umierame, rodíme sa. Dôverujeme, upíname zraky k nebu a túžime milovať. Sme ľudia, máme svoje pohľady na svet ale - chýba nám nadhľad... Chýba nám úsmev a dlaň, ktorá miesto faciek utiera slzy a smrká nos. Dostali sme sa do štádia, v ktorom už ani nevinným deťom nie je zlo cudzie.

Kam zmizli zapýrené tváre, nesmelé dotyky a jemné vône pomaly plynúceho života? Nebudujeme morálne hodnoty. Dvanásťročné deti okrádajú dôchodcov, v dobe keď vznikajú najsilnejšie putá, putujú mladí ľudia akurát tak do väzenia. Tak sa pýtam kto spravil chybu? Je vinná spoločnosť alebo jednotlivec, vychovaný tak aby kráčal s davom. Budujeme rodinné domy, ale nie sme schopní budovať rodiny. Budujeme svoje bankové kontá, hrabeme peniaze ale - nedokážeme si vybudovať vzťah k priateľom, k rodine, k okoliu...

 Slepo stúpame vyššie a vyššie, naša životná úroveň je v oblakoch, sme v raji za pár miliónov EUR ale - je to to čo chceme? Každý z nás by sa mal naučiť cítiť vôňu sveta. Zastaviť svoj výťah a pozrieť sa na svet pod sebou. Hlboký nádych, pomalý výdych. Či väčšina z nás vie ako vonia búrka? Či väčšina z nás pozná vôňu žltých listov kníh? Či by sme dokázali ešte skočiť z nášho luxusu len tak do jarného blata a radovať sa?

Materiálne hodnoty dokážu priniesť smiech a pseudo-šťastie do života každého jedného z nás. Treba však myslieť aj na to, akú radosť nám prinesú materiálne hodnoty po živote. Či pre nás nebude podstatnejší úsmev vnúčat, keď svojím vnúčatám budú rozprávať čo prežili so starkou, starkým? 

Pýtam sa teraz teba, milý čitateľ: Zaujímalo ťa či si sa narodil v súkromnej nemocnici alebo bola pre teba podstatnejšia žena, ktorá ťa rodila? Zaujímala ťa viac značka tvojich plienok alebo radosť tvojich rodičov? Zaujímalo ťa viac domáce kino pri tvojej postieľke alebo rozprávka o Jankovi a Marienke? Svet vo vzduchoprázdne je len nechutný výsledok doby. Nadýchni sa a prečítaj si poslednú otázku, milý čitateľ!

  Bude ťa zaujímať kde zomrieš, alebo ťa bude zaujímať, kto ťa v posledných momentoch držal za ruku?

Preto ťa prosím ži tak, aby ľudia v tvojom okolí cítili, smiali sa a plakali stále ako ľudia, a umri s pocitom, že vieš ako vonia svet!

Všetci dospelí boli deťmi... ale máloktorý z nich si na to pamätá.

    "Zabudol vôl, že teľaťom bol," povedal raz jeden múdry človek. Bol zrejme jediný, kto vedel objektívne zhodnotiť svoj život od raného detstva až do čias staroby a túto hlášku venoval všetkým dospelým ľuďom vo svojom okolí. Možno by aj nám stačilo len trochu sa rozhliadnuť okolo seba a zistili by sme, koľko pravdy je v tejto, na prvý pohľad banálnej vete.

    Predstavme si úplne obyčajnú rodinku. Rodičia chodia do práce a zhŕňajú peniaze, len aby sa ich dieťa malo dobre. Pošlú ho do vplyvnej školy, postarajú sa, aby malo voľný čas vyplnený aktivitami od výmyslu sveta. No často krát ich ani nenapadne spýtať sa svojej ratolesti, ako sa má a ani len netušia, aké problémy trápia detskú dušičku. Majú dosť svojich problémov a na to, čo ich trápilo pred niekoľkými desiatkami rokov, už len s úsmevom spomínajú. Časom sa totiž zo všetkých zlých či ťažko prežitých chvíľ stanú humorné príhody, ktoré ľudia rozprávajú svojim známym pri nejakej spoločenskej udalosti.

    Toto je niečo, čo dieťa netuší. Dieťa žije tu a teraz. Kto mu však vysvetlí všetky záhady a úskalia života, keď rodičia nemajú čas alebo ho odbijú vetou: "Na toto si ešte malý!"? Komu má povedať, že sa mu deti v škole posmievajú, keď pani učiteľka nevidí zamračenú detskú tvár a zhoršenie prospechu pripisuje jeho lenivosti? Koľkokrát odznela doma veta "Je mi jedno, čo má Zuzka, ty to mať nebudeš!" alebo "Nestarám sa, že tam idú všetci ostatní, ty nikam nepôjdeš!"?

    Pochopiteľne, rodičia chcú svoje ratolesti ochrániť od všetkých zlých vplyvov a dať mu, čo potrebuje, no mnohí si ani neuvedomujú, že tým ho vlastne zatvárajú do zlatej klietky. A postupom času malý človiečik rastie, dospieva, a čím ďalej, tým viac sa začína cítiť ako domáce zvieratko, ktorému len občas dovolia "pobehať si", ale aj to pod aspoň čiastočným dohľadom rodičovskej autority. Potom nečudo, že toľko mladých ľudí túži po zakázaných veciach a dostáva sa do rôznych problémov...

    Myslím si, že všetci dospelí by sa mali trochu zamyslieť a pospomínať si na svoje útrapy zo školských a študentských čias. V dnešnej dobe plnej neistoty je určite ťažké vyhovieť všetkým samopašným detským prianiam, či poskytnúť dospievajúcim trocha slobody. No podľa mojej mienky tak isto, ako zlo plodí len zlo, aj strach plodí väčší strach. Takže ak sa bojíte, že vaše dieťa nebude dokonalé, začne sa báť trestu za svoje prehrešky, slovného pokarhania a zákazov, začne sa báť vás. Zažili ste niekedy pocit, že sa chcete niekomu zdôveriť, ale neviete komu, že chcete niečo povedať, ale vlastne ani poriadne neviete čo? Zažili ste už niekedy pocit úplnej samoty a beznádeje? 

Vaše dieťa ho prežíva možno práve teraz. Urobte s tým niečo, prosím...

Pohľad do zrkadla...

„Zrkadielko, zrkadielko kto je na tomto svete najkrajší?“ Scéna priamo vystrihnutá z kultovej rozprávky od Disney. Príbeh odvíjajúci sa okolo jednoduchej, nežnej a krásnej Snehulienky a zlej, závistlivej a mocnej kráľovnej. Svet, kde súperí dobro a zlo, chudoba a bohatstvo, tam kde nie je dôležité, kedy vychádza a zapadá slnko. Spoznávate tento dej?

Možno sa čudujete, prečo som začala práve touto myšlienkou. Skutočnosť je podľa môjho názoru taká, že samotné zrkadlo nemá pre ľudstvo žiaden veľký význam. Okrem toho, že každé ráno sa mnohý z nás poupravia, učešú a vykonajú pred ním svoje hygienické potreby. Dokážu s jeho pomocou vzdať hold fyzickej kráse, ale nemajú možnosť vidieť do svojho vnútra. Nie je to tak?

Už samotný príbeh Snehulienky nás presviedča o tom, že svet je o protikladoch, napodobňuje masívne „benátske“ zrkadlo. Na odrážajúcej sa strane vidieť svetlo, dobro a lásku, dokonalosť! Ale odvrátená strana, tú ktorú nebadať, ukrýva zlo, nenávisť a hŕbu nedostatkov.

Skúsme sa spolu zamyslieť. Prečo pes pri pohľade na svoj obraz v zrkadle rýchlo odvracia zrak? Nie je na seba zvedavý? Nie, jemu predsa nezáleží na tom, aký ma dokonalý účes, krásne oči, či plné „pery“. Jeho život sa odohráva v jeho vnútri a existuje preto, že je sám o sebe niekto! Ale ostaňme v živočíšnej ríši. Čo taká mačka? Tá sa priam kochá pohľadom na svoje prednosti. Doslova sa nalepí na kus skla, nahlas mňauká a obdivuje sa. Ona si týmto „rituálom“ dáva najavo, že je hrdá a pyšná na svoje JA.

A čo s ľuďmi, ktorí lipnú na svoj obraz? Sú tiež falošný? Z mojej strany je na tomto odhade kúsok pravdy. Prílišné postávanie pred zrkadlom je malým znakom toho, že človek čo sa doň neustále pozerá, potrebuje cítiť pocit niečo znamenať. Skryto preceňuje svoj výzor, pochvaľuje oči, vlasy, svoje ruky... Nie je to trošku nezdravé? Mne osobne stačí letmý pohľad, aby som vedela, či vyzerám k svetu. Veď napokon, v živote nie je podstatný len vonkajšok. A dobre viem, že to, čo sa vo mne ukrýva, žiadne rozbitné zrkadlo neodhalí. Ak som zvedavá a chcem počuť moje JA, ktoré prebýva kdesi dnu, hlboko v mojej duši, stačí ak zamením neživú hmotu za kamaráta, sestru, či mamu. Tí, budú mojím zrkadlom. Oni mi rečou poodhalia, či mám upravené sebavedomie, učesaný charakter, či jemne nalíčený temperament.

Toto všetko nasvedčuje tomu, že môžeme hľadieť s otvorenými očami všade. Môžeme oprieť zrak do čírej vody, do čistého vyblýskaného výkladu, alebo do zrkadiel rôznych tvarov a veľkostí, ale nikdy neuvidíme... 

Lebo to, čo treba vidieť a vedieť o živote a o svete často stačí hľadať aj so zatvorenými viečkami. Treba však vypnúť reč, mimiku i gestá a nechať prehovoriť vlastné JA.