Nehľadaj šťastie v cudzine, nájdeš ho doma v rodine.

 Šťastie má veľmi čudnú povahu. Vraví sa, že keď sa unaví, sadne aj na somára. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Šťastie je predsa zjednocujúci prvok, ktorý dáva nášmu životu zmysel. Je však smutné, že niektorí ľudia ho hľadajú v záhradách ružovej cudziny. Prečo je šťastie také nedosiahnuteľné? Prečo ho zažívame len párkrát v živote? Veľa mladých ľudí cestuje, spoznáva krajiny. Ale je to túžba po nových vedomostiach, ktorá ich skutočne motivuje? Myslím, že nie. Je to večné hľadanie šťastia. Krátkozrako ho nevidia na svojom piesočku, tak sa obzerajú po iných pieskoviskách a začnú kradnúť lopatky svojim nepriateľom. Dúfajú, že v zahraničí viac zarobia, budú mať prestíž, drahé auto...

Ale sny sa rýchlo rozplývajú po príchode do tvrdých podmienok. 

Sú v cudzine bez opory a bez láskavého slova v rodnom jazyku. Ani mladí ľudia, ktorí zostali doma, na tom nie sú o nič lepšie. 

Snívajú o diaľavách, nebezpečenstvách sveta, o dobrodružstve. Ale šťastie im aj tak uniká pomedzi prsty.

Dobrá rada zenového majstra znie: „Neobracaj sa von, radšej hľadaj vnútri.“

Hľadáme a hľadáme – nové priateľstvá, známosti, kontakty, a pritom si nevšímame svoju „nezaujímavú“ rodinu. A práve tú máme každý deň na očiach, ona nám dokáže podať pomocnú ruku, keď sme stratení v čiernom svete svojich vlastných snov. 

Som toho názoru, že bez skúsenosti odchodu do cudziny, straty rodiny, svojej rodnej reči a identity by sme nikdy neobjavili sladkú krásu domova.                           

   Milé tváre matky a otca, úprimné slová starých rodičov pri prechádzke v parku... 

Kto by nám pomáhal? Kto by nás podporil, keby ich nebolo?

 Vtáča vždy raz vyletí z hniezda, ale o rok sa tam vracia založiť novú rodinu. Tak aj mladý človek sa po skúsenosti vracia domov. Napokon vtáci aj ľudia sú súčasťou nádherného prírodného procesu. Prichádzam k záveru, že šťastie máme okolo seba, ale naše oči bývajú zaslepené vidinou veľkého úspechu, ktorý nikdy nepatril nám. Človek vždy bude hľadať šťastie, či už je bohatý, alebo chudobný, starý, alebo mladý.

 Nenájde ho však v inej krajine, ono je v nás, v našej prapodstate. Nie vždy sa rozoznejú jeho struny. Ale na to musí prísť človek sám, pretože omyly, z ktorých sa dokáže poučiť, zušľachťujú jeho charakter.

 Pomôžu mu pri večnom hľadaní ako múdry radca. Stačí len otvoriť oči a pozrieť sa okolo seba.

Vtedy nám zlatá muška šťastia sadne rovno na nos.

„Nezablúdiš, ak máš v srdci pevný bod.“ K. PETERAJ

      Aj v rozprávkach sa vždy hovorilo: „Choď za svojím srdcom.“ Ale rozprávky pochádzajú zo života, tak aj v súčasnej dobe sa niektorí riadime srdcom. V niektorých rozhodnutiach nám nepomôže rozum ale srdce. niekedy sa možno zdá, že to, čo robíme je absolútny nezmysel, ale srdce má vždy pravdu. Sú to naše pocity, naša intuícia, ktorá nám hovorí, čo je správne.
Stretli ste sa už s tým zvláštnym pocitom, kedy ste sa v určitej situácii nevedeli rozhodnúť? Rozum vám hovoril niečo iné ako srde. Prečo ľudia uprednostňujú pred srdcom rozum? V jednom momente majú pocit urobiť danú vec tak, ako to cítia, nevedia prečo a v druhom momente si povedia: „Nie, veď to je hlúposť.“ Títo ľudia v srdci pevný bod nemajú. Vnímajú život taký, ako im ho niekto opísal- všetko má svoj vzorec logickosti a ochrany seba pred nebezpečným svetom a sami neskúmajú tajomné zákutia sveta. Preto, keď im srdce radí niečo, čo rozumu nedáva zmysel, rozum túto myšlienku podľa vzorca potlačí a označí ju za absurdnú.
Riadime sa tým, že všetko, čo rozumu nedáva zmysel, je správne. Pretože srdce sú pocity, ktoré neviete vysvetliť ani ovplyvniť. Je to akýsi vnútorný hlas, ktorý je skúsený a vie, čo sa skrýva za každým rohom. Pomôže vám zvoliť si správny smer, keď stojíte na križovatke, napovie vám či to, čo robíte je správne alebo vám pomáha riešiť životné okamihy.
Predstavujeme si, že stojíme v čase zapadania slnka na opustenom mieste so strachom naháňajúcimi zákutiami. Nevieme, ktorým smerom sa vydať, nevieme, kde na nás čaká nebezpečenstvo a nevieme, kde môžeme stretnúť a zmeniť svoju budúcnosť. Z jednej uličky vychádza svetlo, z druhej sa ozývajú tiché hlasy. Prečo by mnohí automaticky volili tichú uličku so svetlom? V hlave majú zapísané, že tam, odkiaľ sa ozývajú hlasy, čaká nebezpečenstvo.  Počúvame srdce, náš kompas, náš múdry hlas, bod, ktorý nás vedie ku hlasom. Nezamýšľame sa, len kráčame tam, kde nás vedie srdce. Až keď sa dostaneme do uličky a otočíme sa, vidíme postávajúcich mladíkov s cigaretami v ústach a zločinným „úškrnom“. Tie hlasy prichádzajú od dvoch stareniek. Jedna starenka spadla a vysypala sa jej taška. Hneď jej skočíme pomôcť. Starenka vstane a chce sa nám odvďačiť. Pozve nás domov a ponúkne nám koláč. Máme sa rozhodnúť. Hovoríme si: „Nie, veď je už večer“, ale srdce nám vraví „choď, zaslúžime si odmenu“. A táto odmena nám môže zmeniť život. Rozum by sklamal, pretože z jedného vzorca vždy dostane jeden výsledok, ale srdce je smerované neviditeľnou silou sveta.
Keby všetci ľudia počúvali hlas svojho srdca, bol by svet iný? Bolo by menej násilia, úmrtia alebo menej nešťastných manželstiev? Samozrejme,  nemôžeme úplne „vypnúť“ rozum a bezhlavo sa rútiť za svojimi snami a do situácií, kde nás vedie vnútorný hlas. Práve ten „pevný bod v srdci“ musí byť zosúladený s našim podvedomím a rozumom, aby sme sa vedeli správne rozhodovať.
Čo myslíte, že je láska? Odkiaľ vychádza a prečo sa v súčasnej dobe ťažko hľadá „ten pravý“? Niektorí ľudia berú lásku ako finančný prínos a podobne. „Ak človek vie prečo miluje, tak nemiluje.“ Tento citát chápme tak, že v úlohe lásky vystupuje srdce. Ak sa hrnieme za peniazmi a povieme si, že sme konečne niekoho našli a nebudeme samí, tak skutočne neľúbime. Rozum nám hovorí, že to je výhodné a to je všetko. Skutočnú lásku nevieme vysvetliť, pretože to tak cítime srdcom.
Svet je veľký a ľahko v ňom môžeme zablúdiť. Zapojme do svojich vzorcov srdce, ktoré nám ukáže to, čo vlastne chceme, žime s radosťou a v istote.

 Istota sa spája so stabilnosťou, ktorá nám vždy ukáže tú istú správnu a najrýchlejšiu cestu ku šťastiu a svojim snom.

Hľadá sa ... pozitívne myslenie

V dnešnej dobe trpí mnoho ľudí stresom alebo v horšom prípade depresiami. Do istej miery je to spôsobené náhlením a tlakom okolia, ale veľkú úlohu zohráva aj to, či sme schopní riešiť svoje problémy "s úsmevom". Samozrejme to vždy nejde, ale pokiaľ je to možné, mali by sme sa o to aspoň pokúsiť.

Ono sa povie "pozerať sa na svet pozitívne" alebo "brať veci s humorom", ale všetci vieme, že to rozhodne nie je tak jednoduché, ako sa zdá. Napríklad keď stratíme niekoho blízkeho alebo sa nám nepodarí niečo, čo si moc prajeme, môže sa niekedy zdať, že sa svet prestal točiť, že už nikdy nemôže byť horšie. Je jedna vec, ktoré môžeme veriť stopercentne: "Vždy môže byť horšie!" Je preto potrebné sa uvedomiť, že všetky problémy, ktoré teraz mám, má určite aj veľa iných ľudí. A tým, že budem všetko vidieť čierno, ničomu nepomôžem. Vlastne ani nezáleží na tom, či ide o politiku, globálne otepľovanie alebo len o to, že mne samotnej sa nepodarilo urobiť v práci to, čo treba, tak ako to treba. Je síce pravda, že politická situácia u nás nepatrí k najlepším, ale na druhú stranu sú predsa krajiny, kde je to ešte oveľa horšie. Je dôležité vychádzať z toho, čo mám a nie plakať nad tým, čo nemám alebo čo by som mať mohla.

Ako u všetkého aj s týmto musí človek začať u seba. Mohla by som niekomu hodiny prednášať o pozitívnom myslení, ale ak ja sama tomu neuverím, nemôže mi veriť ani nikto iný. Všetky problémy, prekážky, úskalia a krivdy, ktoré vo v mojom živote objavujú a týkajú sa ma, sú pre mňa dôležité. Ľuďom okolo však môžu pripadať malicherné a zbytočné, pretože oni majú zase svoje krivdy a prekážky. Každý máme to svoje a všetkým nám to pripadá dôležité. Aj malé dieťa, ktorému vezmú hračku, plače a má pocit, že nič horšie neexistuje. Ale keď mu tú hračku vrátime, alebo mu ju nevezmeme, bude si spokojne hrať a radovať sa, že to modré autíčko jazdí dopredu i dozadu. Dospelý človek si ale uvedomuje len to negatívne. Keď mu autíčko vezmeme a zase vrátime, bude sa hnevať, že ho chvíľku nemal, a skutočnosť, že sa s ním môže teraz hrať, ako dlho bude chcieť, už ho nezaujíma. A ak mu ho nezoberieme vôbec, bude sa hnevať, že má len také obyčajné, keď by chcel lepšie.

Nemyslím si, že je niečo zlé na ambíciách alebo na túžbe dostať sa niekam ďalej než sme. Len sa zbytočne veľa zaoberáme tým, čo nemáme. V lete je nám moc horúco, v zime zase moc zima, na jar slniečko málo hreje a na jeseň moc prší a je blato. Keby nám nikdy nebola zima, nespoznáme, ako je pekné, keď je nám teplo. Tak prečo sa z toho tepla nedokážeme radovať? Musíme sa naučiť vidieť aj v zlých veciach to dobré, pretože aký má zmysel sa stále hnevať a mračiť. Ničomu tým nepomôžeme. Keď sa budeme aj v ťažkých chvíľach života vedieť usmievať a radovať sa z maličkostí, pôjde všetko ľahšie.

A ak nie stále, tak na tú chvíľu bude život aspoň o trošku svetlejší a príjemnejší.

Dokonalý okamih

Čo je to dokonalý okamih? A možno ho vôbec zažiť? Ako sa k nemu človek môže dostať? Musí sa k nemu prepracovať, alebo naň narazia úplne náhodou? A existuje vôbec, alebo je to len výmysel niekoho s príliš bujnou fantáziou?

Nie je ľahké si na toto všetko odpovedať, pretože zrejme pre každého pojem dokonalý okamih bude znamenať čosi iné. Pre niekoho to bude chvíľa, kedy vyvrcholí celoživotná práca plná úskalia, zvratov a predovšetkým strateného času v cielený výsledok. Pri ňom daný človek získa zaslúžený obdiv a rešpekt svojich kolegov, prípadne aj ďalších ľudí, akí o jeho úspechu budú s nadšením dlho rozprávať a zveličovať ho, ako to len bude možné.

Pre iné zase dokonalý okamih prichádza náhle, nepredpokladané.                            V momente, keď nič nenasvedčuje tomu, že by čokoľvek zaujímavého mohlo prísť. Potom vyjde ona chvíľa ako podivný jazdec na zbesilom koni z uličky a udrie nás pekne do nosa takou silou, že do nej nespadne iba po nose, ale priamo do nej udrie telom, až to s nami zaduní. Takáto chvíľa je bezpochyby vzácna. 

Vzácnejší ako chvíľa, kedy očakávame reakciu druhých za naše pričinenia. Je ale dokonalá? A môže byť vôbec, keď ju nikto nenaplánoval? Nie je snáď jasné, že v nej bude rad chýb? A čo keď chyby sú práve tie, ktoré z nej robia dokonalú a ktoré tvoria onen dokonalý okamih?

Ako je zrejmé, zhodnúť sa na presnej definícii je podľa všetkého skoro nemožné. Súdim tak aspoň ja. Na jednom sa ale ľudia snáď predsa len zhodnú. Dokonalý okamih stojí za to. 

Stojí za to si na neho spomenúť a držať ho v pamäti, ako drží drak vo svojej jaskyni cenný poklad pred všelijakými dobrodruhov, ktorí mu ho chcú ukradnúť. Ani dokonalý okamih by nikomu z nás nemal byť ukradnutý. Navyše priamo pred nosom.

Vedieť, že práve dokonalý okamih bol pred vami a niekto vám ho vyfúkol, totiž môže byť pekne bolestivé a dokáže aj pošramotiť na duši.

Dokonalý okamih je totiž niečo, načo stojí si počkať.

Aj keby to trvalo niekoľko rokov ...

Čo je vlastne pravda?

Väčšinou ju chybne pokladajú za synonymum slova fakt, ale fakt je iba jednou súčasťou pravdy. Lebo fakt je len samo slovo, pravda je tak neurčitý pojem, že každý si ho vysvetľuje inak. Neexistuje hmotne objektívna pravda, lebo nikto na svete nie je objektívny. Veď nik nežije dlhšie ako 150 rokov, nepozná všetky jazyky, nežije na všetkých miestach zeme, Kapacita jeho mozgu nie je schopná sa pozerať so všetkých pohľadov. Už len ten fakt, že je schopný  vidieť veci iba pohľadom človeka zo svojej doby. Veď človek zo stredoveku mal iné ideály, iné predstavy a inú morálku. V našom svete by sa zbláznil, lebo jeho život bol skoro úplne iný, jeho predstava sveta bola absolútne odlišná. To isté platí aj o jazyku ktorým hovoríme, lebo každý jazyk má iné možnosti.

Pojem „Milujem ťa“ sa povie každým jazykom inak a v každom jazyku to vyjadruje niečo trošičku iné( Napr. Vyplývajúce s miestnej tradície teda niekde to znamená pomaly zásnuby a inde to používajú v dennom kontexte atď.) od zemepisnej polohy.

Znalostiach( fyzik sa pozerá na začiatok sveta s úplne iného konca ako filozof a je to vlastne to isté ).

 Fyziologickej stavbe tela, lebo vysoký človek berie veci s iného pohľadu ako človek malý. Ak Poviem vysokému, že je maličký, tak ho to skôr pobaví ako urazí, ale malý človek to môže zobrať ako urážku. Tvoj názor je ovplyvnený aj momentálnou náladou, zdravím atď. No tým som len chcela povedať, že nik nie je schopný objektívnu pravdu určiť.

Nie je nám dostupná univerzálna objektívna pravda a preto všetko treba neustále prehodnocovať. No keďže s fyziologického a psychického hľadiska to nejde, tak si tie škatuľky treba robiť len s mäkulinkého papiera, aby sme nemali problém ich prehodnotiť. Ku prehodnoteniu potrebujeme ostatných, aby sme mali čo najväčší  prehľad a tým pádom sa čo najviac priblížili objektívnej pravde, lebo ja netvrdím že nie je, ale nie je toho, kto by ju definoval. Vytvárame si predstavy o sebe. Vytvárame si predstavy o druhých. Stále niečo hráme, aby ten svet bol hlbší krajší a lepší. Každý z nás žije vo svojom svete, ktorý je súčasťou sveta nás všetkých. Hrá nejakú rolu v živote toho druhého pre jedného je kamarát, pre druhého súčasť električky, pre tretieho symbol zla. Hráš, že ťa nič nebolí a pritom máš bolesti. Prečo to všetko robíš? Lebo tým vytváraš svet sama seba a pred sebou ale aj pred ostatnými. Vplyv od ostatných na osobnosť, to je tvoj výtvor pre ktorý žiješ a chceš aby bol čo najdokonalejší a to je to čo, si ty. Svet plný niečoho duchovného. Fakty sú v podstate fyzikálne vlastnosti a javy a  sú súčasťou pravdy. Pravda je náš vnútorný pohľad na svet s jeho farbami významnými myšlienkami a svetmi tých druhých . Je to ďalšia časť nášho spoločného ja, ako sú napríklad hodnoty teda zákony, podľa ktorých sa riadime a pravda je to, čo je pre rozhodnutie. Dôležitá informácia, teda niečo ako zorné pole do ktorého dávame to, čo je pre nás dôležité s tým že to má svoje vlastnosti a pozeráme si ich s rôznych strán a určíme ich farbu.

Bodka na záver je: Pokiaľ sa dá, súďme iba sami seba. Nik nemá právo odsudzovať druhého.  Ak ten druhý svojím konaním neohrozuje nás.

Keď Pytagoras objavil svoju poučku, obetoval sto volov. Od tých čias sa všetci volovia chvejú, keď sa objaví nová pravda.

Karl Ludwig Börne

Dôvera

Mnohý podľahnú mágii pretvárky a svojej maske a vytvárajú fikciu o samých sebe. Klamú ostatných a aj samých seba. Je to závislosť na vlastnom ego a sú presvedčení, že len oni majú patent na rozum. ( Potom je život jednoduchý a každý problém má dokonalé riešenie). Patrí to ku závislostiam a spája sa zo závislosťou na moci nad ostatnými okolo seba. U takých ľudí nehľadám logiku v kontexte životnej filozofie alebo morálky, či daj boh nejakých zásad. Ale skôr nejaký prízemný životný cieľ (Vila, Mercedes, atď.) a predovšetkým v kontexte momentálnych záujmov a situácie. V zrkadle nevidia seba, ale boha. Aj keby urobili čokoľvek, vedia to zdôvodniť. A aj keby sa kolosálne mýlili, nepriznajú to. Lebo to nepripúšťajú. A tak ich svet sa čím ďalej tím viac líši od reality života a stávajú sa zlými. Také niečo si priznať to, ide veľmi ťažko. Ak to vôbec ide. Dotyčný človek by musel priznať predovšetkým sám pred sebou že nie je dokonalá vyššia bytosť, ktorá môže všetko. Bez takého priznania sa ľahko žije. Veď má právo na všetko, pokiaľ ho nechytia. Takých ľudí a je stále viac a viac a sú skoro všade. Veľa ľudí tomu prepadne do zúfalstva. Ľudom chýba morálka, súdržnosť, no hlavne vidina lepšieho zajtrajška. A zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Viem, že niekomu to nehrozí, ale predsa sa zamyslime, čo je to dôležité.

Ľuďom asi až príliš často ukazujem to zlé čo je vo mne. Ukazujem aj tú temnú stránku ktorú mám. Dobré ukrývam, lebo mám pocit že ak ukážem svoju slabosť, využijú to. Som iba človek. Bránim sa pancierom masiek ako každý. No málo kto si to uvedomuje. Je to taká samozrejmá súčasť života. No záleží mi na tom aby ma ľudia okolo mňa poznali takú aká som. Aspoň s časti. Úplne to neviem ukázať.

            Celý svet je aspoň podľa mňa v ideovej kríze. A ten stav je vážnejší než si kto uvedomuje. Smerovanie spoločnosti v ideovom smere prakticky neexistuje ľudia neveria predkladaným myšlienkam a nemajú hodnoty lebo im ich nedali. Kto už dnes verí v demokraciu spravodlivosť alebo spravodlivosť či ideálne manželstvo, keď pomaly každý druhý pár sa rozvádza. Za všetkým vidíme len strach, mafiu a podliakov. Aj keď to tak vôbec nemusí byť. Vidno za tím len hru mobility  a neuvedomujeme si, že ak nevyužijeme svoju možnosť ovplyvniť to, strácame ju a tým pripravuje mladým ťažký boj za jej znovu získanie.

            Neubližujme svetom iných. Lebo aj oni sú súčasťou tohto nášho. Počúvaj to čo chce povedať ten druhý, nie len to čo povie slovom, ale aj to čo povie gestom, pohľadom, postojom a až tak trošku porozumieš tomu druhému prečo sa tak tvrdo drží toho čo povedal a nevalcovať ho svojimi pravdami, ale skúšať pochopiť jeho dôvody prečo háji svoj názor. A prehodnocovať pritom svoj.

Vlastnosti ktoré človek nesmie ukázať sú jeho slabosti. Najmä preto, aby to proti nemu nik nezneužil. To je fakt. A preto každý nosí masku a nepozná toho druhého, lebo je to ťažšie ako si myslia. Najprv musíš spoznať samého seba, musíš sa vyrovnať sám zo sebou a až po tom môžeš poznať niekoho iného. To dokáže neveľa ľudí. Hovorí sa tomu partnerstvo čo priateľstvo . Či je to už priateľstvo alebo partnerstvo, musí tam byť rovnosť, to znamená že v mojom hodnotovom rebríčku je veľmi vysoko. Sme pre druhého schopný urobiť to, čo pre samého seba? Nedá sa to úplne opísať niečo ako absolútna dôvera, že mu môžeš veriť a dôvera teba v to, že on môže veriť tebe. Pamätáš sa na nekonečný príbeh. Tam bola najťažšia skúška pozrieť sa do zrkadla, ktoré ukazovalo, kto skutočne si. Lebo sám seba nevieš posúdiť. Nevieš napríklad odhadnúť, čo by ste robili v krajnej situácii. Dá to veľa roboty niekoho aspoň s časti skutočne poznať, lebo úplne sa to nedá. No potom stojí ten život za to.

Priatelia

Vo svojom živote som stretla už mnoho ľudí. Niektorí ním len prešli a iní sú v ňom až dodnes. Pomáhajú mi, keď si neviem rady a rozosmievajú ma, keď je mi do plaču.

A viete, ako sa hovorí takým ľuďom, ktorí prídu, keď všetci ostatní odišli? Sú to jednoducho PRIATELIA. Je veľmi ťažké nájsť ozajstných priateľov, takých čo stoja zato, pretože tí sú najvzácnejší. Nie každý je priateľ, kto sa veselo tvári, aj keď to tak často vyzerá. Už mnohokrát sa mi stalo, že som sa práve v takých ľuďoch sklamala. Vždy keď si to uvedomím, objaví sa mi v myšlienkach jedna otázka: Ako spoznám, ktorý priateľ je ozajstný? Takýto priateľ sa prejaví vo významných udalostiach, práve vtedy, keď vás všetci ostatní opustia. Nezáleží mu na peniazoch, ani na tom, či ste obľúbený, alebo nie. Ide mu len o vás. Môj priateľ je vždy pripravený, ak sa potrebujem porozprávať a to isté očakáva aj odo mňa. A keď je mi nanič a potrebujem zábavu a rozptýlenie? Aj vtedy je tu. A čo ak zažijem niečo veselé, z čoho som šťastný? Nič nové, pretože aj vtedy je tu pre mňa. To je podľa mňa na priateľstve najdôležitejšie: v dobrom, alebo v zlom, stále spolu. Spolu oslavujeme úspechy, ale i smútenie nad neúspechmi. Čo myslíte, mal by mať každý takého priateľa? Na túto otázku je podľa mňa jednoznačná odpoveď: ÁNO! Ale skutočnosť je iná. Nie každý má toľké šťastie. Priateľstvo je veľmi vzácne, ale má cenu len pre toho, kto si ho vie vážiť. Nie je to niečo obyčajné, či bežné, ale podľa môjho názoru dôležité a potrebné. Veď usúďte sami: dá sa žiť bez priateľov, bez toho všetkého, čim vám pomáhajú? Ja by som povedala, že nie. Teda aspoň ja by som si nedokázala predstaviť život, bez môjho najlepšieho priateľa. Samozrejme, že okrem priateľov mám stále svoju rodinu, ale s niektorými vecami môžem prísť len za priateľmi. Hlavne preto sú takí vzácni. Hovorí sa, že ak máš dobrého priateľa, máš viac ako on. Som šťastná, že aj ja patrím medzi tých ľudí, ktorí našli takého priateľa a určite sa ho nemienim vzdať. Je  môj poklad. Aj my sa síce niekedy pohádame, ale to nevadí. A prečo? Lebo je to normálne. Výmeny názorov patria k životu. Viete ako podľa mňa vznikajú výmeny názorov, alebo inak povedané, hádky? Vznikajú na základe toho, že ľudia majú rozdielne názory, ktoré si bránia. A na svoj názor má predsa právo každý. Aj napriek tomu spolu dobre vychádzame a najkrajšie je, že si rozumieme aj bez slov. Stačí jeden pohyb či pohľad a hneď je mi jasné, čo tým chcel povedať.

Častokrát rozmýšľam o zmysle priateľstva a vždy prídem na jedno a to isté. A viete načo? Nato, že bez priateľov by bol život nudný a nezaujímavý. V živote si treba dávať pozor na mnoho vecí a jednou z nich je aj to, aby sme aj my niekomu boli dobrým priateľom a aby sme nikdy neublížili, pretože priateľstvo je veľmi tenká niť a keď sa roztrhne , zviazať sa síce dá, ale uzol ten zostane navždy!