Dôvera
Mnohý podľahnú mágii pretvárky a svojej maske a vytvárajú
fikciu o samých sebe. Klamú ostatných a aj samých seba. Je to závislosť na
vlastnom ego a sú presvedčení, že len oni majú patent na rozum. ( Potom je
život jednoduchý a každý problém má dokonalé riešenie). Patrí to ku
závislostiam a spája sa zo závislosťou na moci nad ostatnými okolo seba. U
takých ľudí nehľadám logiku v kontexte životnej filozofie alebo morálky,
či daj boh nejakých zásad. Ale skôr nejaký prízemný životný cieľ (Vila, Mercedes,
atď.) a predovšetkým v kontexte momentálnych záujmov a situácie.
V zrkadle nevidia seba, ale boha. Aj keby urobili čokoľvek, vedia to
zdôvodniť. A aj keby sa kolosálne mýlili, nepriznajú to. Lebo to nepripúšťajú.
A tak ich svet sa čím ďalej tím viac líši od reality života a stávajú sa zlými.
Také niečo si priznať to, ide veľmi ťažko. Ak to vôbec ide. Dotyčný človek by
musel priznať predovšetkým sám pred sebou že nie je dokonalá vyššia bytosť,
ktorá môže všetko. Bez takého priznania sa ľahko žije. Veď má právo na všetko,
pokiaľ ho nechytia. Takých ľudí a je stále viac a viac a sú skoro všade. Veľa
ľudí tomu prepadne do zúfalstva. Ľudom chýba morálka, súdržnosť, no hlavne
vidina lepšieho zajtrajška. A zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Viem, že niekomu
to nehrozí, ale predsa sa zamyslime, čo je to dôležité.
Ľuďom asi až príliš často ukazujem to zlé čo je vo mne.
Ukazujem aj tú temnú stránku ktorú mám. Dobré ukrývam, lebo mám pocit že ak
ukážem svoju slabosť, využijú to. Som iba človek. Bránim sa pancierom masiek
ako každý. No málo kto si to uvedomuje. Je to taká samozrejmá súčasť života. No
záleží mi na tom aby ma ľudia okolo mňa poznali takú aká som. Aspoň
s časti. Úplne to neviem ukázať.
Celý
svet je aspoň podľa mňa v ideovej kríze. A ten stav je vážnejší než si kto
uvedomuje. Smerovanie spoločnosti v ideovom smere prakticky neexistuje
ľudia neveria predkladaným myšlienkam a nemajú hodnoty lebo im ich nedali. Kto
už dnes verí v demokraciu spravodlivosť alebo spravodlivosť či ideálne
manželstvo, keď pomaly každý druhý pár sa rozvádza. Za všetkým vidíme len
strach, mafiu a podliakov. Aj keď to tak vôbec nemusí byť. Vidno za tím len hru
mobility a neuvedomujeme si, že ak
nevyužijeme svoju možnosť ovplyvniť to, strácame ju a tým pripravuje mladým
ťažký boj za jej znovu získanie.
Neubližujme
svetom iných. Lebo aj oni sú súčasťou tohto nášho. Počúvaj to čo chce povedať
ten druhý, nie len to čo povie slovom, ale aj to čo povie gestom, pohľadom,
postojom a až tak trošku porozumieš tomu druhému prečo sa tak tvrdo drží toho
čo povedal a nevalcovať ho svojimi pravdami, ale skúšať pochopiť jeho dôvody
prečo háji svoj názor. A prehodnocovať pritom svoj.
Vlastnosti ktoré človek nesmie ukázať sú jeho slabosti. Najmä
preto, aby to proti nemu nik nezneužil. To je fakt. A preto každý nosí masku a
nepozná toho druhého, lebo je to ťažšie ako si myslia. Najprv musíš spoznať samého
seba, musíš sa vyrovnať sám zo sebou a až po tom môžeš poznať niekoho iného. To
dokáže neveľa ľudí. Hovorí sa tomu partnerstvo čo priateľstvo . Či je to už
priateľstvo alebo partnerstvo, musí tam byť rovnosť, to znamená že v mojom
hodnotovom rebríčku je veľmi vysoko. Sme pre druhého schopný urobiť to, čo pre
samého seba? Nedá sa to úplne opísať niečo ako absolútna dôvera, že mu môžeš
veriť a dôvera teba v to, že on môže veriť tebe. Pamätáš sa na nekonečný
príbeh. Tam bola najťažšia skúška pozrieť sa do zrkadla, ktoré ukazovalo, kto
skutočne si. Lebo sám seba nevieš posúdiť. Nevieš napríklad odhadnúť, čo by ste
robili v krajnej situácii. Dá to veľa roboty niekoho aspoň s časti
skutočne poznať, lebo úplne sa to nedá. No potom stojí ten život za to.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára