"Knihy sú mŕtvym materiálom, kým v nás neožijú." (Jiří Mahen)

Poznáte ten úžasný pocit, keď dočítate knihu? Tak určite viete, že príbeh otočením poslednej stránky a zaklapnutím dosiek nekončí.

Už sám autor vymýšľa príbeh. 

Na jeho začiatku je väčšinou len myšlienka, od ktorej sa odvíja celá rada zápletiek, vzťahov či iných myšlienok. Myslím, že spisovateľ nemá príbeh premyslený od začiatku až do konca. Alebo má? Neviem, nie som spisovateľ. Postavy určite nie sú pre autora obyčajnými figúrkami, s ktorými rozohráva nudnú hru. Kdeže, je to napínavá partia s mnohými zvratmi a neočakávanými udalosťami. Aspoň ja v to dúfam. V knihe je odtlačok autorovho vlastného príbehu, jeho vlastných skúseností a predstáv o charaktere postavy. Kniha je pre neho dielo, ktoré vytvoril sám, ku ktorému má vzťah.

Kniha je napísaná, ale niečo jej chýba. Tým niečím je čitateľ. Čitateľ, ktorý nosí knihu všade so sebou. Čitateľ, ktorý sa nemôže dočkať, až obráti stránku. Čitateľ, ktorý sa od knihy nemôže odtrhnúť. Ak sa takýto čitateľ nájde, autor si môže blahoželať, jeho kniha je úspešná a má našliapnuté k tomu, aby sa stala tzv. Bestsellerom.

Zbožňujem pocit, ktorý príde po dočítaní kapitoly. Čo bude ďalej? Ako to asi dopadne? Večer v posteli hltá každé slovo, chcem sa dozvedieť čo najviac. Držím oči sotva otvorené, ale nejde prestať, je to ako droga. Nakoniec ale rovnako zaspím. Avšak nie je to ako vypnúť televíziu. Príbeh postupne ožíva, zdá sa vám o ňom. V tú chvíľu ste spisovateľom vy. Vaše sny a túžby píšu pokračovanie príbehu. Realita ide stranou, mŕtvi ožívajú, máte strach, radosť, obavu, zlosť, plačete. Ste súčasťou všetkého. Prežívate príbeh a dotvárame ho vlastnou fantáziou.

Ráno sa zobudím a vôbec netuším, kedy a ako som zaspala. Bol to všetko sen? Alebo skutočnosť?

Dobrú knihu chcete mať doma. Možno, že ju už nikdy čítať nebudete, ale pocit, že sa k nej môžete kedykoľvek vrátiť a oživiť si príbeh alebo niektoré myšlienky, je asi príčinnú toho, že niektorí ľudia majú preplnené knižnice a knihy už nemajú kam dávať.

Každá kniha vyžaruje určitú atmosféru, prežitok, ktorý je pre každého čitateľa jedinečný, neopakovateľný a ťažko zrozumiteľný. Aj ja nemôžem dosť dobre popísať, čo všetko mi dávajú knihy. Spisovateľ vytvoril príbeh, čitateľ mu dal dušu a ja ho nosím v sebe.

Svedomie

„A teraz by som chcel hovoriť o človeku vo vás. Lebo je to on, nie božstvo vo vás, či trpaslík v hmle, ktorý pozná zločin a trest za zločin.“ Chalíl Džibrán

No ako tak teraz rozmýšľam a hľadám inšpiráciu, zdá sa mi to čoraz ťažšie.... Azda preto, že aj vo mne je to svedomie a nedovolí mi napísať čokoľvek. Začnem asi teóriou čo to svedomie vlastne je. Svedomie je schopnosť rozoznávať dobro od zla, správne od nesprávneho, pokiaľ ide o vlastné konanie.... pocit záväznosti dobre konať a zlého sa vyvarovať. Je to súbor vnútorných zábran a emocionálnych prežitkov, ktoré často vznikajú u človeka v dôsledku výchovy..... Svedomie je prvkom morálneho vedomia (vedomie, v ktorom je zakódovaný vzťah človeka k svetu, spoločnosti, inému človeku či sebe, tvoria ho mravné city, mravné normy, hodnoty a hodnotová orientácia, motívy a motivácia), prejavuje sa pocitom záväznosti (povinnosti), odlišným od pocitu vonkajšieho donútenia......je to akési vnútorné vedenie, ktoré je základom morálneho usudzovania človeka o sebe samom a o iných ľuďoch. Farári  hovoria o svedomí ako o najtajnejšom jadre človeka, svätyni, kde zostáva sám s Bohom a jeho hlas sa mu ozýva vnútri. Svedomie je svätyňa, ktorú na rozdiel od tých, ľudskou rukou vystavaných z kameňa a z tehál, vybudoval Boh. Vo svedomí sa ozýva hlas Božieho zákona vpísaný do našej duše. Či už svedomie vnímame z ktoréhokoľvek hľadiska, je nám jasné, že v každom z nás by aké také svedomie malo byť...aj keď je pravda, že v dnešnej dobe sa čisté svedomie stáva mimoriadne nákladnou záležitosťou, doslova vzácnosťou. Preto by sa dalo povedať, že sa doňho oplatí investovať, veď v jeho prospech hovorí mnoho...Spí sa s ním ľahšie, ako s alkoholom či práškami a zaručuje odpočinok neprerušovaný policajnou sirénou....No napriek tomu mám z ľudí navôkol pocit, že svedomiu v sebe dokážu veľmi rázne prikázať, aby sa neozývalo... veď už ktosi múdry raz povedal: „Človek nikdy nie je vynachádzavejší, ako keď ide o to, aby oklamal sám seba a umlčal výčitky svedomia.“ A to je v dnešnom svete myslím hitom číslo 1. Dnešný svet už nie je o tom, aby človek konal s najlepším úmyslom a pokojom na duši.... Veď doba je taká chaotická, že nikto už ani neočakáva, že sa dá dosiahnuť pokoj duše..... a tak potrebné čisté svedomie....Je zaujímavé sledovať ľudí vstupujúcich do niektorého z monumentálnych kresťanských chrámov. Niekto tam vchádza s hlbokou vierou, iný preto, lebo chce byť verný tradícii svojich predkov, ďalší ako turista alebo človek, ktorý síce neverí v Boha, ale má zmysel pre estetiku. Skutočne veriaci človek tam využije obrovský potenciál pre svoje osobné posvätenie. Podobne je to aj so svedomím.... Vo svedomí sa ozýva hlas Božieho zákona vpísaný do duše. Človek má však od počiatku pokušenie hrať sa na Boha a rozhodovať o tom, čo je dobro a čo nie. Má moc robiť dobro i zlo, a vo svojom svedomí cíti morálne hodnotenie svojho skutku, ale on sám normu nevytvára. Všetky naše konania sa zakladajú na našich myšlienkach... a po našich myšlienkach poletuje svedomie... a ten, kto tvrdí, že svedomie nemá, klame...Veď aj najťažší zločinci podliehajú tlaku svedomia, pod ktorým úmyselne vyhľadávajú vlastnú smrť. Svedomie je často krutejšie a neúprosnejšie ako zákon. Všetky pokusy o kupčenie so svedomím sú preto vopred odsúdené na neúspech. Človeka treba častokrát chrániť aj pred ním samým. Lebo, ako trpko konštatoval klasický filozof: "Človek síce stojí vysoko nad zvieraťom, ale krutosť jeho osudu spočíva v tom, že nemôže nikdy klesnúť na úroveň zvieraťa. Klesnúť môže človek, žiaľ, vždy iba pod úroveň zvieraťa. "Svedomie naberá na dôležitosti najmä tam, kde je konanie skryté a existuje predpoklad jeho utajenia....dovolím si použiť úryvok z múdrej knihy: „Svedomie núti človeka, aby svojim konaním nielen získaval úctu, ale mal zmysel pre česť a dôstojnosť.“ Sloboda nášho konania mi teraz pripadá čiastočne obmedzená, keď existuje niečo, čo nám podvedome určuje správnosť nášho konania.                                                                          

   Stále však platí Cicerónovo:  "Summum ius, summa iniuria"- dokonalé uplatňovanie práva sa môže stať dokonalým bezprávím. Teda, hlas svedomia musí byť vypočutý, aby sa úzkostlivo dokonalým uplatňovaním zákona nenastolilo úplné bezprávie.

Medziľudské vzťahy

Keď sa pokúšam vžiť do toho, aké sú medziľudské vzťahy, je mi jasné, že taký človek alebo kniha nemôže vyriešiť generačné problémy, aby sa splnil náš vytúžený sen : " úprimné medziľudské vzťahy, formy zaobchádzania s ľuďmi a vzájomné pochopenie. " Možno niekoho podnietiť brať svojich blížnych s väčšou toleranciou, bez ktorej dnes naše spolužitie nie je možné. Tolerancia, uznanie, ohľaduplnosť a ochota pomôcť, sú podľa mňa oporné piliere budovy, v ktorej sa môže dobre cítiť mnoho ľudí, aj keď steny, povala a okná môžu byť situované rôzne. Zdvorilosť by sa hodila pre každého, kto kladie dôraz na spríjemnenie nášho komplikovaného nažívania. Ľudia žijú pokope vo veľkých mestách a často nevedia žiť a konať ľudsky. Kde inde ako doma sa učíme používať slovo "PROSÍM" a "ĎAKUJEM", "DOBRÝ DEŇ" alebo "DO VIDENIA", zaklopať, keď sú dvere zatvorené! Cit pre dobré medziľudské vzťahy sa získava a základný kameň pre schopnosť priateľskej komunikácie sa kladie v prvých rokoch života dieťaťa.

Tak je potom možné, že všetky tie milé, nežné slová a gestá, ktoré medzi sebou preciťujeme rozdávame všade okolo seba. Niektoré schopnosti a vlastnosti získava človek dedične. K iným mu ochotne pomáha jeho okolie. Pomáha rozvíjať stránky dobré, ale i tie nedobré. Ak vidíme okolo seba narastajúcu agresivitu, ľahostajnosť, potom ide o chorú spoločnosť.

Je to ťažká choroba, ktorú môžeme vyliečiť tým, že zmiernime bolesť a odstránime príčiny. Zdvorilosťou prispejeme k zdravému životnému prostrediu a kultúrnemu správaniu. Kultúrne, prijateľné správanie a konanie je prirodzenosť, prostota, skromnosť, zdvorilosť sú dobrým spoločenským radcom celého ľudstva. Možno dúfať, že ľudia ak budú spolu diskutovať, lepšie objavia putá, ktoré ich spájajú, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom. Nemožno byť opravdivým človekom bez ľudského vzťahu k človeku. Ľudia, keď chcú, nájdu v ľuďoch vždy niečo dobré.

Nielen vzťah medzi cudzími ľuďmi má byť čistý, ale harmónia vzájomných vzťahov musí pretrvávať aj medzi súrodencami, deťmi a rodičmi. Vzťah súrodencov odráža postoje a lásku svojich rodičov, je vyjadrením ich odlišných temperamentov, osobných záujmov, atraktívnosť ich výzoru aj životnej úspešnosti. Rodičov veľmi mrzí, ak ich deti spolu nevychádzajú.

Úžasná blízkosť súrodencov, spoločné detstvo a spomienka na tých istých rodičov nás sprevádza do dospelosti. Súrodencov si nevyberáme, ale utvárame, svojím vlastným správaním podmieňujeme ich správanie. Vo vzťahu s nimi je kus rodičovských postojov, aj veľa vlastných, nových zážitkov. Súrodenec je veľkým životným bohatstvom, predstavuje tú najväčšiu blízkosť človeka. Dieťa zmení dospelých na rodičov, súrodenec dopĺňa rodinu na radostné spoločenstvo životných perspektív. Mať sestru alebo brata znamená byť viac človekom. Srdečnosť ostane vždy a všade "olejom" medziľudských vzťahov.

Pozitívne myslenie

Každý človek je len vtedy zdravý, veselý a šťastný, keď je jeho telo i myseľ v harmonickej rovnováhe. Ak u niekoho prevláda negatívne myslenie, môžu sa zakrátko objaviť choroby a depresie.

 Nesprávnymi myšlienkami trestáme sami seba. Zmocňuje sa nás nervozita, svaly sú príliš napäté, stúpa krvný tlak.

 V dôsledku toho nás začne bolieť hlava, trpíme zlou náladou, nespavosťou a okrem toho vädneme a starneme. Negatívne myslenie a vnútorná disharmónia sú základom pre choroby a rany osudu. 
Mali by sme mať na pamäti, že myslenie, či už pozitívne alebo negatívne, má tendenciu odraziť sa na kvalite nášho života. 

Myšlienky majú neuveriteľnú energiu.

 Myšlienky môžu človeka nielen zničiť, ale ho aj pozdvihnúť, dať mu krídla a vyniesť ho do pozoruhodných výšin. Majú tú moc, uvoľniť v atómoch tie najjemnejšie vibrácie, ktoré sa stále spevňujú, až sa stanú realitou.                                                                             

Čím viac sa budeme snažiť vpustiť do nášho života pozitívne vibrácie, tým viac prispejeme k zakotveniu dobrých vecí a šťastných chvíľ v našom všednom živote. 
Spokojní a optimistickí ľudia vlastnia tú najsilnejšiu imunitu proti chorobám a duševným chorobám. Pozitívny životný postoj je najspoľahlivejšia pomoc pre šťastný a spokojný život. 
V každom živote sa vyskytnú situácie, ktoré človek vníma ako náročné a myslí si, že ich nezvládne. Ako má pozitívne myslieť, keď na neho padá jeden problém za druhým. Nemá zmysel rezignovať a vopchať hlavu do piesku.

 Negatívnymi myšlienkami si šťastie späť neprivoláme. 
Najlepšie si v ťažkej chvíli pomôžeme tým, že zachováme pokoj.

 Z každej situácie sa nájde východisko. Správajme sa tak, ako by sme náš vytúžený cieľ už dosiahli, i keď problém ešte nie je vyriešený.

Stane sa z nás človek, ktorý zoberie osud do vlastných rúk a svoj život si pozitívnym myslením postupne a cieľavedome pretvorí na „prechádzku rajskou záhradou“.

Hrdinstvo nie je prežitok

Písať na túto tému je svojím spôsobom hrdinstvo. Ako sa dá písať o niečom, čoho je dnes na svete tak mizivo málo a čomu sa každý zo svojej pohodlnosti skôr vyhýba. Názorných príkladov, ktoré by som tu mohla použiť, je menej a menej.  Navyše, ako sa dá vlastne správne písať o niečom, čo pre každého znamená niečo úplne iné. Každý hrdinský čin má pre každého z nás úplne inú váhu, každý na neho hľadí z iného uhla. Pre niekoho je hrdinstvo niečo, s čím sa nikdy nestretol, pre niekoho už len to, že ráno dokáže vstať z postele. Niekto ho dokonca berie iba ako slovo z rozprávok a príbehov, kde sa princovia a rytieri naháňali za slávou a hrdinstvom. Ale nie je to rozdielna váha tohto slova, čo z neho robí v dnešnej dobe tak málo vídané a ojedinelú skutočnosť. Ale kde hľadať dôvod? Kde hľadať dôvod toho, že hrdinstvo miznú z našich životov, a nikto sa s tým nesnaží nič robiť. Táto téma poskytuje viac otázok ako odpovedí, viac otáznikov visí nad tým všetkým. Väčšina ľudí si pre svoju pohodlnosť povie, že nie je v jeho silách s tým niečo urobiť. Že jediný človek nemôže zmeniť toto všetko. Má pravdu? Možno áno. Idete po ulici, obzeráte sa, bojíte sa zájsť do uličiek, kde sa to nehemží ľuďmi, a jediné, čo je stredom vašej pozornosti, je kabelka alebo akákoľvek iná cenná vec. Ale čím to, že je to posledný dobou horšie a horšie? Dnešná doba je vlastne s rozprávkami takmer identická. Všade okolo nás sú ľudia bohatí a vplyvní, ktorí riadia všetko, a sú tu aj ľudia chudobní, ktorí sa sotva uživia. Bohatí ľudia vládnu, a chudobní pracujú. Všade je plno peňazí, pokladov a samozrejme aj lupičov a hrdlorezov. Ale predsa len jedna vec tej dnešnej dobe chýba. Pomaly nikde nenájdeme toho novodobého rytiera, ktorý by bol ochotný proti tomuto bojovať, či už akýmkoľvek spôsobom. A nejde tu len o hrdinstve a slávu, pre ktorú by to robili. Nikto nič nerobí, pretože nikto nemá potrebu nič robiť. Nič ho k tomu neláka, nie je za to žiadna odmena. A to je ten hlavný problém. V dnešnej uponáhľanej dobe, riadené počítačmi a vplyvnými ľuďmi, kde peniaze majú najväčšiu moc, má každý plno starostí len so sebou a s tým, aby sa uživil, alebo aby si nahrabal čo najviac. Ostatné sú pre neho len figúrky, pre ktoré je ochotný pohnúť prstom iba v prípade, že z toho niečo kvapne.

Lenže tým nám tu vyvstáva ďalšia otázka. Prečo teda hrdinov ubúda, keď možností sa im každý deň naskytá viac a viac. Doslova na ne revú, na každom rohu. Stačí trochu vytlačiť tú egocentrizmus aj ľahostajnosť voči ostatným a rozhliadnuť sa. Možno ani to nie je potrebné, nie je potreba sa rozhliadať. Stačí ísť po ulici, trochu sa porozhliadnuť a zistíte, že možností, ako zo seba urobiť hrdinu, je všade viac než dosť. A nehovorím o činoch ako zachrániť niečí život, vytiahnuť niekoho z horiaceho domu alebo z vraku auta. Hovorím o činnostiach, ktoré aj cez to, ako sú ľahké a nezaberú viac ako 5 minút, dokážu tomu druhému zlepšiť celý deň. Veď bohato stačí pomôcť niekomu do schodov, previesť starého človeka cez cestu alebo len niekomu pridržať dvere či pomôcť s taškami. A nedokážete si predstaviť, ako dobrý pocit z toho budete mať vy aj ten, komu ste pomohli. Zvlášť pre starých ľudí je toto dôvodom k radosti. Vidí, že sa o ne aspoň niekto zaujíma, že ich neprehliadame a nie sú nám príťažou. A to je presne ono. Už len to, že urobíte radosť starému človeku alebo niekomu pomôžete, aj keď len s takouto maličkosťou, to je hrdinstvo. Bohužiaľ, v dnešnej dobe - keď každý čaká za všetko odmenu . Ďalším krásnym príkladom ľudskej ľahostajnosti sú poslednou dobou viac a viac médiami rozšírená videá, na ktorých sa deje bezprávie a ubližovania priamo na ulici, kde sú stovky ľudí. Na ulici niekto trpí pod ranami od cudzej, väčšinou viacpočetnej partie a ľudia okolo blúdia ako nevedené ovce, bez najmenšieho záujmu prechádzajú okolo, ako by sa nič nedialo. Čo všetkým bráni vybočiť z radu, vystrčiť hlavu z davu a zasiahnuť? Je to strach alebo ľahostajnosť, nenávisť voči ostatným či skrátka len náhlenie, ktorý bráni v tom čokoľvek urobiť. Ide proste len o to, že nemajú dôvod. Nemajú dôvod niečo urobiť. Nie je to ich známy, nebudú mať z toho nič, snáď okrem pár modrín, takže prečo to vlastne robiť? Prečo to robiť, keď to len ublíži. Ale aj cez to všetko sa čas od času objaví niekto, kto nepomáha pre peniaze, pre slávu ani pre svoj prospech. Kto jednoducho pomôže, keď k tomu má možnosť, a nečaká odmenu. Ktorý to nerobí pre seba, ale pre druhých. Pre ktorého je cudzí úsmev a radosť viac ako peniaze a vlastný prospech. A práve vďaka týmto ľuďom ešte nestrácame nádej v to, že sa niečo zmení. Vidieť čas od času niekoho, kto sa nebojí vykročiť z radu oviec a zasiahnuť. A nemusí vždy vsádzať svoj život. V dnešnej dobe je veľká obeť aj to, keď obetuje len svoj čas alebo peniaze. Blížim sa k záveru a hľadám, čo pozitívneho by som mohla napísať, aby  to nepôsobilo  toľko pesimisticky. Ale hľadanie je to celkom márne. Bohužiaľ už aj tí, ktorí si svoju hrdinskú cestu zvolili, strácajú v očiach ostatných dôveru.

Tak to celé zakončím slovami, že za všetko zlé, čo sa okolo nás deje, si môžeme len a len sami. Ľudia sa stali obyčajným predajným tovarom. A kým medzi nami budú stále na prvom mieste peniaze a túžba po moci a vlastným úspechu, nikdy sa nedočkáme toho, že budeme žiť ako v rozprávke.

Ako sa človek zapredá diablovi

Človek sa zapredá diablovi pomerne ľahko. Zapredať sa znamená skôr podľahnúť. Stačí sa napiť trošku alkoholu, začať fajčiť pod. Už od raného veku sa stretávame s pokušeniami. Ale sme tiež poučovaní o ich následkoch. Väčšinou sme ale premožení sami sebou - našou túžbou po dobrodružstve, kedy chceme okúsiť nové veci. Niekedy nás k tomu vedú príklady nášho blízkeho okolia - rodičia,  či kamaráti. Hovoríme si, že nám to pre jeden raz nemôže ublížiť a že sa napríklad po jednej cigarete nestaneme závislí. Lenže po jednej cigarete spravidla prichádza ďalšia a ďalšia ... Aj takto jednoducho sa človek môže zapredať diablovi.Ako skončiť a nebyť ovládaný túžbami, sám sebou, ostatnými a hlavne diablom vo vecnej podobe? Človek si vždy myslí, že prestať bude jednoduché, ale všetko je o vôli. A diabol nás sprevádza po celý život. Ako sa mu vôbec chceme vyhnúť? Vyhnúť sa mu doslova nedá. Každý má aspoň jeden nešvár,  u ktorého by sa dalo povedať, že ho ovláda diabol. Aby sa ľudia vyhli svojim zlozvykom, museli by sa nechať zavrieť niekam do malej miestnosti, kde by nebolo moc vecí, aby nemohli vymýšľať nejaké zloby. Prečo vôbec ľudia diabla vymysleli? Je naozajstný?

Na druhú otázku nedokáže nikto odpovedať, podľa mňa ide skôr o vieru ľudí. Niekto tvrdí, že ho posadol diabol, preto sa nesprával zrovna morálne. Ale každý má niesť za svoje hriechy zodpovednosť. Malé deti veria na čertov, víly, elfov a všetky ďalšie rozprávkové postavy. Ale v rozprávkach dobro víťazí nad zlom. V skutočnosti tomu býva inak. Sme obklopení ľuďmi, ktorí nad zlom nevyhrali, alebo svoj boj vzdali. Aj niektorí dospelí veria v diabla. Všetko záleží na tom, či naozaj človek veriť chce. Diabol je len symbol, ktorý by nás mal varovať pred zloby, rovnako tak peklo. Ľudia, ktorí sú považovaní za diabla, sú buď veľa zlí alebo prefíkaný.

Prečo vôbec ľudia prepadajú zvodom diabla? Pretože diabolské veci vyzerajú lepšie ako tie obyčajné. A ľudia sú od prírody chamtiví, preto ľahko podľahnú zvodom. Nechcú žiť ako pustovníci a živiť sa kobylkami. Aj keď niekedy by táto varianta bola lepšia. Veci krásne nemusia byť totiž len dobré, avšak takisto veci škaredé nemusí byť práve zlé. Všetko je len a len na človeku. Každý je vychovávaný na obraz svojich rodičov. Ale tí nemôžu stále dohliadať na to, aby ich potomkovia nerobili chyby. Človek musí spoznať sám, čo je pre neho dobré a čo zlé. Našťastie sa chybami učí, ak to nebola osudová chyba ...  Spoznajú ľudia, že sú ovládaní inou mocnosťou?

Častokrát nie. Niektorí o tom vedia a snažia sa to riešiť, iní, než aby s tým niečo urobili, sa radšej nechávajú ovládať ďalej. Je to totiž jednoduchšie ako bojovať. Vyhovárajú sa, že by to nezvládli, alebo začnú a nedokončia, čo začali. To je ešte horšie než byť len ovládaný. Niekedy sa ľudia vzoprú, avšak zlo nepremôžu. Preto človek musí byť silný, aby to mohol skúšať znova a znova a konečne vyhral. Niekto má rodinu, ktorá je mu ochotná pomôcť. To je veľmi dobrý začiatok, ale každý musí chcieť sám. Bez vlastnej snahy ničoho nikdy nedosiahnete. Každý je strojcom svojho šťastia. Ale keď sa nemá človek o čo oprieť, často svoj boj proti zlu vzdá. Keď niekto vykoná naozaj veľkú zlobu, pre jeho napravenie už nastupuje zákon. Nesmieme zabudnúť na jedno príslovie: Keď tancuješ s diablom, počítaj s tým ,že príde peklo .

HOCI SME LEN MALOU KVAPKOU V MORI, BUĎME TAKOU, KTORÁ SFARBÍ OCEÁN

Čítala som , aby som sa nikdy, za nijakých okolností nevzdávala svojho cieľa, lebo ak budem naozaj statočná a usilovná, niet dôvodu, prečo by som nedokázala i nemožné. Táto cieľavedomosť, toľkokrát vštepovaná , mi už pomohla vyriešiť nejeden problém .                     Práve preto verím, že viera v samého seba, svojich schopností a možností,  je prvým krokom v ústrety svetlej budúcnosti naplnenej úspechom a uznaním ostatných. Určite väčšina z nás pozná také slávne mená ako Albert Einstein, Issak Newton, Victor Hugo... Mohla by som takýchto mien vymenovať stovky, ba možno tisíce, lebo všetci títo ľudia - matematici, fyzici, umelci, mali niečo spoločné: túžbu po poznaní a túžba niečo v živote dokázať. Je veľmi pravdepodobné, že sa v mladosti vôbec neodlišovali od svojich rovesníkov, možno iba talentom, ktorý bol predpokladom budúcej úspešnej kariéry.

Čo sa však stalo, že ich osud tak výrazne rozlíšil od ostatných „obyčajných smrteľníkov“? Bola to jednoznačne túžba vyniknúť a vrodená cieľavedomosť, ktorá sa v nich zakorenila už počas rokov ich dospievania. Dlhoročným pozorovaním ľudí okolo seba som zistila jednu skutočnosť, ktorá sa zdá byť veľmi pravdepodobná (nedovolím si povedať, že istá). Ľudské ego a cieľavedomosť, teda aspoň predpoklady na ne, súčasne vyhradené už v ranom detstve, pričom, ak má dieťa predpoklady byť príliš sebavedomé, túto skutočnosť jeho prostredie už neveľmi ovplyvní. Ak si totiž uvedomím, aké ťažké je napríklad z mladého človeka trpiaceho mnohými „komplexmi“ vychovať sebavedomého právnika alebo politika, potom nenachádzam inú faktami či skúsenosťou dostatočne podloženú odpoveď na túto otázku. Myslím si, že každý človek má od prírody zakorenenú prirodzenú vieru v seba, vo svoje schopnosti, vieru vo vlastnú silu, ktorá dokáže zmeniť životné podmienky nevyhovujúce pre neho či pre iných. Je to prirodzený ľudský pud, obrana človeka voči vlastnej nemohúcnosti a neschopnosti, ktorá by ho v istých prípadoch mohla stáť i vlastný život. Ak by totiž nikto neveril v seba samého, s najväčšou istotou by náš druh vymrel už pri zrode svojej existencie.

Nič nie je také silné ako sila ľudskej vôle, pretože ak si človek niečo zaumieni urobiť niečo naozaj zmysluplné, nie je také ľahké prekaziť mu jeho zámery. Samozrejme záleží od neho, ako veľmi túži splniť to, čo si zaumienil. Ľudia leniví a slabí, ktorí sa nedokážu premôcť k činom či k ich dokončeniu, len málokedy naozaj dosiahnu svoj cieľ.
Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, že vyniknúť medzi ostatnými v tom nekonečnom zástupe talentovaných a úžasne nadaných ľudí je skoro úplne nemožné. Možno nám v tom zabraňuje malé sebavedomie, niekedy zase kritika či nízke hodnotenie našej snahy. Vzdať sa však nepripadá do úvahy, pretože prúd povinností a nárokov ostatných, by nás za krátky čas úplne potopil. Každý predsa cíti prirodzenú potrebu prežiť svoj život v čo najväčšej spokojnosti v tomto uponáhľanom svete plnom súbojov a bojov o kúsok šťastia či pohody.

Mnohí ľudia však majú aj bohaté skúsenosti s tými, u ktorých takáto zdravá túžba zaujať výnimočné postavenie v spoločnosti hraničí až s posadnutosťou. Hovorím práve o takých, ktorých cieľavedomosť sa z rôznych príčin premenila na ctibažnosť, a sebavedomie na narcizmus až egoizmus. Takýto ľudia sú postrachom spoločnosti, pretože si ani neuvedomujú, že svojou nekontrolovateľnou túžbou po moci a uznaní utláčajú a ničia ambície všetkých naokolo. Preto je nevyhnutné, aby sme pri svojich ambicióznych plánoch mysleli aj na ostatných, ktorý nás bezprostredne obklopujú, aby sme neznepríjemňovali životy im i sebe, lebo všetky činy majú aj svoje následky. To je možno to najťažšie a ostatné už, verím, dokážeme vybojovať sami. Lebo okrem túžby niečo dosiahnuť nesieme v sebe aj kus usilovnosti a zvedavosti, ako vyriešiť problémy, ktoré sa ešte pred nás v živote postavia.