Hrdinstvo nie je prežitok

Písať na túto tému je svojím spôsobom hrdinstvo. Ako sa dá písať o niečom, čoho je dnes na svete tak mizivo málo a čomu sa každý zo svojej pohodlnosti skôr vyhýba. Názorných príkladov, ktoré by som tu mohla použiť, je menej a menej.  Navyše, ako sa dá vlastne správne písať o niečom, čo pre každého znamená niečo úplne iné. Každý hrdinský čin má pre každého z nás úplne inú váhu, každý na neho hľadí z iného uhla. Pre niekoho je hrdinstvo niečo, s čím sa nikdy nestretol, pre niekoho už len to, že ráno dokáže vstať z postele. Niekto ho dokonca berie iba ako slovo z rozprávok a príbehov, kde sa princovia a rytieri naháňali za slávou a hrdinstvom. Ale nie je to rozdielna váha tohto slova, čo z neho robí v dnešnej dobe tak málo vídané a ojedinelú skutočnosť. Ale kde hľadať dôvod? Kde hľadať dôvod toho, že hrdinstvo miznú z našich životov, a nikto sa s tým nesnaží nič robiť. Táto téma poskytuje viac otázok ako odpovedí, viac otáznikov visí nad tým všetkým. Väčšina ľudí si pre svoju pohodlnosť povie, že nie je v jeho silách s tým niečo urobiť. Že jediný človek nemôže zmeniť toto všetko. Má pravdu? Možno áno. Idete po ulici, obzeráte sa, bojíte sa zájsť do uličiek, kde sa to nehemží ľuďmi, a jediné, čo je stredom vašej pozornosti, je kabelka alebo akákoľvek iná cenná vec. Ale čím to, že je to posledný dobou horšie a horšie? Dnešná doba je vlastne s rozprávkami takmer identická. Všade okolo nás sú ľudia bohatí a vplyvní, ktorí riadia všetko, a sú tu aj ľudia chudobní, ktorí sa sotva uživia. Bohatí ľudia vládnu, a chudobní pracujú. Všade je plno peňazí, pokladov a samozrejme aj lupičov a hrdlorezov. Ale predsa len jedna vec tej dnešnej dobe chýba. Pomaly nikde nenájdeme toho novodobého rytiera, ktorý by bol ochotný proti tomuto bojovať, či už akýmkoľvek spôsobom. A nejde tu len o hrdinstve a slávu, pre ktorú by to robili. Nikto nič nerobí, pretože nikto nemá potrebu nič robiť. Nič ho k tomu neláka, nie je za to žiadna odmena. A to je ten hlavný problém. V dnešnej uponáhľanej dobe, riadené počítačmi a vplyvnými ľuďmi, kde peniaze majú najväčšiu moc, má každý plno starostí len so sebou a s tým, aby sa uživil, alebo aby si nahrabal čo najviac. Ostatné sú pre neho len figúrky, pre ktoré je ochotný pohnúť prstom iba v prípade, že z toho niečo kvapne.

Lenže tým nám tu vyvstáva ďalšia otázka. Prečo teda hrdinov ubúda, keď možností sa im každý deň naskytá viac a viac. Doslova na ne revú, na každom rohu. Stačí trochu vytlačiť tú egocentrizmus aj ľahostajnosť voči ostatným a rozhliadnuť sa. Možno ani to nie je potrebné, nie je potreba sa rozhliadať. Stačí ísť po ulici, trochu sa porozhliadnuť a zistíte, že možností, ako zo seba urobiť hrdinu, je všade viac než dosť. A nehovorím o činoch ako zachrániť niečí život, vytiahnuť niekoho z horiaceho domu alebo z vraku auta. Hovorím o činnostiach, ktoré aj cez to, ako sú ľahké a nezaberú viac ako 5 minút, dokážu tomu druhému zlepšiť celý deň. Veď bohato stačí pomôcť niekomu do schodov, previesť starého človeka cez cestu alebo len niekomu pridržať dvere či pomôcť s taškami. A nedokážete si predstaviť, ako dobrý pocit z toho budete mať vy aj ten, komu ste pomohli. Zvlášť pre starých ľudí je toto dôvodom k radosti. Vidí, že sa o ne aspoň niekto zaujíma, že ich neprehliadame a nie sú nám príťažou. A to je presne ono. Už len to, že urobíte radosť starému človeku alebo niekomu pomôžete, aj keď len s takouto maličkosťou, to je hrdinstvo. Bohužiaľ, v dnešnej dobe - keď každý čaká za všetko odmenu . Ďalším krásnym príkladom ľudskej ľahostajnosti sú poslednou dobou viac a viac médiami rozšírená videá, na ktorých sa deje bezprávie a ubližovania priamo na ulici, kde sú stovky ľudí. Na ulici niekto trpí pod ranami od cudzej, väčšinou viacpočetnej partie a ľudia okolo blúdia ako nevedené ovce, bez najmenšieho záujmu prechádzajú okolo, ako by sa nič nedialo. Čo všetkým bráni vybočiť z radu, vystrčiť hlavu z davu a zasiahnuť? Je to strach alebo ľahostajnosť, nenávisť voči ostatným či skrátka len náhlenie, ktorý bráni v tom čokoľvek urobiť. Ide proste len o to, že nemajú dôvod. Nemajú dôvod niečo urobiť. Nie je to ich známy, nebudú mať z toho nič, snáď okrem pár modrín, takže prečo to vlastne robiť? Prečo to robiť, keď to len ublíži. Ale aj cez to všetko sa čas od času objaví niekto, kto nepomáha pre peniaze, pre slávu ani pre svoj prospech. Kto jednoducho pomôže, keď k tomu má možnosť, a nečaká odmenu. Ktorý to nerobí pre seba, ale pre druhých. Pre ktorého je cudzí úsmev a radosť viac ako peniaze a vlastný prospech. A práve vďaka týmto ľuďom ešte nestrácame nádej v to, že sa niečo zmení. Vidieť čas od času niekoho, kto sa nebojí vykročiť z radu oviec a zasiahnuť. A nemusí vždy vsádzať svoj život. V dnešnej dobe je veľká obeť aj to, keď obetuje len svoj čas alebo peniaze. Blížim sa k záveru a hľadám, čo pozitívneho by som mohla napísať, aby  to nepôsobilo  toľko pesimisticky. Ale hľadanie je to celkom márne. Bohužiaľ už aj tí, ktorí si svoju hrdinskú cestu zvolili, strácajú v očiach ostatných dôveru.

Tak to celé zakončím slovami, že za všetko zlé, čo sa okolo nás deje, si môžeme len a len sami. Ľudia sa stali obyčajným predajným tovarom. A kým medzi nami budú stále na prvom mieste peniaze a túžba po moci a vlastným úspechu, nikdy sa nedočkáme toho, že budeme žiť ako v rozprávke.