Umenie života.

 Z čaju sa postupne odparuje teplo a on chladne. Do uší mi doliehajú zvuky u nejakého opakovane  vysielajúceho sa seriálu a ja sedím a hľadím na predo mnou otvorenú plochu papiera. Rozmýšľam a uvažujem nad takými  vecami, o ktorých by možno niekto povedal, že sú totálne bezvýznamné na mrhanie času....ale zamyslime sa, je snáď niekto, kto skutočne žije? Ako vyzerá taký skutočne živý deň? Na ktorý s radosťou spomínaš, prežívaš. A potom ďalší a ďalší, snáď celý týždeň, kedy si povieš ÁNO! 

Je nejaký dôvod prečo zažívame dni, týždne, mesiace ako sú tieto? Ráno sa zobudíš s pocitom a zasa ďalší deň. Moment šťastia, ktorý príde na desať minút, tak ten si vážim.Niekto mi raz povedal, že skutočné šťastie začneš cítiť, až keď prejdeš tými dverami...keď ich otvoríš tým kľúčom. Ale kde je ten kľúč? Zahľaďte sa na svet okolo seba.. čo vidíte? Ste spokojný stým čo je okolo vás? Ak nie, tak prečo to nezmeníte? Ako to zmeniť?

Všade sa niekto niekam ponáhľa, nikto sa nezastaví a ten kto zastaví, tak čo, vraj je to blázon.

Poznáte skutočne spokojného človeka? Ako vyzerá smrť? Ako vyzerá peklo? A hlavná otázka, ako vyzerá život, ktorý žiješ?

Možno nikdy nenájdeme na tieto otázky odpoveď. Určite niekde tam vo svete sa nájdu ľudia s veľkým šťastím, ale čo tí ostatní? Budú niekedy šťastní? Neviem...Zdá sa mi, že čím je človek starší, tým je jeho život smutnejší.
V hlave majú milión myšlienok, otázok, ktoré sa stále tlačia von, dobiedzajú a nedajú pokoja. Ťažko je pre nich zabudnúť, nespomínať, no najhoršie, nepýtať sa. Otázky majú vlastné ústa, nemožno ich umlčať. Samé sa vyslovia a čakajú odpoveď. Či ju dostanú, či nie, pýtajú sa ďalej.

Každý  vlastne čaká, kedy ich osud vypočuje, postupom času začnú strácať nádej a vyprchá z ich očí aj to najmenšie a najmilšie šťastie. Keď si to tak všetko zhrnieme, na každom živote je zvláštna jeho rozmanitosť. Jeden deň ste úplne zničený prekážkami, ktoré vám hádže pod nohy, no ten druhý máte pocit, že sa nad to všetko dokážete povzniesť. Spomienky z neho nás majú poučiť, nie ovládať. A šťastie, ktoré neoblomne patrí k tomu, netrvá večne, ani hodinu, nepozná zajtrajšok, nevyberá si to čo chceš, trvá len malý okamih-a to nie celý deň.

Každý je strojcom svojho šťastia.

Čo to vlastne znamená, byť kováčom svojho šťastia? A vôbec, existuje šťastie? Myslím si, že je to veľmi diskutabilná téma. Nie každý v živote v šťastie verí. My ľudia sme už raz taký, neveríme v to čo nevidíme na vlastné oči. No čo ma hovoriť človek, ktorý je slepý od narodenia?

Má prestať veriť, že Zem existuje, len preto, že ju nikdy nevidel? Osobne si myslím, že človek by v takéto veci mal veriť, pretože nie je vylúčené, že to neexistuje len preto, že sme to nevideli. Veď sa aj vraví:

„ To čo je neviditeľné ľudskému oku, je viditeľné ľudskému srdcu." 

Každý má dôvod na šťastie. Ľudia si myslia, že v ich živote šťastie neexistuje a tak v neho neveria, no šťastie je na každom kroku. Sme tak zaneprázdnení takzvanými „vážnymi vecami", že si nedokážeme vážiť úplne banálne veci, ktoré máme, ako napríklad, že máme rodinu, či strechu nad hlavou, priateľov alebo maličkosť že som dnes stihla autobus alebo, že som našla na zemi 10 centov.

Vari to nie je šťastie?

A tak je na nás, či uveríme, že niečo také ako šťastie je a začneme si ho všímať. Každý deň možno nie je dobrý, ale na každom dni je niečo, z čoho sa môžeme tešiť.

O kráse obmedzenosti a možnosti neobmedzenosti.

Krásno obmedzenosti, to jest istej ohraničenosti spočíva v tom, že sa nie je kde stratiť. Existuje proste obmedzený priestor, či už fyzický alebo myšlienkový s určitým usporiadaním vecí, pričom dynamika pohybu týchto vecí v systéme spravidla tiež dosahuje svojich hraníc. 

Z hľadiska slov, je každá „obmedzenosť" do istej miery poznateľná a vo svojom správaní predvídateľná, najmä pokiaľ neprekračuje funkčnú kapacitu ľudskej mysle. To znamená, že ak je myseľ vybavená dostatočnou inteligenciou kognitívnymi schémami a obsahom týkajúcim sa reflexie seba samej a poznávanej veci, to jest poznávaného typu „obmedzenosti", je schopná tento obmedzený systém predvídať. 

Obmedzenosť zmyslovo vnímateľného sa dá prekračovať získavaním nových myšlienkových obsahov, ktoré spadajú do reality duševného a vytvárajú akési svojbytné bytie, avšak vo svojej živej existencii závislé na existencii vedomia. 

Uvediem príklad: Aktuálne sedím na posteli a predo mnou sú na stene obrázky. Moje vnímanie je obmedzené, ale môj duševný zrak, môže vidieť úplne inú realitu. V tej realite predstavuje každý obrázok špecifický svet, ktorý možno spoznávať. V obrázkoch  sú uložené príbehy a teórie, ktorým samotné ľudské vedomie vdýchne život v momente, keď vstúpia na jeho pôdu.

„Duševný zrak" nám umožňuje poznávať tie isté veci, tie isté typy „obmedzenosti" novými spôsobmi a nachádzať v nich nové obsahy.

A na záver? Možno som sa pomýlila. Možno to, čo vnímame ako „obmedzené" je v skutku neobmedzené. Možno je tá nevnímaná „neobmedzenosť" za hranicami našich zmyslov krásna a variabilná a je to iba túžba našej bytosti po akejsi „ istote", že nedokážeme vidieť viac, ako práve zmyslovo i mysľou vidíme. 

Iný záver? Nuž, možno som iba v zajatí špecifických obmedzených slov, ktoré ma nútia myslieť určitým spôsobom a ich obmedzenosť mi nedovoľuje prekročiť možnosti týchto myšlienok. Asi pravdu nemožno uchopiť do žiadnych slov a možno ... ale naozaj len možno, je možné sa pozrieť "za" slová a aspoň na zlomok sekundy uvidieť tú pomyslenú variabilitu bytia vo svojej "bez-slovnej" nesprostredkovanej a neinterpretovanej existencie. 

A možno nie. ... 

Život je príliš krátky.

"Život je príliš krátky.", povedal raz niekto múdry a starý. Ale je naozaj krátky? Alebo je naopak neznesiteľne dlhý? Prázdny život je krátky život, lebo len ako číry prúd pretečie riečiskom, to je isté. Ako ho však zaplniť?

Na to prišlo iba zopár ľudí, ktorí odpoveď na túto otázku ani nikdy nehľadali. Avšak žili naplno a bezo strachu. Často ľudia prostí, ktorí vypĺňali každý okamih niečím, čo ich napĺňalo. Otázky preto len veľakrát zakrývajú odpovede. Istí ľudia sa zvyknú pýtať, ako byť šťastný, ako dospieť k osvieteniu, ako žiť správne... Bez otázok však na tieto otázky netreba odpovede.

Život plynie a čím menej človek premýšľa nad otázkami, tým viac žije odpoveďami. Či vari treba bačovi odpoveď na otázku jeho existencie? Nie. Pýtal sa ju niekedy? Načo by, keď žije pre svoje ovečky, pre syr, mlieko, vlnu, pre svoju gazdinú, deti...

A život prežije v plnej paráde. Bez jedinej otázky na svoj život. Nájsť odpoveď na túto otázku je ako nájsť čiapku, keď bola celý čas na hlave. Bez otázok odpovede sú, ibaže nie sú. No a s nimi? S nimi už odpovede treba, lebo bez nich je život priam otázny. Nepýtať sa je teda jednoduchšie.

Ale pýtať sa je krajšie a lákavejšie. Takže ak ste sa spýtali už ktorúkoľvek z nich, hor' sa hľadať odpoveď.

Pseudo doba

Umierame, rodíme sa. Dôverujeme, upíname zraky k nebu a túžime milovať. Sme ľudia, máme svoje pohľady na svet ale - chýba nám nadhľad... Chýba nám úsmev a dlaň, ktorá miesto faciek utiera slzy a smrká nos. Dostali sme sa do štádia, v ktorom už ani nevinným deťom nie je zlo cudzie.

Kam zmizli zapýrené tváre, nesmelé dotyky a jemné vône pomaly plynúceho života? Nebudujeme morálne hodnoty. Dvanásťročné deti okrádajú dôchodcov, v dobe keď vznikajú najsilnejšie putá, putujú mladí ľudia akurát tak do väzenia. Tak sa pýtam kto spravil chybu? Je vinná spoločnosť alebo jednotlivec, vychovaný tak aby kráčal s davom. Budujeme rodinné domy, ale nie sme schopní budovať rodiny. Budujeme svoje bankové kontá, hrabeme peniaze ale - nedokážeme si vybudovať vzťah k priateľom, k rodine, k okoliu...

 Slepo stúpame vyššie a vyššie, naša životná úroveň je v oblakoch, sme v raji za pár miliónov EUR ale - je to to čo chceme? Každý z nás by sa mal naučiť cítiť vôňu sveta. Zastaviť svoj výťah a pozrieť sa na svet pod sebou. Hlboký nádych, pomalý výdych. Či väčšina z nás vie ako vonia búrka? Či väčšina z nás pozná vôňu žltých listov kníh? Či by sme dokázali ešte skočiť z nášho luxusu len tak do jarného blata a radovať sa?

Materiálne hodnoty dokážu priniesť smiech a pseudo-šťastie do života každého jedného z nás. Treba však myslieť aj na to, akú radosť nám prinesú materiálne hodnoty po živote. Či pre nás nebude podstatnejší úsmev vnúčat, keď svojím vnúčatám budú rozprávať čo prežili so starkou, starkým? 

Pýtam sa teraz teba, milý čitateľ: Zaujímalo ťa či si sa narodil v súkromnej nemocnici alebo bola pre teba podstatnejšia žena, ktorá ťa rodila? Zaujímala ťa viac značka tvojich plienok alebo radosť tvojich rodičov? Zaujímalo ťa viac domáce kino pri tvojej postieľke alebo rozprávka o Jankovi a Marienke? Svet vo vzduchoprázdne je len nechutný výsledok doby. Nadýchni sa a prečítaj si poslednú otázku, milý čitateľ!

  Bude ťa zaujímať kde zomrieš, alebo ťa bude zaujímať, kto ťa v posledných momentoch držal za ruku?

Preto ťa prosím ži tak, aby ľudia v tvojom okolí cítili, smiali sa a plakali stále ako ľudia, a umri s pocitom, že vieš ako vonia svet!

Všetci dospelí boli deťmi... ale máloktorý z nich si na to pamätá.

    "Zabudol vôl, že teľaťom bol," povedal raz jeden múdry človek. Bol zrejme jediný, kto vedel objektívne zhodnotiť svoj život od raného detstva až do čias staroby a túto hlášku venoval všetkým dospelým ľuďom vo svojom okolí. Možno by aj nám stačilo len trochu sa rozhliadnuť okolo seba a zistili by sme, koľko pravdy je v tejto, na prvý pohľad banálnej vete.

    Predstavme si úplne obyčajnú rodinku. Rodičia chodia do práce a zhŕňajú peniaze, len aby sa ich dieťa malo dobre. Pošlú ho do vplyvnej školy, postarajú sa, aby malo voľný čas vyplnený aktivitami od výmyslu sveta. No často krát ich ani nenapadne spýtať sa svojej ratolesti, ako sa má a ani len netušia, aké problémy trápia detskú dušičku. Majú dosť svojich problémov a na to, čo ich trápilo pred niekoľkými desiatkami rokov, už len s úsmevom spomínajú. Časom sa totiž zo všetkých zlých či ťažko prežitých chvíľ stanú humorné príhody, ktoré ľudia rozprávajú svojim známym pri nejakej spoločenskej udalosti.

    Toto je niečo, čo dieťa netuší. Dieťa žije tu a teraz. Kto mu však vysvetlí všetky záhady a úskalia života, keď rodičia nemajú čas alebo ho odbijú vetou: "Na toto si ešte malý!"? Komu má povedať, že sa mu deti v škole posmievajú, keď pani učiteľka nevidí zamračenú detskú tvár a zhoršenie prospechu pripisuje jeho lenivosti? Koľkokrát odznela doma veta "Je mi jedno, čo má Zuzka, ty to mať nebudeš!" alebo "Nestarám sa, že tam idú všetci ostatní, ty nikam nepôjdeš!"?

    Pochopiteľne, rodičia chcú svoje ratolesti ochrániť od všetkých zlých vplyvov a dať mu, čo potrebuje, no mnohí si ani neuvedomujú, že tým ho vlastne zatvárajú do zlatej klietky. A postupom času malý človiečik rastie, dospieva, a čím ďalej, tým viac sa začína cítiť ako domáce zvieratko, ktorému len občas dovolia "pobehať si", ale aj to pod aspoň čiastočným dohľadom rodičovskej autority. Potom nečudo, že toľko mladých ľudí túži po zakázaných veciach a dostáva sa do rôznych problémov...

    Myslím si, že všetci dospelí by sa mali trochu zamyslieť a pospomínať si na svoje útrapy zo školských a študentských čias. V dnešnej dobe plnej neistoty je určite ťažké vyhovieť všetkým samopašným detským prianiam, či poskytnúť dospievajúcim trocha slobody. No podľa mojej mienky tak isto, ako zlo plodí len zlo, aj strach plodí väčší strach. Takže ak sa bojíte, že vaše dieťa nebude dokonalé, začne sa báť trestu za svoje prehrešky, slovného pokarhania a zákazov, začne sa báť vás. Zažili ste niekedy pocit, že sa chcete niekomu zdôveriť, ale neviete komu, že chcete niečo povedať, ale vlastne ani poriadne neviete čo? Zažili ste už niekedy pocit úplnej samoty a beznádeje? 

Vaše dieťa ho prežíva možno práve teraz. Urobte s tým niečo, prosím...

Pohľad do zrkadla...

„Zrkadielko, zrkadielko kto je na tomto svete najkrajší?“ Scéna priamo vystrihnutá z kultovej rozprávky od Disney. Príbeh odvíjajúci sa okolo jednoduchej, nežnej a krásnej Snehulienky a zlej, závistlivej a mocnej kráľovnej. Svet, kde súperí dobro a zlo, chudoba a bohatstvo, tam kde nie je dôležité, kedy vychádza a zapadá slnko. Spoznávate tento dej?

Možno sa čudujete, prečo som začala práve touto myšlienkou. Skutočnosť je podľa môjho názoru taká, že samotné zrkadlo nemá pre ľudstvo žiaden veľký význam. Okrem toho, že každé ráno sa mnohý z nás poupravia, učešú a vykonajú pred ním svoje hygienické potreby. Dokážu s jeho pomocou vzdať hold fyzickej kráse, ale nemajú možnosť vidieť do svojho vnútra. Nie je to tak?

Už samotný príbeh Snehulienky nás presviedča o tom, že svet je o protikladoch, napodobňuje masívne „benátske“ zrkadlo. Na odrážajúcej sa strane vidieť svetlo, dobro a lásku, dokonalosť! Ale odvrátená strana, tú ktorú nebadať, ukrýva zlo, nenávisť a hŕbu nedostatkov.

Skúsme sa spolu zamyslieť. Prečo pes pri pohľade na svoj obraz v zrkadle rýchlo odvracia zrak? Nie je na seba zvedavý? Nie, jemu predsa nezáleží na tom, aký ma dokonalý účes, krásne oči, či plné „pery“. Jeho život sa odohráva v jeho vnútri a existuje preto, že je sám o sebe niekto! Ale ostaňme v živočíšnej ríši. Čo taká mačka? Tá sa priam kochá pohľadom na svoje prednosti. Doslova sa nalepí na kus skla, nahlas mňauká a obdivuje sa. Ona si týmto „rituálom“ dáva najavo, že je hrdá a pyšná na svoje JA.

A čo s ľuďmi, ktorí lipnú na svoj obraz? Sú tiež falošný? Z mojej strany je na tomto odhade kúsok pravdy. Prílišné postávanie pred zrkadlom je malým znakom toho, že človek čo sa doň neustále pozerá, potrebuje cítiť pocit niečo znamenať. Skryto preceňuje svoj výzor, pochvaľuje oči, vlasy, svoje ruky... Nie je to trošku nezdravé? Mne osobne stačí letmý pohľad, aby som vedela, či vyzerám k svetu. Veď napokon, v živote nie je podstatný len vonkajšok. A dobre viem, že to, čo sa vo mne ukrýva, žiadne rozbitné zrkadlo neodhalí. Ak som zvedavá a chcem počuť moje JA, ktoré prebýva kdesi dnu, hlboko v mojej duši, stačí ak zamením neživú hmotu za kamaráta, sestru, či mamu. Tí, budú mojím zrkadlom. Oni mi rečou poodhalia, či mám upravené sebavedomie, učesaný charakter, či jemne nalíčený temperament.

Toto všetko nasvedčuje tomu, že môžeme hľadieť s otvorenými očami všade. Môžeme oprieť zrak do čírej vody, do čistého vyblýskaného výkladu, alebo do zrkadiel rôznych tvarov a veľkostí, ale nikdy neuvidíme... 

Lebo to, čo treba vidieť a vedieť o živote a o svete často stačí hľadať aj so zatvorenými viečkami. Treba však vypnúť reč, mimiku i gestá a nechať prehovoriť vlastné JA.