Chcem byť úspešným človekom?

Samozrejme. Kto by nechcel?! Avšak tu sa vynára ďalšie more otázok. Čo je to vlastne úspech? A aká k nemu vedie cesta?

Pre každého je úspechom niečo iné a cesta k nemu je plná snahy a odriekania. Zaručený recept na úspech neexistuje. Avšak môžeme sa k nemu priblížiť ak prejavíme uznanie iným a budeme si iných ľudí vážiť.

Človek, ktorý si necení sám seba si necení ani druhých. Ak si budeme robiť to čo chceme, nikdy úspech nedosiahneme. Skôr sa mu vzdialime. Toto by sme si mali zapamätať.

Úspechom pre množstvo ľudí je len dobre platená práca a kariéra.

Nemám rada otázku: „Čím chceš byť?“ alebo „Čo sa chystáš robiť po skončení školy??“. Veď názory sa takmer zo dňa na deň menia. Hlavne ak je to mladý človek a svoj život práve začína žiť. Začínam si uvedomovať, čo to vlastne život je. Ešte poriadne neviem, čo od neho vlastne chcem a čo bude mojím najväčším úspechom. V tomto veku naozaj neviem jednoznačne odpovedať na otázky tohto typu, hoci sa nad tým čoraz častejšie zamýšľam.
V prvom rade, by som životu čosi mala dať. Nový štýl, niečo jedinečné, niečo čo dokážem len ja. Niečo z čoho budem mať radosť nie len ja, ale aj ľudia okolo mňa.

Chcem šíriť radosť, lebo tá svetu chýba.
Chcem viac utešovať ako byť utešovaný.
Chcem viac chápať ako byť chápaný, chcem viac milovať ako byť milovaný.

Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď odpúšťame, je odpustené aj nám a len keď pomáhame, pomôžeme tým aj sebe.

Čakám od života presne to, čo mu chcem dať. Budem to skúšať a nevzdám sa. Pôjdem si za svojím cieľom a snáď raz dosiahnem to po čom túži každý jeden človek na svete. Úspech. Môj súkromný úspech. Niečo, čo pokladám za dôležité ja a budem na to do smrti hrdá. Nemusí to byť priamo závratná kariéra a nepredstaviteľné bohatstvo.

Ja pokladám za životné úspechy milujúcu prácu, ktorá ma bude baviť, ktorá mi vystačí na bývanie a vytvorenie vhodných podmienok pre život, ale najviac zo všetkého si vážim zdravie. Ľudia by si mali uvedomiť, že je to naozaj to najcennejšie čo máme a jednoducho sa zdravie kúpiť nedá, hoci lekárska veda veľmi pokročila. Načo mi budú milióny na konte, ak budem nevyliečiteľne chorá? Peniaze mi zdravie a úsmev na tvári nevrátia. Keď budem mať šťastnú zdravú rodinu a nejakú optimálnu finančnú rezervu na účte, vtedy si budem môcť povedať, že som dosiahla čo som chcela a že život je krásny, len ho treba vedieť žiť.

Komunikácia naša každodenná...

Slová... Každodenné milióny slov. Dopovedané myšlienky, otvorené otázky, pohnútky šťastia i zármutku. Spoj viacerých duší, viacerých dôb, viacerých veľkých nápadov. Jedným slovom, slová. Jedinečný a najbohatší, najvyspelejší spôsob komunikácie.

Deň neprejde bez komunikácie, nekonečných slovných piesní, neohraničeného radu napísaných slov. A ako čas ubieha, množstvo sa neúprosne zväčšuje. I možnosti sú stále rôznorodejšie.
Starodávna túžba chvíľkového spojenia vzdialených krajov sa už splnila. Priateľstvo sa utužuje, láska rozvíja, známosti narastajú, kreatívne nápady sa šíria. Jednostranná komunikácia v podobe tlače, televízie a rádia, sa už dá čiastočne nahradiť priamym rozhovorom, ba i vizuálnou blízkosťou. Krásne myšlienky zaodeté do rúcha najrozličnejších kníh spájajú minulosť s prítomnosťou, prítomnosť s budúcnosťou. Lavíny slov sa každodenne rútia smerom k Zemi a spolu s ňou sa pohybujú v priestore, i čase. Často zanikajú, no ich natalita je predsa väčšia. Okolnosti sa každodenne prešifrujú, ale praveký spôsob komunikácie zoči-voči nikdy nezanikne aj napriek neprajným predpovediam. 
Nie, nedovolíme to! Najúprimnejší a najprirodzenejší typ predsa nikdy nezaniká.
Komunikácia však neznamená len množstvo slov, ale aj spôsob, emócie, stav duše. Niekedy stačí len jediné stretnutie pohľadov, nežné pohladenie, mávnutie, ktoré hovorí oveľa viac. Najdôležitejší je kontakt. Kontakt viacerých myšlienok, tiel i duší. Veď bez neho by život nemal farby dúhy, bol by jednotvárny, šedý, ba ani žiť by sa celkom nevyplatilo.

Komunikácia je základom spoločenského života. A toto nie sú prázdne slová, ani nadarmo vytvorený atrament. Komunikácia je dôležitým faktorom, jednou z najsilnejších zložiek ľudskej existencie. Pred ľuďmi je večná povinnosť zdokonaľovať ju, vycibrovať, skrášľovať, nezneužívať, a s láskou a výlučne dobrými úmyslami maximálne využívať jej čaro.

Je treba dva roky, kým sa naučíme hovoriť. A päťdesiat, kým sa naučíme mlčať. (Ernest Hemingway)

Citát: "Bohatstvo múdremu slúži, hlúpemu vládne." (L. A. Seneca)

Keď si povieme slovo bohatstvo, vybaví sa nám veľa vecí: múdrosť, humor, zdravie, hmotný majetok, alebo tiež možno bohatstvo, čo sa vzhľadu týka? Každý je strojcom svojho šťastia, hovorí sa. Niekedy toto pravidlo platí, inokedy však môžete naraziť na stenu, ktorá sa musí prebúrať. Každý dostal pri svojom narodení do vienka niečo iné. Rodia sa géniovia, zabávači, modeli ... Avšak napríklad hmotný majetok, to už je niečo iné. Existujú dve možnosti, ako môže nejaká osoba získať bohatstvo v podobe financií. Buď bude mať človek také šťastie, že sa narodí v zámožnej rodine, alebo - a to v horšom prípade - príde na svet do celkom obyčajnej rodiny a slávu aj bohatstvo si musí vydrieť vlastnými silami. Prácou, myšlienkami, možno prístupom k svetu? Jedno je však jasné - bohatstvo môže tvoriť, ale aj ničiť, ostatne ako väčšinu vecí.

Je pravda, že v mnohých epochách, baladách a historkách vystupujú známi a múdri myslitelia či vládcovia, ktorí chceli pre svoju krajinu len blahobyt. Bol to napríklad kráľ Šalamún, človek, ktorý sa s ničím nezaoberal príliš dlho a všetko riešil s chladnou hlavou. Môžeme vôbec svet rozdeliť na tých múdrych - tých, ktorí boli obdarení buďto výrečnosťou alebo charakterom - a na tých hlúpych, ktorí mali jednoducho menej šťastia? Čo sa týka môjho názoru, hranice medzi takými ľuďmi neexistuje. A práve za tou neexistujúce hranicou sa schováva ono bohatstvo. Aj šikovný a nadaný človek môže zošalieť, pachtiť sa viac a viac po majetku alebo urobiť chybu. Ostatne sme len ľudia.

Bohatstvo môže ničiť aj tvoriť. Je schopné pozdvihnúť stať do nezmerných nížin, alebo naopak uvrhnúť ho do finančnej krízy. Je schopné z neschopného človeka urobiť niekoho. Ale môže aj pokaziť toho čestného. Je to ako čepeľ. Aj tá má dve ostria.

Predstavte si nejakého dedinčana z dediny niekde na zapadákove. Nevie, ako sa volá mesto, kam chodia predávať kravy, nevie povedať, že vysadil 20 mrkvou, pretože nevie počítať. A tomu dajte nesmierne bohatstvo. Gobelíny, sochy, koruny, prstene, čaše, žezla, zlaté jablká, truhlice plné zlata ... Čo sa stane? Dedinčan po kúskoch dotyčný poklad utratí. V krčme, v stávkach, v kartách, za ľahké devy, kúpi si nový dom. Ale ako tak bude pokračovať, truhlice budú stále prázdnejšie, až zrazu siahne dedinčan na dno. Čo sa stane? Dedinčan nebude odvádzať dane, pretože je príliš hlúpy na to, aby predal tie gobelíny, čo mu stoja na krbe. Príde exekúcia a zabavia mu všetok majetok v prospech štátu. A dedinčan? Tentoraz nebude mať ani strechu nad hlavou, ani polia, kde by sadil mrkvy. Bude sám premrznutý blúdiť po ulici, kým nezomrie podchladením alebo hladom. Čo z toho vyplýva? Bohatstvo vládne hlúpym, ovplyvňuje a ničí ich.

Či by som mala všetky moje myšlienky spísané  zhrnúť, som celkom rozporuplná, čo sa týka tohto. Na jednej strane súhlasím, že bohatstvo môže kaziť, ale možno by v rukách dobrého a čestného človeka mohlo urobiť divy. Však šanca, že takýto dar sa dostane niekomu, kto ho plne využije len v dobrom, je šialene malá. Preto zachovávam realistický postoj, a to ten, že bohatstvo môže byť väčšinou len a len na škodu.

Bohatstvo nekazí charakter, len ho odhaľuje.

Ženy, ktoré nie sú pyšné na svoje šaty, bývajú pyšné na to, že nie sú pyšné.

      Tento, na prvý pohľad vtipný výrok, má podľa mňa jednu zásadnú chybu. Skrýva totiž v sebe zásadný rozpor, ktorý by sa dal zhrnúť do otázky: Je osoba, ktorá nie je pyšná na svoje šaty, alebo skôr na to, ako dobre vo svojich šatách vyzerá, vôbec ešte žena? S vysokou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, znie odpoveď nie. A tu by sme mohli teda v tejto úvahe skončiť. Ak vezmeme do úvahy, že nie je ryba bez kostí a človek bez chýb a teda dokonca aj ja sa môžem mýliť, pripusťme aj druhú možnosť.
Prečo sú tieto ženy pyšné na svoje šaty? Niektoré preto, že im nič iné nezostáva. Môžu mať na sebe model aj najdrahšie veci a veľmi im to nepomôže. Zaujímavým na nich zostáva iba ten model. Tieto ženy sa potom chvália niečím, čo je pre druhé nedostupné a preto z  iného dôvodu nemajúc.  Niektoré sa potom k hrôze súdneho okolia opájajú pocitom, že im to pristane.
Väčšina žien je však podľa mňa skôr pyšná na to, ako dobre vo svojich šatách vyzerá, ako na dané šaty. Niektoré právom a tie väčšinou vyzerajú dobre aj v secondhandových kreáciách, iné úplne bez dôvodu, takže sa vlastne blížia k prvej skupine, avšak v inej cenovej relácii a teda by ich nevytrhol ani Armani.
A čo tie ženy, ktoré na šaty pyšné nie sú? No úprimne povedané, mnohé nemajú príliš iných možností byť niečím zaujímavé. Tak sa pre nich póza nadradenosti nad niečím tak nízkym, povrchným či svetským ako je pekné oblečenie stáva jediným spôsobom, ako sa urobiť zvláštnymi. Stretávame sa tak s podivnými kreatúrami šíriacimi okolo seba ducha intelektuálnej prevahy, existencionálneho súcitná, spirituálnych rozmerov a podobných záležitostí pre normálnu ženskú úplne cudzích. Mimo toho  vyzerajú asi tak, ako ja si to existencionálne súcitno predstavujem a ešte majú na sebe dedkov sveter s malým šmolkom na v rukáve. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tieto ženy by na svoj vzhľad pyšné boli, ale z rôznych dôvodov, niekedy aj úplne nepochopiteľných, si zvolili inú cestu. Čiastočne sa tak dobrovoľne vzdávajú časti svojej ženskosti, ktorá je jednou z ich mála výhod. Odhadzujú tak dôležitú zbraň pre boj s druhým, menej dokonalým pohlavím.
Zostáva tak otázka, či existujú skutočne ženy, ktorým naozaj a úprimne nezáleží na tak zásadných veciach ako sú topy, retro tenisky, kozmetika a podobne, ktoré okolo Kenvela, New Yorker, Bennetonu prechádzajú s rovnakým záujmom ako našinec okolo univerzitnej knižnice? Bez mučenia sa priznávam, že odpoveď nepoznám. Možno sa vyskytujú v zelenom pekle juhoamerických dažďových pralesov, v neprístupných údoliach himalájskych alebo v púšti Gobi, kde sa zatiaľ podarilo vykopať tuším len dinosaurami. Ale predsa aj Pygmejky si prepichujú nosy kostičkami, Arabka bez kilá zlata je ako Bob bez Bobka. Tak naozaj neviem. Napadá ma jediná možnosť. A to by bolo veľmi záludné, pohybujú sa medzi nami v prestrojení za elegantné pôvabné ženy a sú tak úplne neodhaliteľné. A to je dobre.
Len tak mimochodom. Pýcha predchádza pád.                                                                                        Keď máte do činenia s ľuďmi, pamätajte na to, že nemáte do činenia s logickými stvoreniami, ale s citovými stvoreniami, stvoreniami, v ktorých sa hemžia predsudky a sú motivované pýchou a márnomyseľnosťou. CARNEGIE Dale

Pár riadkov

Je to pár papierov zrovnaných podľa čísel, ktoré držia vo väzbe. Hore je veľkými písmenami vytlačený názov, pár písmen, nič viac. Vnútri je plno malých čiernych slov. " to je moc aj keď potom mačka spi" - náhodne vybrané nedávajúce zmysel. Nikomu neublížia, nikoho nepohoršia, ale ani nepohladia po duši. Nikto si ich nevšimne, ani sa nepozastaví. Sú chladné a prázdne.
Vedieť ich tak narovnať, dať im zmysel a poriadok, naučiť ich sa smiať a plakať. Na pozadí bieleho papiera sa začína prebúdzať život. Ešte nie moc, ale predsa niečo začína hriať. Z roviny začínajú vyvstávať živé obrazy a pomaly sa začínajú meniť a vyvíjať.
Oči kĺžu po papieri ako prst po rozvlnenej vodnej hladine. Tých skôr prázdne riadky núti sa zastaviť, premýšľať a nadýchnuť sa. Nosom plne zaboreným do stránok občas prejde zvláštne sladká vôňa dreva. Teplota sála viac a viac. Na papieri sa medzi čiernymi písmenami objavila slaná kvapka vody. A hneď druhá, tretia. Slová sa začínajú zahmlievať pred očami, ale čím menej sú čitateľné, tým viac je cítiť, ako hlboko sú vryté v srdci. Tam niekde hlboko vnútri to vrie, prská ​​a v hlave vyvstáva toľko otázok a všetky začínajú "prečo"? Je to neutíchajúci dialóg, pri ktorom kniha oslovuje a duše zodpovedá.

Veľké diela sú práca veľkých ľudí. Aj keď boli napísaná pred sto rokmi, sú stále tak úžasne prítomné, až to mrazí. Nesú ťažké posolstvo - veľa veľkých myšlienok, ktoré kráčajú odvážne a hrdo so vztýčenou hlavou po neľahkej ceste svojho osudu. Za tú dlhú dobu bola zatracovaná aj oslavovaná. Moc dobre poznajú zaprášenie hornej poličky aj skvostné paláce. Pomáhajú nám do seba skryť mnoho zloby, túžby po moci, sláve a bohatstvu, ale aj veľa lásky, nehy a šťastia. Pomáhajú nám sa vykričať z nenávisti, ublíženia a ticho sa im môžeme zveriť s tajomstvom. Knihy sú ľuďom tým, čím sú krídla vtákom.

Vedia o nás všetko. Vyrastali s nami, učíme sa z nich a bavíme sa nimi. Sú nám poznaním, pomáhajú sa rozhodnúť, varujú a odkazujú nás na minulosť a sú ukazovateľom, ako ďalej.
Môžeme do nich vtlačiť svoju tvár, ktorú so sebou ponesú do novej doby, kde budú zase novým ľuďom svietiť na cestu.

Čo dáš, to dostaneš

V dnešnej dobe, dobe ktorú žijeme sa nič nedáva zadarmo.Za všetko sa v živote platí. Ale ja v tejto úvahe nebudem brať na vedomie veci predané alebo kúpené za peniaze. V tejto úvahe sa budem zamýšľať nad vecami, ktoré sú v živote najdôležitejšie: láska, vzdelanie, vzťah s ľuďmi okolo seba, partner/-ká. Keď chcem v živote niečo dosiahnuť, treba si to vydrieť. Ak si chcem v živote nájsť partnera alebo partnerku, naučím sa tolerancie a kompromisom. Ak chcem mať dobré vzdelanie, nezostáva mi nič iné, len sa učiť a tvrdo na sebe makať. Keď chcem byť milovaná, musím aj ja milovať druhých. Inak to nejde. Keď chcem mať dobré vzťahy s ľuďmi, tak to dosiahnem tak, že budem druhých rešpektovať. Musím vedieť odpustiť. Lebo vzťah tvoria vždy dvaja ľudia a nie len jeden. Často krát ľudia hovoria, že ich vzťah stroskotal kvôli tomu druhému. Ale ja tomu neverím. Vždy majú podiel na tom obaja navzájom. Keď budeš na sebe tvrdo pracovať, niekto Ti určite podá pomocnú ruku.

A za každý dosiahnutý úspech im poďakuj, lebo v tom majú určitý podiel. Nikdy sa  k nim nechovaj zle a nezabúdaj, kto stál pri tvojom zrode, kto Ti pomohol, lebo nikdy nevieš, kedy ich ešte budeš potrebovať. Tu môžeme použiť aj citát: "Nerob druhým to, čo nechceš, aby druhí robili tebe. Alebo: "Rob druhým iba to, čo chceš, aby druhí robili tebe."Môžete si vybrať. Ľudia na tomto svete by sa vôbec nemuseli cítiť opustení, menejcenní. Nemuseli by byť niektorí ľudia smutní, nadávajúci na všetko, čo vidia. Stačilo by tak málo. Len sa s tým druhým človekom porozprávať, pohladiť, podať mu pomocnú ruku, keď bude treba. Ale nie, dnes každý myslí len na seba, na svoje šťastie a len na to, aby sa práve on mal najlepšie. To je veľmi smutné. Nemusel by byť v dnešnej dobe ani nikto odstrkovaný, ale my si všetci všímame na druhých len vonkajšok. Keď niekto nenosí moderné veci, už aj sa mu všetci smejú. Ale toto by vôbec nemuselo byť. Nehľaďme na vonkajšok. Dá sa to. A ako som si všimla, v poslednej dobe takých ľudí je veľmi málo. Už teraz žijeme v špinavom svete, ale v akom svete to budeme žiť o 20 rokov týmto sa musí niečo robiť, lebo to prerastie do ešte väčšieho problému.

A potom už bude neskoro. Ľudia hovoria, že tento problém sa ich netýka, ČOŽE????A koho potom??Týka sa nás to všetkých, koľko nás tu je na tejto planéte. Ale bojíme sa potlačiť rasistov, nacistov, skínov. Ale oni si robia čo chcú!!!Oni chcú ďalšiu vojnu a ak to bude takto ďalej pokračovať, tá vojna skutočne bude. Ale nepochopím jednu vec: na svete už bolo množstvo vojen, ale predsa len, tie naj hroznejšie boli 1. a 2. svetová vojna. Ľudstvo sa ani po týchto najkrvavejších vojnách nepoučilo. Aj napriek tomu, že zahynulo milióny ľudí. Ľudstvo sa nepoučilo a stále sa ženieme bližšie k vojne. A my sa len prizeráme, ako najmocnejší páni tohto sveta si robia, čo chcú. Ale neviem, či táto moja úvaha niekomu ukáže ten správny smer, dúfam, že áno.

Ale všade na svete platí a je to neporušiteľné: "ČO DÁŠ, TO DOSTANEŠ."

„Život je ako noty, stačí si nájsť čas a hrať poriadne. A potom už len krásne počúvať.“

Tento citát poukazuje na život v dnešnej dobe. Na život bez chvíľ kedy sa pozastavíme a uvedomíme si koľko krásnych okamihov sme nestihli spozorovať. Nevšimli sme si úsmevy našich blízkych, lebo sme práve nemali dobrý deň a hnev nás oslepoval. Nevšimli sme si ako krásne rozvoniava jabloň v starkynej záhrade, ako prichádza zima či jar. To a omnoho viac sme nestihli vidieť a počuť. Nenašli sme si čas na krajší život.

Neustále strácame prehľad o živote vďaka našej uponáhľanosti. Vrháme sa do vecí, o ktorých vieme, že nie sú v súlade s našimi zásadami, no ja napriek tomu je to spôsob ukrátenia si života. Oberáme sa o všetko čo nám vyčaruje úsmev na tvári, čo nám spestrí fádny život. Možno aj tušíme čo k tomu treba, no neodvážime sa nad tým zamýšľať. Povieme si : „Len nestrácať čas, sú aj dôležitejšie veci“. A to je chyba. Zabúdame žiť. Vďaka tým všetkým nahováraným povinnostiam nemáme čas vychutnať si život naplno. Celý náš život sa odohráva v rovine našich povinností a predsudkov o správnom živote. Nepremýšľame nad tým, prečo žijeme. Sme tu snáď na to, aby sme sa každá deň trápili nad banálnymi problémami, nad neupratanými vecami či zle umytom riade? To určite nie! Máme vznešenejšie poslanie – rozdávať lásku a tým ju prijímať.

No na všetko treba čas. A ten čas, ktorý treba využiť na skrášlenie života vrážame do každodenného trápenia. Nedokážeme načúvať životu. Život plynie a nám stačí tak krásne sa započúvať. Stačí sa pozastaviť a spoznať svoje hodnoty. Tak môžeme dôjsť k plnohodnotnému životu. Spraviť si z trápenia radosť, z povinnosti zábavu. Vsádzať čas do dôležitejších vecí akými sú neustále hádky s blížnymi. Strácame čas a energiu, ktorá sa dá ľahko využiť na niečo rozumnejšie. Svojim neuváženým správaním ničíme ilúzie iným a sami okolo seba vytvárame pevnosť, do ktorej nik nesmie vstúpiť. Nedovoľujeme aby nás niekto potešil, spravil z nás lepšieho človeka, obohatil nás o krásu života. Ani na to nemáme čas. Sľubujeme si deň čo deň, že raz rozbijeme aj tú pevnosť vytvorenú okolo nás. No všetko sú len prázdne sľuby. Veď ako máme dodržať prísľub, ak si nedokážeme nájsť čas na druhých? Stačí len krátky okamih kedy dokážeme spraviť zo seba lepšieho človeka – človeka žijúceho krásny život. Čas. To jediné nedokážeme nájsť. Nemáme ani silu na to, aby sme sa o to pokúsili. Všetku sme totiž využili na menej dôležité veci. Pozastaviť sa a uvedomiť si krásu všetkého čo nás obklopuje stojí veľa námahy. No o to lepší je výsledok. Veď kto by nechcel žiť pokojnejší život, život bez hádok a neustálych sporov? Len hlupák by nevyužil možnosť spraviť zo seba šťastného človeka. K šťastiu nie sú vždy potrebné len peniaze. Ani bez nich sa nedá žiť. No šťastie sa nedá kúpiť. Vytvoriť predstavu o šťastnom živote nie je ani tak ťažké ako nezmyselné. Predstava nám istý čas ostane, no po určitej dobe sa vytratí. Nie je predsa len lepšie nájsť stabilné šťastie? A kde ho hľadať? Stačí si len nájsť čas, pozastaviť sa. To ostatné objavíme pri prvom pohľade do zrkadla. Sme. Už len naša existencia je dôvodom na radosť. Aj ten nepodarený nos, čo sa nám tak na našej tvári nepáči je náš. Je našou súčasťou ako aj my sme súčasťou sveta. Človek tvorí svet. A nájsť šťastie v sebe samom je prvým krokom k veľkému šťastiu.

Presvedčiť samého seba je však niekedy ťažké. Znova nám chýba čas. Čas je snáď jediná vec, ktorá nás dokáže zahnať aj do situácií, o ktorých sa bojíme dokonca aj premýšľať. No ak sa odhodláme a budeme vzdorovať všetkému čo nás uberá o takú vzácnu vec akou je čas, nájdeme pravú hudbu života . A tu sa stačí len započúvať.