Ženy, ktoré nie sú pyšné na svoje šaty, bývajú pyšné na to, že nie sú pyšné.

      Tento, na prvý pohľad vtipný výrok, má podľa mňa jednu zásadnú chybu. Skrýva totiž v sebe zásadný rozpor, ktorý by sa dal zhrnúť do otázky: Je osoba, ktorá nie je pyšná na svoje šaty, alebo skôr na to, ako dobre vo svojich šatách vyzerá, vôbec ešte žena? S vysokou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, znie odpoveď nie. A tu by sme mohli teda v tejto úvahe skončiť. Ak vezmeme do úvahy, že nie je ryba bez kostí a človek bez chýb a teda dokonca aj ja sa môžem mýliť, pripusťme aj druhú možnosť.
Prečo sú tieto ženy pyšné na svoje šaty? Niektoré preto, že im nič iné nezostáva. Môžu mať na sebe model aj najdrahšie veci a veľmi im to nepomôže. Zaujímavým na nich zostáva iba ten model. Tieto ženy sa potom chvália niečím, čo je pre druhé nedostupné a preto z  iného dôvodu nemajúc.  Niektoré sa potom k hrôze súdneho okolia opájajú pocitom, že im to pristane.
Väčšina žien je však podľa mňa skôr pyšná na to, ako dobre vo svojich šatách vyzerá, ako na dané šaty. Niektoré právom a tie väčšinou vyzerajú dobre aj v secondhandových kreáciách, iné úplne bez dôvodu, takže sa vlastne blížia k prvej skupine, avšak v inej cenovej relácii a teda by ich nevytrhol ani Armani.
A čo tie ženy, ktoré na šaty pyšné nie sú? No úprimne povedané, mnohé nemajú príliš iných možností byť niečím zaujímavé. Tak sa pre nich póza nadradenosti nad niečím tak nízkym, povrchným či svetským ako je pekné oblečenie stáva jediným spôsobom, ako sa urobiť zvláštnymi. Stretávame sa tak s podivnými kreatúrami šíriacimi okolo seba ducha intelektuálnej prevahy, existencionálneho súcitná, spirituálnych rozmerov a podobných záležitostí pre normálnu ženskú úplne cudzích. Mimo toho  vyzerajú asi tak, ako ja si to existencionálne súcitno predstavujem a ešte majú na sebe dedkov sveter s malým šmolkom na v rukáve. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tieto ženy by na svoj vzhľad pyšné boli, ale z rôznych dôvodov, niekedy aj úplne nepochopiteľných, si zvolili inú cestu. Čiastočne sa tak dobrovoľne vzdávajú časti svojej ženskosti, ktorá je jednou z ich mála výhod. Odhadzujú tak dôležitú zbraň pre boj s druhým, menej dokonalým pohlavím.
Zostáva tak otázka, či existujú skutočne ženy, ktorým naozaj a úprimne nezáleží na tak zásadných veciach ako sú topy, retro tenisky, kozmetika a podobne, ktoré okolo Kenvela, New Yorker, Bennetonu prechádzajú s rovnakým záujmom ako našinec okolo univerzitnej knižnice? Bez mučenia sa priznávam, že odpoveď nepoznám. Možno sa vyskytujú v zelenom pekle juhoamerických dažďových pralesov, v neprístupných údoliach himalájskych alebo v púšti Gobi, kde sa zatiaľ podarilo vykopať tuším len dinosaurami. Ale predsa aj Pygmejky si prepichujú nosy kostičkami, Arabka bez kilá zlata je ako Bob bez Bobka. Tak naozaj neviem. Napadá ma jediná možnosť. A to by bolo veľmi záludné, pohybujú sa medzi nami v prestrojení za elegantné pôvabné ženy a sú tak úplne neodhaliteľné. A to je dobre.
Len tak mimochodom. Pýcha predchádza pád.                                                                                        Keď máte do činenia s ľuďmi, pamätajte na to, že nemáte do činenia s logickými stvoreniami, ale s citovými stvoreniami, stvoreniami, v ktorých sa hemžia predsudky a sú motivované pýchou a márnomyseľnosťou. CARNEGIE Dale