Šírenie poplašnej správy! Alebo??..........

Ľudia sú naozaj zvláštni, pretože tú najlepšiu správu, aká im vôbec môže byť oznámená, vnímajú paradoxne úplne opačne. 

Vnímajú ju ako niečo negatívne. Ako šírenie poplašnej správy. 

Pozorne si prečítajme nasledovné slová, ktoré som niekde čítala v  nejakom kontexte, no zaujalo ma to, nakoľko si myslím, že ak nám niekto hovorí stále čo máme robiť, vždy spravíme opak: „Človeče, buď pozorný nad čistotou svojho vnútra, nad čistotou svojich citov a myšlienok, lebo blíži sa čas, keď mocná ruka  zničí na zemi všetko nečisté. Človeče, dávaj pozor zo všetkých síl nad čistotou a ušľachtilosťou svojho vnútra! To nie je iba dobrá rada. To je vec života, alebo smrti!"                                                                             

 A teraz reakcia: „Takýmto správam netreba venovať žiadnu pozornosť.  

To je skôr slovná zásoba z druhej strany - zo strany temnoty a zla. Je to iba neodôvodnene šírenie poplašných správ." 

Aká je však pravda? Ide naozaj o šírenie poplašnej správy a ešte neodôvodnené alebo naopak, ide o to najpozitívnejšie, čo vôbec môže byť človeku a ľudstvu oznámené? 

Veď  to pozitívne, že na zemi konečne zavládne čistota, ušľachtilosť, dobro a spravodlivosť? Môže byť vôbec pre tento svet lepšej správy? 

Veď konečne dúfame, že padne a zmizne všetko, čo vyvolávalo neustálu disharmóniu, nespokojnosť, pnutie a nevraživosť. 

Že pominie toľká závisť, nenávisť, chamtivosť, zvrhlosť, nízkosť, bezohľadnosť, nespravodlivosť a neľudskosť. Že nič nízke, nečisté a zlé nebude mať na zemi viac miesto. Že bude  odstránené i spolu so všetkými, ktorí tieto veci živili, riadili sa nimi a podporovali ich. Je to naozaj katastrofa? 

Určite nie! Iba snáď pre tých, ktorí sú s vyššie spomínanými princípmi nejakým spôsobom spojení. Áno, pre tých to vskutku katastrofa bude! 

V ich prípade ide naozaj o katastrofickú a poplašnú správu. Zlo tejto zeme, to vonkajšie a viditeľné, ako i zlo, ktoré ľudia prechovávajú v skrytosti vlastného vnútorného života, všetko toto otvorené i skryté zlo postihne naozaj katastrofa. 

Katastrofa, aká nemala nikdy doteraz obdobu. 

Avšak zlo, ktoré cíti svoj blízky koniec, chce vo svojej neslýchanej zlobe a zákernosti strhnúť so sebou do víru zničenia čo najviac ľudí, ktorí sú s nim viac, alebo menej spojení. 

Táto zákerná rafinovanosť zla ľudí uspáva v pokojnej istote bezpečia a to hlavne preto, aby neprecitli a nevyvinuli snahu oslobodiť sa v poslednej chvíli od všetkých nitiek, ktoré ich ešte nejakým spôsobom spájajú s nízkym. 

Oslobodiť sa ešte v poslednej chvíli od všetkej nízkosti, nespravodlivosti, chamtivosti, hmotárstva a neľudskosti, ktorú v sebe prechovávajú a s ktorou sú spojení. 

Veď načo na sebe pracovať, načo sa zo všetkých síl usilovať stať sa čistým, ušľachtilým, dobrým a spravodlivým človekom, keď sa nič neudeje? 

Keď všetko pôjde po starom tak, ako doteraz? 

Temnota spieva ľuďom príjemnú uspávanku, chlácholí ich a upokojuje ich, len aby sa neprebudili. Len aby spali pokojným a nerušeným duchovným spánkom, ktorý je ale spánkom smrti! Zákerné budovanie istoty a presvedčenia, že sa nič nestane, berie ľuďom dôvod a motív k nevyhnutnej zmene seba samého. 

K životne nevyhnutnej zmene všetkého svojho jednania, všetkých svojich citov a myšlienok, ktoré sa musia zaskvieť čistotou, ušľachtilosťou, dobrom a spravodlivosťou, pretože iba toto jediné dokáže obstáť v nadchádzajúcom období. 

Iba nositelia týchto cností sa nemusia ničoho báť. Im sa nič nestane. Zlo, nízkosť, nečistota a nespravodlivosť nech sa však trasú! 

Kto ale nechce, aby koniec všetkého zla bol i jeho osobným koncom, nech sa vytrhne z jeho pazúrov. Nech napne všetky svoje sily k zmene seba samého! 

K zmene svojho jednania a slovného prejavu, svojho cítenia a myslenia, ktoré musia byť v súlade s čistotou, ušľachtilosťou, dobrom, spravodlivosťou a láskavosťou. 

Takýto totiž musí byť človek, ktorý chce obstáť v blízkej dobe. 

Toto však priatelia nie je žiadna katastrofa! 

Toto bude a už teraz je dôvod na radosť.

Jedinečnosť

Každý sa raz za čas snažíme uniknúť pred našimi problémami. 

Nemyslím si, že existuje niekto, kto je stále šťastný (aj keď by to pekné). 

Únik pred často nepeknou realitou je to, čo nás oslobodzuje, čo nám dáva vietor do plachiet, jednoducho to, čo potrebujeme.

Niekomu stačí byť chvíľu sám, zavrieť sa do svojej hlavy, nevnímať. 

Myslieť na to čo bolo, čo bude a nemyslieť na dnešok. Iný zas potrebuje spoločnosť svojich priateľov a známych.

 Vypiť si a upadnúť do myšlienkovej letargie.

V dnešnej uponáhľanej dobe sa mnoho ľudí uchyľuje k jednému z najdostupnejších prostriedkov.

 K televízii. 

Po náročnom dni v práci im stačí vypnúť pri sledovaní vymyslených príbehov, často mylne prezentovaných ako reálnych. 

Zabávajú sa na karikatúre ich vlastných osobností, citov a emócii. Neodsudzujem ich.

Snažím sa vždy pamätať na jednu dôležitú myšlienku, krátku a možno aj nenápadnú vetu, ktorou sa riadim. „Každý je iný." 

Na základnej báze tejto vety musíme pristupovať aj k ľuďom okolo nás. Môžeme sa podobať, mať rovnaké záujmy, rovnaký vkus, no vždy tu je niečo jedinečné, niečo iba naše. 

Ak by sme sa riadili touto jednou vetou, hneď by tu bolo krajšie. Neposudzovali by sme iných podľa vzhľadu, podľa správania. Máme vlastné pohnútky, podľa ktorých sa správame tak ako sa správame. 

Tak ako aj ostatní okolo nás.

Neodsudzujme preto niekoho, kto žije Búrlivým vínom, kto sa nevedel dočkať Paneláku, a ani toho, kto prezentuje svoj názory podľa aktuálneho vydania relácie Pod lampou. Myslime na to, že nie je ako my. Nenúti nás robiť to, čo nechceme, robí to sám a keď pri tom dokáže uniknúť tak ho nechajme na pokoji.

 Ako som už spomenula, aj my máme vlastný spôsob úniku.

Našou chybou je, že odmietame počúvať druhých, poučiť sa a pamätať si.

 Je len veľmi málo jedincov, ktorí si nemyslia, že majú univerzálnu pravdu na všetko a sú ochotní prijať pohľad druhého.

Zbytočný človek

                Predstavte si človeka,  ktorý chcel byť v niečom, čomkoľvek, úspešným. Úplne zbytočne. Nič z toho, čo chcel, nedosiahol. 

Chcel dobre vyzerať. Bol škaredý. Chcel byť inteligentný. Všetci si o ňom mysleli, že je idiot. Chcel dosiahnuť vzdelanie. 

Nezískal ani bakalársky titul. Chcel mať slušne platenú prácu. Žil z ruky do úst. Chcel sa zaľúbiť a založiť si rodinu. Celý život prežil sám. Teraz vo svojom výrazne pokročilom veku, sedí v obývačke svojho polorozpadnutého rodinného domu, ktorý zdedil po svojich rodičoch. 

S nepríčetným výrazom v tvári znudene prepína televízne programy. Nemá kam ísť, nemá za kým ísť. Je sám, opustený bez príbuzných, bez priateľov. Zbytočný život, zbytočný človek.
Čo môže takýto človek urobiť? 

Čo by mal spraviť, aby jeho život nebol zbytočný?  Nemá žiadne deti, nikdy nič nepovedal ani nenapísal, čo by mohlo mať na niekoho nejaký vplyv. 

Keď opustí tento svet, tak si to svet ani nevšimne. 

Takýto človek nemá nádej dosiahnuť niečo vo vonkajšom svete. Ale každý človek je obyvateľ dvoch svetov, vonkajšieho a vnútorného. Človek môže vo svojom vnútornom svete vykonať veľké veci. 

Oveľa väčšie aké by bol schopný vykonať v tom vonkajšom, pretože vo vnútornom svete neexistujú žiadne fyzické obmedzenia. 

Človek tu môže lietať.

         Čo je to najväčšie, čo môže človek dosiahnuť vo svojom vnútornom svete? Najväčšie veci sú najťažšie dosiahnuteľné, ale zároveň nie sú ťažké dosiahnuť, lebo človek túži po veľkých veciach. To najťažšie, čo človek môže vykonať vo svojom vnútornom svete nie je pochopiť a získať nejakú múdrosť ani dosiahnuť akúsi vnútornú vyrovnanosť, ale transformovať svoje túžby. 

Náš opustený, zbytočný človek nikdy nezískal nič z toho po čom túžil, ale možno iba vďaku tomu, že to nezískal sa mu podarí túžiť po niečom inom, po niečom oveľa väčšom a vďaku tomu sa stane úspešným. 

Čo je väčšie ako krása, múdrosť, úspech, rodina a priatelia, ktorých tento človek nemá. Nič z toho nemá, ale túži po všetkom.

 Čo je obsahom všetkých týchto vecí? Čo stojí pevne nad nimi? Čo všetky tieto veci presahuje? Je to dobro. Ak tento človek bude túžiť po dobre, tak sa stane úspešným. Ak túži človek po dobre, tak túži po dobre pre druhých, nie pre seba, lebo dobro je nesebecké. 

Tento človek si celý život myslel, že po dobre túži, ale bol iba sebecký. Lebo v skutočnosti túžil po tom, aby sa mal dobre, ale netúžil po dobre pre druhých. Keď tento človek transformuje svoje túžby a bude túžiť po dobre, tak sa stane úspešným, jeho život nebude zbytočný.

Ľudia okolo nás

Život nie je jednoduchý. 

Sme obklopení tými, ktorí o nás stoja, alebo sa nasilu obklopujeme tými, po ktorých túžime, aby boli v našom blízku, aj keď daní vytúžení o nás nikdy neprejavili väčší záujem? 

Snažíme sa tráviť s nimi čas, pomôcť im, aj keď sa nedá, obetovať pre nich väčšiu časť seba v nádeji, že upútame ich záujem, že upútame ich pozornosť. Nevedomosť, ktorá poháňa naše smelé/nesmelé mylné kroky nám šepká do ucha falošné recepty na úspech. 

Je to tá nevedomosť, ktorá nám zakrýva oči pred tými, ktorí nás chcú obklopovať, pred tými, ktorým na nás záleží. 

Neuvedomujeme si ich trápenie, ten pocit zúfalstva, vyvolaný našou ľahostajnosťou, slepotou voči nim. Starajú sa o naše životy a my si to neuvedomujeme. Berieme to automaticky. Prečo? 

Nevážime si ich činy, lebo v našom podvedomí drieme vedomosť, že sú tu stále, že svoje činy venované nám urobia zas a znova. 

Nie nadarmo sa vraví, že človek si začne vážiť to čo má, až po tom, čo o to príde. Sedíme v tme, potichu ťukáme písmenko po písmenku na klávesnici a kladieme si otázku, kedy ľudia, po ktorých túžime, aby nás obklopovali, spravili niečo zo srdca, niečo z úprimnosti, z myšlienky vyčariť mne, tebe, nám úsmev na tvári. 

Po prvej otázke nasleduje ďalšia, kedy sme dokázali oceniť skutky tých, ktorí nás obklopovať chcú, ktorí dané skutky vykonali z úprimnosti, z lásky, zo srdca, s úmyslom vyčariť nám úsmev na tvári? Dokážeme si vôbec predstaviť naše životy bez nich? 

Kto nás podporuje v tomto nekonečnom egoizme myslieť len na tých, ktorých chceme mať pri sebe a ignorovať, respektíve brať automaticky tých, ktorí tvoria naše okolie a neuvedomujúc si menia naše životy? 

Uvedomíme si to, až keď pochopia, že pre nich nechceme vyčleniť miesto v našom blízkom okolí? 

Nechajú nás padnúť na hubu, aby sme pochopili, že tu stále boli pre nás no my sme boli slepí? 

Predáme naše oči a kúpime si lepší deň v spoločnosti tých, s ktorými chceme byť? 

Alebo sa obrátime s úsmevom na tvári a s náručím na tých, ktorí tu stále pre nás sú a stoja pevne na zemi po našich bokoch? 

Tento blog je venovaný tým ľudom, ktorý si myslia, že  doposiaľ boli braný automaticky. 

Na záver všetkým ktorí mi akokoľvek pomohli, pomáhajú, chcem vám odkázať ďakujem, že pri mne stojíte a robíte tým môj svet krajším.

Pre vás ostatných mám ******.

Ako sa vyhnúť utrpeniu?

Život je nekonečnou reťazou príčin a dôsledkov. Všetko, čo nás postretne, má svoju príčinu. Možno ju hľadať v našej nedávnej, dávnejšej, alebo veľmi dávnej minulosti. 

A tak je to aj s utrpením, ktoré nie je nijakým dielom náhody, ale logickým a zákonitým dôsledkom príčiny, ktorú sme my samotní kedysi v minulosti zadali. Nijaké náhody totiž nejestvujú! 

Osud nie je slepý! 

Utrpenie je dôsledkom nami vyvolanej príčiny a prichádza k nám prostredníctvom Zákona spätného pôsobenia, ktorého účinky sa dajú veľmi výstižne vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. 

Naše utrpenie býva teda žatvou toho, čo sme siali v minulosti. Niet v tom ľubovôle, ani nespravodlivosti. Je to dianie vecné, jasné, logické a nanajvýš spravodlivé. A predsa človek nechce uveriť niečomu tak jednoduchému a jasnému, pretože nechce prijať plnú zodpovednosť za svoje činy. 

Nechce prijať fakt, že by utrpenie, ktoré ho stretá, mohlo byť naozaj spravodlivým vyvodením zodpovednosti za jeho predchádzajúce činy. Odmieta to pripustiť a radšej hovorí o náhode a slepom osude.

 A ten len preto, aby mohol žiť aj naďalej tak povrchne a bezmyšlienkovite, ako doposiaľ. Áno, na jednej strane býva teória a na druhej prax. Na jednej strane je poznanie Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého sa nám môže prihodiť iba to, čo sme si sami zasiali a na druhej strane je životná realita, v ktorej na nás, trebárs smrťou blízkeho človeka, utrpenie tvrdo dopadne. A táto silne prežívaná bolesť človeka akoby oslepí. 

Ak by totiž predtým aj bol teoreticky schopný prijať fakt, že Zákon spätného pôsobenia spravodlivo funguje, veľmi rýchlo ho odmieta, ak tvrdé pôsobenie tohto Zákona dopadne na neho samého, či na jeho najbližších.

 Ješitnosť a ego človeka jednoducho nechcú pripustiť, že by snáď on sám, alebo jeho najbližší mohli byť niekedy v minulosti až takí zlí, keď ich postihlo takéto utrpenie. Človek má totiž zvláštnu schopnosť vidieť sám seba i svojich najbližších lepších, než v skutočnosti sú. Človek je jednoducho zaujatý, čo vyjadruje aj úslovie: Bližšia košeľa, ako kabát. Neomylný, chladne vecný a neovplyvniteľne fungujúci Zákon spätného účinku však nepozná nijakú osobnú zaujatosť. On pôsobí vecne a spravodlivo. A práve táto nezaujatá vecnosť a spravodlivosť sa dotýka ega a ješitnosti človeka, ktorý si myslí, že je lepší, ako v skutočnosti naozaj je.

 Tvárou v tvár ľudskému utrpeniu, tvárou v tvár bolesti, chorobe a smrti, tvárou v tvár človeku, ktorému po ťažkej chorobe a v bolestiach zomrel niekto blízky sa však pravda ťažko hovorí a ešte ťažšie prijíma. 

Ale pravda zostáva pravdou, aj keď ju človek nechce prijať. Zákon spätného účinku tu je a neomylne pôsobí a ľudské utrpenie je jeho dôsledkom. Nevyhnutne je však potrebné vedieť, že pôsobenie tohto Zákona neberie do úvahy len naše vonkajšie jednanie, ale aj našu reč, ba dokonca i náš vnútorný život, čiže naše cítenie a myslenie. 

Toto všetko môžu byť príčiny, ktoré po dlhšej, alebo kratšej dobe človeku prinesú dôsledky vo forme utrpenia. 

To znamená, že naše utrpenie môže zapríčiniť i naše nesprávne myslenie a cítenie, o ktorých kvalitu takmer nikto z ľudí nedbá. Človeku, ktorý tieto fakty dokáže pochopiť a prijať, sa otvára cesta k životnej múdrosti. Cesta k spoznaniu odpovede na najzásadnejšiu otázku: prečo? Prečo je to tak? Ak si však človek dokáže odpovedať na otázku, prečo to tak je, čiže prečo nás stretá utrpenie, je mu tým zároveň ukázaná cesta a spôsob, ako sa utrpeniu vyhnúť.

 Ako sa teda vyhnúť utrpeniu?

Treba siať iba dobro, aby sme v budúcnosti mohli iba dobro žať. A do tohto vedomého konania dobra musíme zahrnúť nielen svoje činy a slová, ale aj svoje myšlienky a city, ktoré by mali byť vždy iba pozitívne. 

Človek musí jednoducho prijať plnú zodpovednosť za všetko svoje konanie, pretože každý jeho cit, každá jeho myšlienka, každé jeho slovo a každý jeho čin je príčina, ktorej dôsledok ho v budúcnosti určite postretne. 

A to buď ako utrpenie, alebo ako šťastie a dobro.

A ešte jedna dôležitá vec, spočívajúca v pochopení, prečo medzi príčinou a dôsledkom niekedy ubehne aj pomerne dlhý čas. 

Obdobím čakania na nápravu. Ak sa človek dovtedy vnútorne nezmení, ak vnútorne i navonok zostane stále takým istým, ak teda nevyužije časovú hranicu milosti medzi príčinou a dôsledkom, onen dôsledok, čiže utrpenie, ho zasiahne v plnej a neskrátenej miere. 

Presne v duchu Zákona o nevyhnutnosti žatvy toho, čo sme si v minulosti zasiali. Je to ako s magnetmi, ktoré v nijakom prípade nemožno spojiť stranami, ktoré sa  navzájom odtláčajú. 

Ak sa teda človek dokázal zmeniť a polepšiť v čase medzi vyvolaním príčiny a dopadom dôsledku, využil správne tento čas milosti a zlé spätné účinky vo forme utrpenia mu už nemôžu ublížiť pre jeho inorodosť.

 Konanie dobra, pevné rozhodnutie stať sa dobrým človekom, človekom čistého, ušľachtilého a spravodlivého cítenia, myslenia, slovného prejavu a jednania, takéto rozhodnutie je teda nie len dobrou sejbou, ktorá nám musí zákonite v budúcnosti priniesť dobrú žatvu v podobe šťastia, mieru a radosti, ale je to aj zároveň i bezpečná ochrana a pevná hradba, chrániaca nás pred bolestivým dopadom všetkých negatívnych dôsledkov nášho nesprávneho minulého jednania. 

Jedine ten, kto koná dobro, sa teda môže vyhnúť utrpeniu vo svojom živote.

Prečo nevíťazí dobro nad zlom?

Na svete sú tisíce dobrých ľudí, ktorí sa snažia bojovať za dobro a proti mnohorakým prejavom zla. 

Sú ľudia, bojujúci za práva zvierat a proti ich týraniu. 

Zelení bojujú za ochranu prírody. Bojuje sa proti fajčeniu a drogám. Bojuje sa proti mafii a korupcii. Bojuje sa proti chudobe a terorizmu a tak ďalej. 

Avšak aj napriek tomuto boju sú zvieratá aj naďalej týrané, napriek snahám zelených je príroda a životné prostredie ničené čoraz viac. Napriek boju proti fajčeniu a drogám sa tieto stále rozmáhajú. Napriek boju proti mafii a korupcii, mafiánske praktiky a korupcia prerastajú až do štruktúry vedenia štátov. 

Napriek boju proti chudobe, chudobných čoraz viacej pribúda a napriek boju proti terorizmu jeho hrozba naďalej trvá. Ako je to možné? Prečo všetko úsilie dobrých ľudí vychádza nazmar? Prečo to všetko vyzerá ako márny boj s mnohohlavým drakom, ktorému ihneď po zoťatí jednej hlavy vyrastú dve ďalšie?

 Ako poraziť zlo, ktoré sa zdá byť neporaziteľné? Všetci bojovníci proti zlu v jeho rôznych podobách, si pri svojom boji musia byť vedomými tej najdôležitejšej veci. 

Zlo, čiže onoho draka s mnohými hlavami nemožno poraziť jedine tým, že budeme bojovať proti jeho hlavám a stínať ich, čiže bojovať proti mnohorakým prejavom zla a tieto potierať a ničiť. To nestačí!

Bojovníci proti zlu musia mať na pamäti, že ich víťazstvo im môže zabezpečiť jedine priamy úder do srdca zla a to tak, že popri tom všetkom boji proti ohňu a síru chrliacim hlavám draka budú smerovať ostrie svojho meča na jeho srdce. 

Draka totiž nemožno zabiť stínaním hláv, ktoré stále dorastajú, ale tým, že sa mu vrazí meč priamo do srdca. Len si spomeňme na hrdinského bojovníka, ktorý bol neporaziteľný. Aj on však mal svoje slabé miesto, na ktoré sa bolo treba iba zamerať. 

No a presne rovnako má svoje slabé miesto i zlo, panujúce všade vôkol nás. Zlo, ktoré sa na prvý pohľad zdá byť neporaziteľným. No a tam, presne tam, do kritického miesta zla, tam, do srdca draka treba nasmerovať rozhodujúci a silný úder. 

Oným tajomným jadrom zla, kde sa všetko tvorí, stále neúnavne vzniká a obnovuje sa je pôda vnútorného, duševného, myšlienkového a citového života ľudí. 

To, ako ľudia myslia a cítia je pôdou, z ktorej vzniká a z ktorej sa tvorí všetko to vonkajšie zlo na nás doliehajúce. Vo svete citových a myšlienkových foriem vytváraných ľuďmi sa nachádza tá najneuveriteľnejšia nízkosť a nečistota, pretože vládne všeobecné presvedčenie, že skrytý, vnútorný život jednotlivca je niečo úplne bezvýznamného, čo nemá a nemôže mať nijaký skutočný dosah na realitu, nás obklopujúcu. Preto si vo svojom vnútri ľudia dovoľujú čokoľvek a zaoberajú sa čímkoľvek netušiac, že práve týmto spôsobom vytvárajú živnú pôdu, z ktorej povstáva všetko zlo v našom okolí. 

Zlo, ktoré napokon celkom hmatateľne a reálne tiesni a zraňuje nakoniec aj ich samotných. Nekvalita, nízkosť, skazenosť, nečistota, nečestnosť a povrchnosť myšlienkového a citového života ľudí je teda oným hľadaným srdcom zla! 

Uvedomenie si tejto zásadnej skutočnosti je rozpoznaním Achillovej päty zla. Tohto si musia byť vedomí všetci bojovníci proti zlu, ktorí to so svojim bojom myslia naozaj vážne a práve týmto smerom musia nasmerovať svoje úsilie ak chcú zvíťaziť. Inak sa im to nikdy nepodarí! Nad skazenosťou, zlom a zvrátenosťou dnešného sveta veje víťazná zástava. Zástava víťazstva, na ktorej je zlatým písmom napísané: Udržuje krb svojich myšlienok čistý, pretože jedine takto založíte mier a budete šťastní. 

Kto chce úspešne bojovať za dobro a proti zlu, nemôže obísť túto základnú a zásadnú skutočnosť. Bez nej totiž bude jeho boj bojom nekonečným, bojom bez konca a bez možnosti víťazstva nad stále sa obnovujúcim a vždy znovu vyvstávajúcim zlom. 

Lebo je mimoriadne paradoxné, keď vidíme ľudí, ktorí sa navonok snažia bojovať za dobro, avšak v ich vlastnom vnútornom živote badať nečistotu, ktorá tu a tam vypláva na povrch v ich verbálnom prejave, v ich názoroch a v jednaní v rôznych životných situáciách. Je potom bizarné uvedomiť si, že ten, kto bojuje proti zlu v skutočnosti sám v sebe toto zlo prechováva a podporuje.

Áno, tým najťažším a najneuveriteľnejším je pochopiť, že kvalita, alebo skôr nekvalita nášho vlastného vnútorného života, môže byť a aj reálne  tým, čo prispieva k neustálej tvorbe a posilňovaniu zla, proti ktorému bojujeme. 

A preto jedine ten, kto dospeje vo svojom poznaní a pochopení až k tomuto bodu a snaží sa o čistou a ušľachtilosť svojho vlastného, vnútorného života, jedine ten sa môže stať skutočným a pravým bojovníkom za dobro a proti zlu.

 Voči takýmto bojovníkom nemá zlo žiadnu šancu! 

Ale žiaľ, keďže ich zatiaľ niet, zlo sa neuveriteľne rozmáha a všetkým prerastá a všetko otravuje. 

Snažme sa preto udržiavať krb svojich myšlienok čistým.

 Jedine takýmto spôsobom môžeme vybudovať mier a priniesť šťastie tomuto svetu. 

Jedine takýmto spôsobom sa dostane nášmu úsiliu o dobro takej víťaznej sily, ktorej nemôže odolať žiadne zlo.

Čo dnes ľuďom najviac chýba?

Čo dnes najviac chýba človeku? 

Čo najviac chýba spoločnosti? Čo chýba ľudstvu? 

Je to trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! 

Dnes však žiaľ všade prevláda iba upriamenie sa na to, čo vôbec nie je trvalého charakteru. Čo nemá trvalú hodnotu! A v tom spočíva tragédia! 

Tragédia človeka, spoločnosti i celého ľudstva. 

Za čím sa dnes ľudia ženú? Čomu venujú všetok svoj čas a všetko svoje úsilie? Sú to peniaze, majetky, moc, postavenie, kariéra, sláva, obdiv, úspech, radovánky, pôžitky, užívanie si, zisk, snaha mať a vlastniť a ešte mnoho iného. 

Na toto sa trvalo upriamujú, toto im vypĺňa všetok čas a všetko ich životné snaženie. Veľmi tvrdo pracujú, aby si to dokázali zabezpečiť pre seba a svojich najbližších. Ale žiaľ, ide iba o veci dočasného charakteru. 

Raz totiž pominie každá sláva a skončí každá kariéra. Raz definitívne stratíme všetky majetky, peniaze, postavenie, moc i všetko ostatné, o čo sme sa tak veľmi snažili a usilovali. Čo nám potom zostane? 

Nič! Úplne nič, pretože všetko, o čo sme sa snažili budeme raz musieť zanechať tu na zemi. Nezostane nám absolútne nič, lebo sme sa nikdy neusilovali, nesnažili a nezameriavali na to, čo je trvalého charakteru, ale vždy iba na to, čo bolo charakteru obmedzeného a dočasného. 

Takéto konštatovanie sa bude potom rovnať poznaniu premárnenia a premrhania vlastného života. 

Premrhania času pozemského bytia na podružné veci a malichernosti, ktoré sa nám síce zadali veľké a hodné úsilia, ale zrazu sa ukáže, že takými vôbec neboli.

 Trvalý pohľad na to, čo má trvalú hodnotu! 

Hodnotu trvalého charakteru! Čo je to? Čo je tým, čo zostane našim trvalým a neoddeliteľným majetkom aj po odchode z tejto zeme a čo je preto naozaj ako jediné skutočne hodné nášho úsilia, námahy a snaženia? 

Sú to hodnoty ako česť, spravodlivosť, nezištnosť, dobrosrdečnosť, ústretovosť voči iným, láskavosť, ušľachtilosť, čistota a podobne. Úsilie o nadobúdanie práve týchto hodnôt je oným trvalým pohľadom na to, čo má skutočne trvalú hodnotu. 

Stať sa čestným, spravodlivým, nezištným, dobrosrdečným, ústretovým voči iným, láskavým, ušľachtilým a čistým je hodnotou, je majetkom, je pokladom, ktorý zostáva natrvalo našim a o ktorý nikdy neprídeme. Nikdy nám nebude odňatý! Je to kapitál večnej hodnoty! Čo tento „kapitál" znamená plne doceníme vtedy, keď sa bude, ako sa vraví, lámať chlieb. Keď sa napokon ukáže, kto je skutočne bohatý a kto žobrák. Áno, smrť bude oným hraničným bodom zlomu, na ktorom sa všetko ukáže. 

Vtedy človek zistí, ako to s ním naozaj je. Vtedy sa stane buď najväčším úbožiakom a žobrákom, ktorý nemá absolútne nič, alebo sa naopak stane človekom bohatým a váženým, ktorý si dokázal prezieravo a predvídavo včas nahromadiť nepominuteľný kapitál trvalej hodnoty. Mnohí si teraz povedia: čo bude po smrti ma vôbec nezaujíma, lebo aj tak potom už nič neexistuje. 

Ja si chcem užiť tu a teraz. A podľa toho potom aj jednajú. Je to samozrejme na slobodnej voľbe každého, ako sa k veci postaví, i keď samozrejme, so všetkými dôsledkami, ktoré to každému nakoniec prinesie. A to ako z krátkodobého, tak i z dlhodobého hľadiska.  

Veď predsa sebectvo, chamtivosť, nespravodlivosť, zlé vzťahy medzi ľuďmi, nečistota, zvrhlosť, skazenosť, povrchnosť, plytkosť a mnoho iného, toto všetko pramení z vyzdvihovania hodnôt druhej kategórie na prvé miesto.

 Ak by však človek, ak by celé ľudstvo dokázalo mať trvalo na zreteli hodnoty trvalého charakteru, ak by sa ľudia práve o ne prednostne snažili a usilovali, ak by teda vo svojom živote postavili na prvé miesto to, čo na prvom mieste má v skutočnosti stáť, nevyhnutne by sa tým musel pozitívnym spôsobom zmeniť prístup ľudí i ku všetkým veciam. K majetkom, peniazom, jednoducho ku všetkému ostatnému. 

Veď ak niekto usiluje o česť, spravodlivosť a ušľachtilosť, musí to predsa zásadným spôsobom poznačiť i jeho prístup ku všetkým hmotným veciam, či jeho vzťah k ostatným ľuďom. Majme teda trvalý pohľad predovšetkým na to, čo má trvalú hodnotu! Snažme sa v prvom rade o získanie a privlastnenie si hodnôt trvalého charakteru, ktoré nám nikto nikdy nemôže odňať a ktoré navždy zostanú našim vlastníctvom.

 Zhromažďujme poklady v nebi, kde ich zlodej neukradne, hrdza nezničí a moľ nerozožerie. A naše úsilie o hodnoty trvalého charakteru pozdvihne, povznesie a dá úplne iný, ďaleko hlbší rozmer i všetkým hmotným veciam, o ktoré usilujeme.

 Hmotným veciam, ktoré preto nemáme zapudiť a odvrhnúť, ale iba presunúť na druhé miesto, kam v skutočnosti patria.