Jedinečnosť

Každý sa raz za čas snažíme uniknúť pred našimi problémami. 

Nemyslím si, že existuje niekto, kto je stále šťastný (aj keď by to pekné). 

Únik pred často nepeknou realitou je to, čo nás oslobodzuje, čo nám dáva vietor do plachiet, jednoducho to, čo potrebujeme.

Niekomu stačí byť chvíľu sám, zavrieť sa do svojej hlavy, nevnímať. 

Myslieť na to čo bolo, čo bude a nemyslieť na dnešok. Iný zas potrebuje spoločnosť svojich priateľov a známych.

 Vypiť si a upadnúť do myšlienkovej letargie.

V dnešnej uponáhľanej dobe sa mnoho ľudí uchyľuje k jednému z najdostupnejších prostriedkov.

 K televízii. 

Po náročnom dni v práci im stačí vypnúť pri sledovaní vymyslených príbehov, často mylne prezentovaných ako reálnych. 

Zabávajú sa na karikatúre ich vlastných osobností, citov a emócii. Neodsudzujem ich.

Snažím sa vždy pamätať na jednu dôležitú myšlienku, krátku a možno aj nenápadnú vetu, ktorou sa riadim. „Každý je iný." 

Na základnej báze tejto vety musíme pristupovať aj k ľuďom okolo nás. Môžeme sa podobať, mať rovnaké záujmy, rovnaký vkus, no vždy tu je niečo jedinečné, niečo iba naše. 

Ak by sme sa riadili touto jednou vetou, hneď by tu bolo krajšie. Neposudzovali by sme iných podľa vzhľadu, podľa správania. Máme vlastné pohnútky, podľa ktorých sa správame tak ako sa správame. 

Tak ako aj ostatní okolo nás.

Neodsudzujme preto niekoho, kto žije Búrlivým vínom, kto sa nevedel dočkať Paneláku, a ani toho, kto prezentuje svoj názory podľa aktuálneho vydania relácie Pod lampou. Myslime na to, že nie je ako my. Nenúti nás robiť to, čo nechceme, robí to sám a keď pri tom dokáže uniknúť tak ho nechajme na pokoji.

 Ako som už spomenula, aj my máme vlastný spôsob úniku.

Našou chybou je, že odmietame počúvať druhých, poučiť sa a pamätať si.

 Je len veľmi málo jedincov, ktorí si nemyslia, že majú univerzálnu pravdu na všetko a sú ochotní prijať pohľad druhého.