Kde je vôľa, tam je aj cesta.

       Majú ľudia v dnešnej dobre vôbec nejaké sny a túžby, za ktorými si idú, chcú ich dosiahnuť?  Množstvo ľudí vlastne ani sny nemá a keď áno, tak len snívajú a nepokúšajú sa ich splniť, pokladajú to za nemožné. 

Celý život sa naháňajú za niečím, čo ich nebaví. Sú tak naprogramovaní, lebo "všetci" to tak robia. Absolvujú školy, ktoré im nanútia rodičia, aby deti išli v rodičovských šľapajách. Potom, keď sú už dospelí, robia čokoľvek, len aby zarobili peniaze a všetko sa točí iba okolo peňazí. 

Neskôr zistia, že robia všetko to, čomu sa chceli v mladosti vyhnúť. Od rána do večera pracujú v takej práci, ktorá ich vôbec nebaví, ba dokonca im lezie na nervy.

       Keď sa objaví niekto, kto má svoje sny a túžby, snaží sa ich naplniť, sú zmyslom jeho života, tak ho dosť často "odpisujú". 

Že vraj sa mu to nikdy nepodarí, lebo doba je zlá a ťažká, treba čušať, robiť to, čo "tí hore" nakážu a žiť svoj nudný život.

       Ale prečo by som ho mala mať nudný, s nedosiahnutými vidinami svojich snov a túžob, ktoré sa mi rozplývajú pred očami, keď môžem ten svoj sen naplno prežiť? Zobuďme sa, nekráčajme po vybehaných koľajach a nekomplikujme si život. 

Vydajme sa na svoju vlastnú cestu, po ktorej budeme kráčať za svojimi snami. Táto cesta môže byť veľmi ťažká, plná rôznych prekážok. Ale často nás aj prekvapí rôznymi zaujímavými, príjemnými vecami. 

Každý má život taký, aký si ho sám urobil. Áno, často sa nám ho snažia pokaziť rôzni závistlivci, ktorí nie sú ani zďaleka spokojní s tým svojím. 

Niekto si myslí, že nemá na to, aby si splnil svoj sen, pripadá mu to nekonečne ťažké. Ďalší si povie, že by to veľmi dlho trvalo. Ale nie je jedno, ako dlho mi to trvá? 

Predsa keď budem sedieť na zadku a ani sa len nepokúsime o splnenie svojho sna, je jasné, že ho nikdy nedosiahneme.

       Ja osobne mám rôzne skúsenosti so splnenými snami. Videla som, ako vie niekto robiť niečo úžasné, čo by som aj ja veľmi chcela vedieť robiť. Prešlo pár rokov a už to viem aj ja, ba dokonca ešte lepšie... a je to fantastické, učme sa, vzdelávajme, skúšajme nové veci.

       Všetko je jedno, či sú to sny malé alebo veľké, dosiahnuť sa dajú všetky. 

Keď človek veľmi chce, tak to určite dokáže, len sa nesmie za žiadnu cenu vzdať. Ak sa niekto vzdá svojho sna, určite mu na ňom dostatočne nezáleží.  

Je úplne jedno, či sa mi môj sen splní skôr alebo neskôr. Hlavné je to, že sa mi splní. Často je to skôr, ako by sme očakávali.

       Dajte si teraz otázku. Čo je podľa vás lepšie? Žiť celý život v problémoch, s nudnou prácou, robiť veci, ktoré nás bavia, sú nám proti srsti? 

Alebo si ísť za svojimi snami, tešiť sa z každého malého krôčika, ktorý nás k nim privádza a raz ho dosiahnuť úplne?

       Nesnívať, ale žiť svoj sen. Krásna to predstava. 

Tak si za ňou poďme, možné je všetko, lebo ak máme vôľu, tak nám žiadna cesta nie je priťažká.

Jedna rola pre všetkých.

Existuje jedna rola, ktorú zahral niekoľko ráz v živote každý človek. Taký človek, čo v troch rokoch pochopil, že ak nezačne dupať nohami o zem, v živote sa nemá ako inak presadiť. Človek, ktorý pozná, čo je kút a rozdáva prvým malým kamarátom a kamarátkam facky z lásky.

Úloha sudcu môže rozoštvať svedomie, lebo niektorí máme niečo, čomu hovoríme sebauvedomenie si, súdenie pošteklí ego a pridá centimetre výšky, preto sme blažení na vrchole hôr, hoci v skutočnosti sú viac šťastné naše svaly a kosti. 

Alebo v súčasnosti čoraz aktuálnejšie dokáže úloha sudcu rozhýbať prsty na klávesnici, a naopak starými vekmi roztrpčiť domácnosť jazykom, špliechajúcim alkohol. 

Jazyk- alkohol proti vareške-domácnosti. Uveriteľná dilema nad odpoveďou otázky: koľkokrát v živote si súdil druhého a koľkokrát seba samého? Aký máme pomer? 

Pri tom je psychologicky dokázaná prítomnosť ešte tretej hodnoty, ktorá sa ťažko priznáva, lebo zachádza do najväčších hĺbok povahy, ide o nepriamu hru, rolu zdanlivo hlboko sociálne založeného človeka, ktorý je "dobrým" sudcom z jeho aspektu. Takýto človek si nikdy neprizná, že je sudcom druhých. 

Načo kategorizovať. Treba si priznať, že prví ľudia, ktorých súdime, sú naši rodičia a rodinní príbuzní. Ak sa niekomu podarí zotrvať 45 minút na hodine predmetu o Európe, prestávku využíva zvyčajne na mobil, cigu, desiatu a nadávanie učiteľa. 

Funguje to aj na vecku, chodbe a niekomu sa darí gániť aj na hromozvode. Prežívajú nejakú vedeckú fantáziu hodnú knižnej publikácii, lebo sú v pubertálnom veku, kedy celkom vážne berú svet, lenže oni sa s nimi bezcitne zahrávajú a nie sú schopní a silní porozumieť všetkému a pri tom sypú zo seba dávky humoru na rozdiel od dospelých. A predsa sa dostávame do konfliktov, prestávame rozumieť svetu a v slabosti, ktorá prichádza podozrivo pričasto, odsudzujeme pomaly aj odpadkový kôš, lebo sa na náš pozerá proste škaredo. Nepýtame sa, prečo vtedy pri nás nik nestojí, tvrdíme, že pri nás nik nestojí a nikdy nebude! Keď prídeme do stavu, keď sa vieme už opýtať, prečo pri nás nik nestojí, lebo sa dozvedáme z vlastných skúseností, že pri nás niekto môže stáť, prechádzame prvým zlyhaním vzťahov všetkého druhu. Azda najdesivejší a vskutku krivý obraz súdiaceho človeka nastáva v takzvanom univerzitnom čase, keď si už vieme dovoliť byť povýšení, poznať a vidieť všetko. Keď dokážeme porovnávať tekvicu so Saturnom a Poprad s Mexikom. Sme veľmi múdri, lebo nemáme guráž a blížime sa k titulom, nasávame inteligenciu, radi poučujeme, intenzívne pomáhame všade, kde netreba a perfektne sa vyhýbame žobráckym rukám a kostičkám od rybiek. 

V tomto okamihu sa rozhoduje, či človek zostane pri súdení ľudí, alebo sa dobrovoľne vzdá tejto roly a naučí sa pokore. 

Tá najväčšia skúška príde po univerzitnom veku. 

Kto sa nepoučí, ten bude súdiť do smrti a bude neznesiteľným hercom. 

Bude kolektivizovať, komentovať, bude sa prášiť aroganciou. Bude dvíhať palec hore alebo dole, búchať vám pravidelne do chrbta a strihať vám hrebienky. 

Na staré kolená bude chodievať na krátke turistické prechádzky s hocikým, kto bude ochotný na staré uši počúvať, čo všetko tento človek dokázal, ako zmenil svet, ale najmä prelomil vedecký zákon o nemennosti povahy človeka. Človek, ktorý súdi, sa považuje za zázrak, idealistu a aktivistu bez konkurencie. 

Človek, ktorý súdi, všade bol a všetko videl. Všetko vie. A preto môže hrať rolu sudcu.

Takto vidím ja, vnímam to na sebe a na iných. Intenzívne uvažujem nad tým, ako som v tejto role dopadla ja a či som sa jej konečne zbavila. 

Súdiť do istej miery budeme celý náš život, lebo je to prirodzene ľudské. 

Niektorí sa však nepoučíme, lebo nám chýba svedomie, sebareflexia... cez prizmu vlastných génov nevidíme ľudí, iba objekty, ktoré hodnotíme, tie gény nám dali na to právo.

 Prsty a jazyk nám pomáhajú. 

Nech nás Sila sprevádza, všetkých tých, ktorí nestratili tú najzákladnejšiu a najťažšiu súdnosť - k sebe samému.

Bolesť spôsobená jazykom je väčšia, ako bolesť spôsobená mečom

Jazyk - meč. Dve neporovnateľné a v konečnom dôsledku predsa tak podobné veci.

Ľudia si častokrát, ba dokonca masová väčšina obyvateľstva si vôbec neuvedomuje, že unáhlenosť jazyka a nepremyslené slová dokážu ublížiť milión krát viac, ako vyleštené ostrie meča.

Ako raz Dorothy Nevillová povedala, skutočné umenie konverzácie nie je povedať správnu vec v správny čas, ale je to taktiež schopnosť ovládnuť svoj jazyk vo chvíli, kedy chceme povedať niečo zlé.. aj keď nás to láka.

Len elitná skupina ľudí vie "maľovať" týmto spôsobom. Drvivá väčšina ešte stále preferuje vlastné druhy umenia a práve tu je koreň všetkého zla. Porovnajme si 2 ukážky bolesti:

Prvá - fyzická bolesť, spôsobená hrotom meča, ktorý sa nám nemilosrdne zaryl do mäsa a druhá - duševná, zapríčinená pár písmenkami spojenými do slov.

Ktorá možnosť je horšia?

Prvá, ktorá vo vás vyvoláva urputnú bolesť porovnateľnú k ohňu, ktorého žeravé plamene vypália a dokonale zničia všetko, čo im stojí v ceste? Alebo druhá, ktorá sa zdá byť neškodná ako lev v zamknutej klietke?

Ja jednoznačne hlasujem za možnosť b, a dovoľujem si vymeniť následky zla.

Rana, ktorú vytvorí meč, sa časom zahojí a zocelí - zostane len jazva, ktorá nám postupom času čoraz pomenej bude pripomínať minulosť.

Rana na duši však úplne nezmizne nikdy. Zostane navždy. Slová raniace naše city nestratia farbu, ako tráva bez vody vystavená prudkým slnečným paprskom. Obkľúčia našu myseľ ako vojsko..

Prečo by sme sa všetci nemohli aspoň na chvíľu zastaviť a lepšie sa prizrieť, ako naše neuvážené slová ničia druhých okolo nás. Ako kazia vzťahy.. vytvárajú vojny.. zapríčiňujú nehody.

Prečo by sme sa nemohli riadiť príslovím "najprv rozmýšľaj a až potom rozprávaj"?

Všetci sme rovnaký - obyčajný ľudia. Ak niekto dokáže patriť do spomínanej elitnej skupiny a skrotil svoj jazyk z divokej šelmy na prítulné mačiatko, dokáže to každý.

Ide len o rozhodnutie. Rozhodnutie zahŕňajúce "nový jazyk" - "reč".

Slovo má skutočne jemnosť vánku a silu blesku (Victor Hugo), tak načo vytvárať vraždiace búrky?

Radšej povedzme jedno milé slovo, vykúzlime jeden úsmev, ktorý poteší aj znechuteného človeka (Terézia z Lisieux) a život každého bude krajší.

Stačí tak málo..

Nevera v partnerskom vzťahu.

Je to rýdzo ľudská záležitosť zásadne nebyť spokojný s vecami, ktoré máme na dosah. Túžiť po nedostupnom, chcieť zakázané. 

Čo sa ale nevery v partnerskom či manželskom vzťahu týka, jedná sa o prejav obyčajnej ľudskej vlastnosti, nevďak či snáď poblúznenie?

Prečo sa človek, ktorý nie je v partnerskom zväzku spokojný, nesnažia vzniknutú situáciu zmeniť, ale radšej volia útek do náručia niekoho cudzieho? 

Je pravda, že v mnohých prípadoch sa vzťah v kríze ani pohybovať nemusí, človek hľadá len dobrodružstvo a rozptýlenie, útek od stereotypu. Ale aj táto všednosť je predsa prejavom vnútornej nespokojnosti. Výsledkom je to, čo zraňuje city nášho partnera najviac, že ​​venujeme svoju pozornosť a nehu v tej podobe, ktorá má patriť len tej jedinej osobe na svete, niekomu inému, cudziemu, ktorý sa v tento moment stáva akýmsi narušiteľom.

Odísť z domu so slovami: "Milujem Ťa, musím pracovať a vrátim sa až ráno" a pritom stráviť noc u inej slečny, je predsa len jednoduchšie než si otvorene priznať, že náš vzťah je narušený a nefunkčný. 

Podvádza každý. Podvádzame svojich kamarátov, podvádzame v práci, podvádzajú rodičia, ale podvody na našich partneroch sú tie najťažšie Neodpustiteľné. 

Predsa len rozbitú vázu nikdy nezlepíme. Aj keď bude ako váza vyzerať. Ponúka sa otázka, či je ľahšie odpustiť tomu, koho naozaj milujeme, ako niekomu, s kým sa "len" cítime dobre. Odpustíme milovanému len zo strachu, že by sme o jeho prítomnosť prišli alebo práve preto, že milujeme toľko a nie sme schopní prijať skutočnosť, že nás ten dotyčný podviedol? Človek si potom začne vyčítať, čo urobil zle, premýšľa o tom, čo mohol urobiť inak, a presviedča sa o tom, že chyba je na jeho strane, že celej situácii sa dalo ľahšie predísť. Niekedy je problém v oboch, niekedy v žiadnom z nich. Na prvý pohľad to nepoznáme.

Líši sa názor mužský a ženský, je rozdiel chápať podvádzanie medzi sedemnásťročným a medzi dvoma oddanými ľuďmi, medzi ľuďmi pohybujúcimi sa napríklad v politickej sfére, kde  v tomto smere musia konať obzvlášť opatrne a hlavne riešiť problém ticho. Političky, ktoré sú podvádzané,  sú to ženy mediálne sledovane, takže sa nepredpokladá, že sa budú búriť, pretože by si oni aj ich náprotivky vyslúžili jedine výsmech okolia, preto musia svoje emócie potlačiť a celou záležitosťou len elegantne preplávať. 

Čo sa ale skutočne odohráva za tou rúškom ľahostajnosti, si ale môžeme len domýšľať.

Nevera je skrátka ošemetná vec, s ktorou si neradno zahrávať, pre mňa osobne je úplne neprípustná, či už zo strany mojej či partnera. 

Nevera je pre mňa výslednicou nedostatočnej komunikácie, vnútorného nenaplnenia a hrubého správania. Beriem ako neslušnosť postaviť partnera pred takúto vec, preto si myslím, že je lepšie vzťah ukončiť skôr, ako sa do jeho úskalia bude človek zaplietať stále viac a viac. 

Navyše ani to, že sa ocitáme v pozícii toho "tretieho", ešte neznamená, že od rýdzo mileneckého vzťahu budeme očakávať ideálne fungujúci vzťah partnerský. 

Keď podvádzal s nami, nezaručuje, že nebude podvádzať aj nás.

„ Život by mal byť dielom vlastnej duše. “

Život, jednoduché slovíčko, skladajúce sa len z troch spoluhlások, doplnenými dvoma samohláskami a znamená tú najvzácnejšiu vec, akú každý človek a iná žijúca bytosť na svete môže mať. 

Život je vlastne existencia a duša je vnútorný hlas, ktorý sa v nás ozýva pri každom našom čine. Duša je charakter, ktorý má každý človek a práve ten nás robí ľuďmi a oddeľuje od ostatných živých organizmov na zemi. 

Vraví sa, že každý si je strojcom svojho vlastného šťastia, že každý si žije svoj život tak, ako chce, popri tom si myslím, že to až tak pravda nie je. 

Nie úplne každý má slobodu a možnosť rozhodnúť sa sám, tak ako v minulosti, ešte aj dnes existujú spoločnosti, kde vlastný názor nič neznamená a ľudia prežívajú svoje životy pod vplyvom niekoho druhého.    

U nás však takýto problém nemáme a to nám dáva možnosti žiť a prežiť svoj život podľa seba. Každý človek je jedinečný a preto si myslím, že každý by mal ostať vždy sám sebou. Nehrať sa na niekoho iného, ktorý zas nikdy nebude taký ako niekto ďalší. Práve myšlienku ostať sám sebou, veľmi ovplyvňuje naša duša, náš charakter, pomocou ktorého si vytvárame názory na veci okolo nás. 

Duša nás charakterizuje a keby bolo možné v nej listovať a čítať alebo si ju prezrieť, hneď by sme o tom druhom videli úplne všetko. Aké má vlastnosti, schopnosti, plány, priority a aj to, aká je jeho predstava o vlastnom živote.

Slovíčko duša ma tiež viac významov, v duchovnom, náboženskom poňatí sa dá nazvať aj ako svedomie a naopak synonymom tohto slova z filozofického poňatia je slovo podvedomie, o ktorom sa napríklad veľmi zmieňuje Dr. Joseph Murphy, hlavne vo svojich knihách. 

Môj názor na rozdielnosť slov svedomie a podvedomie je myslím veľmi malý, jediný rozdiel je v ideológii tohto slova z rôznych morálnych uhlov pohľadu. 

Ale všeobecne, podľa mňa obidva by sa dali opísať ako vnútorný hlas v každom človeku, ktorý nás vedie na správnu cestu v živote, alebo len rýchly priebeh myšlienok v našom vedomí, ktoré je zamerané na konkrétnu situáciu a premietne nám správne riešenie problému a zároveň aj jeho alternatívne riešenie. Tak isto ako duša ovplyvňuje človeka, tak isto aj človek ovplyvňuje ju, tým že si ju od malička formuje. 

Formovanie osobnosti nastáva už od príchodu na svet, kedy ešte len deti spoznávajú veci a javy okolo seba, vtedy vzniká aj proces určenia si morálnych a duševných hodnôt. 

Veľkú úlohu v tomto procese vtedy zohrávajú rodičia, ktorí dieťa vychovávajú. Správna výchova je základom pre život každého človeka. Tým, že dieťa vyrastá, úlohu vychovávateľa z časti preberá na seba škola a pedagógovia, ktorí deti učia nie len čítať, písať a počítať, ale aj mravným zásadám. 

Práve škola je podetom toho, že človek nadobúda vlastné ideály, plány a začína si predstavovať svoj život. Najprv len zhruba, podľa záujmov a obľúbených činností, neskôr však podľa vlastných schopností, zručností a šikovnosti. 

Škola je preto tiež jedným z hlavných výchovných prostriedkov, ktorý formuje dušu i osobnosť človeka. Osobne si myslím, že jedna z najhlavnejších vlastností človeka na to, aby život mohol byť obrazom jeho duše, je čestnosť. Je to vlastnosť, ktorú si človek musí osvojovať už od začiatku svojej výchovy, svojho formovania. 

Táto vlastnosť je, myslím, veľmi vzácna a keď ju človek má, vtedy jeho duša nadobúda veľký význam. Vtedy duša vystupuje v človeku v podobe svedomia a on mu dokáže naslúchať a riadiť sa ním. 

Čestnosť znamená byť spravodlivý, pravdovravný, ľudský, pár slovami byť osobnosťou, ktorá je v spoločnosti vážená a má uznanie. Týmto som chcela vlastne vyjadriť, že duša ako taká sa musí formovať zároveň s dospievaním človeka. 

Až keď dosiahne určitú úroveň, až vtedy si môže človek povedať, že jeho život je obrazom jeho duše.

A čo je to mladosť ?

Mladosť ako pojem znamená pre každého niečo iné. 

Pre niekoho radosť, pre druhých zlosť a starosti, a pre niekoho neznamená nič. 

Mladosť je časový úsek života, na ktorý budeme spomínať po celý život. 

Viacerí z nás v dobrom, ale bohu žiaľ, nájdu sa taký, ktorý ani v mladosti alebo detskom veku nemohli byť šťastný. Mnohí by tento úsek zo svojho života radi vymazali. Podľa mňa je mladosť pekný, ale bohu žiaľ, pre mnohých veľmi krátky úsek života, každopádne veľmi dôležitý. Mladosť sa vekovo ani výzorovo nedá ohraničiť, u každého je individuálna. 

Človek je mladý dovtedy, kým sa mladý  cíti. 

Aj vekovo mladý 20 ročný človek, ktorého život veľa trestal, sa môže cítiť starý a naopak, vekovo starší ľudia sa môžu cítiť mladí. Mladosť je dar od prírody, a preto ju treba patrične využiť. 

Aj na túto tému existuje veľa rôznorodých názorov. Čoraz viac ľudí holduje fajčeniu, alkoholu a drogám, aby sa cítili slobodní a boli „in“. Neuvedomujú si pri tom, že si ničia vlastné telo, život, a aj samú mladosť. 

Vyhovárajú sa na vedecké názory, ktoré dokazujú, že pri rozumnom množstve alkoholu alebo cigariet (o drogách ani nehovoriac) svojmu telu neubližujú. Ale telo každého človeka reaguje na všetko inak, a nemožno určiť, aké škodlivé účinky budú mať tieto veci na naše telo o päť, alebo o 20-30 rokov.

 Každopádne to telu neprospieva a keď nič iné, stojí to peniaze. Iní chcú svoje mladé roky využiť čo najlepšie a s heslom „žijeme iba raz“ sa do všetkého bezhlavo púšťajú. 

Niektorí sa zas o svoje zdravie boja až príliš, izolujú sa od sveta a boja sa všetkého, čo je nové a nepoznané. Aj podľa mňa treba mladosť využiť čo najefektívnejšie, samozrejme rozumne a s ohľadom na svoje možnosti (a bohu žiaľ aj peňazí). 

Keďže sa v dnešnej dobe nevzdelaný človek (myslím tým človeka bez vysokej školy) len veľmi ťažko usadí a kvalifikuje, treba venovať veľkú pozornosť práve  študovaniu (aj keď o tom niekedy sama pochybujem) no najmä samovzdelávaniu. Keďže žijeme vo veľkom a čoraz väčšom strese, mali by sme venovať dostatočnú pozornosť aj oddychu a zábave, rovnako mladí, ako aj starší ľudia. Mladí ľudia, ktorí sa pokúšajú postaviť na vlastné nohy a vydať sa do sveta, to majú čoraz ťažšie. Neustále zdražovanie, nie práve výhodné zákony (aspoň nie pre radových občanov) a málo pracovných príležitostí sa pričinia k tomu, že čoraz viac mladých vzdelaných ľudí nepracuje vo svojom obore. Tým pádom nie sú spokojní so svojou prácou. 

Pribúdajú aj mladí nezamestnaní ľudia, ktorí nedostali šancu prejaviť svoje vedomosti a nadanie. Preto by mali byť podporovaní mladí ľudia, ale aj dať šancu aj tým starším, no nie na úkor mladých. Inak mladá pracovná sila emigruje do zahraničia a zabudne na svoj rodný kraj, čo je z mnohých pohľadov pochopiteľné. Výzor ľudí je tiež dar od prírody, a preto by sa mladosť len veľmi ťažko určila podľa vonkajšieho vzhľadu. Niekoho príroda obdarila pekným vonkajškom, iného zas nie. Výzor človeka sa počas celého jeho života mení. Niekto veľmi mladý, kto má veľmi ťažký život, môže za pár rokov zostarnúť viac ako iný, kto nemá veľa starostí. A zas niekto krásny zvonku, nemusí byť krásny aj zvnútra. Je to individuálne a záleží na samotnom človeku ako sa stavia k životu.

Mladosť je pojem, ktorý sa nedá ani časovo ani výzorovo objektívne ohraničiť, a preto je podľa mňa každý mladý iba dovtedy, kým sa tak cíti.

Mať a vlastniť.

                                           

Na prví pohľad by sa mohlo zdať, že to sú dve rovnaké, totožné slová, ktoré nám dotvárajú jeden celok. Poďme sa však pozrieť bližšie na tieto pojmy. Keby som na tabuľu napísala tieto dve slová, každé na jednu stranu, tak aby tvorili skupinu, každé osve, mohla by som pod ne písať to, čo by som do tej ktorej skupiny dala. Bolo by potom zaujímavé porovnávať tieto charakteristiky, vidieť rozdiely, ktoré sú badateľné a zjavné. Ja sa pokúsim, (aj keď nemám možnosť vložiť pomyselné slová na školskú tabuľu), aspoň príkladom toto porovnanie spraviť za vás. 

Potom ma môžete opraviť, ak by som sa nejako výrazne zmýlila.   

Mať : peniaze,  zdravie, dobrú prácu

Vlastniť: auto, dom, počítač, ČLOVEKA

Napísala som zopár príkladov, možno vy by ste napísali úplne iné slová, pojmy, možno nesúhlasíte, ale chcela by som poukázať práve na tú rozdielnosť týchto pojmov.

Ako som už uviedla, nie som toho názoru, žeby tieto dva pojmy boli identické, teda navzájom zlučiteľné, bez predošlého, dôsledného zhodnotenia týchto slov.

V skupine "Vlastniť", som uviedla aj pojem "Človek". Je to tá časť, ktorá sa stáva prioritou pri porovnávaní týchto pojmov. Práve toto slovo je   dôležité, aj keď si môžete povedať, že tam vôbec nepatrí. Ale patrí a ešte ako. 

Podľa mňa je dnes veľmi moderné vlastniť človeka, v jeho úplnosti, so všetkým, čo k tomu patrí. A práve tu sa rodí otázka: " Je toto možné?" a možno nasledujú ďalšie otázky: Ak je toto možné, aké to má dôsledky? Netýka sa to aj mňa?" mohli by sme sa pýtať. Mať môžem veci ktoré patria mne. Vlastniť už môžem aj človeka, čo je niečo, čo mi nepatrí. Avšak aj napriek tomu to vlastniť môžem.

Rozvrátenosť rodín, snaha rozbiť, nabúrať rodinu formou získania si autority,  rodiča, je dnes už bežnou súčasťou každodenného života človeka. Deje sa to bez mihnutia oka, každodenne. V zmysle: "Ja Ti podám kus dreva, a ty mi budeš slúžiť do konca života". A aby toho nebolo málo, bude mi slúžiť aj celá tvoja rodina.

 Poznáte takéto príbehy? 

Chápete, prečo som použila práve prirovnanie týchto dvoch slov? Chápete, aký to má zmysel? 

Viem, že si možno len odvrknete a ani sa nemusíte v dnešnej dobe zastaviť nad významom týchto slov. 

Môžete sa slobodne rozhodnúť. Áno, máte možnosť voľby, čo však mnohokrát už nemajú ľudia, ktorých vlastnia iný ľudia. Veď ide pre majiteľov o veľmi výhodný obchod, tak prečo nie?