Bolesť spôsobená jazykom je väčšia, ako bolesť spôsobená mečom

Jazyk - meč. Dve neporovnateľné a v konečnom dôsledku predsa tak podobné veci.

Ľudia si častokrát, ba dokonca masová väčšina obyvateľstva si vôbec neuvedomuje, že unáhlenosť jazyka a nepremyslené slová dokážu ublížiť milión krát viac, ako vyleštené ostrie meča.

Ako raz Dorothy Nevillová povedala, skutočné umenie konverzácie nie je povedať správnu vec v správny čas, ale je to taktiež schopnosť ovládnuť svoj jazyk vo chvíli, kedy chceme povedať niečo zlé.. aj keď nás to láka.

Len elitná skupina ľudí vie "maľovať" týmto spôsobom. Drvivá väčšina ešte stále preferuje vlastné druhy umenia a práve tu je koreň všetkého zla. Porovnajme si 2 ukážky bolesti:

Prvá - fyzická bolesť, spôsobená hrotom meča, ktorý sa nám nemilosrdne zaryl do mäsa a druhá - duševná, zapríčinená pár písmenkami spojenými do slov.

Ktorá možnosť je horšia?

Prvá, ktorá vo vás vyvoláva urputnú bolesť porovnateľnú k ohňu, ktorého žeravé plamene vypália a dokonale zničia všetko, čo im stojí v ceste? Alebo druhá, ktorá sa zdá byť neškodná ako lev v zamknutej klietke?

Ja jednoznačne hlasujem za možnosť b, a dovoľujem si vymeniť následky zla.

Rana, ktorú vytvorí meč, sa časom zahojí a zocelí - zostane len jazva, ktorá nám postupom času čoraz pomenej bude pripomínať minulosť.

Rana na duši však úplne nezmizne nikdy. Zostane navždy. Slová raniace naše city nestratia farbu, ako tráva bez vody vystavená prudkým slnečným paprskom. Obkľúčia našu myseľ ako vojsko..

Prečo by sme sa všetci nemohli aspoň na chvíľu zastaviť a lepšie sa prizrieť, ako naše neuvážené slová ničia druhých okolo nás. Ako kazia vzťahy.. vytvárajú vojny.. zapríčiňujú nehody.

Prečo by sme sa nemohli riadiť príslovím "najprv rozmýšľaj a až potom rozprávaj"?

Všetci sme rovnaký - obyčajný ľudia. Ak niekto dokáže patriť do spomínanej elitnej skupiny a skrotil svoj jazyk z divokej šelmy na prítulné mačiatko, dokáže to každý.

Ide len o rozhodnutie. Rozhodnutie zahŕňajúce "nový jazyk" - "reč".

Slovo má skutočne jemnosť vánku a silu blesku (Victor Hugo), tak načo vytvárať vraždiace búrky?

Radšej povedzme jedno milé slovo, vykúzlime jeden úsmev, ktorý poteší aj znechuteného človeka (Terézia z Lisieux) a život každého bude krajší.

Stačí tak málo..