„ Život by mal byť dielom vlastnej duše. “

Život, jednoduché slovíčko, skladajúce sa len z troch spoluhlások, doplnenými dvoma samohláskami a znamená tú najvzácnejšiu vec, akú každý človek a iná žijúca bytosť na svete môže mať. 

Život je vlastne existencia a duša je vnútorný hlas, ktorý sa v nás ozýva pri každom našom čine. Duša je charakter, ktorý má každý človek a práve ten nás robí ľuďmi a oddeľuje od ostatných živých organizmov na zemi. 

Vraví sa, že každý si je strojcom svojho vlastného šťastia, že každý si žije svoj život tak, ako chce, popri tom si myslím, že to až tak pravda nie je. 

Nie úplne každý má slobodu a možnosť rozhodnúť sa sám, tak ako v minulosti, ešte aj dnes existujú spoločnosti, kde vlastný názor nič neznamená a ľudia prežívajú svoje životy pod vplyvom niekoho druhého.    

U nás však takýto problém nemáme a to nám dáva možnosti žiť a prežiť svoj život podľa seba. Každý človek je jedinečný a preto si myslím, že každý by mal ostať vždy sám sebou. Nehrať sa na niekoho iného, ktorý zas nikdy nebude taký ako niekto ďalší. Práve myšlienku ostať sám sebou, veľmi ovplyvňuje naša duša, náš charakter, pomocou ktorého si vytvárame názory na veci okolo nás. 

Duša nás charakterizuje a keby bolo možné v nej listovať a čítať alebo si ju prezrieť, hneď by sme o tom druhom videli úplne všetko. Aké má vlastnosti, schopnosti, plány, priority a aj to, aká je jeho predstava o vlastnom živote.

Slovíčko duša ma tiež viac významov, v duchovnom, náboženskom poňatí sa dá nazvať aj ako svedomie a naopak synonymom tohto slova z filozofického poňatia je slovo podvedomie, o ktorom sa napríklad veľmi zmieňuje Dr. Joseph Murphy, hlavne vo svojich knihách. 

Môj názor na rozdielnosť slov svedomie a podvedomie je myslím veľmi malý, jediný rozdiel je v ideológii tohto slova z rôznych morálnych uhlov pohľadu. 

Ale všeobecne, podľa mňa obidva by sa dali opísať ako vnútorný hlas v každom človeku, ktorý nás vedie na správnu cestu v živote, alebo len rýchly priebeh myšlienok v našom vedomí, ktoré je zamerané na konkrétnu situáciu a premietne nám správne riešenie problému a zároveň aj jeho alternatívne riešenie. Tak isto ako duša ovplyvňuje človeka, tak isto aj človek ovplyvňuje ju, tým že si ju od malička formuje. 

Formovanie osobnosti nastáva už od príchodu na svet, kedy ešte len deti spoznávajú veci a javy okolo seba, vtedy vzniká aj proces určenia si morálnych a duševných hodnôt. 

Veľkú úlohu v tomto procese vtedy zohrávajú rodičia, ktorí dieťa vychovávajú. Správna výchova je základom pre život každého človeka. Tým, že dieťa vyrastá, úlohu vychovávateľa z časti preberá na seba škola a pedagógovia, ktorí deti učia nie len čítať, písať a počítať, ale aj mravným zásadám. 

Práve škola je podetom toho, že človek nadobúda vlastné ideály, plány a začína si predstavovať svoj život. Najprv len zhruba, podľa záujmov a obľúbených činností, neskôr však podľa vlastných schopností, zručností a šikovnosti. 

Škola je preto tiež jedným z hlavných výchovných prostriedkov, ktorý formuje dušu i osobnosť človeka. Osobne si myslím, že jedna z najhlavnejších vlastností človeka na to, aby život mohol byť obrazom jeho duše, je čestnosť. Je to vlastnosť, ktorú si človek musí osvojovať už od začiatku svojej výchovy, svojho formovania. 

Táto vlastnosť je, myslím, veľmi vzácna a keď ju človek má, vtedy jeho duša nadobúda veľký význam. Vtedy duša vystupuje v človeku v podobe svedomia a on mu dokáže naslúchať a riadiť sa ním. 

Čestnosť znamená byť spravodlivý, pravdovravný, ľudský, pár slovami byť osobnosťou, ktorá je v spoločnosti vážená a má uznanie. Týmto som chcela vlastne vyjadriť, že duša ako taká sa musí formovať zároveň s dospievaním človeka. 

Až keď dosiahne určitú úroveň, až vtedy si môže človek povedať, že jeho život je obrazom jeho duše.