Čínske príslovie: "Neobávaj sa starnutia tela, ale duše."

Čo si budeme nahovárať, na vzhľade v dnešnom svete záleží a všetci chcú byť krásni a úspešní. Krásni ľudia to majú a vždy mať budú aspoň o kúsok ľahšie.

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale podľa mňa nám viac záleží na kráse fyzickej, než na tej najcennejšej, vnútornej. Chodíme na rôzne kozmetické úpravy, len aby sme boli čo najdokonalejšie, ale na krásnu dušu, krásny zovňajšok a nejaký ten intelekt úplne zabúdame.

Častokrát sa stáva, že stretneme ľudí, ktorí na prvý pohľad dobre vyzerajú, potom s nimi však porozprávame a zistíme, že v hlave nemajú vážne nič a diskutovať sa s nimi tiež nedá. Naopak si zase občas iste poviete, čo že je to tamto v rohu za ohavu, ale po zoznámení s dotknutým ste si s ním schopní rozprávať napríklad aj pol dňa. A to vďaka jeho kráse vo vnútri, jeho krásne dušu ...

Alebo trochu inak. Všetko je to o našej hlave, všetko ovplyvňujú naše myšlienky.

Napríklad, keď mladá žena bude chodiť na vyhladenie tváre len preto, aby jej tvár vyzerala čo najmladšie, je jasné, že aj cez všetky tie vylepšenia sa bude čím ďalej viac cítiť staro. Keď si ale šesťdesiatročná pani sebavedome hovorí, akú má skvelú postavu, ako skvelý je jej tvár, bude sa cítiť fajn, mlado. Aj tu tá duša bude stále krásna a mladá.

Krásna duša, vzácna duša. Pred dnešným skazeným svetom je ťažké uchrániť si aspoň kúsok krásne duše. Je oveľa ľahšie dôjsť si ku kaderníčke zafarbiť hlavu, než si povedať, že aj bez toho vyzeráme pekne a že záleží hlavne na vnútrajšku. Chce to našu silnú vôľu. Túžbu byť dobrí ľudia. A nie zvonku, ale zvnútra.

Na otázku, ktorá krása je krajšia a dôležitejšia, si musí odpovedať každý sám. 

A je len na nás, či sa rozhodneme pre rozvíjanie fyzickej krásy či tej duševnej ...

Láska je chyba v programe

Život nás, najvyvinutejších opíc, je odjakživa poznamenaný najmodernejšou technológiou svojej doby. V dnešnej etape vývoja sú na čele pretekov jednoznačne počítače aj so všetkými svojimi vírusmi prelezenými programami. No program s názvom láska bol vyvinutý dávno pred vytvorením prvého elektrikou poháňaného požierača zdravého rozumu. Má ho v sebe nainštalovaný každý živý tvor už od nepamäti. Prečo inak by mnohé druhy zvierat prežili celý svoj krátky život len s jedným partnerom?
Avšak aj tento program má v sebe chybu s rovnomenným názvom. Tá chyba nakoniec ovládne celý softvér a spôsobí nenapraviteľné škody. Presne ako to opísal aj Maxim E. Matkin vo svojom diele „Láska je chyba v programe“, zaľúbený človek nevníma realitu, neuvedomuje si súvislosti a dôsledky svojho správania. V priebehu používania programu je vtiahnutý do virtuálnej reality. Nechá sa rozptyľovať detailmi a uniká mu podstata. Darmo budete feťákovi v delíriu vysvetľovať, že zmysel jeho života ho vlastne zabíja. Tá najsmrteľnejšia droga prúdiaca v celom jeho zdevastovanom organizme ho k tomu núti. Vždy to chce čas, určitý odstup, aby si pospájal rozhodené časti do nie veľmi vábivého celku. Ani pri pohľade na nesúrodými farebnými škvrnami pokrytý impresionistický obraz na prvý pokus nezistíme, či ide o krajinu zaliatu slnkom, alebo Ježiša umierajúceho na kríži. 
Nanešťastie sú práve chyby tým, čo robí každý program zaujímavým. Nútia nás zaoberať sa ním, odstraňovať ich a tým vyrábať ďalšie a ďalšie chyby. Sú vlastne zmyslom každého programu. Veď koho by bavila monotónnosť jednotvárnej dokonalosti? A preto je dokonalosť v konečnom dôsledku najhoršia voľba, lebo bez chýb a ich nekonečného napravovania by život nemal zmysel.

 Láska so sebou prináša radosť, úsmev, šťastie, ale aj nástrahy, bolesť, nenávisť a dni plné smútku. Láska sa nikoho nepýta, či môže vojsť, cíti ju takmer každý. Na prvé lásky sa vraj nikdy nezabúda. Majú v sebe niečo, čo slovami nedokážem popísať - poznanie, radosť, očakávanie, smútok,.... Ako všetko pekné, aj táto láska väčšinou rýchlo skončí. Po prvej láske nastupuje vraj už tá pravá. Ako by bolo na svete nádherne, keby na ňom bola iba láska! Lenže po láske nastupujú aj iné pocity: nenávisť, smútok, samota. Láska, šťastie i bolesť kráčajú spoločne životom človeka. Keď sa človek zaľúbi do nesprávneho človeka, jeho chyby nevidí. Neverí všetkým rečiam, ktoré sa k nemu donesú, alebo lepšie povedané, nechce im veriť. Láska dokáže aj veľmi bolieť. Najmä vtedy, keď jeden druhému ublíži. Trápime sa tým a keď príde do nášho života zas niekto iný, bojíme sa. Ale ako sa hovorí: ,,Čo nás nezabije, to nás posilní." Časom pominie pocit sklamania a my znovu budeme pripravený čeliť výzvam života. Veď cesta životom je kľukatá. Láska je jediná, bez ktorej by ľudia nemohli žiť a na to niektorí z nás zabúdajú.

Chcem byť úspešným človekom?

Samozrejme. Kto by nechcel?! Avšak tu sa vynára ďalšie more otázok. Čo je to vlastne úspech? A aká k nemu vedie cesta?

Pre každého je úspechom niečo iné a cesta k nemu je plná snahy a odriekania. Zaručený recept na úspech neexistuje. Avšak môžeme sa k nemu priblížiť ak prejavíme uznanie iným a budeme si iných ľudí vážiť.

Človek, ktorý si necení sám seba si necení ani druhých. Ak si budeme robiť to čo chceme, nikdy úspech nedosiahneme. Skôr sa mu vzdialime. Toto by sme si mali zapamätať.

Úspechom pre množstvo ľudí je len dobre platená práca a kariéra.

Nemám rada otázku: „Čím chceš byť?“ alebo „Čo sa chystáš robiť po skončení školy??“. Veď názory sa takmer zo dňa na deň menia. Hlavne ak je to mladý človek a svoj život práve začína žiť. Začínam si uvedomovať, čo to vlastne život je. Ešte poriadne neviem, čo od neho vlastne chcem a čo bude mojím najväčším úspechom. V tomto veku naozaj neviem jednoznačne odpovedať na otázky tohto typu, hoci sa nad tým čoraz častejšie zamýšľam.
V prvom rade, by som životu čosi mala dať. Nový štýl, niečo jedinečné, niečo čo dokážem len ja. Niečo z čoho budem mať radosť nie len ja, ale aj ľudia okolo mňa.

Chcem šíriť radosť, lebo tá svetu chýba.
Chcem viac utešovať ako byť utešovaný.
Chcem viac chápať ako byť chápaný, chcem viac milovať ako byť milovaný.

Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď odpúšťame, je odpustené aj nám a len keď pomáhame, pomôžeme tým aj sebe.

Čakám od života presne to, čo mu chcem dať. Budem to skúšať a nevzdám sa. Pôjdem si za svojím cieľom a snáď raz dosiahnem to po čom túži každý jeden človek na svete. Úspech. Môj súkromný úspech. Niečo, čo pokladám za dôležité ja a budem na to do smrti hrdá. Nemusí to byť priamo závratná kariéra a nepredstaviteľné bohatstvo.

Ja pokladám za životné úspechy milujúcu prácu, ktorá ma bude baviť, ktorá mi vystačí na bývanie a vytvorenie vhodných podmienok pre život, ale najviac zo všetkého si vážim zdravie. Ľudia by si mali uvedomiť, že je to naozaj to najcennejšie čo máme a jednoducho sa zdravie kúpiť nedá, hoci lekárska veda veľmi pokročila. Načo mi budú milióny na konte, ak budem nevyliečiteľne chorá? Peniaze mi zdravie a úsmev na tvári nevrátia. Keď budem mať šťastnú zdravú rodinu a nejakú optimálnu finančnú rezervu na účte, vtedy si budem môcť povedať, že som dosiahla čo som chcela a že život je krásny, len ho treba vedieť žiť.

Komunikácia naša každodenná...

Slová... Každodenné milióny slov. Dopovedané myšlienky, otvorené otázky, pohnútky šťastia i zármutku. Spoj viacerých duší, viacerých dôb, viacerých veľkých nápadov. Jedným slovom, slová. Jedinečný a najbohatší, najvyspelejší spôsob komunikácie.

Deň neprejde bez komunikácie, nekonečných slovných piesní, neohraničeného radu napísaných slov. A ako čas ubieha, množstvo sa neúprosne zväčšuje. I možnosti sú stále rôznorodejšie.
Starodávna túžba chvíľkového spojenia vzdialených krajov sa už splnila. Priateľstvo sa utužuje, láska rozvíja, známosti narastajú, kreatívne nápady sa šíria. Jednostranná komunikácia v podobe tlače, televízie a rádia, sa už dá čiastočne nahradiť priamym rozhovorom, ba i vizuálnou blízkosťou. Krásne myšlienky zaodeté do rúcha najrozličnejších kníh spájajú minulosť s prítomnosťou, prítomnosť s budúcnosťou. Lavíny slov sa každodenne rútia smerom k Zemi a spolu s ňou sa pohybujú v priestore, i čase. Často zanikajú, no ich natalita je predsa väčšia. Okolnosti sa každodenne prešifrujú, ale praveký spôsob komunikácie zoči-voči nikdy nezanikne aj napriek neprajným predpovediam. 
Nie, nedovolíme to! Najúprimnejší a najprirodzenejší typ predsa nikdy nezaniká.
Komunikácia však neznamená len množstvo slov, ale aj spôsob, emócie, stav duše. Niekedy stačí len jediné stretnutie pohľadov, nežné pohladenie, mávnutie, ktoré hovorí oveľa viac. Najdôležitejší je kontakt. Kontakt viacerých myšlienok, tiel i duší. Veď bez neho by život nemal farby dúhy, bol by jednotvárny, šedý, ba ani žiť by sa celkom nevyplatilo.

Komunikácia je základom spoločenského života. A toto nie sú prázdne slová, ani nadarmo vytvorený atrament. Komunikácia je dôležitým faktorom, jednou z najsilnejších zložiek ľudskej existencie. Pred ľuďmi je večná povinnosť zdokonaľovať ju, vycibrovať, skrášľovať, nezneužívať, a s láskou a výlučne dobrými úmyslami maximálne využívať jej čaro.

Je treba dva roky, kým sa naučíme hovoriť. A päťdesiat, kým sa naučíme mlčať. (Ernest Hemingway)

Citát: "Bohatstvo múdremu slúži, hlúpemu vládne." (L. A. Seneca)

Keď si povieme slovo bohatstvo, vybaví sa nám veľa vecí: múdrosť, humor, zdravie, hmotný majetok, alebo tiež možno bohatstvo, čo sa vzhľadu týka? Každý je strojcom svojho šťastia, hovorí sa. Niekedy toto pravidlo platí, inokedy však môžete naraziť na stenu, ktorá sa musí prebúrať. Každý dostal pri svojom narodení do vienka niečo iné. Rodia sa géniovia, zabávači, modeli ... Avšak napríklad hmotný majetok, to už je niečo iné. Existujú dve možnosti, ako môže nejaká osoba získať bohatstvo v podobe financií. Buď bude mať človek také šťastie, že sa narodí v zámožnej rodine, alebo - a to v horšom prípade - príde na svet do celkom obyčajnej rodiny a slávu aj bohatstvo si musí vydrieť vlastnými silami. Prácou, myšlienkami, možno prístupom k svetu? Jedno je však jasné - bohatstvo môže tvoriť, ale aj ničiť, ostatne ako väčšinu vecí.

Je pravda, že v mnohých epochách, baladách a historkách vystupujú známi a múdri myslitelia či vládcovia, ktorí chceli pre svoju krajinu len blahobyt. Bol to napríklad kráľ Šalamún, človek, ktorý sa s ničím nezaoberal príliš dlho a všetko riešil s chladnou hlavou. Môžeme vôbec svet rozdeliť na tých múdrych - tých, ktorí boli obdarení buďto výrečnosťou alebo charakterom - a na tých hlúpych, ktorí mali jednoducho menej šťastia? Čo sa týka môjho názoru, hranice medzi takými ľuďmi neexistuje. A práve za tou neexistujúce hranicou sa schováva ono bohatstvo. Aj šikovný a nadaný človek môže zošalieť, pachtiť sa viac a viac po majetku alebo urobiť chybu. Ostatne sme len ľudia.

Bohatstvo môže ničiť aj tvoriť. Je schopné pozdvihnúť stať do nezmerných nížin, alebo naopak uvrhnúť ho do finančnej krízy. Je schopné z neschopného človeka urobiť niekoho. Ale môže aj pokaziť toho čestného. Je to ako čepeľ. Aj tá má dve ostria.

Predstavte si nejakého dedinčana z dediny niekde na zapadákove. Nevie, ako sa volá mesto, kam chodia predávať kravy, nevie povedať, že vysadil 20 mrkvou, pretože nevie počítať. A tomu dajte nesmierne bohatstvo. Gobelíny, sochy, koruny, prstene, čaše, žezla, zlaté jablká, truhlice plné zlata ... Čo sa stane? Dedinčan po kúskoch dotyčný poklad utratí. V krčme, v stávkach, v kartách, za ľahké devy, kúpi si nový dom. Ale ako tak bude pokračovať, truhlice budú stále prázdnejšie, až zrazu siahne dedinčan na dno. Čo sa stane? Dedinčan nebude odvádzať dane, pretože je príliš hlúpy na to, aby predal tie gobelíny, čo mu stoja na krbe. Príde exekúcia a zabavia mu všetok majetok v prospech štátu. A dedinčan? Tentoraz nebude mať ani strechu nad hlavou, ani polia, kde by sadil mrkvy. Bude sám premrznutý blúdiť po ulici, kým nezomrie podchladením alebo hladom. Čo z toho vyplýva? Bohatstvo vládne hlúpym, ovplyvňuje a ničí ich.

Či by som mala všetky moje myšlienky spísané  zhrnúť, som celkom rozporuplná, čo sa týka tohto. Na jednej strane súhlasím, že bohatstvo môže kaziť, ale možno by v rukách dobrého a čestného človeka mohlo urobiť divy. Však šanca, že takýto dar sa dostane niekomu, kto ho plne využije len v dobrom, je šialene malá. Preto zachovávam realistický postoj, a to ten, že bohatstvo môže byť väčšinou len a len na škodu.

Bohatstvo nekazí charakter, len ho odhaľuje.

Ženy, ktoré nie sú pyšné na svoje šaty, bývajú pyšné na to, že nie sú pyšné.

      Tento, na prvý pohľad vtipný výrok, má podľa mňa jednu zásadnú chybu. Skrýva totiž v sebe zásadný rozpor, ktorý by sa dal zhrnúť do otázky: Je osoba, ktorá nie je pyšná na svoje šaty, alebo skôr na to, ako dobre vo svojich šatách vyzerá, vôbec ešte žena? S vysokou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, znie odpoveď nie. A tu by sme mohli teda v tejto úvahe skončiť. Ak vezmeme do úvahy, že nie je ryba bez kostí a človek bez chýb a teda dokonca aj ja sa môžem mýliť, pripusťme aj druhú možnosť.
Prečo sú tieto ženy pyšné na svoje šaty? Niektoré preto, že im nič iné nezostáva. Môžu mať na sebe model aj najdrahšie veci a veľmi im to nepomôže. Zaujímavým na nich zostáva iba ten model. Tieto ženy sa potom chvália niečím, čo je pre druhé nedostupné a preto z  iného dôvodu nemajúc.  Niektoré sa potom k hrôze súdneho okolia opájajú pocitom, že im to pristane.
Väčšina žien je však podľa mňa skôr pyšná na to, ako dobre vo svojich šatách vyzerá, ako na dané šaty. Niektoré právom a tie väčšinou vyzerajú dobre aj v secondhandových kreáciách, iné úplne bez dôvodu, takže sa vlastne blížia k prvej skupine, avšak v inej cenovej relácii a teda by ich nevytrhol ani Armani.
A čo tie ženy, ktoré na šaty pyšné nie sú? No úprimne povedané, mnohé nemajú príliš iných možností byť niečím zaujímavé. Tak sa pre nich póza nadradenosti nad niečím tak nízkym, povrchným či svetským ako je pekné oblečenie stáva jediným spôsobom, ako sa urobiť zvláštnymi. Stretávame sa tak s podivnými kreatúrami šíriacimi okolo seba ducha intelektuálnej prevahy, existencionálneho súcitná, spirituálnych rozmerov a podobných záležitostí pre normálnu ženskú úplne cudzích. Mimo toho  vyzerajú asi tak, ako ja si to existencionálne súcitno predstavujem a ešte majú na sebe dedkov sveter s malým šmolkom na v rukáve. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že tieto ženy by na svoj vzhľad pyšné boli, ale z rôznych dôvodov, niekedy aj úplne nepochopiteľných, si zvolili inú cestu. Čiastočne sa tak dobrovoľne vzdávajú časti svojej ženskosti, ktorá je jednou z ich mála výhod. Odhadzujú tak dôležitú zbraň pre boj s druhým, menej dokonalým pohlavím.
Zostáva tak otázka, či existujú skutočne ženy, ktorým naozaj a úprimne nezáleží na tak zásadných veciach ako sú topy, retro tenisky, kozmetika a podobne, ktoré okolo Kenvela, New Yorker, Bennetonu prechádzajú s rovnakým záujmom ako našinec okolo univerzitnej knižnice? Bez mučenia sa priznávam, že odpoveď nepoznám. Možno sa vyskytujú v zelenom pekle juhoamerických dažďových pralesov, v neprístupných údoliach himalájskych alebo v púšti Gobi, kde sa zatiaľ podarilo vykopať tuším len dinosaurami. Ale predsa aj Pygmejky si prepichujú nosy kostičkami, Arabka bez kilá zlata je ako Bob bez Bobka. Tak naozaj neviem. Napadá ma jediná možnosť. A to by bolo veľmi záludné, pohybujú sa medzi nami v prestrojení za elegantné pôvabné ženy a sú tak úplne neodhaliteľné. A to je dobre.
Len tak mimochodom. Pýcha predchádza pád.                                                                                        Keď máte do činenia s ľuďmi, pamätajte na to, že nemáte do činenia s logickými stvoreniami, ale s citovými stvoreniami, stvoreniami, v ktorých sa hemžia predsudky a sú motivované pýchou a márnomyseľnosťou. CARNEGIE Dale

Pár riadkov

Je to pár papierov zrovnaných podľa čísel, ktoré držia vo väzbe. Hore je veľkými písmenami vytlačený názov, pár písmen, nič viac. Vnútri je plno malých čiernych slov. " to je moc aj keď potom mačka spi" - náhodne vybrané nedávajúce zmysel. Nikomu neublížia, nikoho nepohoršia, ale ani nepohladia po duši. Nikto si ich nevšimne, ani sa nepozastaví. Sú chladné a prázdne.
Vedieť ich tak narovnať, dať im zmysel a poriadok, naučiť ich sa smiať a plakať. Na pozadí bieleho papiera sa začína prebúdzať život. Ešte nie moc, ale predsa niečo začína hriať. Z roviny začínajú vyvstávať živé obrazy a pomaly sa začínajú meniť a vyvíjať.
Oči kĺžu po papieri ako prst po rozvlnenej vodnej hladine. Tých skôr prázdne riadky núti sa zastaviť, premýšľať a nadýchnuť sa. Nosom plne zaboreným do stránok občas prejde zvláštne sladká vôňa dreva. Teplota sála viac a viac. Na papieri sa medzi čiernymi písmenami objavila slaná kvapka vody. A hneď druhá, tretia. Slová sa začínajú zahmlievať pred očami, ale čím menej sú čitateľné, tým viac je cítiť, ako hlboko sú vryté v srdci. Tam niekde hlboko vnútri to vrie, prská ​​a v hlave vyvstáva toľko otázok a všetky začínajú "prečo"? Je to neutíchajúci dialóg, pri ktorom kniha oslovuje a duše zodpovedá.

Veľké diela sú práca veľkých ľudí. Aj keď boli napísaná pred sto rokmi, sú stále tak úžasne prítomné, až to mrazí. Nesú ťažké posolstvo - veľa veľkých myšlienok, ktoré kráčajú odvážne a hrdo so vztýčenou hlavou po neľahkej ceste svojho osudu. Za tú dlhú dobu bola zatracovaná aj oslavovaná. Moc dobre poznajú zaprášenie hornej poličky aj skvostné paláce. Pomáhajú nám do seba skryť mnoho zloby, túžby po moci, sláve a bohatstvu, ale aj veľa lásky, nehy a šťastia. Pomáhajú nám sa vykričať z nenávisti, ublíženia a ticho sa im môžeme zveriť s tajomstvom. Knihy sú ľuďom tým, čím sú krídla vtákom.

Vedia o nás všetko. Vyrastali s nami, učíme sa z nich a bavíme sa nimi. Sú nám poznaním, pomáhajú sa rozhodnúť, varujú a odkazujú nás na minulosť a sú ukazovateľom, ako ďalej.
Môžeme do nich vtlačiť svoju tvár, ktorú so sebou ponesú do novej doby, kde budú zase novým ľuďom svietiť na cestu.