Citát: "Ako si ustelieš, tak si ľahneš."

Ako si ustelieš, tak si ľahneš. Už toto staré príslovie nám hovorí, že každý si je strojcom svojho šťastia . Ale čo je to vlastne šťastie? Ako často si človek kladie túto otázku? A ako rôznu odpoveď každý nachádza. Možno je to len súhra priaznivých náhôd, alebo zásah nejakej "vyššej moci". Ja osobne si myslím, že od každého trochu, avšak z najväčšej časti všetko záleží na našom rokovaní. Každý z nás už iste zažil dobu, kedy sa mu až neskutočne darilo, ale určite aj obdobie, v ktorom išlo všetko od desiatich k piatim. Niekto sa pýta: Prečo je šťastie tak pominuteľné? Bolo by krásne mať stále len šťastie. Lenže bez nešťastia by nemohlo existovať ani šťastie, ako bez zla nie je dobro, alebo bez tmy svetlo.
Všetci sa však na tento problém nepozerajú rovnako ako ja. Môžeme sa stretnúť aj s názormi, podľa ktorých je šťastie už zastarané slovo, ktoré používajú len ľudia neveriaci svojim schopnostiam, pretože vždy záleží len na nás, ako sa so svojím životom popasuje a spoliehať sa na vrtkavú šťastenu, by bol holý nerozum. Áno, občas pomôže aj náhoda. Ale čo je to vlastne náhoda? Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Nemôže to byť práve ona "vyššia moc"?
Zamyslime sa nad tým. V dnešnom nemilosrdnom svete plnom závisti a nevšímavosti si každý sám musí nájsť a vybojovať miesto, lebo nikto nám nedá nič zadarmo, ak z toho nemá osobný prospech. Práve preto je v súčasnosti dôležitá viera v seba samého, pretože kto si neverí, má len malú šancu niečo dosiahnuť. Občas však správna miera sebadôvery prekročí únosné medze a človek sa potom často stáva bezohľadný, ak ide si za svojím cieľom a nestará sa o veci - pre neho bezvýznamné - ako je láska alebo ohľaduplnosť voči iným ľuďom.
Keď si všetko necháme prejsť hlavou, musíme si položiť ďalšiu otázku: Prečo by vlastne človek mal chcieť, aby za neho jeho prácu odviedol niekto iný? Možno je to lenivosťou, alebo nedostatočnou motiváciou spoločnosti zvýhodňujúce tých, ktorí ťažia z úsilia druhých. Títo ľudia sa potom nevedomky sami okrádajú o dobrý pocit z poctivo vykonanej práce. Už len tento pocit by mal stáť za to, aby sme chceli svoju prácu odviesť čo najlepšie.
Viem. Každý by si mal sám zariadiť svoj život najlepšie, ako môže, ale čo tí, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu? Tým by predsa mala byť podaná pomocná ruka. Často sú však prehliadaní a odsudzovaní. Musím sa preto pýtať: Kam sa podela ľudská solidarita? Lenže existovala vlastne niekedy, myslím tým, či si aspoň raz ľudia na celom svete dokázali nezištne pomáhať a rešpektovať sa? Iste. Mnoho jedincov dokáže pomáhať iným, napríklad ľudia pracujúci v charitatívnych organizáciách s chudobnými, postihnutými, drogovo závislými alebo s ľuďmi bez domova. Toto je stále bohužiaľ len zlomok všetkých, preto si trúfam povedať, že pokiaľ bude existovať sebectvo a ľahostajnosť, nebude svet nikdy fungovať tak, ako by bolo ideálne. Ako si ustelieš, tak si ľahneš. Je to možno heslo niektorých nezávislých ľudí. Podľa môjho názoru sa s ním oháňajú len sústredení na seba ľudia, neochotní pomôcť tým, ktorí pomoc skutočne potrebujú. Samozrejme. Väčšinu vecí v našom živote si musíme zariadiť sami, ale len preto ešte nemusíme zanevrieť na ostatných. Je snáď lepší pocit, ako keď na seba môžeme byť hrdí? Nakoniec si ešte musíme uvedomiť, že ak je naša posteľ občas tvrdá a tlačí, musíme sa nabudúce viac snažiť pri jej ustielaní.