„ Človeku je osudom povaha “
Herakleitos z Efezu

                          Povaha . . . Čo to vlastne je povaha? Podľa odborníkov je to súbor citových a snahových vlastností u človeka. Áno, táto definícia skutočne vystihuje povahu. Ale ako povedal už pred vyše 2000 rokmi grécky filozof Herakleitos, povaha človeka vlastne určuje v živote jedinca mnoho vecí. Od povahových čŕt závisí, koľko kamarátov si nájde dieťa, keď sa hrá pred domom. Komunikatívne dieťa sa v priebehu pár chvíľ bude cítiť medzi vrstovníkmi ako ryba vo vode a nájde si medzi nimi hromadu kamarátov, s ktorými bude tráviť svoj voľný čas možno až do svojho adolescentného veku, ba možno až do dospelosti. Veď predsa nemá problém zoznámiť sa, rozprávať pred širším okruhom poslucháčov. Samozrejmosťou je, že aj okolie prijíma takéhoto človeka veľmi pozitívne. Nehanbí sa nikoho osloviť a hájiť svoje záujmy. Prečo by takýto človek nemal byť obľúbený?
                                Na druhej strane sú ľudia tichí, ktorí neradi a veľmi zriedkavo preukazujú navonok svoje emócie. Ako deti sa hrávajú sami, vystačia si s vlastnou predstavivosťou...A takéto správanie je často veľmi „divné“. Určite nemôžeme povedať, že človek tichý, uzavretý, má menšiu „ľudskú hodnotu“ ako ten, čo je komunikatívny, vždy má plno rečí. Takýto človek ale omnoho ťažšie dosiahne to, po čom túži.
                               Zoberme si takého televízneho moderátora, alebo moderátorku. Aby mohol človek vykonávať toto povolanie, musí mať „pekný výzor“. Je to síce trošku za vlasy pritiahnuté tvrdenie, ale myslím, že odzrkadľuje skutočnosť. Musí tiež vedieť pútavo a zaujímavo rozprávať, kde - tu ponapínať diváka a „stále mať čo povedať“. Jednoducho povedané, toto povolanie vyžaduje určitý talent.
                                A teraz si skúsme predstaviť človeka, ktorý toto všetko ovláda, ale nie je dostatočne asertívny, hanbí sa presadzovať svoj názor, predstúpiť pred ľudí. Takúto prácu dostane veľmi ťažko. Bude ho stáť obrovskú námahu už len prísť na pohovor, presvedčiť kompetentných o svojich kvalitách. Aj keď ovláda všetko vyššie uvedené, robí mu veľké problémy prezentovať vlastné klady. Príliš mu záleží na tom, čo si o ňom iní myslia. Príliš na to, aby oponoval človeku, ktorý sedí na opačnej strane stola pri prijímacom pohovore. „Veď sa predsa nemôžem s ním hádať....Čo si o mne asi teraz myslí??...Nie, nestojí to za to, aby som sa pred týmto človekom zhodil kôli nejakému pracovnému miestu. Nebudem tu predsa zo seba robiť blázna a prosiť niekoho, koho vôbec nepoznám...“Možno takéto niečo sa preháňa hlavou nášho „uchádzača o post moderátora“.
                            Zoberme si ďalšieho človeka. Aj tento sa uchádza o to isté miesto moderátora. Síce celkom dokonale neovláda spisovnú slovenčinu, a nemá taký žiarivý úsmev ako ten predošlý uchádzač, ktorý na pohovore neuspel, ale kompenzuje to možno niekedy až trochu nepríjemnou asertivitou, zdravou drzosťou, nebojí sa vyjadriť svoj názor, a to posledné čo ho zaujíma, je to čo si o ňom myslia ostatní. Aj keď človeku, ktorý ma na starosti obsadenie miesta príliš nepáči, že v jeho reči sú nedostatky, a taktne mu naznačí že jeho vzhľad celkom nezapadá do koncepcie, náš „uchádzač“ tvrdo prevalcuje akékoľvek námietky a zavalí personalistu spŕškou argumentov. Áno, miesto získa tento adept. Veď predsa po slovensky sa dá naučiť, a sľúbil, že medzeru medzi zubami si nechá odstrániť.
                  Tento príklad možno nevystihuje celkom dobre podstatu problému, ale  na vyjadrenie môjho subjektívneho názoru určite postačí. Teraz je určite namieste otázka:               Čo má táto situácia spoločné s hore uvedeným citátom? Tento fiktívny pracovný pohovor poukazuje na možno trochu „krutú“ hru osudu. Veď predsa je nelogické, aby človek, ktorý, má určité zápory a nespĺňa najlepšie požiadavky zamestnávateľa získal miesto a človek, ktorý nie je síce dostatočne komunikatívny a priebojný, ale do bodky spĺňa všetky predpoklady, ktoré by mal mať moderátor neuspeje.
                   Môže ľudský jedinec azda ovplyvniť to, s akou povahou sa narodí? Či bude komunikatívny, alebo tichý a hanblivý? Či ho bude trápiť, čo si o ňom myslia iní, alebo nie? S určitosťou môžem povedať, že to ovplyvniť nemôže. A pritom v živote často rozhodujú nie len vedomosti a skúsenosti, ktoré môže získať každý, ale povahové črty a vlastnosti. A tieto nemôže nikto ovplyvniť. Povaha  hrá veľmi dôležitú rolu vo vlastnostiach človeka. A určite aj ovplyvňuje mnoho jeho rozhodnutí. A preto môžeme pokojne tvrdiť, rovnako ako pred mnohými rokmi Herakleitos, že „Človeku je osudom povaha“.