Možno vstúpiť do tej istej rieky dvakrát?

Je zvláštne zamýšľať sa nad tým, čím sa zaoberala už grécka filozofia predsokratického obdobia. Nehovoriac o zmýšľaní slávneho filozofa Herakleita, ktorý tvrdil, že v kozme dochádza neustále k vznikaniu a zanikaniu. Ak by som sa s jeho tvrdením stotožnila, musela by som prijať aj jeho múdru myšlienku, ktorá obletela celý svet. A teda aj úplne súhlasiť s tým, že nevstúpim dvakrát do tej istej rieky. No je to pravda? Mohol človek spred niekoľkých storočí vypracovať teóriu, ktorá by bola nadčasová?
Každé ráno, keď pri zobúdzaní otváram spánkom zalepené oči a uvedomujem si vlastnú existenciu, viem aj to, že ma čaká nový deň, ktorý sa možno v mnohom bude podobať tomu predchádzajúcemu. A aj napriek novému východu slnka cítim, že sa nič nezmenilo. Že sa znova umyjem, najem a oblečiem. Že opäť absolvujem tú istú trasu do práce a nebudem si vedieť spomenúť, čo som robil pred dvoma dňami, pretože sa mi všetky zdajú také rovnaké.
V období, keď prežívam dni, týždne podobné tým predchádzajúcim, som schopná vášnivo protestovať a popierať Herakleitov výrok, pretože som presvedčená, že možno iných sa síce to týka, ale mňa určite nie. Mojou odpoveďou na otázku, či možno stúpiť dvakrát do tej istej rieky, v tej chvíli je: ,,áno možno“. Ak by sa ma v tom okamihu pokúšal niekto presviedčať o opaku, musela by som mu pripomenúť, že je mi to veľmi ľúto, no nie ja, ale on sa mýli. Veď sa stačí pozrieť na mňa. Ja som tým dôkazom, že nie dvakrát, ale stokrát vstupujem do tej istej práce, nastupujem do toho istého autobusu a minimálne tisíckrát odpovedám tou istou vetou na pozdrav. Pravdou však je, že toto stanovisko nie je výsledkom môjho objektívneho nazerania na svet. Sú to len pocity človeka, ktorý v istom období zabúda na to, že každý deň vyrastie nové stebielko trávi a narodí sa nie jedno, ale niekoľko malých človiečikov, ktorí prevrátia život minimálne jednému dospelému. Preto by z mojej strany bolo vhodné, kriticky sa zamyslieť nad tým, či nie som práve ja tým, kto sa mýli. Naozaj som?

Nemôžem sa s tým zmieriť, je pre mňa naozaj ťažké pripustiť, že človek, ktorý by dnes mal snáď ,,milión“ rokov, prišiel k pravde, na ktorú sa ja musím pozerať z rôznych uhlov. Možno jedným z nich je uvedomenie si toho, že v živote ľudí, tak ako v kozme, dochádza k neustálym zmenám. Veď dospelý človek, už nikdy nezažije detstvo so všetkým, čo k nemu patrí. Môže sa k nemu vrátiť už len vďaka spomienkam. Ale týka sa to aj medziľudských vzťahov? Je možné spriateliť sa nanovo s jedným a tým istým človekom? Je možné a zároveň aj správne zaľúbiť sa opäť do tej istej osoby?

Herakleitos tvrdil, že rieka nikdy nie je tá istá, pretože na ňu pôsobí množstvo vplyvov. Tvrdil, že žiaden kameň, piesok, či rastlinky nezostanú vždy na tom istom mieste, lebo prúd rieky je príliš silný. Možno by sa to dalo v prenesenom význame použiť aj na ľudí. Ani človek predsa počas života nezostáva rovnaký. Už len tým, že zažíva množstvo situácií, necháva sa ovplyvniť a prehodnocuje svoje názory. Tak sa môže stať, že prvá láska zostane vždy len prvou. Už nikdy totiž nepôjde o osobu s tým istým pohľadom na svet ako to bolo v čase, keď mala pätnásť a svet bol pre ňu gombička.
Preto si myslím, že náš život je príliš dynamický na to, aby sme dúfali v to, že keď je niečo perfektné, tak to tak aj ostane. A zároveň je príliš pomalý na zmeny, ktoré netrpezlivo očakávame.