V  rozprávkach sa vždy hovorilo: „Choď za svojím srdcom.“ Ale rozprávky nepochádzajú zo života, tak sa v súčasnej dobe  niektorí riadime srdcom. V niektorých rozhodnutiach nám nepomôže rozum, ale srdce. Niekedy sa možno zdá, že to, čo robíme je absolútny nezmysel, ale srdce má vždy pravdu. Sú to naše pocity, naša intuícia, ktorá nám hovorí, čo je správne.
Stretli ste sa už s tým zvláštnym pocitom, kedy ste sa v určitej situácii nevedeli rozhodnúť? Rozum vám hovoril niečo iné ako srde. Prečo ľudia uprednostňujú pred srdcom rozum? V jednom momente majú pocit urobiť danú vec tak, ako to cítia, nevedia prečo a v druhom momente si povedia: „Nie, veď to je hlúposť.“ Títo ľudia v srdci pevný bod nemajú. Vnímajú život taký, ako im ho niekto opísal- všetko má svoj vzorec logickosti a ochrany seba pred nebezpečným svetom a sami neskúmajú tajomné zákutia sveta. Preto, keď im srdce radí niečo, čo rozumu nedáva zmysel, rozum túto myšlienku podľa vzorca potlačí a označí ju za absurdnú.
Riadim sa tým, že všetko, čo rozumu nedáva zmysel, je správne. Pretože srdce sú pocity, ktoré neviete vysvetliť ani ovplyvniť. Je to akýsi vnútorný hlas, ktorý je skúsený a vie, čo sa skrýva za každým rohom. Pomôže vám zvoliť si správny smer, keď stojíte na križovatke, napovie vám či to, čo robíte je správne alebo vám pomáha riešiť životné okamihy.
Predstavujem si, že stojím v čase zapadania slnka na opustenom mieste so strachom naháňajúcimi zákutiami. Neviem, ktorým smerom sa vydať, neviem, kde na mňa čaká nebezpečenstvo a neviem, kde môžem stretnúť a zmeniť svoju budúcnosť. Z jednej uličky vychádza svetlo, z druhej sa ozývajú tiché hlasy. Prečo by mnohí automaticky volili tichú uličku so svetlom? V hlave majú zapísané, že tam, odkiaľ sa ozývajú hlasy, čaká nebezpečenstvo. Ja počúvam srdce, môj kompas, môj múdry hlas, bod, ktorý ma vedie ku hlasom. Nezamýšľam sa, len kráčam tam, kde ma vedie srdce. Až keď sa dostanem do uličky a otočím sa, vidím postávajúcich mladíkov s cigaretami v ústach a zločinným „úškrnom“. Tie hlasy prichádzajú od dvoch stareniek. Jedna starenka spadla a vysypala sa jej taška. Hneď jej skočím pomôcť. Starenka vstane a chce sa mi odvďačiť. Pozve ma domov a ponúkne mi koláč. Mám sa rozhodnúť. Hovorím si: „Nie, veď je už večer“, ale srdce mi vraví „choď, zaslúžiš si odmenu“. A táto odmena mi zmení život. Srdce ma zavedie k človeku, ktorého by som hľadala možno celý život, keby som nepočúvala svoje city. Moje srdce malo v sebe najkratšiu cestu, ako nájsť svoju lásku a pritom nezablúdiť. Rozum by sklamal, pretože z jedného vzorca vždy dostane jeden výsledok, ale srdce je smerované neviditeľnou silou sveta.
Keby všetci ľudia počúvali hlas svojho srdca, bol by svet iný? Bolo by menej násilia, úmrtia alebo menej nešťastných manželstiev? Samozrejme,
nemôžeme úplne „vypnúť“ rozum a bezhlavo sa rútiť za svojimi snami a do situácií, kde nás vedie vnútorný hlas. Práve ten „pevný bod v srdci“ musí byť zosúladený s našim podvedomím a rozumom, aby sme sa vedeli správne rozhodovať. Svet je veľký a ľahko v ňom môžeme zablúdiť. Zapojme do svojich vzorcov srdce, ktoré nám ukáže to, čo vlastne chceme, žime s radosťou a v istote. Istota sa spája so stabilnosťou, ktorá nám vždy ukáže tú istú správnu a najrýchlejšiu cestu ku šťastiu a svojim snom.