Keď veľa ľudí ide podobným spôsobom, vzniká u nich vždy dojem, že konajú správne.

Keď sme v práci dostali za úlohu napísať súhrn činností  našej práce,  hovorila som si, že to bude zábava. To som ešte nevedela, aká úloha ma čaká. Keď sem si prečítala ponuku možností, ako to spracujem tak môj žalúdok zovrela ľadová ruka beznádeje. Jediná malá nádej mi svitla vo výroku pána Petiška.

A síce: "Keď veľa ľudí jedná podobným spôsobom, vzniká u nich vždy dojem, že konajú správne."

Ak sa nad tým pozastavím, tak musím uznať, že autor má úplnú pravdu. Ako prvé si spomeniem na obrázok, čo som videla a v škôlke kam som chodievala pre deti, na ktorom sú nakreslené rybičky plaviace sa  jedna doprava a jedna doľava. Snáď každý povie, že tá jedna pláva zle. Opak je pravdou. Možno je to prirodzenosťou človeka chcieť sa nechať viesť a nevystupovať z davu. Alebo sa len možno riadime heslom "čo je dobré pre nich, bude dobré aj pre mňa." Ťažko povedať. Nech už je to akokoľvek, pravdou zostáva, že tieto slová boli, sú a budú vždy pravdivé.

 Keď sa nad tým zamyslím a položím si jednu zo základných otázok: "PREČO",          

 tak ma napadá, že to bude spôsobené pravdepodobne tým,  že sa často hovorí: "V jednote je sila". A ako inak zachovať jednotu, ako podobným správaním a zrkadlením? Čo iného človeka najviac informuje o podobnom postoji dvoch ľudí, keď nie ich vzájomná zhoda názorov, rovnaký štýl obliekania, držanie tela, alebo i napríklad rovnaké tempo reči? Asi nič. Čo je vlastne tak lákavé na predstave, že človek je podobný niekomu inému? Najskôr asi pocit, že niekam patríme a zapadáme. Len málokto chce ostať vždy len sám so sebou samým.

Nepopieram, takí ľudí existujú, a môžu byť aj šťastní. Táto menšina však nemôže konkurovať drvivej väčšine ostatných. Keď sa obzriem späť a pokúsim sa nájsť tok mojich myšlienok, tak už ani neviem, kde som začala a o čom som vlastne uvažovala. V takejto situácii začne byť človek neistý a núti ho to pokladať si ďalšie a ďalšie otázky, ako napríklad: "neodbočila  som od témy?", Alebo "Pochopila som správne, čo sa po mne chcelo?" A čo nám môže dať väčšiu istotu a hrejivejšia pocit uspokojenia, než vedomie, že ostatní uvažovali podobne, alebo dokonca rovnako, a že pri najhoršom sme to nepokazili sami?

Myslím, že moc vecí nie. A v tom je to čaro súdržnosti.

Tí ktorý nejdú vpred, nech mi ustúpia z cesty

            Čo si dnes ľudia najviac cenia? Rodinu? Lásku? Zdravie? Alebo nebodaj peniaze??? Každý niečo iné… Všetci si však svoje hodnoty dobre strážia a chránia.

            Najdôležitejšia je asi láska. Človek ju potrebuje k životu. Keby nebola, nežili by sme ani my, ani naši rodičia, ani ich prarodičia. Svet by bol jedna veľká jednotvárna púšť bez oáz. Stačí však len kúsok lásky a rozkvitne kvet, z kvetu záhrada, zo záhrady les. Aj tá najsuchšia púšť by bola porastená množstvom rôznorodých rastlín a všetky by sa mali rady. Neexistovala by nenávisť. Veľká sekvoja by ochraňovala i tú najmenšiu sedmokrásku, pes by sa držal za labku s mačkou, slon s myšou… 

Všetci by sa navzájom milovali a nik by nemal žiadne problémy. Bolo by to veľmi pekné, no také jednoduché to zďaleka nie je. Láska zráňa, a zároveň motivuje. Je ako vtáča. Kým dospeje, preletí mnohými krajinami a vystrieda mnoho priateľov. No raz sa usadí a postaví si svoje hniezdočko. Keď mu ho sfúkne vietor, nevzdá sa a na záveternej strane si vybuduje nové, oveľa pevnejšie, ktorým nepohne ani víchrica. O tom je láska! Každý neúspech človeka poučí, no zároveň i vyprovokuje, a bude milovať stále viac a viac. A čím väčšmi bude ľúbiť, tým viac si bude priať, aby i on bol milovaný!
Ceniť by sme si mali aj rodinu a spoločnosť. 
Človek nemôže žiť bez priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť, ktorým môže veriť. Bez nich by sa cítil osamelý a jeho zmysel života by sa značne obmedzil. Veď pre koho by sme žili, keby sme nemali žiadnych kamarátov? Človek sa stáva osobnosťou až v spoločnosti, až tam sa končí jeho psychický vývoj. Ak sa do nej nedokáže včas včleniť, do konca života trpí…
Niektorí ľudia však uznávajú najmä peniaze. A majú sčasti pravdu! V dnešnom svete by totiž bez nich nebolo ani zdravie, ba niekedy ani rodina, či ľudský život. Duchovné hodnoty sú pomaly nahradzované materiálnymi a človek sa ženie len za tvrdou menou a drahými kovmi. Úspech závisí prevažne od výšky bankového konta a láska už tiež nejde len cez žalúdok…
            Hodnoty sa postupom času menia a pretvárajú. Stávajú sa cennejšími, alebo naopak strácajú na význame. Tie hlavné ale ostávajú navždy. Menia sa len tie, na ktoré majú vplyv jednotlivé generácie, ich postoje, zvyky. Takými sú hodnoty morálne, kultúrne alebo napríklad náboženské… 
Ťažko si však ale predstaviť, že by sa zmenili tie, bez ktorých by život síce existoval, no nemal by žiadny zmysel. Narušil by sa tým kolobeh, ktorý panuje tomuto svetu už celé stáročia, a pre ľudstvo by to mohlo mať ďalekosiahle následky. Veď si len zalistujme v našich mysliach do roku 1914 alebo 1939, keď ustúpila cena mieru. A to využilo zlo, skaza menom vojna…


Preto si vážme život!!! „A keďže je krátky, neprepasme najcennejší jeho plod - dobré skutky v prospech blaha ľudí!“ 

"Knihy sú mŕtvym materiálom, kým v nás neožijú." (Jiří Mahen)

Poznáte ten úžasný pocit, keď dočítate knihu? Tak určite viete, že príbeh otočením poslednej stránky a zaklapnutím dosiek nekončí.

Už sám autor vymýšľa príbeh. 

Na jeho začiatku je väčšinou len myšlienka, od ktorej sa odvíja celá rada zápletiek, vzťahov či iných myšlienok. Myslím, že spisovateľ nemá príbeh premyslený od začiatku až do konca. Alebo má? Neviem, nie som spisovateľ. Postavy určite nie sú pre autora obyčajnými figúrkami, s ktorými rozohráva nudnú hru. Kdeže, je to napínavá partia s mnohými zvratmi a neočakávanými udalosťami. Aspoň ja v to dúfam. V knihe je odtlačok autorovho vlastného príbehu, jeho vlastných skúseností a predstáv o charaktere postavy. Kniha je pre neho dielo, ktoré vytvoril sám, ku ktorému má vzťah.

Kniha je napísaná, ale niečo jej chýba. Tým niečím je čitateľ. Čitateľ, ktorý nosí knihu všade so sebou. Čitateľ, ktorý sa nemôže dočkať, až obráti stránku. Čitateľ, ktorý sa od knihy nemôže odtrhnúť. Ak sa takýto čitateľ nájde, autor si môže blahoželať, jeho kniha je úspešná a má našliapnuté k tomu, aby sa stala tzv. Bestsellerom.

Zbožňujem pocit, ktorý príde po dočítaní kapitoly. Čo bude ďalej? Ako to asi dopadne? Večer v posteli hltá každé slovo, chcem sa dozvedieť čo najviac. Držím oči sotva otvorené, ale nejde prestať, je to ako droga. Nakoniec ale rovnako zaspím. Avšak nie je to ako vypnúť televíziu. Príbeh postupne ožíva, zdá sa vám o ňom. V tú chvíľu ste spisovateľom vy. Vaše sny a túžby píšu pokračovanie príbehu. Realita ide stranou, mŕtvi ožívajú, máte strach, radosť, obavu, zlosť, plačete. Ste súčasťou všetkého. Prežívate príbeh a dotvárame ho vlastnou fantáziou.

Ráno sa zobudím a vôbec netuším, kedy a ako som zaspala. Bol to všetko sen? Alebo skutočnosť?

Dobrú knihu chcete mať doma. Možno, že ju už nikdy čítať nebudete, ale pocit, že sa k nej môžete kedykoľvek vrátiť a oživiť si príbeh alebo niektoré myšlienky, je asi príčinnú toho, že niektorí ľudia majú preplnené knižnice a knihy už nemajú kam dávať.

Každá kniha vyžaruje určitú atmosféru, prežitok, ktorý je pre každého čitateľa jedinečný, neopakovateľný a ťažko zrozumiteľný. Aj ja nemôžem dosť dobre popísať, čo všetko mi dávajú knihy. Spisovateľ vytvoril príbeh, čitateľ mu dal dušu a ja ho nosím v sebe.

Svedomie

„A teraz by som chcel hovoriť o človeku vo vás. Lebo je to on, nie božstvo vo vás, či trpaslík v hmle, ktorý pozná zločin a trest za zločin.“ Chalíl Džibrán

No ako tak teraz rozmýšľam a hľadám inšpiráciu, zdá sa mi to čoraz ťažšie.... Azda preto, že aj vo mne je to svedomie a nedovolí mi napísať čokoľvek. Začnem asi teóriou čo to svedomie vlastne je. Svedomie je schopnosť rozoznávať dobro od zla, správne od nesprávneho, pokiaľ ide o vlastné konanie.... pocit záväznosti dobre konať a zlého sa vyvarovať. Je to súbor vnútorných zábran a emocionálnych prežitkov, ktoré často vznikajú u človeka v dôsledku výchovy..... Svedomie je prvkom morálneho vedomia (vedomie, v ktorom je zakódovaný vzťah človeka k svetu, spoločnosti, inému človeku či sebe, tvoria ho mravné city, mravné normy, hodnoty a hodnotová orientácia, motívy a motivácia), prejavuje sa pocitom záväznosti (povinnosti), odlišným od pocitu vonkajšieho donútenia......je to akési vnútorné vedenie, ktoré je základom morálneho usudzovania človeka o sebe samom a o iných ľuďoch. Farári  hovoria o svedomí ako o najtajnejšom jadre človeka, svätyni, kde zostáva sám s Bohom a jeho hlas sa mu ozýva vnútri. Svedomie je svätyňa, ktorú na rozdiel od tých, ľudskou rukou vystavaných z kameňa a z tehál, vybudoval Boh. Vo svedomí sa ozýva hlas Božieho zákona vpísaný do našej duše. Či už svedomie vnímame z ktoréhokoľvek hľadiska, je nám jasné, že v každom z nás by aké také svedomie malo byť...aj keď je pravda, že v dnešnej dobe sa čisté svedomie stáva mimoriadne nákladnou záležitosťou, doslova vzácnosťou. Preto by sa dalo povedať, že sa doňho oplatí investovať, veď v jeho prospech hovorí mnoho...Spí sa s ním ľahšie, ako s alkoholom či práškami a zaručuje odpočinok neprerušovaný policajnou sirénou....No napriek tomu mám z ľudí navôkol pocit, že svedomiu v sebe dokážu veľmi rázne prikázať, aby sa neozývalo... veď už ktosi múdry raz povedal: „Človek nikdy nie je vynachádzavejší, ako keď ide o to, aby oklamal sám seba a umlčal výčitky svedomia.“ A to je v dnešnom svete myslím hitom číslo 1. Dnešný svet už nie je o tom, aby človek konal s najlepším úmyslom a pokojom na duši.... Veď doba je taká chaotická, že nikto už ani neočakáva, že sa dá dosiahnuť pokoj duše..... a tak potrebné čisté svedomie....Je zaujímavé sledovať ľudí vstupujúcich do niektorého z monumentálnych kresťanských chrámov. Niekto tam vchádza s hlbokou vierou, iný preto, lebo chce byť verný tradícii svojich predkov, ďalší ako turista alebo človek, ktorý síce neverí v Boha, ale má zmysel pre estetiku. Skutočne veriaci človek tam využije obrovský potenciál pre svoje osobné posvätenie. Podobne je to aj so svedomím.... Vo svedomí sa ozýva hlas Božieho zákona vpísaný do duše. Človek má však od počiatku pokušenie hrať sa na Boha a rozhodovať o tom, čo je dobro a čo nie. Má moc robiť dobro i zlo, a vo svojom svedomí cíti morálne hodnotenie svojho skutku, ale on sám normu nevytvára. Všetky naše konania sa zakladajú na našich myšlienkach... a po našich myšlienkach poletuje svedomie... a ten, kto tvrdí, že svedomie nemá, klame...Veď aj najťažší zločinci podliehajú tlaku svedomia, pod ktorým úmyselne vyhľadávajú vlastnú smrť. Svedomie je často krutejšie a neúprosnejšie ako zákon. Všetky pokusy o kupčenie so svedomím sú preto vopred odsúdené na neúspech. Človeka treba častokrát chrániť aj pred ním samým. Lebo, ako trpko konštatoval klasický filozof: "Človek síce stojí vysoko nad zvieraťom, ale krutosť jeho osudu spočíva v tom, že nemôže nikdy klesnúť na úroveň zvieraťa. Klesnúť môže človek, žiaľ, vždy iba pod úroveň zvieraťa. "Svedomie naberá na dôležitosti najmä tam, kde je konanie skryté a existuje predpoklad jeho utajenia....dovolím si použiť úryvok z múdrej knihy: „Svedomie núti človeka, aby svojim konaním nielen získaval úctu, ale mal zmysel pre česť a dôstojnosť.“ Sloboda nášho konania mi teraz pripadá čiastočne obmedzená, keď existuje niečo, čo nám podvedome určuje správnosť nášho konania.                                                                          

   Stále však platí Cicerónovo:  "Summum ius, summa iniuria"- dokonalé uplatňovanie práva sa môže stať dokonalým bezprávím. Teda, hlas svedomia musí byť vypočutý, aby sa úzkostlivo dokonalým uplatňovaním zákona nenastolilo úplné bezprávie.

Medziľudské vzťahy

Keď sa pokúšam vžiť do toho, aké sú medziľudské vzťahy, je mi jasné, že taký človek alebo kniha nemôže vyriešiť generačné problémy, aby sa splnil náš vytúžený sen : " úprimné medziľudské vzťahy, formy zaobchádzania s ľuďmi a vzájomné pochopenie. " Možno niekoho podnietiť brať svojich blížnych s väčšou toleranciou, bez ktorej dnes naše spolužitie nie je možné. Tolerancia, uznanie, ohľaduplnosť a ochota pomôcť, sú podľa mňa oporné piliere budovy, v ktorej sa môže dobre cítiť mnoho ľudí, aj keď steny, povala a okná môžu byť situované rôzne. Zdvorilosť by sa hodila pre každého, kto kladie dôraz na spríjemnenie nášho komplikovaného nažívania. Ľudia žijú pokope vo veľkých mestách a často nevedia žiť a konať ľudsky. Kde inde ako doma sa učíme používať slovo "PROSÍM" a "ĎAKUJEM", "DOBRÝ DEŇ" alebo "DO VIDENIA", zaklopať, keď sú dvere zatvorené! Cit pre dobré medziľudské vzťahy sa získava a základný kameň pre schopnosť priateľskej komunikácie sa kladie v prvých rokoch života dieťaťa.

Tak je potom možné, že všetky tie milé, nežné slová a gestá, ktoré medzi sebou preciťujeme rozdávame všade okolo seba. Niektoré schopnosti a vlastnosti získava človek dedične. K iným mu ochotne pomáha jeho okolie. Pomáha rozvíjať stránky dobré, ale i tie nedobré. Ak vidíme okolo seba narastajúcu agresivitu, ľahostajnosť, potom ide o chorú spoločnosť.

Je to ťažká choroba, ktorú môžeme vyliečiť tým, že zmiernime bolesť a odstránime príčiny. Zdvorilosťou prispejeme k zdravému životnému prostrediu a kultúrnemu správaniu. Kultúrne, prijateľné správanie a konanie je prirodzenosť, prostota, skromnosť, zdvorilosť sú dobrým spoločenským radcom celého ľudstva. Možno dúfať, že ľudia ak budú spolu diskutovať, lepšie objavia putá, ktoré ich spájajú, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom. Nemožno byť opravdivým človekom bez ľudského vzťahu k človeku. Ľudia, keď chcú, nájdu v ľuďoch vždy niečo dobré.

Nielen vzťah medzi cudzími ľuďmi má byť čistý, ale harmónia vzájomných vzťahov musí pretrvávať aj medzi súrodencami, deťmi a rodičmi. Vzťah súrodencov odráža postoje a lásku svojich rodičov, je vyjadrením ich odlišných temperamentov, osobných záujmov, atraktívnosť ich výzoru aj životnej úspešnosti. Rodičov veľmi mrzí, ak ich deti spolu nevychádzajú.

Úžasná blízkosť súrodencov, spoločné detstvo a spomienka na tých istých rodičov nás sprevádza do dospelosti. Súrodencov si nevyberáme, ale utvárame, svojím vlastným správaním podmieňujeme ich správanie. Vo vzťahu s nimi je kus rodičovských postojov, aj veľa vlastných, nových zážitkov. Súrodenec je veľkým životným bohatstvom, predstavuje tú najväčšiu blízkosť človeka. Dieťa zmení dospelých na rodičov, súrodenec dopĺňa rodinu na radostné spoločenstvo životných perspektív. Mať sestru alebo brata znamená byť viac človekom. Srdečnosť ostane vždy a všade "olejom" medziľudských vzťahov.

Pozitívne myslenie

Každý človek je len vtedy zdravý, veselý a šťastný, keď je jeho telo i myseľ v harmonickej rovnováhe. Ak u niekoho prevláda negatívne myslenie, môžu sa zakrátko objaviť choroby a depresie.

 Nesprávnymi myšlienkami trestáme sami seba. Zmocňuje sa nás nervozita, svaly sú príliš napäté, stúpa krvný tlak.

 V dôsledku toho nás začne bolieť hlava, trpíme zlou náladou, nespavosťou a okrem toho vädneme a starneme. Negatívne myslenie a vnútorná disharmónia sú základom pre choroby a rany osudu. 
Mali by sme mať na pamäti, že myslenie, či už pozitívne alebo negatívne, má tendenciu odraziť sa na kvalite nášho života. 

Myšlienky majú neuveriteľnú energiu.

 Myšlienky môžu človeka nielen zničiť, ale ho aj pozdvihnúť, dať mu krídla a vyniesť ho do pozoruhodných výšin. Majú tú moc, uvoľniť v atómoch tie najjemnejšie vibrácie, ktoré sa stále spevňujú, až sa stanú realitou.                                                                             

Čím viac sa budeme snažiť vpustiť do nášho života pozitívne vibrácie, tým viac prispejeme k zakotveniu dobrých vecí a šťastných chvíľ v našom všednom živote. 
Spokojní a optimistickí ľudia vlastnia tú najsilnejšiu imunitu proti chorobám a duševným chorobám. Pozitívny životný postoj je najspoľahlivejšia pomoc pre šťastný a spokojný život. 
V každom živote sa vyskytnú situácie, ktoré človek vníma ako náročné a myslí si, že ich nezvládne. Ako má pozitívne myslieť, keď na neho padá jeden problém za druhým. Nemá zmysel rezignovať a vopchať hlavu do piesku.

 Negatívnymi myšlienkami si šťastie späť neprivoláme. 
Najlepšie si v ťažkej chvíli pomôžeme tým, že zachováme pokoj.

 Z každej situácie sa nájde východisko. Správajme sa tak, ako by sme náš vytúžený cieľ už dosiahli, i keď problém ešte nie je vyriešený.

Stane sa z nás človek, ktorý zoberie osud do vlastných rúk a svoj život si pozitívnym myslením postupne a cieľavedome pretvorí na „prechádzku rajskou záhradou“.

Hrdinstvo nie je prežitok

Písať na túto tému je svojím spôsobom hrdinstvo. Ako sa dá písať o niečom, čoho je dnes na svete tak mizivo málo a čomu sa každý zo svojej pohodlnosti skôr vyhýba. Názorných príkladov, ktoré by som tu mohla použiť, je menej a menej.  Navyše, ako sa dá vlastne správne písať o niečom, čo pre každého znamená niečo úplne iné. Každý hrdinský čin má pre každého z nás úplne inú váhu, každý na neho hľadí z iného uhla. Pre niekoho je hrdinstvo niečo, s čím sa nikdy nestretol, pre niekoho už len to, že ráno dokáže vstať z postele. Niekto ho dokonca berie iba ako slovo z rozprávok a príbehov, kde sa princovia a rytieri naháňali za slávou a hrdinstvom. Ale nie je to rozdielna váha tohto slova, čo z neho robí v dnešnej dobe tak málo vídané a ojedinelú skutočnosť. Ale kde hľadať dôvod? Kde hľadať dôvod toho, že hrdinstvo miznú z našich životov, a nikto sa s tým nesnaží nič robiť. Táto téma poskytuje viac otázok ako odpovedí, viac otáznikov visí nad tým všetkým. Väčšina ľudí si pre svoju pohodlnosť povie, že nie je v jeho silách s tým niečo urobiť. Že jediný človek nemôže zmeniť toto všetko. Má pravdu? Možno áno. Idete po ulici, obzeráte sa, bojíte sa zájsť do uličiek, kde sa to nehemží ľuďmi, a jediné, čo je stredom vašej pozornosti, je kabelka alebo akákoľvek iná cenná vec. Ale čím to, že je to posledný dobou horšie a horšie? Dnešná doba je vlastne s rozprávkami takmer identická. Všade okolo nás sú ľudia bohatí a vplyvní, ktorí riadia všetko, a sú tu aj ľudia chudobní, ktorí sa sotva uživia. Bohatí ľudia vládnu, a chudobní pracujú. Všade je plno peňazí, pokladov a samozrejme aj lupičov a hrdlorezov. Ale predsa len jedna vec tej dnešnej dobe chýba. Pomaly nikde nenájdeme toho novodobého rytiera, ktorý by bol ochotný proti tomuto bojovať, či už akýmkoľvek spôsobom. A nejde tu len o hrdinstve a slávu, pre ktorú by to robili. Nikto nič nerobí, pretože nikto nemá potrebu nič robiť. Nič ho k tomu neláka, nie je za to žiadna odmena. A to je ten hlavný problém. V dnešnej uponáhľanej dobe, riadené počítačmi a vplyvnými ľuďmi, kde peniaze majú najväčšiu moc, má každý plno starostí len so sebou a s tým, aby sa uživil, alebo aby si nahrabal čo najviac. Ostatné sú pre neho len figúrky, pre ktoré je ochotný pohnúť prstom iba v prípade, že z toho niečo kvapne.

Lenže tým nám tu vyvstáva ďalšia otázka. Prečo teda hrdinov ubúda, keď možností sa im každý deň naskytá viac a viac. Doslova na ne revú, na každom rohu. Stačí trochu vytlačiť tú egocentrizmus aj ľahostajnosť voči ostatným a rozhliadnuť sa. Možno ani to nie je potrebné, nie je potreba sa rozhliadať. Stačí ísť po ulici, trochu sa porozhliadnuť a zistíte, že možností, ako zo seba urobiť hrdinu, je všade viac než dosť. A nehovorím o činoch ako zachrániť niečí život, vytiahnuť niekoho z horiaceho domu alebo z vraku auta. Hovorím o činnostiach, ktoré aj cez to, ako sú ľahké a nezaberú viac ako 5 minút, dokážu tomu druhému zlepšiť celý deň. Veď bohato stačí pomôcť niekomu do schodov, previesť starého človeka cez cestu alebo len niekomu pridržať dvere či pomôcť s taškami. A nedokážete si predstaviť, ako dobrý pocit z toho budete mať vy aj ten, komu ste pomohli. Zvlášť pre starých ľudí je toto dôvodom k radosti. Vidí, že sa o ne aspoň niekto zaujíma, že ich neprehliadame a nie sú nám príťažou. A to je presne ono. Už len to, že urobíte radosť starému človeku alebo niekomu pomôžete, aj keď len s takouto maličkosťou, to je hrdinstvo. Bohužiaľ, v dnešnej dobe - keď každý čaká za všetko odmenu . Ďalším krásnym príkladom ľudskej ľahostajnosti sú poslednou dobou viac a viac médiami rozšírená videá, na ktorých sa deje bezprávie a ubližovania priamo na ulici, kde sú stovky ľudí. Na ulici niekto trpí pod ranami od cudzej, väčšinou viacpočetnej partie a ľudia okolo blúdia ako nevedené ovce, bez najmenšieho záujmu prechádzajú okolo, ako by sa nič nedialo. Čo všetkým bráni vybočiť z radu, vystrčiť hlavu z davu a zasiahnuť? Je to strach alebo ľahostajnosť, nenávisť voči ostatným či skrátka len náhlenie, ktorý bráni v tom čokoľvek urobiť. Ide proste len o to, že nemajú dôvod. Nemajú dôvod niečo urobiť. Nie je to ich známy, nebudú mať z toho nič, snáď okrem pár modrín, takže prečo to vlastne robiť? Prečo to robiť, keď to len ublíži. Ale aj cez to všetko sa čas od času objaví niekto, kto nepomáha pre peniaze, pre slávu ani pre svoj prospech. Kto jednoducho pomôže, keď k tomu má možnosť, a nečaká odmenu. Ktorý to nerobí pre seba, ale pre druhých. Pre ktorého je cudzí úsmev a radosť viac ako peniaze a vlastný prospech. A práve vďaka týmto ľuďom ešte nestrácame nádej v to, že sa niečo zmení. Vidieť čas od času niekoho, kto sa nebojí vykročiť z radu oviec a zasiahnuť. A nemusí vždy vsádzať svoj život. V dnešnej dobe je veľká obeť aj to, keď obetuje len svoj čas alebo peniaze. Blížim sa k záveru a hľadám, čo pozitívneho by som mohla napísať, aby  to nepôsobilo  toľko pesimisticky. Ale hľadanie je to celkom márne. Bohužiaľ už aj tí, ktorí si svoju hrdinskú cestu zvolili, strácajú v očiach ostatných dôveru.

Tak to celé zakončím slovami, že za všetko zlé, čo sa okolo nás deje, si môžeme len a len sami. Ľudia sa stali obyčajným predajným tovarom. A kým medzi nami budú stále na prvom mieste peniaze a túžba po moci a vlastným úspechu, nikdy sa nedočkáme toho, že budeme žiť ako v rozprávke.

Ako sa človek zapredá diablovi

Človek sa zapredá diablovi pomerne ľahko. Zapredať sa znamená skôr podľahnúť. Stačí sa napiť trošku alkoholu, začať fajčiť pod. Už od raného veku sa stretávame s pokušeniami. Ale sme tiež poučovaní o ich následkoch. Väčšinou sme ale premožení sami sebou - našou túžbou po dobrodružstve, kedy chceme okúsiť nové veci. Niekedy nás k tomu vedú príklady nášho blízkeho okolia - rodičia,  či kamaráti. Hovoríme si, že nám to pre jeden raz nemôže ublížiť a že sa napríklad po jednej cigarete nestaneme závislí. Lenže po jednej cigarete spravidla prichádza ďalšia a ďalšia ... Aj takto jednoducho sa človek môže zapredať diablovi.Ako skončiť a nebyť ovládaný túžbami, sám sebou, ostatnými a hlavne diablom vo vecnej podobe? Človek si vždy myslí, že prestať bude jednoduché, ale všetko je o vôli. A diabol nás sprevádza po celý život. Ako sa mu vôbec chceme vyhnúť? Vyhnúť sa mu doslova nedá. Každý má aspoň jeden nešvár,  u ktorého by sa dalo povedať, že ho ovláda diabol. Aby sa ľudia vyhli svojim zlozvykom, museli by sa nechať zavrieť niekam do malej miestnosti, kde by nebolo moc vecí, aby nemohli vymýšľať nejaké zloby. Prečo vôbec ľudia diabla vymysleli? Je naozajstný?

Na druhú otázku nedokáže nikto odpovedať, podľa mňa ide skôr o vieru ľudí. Niekto tvrdí, že ho posadol diabol, preto sa nesprával zrovna morálne. Ale každý má niesť za svoje hriechy zodpovednosť. Malé deti veria na čertov, víly, elfov a všetky ďalšie rozprávkové postavy. Ale v rozprávkach dobro víťazí nad zlom. V skutočnosti tomu býva inak. Sme obklopení ľuďmi, ktorí nad zlom nevyhrali, alebo svoj boj vzdali. Aj niektorí dospelí veria v diabla. Všetko záleží na tom, či naozaj človek veriť chce. Diabol je len symbol, ktorý by nás mal varovať pred zloby, rovnako tak peklo. Ľudia, ktorí sú považovaní za diabla, sú buď veľa zlí alebo prefíkaný.

Prečo vôbec ľudia prepadajú zvodom diabla? Pretože diabolské veci vyzerajú lepšie ako tie obyčajné. A ľudia sú od prírody chamtiví, preto ľahko podľahnú zvodom. Nechcú žiť ako pustovníci a živiť sa kobylkami. Aj keď niekedy by táto varianta bola lepšia. Veci krásne nemusia byť totiž len dobré, avšak takisto veci škaredé nemusí byť práve zlé. Všetko je len a len na človeku. Každý je vychovávaný na obraz svojich rodičov. Ale tí nemôžu stále dohliadať na to, aby ich potomkovia nerobili chyby. Človek musí spoznať sám, čo je pre neho dobré a čo zlé. Našťastie sa chybami učí, ak to nebola osudová chyba ...  Spoznajú ľudia, že sú ovládaní inou mocnosťou?

Častokrát nie. Niektorí o tom vedia a snažia sa to riešiť, iní, než aby s tým niečo urobili, sa radšej nechávajú ovládať ďalej. Je to totiž jednoduchšie ako bojovať. Vyhovárajú sa, že by to nezvládli, alebo začnú a nedokončia, čo začali. To je ešte horšie než byť len ovládaný. Niekedy sa ľudia vzoprú, avšak zlo nepremôžu. Preto človek musí byť silný, aby to mohol skúšať znova a znova a konečne vyhral. Niekto má rodinu, ktorá je mu ochotná pomôcť. To je veľmi dobrý začiatok, ale každý musí chcieť sám. Bez vlastnej snahy ničoho nikdy nedosiahnete. Každý je strojcom svojho šťastia. Ale keď sa nemá človek o čo oprieť, často svoj boj proti zlu vzdá. Keď niekto vykoná naozaj veľkú zlobu, pre jeho napravenie už nastupuje zákon. Nesmieme zabudnúť na jedno príslovie: Keď tancuješ s diablom, počítaj s tým ,že príde peklo .

HOCI SME LEN MALOU KVAPKOU V MORI, BUĎME TAKOU, KTORÁ SFARBÍ OCEÁN

Čítala som , aby som sa nikdy, za nijakých okolností nevzdávala svojho cieľa, lebo ak budem naozaj statočná a usilovná, niet dôvodu, prečo by som nedokázala i nemožné. Táto cieľavedomosť, toľkokrát vštepovaná , mi už pomohla vyriešiť nejeden problém .                     Práve preto verím, že viera v samého seba, svojich schopností a možností,  je prvým krokom v ústrety svetlej budúcnosti naplnenej úspechom a uznaním ostatných. Určite väčšina z nás pozná také slávne mená ako Albert Einstein, Issak Newton, Victor Hugo... Mohla by som takýchto mien vymenovať stovky, ba možno tisíce, lebo všetci títo ľudia - matematici, fyzici, umelci, mali niečo spoločné: túžbu po poznaní a túžba niečo v živote dokázať. Je veľmi pravdepodobné, že sa v mladosti vôbec neodlišovali od svojich rovesníkov, možno iba talentom, ktorý bol predpokladom budúcej úspešnej kariéry.

Čo sa však stalo, že ich osud tak výrazne rozlíšil od ostatných „obyčajných smrteľníkov“? Bola to jednoznačne túžba vyniknúť a vrodená cieľavedomosť, ktorá sa v nich zakorenila už počas rokov ich dospievania. Dlhoročným pozorovaním ľudí okolo seba som zistila jednu skutočnosť, ktorá sa zdá byť veľmi pravdepodobná (nedovolím si povedať, že istá). Ľudské ego a cieľavedomosť, teda aspoň predpoklady na ne, súčasne vyhradené už v ranom detstve, pričom, ak má dieťa predpoklady byť príliš sebavedomé, túto skutočnosť jeho prostredie už neveľmi ovplyvní. Ak si totiž uvedomím, aké ťažké je napríklad z mladého človeka trpiaceho mnohými „komplexmi“ vychovať sebavedomého právnika alebo politika, potom nenachádzam inú faktami či skúsenosťou dostatočne podloženú odpoveď na túto otázku. Myslím si, že každý človek má od prírody zakorenenú prirodzenú vieru v seba, vo svoje schopnosti, vieru vo vlastnú silu, ktorá dokáže zmeniť životné podmienky nevyhovujúce pre neho či pre iných. Je to prirodzený ľudský pud, obrana človeka voči vlastnej nemohúcnosti a neschopnosti, ktorá by ho v istých prípadoch mohla stáť i vlastný život. Ak by totiž nikto neveril v seba samého, s najväčšou istotou by náš druh vymrel už pri zrode svojej existencie.

Nič nie je také silné ako sila ľudskej vôle, pretože ak si človek niečo zaumieni urobiť niečo naozaj zmysluplné, nie je také ľahké prekaziť mu jeho zámery. Samozrejme záleží od neho, ako veľmi túži splniť to, čo si zaumienil. Ľudia leniví a slabí, ktorí sa nedokážu premôcť k činom či k ich dokončeniu, len málokedy naozaj dosiahnu svoj cieľ.
Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, že vyniknúť medzi ostatnými v tom nekonečnom zástupe talentovaných a úžasne nadaných ľudí je skoro úplne nemožné. Možno nám v tom zabraňuje malé sebavedomie, niekedy zase kritika či nízke hodnotenie našej snahy. Vzdať sa však nepripadá do úvahy, pretože prúd povinností a nárokov ostatných, by nás za krátky čas úplne potopil. Každý predsa cíti prirodzenú potrebu prežiť svoj život v čo najväčšej spokojnosti v tomto uponáhľanom svete plnom súbojov a bojov o kúsok šťastia či pohody.

Mnohí ľudia však majú aj bohaté skúsenosti s tými, u ktorých takáto zdravá túžba zaujať výnimočné postavenie v spoločnosti hraničí až s posadnutosťou. Hovorím práve o takých, ktorých cieľavedomosť sa z rôznych príčin premenila na ctibažnosť, a sebavedomie na narcizmus až egoizmus. Takýto ľudia sú postrachom spoločnosti, pretože si ani neuvedomujú, že svojou nekontrolovateľnou túžbou po moci a uznaní utláčajú a ničia ambície všetkých naokolo. Preto je nevyhnutné, aby sme pri svojich ambicióznych plánoch mysleli aj na ostatných, ktorý nás bezprostredne obklopujú, aby sme neznepríjemňovali životy im i sebe, lebo všetky činy majú aj svoje následky. To je možno to najťažšie a ostatné už, verím, dokážeme vybojovať sami. Lebo okrem túžby niečo dosiahnuť nesieme v sebe aj kus usilovnosti a zvedavosti, ako vyriešiť problémy, ktoré sa ešte pred nás v živote postavia.

Nehľadaj šťastie v cudzine, nájdeš ho doma v rodine.

 Šťastie má veľmi čudnú povahu. Vraví sa, že keď sa unaví, sadne aj na somára. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Šťastie je predsa zjednocujúci prvok, ktorý dáva nášmu životu zmysel. Je však smutné, že niektorí ľudia ho hľadajú v záhradách ružovej cudziny. Prečo je šťastie také nedosiahnuteľné? Prečo ho zažívame len párkrát v živote? Veľa mladých ľudí cestuje, spoznáva krajiny. Ale je to túžba po nových vedomostiach, ktorá ich skutočne motivuje? Myslím, že nie. Je to večné hľadanie šťastia. Krátkozrako ho nevidia na svojom piesočku, tak sa obzerajú po iných pieskoviskách a začnú kradnúť lopatky svojim nepriateľom. Dúfajú, že v zahraničí viac zarobia, budú mať prestíž, drahé auto...

Ale sny sa rýchlo rozplývajú po príchode do tvrdých podmienok. 

Sú v cudzine bez opory a bez láskavého slova v rodnom jazyku. Ani mladí ľudia, ktorí zostali doma, na tom nie sú o nič lepšie. 

Snívajú o diaľavách, nebezpečenstvách sveta, o dobrodružstve. Ale šťastie im aj tak uniká pomedzi prsty.

Dobrá rada zenového majstra znie: „Neobracaj sa von, radšej hľadaj vnútri.“

Hľadáme a hľadáme – nové priateľstvá, známosti, kontakty, a pritom si nevšímame svoju „nezaujímavú“ rodinu. A práve tú máme každý deň na očiach, ona nám dokáže podať pomocnú ruku, keď sme stratení v čiernom svete svojich vlastných snov. 

Som toho názoru, že bez skúsenosti odchodu do cudziny, straty rodiny, svojej rodnej reči a identity by sme nikdy neobjavili sladkú krásu domova.                           

   Milé tváre matky a otca, úprimné slová starých rodičov pri prechádzke v parku... 

Kto by nám pomáhal? Kto by nás podporil, keby ich nebolo?

 Vtáča vždy raz vyletí z hniezda, ale o rok sa tam vracia založiť novú rodinu. Tak aj mladý človek sa po skúsenosti vracia domov. Napokon vtáci aj ľudia sú súčasťou nádherného prírodného procesu. Prichádzam k záveru, že šťastie máme okolo seba, ale naše oči bývajú zaslepené vidinou veľkého úspechu, ktorý nikdy nepatril nám. Človek vždy bude hľadať šťastie, či už je bohatý, alebo chudobný, starý, alebo mladý.

 Nenájde ho však v inej krajine, ono je v nás, v našej prapodstate. Nie vždy sa rozoznejú jeho struny. Ale na to musí prísť človek sám, pretože omyly, z ktorých sa dokáže poučiť, zušľachťujú jeho charakter.

 Pomôžu mu pri večnom hľadaní ako múdry radca. Stačí len otvoriť oči a pozrieť sa okolo seba.

Vtedy nám zlatá muška šťastia sadne rovno na nos.

„Nezablúdiš, ak máš v srdci pevný bod.“ K. PETERAJ

      Aj v rozprávkach sa vždy hovorilo: „Choď za svojím srdcom.“ Ale rozprávky pochádzajú zo života, tak aj v súčasnej dobe sa niektorí riadime srdcom. V niektorých rozhodnutiach nám nepomôže rozum ale srdce. niekedy sa možno zdá, že to, čo robíme je absolútny nezmysel, ale srdce má vždy pravdu. Sú to naše pocity, naša intuícia, ktorá nám hovorí, čo je správne.
Stretli ste sa už s tým zvláštnym pocitom, kedy ste sa v určitej situácii nevedeli rozhodnúť? Rozum vám hovoril niečo iné ako srde. Prečo ľudia uprednostňujú pred srdcom rozum? V jednom momente majú pocit urobiť danú vec tak, ako to cítia, nevedia prečo a v druhom momente si povedia: „Nie, veď to je hlúposť.“ Títo ľudia v srdci pevný bod nemajú. Vnímajú život taký, ako im ho niekto opísal- všetko má svoj vzorec logickosti a ochrany seba pred nebezpečným svetom a sami neskúmajú tajomné zákutia sveta. Preto, keď im srdce radí niečo, čo rozumu nedáva zmysel, rozum túto myšlienku podľa vzorca potlačí a označí ju za absurdnú.
Riadime sa tým, že všetko, čo rozumu nedáva zmysel, je správne. Pretože srdce sú pocity, ktoré neviete vysvetliť ani ovplyvniť. Je to akýsi vnútorný hlas, ktorý je skúsený a vie, čo sa skrýva za každým rohom. Pomôže vám zvoliť si správny smer, keď stojíte na križovatke, napovie vám či to, čo robíte je správne alebo vám pomáha riešiť životné okamihy.
Predstavujeme si, že stojíme v čase zapadania slnka na opustenom mieste so strachom naháňajúcimi zákutiami. Nevieme, ktorým smerom sa vydať, nevieme, kde na nás čaká nebezpečenstvo a nevieme, kde môžeme stretnúť a zmeniť svoju budúcnosť. Z jednej uličky vychádza svetlo, z druhej sa ozývajú tiché hlasy. Prečo by mnohí automaticky volili tichú uličku so svetlom? V hlave majú zapísané, že tam, odkiaľ sa ozývajú hlasy, čaká nebezpečenstvo.  Počúvame srdce, náš kompas, náš múdry hlas, bod, ktorý nás vedie ku hlasom. Nezamýšľame sa, len kráčame tam, kde nás vedie srdce. Až keď sa dostaneme do uličky a otočíme sa, vidíme postávajúcich mladíkov s cigaretami v ústach a zločinným „úškrnom“. Tie hlasy prichádzajú od dvoch stareniek. Jedna starenka spadla a vysypala sa jej taška. Hneď jej skočíme pomôcť. Starenka vstane a chce sa nám odvďačiť. Pozve nás domov a ponúkne nám koláč. Máme sa rozhodnúť. Hovoríme si: „Nie, veď je už večer“, ale srdce nám vraví „choď, zaslúžime si odmenu“. A táto odmena nám môže zmeniť život. Rozum by sklamal, pretože z jedného vzorca vždy dostane jeden výsledok, ale srdce je smerované neviditeľnou silou sveta.
Keby všetci ľudia počúvali hlas svojho srdca, bol by svet iný? Bolo by menej násilia, úmrtia alebo menej nešťastných manželstiev? Samozrejme,  nemôžeme úplne „vypnúť“ rozum a bezhlavo sa rútiť za svojimi snami a do situácií, kde nás vedie vnútorný hlas. Práve ten „pevný bod v srdci“ musí byť zosúladený s našim podvedomím a rozumom, aby sme sa vedeli správne rozhodovať.
Čo myslíte, že je láska? Odkiaľ vychádza a prečo sa v súčasnej dobe ťažko hľadá „ten pravý“? Niektorí ľudia berú lásku ako finančný prínos a podobne. „Ak človek vie prečo miluje, tak nemiluje.“ Tento citát chápme tak, že v úlohe lásky vystupuje srdce. Ak sa hrnieme za peniazmi a povieme si, že sme konečne niekoho našli a nebudeme samí, tak skutočne neľúbime. Rozum nám hovorí, že to je výhodné a to je všetko. Skutočnú lásku nevieme vysvetliť, pretože to tak cítime srdcom.
Svet je veľký a ľahko v ňom môžeme zablúdiť. Zapojme do svojich vzorcov srdce, ktoré nám ukáže to, čo vlastne chceme, žime s radosťou a v istote.

 Istota sa spája so stabilnosťou, ktorá nám vždy ukáže tú istú správnu a najrýchlejšiu cestu ku šťastiu a svojim snom.

Hľadá sa ... pozitívne myslenie

V dnešnej dobe trpí mnoho ľudí stresom alebo v horšom prípade depresiami. Do istej miery je to spôsobené náhlením a tlakom okolia, ale veľkú úlohu zohráva aj to, či sme schopní riešiť svoje problémy "s úsmevom". Samozrejme to vždy nejde, ale pokiaľ je to možné, mali by sme sa o to aspoň pokúsiť.

Ono sa povie "pozerať sa na svet pozitívne" alebo "brať veci s humorom", ale všetci vieme, že to rozhodne nie je tak jednoduché, ako sa zdá. Napríklad keď stratíme niekoho blízkeho alebo sa nám nepodarí niečo, čo si moc prajeme, môže sa niekedy zdať, že sa svet prestal točiť, že už nikdy nemôže byť horšie. Je jedna vec, ktoré môžeme veriť stopercentne: "Vždy môže byť horšie!" Je preto potrebné sa uvedomiť, že všetky problémy, ktoré teraz mám, má určite aj veľa iných ľudí. A tým, že budem všetko vidieť čierno, ničomu nepomôžem. Vlastne ani nezáleží na tom, či ide o politiku, globálne otepľovanie alebo len o to, že mne samotnej sa nepodarilo urobiť v práci to, čo treba, tak ako to treba. Je síce pravda, že politická situácia u nás nepatrí k najlepším, ale na druhú stranu sú predsa krajiny, kde je to ešte oveľa horšie. Je dôležité vychádzať z toho, čo mám a nie plakať nad tým, čo nemám alebo čo by som mať mohla.

Ako u všetkého aj s týmto musí človek začať u seba. Mohla by som niekomu hodiny prednášať o pozitívnom myslení, ale ak ja sama tomu neuverím, nemôže mi veriť ani nikto iný. Všetky problémy, prekážky, úskalia a krivdy, ktoré vo v mojom živote objavujú a týkajú sa ma, sú pre mňa dôležité. Ľuďom okolo však môžu pripadať malicherné a zbytočné, pretože oni majú zase svoje krivdy a prekážky. Každý máme to svoje a všetkým nám to pripadá dôležité. Aj malé dieťa, ktorému vezmú hračku, plače a má pocit, že nič horšie neexistuje. Ale keď mu tú hračku vrátime, alebo mu ju nevezmeme, bude si spokojne hrať a radovať sa, že to modré autíčko jazdí dopredu i dozadu. Dospelý človek si ale uvedomuje len to negatívne. Keď mu autíčko vezmeme a zase vrátime, bude sa hnevať, že ho chvíľku nemal, a skutočnosť, že sa s ním môže teraz hrať, ako dlho bude chcieť, už ho nezaujíma. A ak mu ho nezoberieme vôbec, bude sa hnevať, že má len také obyčajné, keď by chcel lepšie.

Nemyslím si, že je niečo zlé na ambíciách alebo na túžbe dostať sa niekam ďalej než sme. Len sa zbytočne veľa zaoberáme tým, čo nemáme. V lete je nám moc horúco, v zime zase moc zima, na jar slniečko málo hreje a na jeseň moc prší a je blato. Keby nám nikdy nebola zima, nespoznáme, ako je pekné, keď je nám teplo. Tak prečo sa z toho tepla nedokážeme radovať? Musíme sa naučiť vidieť aj v zlých veciach to dobré, pretože aký má zmysel sa stále hnevať a mračiť. Ničomu tým nepomôžeme. Keď sa budeme aj v ťažkých chvíľach života vedieť usmievať a radovať sa z maličkostí, pôjde všetko ľahšie.

A ak nie stále, tak na tú chvíľu bude život aspoň o trošku svetlejší a príjemnejší.

Dokonalý okamih

Čo je to dokonalý okamih? A možno ho vôbec zažiť? Ako sa k nemu človek môže dostať? Musí sa k nemu prepracovať, alebo naň narazia úplne náhodou? A existuje vôbec, alebo je to len výmysel niekoho s príliš bujnou fantáziou?

Nie je ľahké si na toto všetko odpovedať, pretože zrejme pre každého pojem dokonalý okamih bude znamenať čosi iné. Pre niekoho to bude chvíľa, kedy vyvrcholí celoživotná práca plná úskalia, zvratov a predovšetkým strateného času v cielený výsledok. Pri ňom daný človek získa zaslúžený obdiv a rešpekt svojich kolegov, prípadne aj ďalších ľudí, akí o jeho úspechu budú s nadšením dlho rozprávať a zveličovať ho, ako to len bude možné.

Pre iné zase dokonalý okamih prichádza náhle, nepredpokladané.                            V momente, keď nič nenasvedčuje tomu, že by čokoľvek zaujímavého mohlo prísť. Potom vyjde ona chvíľa ako podivný jazdec na zbesilom koni z uličky a udrie nás pekne do nosa takou silou, že do nej nespadne iba po nose, ale priamo do nej udrie telom, až to s nami zaduní. Takáto chvíľa je bezpochyby vzácna. 

Vzácnejší ako chvíľa, kedy očakávame reakciu druhých za naše pričinenia. Je ale dokonalá? A môže byť vôbec, keď ju nikto nenaplánoval? Nie je snáď jasné, že v nej bude rad chýb? A čo keď chyby sú práve tie, ktoré z nej robia dokonalú a ktoré tvoria onen dokonalý okamih?

Ako je zrejmé, zhodnúť sa na presnej definícii je podľa všetkého skoro nemožné. Súdim tak aspoň ja. Na jednom sa ale ľudia snáď predsa len zhodnú. Dokonalý okamih stojí za to. 

Stojí za to si na neho spomenúť a držať ho v pamäti, ako drží drak vo svojej jaskyni cenný poklad pred všelijakými dobrodruhov, ktorí mu ho chcú ukradnúť. Ani dokonalý okamih by nikomu z nás nemal byť ukradnutý. Navyše priamo pred nosom.

Vedieť, že práve dokonalý okamih bol pred vami a niekto vám ho vyfúkol, totiž môže byť pekne bolestivé a dokáže aj pošramotiť na duši.

Dokonalý okamih je totiž niečo, načo stojí si počkať.

Aj keby to trvalo niekoľko rokov ...

Čo je vlastne pravda?

Väčšinou ju chybne pokladajú za synonymum slova fakt, ale fakt je iba jednou súčasťou pravdy. Lebo fakt je len samo slovo, pravda je tak neurčitý pojem, že každý si ho vysvetľuje inak. Neexistuje hmotne objektívna pravda, lebo nikto na svete nie je objektívny. Veď nik nežije dlhšie ako 150 rokov, nepozná všetky jazyky, nežije na všetkých miestach zeme, Kapacita jeho mozgu nie je schopná sa pozerať so všetkých pohľadov. Už len ten fakt, že je schopný  vidieť veci iba pohľadom človeka zo svojej doby. Veď človek zo stredoveku mal iné ideály, iné predstavy a inú morálku. V našom svete by sa zbláznil, lebo jeho život bol skoro úplne iný, jeho predstava sveta bola absolútne odlišná. To isté platí aj o jazyku ktorým hovoríme, lebo každý jazyk má iné možnosti.

Pojem „Milujem ťa“ sa povie každým jazykom inak a v každom jazyku to vyjadruje niečo trošičku iné( Napr. Vyplývajúce s miestnej tradície teda niekde to znamená pomaly zásnuby a inde to používajú v dennom kontexte atď.) od zemepisnej polohy.

Znalostiach( fyzik sa pozerá na začiatok sveta s úplne iného konca ako filozof a je to vlastne to isté ).

 Fyziologickej stavbe tela, lebo vysoký človek berie veci s iného pohľadu ako človek malý. Ak Poviem vysokému, že je maličký, tak ho to skôr pobaví ako urazí, ale malý človek to môže zobrať ako urážku. Tvoj názor je ovplyvnený aj momentálnou náladou, zdravím atď. No tým som len chcela povedať, že nik nie je schopný objektívnu pravdu určiť.

Nie je nám dostupná univerzálna objektívna pravda a preto všetko treba neustále prehodnocovať. No keďže s fyziologického a psychického hľadiska to nejde, tak si tie škatuľky treba robiť len s mäkulinkého papiera, aby sme nemali problém ich prehodnotiť. Ku prehodnoteniu potrebujeme ostatných, aby sme mali čo najväčší  prehľad a tým pádom sa čo najviac priblížili objektívnej pravde, lebo ja netvrdím že nie je, ale nie je toho, kto by ju definoval. Vytvárame si predstavy o sebe. Vytvárame si predstavy o druhých. Stále niečo hráme, aby ten svet bol hlbší krajší a lepší. Každý z nás žije vo svojom svete, ktorý je súčasťou sveta nás všetkých. Hrá nejakú rolu v živote toho druhého pre jedného je kamarát, pre druhého súčasť električky, pre tretieho symbol zla. Hráš, že ťa nič nebolí a pritom máš bolesti. Prečo to všetko robíš? Lebo tým vytváraš svet sama seba a pred sebou ale aj pred ostatnými. Vplyv od ostatných na osobnosť, to je tvoj výtvor pre ktorý žiješ a chceš aby bol čo najdokonalejší a to je to čo, si ty. Svet plný niečoho duchovného. Fakty sú v podstate fyzikálne vlastnosti a javy a  sú súčasťou pravdy. Pravda je náš vnútorný pohľad na svet s jeho farbami významnými myšlienkami a svetmi tých druhých . Je to ďalšia časť nášho spoločného ja, ako sú napríklad hodnoty teda zákony, podľa ktorých sa riadime a pravda je to, čo je pre rozhodnutie. Dôležitá informácia, teda niečo ako zorné pole do ktorého dávame to, čo je pre nás dôležité s tým že to má svoje vlastnosti a pozeráme si ich s rôznych strán a určíme ich farbu.

Bodka na záver je: Pokiaľ sa dá, súďme iba sami seba. Nik nemá právo odsudzovať druhého.  Ak ten druhý svojím konaním neohrozuje nás.

Keď Pytagoras objavil svoju poučku, obetoval sto volov. Od tých čias sa všetci volovia chvejú, keď sa objaví nová pravda.

Karl Ludwig Börne

Dôvera

Mnohý podľahnú mágii pretvárky a svojej maske a vytvárajú fikciu o samých sebe. Klamú ostatných a aj samých seba. Je to závislosť na vlastnom ego a sú presvedčení, že len oni majú patent na rozum. ( Potom je život jednoduchý a každý problém má dokonalé riešenie). Patrí to ku závislostiam a spája sa zo závislosťou na moci nad ostatnými okolo seba. U takých ľudí nehľadám logiku v kontexte životnej filozofie alebo morálky, či daj boh nejakých zásad. Ale skôr nejaký prízemný životný cieľ (Vila, Mercedes, atď.) a predovšetkým v kontexte momentálnych záujmov a situácie. V zrkadle nevidia seba, ale boha. Aj keby urobili čokoľvek, vedia to zdôvodniť. A aj keby sa kolosálne mýlili, nepriznajú to. Lebo to nepripúšťajú. A tak ich svet sa čím ďalej tím viac líši od reality života a stávajú sa zlými. Také niečo si priznať to, ide veľmi ťažko. Ak to vôbec ide. Dotyčný človek by musel priznať predovšetkým sám pred sebou že nie je dokonalá vyššia bytosť, ktorá môže všetko. Bez takého priznania sa ľahko žije. Veď má právo na všetko, pokiaľ ho nechytia. Takých ľudí a je stále viac a viac a sú skoro všade. Veľa ľudí tomu prepadne do zúfalstva. Ľudom chýba morálka, súdržnosť, no hlavne vidina lepšieho zajtrajška. A zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Viem, že niekomu to nehrozí, ale predsa sa zamyslime, čo je to dôležité.

Ľuďom asi až príliš často ukazujem to zlé čo je vo mne. Ukazujem aj tú temnú stránku ktorú mám. Dobré ukrývam, lebo mám pocit že ak ukážem svoju slabosť, využijú to. Som iba človek. Bránim sa pancierom masiek ako každý. No málo kto si to uvedomuje. Je to taká samozrejmá súčasť života. No záleží mi na tom aby ma ľudia okolo mňa poznali takú aká som. Aspoň s časti. Úplne to neviem ukázať.

            Celý svet je aspoň podľa mňa v ideovej kríze. A ten stav je vážnejší než si kto uvedomuje. Smerovanie spoločnosti v ideovom smere prakticky neexistuje ľudia neveria predkladaným myšlienkam a nemajú hodnoty lebo im ich nedali. Kto už dnes verí v demokraciu spravodlivosť alebo spravodlivosť či ideálne manželstvo, keď pomaly každý druhý pár sa rozvádza. Za všetkým vidíme len strach, mafiu a podliakov. Aj keď to tak vôbec nemusí byť. Vidno za tím len hru mobility  a neuvedomujeme si, že ak nevyužijeme svoju možnosť ovplyvniť to, strácame ju a tým pripravuje mladým ťažký boj za jej znovu získanie.

            Neubližujme svetom iných. Lebo aj oni sú súčasťou tohto nášho. Počúvaj to čo chce povedať ten druhý, nie len to čo povie slovom, ale aj to čo povie gestom, pohľadom, postojom a až tak trošku porozumieš tomu druhému prečo sa tak tvrdo drží toho čo povedal a nevalcovať ho svojimi pravdami, ale skúšať pochopiť jeho dôvody prečo háji svoj názor. A prehodnocovať pritom svoj.

Vlastnosti ktoré človek nesmie ukázať sú jeho slabosti. Najmä preto, aby to proti nemu nik nezneužil. To je fakt. A preto každý nosí masku a nepozná toho druhého, lebo je to ťažšie ako si myslia. Najprv musíš spoznať samého seba, musíš sa vyrovnať sám zo sebou a až po tom môžeš poznať niekoho iného. To dokáže neveľa ľudí. Hovorí sa tomu partnerstvo čo priateľstvo . Či je to už priateľstvo alebo partnerstvo, musí tam byť rovnosť, to znamená že v mojom hodnotovom rebríčku je veľmi vysoko. Sme pre druhého schopný urobiť to, čo pre samého seba? Nedá sa to úplne opísať niečo ako absolútna dôvera, že mu môžeš veriť a dôvera teba v to, že on môže veriť tebe. Pamätáš sa na nekonečný príbeh. Tam bola najťažšia skúška pozrieť sa do zrkadla, ktoré ukazovalo, kto skutočne si. Lebo sám seba nevieš posúdiť. Nevieš napríklad odhadnúť, čo by ste robili v krajnej situácii. Dá to veľa roboty niekoho aspoň s časti skutočne poznať, lebo úplne sa to nedá. No potom stojí ten život za to.

Priatelia

Vo svojom živote som stretla už mnoho ľudí. Niektorí ním len prešli a iní sú v ňom až dodnes. Pomáhajú mi, keď si neviem rady a rozosmievajú ma, keď je mi do plaču.

A viete, ako sa hovorí takým ľuďom, ktorí prídu, keď všetci ostatní odišli? Sú to jednoducho PRIATELIA. Je veľmi ťažké nájsť ozajstných priateľov, takých čo stoja zato, pretože tí sú najvzácnejší. Nie každý je priateľ, kto sa veselo tvári, aj keď to tak často vyzerá. Už mnohokrát sa mi stalo, že som sa práve v takých ľuďoch sklamala. Vždy keď si to uvedomím, objaví sa mi v myšlienkach jedna otázka: Ako spoznám, ktorý priateľ je ozajstný? Takýto priateľ sa prejaví vo významných udalostiach, práve vtedy, keď vás všetci ostatní opustia. Nezáleží mu na peniazoch, ani na tom, či ste obľúbený, alebo nie. Ide mu len o vás. Môj priateľ je vždy pripravený, ak sa potrebujem porozprávať a to isté očakáva aj odo mňa. A keď je mi nanič a potrebujem zábavu a rozptýlenie? Aj vtedy je tu. A čo ak zažijem niečo veselé, z čoho som šťastný? Nič nové, pretože aj vtedy je tu pre mňa. To je podľa mňa na priateľstve najdôležitejšie: v dobrom, alebo v zlom, stále spolu. Spolu oslavujeme úspechy, ale i smútenie nad neúspechmi. Čo myslíte, mal by mať každý takého priateľa? Na túto otázku je podľa mňa jednoznačná odpoveď: ÁNO! Ale skutočnosť je iná. Nie každý má toľké šťastie. Priateľstvo je veľmi vzácne, ale má cenu len pre toho, kto si ho vie vážiť. Nie je to niečo obyčajné, či bežné, ale podľa môjho názoru dôležité a potrebné. Veď usúďte sami: dá sa žiť bez priateľov, bez toho všetkého, čim vám pomáhajú? Ja by som povedala, že nie. Teda aspoň ja by som si nedokázala predstaviť život, bez môjho najlepšieho priateľa. Samozrejme, že okrem priateľov mám stále svoju rodinu, ale s niektorými vecami môžem prísť len za priateľmi. Hlavne preto sú takí vzácni. Hovorí sa, že ak máš dobrého priateľa, máš viac ako on. Som šťastná, že aj ja patrím medzi tých ľudí, ktorí našli takého priateľa a určite sa ho nemienim vzdať. Je  môj poklad. Aj my sa síce niekedy pohádame, ale to nevadí. A prečo? Lebo je to normálne. Výmeny názorov patria k životu. Viete ako podľa mňa vznikajú výmeny názorov, alebo inak povedané, hádky? Vznikajú na základe toho, že ľudia majú rozdielne názory, ktoré si bránia. A na svoj názor má predsa právo každý. Aj napriek tomu spolu dobre vychádzame a najkrajšie je, že si rozumieme aj bez slov. Stačí jeden pohyb či pohľad a hneď je mi jasné, čo tým chcel povedať.

Častokrát rozmýšľam o zmysle priateľstva a vždy prídem na jedno a to isté. A viete načo? Nato, že bez priateľov by bol život nudný a nezaujímavý. V živote si treba dávať pozor na mnoho vecí a jednou z nich je aj to, aby sme aj my niekomu boli dobrým priateľom a aby sme nikdy neublížili, pretože priateľstvo je veľmi tenká niť a keď sa roztrhne , zviazať sa síce dá, ale uzol ten zostane navždy!

Čínske príslovie: "Neobávaj sa starnutia tela, ale duše."

Čo si budeme nahovárať, na vzhľade v dnešnom svete záleží a všetci chcú byť krásni a úspešní. Krásni ľudia to majú a vždy mať budú aspoň o kúsok ľahšie.

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale podľa mňa nám viac záleží na kráse fyzickej, než na tej najcennejšej, vnútornej. Chodíme na rôzne kozmetické úpravy, len aby sme boli čo najdokonalejšie, ale na krásnu dušu, krásny zovňajšok a nejaký ten intelekt úplne zabúdame.

Častokrát sa stáva, že stretneme ľudí, ktorí na prvý pohľad dobre vyzerajú, potom s nimi však porozprávame a zistíme, že v hlave nemajú vážne nič a diskutovať sa s nimi tiež nedá. Naopak si zase občas iste poviete, čo že je to tamto v rohu za ohavu, ale po zoznámení s dotknutým ste si s ním schopní rozprávať napríklad aj pol dňa. A to vďaka jeho kráse vo vnútri, jeho krásne dušu ...

Alebo trochu inak. Všetko je to o našej hlave, všetko ovplyvňujú naše myšlienky.

Napríklad, keď mladá žena bude chodiť na vyhladenie tváre len preto, aby jej tvár vyzerala čo najmladšie, je jasné, že aj cez všetky tie vylepšenia sa bude čím ďalej viac cítiť staro. Keď si ale šesťdesiatročná pani sebavedome hovorí, akú má skvelú postavu, ako skvelý je jej tvár, bude sa cítiť fajn, mlado. Aj tu tá duša bude stále krásna a mladá.

Krásna duša, vzácna duša. Pred dnešným skazeným svetom je ťažké uchrániť si aspoň kúsok krásne duše. Je oveľa ľahšie dôjsť si ku kaderníčke zafarbiť hlavu, než si povedať, že aj bez toho vyzeráme pekne a že záleží hlavne na vnútrajšku. Chce to našu silnú vôľu. Túžbu byť dobrí ľudia. A nie zvonku, ale zvnútra.

Na otázku, ktorá krása je krajšia a dôležitejšia, si musí odpovedať každý sám. 

A je len na nás, či sa rozhodneme pre rozvíjanie fyzickej krásy či tej duševnej ...

Láska je chyba v programe

Život nás, najvyvinutejších opíc, je odjakživa poznamenaný najmodernejšou technológiou svojej doby. V dnešnej etape vývoja sú na čele pretekov jednoznačne počítače aj so všetkými svojimi vírusmi prelezenými programami. No program s názvom láska bol vyvinutý dávno pred vytvorením prvého elektrikou poháňaného požierača zdravého rozumu. Má ho v sebe nainštalovaný každý živý tvor už od nepamäti. Prečo inak by mnohé druhy zvierat prežili celý svoj krátky život len s jedným partnerom?
Avšak aj tento program má v sebe chybu s rovnomenným názvom. Tá chyba nakoniec ovládne celý softvér a spôsobí nenapraviteľné škody. Presne ako to opísal aj Maxim E. Matkin vo svojom diele „Láska je chyba v programe“, zaľúbený človek nevníma realitu, neuvedomuje si súvislosti a dôsledky svojho správania. V priebehu používania programu je vtiahnutý do virtuálnej reality. Nechá sa rozptyľovať detailmi a uniká mu podstata. Darmo budete feťákovi v delíriu vysvetľovať, že zmysel jeho života ho vlastne zabíja. Tá najsmrteľnejšia droga prúdiaca v celom jeho zdevastovanom organizme ho k tomu núti. Vždy to chce čas, určitý odstup, aby si pospájal rozhodené časti do nie veľmi vábivého celku. Ani pri pohľade na nesúrodými farebnými škvrnami pokrytý impresionistický obraz na prvý pokus nezistíme, či ide o krajinu zaliatu slnkom, alebo Ježiša umierajúceho na kríži. 
Nanešťastie sú práve chyby tým, čo robí každý program zaujímavým. Nútia nás zaoberať sa ním, odstraňovať ich a tým vyrábať ďalšie a ďalšie chyby. Sú vlastne zmyslom každého programu. Veď koho by bavila monotónnosť jednotvárnej dokonalosti? A preto je dokonalosť v konečnom dôsledku najhoršia voľba, lebo bez chýb a ich nekonečného napravovania by život nemal zmysel.

 Láska so sebou prináša radosť, úsmev, šťastie, ale aj nástrahy, bolesť, nenávisť a dni plné smútku. Láska sa nikoho nepýta, či môže vojsť, cíti ju takmer každý. Na prvé lásky sa vraj nikdy nezabúda. Majú v sebe niečo, čo slovami nedokážem popísať - poznanie, radosť, očakávanie, smútok,.... Ako všetko pekné, aj táto láska väčšinou rýchlo skončí. Po prvej láske nastupuje vraj už tá pravá. Ako by bolo na svete nádherne, keby na ňom bola iba láska! Lenže po láske nastupujú aj iné pocity: nenávisť, smútok, samota. Láska, šťastie i bolesť kráčajú spoločne životom človeka. Keď sa človek zaľúbi do nesprávneho človeka, jeho chyby nevidí. Neverí všetkým rečiam, ktoré sa k nemu donesú, alebo lepšie povedané, nechce im veriť. Láska dokáže aj veľmi bolieť. Najmä vtedy, keď jeden druhému ublíži. Trápime sa tým a keď príde do nášho života zas niekto iný, bojíme sa. Ale ako sa hovorí: ,,Čo nás nezabije, to nás posilní." Časom pominie pocit sklamania a my znovu budeme pripravený čeliť výzvam života. Veď cesta životom je kľukatá. Láska je jediná, bez ktorej by ľudia nemohli žiť a na to niektorí z nás zabúdajú.