Každý je strojcom svojho šťastia.

Čo to vlastne znamená, byť kováčom svojho šťastia? A vôbec, existuje šťastie? Myslím si, že je to veľmi diskutabilná téma. Nie každý v živote v šťastie verí. My ľudia sme už raz taký, neveríme v to čo nevidíme na vlastné oči. No čo ma hovoriť človek, ktorý je slepý od narodenia?

Má prestať veriť, že Zem existuje, len preto, že ju nikdy nevidel? Osobne si myslím, že človek by v takéto veci mal veriť, pretože nie je vylúčené, že to neexistuje len preto, že sme to nevideli. Veď sa aj vraví:

„ To čo je neviditeľné ľudskému oku, je viditeľné ľudskému srdcu." 

Každý má dôvod na šťastie. Ľudia si myslia, že v ich živote šťastie neexistuje a tak v neho neveria, no šťastie je na každom kroku. Sme tak zaneprázdnení takzvanými „vážnymi vecami", že si nedokážeme vážiť úplne banálne veci, ktoré máme, ako napríklad, že máme rodinu, či strechu nad hlavou, priateľov alebo maličkosť že som dnes stihla autobus alebo, že som našla na zemi 10 centov.

Vari to nie je šťastie?

A tak je na nás, či uveríme, že niečo také ako šťastie je a začneme si ho všímať. Každý deň možno nie je dobrý, ale na každom dni je niečo, z čoho sa môžeme tešiť.

O kráse obmedzenosti a možnosti neobmedzenosti.

Krásno obmedzenosti, to jest istej ohraničenosti spočíva v tom, že sa nie je kde stratiť. Existuje proste obmedzený priestor, či už fyzický alebo myšlienkový s určitým usporiadaním vecí, pričom dynamika pohybu týchto vecí v systéme spravidla tiež dosahuje svojich hraníc. 

Z hľadiska slov, je každá „obmedzenosť" do istej miery poznateľná a vo svojom správaní predvídateľná, najmä pokiaľ neprekračuje funkčnú kapacitu ľudskej mysle. To znamená, že ak je myseľ vybavená dostatočnou inteligenciou kognitívnymi schémami a obsahom týkajúcim sa reflexie seba samej a poznávanej veci, to jest poznávaného typu „obmedzenosti", je schopná tento obmedzený systém predvídať. 

Obmedzenosť zmyslovo vnímateľného sa dá prekračovať získavaním nových myšlienkových obsahov, ktoré spadajú do reality duševného a vytvárajú akési svojbytné bytie, avšak vo svojej živej existencii závislé na existencii vedomia. 

Uvediem príklad: Aktuálne sedím na posteli a predo mnou sú na stene obrázky. Moje vnímanie je obmedzené, ale môj duševný zrak, môže vidieť úplne inú realitu. V tej realite predstavuje každý obrázok špecifický svet, ktorý možno spoznávať. V obrázkoch  sú uložené príbehy a teórie, ktorým samotné ľudské vedomie vdýchne život v momente, keď vstúpia na jeho pôdu.

„Duševný zrak" nám umožňuje poznávať tie isté veci, tie isté typy „obmedzenosti" novými spôsobmi a nachádzať v nich nové obsahy.

A na záver? Možno som sa pomýlila. Možno to, čo vnímame ako „obmedzené" je v skutku neobmedzené. Možno je tá nevnímaná „neobmedzenosť" za hranicami našich zmyslov krásna a variabilná a je to iba túžba našej bytosti po akejsi „ istote", že nedokážeme vidieť viac, ako práve zmyslovo i mysľou vidíme. 

Iný záver? Nuž, možno som iba v zajatí špecifických obmedzených slov, ktoré ma nútia myslieť určitým spôsobom a ich obmedzenosť mi nedovoľuje prekročiť možnosti týchto myšlienok. Asi pravdu nemožno uchopiť do žiadnych slov a možno ... ale naozaj len možno, je možné sa pozrieť "za" slová a aspoň na zlomok sekundy uvidieť tú pomyslenú variabilitu bytia vo svojej "bez-slovnej" nesprostredkovanej a neinterpretovanej existencie. 

A možno nie. ... 

Život je príliš krátky.

"Život je príliš krátky.", povedal raz niekto múdry a starý. Ale je naozaj krátky? Alebo je naopak neznesiteľne dlhý? Prázdny život je krátky život, lebo len ako číry prúd pretečie riečiskom, to je isté. Ako ho však zaplniť?

Na to prišlo iba zopár ľudí, ktorí odpoveď na túto otázku ani nikdy nehľadali. Avšak žili naplno a bezo strachu. Často ľudia prostí, ktorí vypĺňali každý okamih niečím, čo ich napĺňalo. Otázky preto len veľakrát zakrývajú odpovede. Istí ľudia sa zvyknú pýtať, ako byť šťastný, ako dospieť k osvieteniu, ako žiť správne... Bez otázok však na tieto otázky netreba odpovede.

Život plynie a čím menej človek premýšľa nad otázkami, tým viac žije odpoveďami. Či vari treba bačovi odpoveď na otázku jeho existencie? Nie. Pýtal sa ju niekedy? Načo by, keď žije pre svoje ovečky, pre syr, mlieko, vlnu, pre svoju gazdinú, deti...

A život prežije v plnej paráde. Bez jedinej otázky na svoj život. Nájsť odpoveď na túto otázku je ako nájsť čiapku, keď bola celý čas na hlave. Bez otázok odpovede sú, ibaže nie sú. No a s nimi? S nimi už odpovede treba, lebo bez nich je život priam otázny. Nepýtať sa je teda jednoduchšie.

Ale pýtať sa je krajšie a lákavejšie. Takže ak ste sa spýtali už ktorúkoľvek z nich, hor' sa hľadať odpoveď.

Pseudo doba

Umierame, rodíme sa. Dôverujeme, upíname zraky k nebu a túžime milovať. Sme ľudia, máme svoje pohľady na svet ale - chýba nám nadhľad... Chýba nám úsmev a dlaň, ktorá miesto faciek utiera slzy a smrká nos. Dostali sme sa do štádia, v ktorom už ani nevinným deťom nie je zlo cudzie.

Kam zmizli zapýrené tváre, nesmelé dotyky a jemné vône pomaly plynúceho života? Nebudujeme morálne hodnoty. Dvanásťročné deti okrádajú dôchodcov, v dobe keď vznikajú najsilnejšie putá, putujú mladí ľudia akurát tak do väzenia. Tak sa pýtam kto spravil chybu? Je vinná spoločnosť alebo jednotlivec, vychovaný tak aby kráčal s davom. Budujeme rodinné domy, ale nie sme schopní budovať rodiny. Budujeme svoje bankové kontá, hrabeme peniaze ale - nedokážeme si vybudovať vzťah k priateľom, k rodine, k okoliu...

 Slepo stúpame vyššie a vyššie, naša životná úroveň je v oblakoch, sme v raji za pár miliónov EUR ale - je to to čo chceme? Každý z nás by sa mal naučiť cítiť vôňu sveta. Zastaviť svoj výťah a pozrieť sa na svet pod sebou. Hlboký nádych, pomalý výdych. Či väčšina z nás vie ako vonia búrka? Či väčšina z nás pozná vôňu žltých listov kníh? Či by sme dokázali ešte skočiť z nášho luxusu len tak do jarného blata a radovať sa?

Materiálne hodnoty dokážu priniesť smiech a pseudo-šťastie do života každého jedného z nás. Treba však myslieť aj na to, akú radosť nám prinesú materiálne hodnoty po živote. Či pre nás nebude podstatnejší úsmev vnúčat, keď svojím vnúčatám budú rozprávať čo prežili so starkou, starkým? 

Pýtam sa teraz teba, milý čitateľ: Zaujímalo ťa či si sa narodil v súkromnej nemocnici alebo bola pre teba podstatnejšia žena, ktorá ťa rodila? Zaujímala ťa viac značka tvojich plienok alebo radosť tvojich rodičov? Zaujímalo ťa viac domáce kino pri tvojej postieľke alebo rozprávka o Jankovi a Marienke? Svet vo vzduchoprázdne je len nechutný výsledok doby. Nadýchni sa a prečítaj si poslednú otázku, milý čitateľ!

  Bude ťa zaujímať kde zomrieš, alebo ťa bude zaujímať, kto ťa v posledných momentoch držal za ruku?

Preto ťa prosím ži tak, aby ľudia v tvojom okolí cítili, smiali sa a plakali stále ako ľudia, a umri s pocitom, že vieš ako vonia svet!

Všetci dospelí boli deťmi... ale máloktorý z nich si na to pamätá.

    "Zabudol vôl, že teľaťom bol," povedal raz jeden múdry človek. Bol zrejme jediný, kto vedel objektívne zhodnotiť svoj život od raného detstva až do čias staroby a túto hlášku venoval všetkým dospelým ľuďom vo svojom okolí. Možno by aj nám stačilo len trochu sa rozhliadnuť okolo seba a zistili by sme, koľko pravdy je v tejto, na prvý pohľad banálnej vete.

    Predstavme si úplne obyčajnú rodinku. Rodičia chodia do práce a zhŕňajú peniaze, len aby sa ich dieťa malo dobre. Pošlú ho do vplyvnej školy, postarajú sa, aby malo voľný čas vyplnený aktivitami od výmyslu sveta. No často krát ich ani nenapadne spýtať sa svojej ratolesti, ako sa má a ani len netušia, aké problémy trápia detskú dušičku. Majú dosť svojich problémov a na to, čo ich trápilo pred niekoľkými desiatkami rokov, už len s úsmevom spomínajú. Časom sa totiž zo všetkých zlých či ťažko prežitých chvíľ stanú humorné príhody, ktoré ľudia rozprávajú svojim známym pri nejakej spoločenskej udalosti.

    Toto je niečo, čo dieťa netuší. Dieťa žije tu a teraz. Kto mu však vysvetlí všetky záhady a úskalia života, keď rodičia nemajú čas alebo ho odbijú vetou: "Na toto si ešte malý!"? Komu má povedať, že sa mu deti v škole posmievajú, keď pani učiteľka nevidí zamračenú detskú tvár a zhoršenie prospechu pripisuje jeho lenivosti? Koľkokrát odznela doma veta "Je mi jedno, čo má Zuzka, ty to mať nebudeš!" alebo "Nestarám sa, že tam idú všetci ostatní, ty nikam nepôjdeš!"?

    Pochopiteľne, rodičia chcú svoje ratolesti ochrániť od všetkých zlých vplyvov a dať mu, čo potrebuje, no mnohí si ani neuvedomujú, že tým ho vlastne zatvárajú do zlatej klietky. A postupom času malý človiečik rastie, dospieva, a čím ďalej, tým viac sa začína cítiť ako domáce zvieratko, ktorému len občas dovolia "pobehať si", ale aj to pod aspoň čiastočným dohľadom rodičovskej autority. Potom nečudo, že toľko mladých ľudí túži po zakázaných veciach a dostáva sa do rôznych problémov...

    Myslím si, že všetci dospelí by sa mali trochu zamyslieť a pospomínať si na svoje útrapy zo školských a študentských čias. V dnešnej dobe plnej neistoty je určite ťažké vyhovieť všetkým samopašným detským prianiam, či poskytnúť dospievajúcim trocha slobody. No podľa mojej mienky tak isto, ako zlo plodí len zlo, aj strach plodí väčší strach. Takže ak sa bojíte, že vaše dieťa nebude dokonalé, začne sa báť trestu za svoje prehrešky, slovného pokarhania a zákazov, začne sa báť vás. Zažili ste niekedy pocit, že sa chcete niekomu zdôveriť, ale neviete komu, že chcete niečo povedať, ale vlastne ani poriadne neviete čo? Zažili ste už niekedy pocit úplnej samoty a beznádeje? 

Vaše dieťa ho prežíva možno práve teraz. Urobte s tým niečo, prosím...

Pohľad do zrkadla...

„Zrkadielko, zrkadielko kto je na tomto svete najkrajší?“ Scéna priamo vystrihnutá z kultovej rozprávky od Disney. Príbeh odvíjajúci sa okolo jednoduchej, nežnej a krásnej Snehulienky a zlej, závistlivej a mocnej kráľovnej. Svet, kde súperí dobro a zlo, chudoba a bohatstvo, tam kde nie je dôležité, kedy vychádza a zapadá slnko. Spoznávate tento dej?

Možno sa čudujete, prečo som začala práve touto myšlienkou. Skutočnosť je podľa môjho názoru taká, že samotné zrkadlo nemá pre ľudstvo žiaden veľký význam. Okrem toho, že každé ráno sa mnohý z nás poupravia, učešú a vykonajú pred ním svoje hygienické potreby. Dokážu s jeho pomocou vzdať hold fyzickej kráse, ale nemajú možnosť vidieť do svojho vnútra. Nie je to tak?

Už samotný príbeh Snehulienky nás presviedča o tom, že svet je o protikladoch, napodobňuje masívne „benátske“ zrkadlo. Na odrážajúcej sa strane vidieť svetlo, dobro a lásku, dokonalosť! Ale odvrátená strana, tú ktorú nebadať, ukrýva zlo, nenávisť a hŕbu nedostatkov.

Skúsme sa spolu zamyslieť. Prečo pes pri pohľade na svoj obraz v zrkadle rýchlo odvracia zrak? Nie je na seba zvedavý? Nie, jemu predsa nezáleží na tom, aký ma dokonalý účes, krásne oči, či plné „pery“. Jeho život sa odohráva v jeho vnútri a existuje preto, že je sám o sebe niekto! Ale ostaňme v živočíšnej ríši. Čo taká mačka? Tá sa priam kochá pohľadom na svoje prednosti. Doslova sa nalepí na kus skla, nahlas mňauká a obdivuje sa. Ona si týmto „rituálom“ dáva najavo, že je hrdá a pyšná na svoje JA.

A čo s ľuďmi, ktorí lipnú na svoj obraz? Sú tiež falošný? Z mojej strany je na tomto odhade kúsok pravdy. Prílišné postávanie pred zrkadlom je malým znakom toho, že človek čo sa doň neustále pozerá, potrebuje cítiť pocit niečo znamenať. Skryto preceňuje svoj výzor, pochvaľuje oči, vlasy, svoje ruky... Nie je to trošku nezdravé? Mne osobne stačí letmý pohľad, aby som vedela, či vyzerám k svetu. Veď napokon, v živote nie je podstatný len vonkajšok. A dobre viem, že to, čo sa vo mne ukrýva, žiadne rozbitné zrkadlo neodhalí. Ak som zvedavá a chcem počuť moje JA, ktoré prebýva kdesi dnu, hlboko v mojej duši, stačí ak zamením neživú hmotu za kamaráta, sestru, či mamu. Tí, budú mojím zrkadlom. Oni mi rečou poodhalia, či mám upravené sebavedomie, učesaný charakter, či jemne nalíčený temperament.

Toto všetko nasvedčuje tomu, že môžeme hľadieť s otvorenými očami všade. Môžeme oprieť zrak do čírej vody, do čistého vyblýskaného výkladu, alebo do zrkadiel rôznych tvarov a veľkostí, ale nikdy neuvidíme... 

Lebo to, čo treba vidieť a vedieť o živote a o svete často stačí hľadať aj so zatvorenými viečkami. Treba však vypnúť reč, mimiku i gestá a nechať prehovoriť vlastné JA.

Ak sa vás niekto niekedy opýta, čo sprevádza ľudstvo najdlhšie, neváhajte a odpovedzte: bolesť.

Tí, ktorí nevedia, neuveria. Ale neverím, že jestvuje niekto, na celom šírom svete, kto by nepoznal bolesť. Pretože o bolesti sa dá počúvať stále, znova a znova, každý máme svoju. Pre niekoho je bolesť pýchou, iný ju skrýva. Bolesť je jednoduchá i zložitá, jej opis nám spôsobuje nové rany a jej zamlčanie nás privádza do šialenstva. Ak sa vás niekto niekedy opýta, čo sprevádza ľudstvo najdlhšie, neváhajte a odpovedzte: bolesť.

Začína sa ňou náš krátky život, ktorý nie je ničím iným len jednou veľkou príležitosťou prežívať utrpenie. Potom prídu detské kroky, pády a – áno, bolesť. S dospievaním a s rozšíreným chápaním nám fyzická bolesť pripadá častokrát úplne banálna oproti trýznivému pocitu, ktorý nám trhá vnútro tisíckami neviditeľných nožov. Ach, o čo šťastnejšie sú deti, ktorým vždy niekto rany pofúka a ošetrí. Duša sa lieči oveľa ťažšie, ak sa vôbec niekedy zahojí a vystrábi. Málokto je dostatočne vnímavý a chápavý, aby dokázal pochopiť bolesť iných, nehovoriac o tom, že sa musí vysporiadať aj so svojou vlastnou bolesťou. Viem, že ja taký určite nie som, ale chcel by som byť.

Napriek tomu všetkému si myslím, že nás bolesť zušľachťuje. Učí nás súcitu, ľudskosti, ale najmä opatrnosti i keď, bohužiaľ, aj nedôvere. Tá spôsobuje nanešťastie bolesť iným, blízkym či cudzincom, a pramení zo strachu. Úprimne obdivujem ľudí, ktorí prešli peklom na zemi, ale nezlomilo ich a ešte stále dokážu aj v tomto svete, vo svete, kde niet ľudskosti, pomáhať trpiacim, hojiť bolesť spôsobenú ignorantstvom, zlobou a túžbou po moci.

Ale čo keď sa pominú, čo keď zmizne posledná milá a chápavá duša. Budeme tu sami a nikoho nebude zaujímať naša bolesť. Každý bude hľadieť len na seba. Sebeckosť zvíťazí nad citom, ktorý už dnes mnohým nič nevraví, zvíťazí nad láskou.

Všetky emócie sú myslím, úzko prepletené. Láska s nenávisťou a súčasne s bolesťou, strachom, nádejou i ľútosťou. Človek sa sám v sebe nikdy nevyznal, nevyzná sa v sebe teraz a nebude sa v sebe vyznať ani o sto rokov. Dôležité pre nás je len to, ako sa dokážeme vyrovnať s vlastnou nevedomosťou. 

Pretože naozaj nepoznáme samých seba...Sme hlupáci medzi hlupákmi. Sme uväznení životom.

Jedinečnosť.

Každý sa raz za čas snažíme uniknúť pred našimi problémami. Nemyslím si, že existuje niekto, kto je stále šťastný (aj keď by to pekné). Únik pred často nepeknou realitou je to, čo nás oslobodzuje, čo nám dáva vietor do plachiet, jednoducho to, čo potrebujeme.

Niekomu stačí byť chvíľu sám, zavrieť sa do svojej hlavy, nevnímať. Myslieť na to čo bolo, čo bude a nemyslieť na dnešok. Iný zas potrebuje spoločnosť svojich priateľov a známych. Vypiť si a upadnúť do myšlienkovej letargie.

V dnešnej uponáhľanej dobe sa mnoho ľudí uchyľuje k jednému z najdostupnejších prostriedkov. K televízii. Po náročnom dni v práci im stačí vypnúť pri sledovaní vymyslených príbehov, často mylne prezentovaných ako reálnych. Zabávajú sa na karikatúre ich vlastných osobností, citov a emócii. Neodsudzujem ich.

Snažte sa vždy pamätať na jednu dôležitú myšlienku, krátku a možno aj nenápadnú vetu, ktorou sa riaďte. „Každý je iný." Na základnej báze tejto vety musíme pristupovať aj k ľuďom okolo nás. Môžeme sa podobať, mať rovnaké záujmy, rovnaký vkus, no vždy tu je niečo jedinečné, niečo iba naše. Ak by sme sa riadili touto jednou vetou, hneď by tu bolo krajšie. Neposudzovali by sme iných podľa vzhľadu, podľa správania. Máme vlastné pohnútky, podľa ktorých sa správame tak ako sa správame. Tak ako aj ostatní okolo nás.

Neodsudzujme preto niekoho, kto žije tele novelami, kto sa nevie dočkať superstar, a ani toho, kto prezentuje svoj názory podľa aktuálneho vydania politickej relácie . Myslime na to, že nie je ako my. Nenúti nás robiť to, čo nechceme, robí to sám a keď pri tom dokáže uniknúť tak ho nechajme na pokoji. Ako som už spomenula, aj my máme vlastný spôsob úniku.

Našou chybou je, že odmietame počúvať druhých, poučiť sa a pamätať si. Je len veľmi málo jedincov, ktorí si nemyslia, že majú univerzálnu pravdu na všetko a sú ochotní prijať pohľad druhého.

Ľudia okolo nás.

Život nie je jednoduchý. Sme obklopení tými, ktorí o nás stoja, alebo sa nasilu obklopujeme tými, po ktorých túžime aby boli v našom blízku, aj keď daní vytúžení o nás nikdy neprejavili väčší záujem? Snažíme sa tráviť s nimi čas, pomôcť im, aj keď sa nedá, obetovať pre nich väčšiu časť seba v nádeji, že upútame ich záujem, že upútame ich pozornosť.

Nevedomosť, ktorá poháňa naše smelé/nesmelé mylné kroky nám šepká do ucha falošné recepty na úspech. Je to tá nevedomosť, ktorá nám zakrýva oči pred tými, ktorí nás chcú obklopovať, pred tými, ktorým na nás záleží. Neuvedomujeme si ich trápenie, ten pocit zúfalstva, vyvolaný našou ľahostajnosťou, slepotou voči nim. Starajú sa o naše životy a my si to neuvedomujeme. Berieme to automaticky. Prečo? Nevážime si ich činy, lebo v našom podvedomí drieme vedomosť, že sú tu stále, že svoje činy venované nám urobia zas a znova. Nie nadarmo sa vraví, že človek si začne vážiť to čo má až po tom, čo o to príde.

Sedíme v tme, potichu ťukáme písmenko po písmenku na klávesnici a kladieme si otázku, kedy ľudia, po ktorých túžime aby nás obklopovali, spravili niečo zo srdca, niečo z lásky, z úprimnosti, z myšlienky vyčariť mne, tebe, nám úsmev na tvári. Po prvej otázke nasleduje ďalšia, kedy sme dokázali oceniť skutky tých, ktorí nás obklopovať chcú, ktorí dané skutky vykonali z úprimnosti, z lásky, zo srdca, s úmyslom vyčariť nám úsmev na tvári? Dokážeme si vôbec predstaviť naše životy bez nich? Kto nás podporuje v tomto nekonečnom egoizme myslieť len na tých, ktorých chceme mať pri sebe a ignorovať, respektíve brať automaticky tých, ktorí tvoria naše okolie a neuvedomujúc si menia naše životy?

Uvedomíme si to, až keď pochopia, že pre nich nechceme vyčleniť miesto v našom blízkom okolí? Nechajú nás padnúť na hubu, aby sme pochopili, že tu stále boli pre nás no my sme boli slepí? Predáme naše oči a kúpime si lepší deň v spoločnosti tých, s ktorými chceme byť? Alebo sa obrátime s úsmevom na tvári a s náručím na tých, ktorí tu stále pre nás sú a stoja pevne na zemi po našich bokoch?

Tento blog je venovaný tým, ktorých som doposiaľ brala automaticky. Vy, ktorí sa v tomto výplode mojej fantázie nájdete, chcem vám odkázať, ďakujem že pri mne stojíte a robíte tým môj svet krajším. Pre vás ostatných mám ******.

Dieťa a dnešok

        Kedysi sme sa pýtali, čo to všetko znamená. To, všetko okolo nás. Dnes už nie.

Svet bol vtedy zázračný a každá maličkosť v sebe skrývala potenciál na objavovanie. Objavovali ste po kúskoch a nebojácne. Ochotný skočiť len pre ten pocit letu, a všetko bolo krásne. Úspechy i pády. Vaša vôľa bola nezlomná, boli ste - dieťaťom.

        Vyrástli ste a začali si klásť iné otázky. Nie druhým, ale sebe: „Čo ak?", „Čo z toho?", „Načo?" a podobne. Túžbu po dobrodružstve, Vám vlastnú, premohli tieto otázky. Namiesto objavovania ste začali pochybovať a bude to horšie. Začali ste sa totiž báť, svoj strach kŕmiť pochybnosťami a ten je ako oheň, čím viac zhltne, tým viac narastie. A potom ste prišli na hroznú vec.
        Totiž, už nie je verejným záujmom, aby sa rodili nové deti, nová sila, s kreatívnym a ľudským potenciálom. Produkujme malých dospelých. Hovoríme, i keď nepriamo: „Na detstvo nemáš právo, život je ťažký. Ak nebudeš poriadny, poslušný, usilovný, nič z teba nebude. Nič, čo by sa dalo použiť." Nemyslím, že toto by sme mali adresovať malým deťom, akokoľvek.

        Život nie je ťažký. Naozaj si to myslím. Len sa ho snažíme napasovať do koľají, do ktorých často nepatrí. Cítim sa ako človek so všetkými možnými možnosťami, okrem možnosti voľby a bez šance byť spokojným, pokiaľ mi možnosti nevyhovujú. A tak som sa rozhodla, že si vyberať nebudem.

        Pôjdem, ako to dieťa, budem objavovať  a budem sa znova raz tešiť z každého úspechu a chváliť sa jazvami rozbitých kolien ako kedysi. Vezmem za ruku toho, koho mám najradšej a ukážem mu, čo vidím. Hanbiť sa nebudem. Ako dieťa, pretože len dieťa má šancu byť šťastným vo svete dospelých.

Prečo existuje utrpenie?

   Keď nás a našich najbližších postretne utrpenie,  keď vidíme chorých na rakovinu, či iné ťažké choroby, keď sa napríklad dozvieme o existencii niečoho takého, ako detský hospic, človek je chtiac nechtiac nútený pýtať sa: Prečo nás v živote stretá utrpenie? Odkiaľ prichádza a aký má vlastne zmysel? A má vôbec nejaký zmysel?

   Odpoveď na všetky tieto  a podobné otázky je drsná a tvrdá rovnako, ako neraz býva i utrpenie, ktoré či už nás, alebo ľudí okolo nás často v živote stretá. Jeho účinky sa prejavujú oným drsne starozákonným: Oko za oko, zub za zub! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne.

   No a práve utrpenie, ktoré človeka stretá, je prejavom Zákona Spravodlivosti. Je dôsledkom železného Zákona spätného pôsobenia, na základe ktorého spravodlivo žneme, čo sme vo svojej dávnej, alebo nedávnej minulosti zasiali.

   Oko za oko, zub za zub! Do posledného haliera musí  každý zaplatiť za všetko, čo učinil. Na vlastnej koži a mnohokrát naozaj veľmi bolestivo musí prežiť dôsledky toho, akým spôsobom on sám v minulosti cítil, myslel, hovoril a konal. Absolútne nič mu nebude odpustené! Ani v tomto, ani v budúcom veku.

    Ak totiž budeme milovať a ctiť si svojich blížnych, ak im budeme pomáhať, ak budeme voči nim dobrými a spravodlivými, v železnom Zákone spätného účinku sa nám potom musí vrátiť nazad iba láska, dobro, pomoc a spravodlivosť. Ak totiž platí: Oko za oko, zub za zub, bolesť za bolesť, tvrdosť za tvrdosť a strádanie za strádanie, tak rovnako platí: láska za lásku, dobro za dobro a spravodlivosť za spravodlivosť.

   Jedine takto je možné eliminovať tvrdé účinky Zákona Spravodlivosti a to bez toho, že by na ňom musela byť zmenená hoci len čiarka. Kto teda žije v poctivý a dobrý život, môže očakávať iba dobro, šťastie a mier.

   Kto ale takto nežije  ten automaticky a samočinne spadá pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadrenej slovami: Oko, za oko, zub za zub. Toho bude musieť postretnúť utrpenie, ktoré je dôsledkom tohto Zákona. Potom človeku nezostane nič iného, ako utrpenie prijať, lebo nie je ničím iným, ako ovocím jeho vlastného, nesprávneho jednania.

     Stručne zhrnuté: Človeče, podriaď sa  a budeš šťastný!   Rozhodni sa ako chceš. Právo slobodného rozhodovania ti nebude upreté. Nikdy sa však nevyhneš dôsledkom, ktoré ti každé tvoje slobodné rozhodnutie prinesie.

Isté konečné víťazstvo dobra!

Každý človek, usilujúci sa vo svojom živote o ušľachtilé princípy čistoty, dobra a spravodlivosti by si mal byť i napriek všetkému, čo sa dnes deje vedomým toho, že práve toto sú princípy univerzálne a všetko platné. Princípy podporujúce život sám v jeho kráse, veľkosti a skutočnej hodnote. Princípy, ktoré sú podporované Životom samotným!

 Ak sa v tomto neprehľadnom a nesmiernom súčasnom zmätku, plnom zla, nespravodlivosti, chamtivosti, klamstva, egoizmu a neúcty k ľuďom postaví hoci i len jeden jediný človek na stranu dobra, ušľachtilosti a spravodlivosti je paradoxne silnejší, aj keby celý skazený svet stál proti nemu.

 Za týmto človekom totiž stoja ...Zákony vesmíru! Zákony vesmíru! A každý, kto sa nachádza v ľuďom nepochopiteľnej podpore prirodzeného pôsobenia celého vesmíru sa stáva mimoriadne silným, ba až neporaziteľným! Ak je totiž pevný vo svojom presvedčení o víťaznej sile dobra, stojí v podpore Zákonov vesmíru. Zákony vesmíru stoja za ním! Zákony vesmíru, ktoré sú totožné s Dobrom a Pravdou. Ktoré sú s nimi zajedno! Zákony vesmíru, ktoré sú odleskom veľkosti Toho, kto ich do univerza vložil.

 Vo vlastnom prežívaní spozná napokon takýto človek, ale i jeho odporcovia, že úslovie o Pravde, ktorá nakoniec predsa len zvíťazí, nebolo nikdy iba prázdnou frázou.

 Dobrí ľudia zotrvajte v dobre a uverte v jeho víťazstvo! Pravda zvíťazí! Zákony vesmíru zvíťazia! Nimi bude napokon dobro opäť pozdvihnuté na miesto, ktoré mu právom patrí a spolu s ním i všetci tí, ktorí ho svojim životom uctievajú.

Dobrý priateľ.

Jeden hodný priateľ je viac hoden ako sto príbuzných...
(Cicero)

Ale čo vlastne rozumieme pod pojmom „Dobrý priateľ“? Niekto si predstaví človeka – Spriaznenú dušu, s ktorou si rozumie aj bez slov. Iní si predstavia osobu, ktorá im bude dávať a oni budú len brať. Myslím si, že skutoční priatelia by si mali pomáhať, veriť si a podržať jeden druhého v ťažkých chvíľach, dôležitých rozhodnutiach, chvíľach samoty, úzkosti a utrpenia. A toto je dnes veľmi zriedkavé... 

V dnešnom uponáhľanom svete myslí každý len na seba. Ľudia si stále menej a menej všímajú svoje okolie a neuvedomujú si akú ozajstnú hodnotu vlastnia – dobrého priateľa. Často myslia len na svoju kariéru, ako zbohatnúť a presadiť sa v spoločnosti. Veci nerobia pre ostatných alebo pre seba, ale pre efekt. Mnoho pokryteckých ľudí je schopných pre toto všetko obetovať aj svojich priateľov. Lenže neskôr si uvedomia, akú hodnotu malo to, čo stratili... ale už je neskoro. Už tu nie je nikto, kto by ich vypočul, porozprával sa s nimi, pomohol im vyriešiť problémy a zahnal pocit ich pocit samoty. Prečo? No preto, že celý ten čas boli zaslepení sebou. Svojou kariérou, úspechmi, peniazmi, slávou a ponižovaním ostatných. K okoliu a k ľuďom, ktorí ich mali radi sa otočili chrbtom. Nevšímavosť a egoizmus – za toto im máme byť vďační?

Preto sa skúsme zamyslieť... Koľko ľudí ma na jazyku med a v srdci jed? Všetci „tí“ si s obľubou nasadzujú masky, ktorými zakrývajú svoju pravú tvár. Najhoršie ale na tom je, že väčšina z nás nevie ľudí odhadnúť alebo spoznať ľudí z tej „pravej“ strany. Vravia nám milé slová, predstierajú priateľstvo, no keď spoznáme ich vnútro a charakter, zistíme, že v duši sa im skrýva neúprimnosť, pretvárka, dokonca nenávisť voči nám.

Istý človek povedal: „Priateľ je prvý človek, ktorý prichádza, keď celý svet zmizol“... K tomu, aby sme našli dobrého priateľa nestačí otvoriť len oči. TREBA OTVORIŤ AJ SRDCE!

Záujem

    Je záujem o druhých naozaj nezištný, alebo sa len pretvarujeme? Prečo sa o človeka zaujímame len vtedy, keď sa niečo deje, či niečo potrebujeme. Dnes, keď nám v našich životoch kraľujú sociálne siete, zdarma volania na všetkých možných aplikáciách, sa napriek týmto vymoženostiam cítime sami.

Veď pokiaľ nedáme smutný status, či nejaké záhadné slová, tak sa nám pomaly nik neozve. Je to paradox, že máme stovky priateľov a známych, no jedine dvaja – traja nám píšu pravidelne bez akýchkoľvek zámerov.  Tak isto to ide aj v rodinách. Je uponáhľaná doba, v robotách na nás tlačia na výkon, či čísla a na zvyšok nám neostáva čas. Točíme kolobeh udalostí, víkendy preletia, týždne splynú do jedného celku a rok z rokom si podáva ruku, nevidiac že ľudia nepozorovane nežijú ale prežívajú. Zrazu si uvedomia, že svojich najbližších vidia len sporadicky, rodinu len pri pohreboch či svadbách, známych len s fotiek na sietiach a pri uvedomení si, že prebehlo pomaly 5 rokov ani nevedia ako sa len začudujú, že kedy čo a ako.

A zrazu človek poľaví, zastane a cíti sa ako Alenka v ríši zázrakov. Zistí, že s priateľov sa stali len známi, zo známych len povedomí ľudia, že keď sa chce s niekým stretnúť, nik nemá čas a priestor. Niekto má všetko a niekto nič. A potom zistíme, že pokiaľ sa ozývame, voláme, zaujímame sa kontakt nestratíme, ale ak sa necháme pohltiť dobou a kolobehom, nejaký čas sa neozveme zistíme, že len tí naozaj nám najbližší sa nezmenia, že aj keď sa po dlhej dobe ozveme, môžeme pokračovať tam kde sme prestali a toto si treba vážiť a ctiť.  

A na záver jeden citát:

„Najväčšie šťastie, ktoré ťa môže stretnúť, je to, že si nájdeš oddaného priateľa. Toto bohatstvo však môžeš uchrániť len tým, že si tento poklad ukryješ v srdci a budeš si ho vážiť viac ako vlastný život.“ Konfucius

  

Nádej

Nádej, to čo zomiera posledné. Niekedy preklínam a pohŕdam ňou, vie byť falošná, čo si často nevšímame a klamstvo si s ňou ruku podáva, tak prečo jej veriť? Vstať ráno a dúfať že sa zmení niečo na čo nemáme vplyv?

Často s nádejou kľačíme a modlíme sa. Prečo? Aby nám predĺžila trápenie? Ďakujem, neprosím si také čosi. Aj tak sa k nám s každej strany derie, život je jej plný a načo? Zakazuje zabúdať a hľadať niečo nové, vracia nás k počiatku nášho trápenia, aby sme sa nedokázali odpútať od minulosti a my sa ďalej váľame v bahne spomienok.

Máme jej plné uši, preto nepočujeme volanie iných, čo nám chcú pomôcť, darmo si ju vytierame z očí, je tam stále a nevidíme nové cesty kadiaľ vypadnúť s toho sajrajtu, neustále sa ňou kŕmime a máme ju plne ústa, tak sa nečudujme, že nikto nerozumie našim túžbam. A keď už náhodou nájdeme cestu kadiaľ ísť, dostaneme sa na breh, aby sme sa zbavili toho ťažkého bahna, príde nadej a postrčí nás späť.

Ako ju mame v sebe nosiť keď sama sa na nás zabáva, ma radosť z pohľadu na nás, keď sa bezmocne váľame ako prasce. Už ma s toľkej nadeje prepadá beznádej. Pri nej vidieť aspoň koniec, aj keď nechcený ale potrebný pre nové začiatky.

Medziľudské vzťahy.

Možno opísať medziľudské vzťahy všeobecne a na konci sa dopátrať k záveru, že sú horšie ako predtým? Alebo sú snáď lepšie? Prípadne že sú rovnaké? Staršia generácia väčšinou tvrdí, že mladí ľudia sú skazení. Že za ich mladých rokov si nikto nedovolil robiť toľko bezprávia a naschválov ako dnes.

Mladšia generácia im oponuje, že sa skôr k sebe ľudia nesprávali zďaleka tak dobre ako dnes a uvádza celé kopy príkladov, aby všetkých presvedčili o správnosti svojho mienky. Podľa mňa nie sú vzťahy medzi ľuďmi horšie alebo lepšie ako predtým. Sú jednoducho také, aké sú. Myslím si, že sa toho toľko oproti predchádzajúcej dobe nezmenilo. Vždy totiž záleží na jednotlivom konkrétnom vzťahu medzi ľuďmi. Nikdy nemožno generalizovať a prikláňať sa bezhlavo na jednu alebo druhú stranu podľa toho, ktorého z večných oponentov človek zrovna vypočul.

Vždy sa musíme zamerať na konkrétnych ľudí. Môže rozumný človek odsúdiť celú skupinu mladých len preto, že jednotlivec nepustil staršieho človeka sadnúť v autobuse? Alebo zavrhnúť celú skupinu rodičov za to, že majú dieťa, ktoré nedokázali vychovať k tomu, aby sa vždy a za všetkých okolností zachovalo tak, ako mu velí slušnosť? Myslím si že nie. Ak si totiž chceme vytvoriť na veci správny názor, musíme sa naučiť rozlišovať.

Na záver si položme ešte jednu otázku. Môže obyčajný človek s fenoménom uponáhľanej doby bojovať? Myslím si, že áno. Boj to nebude ľahký a bude trvať veľmi dlho. Hlavnými zbraňami v ňom musí byť silná vôľa, tolerancia, chuť prekonávať životné nástrahy a prekážky, vzájomná dôvera a v neposlednom rade tiež dôvera v seba samého.

Život je len náhoda.

"Život je len náhoda, raz si dole a raz hore, život plynie ako voda, a smrť je ako more." S týmito slovami začína pieseň, ktorá trefne vystihuje celý život od jeho začiatku po jeho koniec.

Ak si položíme otázku, čo je to život, nedokážeme na ňu nájsť jednoznačnú odpoveď. Každá hádanka má viac možných riešení, rovnako ako život. Život je len náhoda - to môže znamenať, že vznik života je len hračka génov, ale tiež to, že život sa nedá nijako naplánovať, a preto len tak náhodne plynie úskaliami sveta.

Čo si predstavíme pod pojmom náhoda? Podľa niektorých ľudí náhoda neexistuje. Jedni hovoria, že je všetko dané nejakou vyššou inštanciou, ako napríklad bohom, štátom atď. Druhí, rádovo vzdelanejší, sú presvedčení, že celý život je v číslách a dá sa vopred zistiť podľa hviezd, genetických informácií alebo kariet. Oba tieto smery zmýšľania sa zhodujú v jednom. Čo má človek dané, sa skôr či neskôr stane, a nedá sa na tom nič zmeniť. Všetko sú to len vedecky nepodložené tvrdenia. Pravdou však zostáva, že si človek môže urobiť svoj vlastný názor, ktorý mu nemôže nikto vziať a naozaj zle sa vyvracia.

Náhodou môžete vyhrať milióny v športke, ale aj zbankrotovať, prehrať všetky peniaze v kartách, zmrzačiť sa, a ďalšie podobné radovánky. Proste ste raz dole a raz hore. Bohužiaľ nie sú na svete ľudia s vyrovnanými šancami na úspech. Sú tu takí, ktorí sú stále finančne dole, ale duchom sú stále v oblakoch. Ale tiež takí, ktorí vedú rebríčky milionárskych rodín, avšak ich morálne stránka je pod bodom mrazu.

Život môže byť ako aprílový žartík, o ktorý deň čo deň zakopávate a dúfate, že 1. apríla už nikdy nezažijete. Tiež však môže byť ako krásny jarný deň, v ktorom sa vám darí, je vám krásne a pritom je vzduch prevoňaní kvitnúcimi kvetinami. A nakoniec sa z neho môže stať nikdy nekončiaci búrka, pri ktorej s každým úderom hromu udrie blesk do vašich chrbta, a vy sa pomaly skladáte ako kôpka bezduchého mäsa. Aj taký dokáže život byť, a vy na tom nič nezmeníte. Nezostáva nič iné, ako sa s tým zmieriť.

Život plynie ako voda? Áno je to tak. Narodíte sa, než sa nazdáte, vyštuduje vysokú školu, a o chvíľu neskôr sedíte v domove dôchodcov a sledujete, ako sa vaše vnúčatá preháňajú po záhrade.

Smrť je ako more. Je nekonečná, pre niekoho čierna stránka života. Nedá sa jej vyhnúť a ak neveríte v reinkarnáciu, už sa z nej nevrátite.

Samozrejme všetko je relatívne, takže sa to ani nemusí stať. A preto si užívajte život, aj tak z neho nevyviaznete živí ...

Sklamal nás rozum?

Čo si vlastne máme pod slovom rozum predstaviť? Podľa môjho názoru slovo "rozum" je názov pre určité myslenie a reakcie nášho mozgu. Keď vám niekto povie "Daj tomu rozum!", Čo je fráza, ktorú som často počúvala od svojho otca, znamená to, že sa máte zrejme najskôr nad niečím zamyslieť, pretože tá druhá osoba tým dáva najavo svoj nesúhlas vo vaše myslenie, vo váš názor na onú ​​vec. 

Takže rozum je vlastne vaše myslenie, ktoré je ovplyvnené vašimi skúsenosťami z vášho vlastného života, alebo vám bolo odovzdané na základe vedomostí napríklad v škole či práci. Keď píšem tento blog, tak vlastne používam svoj vlastný rozum, svoje vlastné skúsenosti, svoj mozog a zamýšľam sa nad touto témou. Rozum je vlastne druhé meno pre myslenie.

Na čo rozum používame čiže to myslenie? Príklad: Vykonávate nejakú činnosť, často iste premýšľate, ako by sa to dalo uľahčiť, či nejako obísť, aby to bolo čo najskôr hotové. Človek je rozumný tvor, ktorý má mozog a nebojí sa ho použiť a vďaka tomu sme obklopení vecami, technikou, ktorú musel človek vymyslieť. Ale sú aj takí "nerozumní" ľudia, ktorí používajú svoj rozum k zlým veciam, ktoré škodia ostatným, aby uspokojili svoje vlastné potreby, alebo prežili v dnešnej dobe, čo nie je v každej časti sveta tak ľahké. Takže z toho vyplýva, že rozum má svoje kladné aj záporné stránky.

A teraz k otázke, ktorá vyplýva z témy tohto blogu "Sklamal nás rozum?". Človek podvedome používa svoj mozog na to, aby urobil nejakú vec, ale v ten moment, kedy ju práve vykonávate, sa môže tiež mýliť. To je ono, rozum sa môže zmýliť a tým nás sklamať, ale znamená, že sa nemýli a to preto, že ho ovládame my. Tým pádom je vina na našej strane. Človek je tvor rozumný, ale už nikde väčšinou nie je dodávané, že nie je neomylný. Zmýliť sa môže na základni zlých skúseností, alebo zrovna ovplyvnený okolím, svojím zdravotným stavom, kde aj tieto a iné veci môžu človeka priviesť k zlému úsudku. 

To znamená, ak človek niečo robí, mal by sa nad tým zamyslieť než dôjde k záveru: "Vezmi rozum do hrsti".